Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/88/2015 z 15. 8. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. augusta 2017, sp. zn. 6Sžf/88/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:4014201074.1 Najvyšší súd | 6Sžf/88/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:4014201074.1 | 2017-08-15 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/723fc270-2093-4eab-ba03-b95e2448ecd9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4014201074.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/88/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014201074
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:4014201074.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu:
FENESTRA Sk, spol. s r. o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451, právne zastúpený:
Matejka & Haluška s. r. o., advokátska kancelária, Lazovná 20, Banská Bystrica, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/409743/2014 zo dňa 16.09.2014, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/190/2014-52 zo dňa 21.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/190/2014-52 zo dňa 21.
októbra 2015 potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred súdom prvého stupňa

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej v texte rozsudku len ako „krajský súd“ alebo „súd
prvého stupňa“) v súlade s ust. § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v
texte rozsudku len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví
uvedeného rozhodnutia, ktorým žalovaný správny orgán postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej v texte rozsudku len „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Nitra, kontaktné miesto Zlaté Moravce č. 9416301/5/2706032/2014 zo dňa
11.06.2014, ktorým správca dane podľa § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku vyrubil žalobcovi
pokutu 60,- eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku za nepredloženie
súhrnného výkazu DPH za január 2012 v lehote a v súlade s § 80 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon č. 222/2004 Z. z.“
alebo „zákon o DPH“).

Krajský súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku citujúc ustanovenia § 80 ods. 1, ods. 9 zákona o
DPH, § 2 písm. b), e), f), § 63 ods. 1, § 84 ods. 1 písm. g), § 154 ods. 1 písm. j), § 155 ods. 1 písm. e),
ods. 11, § 158 ods. 1, ods. 3, ods. 5 daňového poriadku, § 114 ods. 1 písm. a), b), c), f), § 120 ods. 1, ods.
2, § 121, § 155 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 159, § 161 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.
z.“) uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť uloženú mu ust. § 80
ods. 9 zákona o DPH, čím naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 daňového



poriadku, preto vyrubená pokuta podľa ust. § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku bola vyrubená v
súlade so zákonom, v lehote podľa ust. § 69 ods. 1 daňového poriadku.

V konaní nebolo sporné, že žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty bol v roku 2012 povinný podávať
elektronickými prostriedkami súhrnný výkaz podľa ust. § 80 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30.09.2012 za každý kalendárny mesiac, v ktorom
nastala niektorá zo skutočností uvedených pod písm. a) až d) tohto zákona, a to v lehote podľa ust. §
80 ods. 9 veta prvá tohto zákona. Konkrétne za kalendárny mesiac január 2012 bol žalobca povinný
podať súhrnný výkaz najneskôr do 20.02.2012, pričom tak urobil dňa 21.02.2012, v dôsledku čoho sa
s podaním tohto výkazu dostal do omeškania.

Na základe uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 15.05.2013 v konaní pod sp. zn. 32R/3/2013
sa u neho začalo reštrukturalizačné konanie, ktoré bolo ukončené na základe súdom potvrdeného
reštrukturalizačného plánu u žalobcu ako dlžníka, a to uznesením súdu zo dňa 31.01.2014, ktoré bolo
zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07.02.2014.

Krajský súd zdôraznil, že zákon č. 563/2009 Z. z. ustanovuje, kto a v akom prípade sa dopustí správneho
deliktu, pričom v ust. § 155 tohto zákona sú uvedené sankcie, ktoré správca dane uloží za správny
delikt. Uvedené ustanovenie je pritom formulované tak, že správca dane pokutu uloží, teda nie tak,
že má možnosť ju uložiť. Správca dane si svoju povinnosť splnil dňa 11.06.2014 (teda po skončení
reštrukturalizačného konania), kedy vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi uložil pokutu v sume 60,- eur
podľa ust. § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, teda za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1
písm. j) daňového poriadku, skutková podstata ktorého spočívala v tom, že nepodal súhrnný výkaz
za kalendárny mesiac január 2012 v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 20.02.2012, teda nesplnil
si povinnosť nepeňažnej povahy, ktorú mu ukladá ust. § 80 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobca
s takýmto postupom nesúhlasil tvrdiac, že pohľadávka žalovaného, ktorej zodpovedá jeho povinnosť
(povinnosť žalobcu) zaplatiť pokutu, je právom na peňažné plnenie, ktoré je spojené s obdobím pred
začatím reštrukturalizačného konania a z toho dôvodu bolo potrebné túto pohľadávku riadne a včas
uplatniť v reštrukturalizácii.

