Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/23/2016 z 18. 4. 2017
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2017, sp. zn. 10Sžo/23/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:1014201749.1
Najvyšší súd | 10Sžo/23/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:1014201749.1 | 2017-04-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ab338e3-2a69-436e-8b77-d0e1d51390ca
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1014201749.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/23/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201749
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1014201749.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu:
npráp. T. G., nar. XX.XX.XXXX, P., právne zastúpený JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou so sídlom
Bajzova 2, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: KM-OLVS-55/2014/OPK zo dňa 10.09.2014, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/223/2014-89 zo dňa 15. januára
2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/223/2014-89 zo dňa
15. januára 2016   p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného č. p. KM-OLVS-55/2014/OPK zo dňa 10.09.2014. Týmto rozhodnutí žalovaný potvrdil
Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 129 zo dňa 25.06.2014 (ďalej len „rozhodnutie
správneho orgánu 1. stupňa“), ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru, a rozklad žalobcu zamietol.

V odôvodnení krajský súd uviedol, že procesné postupy boli zachované. V správnom konaní platí
zásada rovnosti účastníkov. Súd sa zaoberal námietkou žalobcu, že táto zásada bola žalovaným ako
aj prvostupňovým orgánom porušená, keď nebol náležite zistený skutkový stav, vykonané dôkazy boli
vyhodnotené v jeho neprospech a na dôkazy vykonané v jeho prospech nebolo dostatočne prihliadnuté.
Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného a administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný sa vo svojom
rozhodnutí podrobne zaoberal jednotlivými dôkazmi a v rozhodnutí uviedol ako sa vysporiadal so
zabezpečenými dôkazmi. K námietke žalobcu uviedol, že aj keď žalobcom uvedené osoby priamo
nepočuli obsah konverzácie medzi  žalobcom a J. X. a jej sestrou a nemôžu priamo potvrdiť protiprávne
konanie žalobcu, všetky ostatné okolnosti uvádzané menovanými súhlasia a zhodujú sa s výpoveďami
ostatných vypočutých osôb.

Súd popísal výpoveď vodiča autobusu Y. R., H. C., J. X. a jej sestry H. U. a službukonajúcich policajtov.

Konštatoval, že uvedené konanie žalobcu a jeho intenzita nie sú zlučiteľné so služobnou prísahou,
ktorú žalobca zložil. Súd sa pri preskúmaní administratívneho spisu oboznámil s fotokópiami SMS správ,
ktoré žalobca posielal J. X.. V tejto súvislosti konštatoval, že intenzita, s akou boli správy odosielané,



ako aj intenzita zmeškaných hovorov od žalobcu J. X. hraničí s obťažovaním, predstavuje skrytý nátlak
a toto konanie žalovaný správne vyhodnotil ako porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom. V zákone č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) zákonodarca v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) explicitne
nedefinuje, čo pokladá za „porušenie prísahy“ alebo „porušenie služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom“. Z týchto dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne
neurčitou hypotézou, ktorá patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym
predpisom, a ktoré tak ponechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v
každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného
okruhu konkrétnych okolností. Pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom, zákon nevymedzuje, z akých hľadísk má správny orgán vychádzať, teda vymedzenie
hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy správneho orgánu, ktorý tak
môže pri skúmaní intenzity preukázaného porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti
prihliadnuť na osobu policajta (jeho doterajšie hodnotenie), na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší
postup pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu služobnej povinnosti,
na preukázanú mieru zavinenia, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností, na dôsledky.
Zákon tu síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru
príslušníka Policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti,
avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom
dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení. Žalovaný v
tomto prípade postupoval v súlade s týmto pravidlom, úplne zistil všetky skutkové okolnosti, vykonal
rozsiahle dokazovanie, zohľadnil doterajšie hodnotenie žalobcu (násilné správanie žalobcu spomínané
v hodnotení), dôkazy vyhodnotil  jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a záver, ku ktorému správny orgán
dospel, zodpovedal vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania v súlade s
ustanovením § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.

