Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/81/2015 z 15. 8. 2017
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. augusta 2017, sp. zn. 6Sžf/81/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:4014201077.1
Najvyšší súd | 6Sžf/81/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:4014201077.1 | 2017-08-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1cd48b1-a85b-4f19-bd79-da4968329675
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4014201077.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/81/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014201077
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:4014201077.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. v právnej veci žalobcu:
FENESTRA Sk, spol. s r. o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451, právne zastúpený:
Matejka & Haluška s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Lazovná 20, Banská Bystrica, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/409709/2014 zo dňa 16.09.2014, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/193/2014-44 zo dňa 01.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/193/2014-44 zo dňa
01.04.2015  potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred súdom prvého stupňa

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej v texte rozsudku len ako „krajský súd“ alebo „súd
prvého stupňa“) v súlade s ust. § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v
texte rozsudku len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví
uvedeného rozhodnutia, ktorým žalovaný správny orgán postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej v texte rozsudku len „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Nitra, kontaktné miesto Zlaté Moravce č. 9416301/5/2707196/2014 zo dňa
11.06.2014, ktorým správca dane podľa § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku vyrubil žalobcovi
pokutu 60,- eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku za nepredloženie
súhrnného výkazu DPH za máj 2011 v lehote a v súlade s § 80 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon
o DPH“).

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko nebol v konaní úspešný.

Krajský súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku citujúc ustanovenia § 80 ods. 1, 9  zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 2 písm. b), e), f), § 63 ods. 1, § 154 ods. 1 písm. j), § 158
ods. 1 a 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), § 114 ods. 1 písm. a), b), c),
f), zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v



znení neskorších predpisov platnom do 31.10.2013, § 155  ods. 1, 2, 3 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení
platnom do 31.12.2014 uviedol, že v konaní  nebolo sporné, že správca dane vydal svoje rozhodnutie
dňa 11.06.2014, ktorým vyrubil žalobcovi pokutu podľa ust. § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku
za nepredložene súhrnného výkazu DPH za mesiac máj 2011 v lehote a v súlade s ust. § 80 ods. 9
zákona o DPH.

Krajský súd uviedol, že z ust. § 80 zákona o DPH vyplýva, že súhrnný výkaz podáva platiteľ dane za
každý mesiac do 20 dní po skončení mesiaca. Táto zmena nastala od 01.01.2010 v súlade s prijatím
Smernice Rady č. 2008/8/ES, ktorou sa mení a dopĺňa smernica č. 2006/112/ES v spojení so smernicou
č. 2008/117/S. Podávanie súhrnných výkazov sa týka nielen dodávky tovarov, ale i dodávky služieb,
pokiaľ sa dodávajú v rámci ES a daňová povinnosť prechádza na príjemcu služby. Daňové správy
členských štátov ES si cez podané súhrnné výkazy zabezpečujú výmenu informácií na účely kontroly
správneho uplatnenia dane.

Tvrdenie žalobcu, že sa jedná o pohľadávku vzniknutú pred začatím reštrukturalizačného konania (t. j.
do 22.05.2013) a bolo potrebné ju do tohto konania prihlásiť,  považoval krajský súd  za nesprávne a
odporujúce zákonu, pretože pohľadávka vznikla  a stala sa splatnou až na základe rozhodnutia správcu
dane zo dňa 11.06.2014, teda až po skončení reštrukturalizačného konania (uznesenie súdu zo dňa
31.01.2014, zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07.02.2014). Keďže reštrukturalizácia žalobcu bola
povolená 28.06.2013, daňový nedoplatok, týkajúci sa pokuty v tom čase ešte neexistoval. Podľa ust. §
2 písm. e) a f) daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i
pokuta) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná
suma dane, teda i pokuta po lehote splatnosti dane.

Krajský súd s poukazom na ust. § 158 ods. 5 daňového poriadku považoval za správny záver
žalovaného, že pokuta nebola v čase začatia a ani ukončenia reštrukturalizačného konania daňovým
nedoplatkom, keďže nebol vyrubený pred jeho začatím, a teda pre účely reštrukturalizácie sa
nepovažoval za pohľadávku, ktorá mohla  a mala byť prihlásená do reštrukturalizácie. Úrok z omeškania
ako pohľadávka správcu dane môže vzniknúť až okamihom právoplatnosti rozhodnutia ukladajúceho
daňovému subjektu povinnosť tento úrok zaplatiť, a teda len týmto okamihom  sa daňová pohľadávka
správcu dane stáva istou daňovou pohľadávkou.

