Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/14/2016 z 23. 6. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. júna 2016, sp. zn. 10SZa/14/2016, ECLI:SK:NSSR:2016:1015201887.1
Najvyšší súd | 10SZa/14/2016 | ECLI:SK:NSSR:2016:1015201887.1 | 2016-06-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/942fdd78-d136-412c-8396-ad531cedcc83
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1015201887.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10SZa/14/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201887
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1015201887.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a z členov JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Zuzany Ďurišovej, v právnej veci navrhovateľa:
S. S. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, zastúpeného: Mgr. Jarmila
Karak Vargová, advokátka, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina,
Kuzmányho 26, Žilina, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BB7-183-064/2015-AV zo
dňa 15.10.2015, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Sp/123/2015-28 zo dňa 16.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/123/2015-28 zo dňa
16. novembra 2015   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZ-
HCP-BB7-183-064/2015-AV zo dňa 15.10.2015, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm.
c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o pobyte cudzincov“), dňom 15.10.2015 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016
a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC
Medveďov“).

Dôvodil tým, že preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie odporcu, a vychádzajúc z jednotlivých námietok
uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa musel konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie  je
vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku
neobstoja.

K otázke účelnosti zaistenia navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ po svojom nelegálnom vstupe do
Maďarska požiadal o udelenie azylu, čo bolo oznámené políciou Maďarskej republiky. Následne po
opustení krajiny, v ktorej požiadal o azyl, nelegálne vstúpil na územie iného štátu Únie. Z uvedeného
je zrejmé, že navrhovateľ je osobou, u ktorej je značné riziko úteku a nezaistením by hrozilo, že sa
dobrovoľne nevráti do pobytového tábora v Maďarsku, ale pokúsi sa o útek do iných krajín Únie, najmä
do Spolkovej republiky Nemecko, kam mal zakúpený aj cestovný lístok.



K navrhovateľom pripojenému výňatku Správneho súdneho dvora Rakúska, ktorý rozhodol dňa
08.09.2015 o tom, že Maďarsko nemôže byť automaticky považované za bezpečnú krajinu uviedol, že
je potrebné skúmať individuálne, či je osobu možné do tohto štátu vrátiť v rámci Dublinského konania
uviedol, že rozhodnutie zo dňa 08.09.2015 nie je pre toto konanie záväzné. Maďarsko je ako členský
štát Európskej únie považované za bezpečnú krajinu, je v nej demokratický systém, vo všeobecnosti
v nej neexistuje prenasledovanie, mučenie ani neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie,
hrozba násilia, ozbrojené konflikty.

Námietku navrhovateľa, že odporca porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď sa ani
nepokúsil zistiť, v akých podmienkach by sa navrhovateľ nachádzal v prípade vrátenia do Maďarska,
teda nijakým spôsobom neoveroval dodržiavanie ľudských práv v azylových zariadeniach v Maďarsku,
krajský súd považoval za irelevantnú z dôvodu, že o navrátení do Maďarska rozhoduje iný orgán, ako
je správny orgán, ktorého rozhodnutie bolo napadnuté opravným prostriedkom.

K námietke, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď neskúmal možnosti vrátenia
navrhovateľa s ohľadom na možné porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu
čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uviedol, že postupom
odporcu neboli porušené ľudské práva navrhovateľa. Prostriedky správneho orgánu určené na dodržanie
podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich
základných ľudských práv a slobôd.

K námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016 uviedol,
že v danej veci odporca postupoval v súlade s ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Uvedená
doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých úkonov potrebných na odovzdanie navrhovateľa do
členského štátu, v ktorom požiadal o medzinárodnú ochranu. V prípade navrhovateľa ide o zabezpečenie
akceptácie prevzatia zo strany Maďarskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu navrhovateľa, jeho
technické, materiálne a personálne zabezpečenie prevozu a prevzatie príslušnými orgánmi Maďarskej
republiky. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, pričom
presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, nakoľko závisí od viacerých faktorov,
ako je zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu
navrhovateľa na územie Maďarska, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru.

