Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/24/2015 z 27. 6. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2016, sp. zn. 1Obo/24/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1003898154.1
Najvyšší súd | 1Obo/24/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:1003898154.1 | 2016-06-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Náhrada škody
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, OSP, § 48 ods. 2 OSP, § 101 ods. 2 OSP, § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z., zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, § 114 EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e958ac5-916d-404c-bc17-b2770dd44259
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1003898154.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obo/24/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1003898154
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1003898154.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a
členiek senátu JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci žalobcu
DARTS, spol. s r. o. Košice, so sídlom Brigádnicka 2, Košice, IČO: 36 187 178, proti žalovanému
Centrálny depozitár cenných papierov SR a. s., so sídlom Ul. 29.augusta 1/A, Bratislava, IČO: 31 338
976, zastúpenému BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,
IČO: 36 833 533, za účasti vedľajšieho účastníka 1/ na strane žalovaného: Slovenská republika -
Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 19, Bratislava, IČO: 00 686 832,
zastúpeného Krivak & Co, s. r. o., so sídlom Gajova 13, Bratislava, IČO: 36 863 475 a vedľajšieho
účastníka 2/ na strane žalovaného: TRANSPETROL, a. s., so sídlom Šumavská 38, Bratislava, IČO:
31 341 977, zastúpeného JUDr. Oliverom Korcom, advokátom, so sídlom Záhradnícka 9, Bratislava, o
zaplatenie sumy 160 728, 21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k 17Cb/117/2003 - 827 zo 16. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k 17Cb/117/2003 - 827 zo 16. apríla 2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom č. k 17Cb/117/2003
- 827 zo 16. apríla 2015 zamietol žalobu. O trovách konania nerozhodol s poukazom na to, že o nich
rozhodne samostatným uznesením po doručení písomnej špecifikácie zo strany právnych zástupcov
žalovaného a vedľajších účastníkov na jeho strane.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predmetom sporu je zaplatenie sumy 160 728, 21 eur s prísl.
titulom náhrady škody, predstavujúcej hodnotu nevyplatených dividend právneho predchodcu žalobcu
Miroslava Kozubaľa ( ďalej len ,, žalobca ? ) z akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. Bratislava
(ďalej aj „TRANSPETROL, a. s.") za účtovný rok 2002. Podľa tvrdenia žalobcu, tento nadobudol 46
akcií na meno spoločnosti TRANSPETROL, a. s. dňa 19.10.1998 v rámci exekučného konania, čo
preukazoval zmenovým výpisom z účtu majiteľa cenných papierov ku dňu 9.10.1998. Žalobca ďalej
tvrdil, že škoda mu vznikla v dôsledku protiprávneho konania žalovaného tým, že žalovaný realizoval
rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej aj ,,MF SR?) č. 043/1998 SAN z 9. 12.
1998, ktorým MF SR uložilo do troch dní od jeho doručenia vykonať opatrenie na nápravu zistených
nedostatkov, t. j. uviesť do pôvodného stavu (t. j. do stavu platného pred 9. októbrom 1998) evidenciu
majiteľa - Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj ,,MH SR?), ako aj evidenciu registra
emitenta- spoločnosti TRANSPETROL, a. s., v dôsledku čoho žalobca ako akcionár bol vymazaný z
registra emitenta TRANSPETROL, a.s. Protiprávne konanie žalovaného malo spočívať v tom, že po
zrušení rozhodnutia MF SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,NS SR?) sp.
zn. 4Sž/143/01 z 28. mája 2002 žalovaný na žiadosť žalobcu nevykonal opatrenia smerujúce k obnove
pôvodného stavu na účte žalobcu ako majiteľa cenných papierov, v dôsledku čoho žalobcovi neboli



odovzdané akcie v zmenenej listinnej podobe po ich premene zo zaknihovaných cenných papierov na
listinné a následne si ako akcionár spoločnosti TRANSPETROL, a. s. nemohol uplatniť svoje práva,
vrátane práva na podiel zo zisku (dividenda) uvedenej spoločnosti za účtovný rok 2002, ktorý valné
zhromaždenie spoločnosti podľa výsledku hospodárenia určilo na rozdelenie v prospech akcionárov
podľa ust. § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,Obch. zák.?).

