Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/175/2015 z 28. 11. 2016 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2016, sp. zn. 5Sžo/175/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:1013201310.1 Najvyšší súd | 5Sžo/175/2015 | ECLI:SK:NSSR:2016:1013201310.1 | 2016-11-28 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 14 zákona č. 211/2000 Z. z., zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3634dc0f-b9a4-4760-8e85-c0a625c7ba54 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013201310.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžo/175/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201310
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013201310.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, so sídlom
Tupého 25/A, 831 01 Bratislava, IČO: 30 794 242, právne zastúpený: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát
so sídlom Národného oslobodenia 25, 900 27 Bernolákovo, proti žalovanému: Ministerstvo školstva,
vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom: Stromová 1, 813 30 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v
Bratislave č.k.5S/177/2013-27 zo dňa 5. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k.5S/177/2013-27 zo dňa
5. mája 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd") uznesením č.k. 5S/177/2013-27 zo dňa 05.05.2015
postupom podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil konanie o preskúmanie fiktívneho druhostupňového
rozhodnutia žalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu podaný dňa 07.05.2013 proti
prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 246c ods.
1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

2. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že žalobca sa žiadosťou zo dňa 06.02.2013,
doručenou žalovanému dňa 07.02.2103 domáhal sprístupnenia informácii podľa § 14 zákona č.
211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len ,,zákon č. 211/2000 Z.z.") týkajúcich
sa motorového vozidla Audi A6, EČ: J., konkrétne žiadal: 1/ knihu jázd za roky 2012 a 2013, 2/
žiadosť o vydanie povolenia v zmysle § 40 ods. 3 a 4 zákona č. 8/2009 Z.z. na používanie zvláštnych
výstražných znamení na uvedenom vozidle, 3/ povolenie v zmysle § 40 ods. 3 zákona č. 8/2009
Z.z. na používanie zvláštnych výstražných znamení na uvedenom vozidle. Žalovaný dňa 15.02.2013
oznámil žalobcovi predĺženie lehoty na vybavenie tejto žiadosti v zmysle § 17 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 211/2000 Z.z. o osem dní. Rozhodnutím č. 101-1/2013-PKV zo dňa 01.03.2013 žalovaný žiadosti
žalobcu o poskytnutie informácie zo dňa 06.02.2013 nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca
rozklad, ktorý bol žalovanému doručený dňa 05.03.2013. Rozhodnutím č. 2012-6253/15954:1-sekr.,
minister rozkladu vyhovel a prvostupňové rozhodnutie č. 101-1/2013-PKV zo dňa 01.03.2013 zrušil.
Žalobca poukázal na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., v zmysle ktorého po zrušení
rozhodnutia v rozkladovom konaní začala žalovanému opätovne plynúť lehota 8 pracovných dní na
vybavenie žiadosti. Nakoľko žalovaný v tejto lehote žiadosť žalobcu nevybavil a rozhodnutie nevydal,
vzniklo fiktívne rozhodnutie, ktoré žalobca napadol rozkladom podaným žalovanému dňa 07.05.2013.
Po vzniku tohto fiktívneho rozhodnutia vydal dňa 03.05.2013 žalovaný rozhodnutie č. 101-6/2013-
PKV, ktorým žiadosti žalobcu čiastočne nevyhovel. Žalobca podal rozklad aj proti tomuto rozhodnutiu,
o ktorom rozklade žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 2013-9912/26308:1-sekr zo dňa 11.6.2013 tak,
že prvostupňové rozhodnutie č. 101-6/2013-PKV zo dňa 3.5.2013 zrušil, pričom svoje rozhodnutie