K námietke týkajúcej sa existencie značného rizika úteku uviedol, že nezaistením navrhovateľa by
hrozilo, že sa nevráti dobrovoľne do pobytového tábora v Maďarsku, ale bude sa pokúšať o útek do iných
krajín Únie, pričom sa bude skrývať a vyhýbať azylovému konaniu. V prípade navrhovateľa vzhľadom
na riziko úteku a skrývania sa, je potrebné ho zaistiť a odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná v konaní
o udelenie azylu. Zaistenie navrhovateľa je účelné a efektívne, nakoľko navrhovateľ je osobou, ktorá
nelegálne prekročila štátnu hranicu z Maďarska na územie Slovenskej republiky, pričom pokračoval v
ceste do iného štátu Únie.

Poznamenal, že odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil,
najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane
navrhovateľa v súvislosti  so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť
skutkový stav  veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“)
má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj
konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj
Správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods.
1 Správneho poriadku),  odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky
zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a
taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil.

II.
Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa



Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že s napadnutým rozhodnutím
prvostupňového súdu nesúhlasí, a preto proti nemu v celom rozsahu podal odvolanie z dôvodu podľa §
205 ods. 2 písm. c), d) a písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“),
teda z dôvodu, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko nevykonal navrhnuté dôkazy.

Odporca namietal automatický predpoklad bezpečnosti Maďarska, ako štátu, kam má byť vrátený.
Dôvodil tým, že krajský súd nesprávne konštatuje, že správnemu orgánu neprináleží skúmanie
dodržiavania ľudských práv a základných slobôd navrhovateľa, nakoľko o tom rozhoduje iný orgán
a súčasne, že Maďarsko ako členský štát EÚ je považovaný za bezpečnú krajinu s demokratickým
systémom, pričom súčasne odmietol akceptovať dôkazy predložené do konania preukazujúce opak.
Poukázal na to, že odporca bol povinný zistiť stav dodržiavania ľudských práv a základných
slobôd, k čomu ho zaväzujú medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Krajský súd vychádzajúc z
presvedčenia, že odporcovi neprináleží zisťovanie skutkového stavu veci týkajúceho sa dodržiavania
ľudských práv, týmto záverom pochybil.

S poukazom na znenie čl. 3 a čl. 5 Dohovoru uviedol, že má (resp. mal) obavy z prístupu maďarských
štátnych orgánov. Tieto obavy sú podložené správami, ktoré krajský súd nezobral do úvahy. Namietal
preto nesprávne vysporiadanie sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia (s ohľadom na prípustnosť
vrátenia), ako základného predpokladu na zaistenie jeho osoby zo strany krajského súdu.

Uviedol, že s otázkou povinnosti skúmať podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená, sa už
niekoľkokrát vysporiadal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozsudku 10SZa/16/2015 zo dňa
11.11.2015 (ktorý sa rovnako týkal návratu v rámci dublinského konania, ktorému predchádzal pokus
o vrátenie v rámci readmisie), v ktorom sa vyporiadal aj s otázkou akceptácie/neakceptácie dôkazu,
rozsudku Správneho súdneho dvora Rakúska (Verwaltungsgeríchtshof).

Ďalej, s poukazom na § 90 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že povinnosť správneho
orgánu skúmať po celý čas či trvá účel zaistenia sa teda v kontexte záverov vyššie uvedeného rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí odraziť aj v jeho zisťovaní podmienok v krajine, kam
má byť navrhovateľ vrátený s cieľom zistiť, či vôbec je možné toto vrátenie vykonať s ohľadom na
potrebu rešpektovania ľudských práv navrhovateľa, a teda či je zaistenie účelné. Pokiaľ prvostupňový
súd konštatoval opak, pochybil.

Poznamenal, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke,
dôsledkoch a spôsobe zaistenia, zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného
z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených
podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom
Slovenskej republiky, pričom poukázal na čl. 8 ods. 1, 2 Listiny základných práva slobôd, čl. 28
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) Č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú
kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom
z členských štátov (ďalej len „nariadenie Dublin III“), čl. 9 smernice 2013/33/EÚ a na b. 15 a b. 20
Preambuly smernice 2013/33/EÚ.

