{"guid": "37f32137-48b4-430f-842e-013b22bac40a:c0f623c5-5fe7-430f-9068-fc9d3a92748c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1", "spisova_znacka": "6Sžf/57/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/57/2015 z 24. 5. 2017", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. mája 2017, sp. zn. 6Sžf/57/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1", "identifikacne_cislo": "1013200877", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2017-05-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-4.odsek-7", "nazov": "§ 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-4.odsek-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c0f623c5-5fe7-430f-9068-fc9d3a92748c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/57/2015\n1013200877\n24. 05. 2017\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a\nzo sudcov JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: ETRANSA\nSlovakia s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 52, 811 04 Bratislava, IČO: 35 749 857, zastúpený: KPMG\nLegal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, 811 02 Bratislava, IČO: 47 238\n623, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/132018/2013/5094 zo dňa 28.03.2013,\nkonajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/123/2013-207 zo dňa\n4. februára 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/123/2013-207 zo dňa\n4. februára 2015 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku aj „krajský súd“) podľa § 250j\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu a neúspešnému žalobcovi\nnáhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 OSP nepriznal.\nPodanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného\nč. 1100301/1/132018/2013/5094 zo dňa 28.03.2013, ktorým žalovaný na základe odvolania žalobcu\npotvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej v texte\nrozsudku len „správca dane“) č. 9900403/5/1431311/2012/JanS zo dňa 03.07.2012. Týmto rozhodnutím\nsprávca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej v texte rozsudku aj „DPH“)\nza zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 143 147,28 Eur. Dôvodom dodatočného určenia daňovej\npovinnosti bola na základe výsledkov daňovej kontroly a súvisiaceho vykonaného dokazovania\nsprávcom dane konštatovaná skutočnosť, že žalobca nepreukázal poskytovanie služby, prenájmu\nželezničných vagónov, obchodným spoločnostiam na území Ruskej federácie z jeho prevádzkarne\numiestnenej na území Ruskej federácie. Keďže žalobca neposkytoval služby na uvedenom území\nprostredníctvom svojej prevádzkarne, ním zriadenej za účelom realizácie ekonomickej činnosti na\núzemí tretieho štátu, bolo potrebné kvalifikovať ním deklarované poskytnutie služieb ako tuzemské\nzdaniteľné plnenia podliehajúce zdaneniu. Z uvedeného dôvodu žalobca ako platiteľ dane z pridanej\nhodnoty bol povinný za dodanie služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov\nza kontrolované zdaňovacie obdobie priznať daň z pridanej hodnoty a túto daň odviesť do štátneho\n\nrozpočtu v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov\n(ďalej v texte rozsudku len „zákon o DPH“).\nKrajský súd rozsah súdneho prieskumu vymedzil v intenciách žalobných dôvodov na preverenie\nspornej skutočnosti, či žalobcom tvrdené Zastupiteľstvo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Ruskej\nfederácii, zriadené na základe Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej medzi\nruskou spoločnosťou Kargotrans a žalobcom, spĺňa definičné prvky prevádzkarne žalobcu ako platcu\nDPH, slúžiacej na žalobcom poskytované služby na území Ruskej federácie. Krajský súd vychádzal z\nhmotnoprávnych ustanovení § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 7 a § 15 ods. 1 zákona o DPH, z ktorých vyvodil, že\nprevádzkareň ako organizačnú zložku si podnikateľ zriaďuje na prevádzkovanie vlastnej podnikateľskej\nčinnosti, teda činnosti vykonávanej vo vlastnom mene a na vlastný účet, pričom prevádzkareň označuje\nvlastným obchodným menom.\nV nadväznosti na určenie miesta zdaňovania pri zdaniteľných plneniach poskytovaných prevádzkarňou\nplatiteľa DPH, krajský súd s poukazom na právne závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ (napr. C-190/95,\nC-390/96, C-73/06 a mnohé ďalšie), ako i obsah napádaných rozhodnutí a administratívneho spisu,\nkonštatoval, že pri výklade pojmu prevádzkareň žalovaný dôsledne vychádzal z európskej úniovej\nregulácie spoločného systému DPH, ktorá je nastavená smernicami a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.\nTáto regulácia sa premieta i do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, ktoré vychádza z cieľov\npredmetných smerníc a v aplikačnej praxi musí byť interpretované v súlade s ich zamýšľaným účelom.