Dňa 13. januára 2015 bol Krajskému súdu v Bratislave doručený návrh žalobcu na prerušenie konania
z dôvodu, že na krajskom súde sa vedie konanie pod sp. zn. 7Cbs/84/2005, v ktorom sa žalobca
domáha, aby spoločnosti TRANSPETROL, a. s. súd uložil podať žiadosť Centrálnemu depozitáru
cenných papierov SR o vykonanie zápisu v zozname akcionárov spoločnosti TRANSPETROL, a. s.
alebo aby súd nahradil prejav jeho vôle. O uvedenom návrhu krajský súd rozhodol uznesením, ktoré
doručil žalobcovi podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,O. s. p.?), podľa
ktorého ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom
registri alebo inom registri, v ktorom je zapísaná a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa
považuje za doručenú po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu, a to aj vtedy ak ten,
kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvedel. S poukazom na uvedené krajský
súd neakceptoval námietku žalobcu, že mu nebolo doručené uznesenie krajského súdu, ktorým tento
rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Ďalej krajský súd poukázal na to, že pojednávania
dňa 16. apríla 2015 sa žalobca nezúčastnil, avšak nakoľko súd mal od neho doručenie predvolania
vykázané, uskutočnil pojednávanie v neprítomnosti žalobcu podľa ust. § 101 ods. 1 O. s. p..

Na základe vykonaného dokazovania krajský súd mal preukázané, že žalobca sa nikdy nestal
akcionárom spoločnosti TRANSPETROL, a. s., pretože akcie uvedenej spoločnosti v čase údajného
exekučného konania mohli byť len vo vlastníctve Slovenskej republiky a akýkoľvek ich prevod vylučoval
článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR"), zákon č. 92/1991 Zb. o
podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej aj „zákon č. 92/1991 Zb."), ako aj ust. § 2
ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých
štátnych podnikov a akciových spoločností (ďalej aj „zákon č. 192/1995 Z. z."). Podľa názoru krajského
súdu, exekučný prevod akcií bol absolútne neplatným právnym úkonom jednak z hľadiska ust. § 37
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ?), ako aj ust. § 39 OZ, pretože právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, je absolútne
neplatným právnym úkonom. V prípade listinných akcií akcionár môže preukázať skutočnosť, že je
akcionárom len predložením akcie alebo zápisom v zozname akcionárov. V predmetnom konaní žalobca
nepredložil listinnú akciu spoločnosti TRANSPETROL, a. s. a ani zoznam akcionárov, v ktorom by bol
zapísaný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že jediným akcionárom spoločnosti TRANSPETROL, a.
s. je vedľajší účastník 1/ na strane žalovaného, a to Slovenská republika - MH SR, pričom žalobca nebol
akcionárom spoločnosti TRANSPETROL, a. s. ani v čase rozhodnom pre uplatnenie náhrady škody,
ktorej zaplatenia sa v predmetnom konaní domáha. Keďže žalobca nepreukázal vznik škody vo forme
nevyplatených dividend z akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., na ktoré by mal nárok, podľa názoru
krajského súdu nebolo potrebné zoberať sa ani ďalšími dvomi zákonnými predpokladmi pre priznanie
práva na náhradu škody, keďže nedostatok porušenia povinností na strane žalovaného a nedostatok
vzniku údajnej škody na strane žalobcu sú evidentné. Na základe takto zisteného skutkového a právneho
stavu krajský súd rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca (ďalej aj ,,odvolateľ?) v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v
ktorom uviedol, že postupom krajského súdu sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred
súdom, krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolateľ poukázal na to, že dňa 2.04.2015 mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie na deň
16.04.2015. Podaním z 15.04.2015, doručeným súdu faxom dňa 16.04.2015 ( a v písomnej forme dňa
20.04.2015 ) ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní súdu z dôvodu, že dňa 13.01.2015 podal návrh
na prerušenie konania, o ktorom krajský súd ku dňu určeného termínu pojednávania nerozhodol. Keďže
Krajský súd v Bratislave ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní neakceptoval, pojednával v jeho
neprítomnosti a vo veci samej aj rozhodol, tak nesprávnym postupom krajského súdu mu ako účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za zarážajúce považuje konštatovanie krajského súdu,
že o jeho návrhu na prerušenie konania rozhodol, pričom písomné vyhotovenie rozhodnutia doručoval