odôvodnil tým, že fiktívne rozhodnutie nevzniklo, nakoľko zákon č. 211/2000 Z.z. neupravuje opätovné
plynutie lehôt po zrušení prvostupňového rozhodnutia a keďže vo verejnom práve je použitie analógie
neprípustné je potrebné aplikovať ustanovenia Správneho poriadku. Žalobca namietal, že o rozklade
podanom dňa 07.05.2013 proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu žalovaný ku dňu podania žaloby
nerozhodol. Márnym uplynutím lehoty na rozhodnutie o rozklade podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000
Z.z. došlo k vydaniu fiktívneho druhostupňového rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu neexistuje žiaden
dôvod na vylúčenie analógie vo verejnom práve, keďže analógia je neprípustná pri výklade právnej
normy, keď by na základe použitia analógie mala byť uložená povinnosť alebo obmedzené práva na
ujmu spravovaného subjektu. Žiadateľ, ktorého opravnému prostriedku bolo zrušením prvostupňového
rozhodnutia vyhovené sa domôže požadovaných informácii neskôr o dobu potrebnú na vybavenie jeho
opravného prostriedku a na opätovné vybavenie jeho žiadosti. Je neprípustné, aby sa na vybavovanie
už takto poškodeného žiadateľa iba v dôsledku nezákonného rozhodnutia začala namiesto 8 dňovej
lehoty vzťahovať 30 dňová lehota podľa Správneho poriadku.

3. Krajský súd zaujal právny názor, v zmysle ktorého, ak rozhodnutie o žiadosti o poskytnutie informácie
bolo vydané, fiktívne rozhodnutie sa stáva bezpredmetným. Argumentáciu žalobu nepovažoval za
súladnú so zákonom, keďže by došlo k zrušeniu rozhodnutia iba preto, aby sa zopakoval proces
a odstránili formálne vady, ktoré však vzhľadom na už prejavenú správnu úvahu neprivodia iné,
či výhodnejšie rozhodnutie pre žiadateľa, pričom formálne zopakovanie administratívneho konania
nepredstavuje pre žalobcu vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť priaznivejšie
rozhodnutie. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Sži/5/2012 zo dňa 13.11.2012, v ktorom skonštatoval, že zákon č. 211/2000 Z.z. neustanovuje
lehoty na rozhodnutie o žiadosti v novom konaní po zrušení rozhodnutia s tým, že uvedená legislatívna
medzera je vyplnená subsidiárnou aplikáciou ustanovení Správneho poriadku, pričom ustanovenie § 22
zákona č. 211/2000 Z.z. na takýto postup výslovne odkazuje. Bolo preto povinnosťou povinnej osoby
rozhodnúť o žiadosti o poskytnutie informácií v lehote 30 dní v zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku.
V prejednávanej veci skutočnosti, z ktorých žalobca vyvodzuje vznik fiktívneho rozhodnutia nenastali
a preto nemohlo dôjsť k vydaniu prvostupňového ani druhostupňového fiktívneho rozhodnutia. Krajský
súd poukazujúc na to, že vo veci žalobcu došlo k vydaniu faktického rozhodnutia dospel k záveru, že
odpadol dôvod existencie napadnutého fiktívneho rozhodnutia, a to ako spôsobilý predmet súdneho
prieskumu v správnom súdnictve zaniklo.

4. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil. V dôvodoch odvolania uviedol,
že so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenými v rozsudku sp.zn. 3Sži/5/2012 zo dňa
13.11.2012 sa nemožno stotožniť. Výslovnú úpravu plynutia lehôt po zrušení rozhodnutia neobsahuje
ani Správny poriadok a preto nie je možné hovoriť o subsidiárnej aplikácii. Nech sa bude aplikovať
akýkoľvek predpis, vždy pôjde iba o aplikáciu analogickú, nie subsidiárnu. Táto legislatívna medzera
úpravy plynutia lehôt po zrušení rozhodnutia je odstrániteľná analogickou aplikáciou ustanovenia § 18
ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. Takýto postup bude aj v súlade s účelom a zmyslom inštitútu fiktívneho
rozhodnutia a základných zásad tohto zákona.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že vrátenie veci odvolacím orgánom je analogické
skôr k začatiu konania podľa § 49 Správneho poriadku. Konanie ako celok sa síce začalo už podaním
žiadosti o informácie, v dôsledku čoho objektívne nie je možné dodržať lehotu 8 pracovných dní od
podania žiadosti ani lehotu 30 dní od začatia konania ako celku, pretože tieto lehoty už uplynuli. Vrátením
veci odvolacím orgánom nejde o podanie novej žiadosti ale, o začatie konania - nového prejednania.
Ak by aj odvolací súd uznal argumentáciu žalobcu o aplikácii lehoty 8 pracovných dní po dni vrátenia
veci odvolacím orgánom, neviedlo by to automaticky k zrušeniu napadnutého uznesenia krajského
súdu, nakoľko súdne konanie bolo zastavené aj s poukazom na zánik žalobcom napadnutého fiktívneho
rozhodnutia po vydaní faktického rozhodnutia žalovaného vo veci. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.



