Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/70/2014 z 4. 4. 2016
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 4. apríla 2016, sp. zn. 1Sžso/70/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:2013200295.1
Najvyšší súd | 1Sžso/70/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:2013200295.1 | 2016-04-04 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 55 zákona č. 461/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/88c52fb8-443a-4794-a49a-f0d91f9b8e57
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:2013200295.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/70/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013200295
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2013200295.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci žalobcu: H.. J. S., R.., nar.: XX.XX.XXXX, občan Slovenskej republiky, bytom F. č. XXX, XXX XX R.,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
zo dňa 27. mája 2014 č. k. 20S/18/2013-39, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. mája 2014 č. k.
20S/18/2013-39   p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 14630-2/2013-BA z 21.02.2013 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté rozhodnutie“
- č. l. 21) žalovaná ako odvolací správny orgán príslušný podľa ustanovenia § 179 ods. 1 písm. b) zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej v rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z. z.“) postupom v zmysle
§ 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. zmenila odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Trnava č.: 200-023917-CA02/2012 z 03.12.2012 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové
rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) vo veci určenia nemocenského tak, že
„priznala nemocenské za obdobie od 01. júna 2012 do zániku nároku na nemocenské vo výške
2,66073500 EUR.“
Podľa § 179 ods. 1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec do
pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v druhom stupni vo veciach, o ktorých rozhodovať v prvom stupni
patrí do pôsobnosti pobočky.
Podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán
rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

2. V prvostupňovom rozhodnutí bolo žalobcovi ako zamestnancovi podľa § 34 ods. 1, § 37 ods. 1 a
§ 55 zák. č. 461/2003 Z. z. priznané pri jeho dočasnej pracovnej neschopnosti (vznik 22.05.2012, t. j.
od 01.04.2012 je to menej ako 90 dní) nemocenské za obdobie od 01. júna 2012 do zániku nároku na
nemocenské vo výške 2,66079000 € za deň.
V administratívnom odvolaní žalobca namietal protiústavnosť § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z.,
ktorého aplikáciou nastalo porušenie zásady rovnosti zaobchádzania vo forme nepriamej diskriminácie



tým, že v dôsledku vyššieho funkčného miesta od dňa 01. apríla 2012 mu vzniklo nové nemocenské
poistenie na základe uzatvoreného pracovného pomeru s tým istým zamestnávateľom. Toto pri aplikácii
dotknutého ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. následne spôsobilo výrazne nižšiu kvalifikáciu
denného vymeriavacieho základu na určenie sumy nemocenského (ďalej na účely rozsudku len „DVZ“).
Okrem protiústavnosti žalobca namietal aj porušenie čl. 21 Charty základných práv Európskej únie v
nadväznosti na čl. 66 Dohovoru Medzinárodnej organizácie č. 102 z roku 1952, čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) v spojitosti s čl. 1 Protokolu č. 1 k tomuto dohovoru.

3. Pri svojom potvrdzujúcom rozhodnutí žalovaná s citáciou § 293cp, § 34 ods. 1, § 37 ods. 1, § 55 ods.
1, § 54 ods. 3, § 138 ods. 1 a odsek 6 písm. a), § 11 ods. 1 a § 139 ods. 12 zák. č. 461/2003 Z. z.
vychádzala zo skutočnosti, že žalobca prostredníctvom Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti
č. L 915918 (formulár „Žiadosť o nemocenské“ doručený prvostupňovému orgánu dňa 15. júna 2012)
oznámil, si uplatnil z poistného vzťahu pri dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej dňa 22. mája
2012 nárok na nemocenské.
Ďalej z informačného systému žalovaná zistila, žalobca je evidovaný na nemocenské poistenie u
zamestnávateľa Trnavská univerzita v Trnave (ďalej na účely rozsudku len „zamestnávateľ I.“) od 01.
apríla 2012. Vzhľadom na uvedené žalovaná dospela k záveru, že aktuálne nemocenské poistenie pred
vznikom dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky navrhovateľovi trvalo menej ako 90 dní (t. j. od
01. apríla 2012 do 21. mája 2012, t. j. 51 dní), tak potom rozhodujúcim obdobím na zistenie denného
vymeriavacieho základu je rok 2011.