na adresu žalobcu, ktorý si zásielku neprevzal, a preto súd ju považoval za doručenú po troch dňoch od
jej vrátenia súdu. Uvedené konštatovanie súdu je zarážajúce najmä preto, že všetky ostatné zásielky
zasielané žalobcovi boli ním prevzaté, pričom ani v jedinom prípade súd nemusel použiť tzv. fikciu
doručenia. Pokiaľ by si nebol prevzal zásielku s uznesením súdu o prerušení konania, pričom následne
ďalšiu zásielku s predvolaním na pojednávanie by si už prevzal, išlo by o iracionálny postup. Teda, pokiaľ
si žalobca zásielku s uznesením ohľadne jeho návrhu na prerušenie konania neprevzal, tak vzhľadom na
to, že všetky zásielky si doteraz prevzal, súd mal zopakovať doručenie, a nie použiť tzv. fikciu doručenia.
Pri rozhodovaní súdu o návrhu na prerušenie konania z 13. januára 2015 žalobca očakával rovnaký
postup, ako pri rozhodovaní súdu o predchádzajúcich návrhoch na prerušenie konania a nakoľko krajský
súd tak nepostupoval, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.

Ďalej odvolateľ uviedol, že nesúhlasí s názorom krajského súdu, že nepreukázal, že je vlastníkom 46
akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. Takýto dôkaz predložil a je ním výpis z majetkového účtu z
9.10.1998 zo Strediska cenných papierov SR, kde je vlastníctvo 46 akcií spoločnosti TRANSPETROL,
a. s. zapísané na jeho majetkovom účte.

Ďalej odvolateľ namietal, že krajský súd sa nezaoberal nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 159/07-
37 z 11. decembra 2007, pričom závery krajského súdu sú v priamom rozpore s právnym záverom
vyjadreným v citovanom náleze, z ktorého o. i. vyplýva, že .... ,, stav pred 9. decembrom 1998 bol taký, že
majiteľom akcií spoločnosti bol sťažovateľ a exekúcia sa stala právoplatnou a vykonateľnou?. Odvolateľ
okrem toho namietal, že krajský súd v tomto konaní nebol vôbec oprávnený riešiť prejudiciálnu otázku
ohľadne vlastníctva žalobcu k akciám spoločnosti TRANSPETROL, a. s., čo vyplýva z nálezu Ústavného
súdu SR v treťom odseku na strane 9.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaný a vedľajší účastníci 1/ a 2/ na jeho strane.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v predmetnom konaní sa už stalo zvykom, že pred
každým nariadeným pojednávaním žalobca doručil súdu návrh na prerušenie konania, čím vytrvalo
bránil súdu prvého stupňa, aby vo veci rozhodol. Rovnakú obštrukciu žalobca uplatnil aj dňa 13. 01.
2015, keď krajskému súdu doručil návrh na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania
vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Cbs/84/2005. Krajský súd bol tak donútený
pojednávanie nariadené na deň 15.01.2015 odročiť a rozhodnúť o procesnom návrhu žalobcu. Následné
rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania si už ale žalobca neprevzal,
na základe čoho došlo k tzv. fikcii doručenia a uznesenie krajského súdu č. k. 17Cb/117/2003 - 774
z 21. januára 2015 nadobudlo právoplatnosť. Podľa názoru žalovaného, postup krajského súdu bol
správny a žalobcovi sa neodňala možnosť konať pred súdom. Je právom žalobcu ako účastníka konania
podávať procesné návrhy na prerušenie konania (akokoľvek nezmyselné), avšak v takom prípade je
potom jeho zodpovednosťou, ak má v úmysle podať voči rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu odvolanie,
aby si riadne preberal zásielky doručované súdom. Skutočnosť, že žalobca si zásielku s uznesením
z 21.01.2015 neprevzal, preukazuje samotná zásielka, ktorá bola vrátená súdu ako nedoručená.
Neprevzatie si doručovanej zásielky nie je  prvým iracionálnym postupom žalobcu v konaní (nijako ináč
ako ,,iracionálny? nemožno nazvať postup žalobcu, ktorý sa formálne domáha náhrady spôsobenej
škody, avšak v skutočnosti bráni súdu, aby o jeho žalobe rozhodol). Vzhľadom na doterajší postup
žalobcu v konaní nemožno dokonca vylúčiť ani to, že žalobca si predmetnú zásielku neprevzal úmyselne,
aby sa následne pokúsil túto skutočnosť uplatniť ako odvolací dôvod voči napadnutému rozhodnutiu.