Mal preto za to, že k zaisteniu by sa v prípadoch návratov podľa nariadenia Dublin III malo postupovať v
súlade s vyššie uvedenými pravidlami, a to výnimočne, keď iné prostriedky nie sú na dosiahnutie účelu
dostatočné.  S ohľadom na posúdenie rizika úteku, uviedol, že  definícia pojmu „riziko úteku“ podľa
zákona o pobyte cudzincov je však použiteľná iba v konaní o návrate na základe administratívneho
vyhostenia, resp. v konaniach vychádzajúcich z návratovej smernice 2008/115/ES. (totožnosť, nemá
pobyt, hrozí zákaz vstupu - to sa nijako nevzťahuje na osoby - žiadateľov o azyl v inom členskom
štáte). Pre účely zaistenia z dôvodu návratu v rámci dublinského konania, sa vyžaduje vyššia miera
hrozby úteku, a to ako značné riziko úteku (§ 88 ods. 1 písm. c), resp. čl. 28 ods. 2 nariadenia Dublin
III. Nariadenie Dublin III rovnako vyžaduje vo svojom čl. 2 písm. n) definíciu v národnom práve, resp.
stanovenie objektívnych kritérií na posúdenie rizika úteku pre osoby, na ktoré sa vzťahuje konanie o
odovzdaní (dublinské konanie).



Ďalej uviedol, že v slovenskom právnom poriadku nie je definované riziko úteku ohľadom osôb v rámci
(konania o odovzdaní (návratu podľa dublinského nariadenia). Nakoľko však nariadenie Dublin III takúto
úpravu vyžaduje, je možné pochybovať o oprávnenosti zaistenia osôb v rámci dublinského konania
všeobecne - pozri napr. P. De Bruycker, S. Mananashvili, G.Renaudiére, "The Extent of Judicial Control
of Pre-Removal Detention in the EU: Synthesis Report of the Project CONTENTION (2014) - pokiaľ v
zákone nie sú definované objektívne kritériá na posúdenie rizika úteku cudzincov, ktorí majú byť vrátení
v súlade s dublinským konaním, nie je zaistenie zákonné. K rovnakému záveru sa priklonil nemecký
federálny súd vo svojom rozhodnutí V ZB 31/14 zo dňa 26.06.2014, ako aj vo viaceré české súdy
(napríklad Krajský soud v Ústí nad labem č. j. 42 A 12/2015,  Mestský soud v Praze č.j. 1 A 47/2015).

Je síce nutné podotknúť, že český zákon o pobytu cizinců č. 326/1999 Sb. neobsahuje žiadne kritériá
na posúdenie rizika úteku (teda ani pre účelu zaistenia v súlade s návratovou smernicou), na rozdiel
od Slovenskej republiky, ktorá ich pre účely zaistenia v súlade s návratovou smernicou definuje, je však
potrebné posúdiť možnosť využitia tejto definície aj pre dublinské konanie. Ide o tri príklady "objektívneho
kritéria" - 1. nemožno zistiť totožnosť (pozn. navrhovateľ má doklad totožnosti; pokiaľ cudzinec nemá
doklad totožnosti so sebou, znamenalo by to automatické zaistenie každého žiadateľa, čo však zrejme
nebolo úmyslom zákonodarcov), 2. osoba nemá pobyt na území Slovenskej republiky (pre žiadateľov o
azyl už len z titulu ich statusu je zrejmé, že nemôžu mať pobyt na území štátu), a 3. osobe hrozí zákaz
vstupu na viac ako tri roky (keď cudzinec žiada o azyl, hoci aj v inej krajine, zákaz vstupu je rovnako
nezmyselný). Mal preto za to, že pre prípady návratov v rámci dublinských konaní nie je možné využiť
"objektívne kritériá" rizika úteku pre návraty v súlade s návratovou smernicou, tak ako sú uvedené v
zákone o pobyte cudzincov.

Domnieval sa preto, že aj pre nedostatok národnej úpravy, je konštatovanie krajského súdu o existencii
značného rizika úteku nesprávne. Mal za to, že krajský súd sa pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia
dopustil pochybení uvedených vyššie. Z týchto dôvodov preto považoval rozsudok krajského súdu za
nesprávny.

S ohľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že
rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

Odporca sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 22.12.2015. Uviedol, že sa plne stotožňuje s
napadnutým rozsudkom krajského súdu a trvá na skutočnostiach uvedených v stanovisku č. PPZ-HCP-
BB7-183-074/2015-AV, ktoré bolo krajskému súdu zaslané dňa 10.11.2015. Zároveň informoval odvolací
súd, že navrhovateľ bol dňa 07.12.2015 o 11:00 odovzdaný, v rámci Dohody medzi vládou Slovenskej
republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici, orgánom Maďarskej
republiky.

IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-183-064/2015-AV zo dňa 15.10.2015 rozhodol o zaistení
navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia
prípravy a výkonu jeho prevozu podľa nariadenia Dublin III a na základe konania vedenom Dublinským
strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinským strediskom
MÚ MV SR“) pod č. konania MU-DS-627/2015-DŽ, a to dňom 15.10.2015 na čas nevyhnutne potrebný,
najviac do 15.01.2016 a umiestnil navrhovateľa v zariadení ÚPZC Medveďov.

V odôvodnení  rozhodnutia uviedol, že dňa 15.10.2015 bol navrhovateľ predvedený odporcom na ÚPZC
Medveďov, za účelom zistenia totožnosti, nakoľko nemohol hodnoverným spôsobom preukázať svoju
totožnosť. Na základe získaných informácií bolo zistené, že navrhovateľ žiadal o udelenie azylu na území
Maďarskej republiky. Z dôvodu, že navrhovateľ svojím konaním naplnil podmienky ustanovené podľa
nariadenia Dublin III, správny orgán po zistení uvedenej skutočnosti kontaktoval Dublinské stredisko MÚ
MV SR, ktoré navrhovateľovi pridelilo číslo z protokolu úradu MV SR MU-DS-627/2015-DŽ. Vzhľadom



na uvedené začal správny orgán dňa 15.10.2015 konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88
ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko u navrhovateľa existuje značné riziko jeho úteku,
vyplývajúce z jeho nelegálnej migrácie po Európe, ako aj skutočnosť, že navrhovateľ nemá udelený
pobyt na území Slovenskej republiky podľa zákona o pobyte cudzincov a ani nemá pri sebe žiaden
doklad, ktorý by umožňoval zistenie jeho totožnosti.

Odporca mal na základe informácií z Maďarskej republiky a MÚ MV SR preukázané, že navrhovateľ
požiadal o azyl na území Maďarskej republiky. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ je v azylovom konaní
na území Maďarska, ktoré svojvoľne opustil. Navrhovateľ sa mal po prepustení z polície dostaviť do
pobytového tábora v Maďarsku a ostať tam do rozhodnutia maďarských orgánov a nie opustiť územie
štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného štátu Únie.

Odporca skúmal aj možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený
zabezpečiť prípravu a výkon prevozu navrhovateľa v zmysle nariadenia Dublin III a konštatoval, že
navrhovateľ nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1
písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko samotný navrhovateľ v zápisnici v spise vedenej
pod č. p.: PPZ-HCP-BB7-183-058/2015-AV uviedol, že nemá dostatočné finančné prostriedky a ani si
ich zabezpečiť nevie, na území Slovenskej republiky nikoho nepozná a ani nikde na území Slovenskej
republiky nemá zabezpečené ubytovanie.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca stanovil dĺžku doby zaistenia do 15. 01.2016.
Počas tejto doby vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie navrhovateľa do členského štátu, v
ktorom požiadal o medzinárodnú ochranu. Ide o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany úradov
Maďarskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne
zabezpečenie prevozu a prevzatia navrhovateľa príslušnými orgánmi Maďarskej republiky.

Poznamenal, že pred vydaním predmetného rozhodnutia bol navrhovateľovi predložený žurnalizovaný
spisový materiál vedený pod číslom PPZ-HCP-BB7-18312015-AV, ktorý tvorí podklady pre vydanie
uvedeného rozhodnutia a bol poučený o jeho práve podľa § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.
z. Na základe uvedeného bol s účastníkom konania spísaný úradný záznam pod číslo PPZ-HCP-
BB7-183-060/2015-AV zo dňa 15.l0.2015, v ktorom uviedol, že k podkladom rozhodnutia sa nechce
vyjadriť, nechce podať nové návrhy, dôkazy, vyjadrenia k priebehu konania.

