Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/4/2016 z 28. 11. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/4/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1012200715.2 Najvyšší súd | 10Sžsk/4/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:1012200715.2 | 2017-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 24 ods. 2 SP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/689fa380-fe45-4520-afbd-45a272e4d552 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1012200715.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžsk/4/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200715
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1012200715.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci
žalobkyne: Ing. R. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., zastúpená Mgr. Ľubošom Jurčom, advokátom so
sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
Žellova č. 2, Bratislava, za účasti: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Mamateyova č. 17, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PV 401/11718/2008,8277/2012/912 zo dňa 31.
januára 2012, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/147/2012-125
zo dňa 17. mája 2016, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/147/2012-125 zo dňa
17. mája 2016 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania oznámenia
žalovaného č. PV 401/11718/2008,8277/2012/912 zo dňa 31. januára 2012, ktorým bolo žalobkyni
oznámené, že žalovaný nemôže povoliť obnovu konania, resp. zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie mimo
odvolacieho konania, keďže v oneskorených rozkladoch neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré
by zakladali dôvod na obnovu konania.

V odôvodnení rozsudku súd uviedol, po podrobnom popísaní priebehu administratívneho a súdneho
konania, že primárne úlohou súdu bolo posúdiť, či bol rozklad žalobkyne podaný proti prvostupňovému
rozhodnutiu č.: PV 401/11718/2008 zo dňa 16.09.2010 o uložení platiteľovi poistného na základe návrhu
zdravotnej poisťovne Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., zaplatiť poistné na zdravotné poistenie
za obdobie 01.10.1995 - 31.10.1995 v sume 11,15 eur podľa § 16 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z.z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len
„zákon č. 273/1994 Z.z.“) a nahradiť zdravotnej poisťovni trovy konania v sume 8,29 eur podľa § 31 ods.
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa“), či
toto bolo podané včas.

Keďže súdu žiadne nové relevantné dôkazy k tomu žalobkyňou predložené neboli, súd vychádzal
z doterajšieho obsahu administratívneho spisu a napokon sa pri opätovnom preskúmaní stotožnil s
právnym názorom žalovaného, že v danom prípade ničím nebolo relevantne preukázané zo strany
žalobkyne vylúčenie/nemožnosť uplatnenia fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.



o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“). Preto bolo potrebné považovať toto prvostupňové
rozhodnutie žalobkyni dňa 27.09.2010 fikciou doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku
za doručené. Potom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.10.2010 a vykonateľnosť
28.10.2010. Pre uvedené rozklad podaný žalobkyňou dňa 19.10.2010 na poštovú prepravu nemožno
považovať za rozklad podaný v zákonnej 15-dňovej lehote. A pokiaľ správny orgán doručoval toto
rozhodnutie i právnemu zástupcovi žalobkyne, súd poukázal na to, že ako vyplýva z administratívneho
spisu, plnomocenstvo udelené advokátovi bolo doručené správnemu orgánu spolu s rozkladom
podaným na pošte dňa 20.10.2010, teda po dni právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia a v čase
doručovania prvostupňového rozhodnutia správny orgán nemal osvedčené zastupovanie žalobkyne
advokátom.

Vzhľadom na uvedené potom súd posúdil rozklad podaný žalobkyňou aj jej právnym zástupcom za
rozklad podaný oneskorene a potom považoval jeho vybavenie oznámením tak ako bolo vykonané
zo strany žalovaného listom za vecne správne. Súd súhlasil aj s tým, že vzhľadom na právoplatnosť
rozhodnutia potom nebolo možné zo strany žalovaného sa meritórne vysporiadavať ani s námietkou
premlčania, ktorú vzniesla žalobkyňa s odvolaním sa na ust. § 21 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z.z.
(právo predpísať poistné sa nepremlčuje, ak si osoba uvedená v § 10 ods. 2 tohto zákona nesplnila
oznamovaciu povinnosť). Platiteľ poistného môže námietku premlčania uplatniť síce v ktoromkoľvek
štádiu konania, avšak len do právoplatného rozhodnutia vo veci. Keďže žalobkyňa ako platiteľka
poistného nevyužila možnosť včasného podania riadneho opravného prostriedku a námietku premlčania
uplatnila až po právoplatnom rozhodnutí vo veci, správne postupoval žalovaný, ak na oneskorene
vznesenú námietku neprihliadal. Vzhľadom na tento procesný záver nebolo možné sa meritórne
vysporiadať ani s vecnými námietkami žalobkyne ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu. S
poukazom na uvedené súd žalobu zamietol. Žalobkyni vzhľadom na jej vecný neúspech náhradu trov
konania nepriznal.

Žalobkyňa proti rozhodnutiu krajského súdu podala v zákonnej lehote odvolanie. Namietala, že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodila tým, že v konaní pred súdom aj pred správnym orgánom
žalobkyňa preukázala, že
-správne orgány predovšetkým orgán prvého stupňa skutkový stav riadne a dostatočne nezistili
predovšetkým vo vzťahu k pracovnému pomeru žalobkyne na Okresnom úrade Levice,
- sa nedostatočným spôsobom vysporiadali s otázkami splnenia podmienok fikcie doručenia
prvostupňového rozhodnutia žalobkyne v zmysle ustanovenia §24 ods. 2 Správneho poriadku,
- a následne pre skutočné skončenie veci sa nemohol žalovaný vysporiadať s námietkou premlčania
a na túto prihliadnuť.

