Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/50/2015 z 25. 1. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. januára 2017, sp. zn. 7Sžso/50/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:5014200385.3 Najvyšší súd | 7Sžso/50/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:5014200385.3 | 2017-01-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: OSP, § 250ja ods. 3 OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 246c ods. 1 OSP, SSP, § 492 ods. 2 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8982b543-c346-46b6-943f-c9a149a919ae Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5014200385.3 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžso/50/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200385
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5014200385.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej
a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Ľubici Filovej, právnej veci žalobcu: S., proti
žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti
pribratého účastníka konania: ADVERTON, s. r. o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 46 550 291,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. 15582-3/2014-BA zo dňa 22.01.2014,
o odvolaní žalobcu a o odvolaní pribratého účastníka konania: ADVERTON, s. r. o., proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/21/2014-98 zo dňa 9. júna 2015, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/21/2014-98 zo dňa
9. júna 2015 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odvolanie pribratého účastníka konania ADVERTON, s. r. o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 46
550 291 o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1.

Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20Scud/21/2014-98 zo dňa 9. júna 2015 zamietol žalobu, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedené v úvodnej časti tohto
rozsudku, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovení § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení" alebo
„zákon č. 461/2003 Z. z."), v spojení s § 20 ods. 1 uvedeného zákona, ktorú právnu úpravu
citoval, súčasne v intenciách čl. 11 ods. 1, čl. 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie
883/2004") a poukazom na nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES)
883/2004 a vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v
druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, že Sociálna poisťovňa pobočka Čadca
prvostupňovým rozhodnutím č. 46062-1/2013-CA z 2. októbra 2013 rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo



povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o., od 01.09.2012 podľa slovenskej legislatívy. O odvolaní
žalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím č.
15582-3/2014-BA zo dňa 22. januára 2014 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovni
pobočka Čadca č. 46062-1/2013-CA z 2. októbra 2013 a odvolanie žalobcu zamietol.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.03.2012 do 26.02.2013
bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v registrovanom sídle zamestnávateľa - Palárikova
76, Čadca a to od 26.02.2013 do 07.03.2013, dňa 26.02.2013 sa zistilo, že na uvedenej adrese sa
nenachádza žiadny zamestnanec ani konateľ spoločnosti ADVERTON, s. r. o., dňa 05.03.2013 na
uvedenej adrese sa nachádzali J. L., konateľ spoločnosti a J. N., splnomocnený konať za spoločnosť
ADVERTON, s. r. o. V rámci kontroly bolo zistené, že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na
adrese Palárikova 76, Čadca, pracovné zmluvy so zamestnancami boli uzavreté do dňa 28.06.2012
na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne, všetci zamestnanci roznášajú letáky
na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území SR, zamestnávateľ ku kontrole predložil
originály štvrťročných správ o vykonaní prác, ku ktorým sú pripojené vizitky zo slovenských firiem, ktoré
zamestnanci navštívili, spoločnosť zadáva prácu zamestnancom tak, že im telefonicky, e-mailom alebo
poštou oznámi, kedy a kde sa majú dostaviť, o čom predložil príkaz na vykonanie práce, zamestnanci
sa dostavia buď po vlastnej osi alebo im spoločnosť zabezpečí dopravu. Žalovaný konštatoval, že
kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa nepodarilo
preukázať, na základe relevantných skutočností.

Krajský súd konštatoval, že aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie") a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie")
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v
dvoch členských štátoch. Uviedol, že v posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike
(čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní však nebolo preukázané,
že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., so
sídlom Palárikova 76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ"), ktorého miesto podnikania, resp. sídlo bolo
na území SR.