Záverom konštatoval, že predmetné zaistenie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd.

V.
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený  na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. júna 2016 (§ 156 ods.
1 a ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd na tomto mieste musí konštatovať, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského
súdu už bolo predmetom konania vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10SZa/26/2015. V uvedenom
konaní však tunajší súd vzhľadom na obsah súdneho spisu dospel k záveru, že navrhovateľ doplnil
elektronicky podané odvolanie po uplynutí trojdňovej lehoty a preto vec vrátil krajskému súdu späť v
súlade s ust. § 42 ods. 1 veta štvrtá O.s.p. Odvolanie navrhovateľa bolo opätovne, dňa 13.06.2016,
predložené odvolaciemu súdu na rozhodnutie, po tom čo právna zástupkyňa navrhovateľa predložila
dôkaz, ktorým súd skôr nedisponoval, o tom, že elektronicky podané odvolanie navrhovateľa bolo
doplnené v trojdňovej lehote v súlade s vyššie uvedeným ustanovením. Vzhľadom na nové skutočnosti a
dôkazy, svedčiace o včasnosti navrhovateľovho podania, odvolací súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku
krajského súdu.



V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov,
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny  na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu,  ak
existuje značné riziko jeho úteku.
Osobitným predpisom podľa citovaného ustanovenia je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.“
Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.“
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku „správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.“
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku „v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“

Odvolací súd nepovažoval námietku navrhovateľa vytýkajúcu súdu prvého stupňa, že na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, za dôvodnú.

V tejto súvislosti poukazuje na to, že zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré
smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom
správneho konania, pretože dokumentuje jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania
správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie,
musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne
rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie
zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O.s.p.), pretože
súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno
takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu nespresnil, aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci
vykonané. Navrhovateľ len poukázal na dôkazy dokladané v rámci predchádzajúceho konania o
opravnom prostriedku proti zaisteniu, a preto za tejto situácie nebolo možné na túto námietku prihliadnuť.

Rovnako odvolací súd nezistil pochybenie v postupe súdu prvého stupňa pokiaľ tento dospel k záveru,
že odporca v konaní dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci - predovšetkým preukázateľne
zistil ako a za akých okolností sa navrhovateľ dostal na slovenské územie, že v Maďarsku požiadal o
azyl, o ktorý nechce požiadať  na Slovensku, že nedisponuje žiadnym relevantným dokladom totožnosti,
že svoje finančné prostriedky nechce použiť na zabezpečenie pobytu na Slovensku a tiež, že chce ísť
do Švédska. Odporca podľa odvolacieho súdu zhromaždil dostatočné dôkazy a podklady, na základe
ktorých bolo zistené, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.



Z administratívneho spisu odporcu vyplynulo, že odporca mal na základe informácií z Maďarskej
republiky a MÚ MV SR preukázané, že navrhovateľ požiadal o azyl na území Maďarskej republiky.
Navrhovateľ je v azylovom konaní na území Maďarska, ktoré svojvoľne opustil.
Z dôvodu, že navrhovateľ svojím konaním naplnil podmienky ustanovené podľa nariadenia Dublin
III, správny orgán po zistení uvedenej skutočnosti kontaktoval Dublinské stredisko MÚ MV SR, ktoré
navrhovateľovi pridelilo číslo z protokolu úradu MV SR MU-DS-627/2015-DŽ. Vzhľadom na uvedené
začal správny orgán dňa 15.10.2015 konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm.
c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko u navrhovateľa existuje značné riziko jeho úteku, vyplývajúce z
jeho nelegálnej migrácie po Európe, ako aj skutočnosť, že navrhovateľ nemá udelený pobyt na území
Slovenskej republiky podľa zákona o pobyte cudzincov a ani nemá pri sebe žiaden doklad, ktorý by
umožňoval zistenie jeho totožnosti.

Takto zistený stav veci bol aj podľa odvolacieho súdu dostatočným k tomu, aby odporca pristúpil k
zaisteniu navrhovateľa na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26.3.2013.