Žalovaný poukázal na ust. § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z., v zmysle ktorého predmetom
privatizácie o. i. nemôžu byť akcie TRANSPETROLU, a. s., Bratislava, ďalej na zákon č. 92/1991 Zb.,
v zmysle ktorého prevod majetku štátu sa mohol uskutočniť len prostredníctvom zákonných postupov
stanovených pre veľkú privatizáciu. Tento zákon používa iba všeobecný pojem ,,prevod majetku?, avšak
nepochybne pod tento pojem zahŕňa akýkoľvek prevod majetku, t. j. aj prevod majetku prostredníctvom
exekúcie. Akcie strategického podniku TRANSPETROL, a. s. neboli spôsobilým predmetom exekúcie
(ust. § 114 zákona č. 233/1995 Z. z.) a exekútor, ktorý vykonával exekúciu, mal povinnosť hľadať
iné náhradné spôsoby uspokojenia oprávneného. Keďže tak exekútor nekonal a v rozpore s jeho
postupom bola uzavretá zmluva o kúpe a predaji predmetných akcií, táto zmluva je absolútne neplatným



právnym úkonom, čo spôsobuje, že pôvodný žalobca sa nikdy nestal vlastníkom akcií spoločnosti
TRANSPETROL, a. s. Tento záver je plne v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR (čl. 20
ods. 2 a čl. 4 Ústavy SR), v zmysle ktorej každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom
Slovenskej republiky nie je z jeho vlastníctva vylúčený (viď. PL.ÚS 38 /95), ako aj s teóriou ústavného
práva, v zmysle ktorej zmena subjektu vlastníctva v exekučnom konaní je v súlade s článkom 20 ods.
2 Ústavy SR rovnako nemožná, ako každá iná zmena vyhradeného vlastníctva z oprávnenej osoby na
inú osobu, ktorej zákon výslovne nepriznal právo vlastniť majetok podliehajúci ochrane podľa článku 20
ods. 2 Ústavy SR.

Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 12C/1/2006 - 1151 z 25. septembra
2013, ktorým okresný súd určil, že zmluvy o kúpe a predaji zaknihovaných cenných papierov, uzavretie
ktorých obstaral CLASS Invest Slovakia o. c. p. , a. s., Košice ako komisionár v exekučnom konaní
sp. zn. EX 4575/97, vedenom žalovanou v 8. rade pre žalovaných v 2. až 8. rade ako komitentov,
na základe ktorých došlo k prevodu 547 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., Bratislava, ISIN
880970000480, ktorých prevod bol registrovaný Strediskom cenných papierov SR dňa 9.10.1998 tak,
že žalovaný v 2. rade nadobudol vlastnícke právo k 98 ks akcií, žalovaný v 3. rade nadobudol vlastnícke
právo k 125 ks akcií, žalovaný v 4. rade nadobudol vlastnícke právo k 110 ks akcií, žalovaný v 5.
rade nadobudol vlastnícke právo k 46 ks akcií, žalovaný v 6. rade nadobudol vlastnícke právo k
86 ks akcií a žalovaný v 7. rade nadobudol vlastnícke právo k 82 ks akcií, sú neplatnými právnymi
úkonmi ( citovaný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.08.2014 ) a rozsudok Krajského súdu v
Košiciach č. k. 2Cb/1272/2000 -871 z 28.05.2010 (ktorý už tiež nadobudol právoplatnosť) a z ktorého
vyplýva, že exekučný prevod akcií emitenta TRANSPETROL, a. s. bol posúdený ako neplatný v
konaní, v ktorom sa iný domnelý nadobúdateľ, a to spoločnosť GAJUS a. s. v konkurze, domáhala
určenia platnosti zmluvy o kúpe a prevode predmetných akcií. Z obidvoch rozsudkov je tak zrejmé, že
nimi bola právoplatne a záväzne vyriešená prejudiciálna otázka, že pôvodný žalobca sa nikdy nestal
vlastníkom akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., pričom pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní
právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom
má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením ( viď. R 40/2013, sp. zn.
1Cdo/133/2009, 22Cdo/2192/2000, 33Cdo/2427/2008, 23Cdo/2889/2010, II. ÚS 349/09 a Rc 69/2000).
Keďže otázka vlastníctva akcií emitenta TRANSPETROL, a. s. už bola definitívne vyriešená tak, že
pôvodný žalobca sa nikdy nestal ich vlastníkom, tak v predmetnom konaní už objektívne ani nemožno
dospieť k inému rozhodnutiu, než k zamietnutiu podanej žaloby v celom rozsahu. S poukazom na vyššie
uvedené žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 904, 37 eur.