Žalobkyňa považovala za nesprávny najmä postup súdu pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov a
skutkových zistení. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že zruší rozhodnutie krajského súdu ako aj správneho orgánu a vráti vec žalovanému na ďalšie
konanie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s rozsudkom krajského súdu sa stotožňuje.
Pridržiaval sa svojho vyjadrenia zo dňa 31.10.2012 v plnom rozsahu a napadnutého rozhodnutia, pričom
poukázal hlavne na skutočnosť, že jeho rozhodnutie je po skutkovej, právnej ako aj formálnej stránke
správne, je v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, je vydané na to príslušným orgánom,
vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a obsahuje predpísané náležitosti. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Zúčastnená osoba vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že rozsudok krajského súdu považuje po
vecnej a formálnej stránke za správny a plne sa stotožnila so skutkovými a právnymi závermi uvedenými
v rozsudku. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského
súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.)
dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený



minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.11.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou
súdneho prieskumu odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa
domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich
skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese
aplikácie hmotného práva.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bolo rozhodnutie
krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania oznámenia
žalovaného č. PV 401/11718/2008,8277/2012/912 zo dňa 31. januára 2012, ktorým bolo žalovaným
žalobkyni oznámené, že nemôže povoliť obnovu konania, resp. zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie mimo
odvolacieho konania, keďže v oneskorených rozkladoch neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré
by zakladali dôvod na obnovu konania.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so
všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného,
najvyšší súd zistil skutkový stav tak, ako ho podrobne popísal krajský súd. Odvolací súd sa preto s
odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci
krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej
veci, najvyšší súd na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva:

V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, zhodne so záverom krajského súdu, že
rozklad podaný ako žalobkyňou, tak aj jej právnym zástupcom bol podaný oneskorene, a vzhľadom na
právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nie je možné preskúmavať napadnuté rozhodnutie žalovaného
meritórne a v tej súvislosti sa zaoberať námietkou premlčania či nedostatočne isteným skutkovým
stavom veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 10Sžso/3/2013 zo dňa 20.11.2013 (ďalej
len „zrušujúce rozhodnutie“), ktorým bolo zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k.
5S/147/2012-88 zo dňa 15.01.2013 nariadil krajskému súdu, aby v novom konaní vyriešil otázku



včasnosti doručenia rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. Odvolací súd má
za to, že krajský súd záväzný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rešpektoval, s otázkou
včasnosti sa správne vysporiadal a nakoľko dospel k záveru o oneskorene podanom rozklade, správne
sa nezaoberal meritom veci vrátane námietky premlčania.

V súvislosti s uvedeným odvolací súd poznamenáva, že námietka premlčania práva je námietkou
právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods.
1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a
vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej. Z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do
právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný
komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201). Rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa
nadobudlo právoplatnosť dňa 12.10.2010 a vykonateľnosť dňa 28.10.2010, pričom žalobkyňa námietku
premlčania vzniesla až po právoplatnosti rozhodnutia dňa 19.10.2010.

Z doručeniek pripojených k prvostupňovému správnemu rozhodnutiu jednoznačne vyplýva, že meritórne
rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 20. septembra 2010 a bolo doručované
aj žalobkyni doporučene do vlastných rúk a to opakovane aj dňa 22.09.2010 a v ten istý deň bola
zásielka uložená na pošte, pričom však žalobkyňa si zásielku neprevzala v lehote troch dní, ale
až 05.10.2010. Nevyzdvihnutím si uloženej zásielky v zákonnej lehote nastala fikcia doručenia dňa
27.09.2010. Nakoľko rozklad bol podaný zo strany žalobkyne až 19.10.2010 a obsahovo totožný aj
jej právnym zástupcom 20.10.2010, teda po právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia (12.10.2010),
žalovaný správne vyhodnotil rozklady ako podané oneskorene.

V súvislosti s fikciou doručenia odvolací súd poukazuje na § 24 ods. 2 Správneho poriadku, kde je
upravený spôsob tzv. náhradného doručenia. Ide o právnu fikciu, že za podmienok ustanovených v
zákone sa zásielka považuje za doručenú, aj keď to v skutočnosti tak nie je. Úpravou tzv. náhradného
doručenia zákonodarca nepochybne sledoval cieľ a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty
spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v
konaní alebo dokonca zmariť konanie. Podmienkami vzniku fikcie doručenia písomnosti je zachovanie
predpísaného postupu doručovateľom a tiež, aby adresát, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v
mieste doručenia zdržiaval.

Zdržovaním sa adresáta v mieste doručenia treba rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia
zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko, resp. ak ide o podnikateľa, miesto
podnikania (t. j. nie je mimo obce, mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda
ak má možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa, urobenými podľa § 24 ods. 2 Správneho
poriadku. Za neprítomnosť v mieste doručenia treba považovať aj prípad, ak sa adresát v obci síce
zdržuje, ale pre svoj zdravotný stav sa objektívne nemôže na adresu doručenia dostaviť a takto nemá
možnosť sa dozvedieť o uložení zásielky. (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27. augusta 2002, sp. zn. 4Sž 35/02)

S poukazom na obsah spisu má aj odvolací súd za to, že žalobkyňa nepredložila žiadne dôkazy
preukazujúce nezdržiavanie sa v mieste bydliska v čase doručovania alebo iné skutočnosti vylučujúce
aplikáciu inštitútu fikcie doručenia v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd v konaní, ani v rozhodnutí žalovaného nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Správneho
poriadku ani iného právneho predpisu. Žalobkyňa nevyvrátila žiadnym hodnoverným spôsobom
skutočnosti, ktoré boli zistené žalovaným a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto
skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na
základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Preto ak krajský súd dospel k záveru, že žalovaný vydaním preskúmavaného oznámenia a
nezaoberaním sa meritom veci postupoval v súlade so zákonom, bolo potrebné rozhodnutie súdu,
ktorý zamietol žalobu žalobkyne, považovať za správne. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej
republiky odvolaniu žalobkyne nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného
prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.



O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p.
a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni vzhľadom na jej neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.