7. Podľa § 491 ods. 1 zákona NR SR č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p."),
ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

9. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

10. Zmyslom súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve je zabezpečenie
ochrany práv fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Súdna
ochrana týchto práv predstavuje garanciu toho, aby každá osoba, ktorá sa rozhodnutím alebo postupom
orgánu verejnej správy cíti dotknutá na svojich právach mala možnosť domáhať sa súdnej ochrany
svojich práv v konaní, v ktorom už správny orgán nebude v pozícii orgánu s autoritatívnym postavením,
ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto sa ochrany týchto práv domáha.

11. Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je, aby pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.).

12. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

13. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví
bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa
odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje
informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a/, ak tento zákon neustanovuje
inak.

14. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá
o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť
bola odložená (§ 14 ods. 3).

15. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti
neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala
rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade
považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

16. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od
doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že
vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto
rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

17. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

18. Podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku, v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých
prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto
lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny
orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením
dôvodov upovedomiť.



19. V prejednávanej veci bolo potrebné zaujať právny názor k otázke plynutia lehôt pre prvostupňový
správny orgán po zrušení jeho rozhodnutia v rozkladovom konaní.

20. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa žiadosťou zo dňa 06.02.2013,
doručenou žalovanému dňa 07.02.2103 domáhal sprístupnenia informácii podľa § 14 zákona č.
211/2000 Z.z.. Rozhodnutím č. 101-1/2013-PKV zo dňa 01.03.2013 žalovaný žiadosti žalobcu
o poskytnutie informácií zo dňa 06.02.2013 nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca
rozklad, ktorý bol žalovanému doručený dňa 05.03.2013. Rozhodnutím č. 2013-6253/15954:1-sekr.
zo dňa 09.04.2013 minister rozkladu vyhovel a prvostupňové rozhodnutie č. 101-1/2013-PKV zo dňa
01.03.2013 zrušil.