Vedľajší účastníci na strane žalovaného k odvolaniu žalobcu zhodne uviedli, že krajský súd svojím
postupom neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ustanovenie § 101 ods. 1 O. s. p. umožňuje
súdu vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka konania s tým, že sa prihliadne na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy. Rovnako súd nie je povinný vykonávať pokus o opakované doručenie v prípade,
ak nie je možné písomnosť doručiť právnickej osobe na adresu sídla, uvedenú v obchodnom registri.
S poukazom na dĺžku samotného konania, početné procesné obštrukcie zo strany žalobcu brániace
rozhodnutiu vo veci samej a skutočnosť, že žalobcovi bolo súdom riadne doručené uznesenie, ktorým
súd jeho návrh na prerušenie konania zamietol, nemožno považovať postup krajského súdu za taký
postup, ktorým by bola žalobcovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 159/07 (na ktorý sa žalobca odvoláva) nie je rozhodnutím, ktoré
by potvrdilo, že žalobca (alebo ktorýkoľvek subjekt exekvujúci akcie spoločnosti TRANSPETROL, a. s.)
tieto akcie nadobudol. Ústavný súd SR nerozhodoval o akcionárskom postavení spoločnosti TRADE
UNION, s. r. o., ale o porušení jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v konaní vedenom
na NS SR pod sp. zn. 1MObdo/5/2005, pričom právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v tomto
náleze nie je záväzný pre všeobecné súdy. Skutočnosť, že nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
159/07 - 37 z 11. decembra 2007 definitívne nevyriešil a ani nemohol vyriešiť otázku vlastníctva akcií
spoločnosti TRANSPETROL, a. s. potvrdil aj sám Ústavný súd SR vo svojom neskoršom náleze sp.
zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. januára 2011, v ktorom uvádza, že ...,, nález sp. zn. II. ÚS 159/07 - 37 z
11. decembra 2007 nemožno v okolnostiach danej veci ignorovať, ale ani preceňovať. Ústavný súd v
tejto súvislosti uvádza, že z prebiehajúcich konaní, na ktoré sa poukazuje v tomto náleze, totiž vyplýva,
že otázka vlastníctva akcií ešte zjavne nie je právne uzavretá. Preto je nevyhnutné, aby v každom
takomto konaní pred všeobecným súdom bola umožnená účasť všetkých subjektov, ktoré majú právny



záujem na uzavretí tohto právneho problému a môžu ponúknuť argumenty pre účel jeho definitívneho
vyriešenia ...?.

Krajský súd tiež správne uzavrel, že žalobca sa nikdy nestal akcionárom spoločnosti TRANSPETROL,
a. s., pretože akcie uvedenej spoločnosti v čase údajného exekučného prevodu, od ktorého žalobca
odvodzuje svoje akcionárske postavenie, mohli byť len vo vlastníctve Slovenskej republiky a akýkoľvek
prevod týchto akcií bol v zmysle Ústavy SR, zákona č. 92/1991 Zb. a zákona č. 192/1995 Z. z. vylúčený.
Predmetný exekučný prevod akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. tak bol absolútne neplaným
právnym úkonom, keďže svojím obsahom a účelom odporoval zákonu a jeho predmetom bolo plnenie
nemožné. Jediným spôsobom preukázania akcionárskych práv bolo predloženie listinnej akcie, prípadne
výpisu zo zoznamu akcionárov k rozhodnému dňu, čo žalobca počas celého konania nepreukázal.