Z vykonaného dokazovania, predloženej dokumentácie z miesta incidentu v dome v obci Sása, na
ulici U., na autobusovej stanici vo Zvolene, v budove katastrálneho úradu vo Zvolene a pri susedovom
dome v obci Sása, ďalej z výpovedí poškodených, zasahujúcich príslušníkov PMJ v obci Sása a
svedkov, zo zvukového záznamu prijatého oznámenia na linke 158 zo systému REDAT, ako aj z
fotokópie SMS správ, ktoré žalobca poslal J. X., bolo podľa názoru súdu v danom prípade dostatočným
spôsobom preukázané, že žalobca konal v rozpore so záujmami Policajného zboru, ohrozil vážnosť
Policajného zboru, keď svojím nevhodným správaním obťažoval občanov, neoprávnene vnikol do
obydlia občanov, prenasledoval a šikanóznym spôsobom znepríjemňoval život občanom. Oprávnený
orgán vyhodnotil správanie sa žalobcu ako hrubé porušenie služobnej disciplíny. Názor žalovaného bol
riadne odôvodnený v napadnutých rozhodnutiach a bol v súlade so zákonom na základe voľnej úvahy
oprávneného orgánu.

V podaní žalobcu, ktoré bolo súdu doručené dňa 12.1.2016, žalobca uvádza, že proti J. X. bolo vznesené
obvinenie pre prečin podvodu. V tomto konaní žalobca vystupuje ako poškodený. V tejto súvislosti súd
poukázal na skutočnosť, že žalobca je policajt v štátnej službe, ako taký je povinný poznať zákony
a riadiť sa nimi a je na neho kladený vyšší štandard morálnych a etických zásad. Žalobca mal preto
postupovať pri vymáhaní svojho dlhu zákonným spôsobom a nie spôsobom samozvaného vymáhania
dlhu, ktorý nemá oporu v zákone. Samotné trestné konanie vedené proti J. X. nie je pre posúdenie
prepustenia žalobcu zo služobného pomeru právne dôležité. Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že
žalobca skutočne peniaze J. X. požičal. Súd konštatoval, že znenie SMS správy, na ktorú sa žalobca
odvoláva, ktorou J. X. pozvala žalobcu na čaj nedokazuje, že v iný deň nevnikol do jej domu bez
pozvania. Podľa žalobcu  výpoveď svedka T. X., suseda J. X. v trestnom konaní svedčí o tom, že do
domu J. X.alobca násilne nevnikol, ale ona ho mala pozvať. Súd k tejto skutočnosti uviedol, že po
preštudovaní výpovede T. X. v trestnom konaní, ktoré do spisu žalobca založil ako prílohu k tomuto
podaniu, zistil, že pán X. si pamätá, že nejakú sobotu ráno u neho zvonil žalobca a pýtal sa, či je doma
pani X. alebo U.. V tom prišla domov pani X. a žalobca išiel do domu spolu s ňou. Svedok uviedol, že
pani X. zavolala pána G. do domu, že tam sa budú rozprávať. Súd však zistil, že dňa 30. apríla 2014,
kedy došlo k násilnému vniknutiu žalobcu do domu J. X. a jej sestry nebola sobota, ale streda. Výpoveď
tohto svedka teda nespochybňuje výpoveď J. X. a jej sestry H. U. ohľadom násilného vniknutia  do ich
domu žalobcom v iný deň.



Konanie o prepustení zo služobného pomeru je konaním odlišným od trestného, príp. priestupkového
konania, nie je závislé od výsledkov trestného konania súvisiaceho so skutkom žalobcu, pretože dôvody
na prepustenie nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu. Súd zdôrazňuje, že nevyhnutnou podmienkou
vzniku služobného pomeru občana k Policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.) je zloženie
služobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 predmetného zákona. Služobná prísaha nie je len
prázdnou proklamáciou, určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do
Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. jej obsah je
súčasťou služobnej disciplíny a podľa § 48 predmetného zákona i pojmovým znakom ďalších povinností
policajta. Porušenie služobnej prísahy je tiež pojmovým znakom právneho dôvodu prepustenia policajta
zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobca sa v riešenom
prípade čestne a zodpovedne nezachoval, konal v hrubom rozpore so služobnou prísahou. Žalovaný
preto opodstatnene posúdil konanie žalobcu ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy bez možnosti
ponechania v služobnom pomere.

