Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/19/2014 z 16. 2. 2016 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. februára 2016, sp. zn. 2Sžf/19/2014, ECLI:SK:NSSR:2016:3013200332.1 Najvyšší súd | 2Sžf/19/2014 | ECLI:SK:NSSR:2016:3013200332.1 | 2016-02-16 | Rozsudok Citované ustanovenia: § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z., § 158 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., § 47 ods. 4 ZKR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fce14cdf-b832-4a6b-9659-c095e5a80ac2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:3013200332.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/19/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200332
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:3013200332.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: JUDr.
Jozef Hurtiš, bytom Hviezdoslavova 3, Prievidza, správca úpadcu DAM a.s. v konkurze, so sídlom
Prievidza, Nadjazdová 4, IČO: 31 562 060, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/58739/2013/5048-r zo dňa 08. februára 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 13S/55/2013-20 zo dňa 27. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/55/2013-20 zo dňa 27.
novembra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.") zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/58739/2013/5048-r zo dňa 08.02.2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Trenčín č. 9313302/5/3506356/2012 zo dňa 27.11.2012, ktorým bol žalobcovi podľa § 156 ods.
1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok") vyrubený úrok z omeškania v sume
95,60 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie
obdobie september 2011 v zákonnej lehote. Žalovaný poukázal na to, že v zmysle § 78 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov je platiteľ povinný do 25 dní
po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej iste lehote zaplatiť vlastnú daňovú
povinnosť, pričom podľa § 77 ods. 5 citovaného zákona zdaňovacím obdobím žalobcu je kalendárny
mesiac. Žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september
2011 dňa 20.10.2011, priznaná vlastná daňová povinnosť na úhradu predstavovala sumu 678,41 €,
lehota na podanie daňového priznania a lehota splatnosti dane uplynula 25.10.2011. Žalobca vlastnú
daňovú povinnosť nezaplatil v lehote splatnosti. Vychádzajúc z ustanovení § 156 ods. 1 a 2, § 165
ods. 7 a § 161 daňového poriadku správca dane uložil žalobcovi zaplatiť úrok z omeškania za 344 dní
omeškania (od 25.10.2011 do 03.10.2012) z dlžnej sumy 678,41 € pri úrokovej sadzbe 15 % ročne,
čomu po zaokrúhlení zodpovedá suma 95,60 €.

V odôvodnení rozsudku krajský súd k otázke, či správca dane za stavu, keď bol na žalobcu vyhlásený
konkurz, mohol podľa § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku vyrubiť žalobcovi úrok z omeškania, uviedol,
že z § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že správca dane je povinný vyrubiť
daňovému subjektu, ktorý nezaplatí v ustanovenej lehote daň, úrok z omeškania. V prejednávanej veci



nebolo sporné, že žalobca bol v omeškaní so zaplatením dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
september 2011. Krajský súd uviedol, že pokiaľ by sa mal stotožniť s názorom žalobcu, že správca dane
nemohol žalobcovi vyrubiť úrok z omeškania z dôvodu, že bol na neho vyhlásený konkurz, muselo by
existovať zákonné ustanovenie, ktoré by z dôvodu vyhlásenia konkurzu vylučovalo použitie § 156 ods. 1
písm. a/ daňového poriadku, príp. vylučovalo začatie daňového konania ako celku. Takéto ustanovenie
však daňový poriadok ani zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii")
neobsahuje. K tvrdeniu žalobcu, že takýmto ustanovením je § 158 ods. 5 daňového poriadku, krajský
súd uviedol, že toto ustanovenie síce odkazuje na použitie osobitného zákona (zákona o konkurze a
reštrukturalizácii) v čase po vyhlásení konkurzu, tento osobitný zákon však daňové konanie a činnosť
správcu dane v daňovom konaní pri vyrubovaní dane žiadnym spôsobom neobmedzuje, ale práve
naopak činnosť správcu dane rieši tak, že začaté daňové konania sa neprerušujú (§ 47 ods. 2 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii) a rovnako možno po vyhlásení konkurzu začať i nové daňové konania (§
47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že
ak je možné po vyhlásení konkurzu začať nové daňové konanie voči správcovi konkurznej podstaty, je
možné voči nemu aplikovať jednotlivé ustanovenia daňového poriadku upravujúce vyrubenie dane (resp.
úroku z omeškania), a teda aj ustanovenie § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku. Ak teda po vyhlásení
konkurzu úpadca ako daňový subjekt, resp. správca konkurznej podstaty nezaplatí daň v ustanovenej
lehote, nič nebráni tomu, aby správca dane začal voči správcovi konkurznej podstaty daňové konanie
a aby mu v zmysle ustanovenia § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku vyrubil úrok z omeškania z
dlžnej sumy. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii tým, že umožňuje po vyhlásení konkurzu začať
voči správcovi konkurznej podstaty daňové konanie, priamo ustanovuje prípustnosť aplikácie daňového
poriadku (konkrétne § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku) na konanie o vyrubení úroku z omeškania i
po vyhlásení konkurzu.