\nV tejto súvislosti krajský súd poukázal na dikcie zákona o DPH, že ak má zahraničná organizačná zložka\nplatiteľa so sídlom na území SR spĺňať kritériá prevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne\na materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti. Krajský súd sa stotožnil so závermi\nžalovaného, že zmysle právne záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa za prevádzkareň považuje\nstále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem a\nktorá disponuje materiálnym vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta\n(napr. kancelárske priestory, v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym\nvybavením (pracovníkmi, ktorí sú stále k dispozícii na danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá\nz miesta svojho zriadenia dojednávať obchody, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, uzatvárať a\nvyhotovovať zmluvy, prijímať platby a pod., teda samostatne generovať príjem, ktorý sa na účely dane\nz príjmov osobitne vykazuje. Pre nadobudnutie postavenia prevádzkarne na účely zákona o DPH\nnepostačuje, ak takáto organizačná štruktúra podnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa.\nKrajský súd pri aplikácii pojmu prevádzkareň na účely ustálenia miesta dodania služby nevychádzal len\nz doslovného znenia § 4 ods. 7 zákona o DPH, ale i z kontextu jednotného systému DPH stanoveného\nprávom Európskej únie. Dôvodil, že vnútroštátne právo je potrebné vykladať v duchu a v súlade s cieľmi\nsmerníc, ktorých obsah sa premietol do zákona o DPH vrátane definičných znakov pojmu prevádzkareň\nvyplývajúcich zo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Argumentáciu žalobcu, ktorý sa dovolával\ngramatického výkladu § 4 ods. 7 zákona o DPH tvrdiac, že výklad tohto ustanovenia v súlade s cieľom\nsmernice neprípustne rozširuje vnútroštátnu právnu úpravu, krajský súd vyhodnotil ako nesprávnu,\nnakoľko sa prieči Zmluve o fungovaní európskej únie a všeobecným aplikačným pravidlám práva EÚ.\nKrajský súd uzavrel, že ak daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta\npodnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“ (§ 4 ods. 7\nzákona o DPH), hodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti zastupiteľstva žalobcu v\nRuskej federácii, postupovali podľa práva.\nV uvedenej súvislosti dôvodil, že na to, aby bolo možné určitú službu považovať za dodanú\nzo zahraničnej prevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň organizačne odčlenená a\nnezávislá, spôsobilá ako samostatná organizačná zložka podnikateľa vstupovať vo svojom mene do\nprávnych vzťahov s tretími subjektmi. Žalobca v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe\nDohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej so spoločnosťou Kargotrans sa vyčlenení\nzamestnanci tejto spoločnosti podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali\nriadiacej právomoci žalobcu a využívali materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti Kargotrans.\nKrajský súd uviedol, že nemá dôvod pochybovať o tom, že práve tieto osoby sa pričinili o uskutočnenie\npreverovaných zdaniteľných plnení v priebehu kontrolovaného zdaňovacieho obdobia a že predmetné\nobchody nezorganizoval žalobca so svojho sídla v Bratislave. Faktom však je, že predmetné zmluvy\n\nuzatváral žalobca, a nie jeho zastúpenie v Ruskej federácii, pričom žalobca vystavil aj faktúry a prijímal\nplnenia za poskytnuté služby.\nAktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti Kargotrans, nemožno považovať za\ndodanie služby prevádzkarňou žalobcu v Ruskej federácii, nakoľko vo vzťahu k tretím osobám išlo\no podnikanie spoločnosti Kargotrans, z ktorého ako dodávateľ služby benefitoval na území Ruskej\nfederácie žalobca. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca bol spoluvlastníkom spoločnosti\nKargotrans. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v oblasti prenájmu železničných\nvagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti Kargotrans.\nZistené okolnosti podľa krajského súdu nasvedčujú tomu, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné\nzastúpenie za svoju organizačnú zložku, nakoľko táto nefiguruje v žiadnych daňovou správou\nposudzovaných obchodných dokumentoch žalobcu a nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve\nna účely dane z príjmov právnických osôb, keď podľa zistení daňových orgánov príjmy dosiahnuté z\npodnikania z prenájmu železničných vagónov v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo\nslužieb dodaných svojou prevádzkarňou v Rusku.