V predmetnej veci bolo potrebné prioritne posúdiť otázku vzniku pohľadávky vo forme pokuty, ktorá bola
žalobcovi uložená správcom dane podľa ust. § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku a či správcovi
dane vznikla povinnosť prihlásiť takúto pohľadávku z titulu pokuty (z dôvodu nepodania súhrnného
výkazu v zákonom stanovenej lehote) prihláškou do reštrukturalizačného konania. Vychádzajúc zo
znenia relevantných zákonných ustanovení, z ktorých vyplýva, že správca dane nemá povinnosť prihlásiť
tú daňovú pohľadávku, ktorá sa stala splatnou po povolení reštrukturalizácie, dospel krajský súd k
záveru, že v danom prípade nebolo možné pohľadávku správcu dane (vzniknutú z titulu uloženia pokuty
za nesplnenie nepeňažnej povinnosti) prihlásiť do reštrukturalizačného konania skončeného na základe
uznesenia súdu zo dňa 31.01.2014, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07.02.2014,
nakoľko táto pohľadávka vo forme pokuty vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa
11.06.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím žalovaného zo dňa 16.09.2014 až
dňa 22.09.2014 (teda až po skončení reštrukturalizačného konania) a žalobca bol povinný túto pokutu
zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, t. j. do 07.10.2014, kedy nastala jej splatnosť.

Súd vychádzal pritom z ust. § 2 písm. b) daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto
zákona rozumie daň, vrátane pokuty podľa tohto zákona. Podľa ust. § 2 písm. e) a f) daňového poriadku,
daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i pokute) do lehoty splatnosti dane,
ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane, teda i pokuty po lehote
splatnosti dane.

Pokuta je v zákone č. 563/2009 Z. z. upravená v jeho piatej časti označenej ako „Zodpovednosť za
porušenie povinností“ ako jedna zo sankcií (druhou sankciou je úrok z omeškania), pričom z ust. § 155
ods. 1 písm. e) daňového poriadku vyplýva, že pokutu správca dane uloží za správny delikt podľa ust.
§ 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, t. j. za nesplnenie niektorej z povinností nepeňažnej povahy
podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, medzi ktorými je uvedený i zákon č. 222/2004
Z. z., ktorý ukladá povinnosť podať súhrnný výkaz do 20 dní po skončení príslušného kalendárneho
mesiaca, pričom porušenie tejto povinnosti sa považuje za správny delikt.



Vyššie uvedené zákonné ustanovenie je teda formulované tak, že správca dane je túto sankciu (vo forme
pokuty) povinný uložiť za správny delikt, ktorého sa žalobca dopustil tým, súhrnný výkaz za január 2012
nepodal do 20.02.2012, ale urobil tak dňa 21.02.2012. Povinnosť daňového subjektu zaplatiť pokutu
však nevzniká automaticky momentom nesplnenia nepeňažnej povinnosti (v tomto čase nie je zrejmá
ani výška pokuty), ale vznikne daňovému subjektu až v prípade, keď správca dane túto pokutu uloží
(určí sumu pokuty a jej splatnosť) a jeho rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Vo veci bolo potrebné
vychádzať z ust. § 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať
práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak. Povinnosť žalobcu zaplatiť pokutu a pohľadávka správcu dane vo forme
pokuty za nesplnenie nepeňažnej povinnosti (nepodaní súhrnného výkazu) v zákonom stanovenej lehote
teda vznikla, až keď bola táto pokuta správcom dane rozhodnutím uložená, resp. až právoplatnosťou
tohto rozhodnutia.