Z vyššie uvedených dôvodov vedľajší účastníci na strane žalovaného navrhli, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a zároveň im priznal trovy odvolacieho
konania za vyjadrenie k odvolaniu v sume 904, 37 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 10 ods. 2 O. s. p. ( ďalej aj ,, odvolací
súd ?) prejednal vec v rozsahu vymedzenom odvolaním podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo 16. apríla 2015, ktorým krajský súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy 160 728, 21
eur s prísl. titulom náhrady škody predstavujúcej hodnotu nevyplatených dividend z akcií spoločnosti
TRANSPETROL, a. s. Bratislava za účtovný rok 2002.

Podľa ust. § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd vykonal v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu zisteniu skutkového stavu, ako aj
právnemu posúdeniu veci, pričom svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Odvolací súd sa preto v celom
rozsahu stotožňuje s výrokom a odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu.

K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné:

Odvolací súd nesúhlasí s námietkou odvolateľa, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom z dôvodu, že krajský súd ku dňu určeného termínu pojednávania 16. apríla 2015
nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania z 13. januára 2015. Odvolací súd poukazuje na to,
že o procesnom návrhu žalobcu z 13. januára 2015 na prerušenie konania (založený je v spise na
čl. 758 - 759) rozhodol krajský súd uznesením č. k. 17Cb/117/2003- 774 z 21. januára 2015, ktorým
návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Citované uznesenie bolo doručené dňa 28. 01.2015
právnym zástupcom žalovaného a vedľajších účastníkov 1/ a 2/ na jeho strane. Žalobcovi bolo uznesenie
doručované prostredníctvom pošty na adresu jeho sídla, uvedenú v obchodnom registri, v ktorom je
spoločnosť žalobcu zapísaná, t. j. Brigádnická 2, 040 01 Košice v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 O.
s. p., v zmysle ktorého písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za
doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. Uznesenie
krajského súdu z 21. januára 2015 tak bolo doručené žalobcovi cez tzv. fikciu doručenia v zmysle ust. §
48 ods. 2 O. s. p. a nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca 2015 (v zmysle súdom vyznačenej doložky
právoplatnosti na uznesení). Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že o jeho návrhu na prerušenie
konania z 13.01.2015 krajský súd procesne nerozhodol formou uznesenia a uznesenie mu nedoručil do
termínu pojednávania dňa 16. apríla 2015. Naopak, z obsahu spisu vyplýva, že krajský súd o návrhu
žalobcu z 13.01.2015 procesne rozhodol uznesením z 21. januára 2015, ktoré žalobcovi v súlade s ust.
§ 48 ods. 2 O. s. p. doručil. Krajský súd preto postupoval v súlade s občianskym súdnym poriadkom a
jeho postupom nebola žalobcovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
ust. § 221 ods. 1, písm. f) O. s. p. Žalobca bol tiež riadne predvolaný na pojednávanie dňa 16. apríla



2015, ktorého sa nezúčastnil. Krajský súd však postupoval v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keď
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, keďže nezistil žiadny dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania v zmysle ust. § 119 ods. 1 a 2 O. s. p.