4. V roku 2011 bol žalobca súčasne povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa I.
(pracovný pomer trval od 01. septembra 2008 do 31. marca 2012, kedy bol odhlásený a následne týmto
istým zamestnávateľom registračným listom fyzickej osoby - prihláškou znovu od 01.04.2012 prihlásený
do systému poistenia ako zamestnanec) a zároveň bol povinne nemocensky poistený ako zamestnanec
zamestnávateľa H.. H.P. - advokát so sídlom v Trnave (ďalej na účely rozsudku len „zamestnávateľ II.“),
pričom tu žalobcov pracovný pomer trval od 03. augusta 2010 do 31. mája 2011.

5. S prihliadnutím na § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. žalovaná vyslovila názor, že v prípade žalobcu sa
rozhodujúce obdobie na zistenie DVZ určuje ako obdobie nemocenského poistenia dosiahnutého v roku
2011 u zamestnávateľa II. (kde vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky). Preto nie je možné
zohľadniť vymeriavacie základy žalobcu, ktoré dosiahol u zamestnávateľa I. v roku 2011.
Maximálny vymeriavací základ následne žalovaná v súlade s § 138 ods. 6 písm. a) zák. č. 461/2003
Z. z. určila tak, že úhrne bol mesačne najviac v období od 01. januára 2011 do 31. decembra 2011 v
sume 1.116,75 €.

6. Ďalej s prihliadnutím na ustanovenie § 138 ods. 12 zák. č. 461/2003 Z. z. (vzhľadom na hore uvedený
súbežný výkon viacerých činností zamestnanca žalobcom) žalovaná uviedla, že vymeriavací základ
na platenie poistného na nemocenské poistenie žalobcu (ako zamestnanca zamestnávateľa II.) bol za
každý kalendárny mesiac v období súbehu poistení znížený tak, aby úhrn vymeriavacích základov, z
ktorých žalobca platil poistné v kalendárnom mesiaci, nepresiahol hore uvedený maximálny vymeriavací
základ (1.116,75 €).
Uvedené má potom podľa žalovanej vplyv aj na výšku denného vymeriavacieho základu pre výpočet
nemocenského, ktorého jednotlivé údaje uviedla žalovaná v tabuľke (str. 5 napadnutého rozhodnutia).

7. Dôvod na zmenu prvostupňového rozhodnutia žalovaná vidí v tom, že prvostupňový orgán pri vydaní
rozhodnutia pochybil v tom, že v odôvodnení rozhodnutia nesprávne uviedol vymeriavací základ žalobcu
za mesiac január 2011 u zamestnávateľa II.

II.
Konanie na prvostupňovom súde
A)



8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Trnave žalobu zo dňa 29.04.2013.

9. V žalobe namietal, že žalovaná formalistickým prístupom k aplikácii ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č.
461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 vylúčila z určenia DVZ vymeriavacie základy na platenie
poistného na nemocenské poistenie ním dosahované v pracovnom pomere uzatvorenom s Trnavskou
univerzitou v roku 2011.
Dôsledkom toho mu bola určená nižšia suma nemocenského, ako mu patrí pri plnení odvodovej
povinnosti z maximálneho vymeriavacieho základu, resp. pri plnení odvodovej povinnosti zo súm
vymeriavacích základov na platenie poistného blížiacich sa k sume maximálneho vymeriavacieho
základu na platenie poistného na nemocenské poistenie v roku 2011.

10. Tiež žalobca namietal, že následkom postupu zakotveného v ust. § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z.
došlo k zníženiu sociálnej ochrany dočasne práceneschopného poistenca a takýto postup žalovanej je
potrebné považovať, pri aplikácii tohto ustanovenia, za diskriminačný.

11. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 03.06.2013 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Najmä
poukázala na to, že žalobca v rozhodujúcom období (rok 2011) bol súbežne povinne nemocensky
poistený ako zamestnanec zamestnávateľa I. a ako zamestnanec zamestnávateľa II.
Za tohto stavu sa u žalobcu rozhodujúce obdobie na zistenie DVZ určuje v súlade s § 54 ods. 3 zák. č.
461/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31.12.2012), a preto obdobie nemocenského poistenia dosiahnutého
v roku 2011 u zamestnávateľa I., t. j. u zamestnávateľa, u ktorého mu vznikol dôvod na poskytnutie
nemocenskej dávky, nie je možné do rozhodujúceho obdobia zahrnúť. Na uvedenom základe sa do
rozhodujúceho obdobia započítavajú len tie vymeriavacie základy, ktoré žalobca dosiahol v roku 2011
u zamestnávateľa II.

B)
12. Krajský súd v Trnave ako súd prvého stupňa predmetnú vec prejednal na pojednávaní dňa
27.05.2014, vypočul účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Preto ju postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

13. Svoje právne názory po citácii ustanovení § 54 ods. 3 a § 138 ods. 12 zák. č. 461/2003 Z. z. krajský
súd odôvodnil najmä tým, že v danom prípade rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho
základu bolo určené v súlade s ustanovením § 54 zák. č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou do 31.12.2012.
Pri aplikácii tohto ustanovenia sa podľa krajského súdu do rozhodujúceho obdobia na zistenie DVZ
zahŕňajú iba vymeriavacie základy na platenie poistného na nemocenské poistenie zo zamestnania,
pričom sa prihliada iba na tie, ktoré zamestnanec v predchádzajúcom kalendárnom roku dosiahol u iných
zamestnávateľov.
14. Čo sa týka vymeriavacích základov na platenie poistného na nemocenské poistenie a obdobie
nemocenského poistenia získané u zamestnávateľa I., u ktorého vznikol dôvod na poskytnutie
nemocenskej dávky, tieto sa do počtu dní rozhodujúceho obdobia podľa krajského súdu nezahrnú.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd za tohto stavu považoval napadnuté rozhodnutie za
správne a vydané v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

III.
Odvolanie žalobcu/stanoviská

16. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.07.2014 (č. l. 44) proti rozsudku prvostupňového súdu žalobca
uviedol ako odvolací dôvod to, že rozsudok krajského súdu je nesprávny a vychádza z nesprávneho a
nedostatočného právneho posúdenia veci samej (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).



17. Najvyšší súd Slovenskej republiky v krátkosti sumarizuje odvolacie námietky žalobcu:
- krajský súd nereflektoval nepriamu diskrimináciu právneho postavenia žalobcu ako aj protiústavný
charakter ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z.
- vyčlenenie žalobcu pri uskutočňovaní práva na primerané hmotné zabezpečenie pri pracovnej
neschopnosti na základe neospravedlniteľného kritéria (postavenie osoby, ktorá uzatvorila pracovný
pomer s tým istým zamestnávateľským subjektom) v dôsledku čoho nastalo zníženie sociálnej ochrany,
- porušenie princípu ekvivalencie v rozumnom a spravodlivom rámci, t. j. napriek plateniu maximálnej
sumy poistného,
- žalobca považuje túto vec za vec rozhodujúceho právneho významu z pohľadu jej právneho
posúdenia, nakoľko napádané zákonné ustanovenie je spôsobilé ohroziť sociálne postavenie jednej
značne homogénnej skupiny zamestnancov pri poskytovaní primeraného hmotného zabezpečenia pri
nespôsobilosti na prácu, a to zamestnancov pracujúcich na základe pracovného pomeru na určitú dobu
s jeho opätovným dojednaním.

18. Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19. Z vyjadrenia žalovanej (č. l. 51) zo dňa 14. augusta 2014 vyplýva, že
žalovaná poukázala na tzv. „fiktívne“ pracovné pomery, z ktorého dôvodu zákonodarca pristúpil s
účinnosťou od 01.01.2011 k novelizácii ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. prostredníctvom
zákona č. 543/2010 Z. z.,
ale súčasne uznala, že taktiež sa v praxi vyskytli ojedinelé prípady (ako je tomu napríklad vo veci
žalobcu), kedy citované novelizované ustanovenie zákona „poškodilo“ poistenca,
avšak pri množstve 143.393 nemocenských dávok vyplatených v priemere mesačne v roku 2012,
žalovaná prezentovala aj svoju ideu, že keby nemocenské poistenie žalobcu u zamestnávateľa I. trvalo
nepretržite a nebol by pracovný pomer k 31.03.2012 ukončený a opätovne by od 01.04.2012 nevznikol,
potom by sa určilo rozhodujúce obdobie v prípade žalobcu podľa ustanovenia § 54 ods. 1 zák. č.
461/2003 Z. z.,
takisto sa zamyslela nad inými dôsledkami, ak by žalobca v uvedenom 90 dňovom období neochorel,
takisto poukázala na viaceré zamestnania žalobcu v roku 2011.