Podľa názoru krajského súdu žalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti zamestnanca
u označeného zamestnávateľa. Konštatoval, že túto okolnosť sa nepodarilo preukázať ani dokladmi
v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými v žalobe - pracovná zmluva, registračný list
FO, štvrťročné správy o vykonaní prác, záznam Inšpektorátu práce Žilina o inšpekcii práce zo dňa
15.03.2013, hlásenie pobytu v ubytovacom zariadení na území SR z 31.08.2012 a výpisy z bankových
účtov v poľskom jazyku. Štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami firiem krajský súd
vyhodnotil ako nekonkrétne z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác, ako aj rozsahu prác, majúc za
to, že žalobca nimi nepreukázal reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR, keď vizitky
jednotlivých firiem takým objektívnym dôkazom nie sú, ako aj miesto vykonania prác nie je špecifikované,
uvedenie jednotlivých miest nemá výpovednú hodnotu, nie je v nich uvedený konkrétny dátum vykonania
prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópii
štvrťročných prác, realizovať. Ďalej krajský súd konštatoval, že nejedná sa o objektívny doklad, že
žalobca bol v konkrétnom čase na konkrétnom mieste a v ňom vykonával prácu podľa pracovnej
zmluvy. Doklad o vyplatenej mzde zamestnancovi zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom
vykonávaní pracovnej činnosti zamestnanca. Vo vzťahu k hláseniu o pobyte na území SR zo dňa
31.08.2012 uviedol, že sa jedná o dôkaz nepreukazujúci vykonávanie činnosti zamestnanca, pretože
ako dôvod pobytu na území SR je uvedené „turistika". Okrem toho išlo o jednorazový víkendový pobyt
od 31.08.2012 do 02.09.2012. Samotná pracovná zmluva nepreukazuje reálne vykonávanie práce, len
preukazuje formálny právny základ dojednaného pracovného pomeru. Podľa názoru krajského súdu ani
z týchto listinných dôkazov žalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy, na
základe ktorej mal vykonať práce promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo
klientmi zamestnávateľa, poukazom na obsah a charakter „promótor". Uviedol, že práca zamestnanca
bola definovaná v pracovnej zmluve ako kontakt s potenciálnymi klientmi zamestnávateľa a jeho klientov,
prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných
podkladov, materiálov a technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou



promótora nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek, resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho.
Ani predložené doklady v konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v
pracovnej zmluve, ktorú mal žalobca vykonávať na území SR.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

Konštatoval, že tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania,
ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v
konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného
a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole zo dňa 08.03.2013, ktorá bola jedným
z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe a aj v správnom
konaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre
označeného zamestnávateľa od 01.09.2012 žalobca prácu reálne vykonával.

Krajský súd záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, vyhodnotil ako súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.
z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako
zamestnanca v pracovnom pomere. Konštatoval, že takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou,
že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený
identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ ADVERTON, s.r.o, Čadca. Podanie a
registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u
zamestnávateľa, s poukazom na to, že tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a/, § 19
ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č 461/2003 Z. z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia,
poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom
pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal.

Krajský súd konštatoval, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno
a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác
od 01.01.2013 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy
vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach.
Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre
zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby prezentoval, propagoval,
s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili.

Ďalej krajský súd konštatoval, že keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú
činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa
s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom
vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia), a preto neboli splnené
podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol
preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských
štátoch.
Za nedôvodné krajský súd považoval námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov
na území SR, že títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych
orgánov z týchto skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru krajského súdu v danom prípade
nebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol
preukázaný reálny súbeh dvoch činností - zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských
štátoch, tak ako to vyššie zdôvodnil. Rovnako nedôvodnú považoval aj námietka diskriminačného
zaobchádzania so žalobcom, keď žiadne takéto zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné
rozhodnutie v zmysle zákona nemôže byť pojmovo označené ako diskriminačné.



Krajský súd konštatujúc, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1
a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v
súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto podľa
§ 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobcovi,
ktorému pre neúspech v konaní nevzniklo právo na náhradu trov konania, mu preto náhradu trov konania
nepriznal.

2.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Navrhoval, aby
odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline vydaný dňa 9. júna 2015 č. k. 20Scud/21/2014-98 a
rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. 15582-3/2014-BA z 22. januára 2014 a predchádzajúce
rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca z 2. októbra 2013 č. 46062-1/2013-CA zrušil a následne
vec odovzdal Sociálnej poisťovni pobočka Čadca na opätovné prešetrenie. Alternatívne žiadal, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci samej a skonštatoval, že žalobcovi odo dňa 1.
septembra 2012 do nadal vzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o., Palárikova 76, Čadca.