Krajský súd uviedol, že nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že predmetná pohľadávka
zanikla v zmysle ust. § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, podľa ktorého zanikajú len tie pohľadávky,
ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené (hoci prihlásené byť mali a mohli),
ani tvrdenie žalobcu, že pohľadávku po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť, pretože
v predmetnom prípade sa nejedná o pohľadávku, ktorá mala byť prihlásená do reštrukturalizačného
konania, keďže v čase jeho začatia a  ani skončenia nebola daňovým nedoplatkom v zmysle ust. § 158
ods.  1 v spojení s ust. § 2 písm. f) daňového poriadku.

Podľa názoru krajského súdu,  záver správcu dane a žalovaného, že pokuta bola vyrubená v súlade s
ust. § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s
hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o správe daní a zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Krajský
súd dospel k záveru, že otázku vymáhateľnosti vyrubenej pokuty nie je oprávnený posudzovať v tomto
konaní, nakoľko predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a postup
predchádzajúci jeho vydaniu.

Krajský súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú podľa ust. § 250j ods. 1 OSP, nakoľko mal za to, že
žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Uviedol tiež, že žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami
daňových orgánov ukrátený na svojich právach, pričom napadnuté rozhodnutie netrpelo takými vadami,
ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané.

Krajský súd nepripustil zastupovanie žalobcu advokátskou koncipientkou, na základe substitučnej
plnej moci zo dňa 31.03.2015, na pojednávaní s odôvodnením, že v konaní správneho súdnictva má
ustanovenie § 250a OSP obligatórnu povahu a znamená osobitnú úpravu poskytovania právnej služby
žalobcovi pred súdom, ktorý preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a s poukazom na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 8Sžso/55/2013, 8Sžo/29/2013, 4Sžo/6/2011, 7Sžso/39/2010)



uviedol, že neprichádza do úvahy ani primerané použitie ustanovení § 146c ods. 1 OSP v spojení s §
25 ods. 3 OSP.

II.
Odvolanie žalobcu, Vyjadrenie žalovaného

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote  prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že predmetný rozsudok bol vydaný v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže prvostupňový súd neaplikoval všetky relevantné právne normy a ním aplikované
právne normy nesprávne interpretoval.

Žalobca uviedol, že na účasť na pojednávaní, konanom dňa 01.04.2015 právny zástupca BOĽOŠ
Advokátska kancelária s. r. o., konajúca prostredníctvom advokáta JUDr. Matúša Boľoša, substitučne
splnomocnila advokátsku koncipientku JUDr. Ivanu Gálikovú, ktorej senát neumožnil účasť na
pojednávaní s odkazom na ust. § 250a OSP a ktorá bola na pojednávaní, na ktorom súd vyhlásil
rozsudok a zamietol žalobu žalobcu, prítomná ako verejnosť. Žalobca uviedol, že v konaní neurobil
návrh ani neposkytol súhlas s rozhodnutím o jeho žalobe bez pojednávania podľa ust. § 250f ods.
1 OSP a na výzvu súdu uviedol, že nesúhlasí s prejednaním a rozhodnutím veci bez nariadenia
pojednávania. Z uvedených dôvodov, s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28.03.2013, sp. zn. 5Sžo/36/2012,  došlo podľa žalobcu k odňatiu jeho možnosti konať pred
súdom, t. j. realizovať zákonom priznané procesné práva, ktorým je prejednanie veci v jeho prítomnosti.

Žalobca zdôraznil, že už v žalobe poukazoval na to, že uznesením Okresného súdu v Nitre vydaným
pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15.05.2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 zo
dňa 22.05.2013 bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením z 21.06.2013 a
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 zo dňa 28.06.2013 bola povolená reštrukturalizácia
žalobcu a uznesením z 31.01.2014 a zverejneným v Obchodnom vestníku č. 26/2014 zo dňa 07.02.2014
bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 10.01.2014 a súčasne
skončená reštrukturalizácia.

Uviedol, že vychádzajúc z ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii,  najmä z jeho ust. § 120
ods. 1 a ods. 2 možno na základe diferenčného kritéria času vzniku pohľadávky v reštrukturalizácii
rozlišovať dve základné skupiny pohľadávok veriteľov dlžníka, a to pohľadávky, ktoré sa uplatňujú
prihláškou podľa § 121 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. a prednostné pohľadávky.