Zložením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré
je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu.
Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na
plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne,
dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. A od iných osôb nemožno očakávať plnenie sľubu - vyššiu
vernosť a ani zhovievavosť k policajtovi, ktorý sa dopustil protiprávneho konania. Naopak, prirodzeným
je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci
služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.

Svojím konaním v rozpore s povinnosťami príslušníka Policajného zboru upravenými príslušnými
zákonmi na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov Policajného zboru, s ktorými bol riadne
oboznámený, ako i s prísahou a rozkazmi Ministra vnútra Slovenskej republiky( napr. č.2/2002, 18/2008)
naplnil predpoklady na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998
Z.z.

Súd nezistil, že by v priebehu konania boli porušené procesné práva žalobcu, prípadne nastala taká
vada v rozhodnutí alebo konaní žalovaného, ktorá by spôsobila ich nezákonnosť. Na základe uvedených
dôvodov súd dospel k záveru, že nemožno žalobcovi priznať úspech v konaní, postup a rozhodnutia
žalovaného boli v súlade so zákonom, ktorý sa dôsledne vysporiadal s námietkami žalobcu a nie je
dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené  súd žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. a),b),d) a f) O.s.p, t. j. z dôvodu, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zakladá tzv.
zmätočnosť rozhodnutia.

Žalobca popísal skutkový stav, poukázal na priebeh administratívneho a súdneho konania, na
predložené dôkazy a výpovede jednotlivých osôb.

Namietal, že v zápisnici o výsluchu účastníka konania v administratívnom konaní dňa 16.05.2014 opísal
okolnosti zoznámenia s J. X. a jej sestrou Mgr. H. U. ako aj okolnosti, za ktorých jej požičal finančné
prostriedky vo výške 4 000 €. Zdôraznil, že sa J. X. a ani jej sestre nevyhrážal, ani im nenadával, nikdy
z jeho strany nedošlo k zastrašovaniu týchto osôb.

Uviedol, že krajský súd pri preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí nevenoval pozornosť jeho
tvrdeniu, že stretnutia s ním iniciovala J. X. s tým, že v dané dni bude mať peniaze a vráti mu pôžičku a
práve za tým účelom  sa s J. X. stretával aj v dňoch, ktoré sa uvádzajú v personálnom rozkaze, očakával,
že mu požičané peniaze tak ako sľubovala, vráti. Uviedol, že žalovaný mal výpis SMS, a tento výpis s
kópiou znenia SMS predložil aj krajskému súdu. Žalobca poukázal na obsah SMS správ a namietal, že
krajský súd si obsah SMS, ktoré  predložil, vyložil inak.

Poukázal na to, že od podania žaloby boli preukázané skutočnosti, ktoré uviedol v žalobe jednak v
trestnom konaní vedenom proti nemu pre zločin vydierania § 189 ods. l Tr. zák. Ministerstvom vnútra



Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, a jednak v trestnom konaní vedenom proti
J. X. pre prečin podvodu § 221 ods. l, 2 Tr. zák. vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru
Žiar nad Hronom. V tomto súdnom konaní pripojil dôkazy s cieľom verifikovať už vykonané dôkazy
v správnom súdnictve, bol toho názoru, že vykonanie dôkazov v správnom súdnictve je v súlade s
procesným postupom, pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého
rozhodnutia (§250i ods.1 O.s.p.). Právne argumentoval aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn.8 Szd 1/2010.