\nKrajský súd zároveň bral do úvahy skutočnosť, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by\npredmetné obchody zdaňoval v Rusku tamojším ekvivalentom DPH. Niet pochýb o tom, že ak by žalobca\ndaň z predmetných obchodov v Rusku zaplatil, bol by to jeho prvý argument v rámci daňovej kontroly.\nĎalej krajský súd na základe výsledkov daňovej kontroly a daňového konania konštatoval, že žalobca\nnepreukázal a ani netvrdil, že by prevádzkareň so sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval resp.\njej zriadenie oznámil príslušným ruským úradom. Pokiaľ ide o jeho argumentáciu v súvislosti s\nnezaregistrovaním jeho prevádzkarne na území Ruskej federácie, krajský súd poukázal na skutočnosť,\nže daňové orgány nepostavili svoj právny názor o neexistencii stálej a samostatnej prevádzkarne\nna tom, či si žalobca túto prevádzkareň dal zaregistrovať príslušnými ruskými autoritami lebo nie.\nKrajský súd vyslovil názor (bez znalosti relevantného práva Ruskej federácie), že podnikateľ so sídlom\nv Slovenskej republike celkom iste má povinnosť oficiálnym spôsobom dať ruskej daňovej správe\nna vedomie, že podniká na území jej jurisdikcie. Pokiaľ tak žalobca neurobil a svoje podnikanie na\núzemí Ruskej federácie realizoval prostredníctvom ruskej spoločnosti a jej zamestnancov, nemalo\nzastupiteľstvo žalobcu prakticky žiaden právny dôvod vystupovať ako subjekt právnych vzťahov vo\nvlastnom mene vo vzťahu k ruským úradom. Ruská daňová správa sa preto nemusela o jeho podnikaní\nv Ruskej federácii a príjmoch z neho vyplývajúcich vôbec dozvedieť. Voči slovenskej daňovej správe\nvšak žalobca vystupoval ako subjekt s vlastnou zriadenou prevádzkarňou v Rusku, ktorá tam dodávala\nslužby prenájmu železničných vagónov tvrdiac, že tieto obchody nemajú byť v zmysle § 15 ods. 1 zákona\no DPH zdanené daňou z pridanej hodnoty v Slovenskej republike. Tento postup, umožňujúci vyhýbanie\nsa daňovej povinnosti za dodanie služieb tak v mieste sídla spoločnosti, ako aj v mieste uskutočnenia\nslužieb, krajský súd označil za neakceptovateľný.\nProcesné námietky žalobcu, napádajúce porušenie § 48 ods. 2 zákona o správe daní, ako aj zásad\nprimeranosti a zákonnosti postupom žalovaného v súvislosti s nedodržaním zákonom stanovenej lehoty\nna rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému platobnému výmeru, krajský súd vyhodnotil ako\nnedôvodné a nestotožnil sa s ich dôvodmi. V tejto súvislosti konštatoval zrejmé súvislosti, že v konaní\no odvolaniach žalobcu proti dvanástim výmerom správcu dane za rok 2008 bolo potrebné posúdiť\nveľký počet dokladov súvisiacich s dodaním služieb prenájmu železničných vagónov zahraničným\nodberateľom v Ruskej federácii, dôsledne vyhodnotiť množstvo relevantných skutočností, dôkazov,\npísomností a vyjadrení žalobcu počas daňovej kontroly, písomne sa vysporiadať s desiatkami námietok\nžalobcu, naštudovať a vyhodnotiť aplikáciu relevantného práva EÚ, najmä rozhodnutí Súdneho dvora.\nTieto okolnosti nepochybne umožňovali žalovanému konštatovať mimoriadnu zložitosť prípadu a\npožiadať ministerstvo o primerané predĺženie lehoty na rozhodnutie. Napriek tomu, že vo včas zaslanom\nupovedomení žalobcu o nemožnosti rozhodnúť v lehote 60 dní žalovaný výslovne neoznačil okolnosti\nprípadu za mimoriadne zložité a ani ich explicitne nepomenoval, možno považovať jeho postup za\nzodpovedajúci zákonu. Lehotu, ktorú Ministerstvo financií SR predĺžilo o 90 dní, žalovaný dodržal, keď\no odvolaní žalobcu rozhodol dňa 28.03.2013.\nII.\n\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods.\n2 písm. b), d) a f) OSP a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj dodatočný\nplatobný výmer správcu dane a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na\nnáhradu trov konania.\nŽalobca napádal nesprávne právne posúdenie veci súdom vo vzťahu k aplikácii a právnemu posúdeniu\nprevádzkarne pre účely DPH, iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako\ni nesprávne skutkové zistenia súdu na základe vykonaných dôkazov.\nPosúdenie existencie prevádzkarne žalobcu pre účely DPH v Ruskej federácii krajským súdom žalobca\npovažoval za nesprávne z dôvodov, že:\n· krajský súd vychádzal z definícií pojmu prevádzkareň podľa § 7 ods. 3 Obchodného zákonníka a §\n17 Živnostenského zákona, pričom tieto právne predpisy neupravujú podmienky podnikania na území\nRuskej federácie a ani nemôžu slovenským podnikateľom určovať povinnosti označovania svojej ruskej\nprevádzky obchodným menom,\n· podnikanie žalobcu na území Ruskej federácie sa riadi právnymi predpismi Ruskej federácie, nemá\nvplyv na posúdenie transakcie z pohľadu slovenského zákona o DPH,\n· definícia prevádzkarne, tak ako je vymedzená v Obchodnom zákonníku a Živnostenskom zákone je pre\nposúdenie pojmu prevádzkareň pre účely