21. Podľa názoru žalobcu po zrušení rozhodnutia č. 101-1/2013-PKV zo dňa 01.03.2013 v rozkladovom
konaní začala žalovanému opätovne plynúť lehota 8 pracovných dní na vybavenie žiadosti. Keďže
žalovaný v tejto lehote žiadosť žalobcu nevybavil a rozhodnutie nevydal, žalobca tvrdí, že vzniklo fiktívne
rozhodnutie, ktoré napadol rozkladom podaným žalovanému dňa 07.05.2013. Po vzniku tohto fiktívneho
rozhodnutia vydal dňa 03.05.2013 žalovaný rozhodnutie č. 101-6/2013-PKV, ktorým žiadosti žalobcu
čiastočne nevyhovel. Žalobca podal rozklad aj proti tomuto rozhodnutiu, o ktorom rozklade žalovaný
rozhodol rozhodnutím č. 2013-9912/26308:1-sekr zo dňa 11.06.2013 tak, že prvostupňové rozhodnutie
č. 101-6/2013-PKV zo dňa 03.05.2013 zrušil.
22. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že prvostupňový orgán po zrušení jeho rozhodnutia žalovaným vydal
dňa 3.5.2013 rozhodnutie č. 101-6/2013-PKV. Žalobca napriek ním tvrdenej existencii skôr vydaného
fiktívneho rozhodnutia napadol aj toto rozhodnutie rozkladom, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím
č. 2013-9912/26308:1-sekr zo dňa 11.06.2013. K žalobcom vznesenej námietke týkajúcej sa vydania
fiktívneho rozhodnutia prvostupňového orgánu a v nadväznosti naň aj rozhodnutia žalovaného, ktoré
podľa tvrdenia žalobcu malo vzniknúť tak, že prvostupňový orgán nerozhodol o jeho žiadosti v lehote
8 pracovných dní v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. odvolací súd uvádza, že vzhľadom na
absenciu úpravy začiatku plynutia a dĺžky lehoty na rozhodnutie po zrušení rozhodnutia v rozkladovom
konaní je potrebné vychádzať zo samotného zákona č. 211/2000 Z.z.. Z ustanovenia § 17 ods.
1 zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva, že lehota 8 pracovných dní sa viaže na podanie žiadosti o
poskytnutie informácie. Je nepochybné, že v prípade zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci sa konanie
pred prvostupňovým orgánom nezačína opätovným podaním žiadosti o poskytnutie informácie, ale
sa v ňom v zmysle zrušujúceho rozhodnutia dňom vrátenia administratívneho spisu prvostupňovému
orgánu pokračuje. Keďže zákon č. 211/2000 Z.z. upravuje začiatok plynutia a dĺžku lehoty na vydanie
rozhodnutia prvostupňového orgánu len v súvislosti s podaním žiadosti podľa § 17 ods. 1, je potrebné
vychádzať z ustanovení § 49 ods. 2 Správneho poriadku, ktorý správnemu orgánu ukladá povinnosť
rozhodnúť v lehote do 30 dní. Vzhľadom k tomu, že prvostupňový orgán dňa 03.05.2013, t.j. v
lehote ustanovenej Správnym poriadkom vydal rozhodnutie č. 101-6/2013-PKV, nemohlo dôjsť súčasne
aj k vydaniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré žalobca napadol rozkladom podaným žalovanému dňa
07.05.2013 a taktiež ani k vydaniu druhostupňového fiktívneho rozhodnutia. Žalobca tak aj napriek
fakticky vydanému rozhodnutiu o rozklade č. 2013-9912/26308:1-sekr zo dňa 11.06.2013 napadol
žalobou fiktívne rozhodnutie žalovaného. Keďže vydaním faktického rozhodnutia je existencia fiktívneho
rozhodnutia vylúčená, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, len skonštatovať, že žalobca tak zjavne
podal nedôvodnú a celkom zbytočnú žalobu.

23. Odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že zmyslom a účelom zákona č. 211/2000 Z.z.
je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí. Vydanie fiktívneho rozhodnutia sa
uplatňuje iba v prípade, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie, či
nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila resp. ak odvolací orgán v zákonom stanovenej
lehote o odvolaní nerozhodne. Úmyslom zákonodarcu pri zavedení inštitútu fiktívneho rozhodnutia
nebolo ,,legalizovať" nečinnosť povinných osôb pri vybavovaní žiadosti a rozhodovaní o odvolaní, ale
poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií.
Fikcia rozhodnutia predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a s prihliadnutím na účel zákona sa má
aplikovať táto možnosť iba v prípade, ak vo veci nebolo vydané rozhodnutie.

24. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd postupoval
správne, keď konanie podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil, nakoľko predmetom súdneho prieskumu
malo byť fiktívne rozhodnutie, ktoré podľa zákona nevzniklo a neexistujúce rozhodnutie nemôže byť



predmetom preskúmavania súdom. Odvolací súd preto postupom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a <.
219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250k ods. 1 O.s.p., keď neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému náhrada trov
zo zákona neprináleží.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.