Ďalej namietal, že žalovaný v odôvodnení personálneho rozkazu poukazuje na to, že dôsledne
vyhodnotil uvedené dôkazy jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v
jeho prospech alebo neprospech. Žalobca zdôraznil, že v danej dôkaznej situácii sa javí nedostatočný
postup žalovaného, pretože vyhodnotenie dokazovania, ktoré vykonal žalovaný bez prihliadnutia na jeho
výpoveď i na výpoveď jeho brata, diametrálne odlišnú od výpovede poškodenej osoby J. X. a jej sestry,
nenaplnilo zákonnú požiadavku povinnosti administratívneho orgánu vykonať dôkazy tak, aby sa na ich
základe správnou úvahou pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona mohlo dospieť pri dodržaní logických
záverov k rozhodnutiu, ktoré bude dostatočne presvedčivé.

Vzhľadom k okolnostiam sa ako správny a primeraný prostriedok javí skonfrontovanie žalobcu a osôb
vypočutých v administratívnom konaní, pričom by sa mohli vyjadriť k podstatnej okolnosti, či sa dopustil
protiprávneho konania, ktoré mu je v personálnom rozkaze kladené za vinu. Z toho dôvodu nesúhlasil
so záverom krajského súdu vysloveného na str. 15 napadnutého rozsudku, že súd nezistil porušenie
jeho procesného práva, nezistil vadu v rozhodnutí i v postupe konania, ktorá by zakladala nezákonnosť
rozhodnutia, naopak krajský súd konštatoval, že žalovaný sa dôsledne vysporiadal s jeho námietkami,
jeho postup a rozhodnutia boli v súlade so zákonom.

Vytýkal krajskému súdu závažné pochybenia v priebehu súdneho konania, pretože súd nahradil činnosť
administratívneho orgánu tak, že rozšíril predmet porušenia služobných povinností a služobnej prísahy o
ďalšie skutky, ktoré neboli v personálnom rozkaze uvedené a ku ktorým som žalobca v administratívnom
ani v súdnom konaní nevyjadroval, zhodnotil jeho doterajšie pôsobenie v Policajnom zbore rozoberaním
do detailov niektoré disciplinárne previnenia od začiatku nástupu do služobného pomeru a z jeho
vyhodnotenia vyplýva, že boli pre žalobcu priťažujúcou okolnosťou, aj keď týmto služobným hodnotením
sa vôbec administratívny orgán nezaoberal. Postup krajského súdu nebol v súlade so zákonom a nebol
ani v súlade s ustálenou súdnou praxou, čím súd porušil zásadu predvídateľnosti rozhodovacej činnosti
orgánov súdnej moci a s ním súvisiaci princíp právnej  istoty, jeho rozhodnutie tým vykazuje znaky
arbitrárnosti.

Z odôvodnenia personálneho rozkazu zreteľne vyplýva, že žalovaný nevzal v úvahu služobné
hodnotenie, aj keď bolo založené v administratívnom spise, vzal v úvahu len predmetné protiprávne
konania obsiahnuté v personálnom rozkaze v bodoch 1-6, a len toto protiprávne konanie hodnotil z
hľadiska porušenia služobnej disciplíny a plnenia služobných povinností. Žalobca nevedel odkiaľ krajský
súd vzal v úvahu tú skutočnosť, že žalovaný zohľadnil násilné správanie žalobcu spomínané v hodnotení.
Krajský súd popisoval jeho potrestanie za porušenie základných povinností dňa 11.05.1995 na ubytovni
Strednej odbornej školy Policajného zboru v L., opisoval previnenie z 01.03.2011, kedy ako veliteľ hliadky
kričal na Y. a správal sa arogantne, no krajský súd ale už nespomenul 26 disciplinárnych odmenení, z
toho jedno mimoriadne.