Krajský súd po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobca žiadnym právne
relevantným spôsobom nepreukázal, že v čase vzniku práva na výplatu dividend za účtovný rok 2002
bol akcionárom spoločnosti TRANSPETROL, a. s., pretože bol vlastníkom 46 akcií uvedenej spoločnosti
a že z tohto dôvodu mu za účtovný rok 2002 vzniklo právo na výplatu dividend z akcií spoločnosti
TRANSPETROL, a. s. (ust. § 178 Obch. zák.) a keďže mu vyplatené neboli, vznikla mu škoda v sume
160 728, 21 eur, predstavujúcej hodnotu nevyplatených dividend z akcií spoločnosti TRANSPETROL,
a. s. za požadovaný účtovný rok. Odvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu v tom, že
akcie spoločnosti TRANSPETROL, a. s. (ako strategického podniku) nemohli byť predmetom exekúcie,
pretože z nej boli vylúčené v zmysle ust. § 114 Exekučného poriadku, keďže ich vlastníkom bol štát-
Slovenská republika a pokiaľ došlo k ich prevodu v rámci exekučného konania, tak takýto úkon, ktorý
svojim obsahom, ako aj účelom odporuje zákonu, je absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý
nevyvolal žiadne právne účinky. Teda, krajský súd dospel k správnemu záveru, že exekučný prevod
akcií strategického podniku TRANSPETROL, a. s. vylučovali ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995
Z. z. a zákona č. 92/1991 Zb., článok 20 ods. 4 Ústavy SR, ako aj ust. § 114 zákona č. 233/1995
Z. z. Žalobca ku dňu rozhodnutia krajského súdu (16.04.2015) nepreukázal predložením žiadneho
relevantného dôkazu, že v rozhodnej dobe bol vlastníkom 46 akcií emitenta TRANSPETROL, a. s., a
teda akcionárom uvedenej spoločnosti. Keďže žalobca nepreukázal svoje vlastníctvo k predmetným 46
akciám emitenta TRANSPETROL, a. s., nepreukázal ani to, že mu ako akcionárovi uvedenej spoločnosti
vzniklo právo na výplatu dividend za účtovný rok 2002 v uplatnenej výške 160 728, 21 eur s prísl. K
uvedenému zároveň odvolací súd dodáva, že otázka vlastníctva akcií emitenta TRANSPETROL, a. s.
bola vyriešená určovacím výrokom rozsudku Okresného súdu Košice II. č. k. 12C/1/2006- 1151 z 25.
09.2013 (ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7.08.2014) a z ktorého vyplýva, že žalovaný v 5. rade
(Miroslav Kozubaľ) nenadobudol vlastnícke právo k 46 akciám emitenta  TRANSPETROL, a. s., keďže
zmluvy o kúpe a predaji zaknihovaných cenných papierov, na základe ktorých došlo k prevodu 547
akcií emitenta TRANSPETROL, a. s. Bratislava, ISIN 880970000480, ktorých prevod bol registrovaný
Strediskom cenných papierov SR dňa 9.10.1998, boli výrokom rozsudku Okresného súdu Košice II
vyhlásené za neplatné právne úkony. Odvolací súd sa preto stotožnil s tvrdením žalovaného vo vyjadrení
k odvolaniu, že Krajský súd v Bratislave v predmetnom konaní nemohol vyriešiť prejudiciálnu otázku
týkajúcu sa vlastníctva žalobcu k 46 akciám emitenta TRANSPETROL, a. s. inak, než túto otázku už
právoplatne vyriešil Okresný súd Košice II svojim určujúcim výrokom rozsudku č. k. 12C/1/2006-1151
z 25.09.2013.

K námietke odvolateľa, že otázku vlastníctva akcií emitenta TRANSPETROL, a. s. vyriešil Ústavný súd
SR vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 159/07 z 11. decembra 2007 odvolací súd uvádza, že citovaný nález
sa týkal sťažovateľa - spoločnosti TRADE UNION, s. r. o., a nie žalobcu v predmetnom konaní, pričom
právny názor Ústavného súdu SR, vyslovený v odôvodnení nálezu iného sťažovateľa, nie je všeobecne
právne záväzný pre súd v predmetnej právnej veci. Okrem toho odvolací súdu poukazuje na to, že úvaha
Ústavného súdu SR, vyslovená v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 159/07, bola následne prekonaná právnym
názorom Ústavného súdu SR v jeho neskoršie vydanom náleze sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. januára
2011. Odvolací súd poukazuje aj na to, že Ústavný súd SR vo svojich nálezoch skúmal otázku porušenia
práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, a neriešil otázku vlastníckeho práva k
akciám emitenta TRANSPETROL, a. s., nakoľko otázka nadobudnutia alebo nenadobudnutia vlastníctva
k akciám uvedeného emitenta v rámci exekučného konania či už žalobcom alebo inými osobami, ktoré
sa cítili byť vlastníkmi akcií tohto emitenta, bola predmetom viacerých konaní pred všeobecnými súdmi
Slovenskej republiky, ktoré túto otázku posudzovali vo viacerých súdnych sporoch, a uvedená otázka
nebola a ani nemohla byť predmetom riešenia Ústavného súdu SR.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd po vykonaní dokazovania dostatočne
zistil skutkový stav, z ktorého následne vyvodil aj správny právny záver, keď žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v
Bratislave podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodne krajský súd v samostatnom rozhodnutí o trovách konania (ust.
§ 224 ods. 1, 4 O. s. p.).



Rozsudok prijal odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné podať odvolanie.