Krajský súd uviedol, že z piatej časti zákona č. 563/2009 Z. z. označenej ako „Zodpovednosť za
porušenie povinností“ vyplýva, že v konaní o uloženie pokuty správca dane túto pokutu uloží, ak
daňový subjekt napr. nesplní svoju zákonom stanovenú povinnosť a nepodá súhrnný výkaz do 20 dní po
skončení kalendárneho mesiaca, za ktorý mal tento výkaz podať. Jedná sa teda o samostatné sankčné
konanie, ktoré nastupuje až po porušení zákonom stanovenej povinnosti a pohľadávka správcu dane
z takéhoto konania vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia o uložení pokuty. V tejto súvislosti
súd dal do pozornosti žalobcu rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2015 v konaní pod sp. zn.
5Sžf/146/2013, v ktorom bola riešená obdobná problematika sankcie za porušenie zákonom uloženej
povinnosti zo strany daňového subjektu.

Zdôraznil, že až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia zo dňa 11.06.2014 (ktorým
bola žalobcovi uložená pokuta) teda vznikla správcovi dane pohľadávka vo vzťahu k žalobcovi ako
daňovému subjektu, ktorý sa dopustil správneho deliktu, z čoho potom vyplynulo, že pohľadávku
na pokute si žalovaný nemohol uplatniť v reštrukturalizačnom konaní, nakoľko v čase jeho začatia
ani skončenia táto pohľadávka neexistovala. Z uvedeného nesporne vyplynulo, že pokuta sa stala
daňovým nedoplatkom žalobcu v zmysle ust. § 2 písm. f) daňového poriadku až po jej uložení (inak
povedané pokutu pred jej uložením, resp. bez jej uloženia nie je možné považovať za daňový nedoplatok
daňovníka a pohľadávku správcu dane), kedy už bola známa jej výška. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal,
že predmetná pohľadávka správcu dane vo forme pokuty vznikla voči žalobcovi ešte pred začatím
reštrukturalizačného konania a túto mal správca dane prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní postupom
podľa zák. č. 7/2005 Z. z., súd túto námietku s poukazom na uvedené považoval za nedôvodnú. Naviac
správca dane nemohol túto pohľadávku prihlásiť do reštrukturalizačného konania, nakoľko nebola
známa ani jej výška. Správcovi dane nič nebráni v tom, aby aj po ukončení reštrukturalizačného konania
uložil pokutu za porušenie zákonom stanovenej povinnosti, ku ktorému došlo pred jeho začatím.

Nevyhnutným predpokladom preto, aby správca dane postupoval podľa ust. § 158 ods. 5 zák. č.
563/2009 Z. z. a prihlásil pohľadávku do reštrukturalizačného konania je totiž existencia takejto
pohľadávky, pričom len daňový nedoplatok sa v zmysle ust. § 158 ods. 1 daňového poriadku považuje za
pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie. Záver žalovaného, že pokuta nebola v čase začatia
a ani ukončenia reštrukturalizačného konania daňovým nedoplatkom, keďže nebola uložená pred jeho
začatím, a teda pre účely reštrukturalizácie sa nepovažovala za pohľadávku, ktorá by mohla a mala
byť prihlásená do reštrukturalizácie bol podľa názoru súdu výsledkom správneho právneho posúdenia
veci. Pokuta ako pohľadávka správcu dane môže vzniknúť až okamihom právoplatnosti rozhodnutia
ukladajúceho daňovému subjektu povinnosť túto sankciu zaplatiť, a teda len týmto okamihom sa daňová
pohľadávka správcu dane stáva istou daňovou pohľadávkou.
Nemožno preto súhlasiť ani s tvrdením žalobcu, že predmetná pohľadávka (pokuta) zanikla v zmysle
ust. § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, pretože podľa tohto zákonného ustanovenia zanikajú len tie
pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené (hoci prihlásené byť mali
a mohli), ani s tvrdením žalobcu, že tieto pohľadávky po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne
vyrubiť, pretože v predmetnom prípade sa nejednalo o pohľadávku, ktorá mala byť prihlásená do
reštrukturalizačného konania, keďže v čase jeho začatia a ani skončenia nebola daňovým nedoplatkom v
zmysle ust. § 158 ods. 1 daňového poriadku v spojení s ust. § 2 písm. f) tohto zákona. Záver žalovaného,
že pokuta bola uložená za správny delikt v súlade s ust. § 155 ods. 1 písm. e) a podľa ust. § 155 ods.
11 daňového poriadku bol teda výsledkom správneho právneho posúdenia veci a správnej aplikácie
ustanovení daňového poriadku a zákona č. 7/2005 Z. z.