Záverom uviedol, že rozsudok považuje po stránke vecnej i právne za nesprávny a teda nezákonný a
so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, ktorý sa stotožnil v plnom rozsahu s napadnutým
rozhodnutím žalovaného, nesúhlasí. Vytýkal súdu, že sa s jeho skutkovými a právnymi argumentmi
zaoberal len povrchne a nechal bez povšimnutia jeho námietky na nesprávny úradný postup, resp.
chyby v procesnom postupe administratívneho konania. Postupom žalovaného sa mu odňala náležitá
právna ochrana, nemal možnosť klásť otázky vypočúvaným osobám, byť pri ich výsluchu, vyjadrovať
sa k výpovediam a rozpory vo výpovediach odstrániť i za pomoci konfrontácie najmä s poškodenou
osobou. Bol toho názoru, že napadnutým rozsudkom boli porušené jeho základné práva zakotvené v čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
ktoré spadajú do právneho inštitútu práva na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu 1.
stupňa a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.



Žalovaný vo vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol, že s právnym názorom žalobcu nesúhlasí a
mal za to, že žalobca v podanom odvolaní voči rozhodnutiu súdu neuvádza žiadne nové relevantné
skutočnosti. Žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiaval svojho písomného vyjadrenia k podanej žalobe,
ktoré bolo zaslané krajskému súdu pod č. KM-OPSl-S-277/2014 zo dňa 13.01.2015. Na základe
doposiaľ už uvedených skutočností považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za vydaný v súlade
s ustanoveniami O.s.p., ktorý je v dostatočnom rozsahu odôvodnený, prvostupňový súd sa v ňom
vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací
súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského
súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo  a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.)
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa  19. apríla 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi.

V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-
právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe
je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho
vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon
o správnom konaní.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a rozklad žalobcu zamietol.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom  v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so
všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Uvedené konštatovanie sa prirodzene vzťahuje aj na podrobné rozobratie skutkového stavu
a priebehu správneho konania, ktoré krajský súd obsiahol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Z obsahu
predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného, najvyšší súd zistil



skutkový stav tak, ako ho podrobne popísal krajský súd. Odvolací súd sa preto s odôvodnením
napadnutého rozsudku stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom
za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s
právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku iba dodáva:

Policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi
a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami,
príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej
služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento
zbor, dodržiavať služobnú disciplínu (§ 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ zákona).

Z obsahu služobnej prísahy policajta zakotvenej v ustanovení § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.,
vyplýva, že policajt má byť čestným, statočným a disciplinovaným, a svoje sily a schopnosti vynaloží na
ochranu práv občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života; riadi
sa ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Služobná prísaha nie je prísľubom limitovaným na čas výkonu služby. Požadované vlastnosti (čestnosť,
statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu verejného poriadku a majetku
občanov) sú základnými predpokladmi k výkonu služby v Policajnom zbore. Príslušník, ktorý tieto
vlastnosti nemá a mimo služby sa prejavuje v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť
Policajného zboru.
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.07.2011, sp. zn. 5Sžo/237/2010)

Zákon č. 73/1998 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu konania - porušenie služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Z uvedeného vyplýva, že na kvalifikovanie a posúdenie
takého konania ponecháva zákonodarca pomerne širokú voľnú úvahu. Táto úvaha však nie je
neobmedzená a nemôže zachádzať do prejavov svojvôle. To, či sa určitá osoba - príslušník Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky či
Železničnej polície, dopustí porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom, je potrebné posudzovať náležite a dôkladne, u každej konkrétnej osoby zvlášť, podľa
okolností, ktoré nastali, s prihliadnutím na všetky súvisiace skutočnosti, svedčiace či už v prospech alebo
v neprospech posudzovanej osoby.

Zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru poskytuje príslušníkom v
služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov v pracovnom pomere, resp. kladie
na príslušníkov Policajného zboru vyššie nároky a požiadavky na čestnosť a rešpektovanie zákona
(obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/18/2014 zo dňa 30.04.2015)

Odvolací súd dospel rovnako ako prvostupňový súd a správne orgány k záveru, že žalobca porušil svojim
konaním služobnú prísahu a služobné povinnosti zvlášť hrubým spôsobom v dňoch 17., 18., 25., 20.
25. a 30. apríla 2014, nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, keď svoje sily
a schopnosti nevykladal na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť, ale naopak neoprávnene
vošiel do domu J. X. a jej sestry Mgr. H. U. na ulici U. v obci Sása a zdržiaval sa v ňom, opakovanie
pod hrozbou násilia a inej ťažkej ujmy vymáhal vrátenie finančných prostriedkov, ktoré J. X. zapožičal
a neboli vrátené v dohodnutej lehote, vyhrážal sa a vulgárne nadával J. X. aj jej sestre Mgr. H. U., čím
zvlášť hrubým spôsobom porušil aj ustanovenie § 48 ods. 3 písm. a), g) h) zákona č. 73/1998 Z.z.,
pretože sa nezdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru Slovenskej republiky
alebo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu. Konal aj v rozpore s čl. 1, čl. 4 a čl.
8 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka Policajného zboru, s
ktorým bol riadne oboznámený.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu  by v danom prípade  bolo ponechanie žalobcu v služobnom pomere
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktorými sú najmä zodpovedné dodržiavanie služobnej
disciplíny všetkými príslušníkmi Policajného zboru, ich povinnosť byť čestnými, ochraňovať práva
občanov a tým upevňovať ich dôveru v Policajný zbor, keďže zákon č. 73/1998 Z.z. <. predpokladá, že
príslušník Policajného zboru v rámci svojho postavenia bude príkladne rešpektovať zákon a iné právne
predpisy tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe.



V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že prepustenie zo služobného pomeru je jedným zo
zákonom predpokladaných spôsobov skončenia služobného pomeru, nemá podľa doterajších právnych
názorov povahu sankcie ale je následkom určitého správania policajta, ktoré zákon definuje ako
nezlučiteľné s ďalším trvaním jeho služobného pomeru. Zákon č. 73/1998 Z.z. kladie na policajtov vyššie
nároky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne
sankcionuje. V konečnom dôsledku to znamená, že vo vzťahu k plneniu služobných povinností vyžaduje
striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (obdobne rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/11/2014 zo dňa 03.02.2015).

Námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne vykonaného dokazovania vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodné.

Zákonodarca v právnej norme § 233 ods. 1 <., <. zákona č. 73/1998 Z. z. <. ustanovuje oprávnenému
orgánu povinnosť postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný
stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady a súčasne povinnosť
posudzovať rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo
v neprospech účastníka konania. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 238 ods. 1, 2, 3, 4 zákona
č. 73/1998 Z. z. <. vyplýva, že zákonodarca za dôkaz považuje všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi, ako príklad uvádza najmä
výpovede, vyjadrenia osôb, vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy,
vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Súčasne zákonodarca priznáva
účastníkovi konania právo navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy a povinnosť oprávnenému
orgánu hodnotiť dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti.

Správny orgán vychádzal zo skutkového stavu zisteného vlastným šetrením. Ako dôkaz si zabezpečil
zvukový záznam REDAT tiesňovej linky 158 z 30.04.2014, a jeho písomný prepis, ďalej vychádzal z
výsluchu žalobcu, zo zápisníc o výsluchu osoby na zistenie a objasnenie skutočného stavu na veci-
PhDr. H. T., J. X., policajtky OO PZ Zvolen P. H., policajta OO PZ Zvolen Y. L., Mgr. H. U., L. G.,
vodiča autobusu Y. R., policajta OOPZ Zvolen L. G., policajta OOPZ Zvolen Y. J., W. I.. Ďalej si
zabezpečil záznam o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach, fotokópie prezenčných
listín z preškolení z interných predpisov súvisiacich s konaním, vyjadrenie príslušného odborového
orgánu, zhodnotenie služobnej činnosti ako aj ďalší dokumentačný materiál, ktorý je obsahom na vec
sa vzťahujúceho spisového materiálu.