V dôvodoch odvolania žalobca vytýkal krajskému súdu:
1/ Nesprávne použitie čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods.
3 Zmluvy o európskej únii tým, že neboli uplatnené a tým, že rozhodnutie bolo vydané na základe
vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov nariadení Európskej únie, ktorých obsah nemal
byť v predmetom rozsahu rozširovaný, upravovaný ani doplňovaný. Dôvodil, že vydanie napadnutého
rozsudku Krajským súdom v Žiline na základe vnútroštátnych právnych predpisov namiesto predpisov
nariadení Európskej únie, ktorých obsah v predmetnom rozsahu nebolo možné rozširovať, modifikovať
a ani dopĺňať, je potrebné uznať za hrubé porušenie zákona Európskej únie.

2/ Hrubé porušenie hmotného práva a to čl. 45, 46 a 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie tým,
že bol vykonaný ľubovoľný odtrhnutý od judikatúry a zaväzujúci výklad princípu slobodného pobytu
zamestnancov a ponímania zamestnanca a taktiež pravidlá rovnosti, aj keď doklady ako aj vysvetlenia
podané navrhovateľom zreteľne preukazujú, že je zamestnancom podľa zákonov Európske únie. V
danej súvislosti poukázal na rozsudok Medzinárodného súdneho dvora zo dňa 23. marca 1982 vo
veci 53/81, D.M. Levin v. Staatssecretaris van Justitie, zo dňa 3. júla 1986 vo veci 66/85, Deborah
Lawrie-Blum v. Land Baden-Württemberg a rozsudok zo dňa 31. mája 1987 vo veci 344/87, I. Bettray
v. Staatssecretaris van Justitie, zo dňa 6. novembra 2003 vo veci C-413/01, Franca Nimi-Orasche v
Bundesminister für Wissenschaft, Verkehr und Kunst, v ktorých je definovaný pojem zamestnanca
v súlade s článkom 48. Nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, že vykonával práce, ktoré mali
marginálny charakter, čo vyvrátil poukazom na právnu úpravu Európskeho spoločenstva v spojení s
judikatúrou Európskeho súdneho dvora. Tiež nesúhlasil s konštatáciou súdu prvého stupňa, že jeho
pobyty na Slovensku boli spojené výlučne s turistikou, keďže nie sú potvrdené žiadnymi dôkazmi, majúc
za to, že potvrdenia z pobytu v hoteli, v ktorých sa uvádza „turistické účely", nie je možné posudzovať
v neprospech navrhovateľa. Trval na tom, že predložil dostatočné doklady, z ktorých vyplývalo, že
vykonával poctivú prácu na území Slovenska, majúc tiež za to, že dožadovanie od navrhovateľa iných
dokladov, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku súdu v priebehu súdneho konania, je minimálne
oneskorené, ako aj, že súd sa pokúša na účastníka konania ako zamestnávateľa ukladať povinnosti,
ktoré mu podľa zákona neprináležia. Uviedol, že tak ako on, aj účastník konania sa dostali do absurdnej
situácie, keď musia zdôvodňovať činnosti vykonávanej práce zatiaľ čo občania Slovenskej republiky sú
z tejto povinnosti oslobodení, v čom videl diskrimináciu poľských občanov. V danej súvislosti poukázal
na rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora zo dňa 24. októbra 1974, vo veci 36/74 B.N.O. Walrave
a L. J. N. Koch v. Association Union Cvkliste Internationale, Koninklijke Nederlandsche Wielren Unie
a Federación Espańola Ciclismo.

3/ Porušenie čl. 14 ods. 5b/ vykonávacieho nariadenia, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku
tým, že bolo podporené stanovisko, že práca navrhovateľa mala marginálny charakter, kedy Zaklad
Ubezpieczeń Spolecznych ako inštitúcia miesta bydliska nie je oprávnená posudzovať pracovnú dobu