Žalobca v podanej žalobe poukazoval na právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 95, ktoré bolo začlenené
do ôsmej časti (osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu) zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov účinnom do 31.12.2011, v tom zmysle, že podľa tejto právnej úpravy bolo potrebné uplatniť
pokutu v reštrukturalizácii prihláškou. Poukazovanie na túto právnu úpravu bolo však podľa názoru
súdu irelevantné, nakoľko od 01.01.2012 je účinný zákon č. 563/2009 Z. z., ktorý vo svojej šiestej
časti (osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu) obsahuje i ust. § 158 ods. 1, v zmysle
ktorého sa daňový nedoplatok na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Daňový
nedoplatok je dlžná suma dane (teda i pokuty) po lehote splatnosti dane, čo výslovne vyplýva z ust. §
2 písm. f) daňového poriadku. Správca dane si podľa názoru súdu a s poukazom na vyššie uvedené
ustanovenia daňového poriadku nemohol prihlásiť do reštrukturalizácie pohľadávku na pokute, pretože
táto pohľadávka nevznikla automaticky tým, že žalobca bol v omeškaní s plnením svojej nepeňažnej
povinnosti a v čase začatia ani skončenia reštrukturalizačného konania nebola známa suma daňového
nedoplatku (pokuty), ani jej splatnosť. Bolo potrebné teda vydať rozhodnutie o uložení pokuty, v ktorom
bola určená suma pokuty, t. j. 60,- eur a jej splatnosť, t. j. do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, v
dôsledku čoho potom žalobcovi vznikol daňový nedoplatok v tejto sume, ktorému korešponduje daňová
pohľadávka správcu dane v tejto sume. Správca dane pokutu uložil v zákonom stanovenej lehote
vyplývajúcej z ust. § 155 ods. 11 daňového poriadku, teda do piatich rokov od konca roka, v ktorom sa
žalobca ako daňový subjekt dopustil správneho deliktu, t. j. v roku 2012.
K tvrdeniam žalobcu ohľadne nevymáhateľnosti uloženej pokuty, ktorá je podľa jeho názoru
nespochybniteľná, súd uviedol, že správca dane musel postupovať podľa ust. § 155 ods. 1 písm. e/ a
žalobcovi uložil pokutu za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, pričom v
tomto konaní nemohol posudzovať vymáhateľnosť tejto pohľadávky. Rovnako tak otázku vymáhateľnosti
pokuty neposudzoval ani súd v tomto konaní, nakoľko predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.09.2014 a postup predchádzajúci jeho vydaniu, teda dôvodnosť
uloženia pokuty. Je potrebné odlišovať možnú vymáhateľnosť pokuty ako daňovej pohľadávky správcu
dane od rozhodnutia o uložení pokuty.

S poukazom na vyššie uvedené potom správca dane dňa 11.06.2014 dôvodne vydal rozhodnutie, v
zmysle ktorého žalobcovi uložil pokutu v sume 60,- eur za nesplnenie nepeňažnej povinnosti, t. j. za
nepodanie súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 v zákonom
stanovenej lehote, t. j. do 20.02.2012, pričom tak urobil v lehote podľa v ust. § 155 ods. 11 daňového
poriadku. Správne postupoval i žalovaný, keď svojim rozhodnutím zo dňa 16.09.2014 rozhodnutie
správcu dane zo dňa 11.06.2014 ako vecne správne potvrdil.

Z týchto dôvodov prvostupňový súd podľa ust. § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol, pretože dospel k
záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného sú v súlade so zákonom, pričom žalovaný sa vo svojom
rozhodnutí riadne vysporiadal s námietkami žalobcu v podanom odvolaní ohľadne vzniku pohľadávky vo
forme pokuty a jeho rozhodnutie z vyššie uvedených dôvodov podľa názoru súdu nemožno považovať
za prekvapujúce, arbitrárne a ani nezákonné.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

II.
Odvolanie žalobcu, Vyjadrenie žalovaného

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že predmetný rozsudok bol vydaný v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže prvostupňový súd neaplikoval všetky relevantné právne normy a ním aplikované
právne normy nesprávne interpretoval.