Za týchto okolností preto nebolo možné považovať námietku navrhovateľa vytýkajúcu súdu prvého
stupňa nesprávne právne posúdenie z dôvodu, že zaisťovací dôvod, na základe ktorého bol zaistený
navrhovateľ nezodpovedal predchádzajúcemu konaniu, za dôvodnú.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa dostatočne podrobne zaoberal všetkými
podstatnými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, s ich vyhodnotením sa
stotožnil aj súd odvolací a v podrobnostiach na tieto závery krajského súdu odkazuje s poukazom na
ich správnosť.
Podrobná argumentácia krajského súdu k jednotlivým námietkam navrhovateľa (viď kapitola I. tohto
rozsudku), ktorou krajský súd objasnil z akého dôvodu nepovažoval navrhovateľom uplatnené námietky
za spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa sa premietli do jeho
právneho záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, ktoré potvrdil.

Krajský súd dôvodne potvrdil postup odporcu, ktorým zaistil navrhovateľa na účel zabezpečenia prípravy
alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, podrobnou
a vecne správnou argumentáciou objasnil prečo na námietky navrhovateľa uvedené v opravnom
prostriedku neprihliadol.
S poukazom na uvedené považoval odvolací súd za dostatočne objasňujúce stanovisko súdu
prvého stupňa aj k námietke navrhovateľa vytýkajúcej vadu konania spočívajúcu v jeho zaistení
bez dostatočného skúmania možnosti jeho vrátenia do Maďarska najmä s ohľadom na namietané
porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ v tejto súvislosti neprodukoval žiadne relevantné
dôkazy preukazujúce opodstatnenosť naznačených pochybností v konkrétnom prípade a preto pokiaľ
krajský súd vychádzal zo skutočnosti zdôraznenej aj odporcom v jeho rozhodnutí, že „...Maďarsko je
členským štátom EÚ, ktoré naviac pristúpilo k všetkým medzinárodným dohovorom týkajúcim sa aj
ľudských práv...“ neboli námietky uvedené navrhovateľa spôsobilé spochybniť jeho záver o potrebe
preukázať opak dostatočne relevantným spôsobom /t. j. spôsobom zaväzujúcim dotknutý správny orgán
konajúci v zmysle zákonom vymedzenej teritoriálnej a kompetenčnej pôsobnosti/.

Podľa názoru odvolacieho súdu ani námietka týkajúca sa nedostatočného posúdenia rizika úteku
navrhovateľa nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu. V zmysle zákona o pobyte
cudzincov, je zaistenie štátneho príslušníka tretieho štátu opatrením, nie trestom. Krajský súd správne
vychádzal z obsahu zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania keď poukázal na jeho vyjadrenia
o tom, že na Slovensku nechce zostať a chce požiadať o azyl vo Švédsku. Nebolo možné nezohľadniť
posudzovanie rizika úteku navrhovateľa aj s ohľadom na jeho doterajšie konanie (z Maďarska cestoval
cez Slovensko, Česko a mal v úmysle pokračovať až do Švédska, čo sám opakovane potvrdil), z ktorého
odporca usúdil, že existuje reálne riziko, že sa bude aj naďalej pohybovať po členských štátoch EÚ,
čo dôvodne vyústilo do záveru o potrebe jeho zaistenia za účelom jeho  úspešného vrátenia podľa
medzinárodnej zmluvy.

K námietke navrhovateľa ohľadom dĺžky doby zaistenia odvolací súd uvádza, že z objektívneho hľadiska
je zrejmé, že odôvodnenie dĺžky zaistenia navrhovateľa spĺňa atribúty podľa zákona o pobyte cudzincov.



Predmetom súdneho prieskumu podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. je rozhodnutie odporcu , ktorým
tento podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zaistil navrhovateľa, nie rozhodnutia, ktoré mu predchádzali.
Odporca  zaistil navrhovateľa dňom 15.10.2015 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016. V
zmysle vyššie citovaného ust. § 88 ods. 4 je maximálna doba zaistenia cudzinca 6 mesiacov.

Odporca stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru
odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť
skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm.
d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov považoval odvolacie námietky navrhovateľa
za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok
navrhovateľa, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu nezistil
pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu odôvodňujúce zmenu resp. zrušenie ich rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, že krajský súd dospel
k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal
všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie odporcu
bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom
vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa
§ 219 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý v odvolacom konaní úspech
nemal, trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.