20. Z uvedených dôvodov žalovaná žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

IV.
Právne názory odvolacieho súdu

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že
ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne
správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov
postupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných
dôvodov.

22. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.
46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu),
t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru
o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho súdneho poriadku z



prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny
súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z
úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného
prostriedku nápravy.

23. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej
správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe
a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods.
1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§
250j ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskom žalovanej, a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.
Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto
odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci
s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

24. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)
sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo
zistení uvedených žalovanou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou
súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania
napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či žalovaná pri aplikácii ustanovenia § 54 ods. 3 v spojení
s § 138 zák. č. 461/2003 Z. z. postupovala právne správne.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

25. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,
že pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovanej krajský súd nedostatočne
pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom
v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr
Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.

26. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd
nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

27. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobcovi od 01. apríla 2012 vznikol nový poistný vzťah potom,
čo bol ku dňu 30. apríla 2012 zamestnávateľom I. z poistného vzťahu odhlásený. Takisto neexistuje spor
o tom, že žalobca bol zamestnaný tak u zamestnávateľa I. ako aj u zamestnávateľa II. Práve úlohou
správneho súdu je objasniť, aký právny dôsledok mala táto právna skutočnosť na aplikáciu § 54 ods. 3
zák. č. 461/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2012).
Žalovaný jednoznačne pri aplikácii citovaného ustanovenia § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. dospel
k právnemu názoru, že pri zisťovaní DVZ sa prihliada iba na tie vymeriavacie základy na platenie



poistného na nemocenské poistenie, ktoré zamestnanec v prechádzajúcom kalendárnom roku dosiahol
u iných zamestnávateľov. Naopak vymeriavacie základy na platenie poistného na nemocenské poistenie
a obdobie nemocenského poistenia získané u zamestnávateľa, u ktorého vznikol dôvod na poskytnutie
nemocenskej dávky, žalovaný z počtu dní rozhodujúceho obdobia eliminoval.

28. Ustanovenie § 54 je v zák. č. 461/2003 Z. z. súčasťou ustanovení spoločne označených rubrikou
„Spoločné ustanovenia o nemocenských dávkach“, kam bolo toto ustanovenie zákonodarcom vložené
s cieľom vymedziť najmä rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu, a
striktne rozlišuje medzi pojmami „trvanie nemocenského poistenia“, t. j. ako časový úsek od vzniku
nemocenského poistenia s vylúčením jeho prerušenia (viď najmä § 26) a „vznik nemocenského
poistenia“ (viď najmä § 20 zák. č. 461/2003 Z. z. pre prejednávanú vec).
Najvyšší súd na tomto mieste musí upozorniť, že zákonodarca ako základné kritérium pre vymedzenie
rozhodujúceho obdobia na zistenie DVZ zvolil kombináciu vzniku a minimálneho 90 dňového trvania
nemocenského poistenia, a to
- nepretržité trvanie nemocenského poistenia (t. j. s vylúčením jeho prerušenia) od počiatku
predchádzajúceho roku, pričom jeho vznik je prezumovaný skôr (odsek 1) alebo
- prerušované trvanie nemocenského poistenia (t. j. s existenciou jeho prerušenia),
o t. j. vznik nemocenského poistenia sa predpokladá nie od počiatku ale počas predchádzajúceho roku,
avšak musí trvať do udalosti viac ako 90 dní (odsek 2 písm. a/),
o je vylúčený vznik nemocenského poistenia v roku predchádzajúcom udalosti ale pripúšťa sa vznik v
roku súčasnom s udalosťou, avšak rovnako musí nemocenské poistenie trvať do udalosti viac ako 90
dní (odsek 2 písm. b/).
Odsek 3 je nutné chápať ako výnimku z predchádzajúcich dvoch pravidiel na vymedzenie trvania
nemocenského poistenia menej ako 90 dní od jeho vzniku.
Podľa § 54 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak nemocenské poistenie trvalo
nepretržite najmenej od 1. januára kalendárneho roka predchádzajúceho kalendárnemu roku, v ktorom
vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, do dňa, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie
nemocenskej dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je kalendárny
rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.
Podľa § 54 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak nemocenské poistenie
zamestnanca vzniklo
a) v kalendárnom roku predchádzajúcom kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie
nemocenskej dávky, a toto nemocenské poistenie trvalo najmenej 90 dní pred dňom, v ktorom vznikol
dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho
základu je obdobie od vzniku nemocenského poistenia do konca kalendárneho roka predchádzajúceho
kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,
b) v kalendárnom roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, a toto nemocenské
poistenie trvalo najmenej 90 dní pred dňom, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky,
rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho základu je obdobie od vzniku nemocenského
poistenia do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol
dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.
Podľa § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak nemocenské poistenie
zamestnanca pred vznikom dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky trvalo menej ako 90 dní
od vzniku tohto nemocenského poistenia, rozhodujúce obdobie na zistenie denného vymeriavacieho
základu je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie
nemocenskej dávky, okrem obdobia nemocenského poistenia dosiahnutého u zamestnávateľa, u
ktorého vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky.