Žalobca zdôraznil, že už v žalobe poukazoval na to, že uznesením Okresného súdu v Nitre vydaným
pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15.05.2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 zo
dňa 22.05.2013 bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením z 21.06.2013 a
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 zo dňa 28.06.2013 bola povolená reštrukturalizácia
žalobcu a uznesením z 31.01.2014 a zverejneným v Obchodnom vestníku č. 26/2014 zo dňa 07.02.2014



bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 10.01.2014 a súčasne
skončená reštrukturalizácia.

Uviedol, že vychádzajúc z ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, najmä z jeho ust. § 120
ods. 1 a ods. 2 možno na základe diferenčného kritéria času vzniku pohľadávky v reštrukturalizácii
rozlišovať dve základné skupiny pohľadávok veriteľov dlžníka, a to pohľadávky, ktoré sa uplatňujú
prihláškou podľa § 121 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. a prednostné pohľadávky.

Pohľadávky uplatňované v reštrukturalizácii prihláškou predstavujú rozhodujúcu skupinu pohľadávok,
tzv. staré dlhy, ktorých splnenie je účelom a cieľom reštrukturalizácie, pričom ide o pohľadávky
vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného konania; osoby oprávnené z takýchto pohľadávok
(veritelia) sú povinné v záujme aspoň čiastočného uspokojenia ich prihlásiť spôsobom ustanoveným
zákonom č. 7/2005 Z. z. do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ tieto prihláškou uplatnené nebudú,
v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zanikne právo tieto nároky voči dlžníkovi
vymáhať. V zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. sa riadne a včas prihlásené pohľadávky veriteľov
dlžníka zahŕňajú do reštrukturalizačného plánu a sú v zmysle neho uspokojované. Naopak, za
prednostné pohľadávky zákon považuje také peňažné pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré vznikli voči
dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, po jeho začatí, pričom na ne nepôsobia účinky začatia
reštrukturalizačného konania a ani sa spravidla nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.

Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že peňažné pohľadávky a iné práva na peňažné
plnenie, ktoré nespĺňajú pojmové vymedzenie prednostnej pohľadávky, najmä však nie sú založené
alebo nenachádzajú svoj základ v skutkových dejoch, ktoré sa odohrali po začatí reštrukturalizačného
konania, musia byť za účelom uplatňovania práv s nimi spojených v reštrukturalizácii riadne a včas
uplatnené prihláškou, inak in generale platí, že v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom
nadobúdajú povahu naturálnej obligácie, a teda stávajú sa nevymáhateľnými pohľadávkami, ktorý účinok
explicitne vyplýva z § 120 ods. 1 druhá veta zákona č. 7/2005 Z. z. a ust. § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005
Z. z.

Žalobca mal teda za to, že v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami v spojení s ust. § 84 ods. 1
písm. g) daňového poriadku táto pohľadávka zanikla z dôvodu, že nebola v reštrukturalizačnom konaní
riadne a včas prihlásená.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím bola uložená pokuta podľa ust. § 155
ods. 1 písm. e) daňového poriadku za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) citovaného zákona,
ktorého sa žalobca dopustil nepredložením súhrnného výkazu DPH za mesiac január 2012 v zákonom
stanovenej lehote, ktorý výkaz žalobca nepodal do 20.02.2012, ale až dňa 21.02.2012. Z uvedeného
je zrejmé, že omeškanie žalobcu so splnením nepeňažnej daňovej povinnosti sa vzťahuje na obdobie
pred začatím reštrukturalizačného konania voči žalobcovi.

Z tohto dôvodu žalobca trval na tom, že pohľadávka, ktorej zodpovedá právna povinnosť žalobcu zaplatiť
pokutu je právom na peňažné plnenie, ktorého vznik nemožno v insolvenčných pomeroch viazať len
na vydanie rozhodnutia o jeho uložení, ale toto v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. vzniklo pred začatím
reštrukturalizačného konania voči žalobcovi, a preto ho bolo za účelom dosiahnutia plnenia potrebné
riadne a včas uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou.

Žalobca namietal, že prvostupňový súd oddelil otázky zákonnosti uloženia pokuty napádaným
rozhodnutím a jej vymáhateľnosti, ktorou sa z tohto dôvodu nezaoberal, čo však žalobca považoval za
formalistické posúdenie.