DPH irelevantná, pričom krajský súd pre účely určenia miesta\nzdaniteľného plnenia použil rozširujúci výklad pojmu prevádzkareň (§ 4 ods. 7 zákona o DPH), odlišný od\ndefinície podľa zákona o DPH, pretože na definície prevádzkarne obsiahnuté v Obchodnom zákonníku\na Živnostenskom zákone zákon o DPH neodkazuje, s týmito definíciami nepracuje a na posúdenie danej\ntransakcie z hľadiska DPH nemajú z tohto dôvodu žiaden vplyv,\n· skutočnosť, že zmluvy neboli uzatvárané zastúpením žalobcu, ale žalobcom, je podľa žalobcu len\nformálna záležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na posúdenie nezávislosti a samostatnosti zastúpenia\nžalobcu v Ruskej federácii, pretože zmluvné podmienky každej zmluvy (vrátane určenia ich predmetu,\ncenových a dodacích podmienok) dojednávali so zákazníkmi výlučne pracovníci predmetného\nzastupiteľstva, pričom manažment sídliaci v Bratislave sa podnikateľsky do týchto rokovaní nezapájal,\n· manažment žalobcu v Slovenskej republike zabezpečoval fakturáciu nájomného, keďže, vzhľadom\nna medzinárodnú povahu podnikania žalobcu bolo potrebné tieto podporné administratívne služby\nzabezpečovať centrálne,\n· žalobca bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že aj fakturácia nájomného prebiehala výlučne na\nzáklade výkazov a informácií poskytnutých zastupiteľstvom,\n· krajský súd nemohol brať do úvahy skutočnosť, že nesplnenie povinnosti odviesť DPH v Ruskej\nfederácii má vplyv na určenie miesta dodania služieb pre účely DPH, nakoľko použitie zrkadlového\nposúdenia má určité relatívne opodstatnenie iba pri transakciách medzi dvoma členskými štátmi\nEurópskej únie. Pri službách uskutočňovaných medzi členským a nečlenským štátom môže vzniknúť\nsituácia, ktorá vedie k dvojitému zdaneniu alebo dvojitému nezdaneniu, a to v závislosti od právneho\nporiadku štátu, ktorý nie je členom Európskej únie. Skutočnosť, že podnikanie žalobcu z územia Ruskej\nfederácie nevyústilo do platenia priamych alebo nepriamych daní v Ruskej federácii nemôže slúžiť\nako argument pre vyvodenie záverov z pohľadu slovenského zákona o DPH. Predmetné služby neboli\nposkytnuté v rámci Slovenskej republiky, ale v rámci Ruskej federácie a skutočnosť či takéto služby\npodliehajú zdaneniu v Ruskej federácii alebo nie, je záležitosťou príslušných právnych predpisov Ruskej\nfederácie.\nArgumentáciu krajského súdu, poukazujúcu na možné nezaplatenie DPH v Ruskej federácii žalobcom\nza uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, žalobca označil za novú skutočnosť, ktorá nebola\npredmetom preskúmavaného daňového konania. Podľa žalobcu krajský súd týmto postupom, ktorý je\nv rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nahrádza činnosť správneho\norgánu, nakoľko ho možno hodnotiť ako prejav snahy doplniť alebo nahradiť dôvody rozhodnutia\nžalovaného. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že zdanenie jeho obchodov v Ruskej federácii\nsprávca dane ani žalovaný neskúmali, na preukázanie zaplatenia takejto dane žalobcu nikdy nevyzvali,\nani sa v napadnutých rozhodnutiach platením ekvivalentu DPH v Ruskej federácii žalobcom nezaoberali\na túto skutočnosť právne nevyhodnocovali.\nVo vzťahu k zamietnutiu žaloby v tejto veci súdom prvého stupňa, žalobca namietal porušenie zásady\nprávnej istoty, spočívajúcej v nejednotnosti rozhodovania Krajského súdu v Bratislave v rovnakých\nveciach žalobcu vedených na tomto súde v súvislosti so súdnym prieskumom rozhodnutí žalovaného\n\nvydaných v rámci odvolacích konaní dodatočného dorubenia daňovej povinnosti za rôzne mesačné\nzdaňovacie obdobia DPH v roku 2008 s rovnakou právnou otázkou. V nadväznosti na uvedenú\nnámietku žalobca poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave vo veciach vedených pod sp. zn.\n1S/123/2013, 1S124/2013, 5S/122/2013, 5S/123/2013, 5S 124/2013 a 5S/125/2013, v ktorých krajský\nsúd napadnuté rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.\nĎalej žalobca vytýkal nezákonnosť a nesprávnosť postupu predchádzajúceho vydaniu preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného. Dôvodil, že proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie dňa 20.07.2012, ktoré\nnásledne, na základe výzvy správcu dane, doplnil dňa 04.10.2012. Vzhľadom na to, že správca dane\nodvolaniu žalobcu proti výmeru nevyhovel, doručil dňa 13.11.2012 odvolanie žalovanému. Listom zo dňa\n20.12.2012, doručeným žalobcovi dňa 02.01.2013, žalovaný upovedomil žalobcu o tom, že pre zložitosť\nprípadu nemôže vo veci rozhodnúť do 60 dní. Dňa 15.04.2013 žalovaný doručil predmetné rozhodnutie\nžalobcovi.