Pokiaľ išlo o žalobnú námietku, že daňové pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, sú vylúčené
z uspokojenia pohľadávok, krajský súd na to uviedol, že táto otázka nemá žiaden súvis s rozhodnutím
žalovaného, ktorého zákonnosť žalobca napadnutou žalobou namieta. Napadnutým rozhodnutím totiž
správca dane vyrubil žalobcovi úrok z omeškania. Pre posúdenie, či k vyrubeniu úroku z omeškania
došlo v zmysle zákona, je právne irelevantné sa zaoberať otázkou, či daňové pohľadávky, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu, sú alebo nie sú vylúčené z uspokojenia pohľadávok. Ustanovenie § 100 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii sa týka uspokojovania pohľadávok v konkurze, a teda uvedené ustanovenie
nemá podľa názoru krajského súdu súvis s prejednávanou vecou.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby najvyšší
súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňové rozhodnutie daňového úradu. V dôvodoch odvolania uviedol, že žalovaný vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že
v zmysle § 47 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa daňové konanie neprerušuje. V § 47
ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je však ustanovenie, ktoré sa týka konaní, ktoré začali
pred vyhlásením konkurzu. V prípade konkurzu DAM a.s. nie je možné uplatniť § 47 ods. 2 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, pretože sankcia vznikla po vyhlásení konkurzu, a preto sa nejedná o
prerušené konanie, ale konanie začaté po vyhlásení konkurzu. Na toto konanie sa vzťahuje § 158 ods. 4
daňového poriadku, ktorý definuje, že sa jedná o záväzok vzniknutý po vyhlásení konkurzu a následne sa
uplatňuje § 158 ods. 5, ktorý kogentne definuje, že správca dane sa po začatí konkurzného konania riadi
osobitným právnym predpisom, t.j. zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. V ustanovení § 100 ods. 1
písm. c/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa jednoznačne uvádza, že mimozmluvné alebo zmluvné
sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení
konkurzu, sú vylúčené z uspokojenia pohľadávok. Správca dane postupoval v rozpore z ustanovením §
156 ods. 1 a 2 daňového poriadku, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na konkurzné konanie, ale
na všeobecné konanie. Na konkurzné konanie sa vzťahuje iba osobitné ustanovenie daňového poriadku
pre konkurz a reštrukturalizáciu, § 158 ods. 3 a 4. Zákon prikazuje správcovi dane riadiť sa osobitným
právnym ustanovením daňového poriadku pre konkurz a reštrukturalizáciu, čo správca dane nepostrehol
a vydal rozhodnutie podľa nesprávneho právneho predpisu, pritom mal povinnosť postupovať len podľa
zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ustanovenie § 100 ods. 1 písm. c/ vylučuje okrem iného aj
mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené
alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Žalobca považuje za nelogické, aby bolo vydané rozhodnutie,
ktoré zo zákona nie je možné vykonať. Správny orgán si bol od začiatku vedomý toho, že podľa §



48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nebude možné nariadiť výkon rozhodnutia alebo exekúciu.
Správca konkurznej podstaty je v omeškaní z dôvodu, že nemal speňaženú časť majetku a zákon o
konkurze a reštrukturalizácii v tomto prípade z hľadiska hospodárnosti nedáva možnosť, aby si vzal úver
a preklenul platobnú neschopnosť a všetky sankcie sú vyúčtované za obdobie po vyhlásení konkurzu.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom neumožňuje uhrádzať pohľadávky skôr ako je speňažený
majetok úpadcu.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že trvá na svojich záveroch uvedených
v napadnutom rozhodnutí ako aj v stanovisku k žalobe. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i
rozhodnutie správcu dane sú vydané v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný preto navrhol, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne
správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu, rozsudok verejne vyhlásil
(§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného č.
1100306/1/58739/2013/5048-r zo dňa 08.02.2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Trenčín č. 9313302/5/3506356/2012 zo dňa 27.11.2012, ktorým bol žalobcovi podľa § 156 ods. 1
písm. a/ daňového poriadku vyrubený úrok z omeškania v sume 95,60 € za nezaplatenie dane z pridanej
hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie september 2011 v zákonnej
lehote. Daňové orgány vyrubili úrok z omeškania žalobcovi, ktorý je správcom konkurznej podstaty
úpadcu DAM a.s. v konkurze, na ktorého bol vyhlásený konkurz dňa 19.05.2011. Žalobca namieta, že
sankčný úrok nemohol byť vyrubený po vyhlásení konkurzu na úpadcu DAM a.s. v konkurze.