Žalobca nenamietal, že správca dane je povinný v stanovených prípadoch uložiť pokutu, avšak
existenciu tejto povinnosti a lehotu na jej vykonanie nemožno posudzovať izolovane len s odkazom
na doslovný jazykový výklad ust. § 155 ods. 1 daňového poriadku, ale aj v spojení s ustanoveniami
upravujúcimi zánik tohto práva, ako aj s účelom uloženia pokuty, ktorým nepochybne je jej následné
vymáhanie, nakoľko existencia povinnosti uložiť pokutu bez následnej a s tým spojenej povinnosti jej
vymáhania by nemala žiadne opodstatnenie a nešlo by o efektívnu správu daní, na ktorej má štát
nepochybný záujem, ani nemôže dôjsť k naplneniu samotného účelu sankcie smerujúcej k represii
daňového subjektu.



Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Nitre zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zruší a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie, alebo rozsudok Krajského súdu v Nitre zruší a vec vráti Krajskému súdu
v Nitre na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v celom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia k
žalobe z dôvodu, že odvolanie podané žalobcom neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým
sa už žalovaný vyjadroval.

III.
Konanie pred odvolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 12 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Nitra, kontaktné miesto Zlaté
Moravce zo dňa 11.06.2014 č. 9416301/5/2706032/2014. Týmto rozhodnutím správca dane podľa § 155
ods. 1 písm. e) daňového poriadku v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi pokutu 60,- eur za
správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku za nepredloženie súhrnného výkazu DPH
za mesiac január 2012 v lehote a v súlade s § 80 zákona č. 222/2004 Z. z.

Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že správca dane zistil, že daňový
subjekt (žalobca) nepodal súhrnný výkaz na dani z pridanej hodnoty za január 2012 v termíne do
20.02.2012. Zákonom stanovená lehota na jeho podanie bola do 20.02.2012 podľa ust. § 80 ods. 9
zákona č. 222/2004 Z. z. Keďže tento výkaz nebol podaný v zákonom stanovenej lehote, správca dane
vydal uvedené rozhodnutie.

IV.
Právna úprava, právne názory odvolacieho súdu

Podľa ust. § 80 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ je povinný podať súhrnný výkaz za každý
kalendárny mesiac, v ktorom
a) dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 1 z tuzemska do iného členského štátu osobe, ktorá
je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte,
b) premiestnil tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 4,
c) sa zúčastnil na trojstrannom obchode ako prvý odberateľ podľa § 45,
d) dodal službu s miestom dodania v inom členskom štáte podľa § 15 ods. 1 zdaniteľnej osobe alebo
právnickej osobe, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a je identifikovaná pre daň, a táto osoba je povinná
platiť daň.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, súhrnný výkaz je povinná podať aj zdaniteľná osoba
registrovaná pre daň podľa § 7 alebo § 7a za každý kalendárny štvrťrok, v ktorom dodala službu podľa
odseku 1 písm. d).

Podľa ust. § 80 ods. 9 citovaného zákona, osoby podľa odsekov 1 až 3 sú povinné podať súhrnný
výkaz elektronickými prostriedkami najneskôr do 25 dní po skončení obdobia, za ktoré sú povinné podať
súhrnný výkaz. Súhrnný výkaz musí byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom. Súhrnný výkaz
podaný elektronickými prostriedkami nemusí byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom, ak
osoba, ktorá podáva súhrnný výkaz, má s daňovým úradom uzavretú písomnú dohodu, ktorá obsahuje
najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania podania urobeného elektronickými
prostriedkami a spôsob preukazovania doručenia a ak osoba, ktorá podáva súhrnný výkaz, písomne



oznámi daňovému úradu údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na
internetovej stránke Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, správneho deliktu sa dopustí ten, kto nesplní niektorú
z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona lebo podľa osobitných predpisov, pričom nejde o
správny delikt podľa písmen a) až i).

Podľa § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, správca dane uloží pokutu od 60,- eur do 3 000,- eur
za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1 písm. d) a j); ak je správcom dane obec, uloží pokutu najviac
do výšky vyrubenej dane alebo poplatku, nie menej ako 5,- eur, najviac však do 1 500,- eur.