\nŽalobca mal za to, že uvedený postup žalovaného bol v rozpore s ustanovením § 30a zákona o správe\ndaní, pretože podľa § 30a ods. 2 citovaného zákona, odvolací orgán je povinný vo veci rozhodnúť do 30\ndní odo dňa doručenia podania tomuto orgánu. V osobitne zložitých prípadoch je odvolací orgán povinný\ntak urobiť do 60 dní. Podľa § 30a ods. 3 zákona o správe daní, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť\nprípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v\nlehote 60 dní, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo.\nNezákonnosť namietaného postupu žalobca videl v tom, že žalovaný neinformoval žalobcu o\nmimoriadnej zložitosti prípadu, ani o existencii závažných okolností brániacich vydaniu rozhodnutia,\nzároveň žalovaný v oznámení nepoukázal na akékoľvek dôvody mimoriadnej zložitosti prípadu alebo\niné závažné okolnosti, ani na osobitnú povahu prípadu, ktorá by mu bránila o odvolaní rozhodnúť a o\npredĺžení lehoty nad 60 dní nerozhodlo ministerstvo.\nIII.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, s poukazom na zhodu odvolacích námietok so žalobnými a na svoje\nvyjadrenie k žalobe, navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu ako vecne\nsprávny potvrdil.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov\noboch stupňov a konania predchádzajúce ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§\n212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z.\nSprávny súdny poriadok).\nOdvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení\ns § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), keď deň verejného vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nPodľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok odvolacie konania podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia\npodľa doterajších predpisov.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\n\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 250ja ods.7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej\nveci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na\npodobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu\nrozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty.\nSenát najvyššieho súdu už v skorších rozsudkoch, sp. zn. 6Sžf/18/2015, 6Sžf/19/2015, 6Sžf/27/2015,\n6Sžf/28/2015, 6Sžf/44/2015, 6Sžf/65/2015, všetky zo dňa 28. septembra 2016, zmenil zrušujúce\nrozsudky Krajského súdu v Bratislave tak, že žaloby žalobcu zamietol, pričom v týchto veciach bola\npredmetom konania rovnaká právna otázka prevádzkarne žalobcu v Ruskej federácii pre účely DPH.\nSenát najvyššieho súdu so zámerom zamedziť vytvoreniu stavu právnej neistoty a v záujme zjednotenia\nrozhodovania najvyššieho súdu vo veciach s rovnakou právnou otázkou a na rovnakom skutkovom\nzáklade, v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 OSP odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Sžf/19/2015 zo dňa 28. septembra 2016, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom\nrozsahu uvádza:\n„Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov\nv znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto\nzásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v\nkonaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a\ndbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb\nzúčastnených v daňovom konaní.\nZásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorá je\nvyjadrená v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane\nzisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo\nvznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.\nDaňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto\nzákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia\ndane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného\nzákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona alebo kontrola použitia\ntovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.\nPodľa § 29 ods. 1, 2 zákona o správe daní a poplatkov, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý\nvedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré\nmajú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a\nvyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,\nako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým\nsubjektom.\nPodľa § 4 ods. 7 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto\npodnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.\nPodľa § 3 ods. 1, 2 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle\nakúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.\nEkonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem\na ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a\n\npoľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,\nduševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku\na nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom\nspoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v\nrovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje\nsídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo,\nmiesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde\nsa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak.\nS poukazom na citované ustanovenia zákona najvyšší súd s uvedeným názorom krajského súdu\nnesúhlasí. Daňové orgány v danej veci postupovali v súlade so zákonom keď s poukazom na ust. § 4 ods.\n7 zákona o DPH dospeli k záveru, že neboli splnené kritéria pre posúdenie Zastupiteľstva spoločnosti\nžalobcu v Rusku ako prevádzkarne, keď aj podľa najvyššieho súdu žalobca hodnoverným spôsobom\nnepreukázal, že Zastupiteľstvo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Rusku:\n- skutočne z uvedeného miesta samostatne uzatváralo a vyhotovovalo zmluvy, uskutočňovalo\nmanažérske rozhodnutia, dojednávalo obchody, prijímalo platby a vykonávalo konkrétnu ekonomickú\nčinnosť na území Ruskej federácie v súvislosti s poskytnutím preverovaných faktúr za prenájom\nželezničných vozňov pre konkrétnych odberateľov, že disponovalo stálym miestom podnikania, ktoré\nmalo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania;\n- na dostatočnej úrovni skutočne zabezpečovalo stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a\nmateriálneho vybavenia poskytovala predmetný prenájom železničných vagónov samostatne.\nNajvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu (rozsudky 2S/123/2013 a 2S/124/2013, oba zo dňa\n13.07.2015; rozsudky 6S/121/2013, 6S/123/2013, 6S/122/2013, všetky zo dňa 11.06.2015) poukazuje\nna to, že problematika prevádzkarne na účely DPH (v súvislosti s miestom zdaňovania) bola riešená\nviacerými rozsudkami Súdneho dvora EÚ (napr.\nC-190/95, C-390/96, C-73/06).\nPri výklade pojmu prevádzkareň, žalovaný aj podľa názoru najvyššieho súdu dôsledne vychádzal z\neurópskej úniovej regulácie spoločného systému DPH, ktorá je nastavená vyššie uvedenými smernicami\na judikatúrou Súdneho dvora. Táto regulácia sa premieta i do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky,\nktoré vychádza z cieľov predmetných smerníc a v aplikačnej praxi musí byť interpretované v súlade s\nich zamýšľaným účelom.\nZákon o DPH stanovuje, že ak má zahraničná organizačná zložka platiteľa so sídlom na území SR\nspĺňať kritéria prevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné\nna výkon ekonomickej činnosti. Najvyšší súd sa taktiež stotožňuje so závermi žalovaného, že v zmysle\nprávne záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa za prevádzkareň považuje stále miesto vykonávania\nsamostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá disponuje materiálnym\nvybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory,\nv ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym vybavením (pracovníkmi, ktorí\nsú stále k dispozícii na danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá z miesta svojho zriadenia\ndojednávať obchody, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, prijímať\nplatby a pod., teda samostatne generovať príjem, ktorý sa na účely dane z príjmov osobitne vykazuje.\nPre nadobudnutie postavenia prevádzkarne na účely zákona o DPH nepostačuje, ak takáto organizačná\nštruktúra podnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa.\nPodľa čl. 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 Zmluvy o založení ES) je smernica\nzáväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,\npričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.\nAplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky\nv Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo\nEÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri\nrozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb. s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora\nEÚ.\n\nVnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomoci vždy usilovať o\neurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie\njej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler,\nC-212/04, 4.7.2006, Zb. s. 1-6057, bod\n111), bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Použitie\npriameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima\nratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri\nnapr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. 1-5197, bod 40).