Odvolací súd má rovnako ako krajský súd za to, že správny orgán pri hodnotení dôkazov vo
veci žalobcu postupoval podľa tzv. zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá umožňuje orgánu
verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, o ktorých sa domnieva, že by mohli mať podstatný vplyv na
objasnenie skutočností podstatných pre vydanie spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Žalobcove
práva porušené neboli, nakoľko správny orgán nemal pochybnosti o vierohodnosti výpovedí a preto
nepovažoval za potrebné  pre rozhodnutie vo veci konfrontovať žalobcu s vypočúvanými osobami. V
odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol
(§ 241 ods. 2 a 3 zákona č. 73/1998 Z. z.).

Odvolací súd poznamenáva, že proti žalobcovi je vedené trestné konanie pre zločin  vydierania. Žalobca
v odvolaní poukázal aj na trestné konanie vedené proti J. X. pre prečin podvodu.

V tejto súvislosti odvolací súdu poukazuje na to, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napríklad 5Sž/92/97, 4Sž/185/2000, 6Sž/13/2001, Sž-o-NS/23/2003, Sž-o-NS/53/2003,
4Sž/143/2002, 7Sž/107/2001, 7Sž/86/2002, 2Sžo/156/2008, 2Sž-o-KS/48/2005) ako aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06, III. ÚS 345/05) vyplýva, že v
konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami
Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené
zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z.



Súd teda v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru nie je viazaný rozhodnutím príslušného
orgánu o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo priestupok. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a
služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou a sankciou. Zákonné
predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od
výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti
nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu.

Námietky žalobcu, že krajský súd v rozhodnutí rozšíril predmet porušenia služobných povinností a
služobnej prísahy o ďalšie skutky, čo bolo pre žalobcu priťažujúcou okolnosťou, vyhodnotil odvolací súd
ako nedôvodné.

Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že konanie o prepustení zo služobného pomeru policajta
nemožno zamieňať s trestným konaním. Stotožňuje sa s názorom žalovaného, že § 192 ods.1 písm.
e) zákona č. 73/1998 Z.z.  neobsahuje poľahčujúce ani priťažujúce hľadiská pre posúdenie porušenia
služobnej prísahy. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí  poukázal na to, že žalobca bol policajt s
dobrými, nie najlepšími výsledkami práce a posudzoval ako negatívne tak aj pozitívne hodnotenia práce
žalobcu. Krajský súd zistený skutkový stav, hodnotenia žalobcu a ďalšie dôkazy, ktoré boli súčasťou
administratívneho spisu len bližšie konkretizoval, pričom z týchto dôkazov vychádzali aj správne orgány.

Pokiaľ služobné orgány vyhodnotili počínanie žalobcu ako rozhodujúcu skutočnosť pre rozhodnutie o
prepustení zo služobného pomeru policajta, postupovali v medziach zákona aj v intenciách etických
požiadaviek kladených na policajtov. Za daných okolností sa preto napadnuté rozhodnutie nemôže javiť
ako neprimerane prísne alebo predčasné a to bez ohľadu na skutočnosť, či by bol dovtedy žalobca
služobne pozitívne hodnotený. Podľa § 192 zákona o inšpekcii práce a ustálenej judikatúry najvyššieho
súdu, na prepustenie stačí ohrozenie alebo konanie z nedbanlivosti, nemusí dôjsť k vzniku akejkoľvek
ujmy. Uvedené ustanovenie je kogentné, ktoré neumožňuje odchýliť sa od neho a konať spôsobom,
ktorý by bol pre žalobcu miernejší a výhodnejší.

V predmetnej veci sa krajský súd stotožnil so záverom správnych orgánov oboch stupňov, skutkový
stav veci v správnom konaní považoval za spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia správnych
orgánov v oboch stupňoch považoval za vydané v súlade so zákonom. Žalobca nevyvrátil žiadnym
hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a preto za
takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu
vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa §
219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p.
a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.