Odvolací súd v predmetnej veci rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.
k. 11S/190/2014-52 zo dňa 21.10.2015, ktorým prvostupňový súd žalobu zamietol.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Nitre, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po
oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto
závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu,
považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, pričom duplicitné opakovanie všetkých
pre účastníkov známych faktov v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu považuje
za nadbytočné. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedeným v
odvolaní uvádza nasledovné.

Žalobca v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho a neúplne
zisteného skutkového stavu, ako aj z nesprávneho posúdenia veci z dôvodu, že sa prvostupňový súd
nezaoberal skutočnosťou, že uznesením Okresného súdu Nitra vydaným pod sp. zn. 32R/3/2013 dňa
15.05.2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 zo dňa 22.05.2013 bolo voči žalobcovi
začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením z 21.06.2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku
č. 124/2013 zo dňa 28.06.2013 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu a uznesením z 31.01.2014,
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 26/2014 zo dňa 07.02.2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán
žalobcu prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 10.01.2014 a súčasne skončená reštrukturalizácia.

Podľa názoru žalobcu prvostupňový súd sa nezaoberal skutočnosťou, či uloženiu pokuty správcom dane
nebránili osobitné právne normy, v tomto prípade zákon č. 7/2005 Z. z. Žalobca upozornil na skutočnosť,
že podľa ust. § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní
neboli riadne a včas prihlásené zanikajú. Zdôraznil, že s touto skutočnosťou sa nevysporiadal tak
správca dane, ako ani prvostupňový súd.

Senát odvolacieho súdu k uvedenej námietke žalobcu považuje za potrebné uviesť, že nie je možné
sa s ňou stotožniť, pretože existencia povoleného reštrukturalizačného konania nemá na prejednávanú
vec žiadny relevantný vplyv.



V preskúmavanej veci nie je sporné, že súhrnný výkaz podal žalobca na dani z pridanej hodnoty
za mesiac január 2012 dňa 21.02.2012, pričom zákonom stanovená lehota na jeho podanie bola do
20.02.2012. Keďže správca dane konštatoval porušenie povinnosti daňového subjektu postupom podľa
ust. § 80 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z. z., vydal rozhodnutie, ktorým uložil daňovému subjektu pokutu
vo výške 60,- eur v zmysle ust. § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku za správny delikt podľa ust. §
154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, v zmysle ktorého sa správneho deliktu dopustí ten, kto nesplní
niektorú z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že uloženie pokuty predstavuje zákonom stanovenú
povinnosť správcu dane, a to bez ohľadu na skutočnosť, či táto sankcia ako daňová pohľadávka bude
alebo nebude prihlásená do reštrukturalizačného konania v zmysle ust. § 120 zákona č. 7/2005 Z. z.

Správca dane je v zmysle § 155 ods. 1 daňového poriadku povinný pri zistení, že zo strany
kontrolovaného daňového subjektu došlo k spáchaniu správneho deliktu, uložiť mu pokutu. Inak
povedané, daňový poriadok neumožňuje správcovi dane rozhodnúť sa podľa okolností daného prípadu,
či kontrolovanému daňovému subjektu pokutu uloží alebo nie.

V administratívnom konaní nebolo sporné, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, a to nepodaním
súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za január 2012 v zákonom stanovenej lehote, preto postup
správcu dane považoval odvolací súd za vecne správny.

Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia o uložení sankcie v zmysle
daňového poriadku a nie posúdenie správnosti prihlásenej pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade je nutné rozlíšiť právo vzniku pohľadávky a právo
uplatnenia pohľadávky, ktoré nemožno stotožňovať.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd SR dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané
v súlade so zákonom, pričom v konaní žalovaného správneho orgánu, ako ani v konaní, ktoré mu
predchádzalo, nebola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Námietky žalobcu uvádzané tak v žalobe, ako aj v odvolaní považoval odvolací súd vo vzťahu k
posudzovanému rozhodnutiu za právne irelevantné.

Najvyšší súd SR preto rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/190/2014-52 zo dňa 21.10.2015 podľa
ust. § 219 ods. 1, ods. 2 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1
OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP postupoval podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.