\nJe nepochybné, že zákon o DPH v znení platnom a účinnom v čase kontrolovaného zdaňovacieho\nobdobia (2008) a jeho ustanovenie § 4 ods. 7 bolo výsledkom implementácie smernice Rady 77/388/\nEHS a smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Žalobca sa preto nemýlil, keď tvrdí,\nže požiadavky uvedených smerníc boli v relevantnom čase implementované do právneho poriadku\nSlovenskej republiky. Z toho však aj podľa názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že by pri aplikácii pojmu\nprevádzkareň na účely ustálenia miesta dodania služby bolo možné riadiť sa len doslovným znením\n§ 4 ods. 7 zákona o DPH a nehľadieť na kontext jednotného systému DPH stanoveného právom EÚ.\nPráve naopak vnútroštátne právo je potrebné vykladať v duchu a v súlade s cieľmi smerníc, ktorých\nobsah sa premietol do zákona o DPH vrátane definičných znakov pojmu prevádzkareň vyplývajúcich\nzo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora. Argumentáciou žalobcu, ktorou sa dovolával gramatického\nvýkladu § 4 ods. 7 zákona o DPH tvrdiac, že výklad tohto ustanovenia v súlade s cieľom smernice\nneprípustne rozširuje vnútroštátnu právnu úpravu, považoval aj najvyšší súd za nesprávnu, nakoľko\nsa prieči Zmluve o fungovaní európskej únie a všeobecným aplikačným pravidlám práva EÚ. Pokiaľ\nteda daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta podnikania, ktoré\nmá personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“ (§ 4 ods. 7 zákona o DPH),\nhodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii,\npostupovali aj podľa názoru najvyššieho súdu v súlade so zákonom.\nZ uvedených záverov vyplýva, že na to, aby bolo možné určitú službu považovať za dodanú\nzo zahraničnej prevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň organizačne odčlenená a\nnezávislá, spôsobilá ako samostatná organizačná zložka podnikateľa vstupovať vo svojom mene do\nprávnych vzťahov s tretími subjektmi. Žalobca v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe\nDohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej so spoločnosťou Kargotrans sa vyčlenení\nzamestnanci tejto spoločnosti podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali\nriadiacej právomoci žalobcu a využívali‚ materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti Kargotrans.\nAktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti Kargotrans, nemožno však podľa názoru\nNajvyššieho súdu SR považovať za dodanie služby prevádzkarňou žalobcu v Ruskej federácii, nakoľko\nvo vzťahu k tretím osobám išlo o podnikanie spoločnosti Kargotrans, z ktorého ako dodávateľ\nslužby benefitoval na území Ruskej federácie žalobca. Na to nič nemení skutočnosť, že žalobca\nbol spoluvlastníkom spoločnosti Kargotrans. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v\noblasti prenájmu železničných vagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti\nKargotrans.\nNajvyšší súd SR poukazuje aj na to, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné zastúpenie za svoju\norganizačnú zložku, nakoľko táto nefunguje v žiadnych daňovou správou posudzovaných obchodných\ndokumentoch žalobcu a nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve na účely dane z príjmov\nprávnických osôb, keď podľa zistení daňových orgánov, príjmy dosiahnuté z podnikania z prenájmu\nželezničných vagónov v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo služieb dodaných\nprevádzkarňou v Rusku. Naviac žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by predmetné obchody\nzdaňoval v Rusku tamojším ekvivalentom DPH. Taktiež nepreukázal a ani to netvrdil, že by prevádzkareň\nso sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval, resp. jej zriadenie oznámil príslušným ruským úradom.\nNajvyšší súd SR poukazuje tiež na to, že žalobca nepredložil žiadny relevantný doklad podpísaný\nriaditeľkou Zastupiteľstva, ktorý by sa vzťahoval k službám prenájmu železničných vagónov\nposkytnutých žalobcom a ktorý by s predmetným fakturovaným prenájmom železničných vagónov\npriamo súvisel. Žalobca nepredložil žiadnu zmluvu súvisiacu s poskytnutým prenájmom železničných\nvagónov, ktorá by bola podpísaná riaditeľkou Zastupiteľstva a ktorá by priamo zaväzovala žalobcu k\nurčitým plneniam a povinnostiam. Zároveň činnosti vedenia účtovníctva žalobcu, činnosti súvisiace s\nprijímaním a odosielaním úhrad, činnosti vyhotovenia faktúr boli sústredené v sídle žalobcu na území\n\nSlovenskej republiky. Zmluvy za prenájom železničných vagónov boli uzatvorené konateľom žalobcu a\nnie riaditeľkou Zastupiteľstva.\nNapokon súd nezistil, že by žalovaný porušil ust. § 48 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkoch, ako aj\nzásad primeranosti a zákonnosti v súvislosti s nedodržaním zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie\no odvolaní proti prvostupňovému platobnému výmeru. Je zrejmé, že v konaní o odvolaniach žalobcu proti\ndvanástim výmerom správcu dane za rok 2008 okolnosti prípadu nepochybne umožňovali žalovanému\nkonštatovať mimoriadnu zložitosť prípadu a požiadať ministerstvo o primerané predĺženie lehoty na\nrozhodnutie. Napriek tomu, že vo včas zaslanom upovedomení žalobcu o nemožnosti rozhodnúť v\nlehote 60 dní, žalovaný výslovne neoznačil okolnosti prípadu za mimoriadne zložité a ani ich explicitne\nnepomenoval, možno považovať jeho postup za zodpovedajúci zákonu. Lehotu, ktorú Ministerstvo\nfinancií SR predĺžilo o 90 dní, žalovaný dodržal, keď o odvolaní žalobcu rozhodol dňa 28.03.2013.