V prejednávanej veci bolo potrebné posúdiť, či daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, keď
vyrubili úrok z omeškania správcovi konkurznej podstaty v čase po vyhlásení konkurzu na úpadcu.

Podľa § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku
2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo
v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.

Podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa
odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť
preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z
omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v
deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije
ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou,
začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového
priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového
priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok
z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. (toto ustanovenie odkazuje v poznámke pod čiarou
na zákon o konkurze a reštrukturalizácii)

Podľa § 159 daňového poriadku v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe
daní za daňový subjekt koná správca v konkurznom konaní. V čase od vyhlásenia konkurzu do
zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitných
predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Daňové priznania, daňové doklady a



iné písomnosti, ktoré majú význam pre určenie práv a povinností daňového subjektu alebo iných osôb
podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, vyhotovené správcom v konkurznom konaní namiesto
daňového subjektu sa považujú za doklady vyhotovené daňovým subjektom.

Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové
konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom
konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48. V týchto konaniach
však lehota pre správcu na podanie opravného prostriedku neuplynie skôr ako 30 dní od konania prvej
schôdze veriteľov.

Podľa § 47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súdne a iné konania, ktoré sa týkajú
majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, možno po vyhlásení konkurzu začať len na
návrh správcu, návrhom podaným voči správcovi v súlade s týmto zákonom, alebo z podnetu orgánu
príslušného na konanie, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu je správca.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím
na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu a zhodne so závermi krajského
súdu konštatuje nasledovné:

Ustanovenie § 158 ods. 5 daňového poriadku nie je možné vykladať tak, že daňový poriadok prestáva pre
daňový subjekt v konkurze platiť. Daňový poriadok sa uplatňuje, ale v spojení s ustanoveniami zákona o
konkurze a reštrukturalizácií vzťahujúcimi sa na daňové konanie. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii,
na ktorého aplikáciu v čase po vyhlásení konkurzu na daňový subjekt odkazuje ustanovenie § 158
ods. 5 daňového poriadku, nevylučuje aplikáciu daňového poriadku, obsahuje len niektoré kogentné
ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na postup v daňovom konaní v čase prebiehajúceho konkurzu.

V ustanovení § 159 daňového poriadku sa uvádza, že počas konkurzu pri správe daní za daňový subjekt
koná správca v konkurznom konaní a v tom čase sa naňho vzťahujú ustanovenia daňového poriadku a
osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Z tohto ustanovenia jasne
vyplýva, že aj v čase, keď je daňový subjekt v konkurze, platí preňho daňový poriadok. Daňový poriadok
sa uplatňuje aj v čase trvania konkurzného konania, avšak v daňovom konaní už v mene daňového
subjektu koná správca v konkurznom konaní.

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii vo vzťahu k daňovému konaniu obsahuje úpravu, že začaté daňové
konania sa neprerušujú (§ 47 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a rovnako možno po
vyhlásení konkurzu začať i nové daňové konania, a to z podnetu orgánu príslušného na konanie, pričom
účastníkom konania namiesto úpadcu je správca (§ 47 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii vyslovene pripúšťa možnosť po vyhlásení konkurzu začať daňové
konanie voči správcovi konkurznej podstaty, pričom v tejto súvislosti nevylučuje aplikáciu žiadnych
ustanovení daňového poriadku. Z § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že
správca dane je povinný vyrubiť daňovému subjektu, ktorý nezaplatí v ustanovenej lehote daň, úrok z
omeškania.

Námietka, že daňové pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, sú vylúčené z uspokojenia
pohľadávok, nemá súvis s rozhodnutím žalovaného, ktorý si splnil zákonnú povinnosť a vyrubil úrok
z omeškania, tak ako mu to ukladal daňový poriadok. Zaoberať sa otázkou, či daňové pohľadávky,
ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, sú alebo nie sú vylúčené z uspokojenia pohľadávok, neprináleží



ani daňovým orgánom v priebehu daňového konania ani správnemu súdu pri prieskume rozhodnutia
vydaného v daňovom konaní.

Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, že správca dane postupoval v súlade so zákonom,
keď žalobcovi v zmysle § 156 ods. 1 písm. a/ daňového poriadku vyrubil úrok z omeškania, ktorý je
sankciou za nezaplatenie dane v stanovenej lehote a výške určenej v rozhodnutí.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 13S/55/2013-20 zo dňa 27.11.2013 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
O.s.p. v spojení s § 219 ods. l a 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 246c
ods. l veta prvá O.s.p. a § 250k ods. l O.s.p. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.