Pohľadávky uplatňované v reštrukturalizácii prihláškou predstavujú rozhodujúcu skupinu pohľadávok,
tzv. staré dlhy, ktorých splnenie je účelom a cieľom reštrukturalizácie, pričom ide o pohľadávky
vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného konania; osoby oprávnené z takýchto pohľadávok
(veritelia) sú povinné v záujme aspoň čiastočného uspokojenia ich prihlásiť spôsobom ustanoveným
zákonom č. 7/2005 Z. z. do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ tieto prihláškou uplatnené nebudú,
v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zanikne právo tieto nároky voči dlžníkovi
vymáhať. V zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. sa riadne a včas prihlásené pohľadávky veriteľov
dlžníka zahŕňajú do reštrukturalizačného plánu a sú v zmysle neho uspokojované. Naopak, za
prednostné pohľadávky zákon považuje také peňažné pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré vznikli voči
dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, po jeho začatí, pričom na ne nepôsobia účinky začatia
reštrukturalizačného konania a ani sa spravidla nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.

Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že peňažné pohľadávky a iné práva na peňažné
plnenie, ktoré nespĺňajú pojmové vymedzenie prednostnej pohľadávky, najmä však nie sú založené
alebo nenachádzajú svoj základ v skutkových dejoch, ktoré sa odohrali po začatí reštrukturalizačného
konania, musia byť za účelom uplatňovania práv s nimi spojených v reštrukturalizácii riadne a včas
uplatnené prihláškou, inak in generale platí, že v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom
nadobúdajú povahu naturálnej obligácie, a teda stávajú sa nevymáhateľnými pohľadávkami, ktorý účinok
explicitne vyplýva z § 120 ods. 1 druhá veta zákona č. 7/2005 Z. z. a ust. § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005
Z. z.



Žalobca mal teda za to, že v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami v spojení s ust. § 84 ods. 1
písm. g) daňového poriadku táto pohľadávka zanikla z dôvodu, že nebola v reštrukturalizačnom konaní
riadne a včas prihlásená.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím bola uložená pokuta podľa ust. § 155
ods. 1 písm. e) daňového poriadku za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) citovaného zákona,
ktorého sa žalobca dopustil nepredložením súhrnného výkazu DPH za mesiac máj 2011 v zákonom
stanovenej lehote, ktorý výkaz žalobca nepodal do 20.06.2011, ale až dňa 24.06.2011. Z uvedeného
je zrejmé, že omeškanie žalobcu so splnením nepeňažnej daňovej povinnosti sa vzťahuje na obdobie
pred začatím reštrukturalizačného konania voči žalobcovi.

Z tohto dôvodu žalobca trval na tom, že pohľadávka, ktorej zodpovedá právna povinnosť žalobcu zaplatiť
pokutu je právom na peňažné plnenie, ktorého vznik nemožno v insolvenčných pomeroch viazať len
na vydanie rozhodnutia o jeho uložení, ale toto v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. vzniklo pred začatím
reštrukturalizačného konania voči žalobcovi, a preto ho bolo za účelom dosiahnutia plnenia potrebné
riadne a včas uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou.

Žalobca namietal, že prvostupňový súd oddelil otázky zákonnosti uloženia pokuty napádaným
rozhodnutím a jej vymáhateľnosti, ktorou sa z tohto dôvodu nezaoberal, čo však žalobca považoval  za
formalistické posúdenie.

Žalobca nenamietal, že správca dane je povinný v stanovených prípadoch uložiť pokutu, avšak
existenciu tejto povinnosti a lehotu na jej vykonanie nemožno posudzovať izolovane len s odkazom
na doslovný jazykový výklad ust. § 155 ods. 1 daňového poriadku, ale aj v spojení s ustanoveniami
upravujúcimi zánik tohto práva, ako aj s účelom uloženia pokuty, ktorým nepochybne je jej následné
vymáhanie, nakoľko existencia povinnosti uložiť pokutu bez následnej a s tým spojenej povinnosti jej
vymáhania by nemala žiadne opodstatnenie a nešlo by o efektívnu správu daní, na ktorej má štát
nepochybný záujem, ani nemôže dôjsť k naplneniu samotného účelu sankcie smerujúcej k represii
daňového subjektu.

Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Nitre zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zruší a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie, alebo rozsudok Krajského súdu v Nitre zruší a vec vráti Krajskému súdu
v Nitre na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu  uviedol, že v celom rozsahu pridržiava svojho písomného  vyjadrenia
k žalobe z dôvodu, že odvolanie podané žalobcom neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku
ktorým sa už žalovaný vyjadroval.

III.
Konanie pred odvolacím súdom

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 12 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Nitra, kontaktné miesto Zlaté
Moravce zo dňa 11.06.2014 č. 9416301/5/2707196/2014. Týmto rozhodnutím správca dane podľa § 155
ods. 1 písm. e) daňového poriadku v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi pokutu 60,- eur za
správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku za nepredloženie súhrnného výkazu DPH
za mesiac máj 2011 v lehote a v súlade s § 80 zákona č. 222/2004 Z. z.

Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že správca dane zistil, že daňový
subjekt (žalobca) nepodal súhrnný výkaz na dani z pridanej hodnoty za máj 2011 v termíne do



20.06.2011. Zákonom stanovená lehota na jeho podanie bola do 20.06.2011 podľa ust. § 80 ods. 9
zákona č. 222/2004 Z. z. Keďže tento výkaz nebol podaný v zákonom stanovenej lehote, správca dane
vydal  uvedené rozhodnutie.

IV.
Právna úprava, právne názory odvolacieho súdu

Podľa ust. § 80 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.,  platiteľ je povinný podať súhrnný výkaz za každý
kalendárny mesiac, v ktorom
a) dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 1 z tuzemska do iného členského štátu osobe, ktorá
je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte,
b) premiestnil tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 4,
c) sa zúčastnil na trojstrannom obchode ako prvý odberateľ podľa § 45,
d) dodal službu s miestom dodania v inom členskom štáte podľa § 15 ods. 1 zdaniteľnej osobe alebo
právnickej osobe, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a je identifikovaná pre daň, a táto osoba je povinná
platiť daň.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, súhrnný výkaz je povinná podať aj zdaniteľná osoba
registrovaná pre daň podľa § 7 alebo § 7a za každý kalendárny štvrťrok, v ktorom dodala službu podľa
odseku 1 písm. d).

Podľa ust. § 80 ods. 9 citovaného zákona, osoby podľa odsekov 1 až 3 sú povinné podať súhrnný
výkaz elektronickými prostriedkami najneskôr do 25 dní po skončení obdobia, za ktoré sú povinné podať
súhrnný výkaz. Súhrnný výkaz musí byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom. Súhrnný výkaz
podaný elektronickými prostriedkami nemusí byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom, ak
osoba, ktorá podáva súhrnný výkaz, má s daňovým úradom uzavretú písomnú dohodu, ktorá obsahuje
najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania podania urobeného elektronickými
prostriedkami a spôsob preukazovania doručenia a ak osoba, ktorá podáva súhrnný výkaz, písomne
oznámi daňovému úradu údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na
internetovej stránke Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, správneho deliktu sa dopustí ten, kto nesplní niektorú
z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona lebo podľa osobitných predpisov, pričom nejde o
správny delikt podľa písmen a) až i).

Podľa § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, správca dane uloží pokutu od 60,- eur do 3 000,- eur
za správny delikt podľa ust. § 154 ods. 1 písm. d) a j); ak je správcom dane obec, uloží pokutu najviac
do výšky vyrubenej dane alebo poplatku, nie menej ako 5,- eur, najviac však do  1 500,- eur.

Odvolací súd v predmetnej veci rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.
k. 11S/193/2014-44 zo dňa 01.04.2015, ktorým prvostupňový súd žalobu zamietol.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a
vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, najvyšší súd s prihliadnutím na
ust. § 219 ods. 2 OSP skonštatoval, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov,  spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.  S jeho odôvodnením sa v celom rozsahu stotožňuje
a pre doplnenie udáva nasledovné.

Žalobca v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho a neúplne
zisteného skutkového stavu, ako aj z nesprávneho posúdenia veci z dôvodu, že sa prvostupňový súd
nezaoberal skutočnosťou, že uznesením Okresného súdu Nitra vydaným pod sp. zn. 32R/3/2013 dňa
15.05.2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 zo dňa 22.05.2013 bolo voči žalobcovi
začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením zo dňa  21.06.2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku
č. 124/2013 zo dňa 28.06.2013 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu a uznesením z 31.01.2014,
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 26/2014 zo dňa 07.02.2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán
žalobcu prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 10.01.2014 a súčasne skončená reštrukturalizácia.