29. Z priloženého administratívneho spisu (č. l. 10 a 12) pre Najvyšší súd vyplýva, že žalobca sa dohodou
z 30.03.2012 v zmysle § 60 Zákonníka práce dohodol so zamestnávateľom I. o skončení pracovného
pomeru, ktorý bol založený pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 10.04.2008. Následne pracovnou
zmluvou z 30.03.2012 s rovnakým zamestnávateľom žalobca dojednal pracovný pomer na určitú dobu
pre tam uvedený deň nástupu do práce, druh a miesto výkonu práce.
S prihliadnutím na ustanovenia § 20 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. má Najvyšší súd osvedčené, že
uvedenými právne relevantnými úkonmi pôvodné nemocenské poistenie žalobcu k 31.03.2012 zaniklo
a nové nemocenské poistenie žalobcu vzniklo nasledujúcim dňom. Potom prvostupňový orgán ako aj



žalovaná správne aplikovali ustanovenie § 54 zák. č. 461/2003 Z. z. na túto právnu situáciu žalobcu, u
ktorého dňa 22.05.2012 vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky - t. j. pre chorobu bol uznaný
za dočasne práceneschopného.
Podľa § 20 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1
vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a)
a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu.

30. V súlade s vyššie citovaným odsekom 3 uvedeného ustanovenia § 54 zákonodarca v bode č. 45
dôvodovej správy k zákonu č. 543/2010 Z. z. uviedol nasledujúce myšlienky:
„Za účelom predchádzania zneužívaniu systému nemocenského poistenia neodôvodneným čerpaním
prostriedkov nemocenského poistenia sa navrhuje, aby pri existencii poistného pomeru kratšieho ako 31
dní, rozhodujúcim obdobím na určenie denného vymeriavacieho základu bol predchádzajúci kalendárny
rok, a to bez ohľadu na to, či v rozhodujúcom období trvalo nemocenské poistenie nepretržite. Ak v
rozhodujúcom období poistenec nemal vymeriavací základ, nemocenské, ošetrovné a materské sa určí z
pravdepodobného denného vymeriavacieho základu, ktorým je jedna tridsatina 44,2% jednej dvanástiny
všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu
roku, v ktorom vznikol dôvodu na poskytnutie uvedenej nemocenskej dávky (t. j. jedna tridsatina 44,2%
priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky spred dvoch rokov).“
Z vyššie uvedeného textu dôvodovej správy pre Najvyšší súd nepochybne vyplýva, že úmyslom
zákonodarcu malo byť potlačenie neodôvodneného čerpania prostriedkov nemocenského poistenia,
hoci prijatá právna úprava túto myšlienku „expressis verbis“ až tak jednoznačne v konečnom dôsledku
neakceptovala.