\nVzhľadom k vyššie uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že daňové orgány v danej veci neporušili\nzákon, keď dostatočne zistili skutkový stav veci a zistený skutkový stav veci správne právne posúdili a\nsvoje závery aj náležite odôvodnili zo všetkých relevantných hľadísk.\nNajvyšší súd v konaní žalovaného nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).“\nAž po vydaní vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, doručil žalobca dňa 09.12.2016 k\nprejednávanej veci návrh na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl.\n267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej v texte rozsudku len „ZFEÚ“).\nVyužitie postupu podľa čl. 267 ZFEÚ žalobca odôvodnil tvrdením, že krajský súd vykladá pojem stálej\nprevádzkarne v rozpore s únijným právom, nakoľko za dôvody neexistencie stálej prevádzkarne na\núzemí Ruskej federácie považuje absenciu vlastného personálu a materiálu, neexistenciu zmlúv o\nprenájme vozňov podpísaných riaditeľkou zastupiteľstva žalobcu a nesplnenie oznamovacích povinností\na neodvedenie ekvivalentu DPH v Ruskej federácií.\nS poukazom na vyššie uvedené dôvody žalobca navrhol položiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovné\nprejudiciálne otázky:\n· Rozumie sa na účely zdaňovania príjmov z prenájmu železničných vozňov, ktoré slovenská spoločnosť\nprenajíma na území Ruskej federácie v prípade, ak slovenská spoločnosť využíva na túto svoju\nekonomickú činnosť materiálnu a personálnu infraštruktúru inej spoločnosti na území Ruskej federácie\nv zmysle Dohody o podpore, na základe ktorej zamestnanci tejto inej spoločnosti sprostredkúvajú\nobchodné zmluvy a vykonávajú ďalšie služby súvisiace s prenájmom vozňov, pod miestom, kde\nsa nachádza stála prevádzkareň slovenskej spoločnosti, miesto, kde má sídlo táto iná spoločnosť\nnachádzajúca sa na území Ruskej federácie?\n· Môže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že zmluvy o prenájme\nvozňov sprostredkovávané zastupiteľstvom slovenskej spoločnosti podpisovala priamo slovenská\nspoločnosť?\n· Môže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že slovenská spoločnosť\nneoznámila zriadenie zastúpenia na území Ruskej federácie ruským úradom alebo to, že neodviedla\nekvivalent DPH v Ruskej federácií?\nVyššie uvedený návrh žalobcu na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací súd\nvyhodnotil ako oneskorené doplnenie odvolania (§ 205 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP),\npodané po lehote na odvolanie, preto sa ním nebude zaoberať.\nOdvolací súd zároveň konštatuje, že s prihliadnutím na už vydané skoršie rozhodnutia, ktorými najvyšší\nsúd zamietol žaloby žalobcu v identických veciach, možno návrh žalobcu na položenie predbežných\notázok považovať za snahu obísť koncentračnú zásadu ovládajúcu súdne konanie v rámci správneho\nsúdnictva (zároveň aj odvolacieho konania), ako i za účelovú obranu v snahe zvrátiť predpokladaný\nvýsledok prebiehajúceho odvolacieho konania. Navyše, argumentačné dôvody žalobcu sú v priebehu\nsúdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí rovnaké, pričom žalobca mal v priebehu\nkonania dostatok priestoru uplatniť takýto návrh včas.\n\nVzhľadom k tomu, že súčasťou návrhu na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ nie je\npetit na prerušenie odvolacieho konania pre prípad vyhovenia návrhu, odvolací súd o návrhu výrokom\nnerozhodoval.\nNa základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu\nako vecne správny a v súlade so zákonom postupom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení\ns § 219 ods. l, ods. 2 OSP potvrdil.\nO náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP\na § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v\nodvolacom konaní nebol úspešný.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/123/2013", "guid": "bfc67d64-88cc-4ce2-b0ad-554a22ec2935:fe7c62d3-8b0a-4334-8b62-ce160fd98960", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "37f32137-48b4-430f-842e-013b22bac40a:26edaafc-1098-4c8b-a345-1d25d449347a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1", "spisova_znacka": "6Sžf/57/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/57/2015 z 23. 5. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1013200877.1"}]}