Podľa názoru žalobcu prvostupňový súd sa nezaoberal skutočnosťou, či  uloženiu pokuty správcom
dane nebránili osobitné právne normy, v tomto prípade zákon č. 7/2005 Z. z.

Žalobca upozornil na skutočnosť, že podľa ust. § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku pohľadávky,
ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené zanikajú. Zdôraznil, že s touto
skutočnosťou sa nevysporiadal tak správca dane, ako ani prvostupňový súd.

Senát odvolacieho súdu k uvedenej námietke žalobcu považuje za potrebné uviesť, že  nie je možné
sa s ňou stotožniť, pretože existencia  povoleného reštrukturalizačného konania nemá na prejednávanú
vec žiadny  relevantný vplyv.

V preskúmavanej veci  nie je sporné, že súhrnný výkaz podal žalobca na dani z pridanej hodnoty
za mesiac máj 2011 dňa 24.06.2011, pričom zákonom stanovená lehota na jeho podanie bola do
20.06.2011. Keďže správca dane konštatoval porušenie povinnosti daňového subjektu postupom  podľa
ust. § 80 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z. z., vydal rozhodnutie, ktorým uložil daňovému subjektu pokutu
vo výške 60,- eur v zmysle ust. § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku za správny delikt podľa ust. §
154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, v zmysle  ktorého sa správneho deliktu dopustí ten, kto nesplní
niektorú z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že uloženie pokuty predstavuje zákonom stanovenú
povinnosť správcu dane, a to bez ohľadu na skutočnosť, či táto sankcia ako daňová pohľadávka bude
alebo nebude prihlásená do reštrukturalizačného konania v zmysle ust. § 120 zákona č. 7/2005 Z. z.

Správca dane je  v zmysle § 155 ods. 1 daňového poriadku povinný pri zistení, že zo strany
kontrolovaného daňového subjektu došlo k spáchaniu správneho deliktu, uložiť mu pokutu. Inak
povedané, daňový poriadok neumožňuje správcovi dane rozhodnúť sa podľa okolností daného prípadu,
či kontrolovanému daňovému subjektu pokutu uloží alebo nie.

V administratívnom konaní nebolo sporné, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, a to nepodaním
súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za máj 2011 v zákonom stanovenej lehote, preto postup
správcu dane považoval odvolací súd za vecne správny.

Predmetom súdneho prieskumu bolo  posúdenie zákonnosti rozhodnutia o uložení sankcie v zmysle
daňového poriadku a nie posúdenie správnosti prihlásenej pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade je nutné rozlíšiť právo vzniku pohľadávky a právo
uplatnenia pohľadávky, ktoré nemožno stotožňovať.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd SR dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané
v súlade so zákonom, pričom  v konaní  žalovaného správneho orgánu,  ako ani v konaní, ktoré mu
predchádzalo, nebola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Námietky žalobcu uvádzané tak v žalobe, ako aj v odvolaní považoval odvolací súd vo vzťahu k
posudzovanému rozhodnutiu za právne irelevantné.

Pokiaľ žalobca v rámci odvolania namietal, že procesným postupom prvostupňového súdu došlo k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom -  keď v predmetnej veci bolo rozhodnuté v neprítomnosti jeho
právneho zástupcu, ktorý žalobcu v tom čase zastupoval  -   senát odvolacieho súdu skonštatoval,  že
ani tejto jeho námietke nebolo možné priznať úspech.
Za stavu, že prvostupňový súd právneho zástupcu žalobcu  na pojednávanie,  ktorého termín stanovený
na 1.apríl 2015, riadne predvolal, bolo vecou právneho zástupcu, aby v čase, keď už rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. marca 2013, sp. zn. 5Sžo/36/2012, bolo známe,  sa
osobne pojednávania zúčastnil.

Z hore uvedených dôvodov Najvyšší súd SR  rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/193/2014-44
zo dňa 01.04.2015 podľa ust. § 219 ods. 1, ods. 2 OSP ako vecne správny potvrdil.



O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1
OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP postupoval podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok  nie je prípustný.