31. Avšak ani táto úprava nesmie byť v rozpore so cieľom čl. 7 ods. 4 ústavy, t. j. v rozpore s
medzinárodnoprávnymi predpismi, ktoré v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd priznávajú
jednotlivcom ich väčší rozsah ako vnútroštátne právo.
Je pravdou, že tejto argumentácii žalobcu krajský súd nevenoval dostatočnú pozornosť.

32. Pozornosti Najvyššieho súdu však neuniklo, že žalobca v svojom administratívnom odvolaní v
súvislosti s uvedeným najmä poukazoval na to, že ustanovenie § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. je v
rozpore s čl. 21 Charty základných práv Európskej únie v nadväznosti na čl. 66 Dohovoru Medzinárodnej
organizácie práce č. 102 z roku 1952 [podľa Najvyššieho súdu má ísť o Dohovor MOP o minimálnej
norme sociálneho zabezpečenia (č. 102), ktorý bol zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 461/1991 Zb.], čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) v spojitosti
s čl. 1 Protokolu č. 1 k tomuto dohovoru.
Avšak žalobca bližšie nespresnil po právnej stránke túto svoju argumentáciu, a iba zotrval pri svojom
všeobecne zameranom tvrdení (procesné bremeno tvrdenia) o nepriamej diskriminácii svojich práv
aplikáciou § 54 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z. z. na svoju žiadosť. Preto Najvyšší súd ani tejto argumentácii
žalobcu po oboznámení sa s textom uvedených ustanovení medzinárodnoprávnych predpisov vrátane
uvedeného čl. 66 nemohol v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (najmä rozsudok sp. zn. 1Sžso
33/2010 z 22.03.2011) priznať úspech.
Podľa čl. 66 Dohovoru MOP č. 102 ods. 1. pri pravidelne sa opakujúcich platbách, na ktoré sa vzťahuje
tento článok, dávka zvýšená o rodinné príspevky, ktoré sa vyplácajú počas sociálnej udalosti, musí
pri danej sociálnej udalosti u typického požívateľa dávky, uvedeného v tabuľke pripojenej k tejto časti,
dosahovať najmenej percento v nej uvedené z úhrnu mzdy dospelého nekvalifikovaného robotníka muža
a sumy rodinných prídavkov vyplácaných chránenej osobe s rovnakými povinnosťami k rodine ako
typický požívateľ dávky.
2. Mzda dospelého nekvalifikovaného robotníka muža, dávka a rodinné prídavky sa vypočítavajú za
rovnakú základnú dobu.
3. Pre ostatných požívateľov dávky sa dávka určí tak, aby bola v primeranom pomere k dávke typického
požívateľa.
4. Na účely tohto článku sa považuje za dospelého nekvalifikovaného robotníka muža
a) typický nekvalifikovaný robotník v strojárskom priemysle s výnimkou výroby elektrických strojov,
b) typický nekvalifikovaný robotník vybraný v súlade s ustanovením nasledujúceho odseku.



5. Typickým nekvalifikovaným robotníkom na účely bodu (b) predchádzajúceho odseku je osoba
zamestnaná v najväčšej skupine hospodárskej činnosti s najvyšším počtom hospodársky činných osôb
mužského pohlavia, ktoré sú chránené pri sociálnej udalosti, prichádzajúcej do úvahy, alebo podľa
prípadu zo živiteľov rodín chránených osôb v odvetví, ktoré zahŕňa najväčší počet takých chránených
osôb alebo živiteľov rodín; na ten účel sa použije medzinárodná typová odvetvová klasifikácia všetkých
ekonomických činností prijatá Hospodárskou a sociálnou radou Organizácie Spojených národov na jej
siedmom zasadaní 27. augusta 1948, ktorá je uvedená v prílohe tohto Dohovoru, s prihliadnutím na
všetky prípadné neskoršie zmeny.
6. Ak je výška dávok rôzna podľa oblastí, môže sa pre každú oblasť vybrať dospelý nekvalifikovaný
robotník muž podľa ustanovení odsekov 4 a 5 tohto článku.
7. Mzda dospelého nekvalifikovaného robotníka muža sa určí na základe mzdy za normálny pracovný
čas, určenej buď kolektívnymi zmluvami, prípadne vnútroštátnym zákonodarstvom alebo na jeho
základe, alebo obyčajou, včítane prípadných drahotných prídavkov; ak sa takto zistené mzdy líšia podľa
jednotlivých oblastí a ak sa nepoužije odsek 6 tohto článku, použije sa priemerná mzda.
8. Výška pravidelne sa opakujúcich platieb v starobe, pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania
(s výnimkou dávok vyplácaných pri pracovnej neschopnosti), pri invalidite a v prípade úmrtia živiteľa
rodiny sa preskúma, ak nastanú podstatné zmeny vo všeobecnej úrovni zárobkov, ktoré vyplývajú z
podstatných zmien životných nákladov.

33. Ďalej žalovaná potvrdila správnosť aplikácie § 138 ods. 12 zák. č. 461/2003 Z. z. na prejednávanú
vec. Je nepochybné, že sledovaným účelom uvedeného ustanovenia je stanoviť pravidlá pri súbehu
vykonávania viacerých činností, z ktorých jednotlivcovi plynú príjmy.
Podľa § 138 ods. 12 zák. č. 461/2003 Z. z. v citovanom znení platí, že ak poistenec vykonáva
viacero činností zamestnanca, poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné
na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti pre zamestnanca sa určuje
výškou jeho vymeriavacieho základu, pričom sa postupuje od vymeriavacieho základu najvyššieho
k vymeriavaciemu základu najnižšiemu. Ak je výška vymeriavacích základov zamestnanca rovnaká,
prednostná povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a
poistné na poistenie v nezamestnanosti pre zamestnanca sa viaže na vymeriavací základ dosiahnutý
u toho zamestnávateľa, u ktorého poistenie zamestnanca vzniklo skôr. Ak zamestnanec súčasne
vykonáva aj činnosť povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne
zárobkovo činnej osoby, poistné na nemocenské poistenie a poistné na dôchodkové poistenie sa
platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu činnosti zamestnanca.
Ak poistenec vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba,
dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné
na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti
sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti. Ak
poistenec vykonáva viacero zárobkových činností a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba,
dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné
na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti
sa platí vždy prednostne z výkonu viacerých zárobkových činností; na poradie povinnosti platiť poistné
na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti
z výkonu viacerých zárobkových činností prvá veta až tretia veta platia rovnako.

34. Najvyšší súd pri aplikácii uvedeného ustanovenia na prejednávanú vec nezistil také nedostatky,
ktoré by odôvodňovali závery žalobcu o jeho nezákonnosti, resp. o vytváraní diskriminačného prístupu
k osobe žalobcu spočívajúceho v znížení sociálnej ochrany (viď bod č. 17).
Preto sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že skutočnosť, že aktuálne nemocenské poistenie
žalobcu ako zamestnanca vzniklo dňa 01.04.2012 a vzhľadom k tomu, že toto nemocenské poistenie
mu ku dňu vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti (t. j. 22.05.2012) trvalo menej ako 90 dní, potom
rozhodujúcim obdobím na zistenie DVZ bol kalendárny rok 2011, pričom do súčtu vymeriavacích
základov sa nezahrnú vymeriavacie základy dosiahnuté u zamestnávateľa, u ktorého vznikol dôvod na
poskytnutie nemocenskej dávky, je nutné za zisteného stavu považovať za správne a vyslovené v súlade
so zákonom.

V.



35. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie
žalovanej má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zák. č. 461/2003 Z. z.
Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je
logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov sa
stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach.
Počas konania Najvyšší súd mu z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené,
resp. nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby
výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov
Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by
sa tento rozsudok odkláňal.

36. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a stanoviska žalovanej ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedenom
súdnom rozhodnutí (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sžso 33/2010, pri
ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho obsahu a vyslovených právnych
názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1
ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty zásadne odchýlil (napríklad zásadná zmena
právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo
zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska
republika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika
č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods.
2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

37. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo v
tomto súdnom prieskume nenastalo.

38. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §
250i ods. 2 O.s.p. (úprava nemocenského poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), charakter
konania si nepredurčoval požiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie
a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).