navrhovateľa vykonávanú na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so slovenským zamestnávateľom,
a v tejto záležitosti sa sociálna poisťovňa vo vydaných rozhodnutiach ako aj prvostupňový súd vo svojom
rozsudku podriadil napadnutému rozhodnutiu na základe vykonaného posúdenia prostredníctvom
Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych a opomenul argumentácie navrhovateľa týkajúce sa výmery a
charakteru jeho práce. Uviedol, že vo vzťahu k navrhovateľovi je nadriadenou inštitúciou sociálna
poisťovňa ako inštitúcia miesta výkonu práce, keď predpisy čl. 13 ods. 3 základného nariadenia
dávajú do popredia zamestnanie na základe pracovnej zmluvy. Poukázal na to, že už v odvolaní
proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Čadca ako aj Sociálnej poisťovni - ústredie vypočítal,
že vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky v rozsahu 5 % času
menovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba, keď vykonával činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v rozsahu maximálne 160 hodín mesačne a činnosť ako zamestnanec vykonával
v rozsahu 10 hodín mesačne. Zdôraznil, že ani Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych ani sociálna poisťovňa
nekonali v súlade s legislatívou spoločenstva a prijali záver, že činnosť žalobcu ako zamestnanca na
území Slovenskej republiky je zanedbateľná. Namietal, že súčinnosť v zákonnom rozsahu medzi poľskou
poisťovňou a sociálnou poisťovňou chýbala, považujúc ich postup v rozpore s účelom čl. 48 až 51
Lisabonskej zmluvy, v ktorom sa zaručuje zamestnancom využívajúcim práva slobodného pobytu, aby
nestrácali výhody, ktoré im patria zo sociálneho zabezpečenia v súlade s legislatívou určitej členskej
krajiny.
4/ Porušenie č. 16 ods. 2, 3 a 4 v súvislosti článku 20 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci
koordinácie systémov sociálneho poistenia, ktoré má vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, že
ostalo v platnosti rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktoré bolo vydané v priebehu nedôvodne uplatniteľnej
procedúry príslušnej legislatívy, pretože sociálna poisťovňa v oboch stupňoch vydala rozhodnutie
o vylúčení navrhovateľa z poistenia pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia Zaklad Ubezpieczeń
Spolecznych, pričom iba v dôsledku správne uplatniteľnej procedúry určovania príslušnej legislatívy
s prihliadnutím na čl. 16 vykonávacieho nariadenia prostredníctvom inštitúcie podľa miesta bydliska
Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych mohla inštitúcia podľa miesta výkonu práce sociálna poisťovňa vydať
napadnuté rozhodnutia z 2. októbra 2013, č. 46062-1/2013-CA a následne 15582-3/2014-BA z 22.
januára. 2014. Namietal, že postup vyplývajúci z citovaných nariadení bol oboma inštitúciami (Zaklad
Ubezpieczeń Spolecznych a Sociálna poisťovňa) realizovaný dobrovoľne, ktorého účelom bolo iba jedno
riešenie a to vylúčiť navrhovateľa zo systému sociálneho poistenia na Slovensku, ktorý postup treba
považovať za rozporný s princípmi Európskej únie o slobodnom prechode zamestnancov. Uviedol,
že neskoršie rozhodnutie Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych bolo postavené na nekritickom prijatí
správnosti stanoviska slovenskej sociálnej poisťovne týkajúceho sa skutočnosti, že aj napriek tomu, že
navrhovateľ uzatvoril pracovnú zmluvu so spoločnosťou ADVERTON, s.r.o., v skutočnosti túto prácu
nevykonával. Vyslovil názor, že takéto konanie je v hrubom rozpore s predpismi nariadení Európskej
únie o koordinácii systémov sociálneho poistenia a vedieť k rozporným činnostiam oproti riešeniam
Európskej únie.

5/ Porušenie v článku 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré má vplyv na obsah napadnutého rozsudku
tým, že bolo prostredníctvom sociálnej poisťovne vydané rozhodnutie v oboch inštitúciách bez prijatia
postupu dialógu a zmierovacieho konania, ktoré sú uvedené v článku 6 a 16 vykonávacieho nariadenia
ako aj v ustanoveniach rozhodnutia č. A1 Správnej komisie zo dňa 12. júna 2009 o ustanovení dialógu
a zmierovacieho konania v rozsahu platnosti dokumentov určenia príslušnej legislatívy a poskytnutia
dávok podľa základného nariadenia počas kedy je v priebehu určovania príslušnej legislatívy pre
poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií za účelom splnenia všetkých práv,
ktoré navrhovateľovi prislúchajú.

6/ Porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku a to článok 13 ods.
3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na legislatívu príslušnú
vo veci sociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej činnosť ako zamestnanca a činnosť ako
samostatne zárobkovej činnej osoby v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje možnosť určenia
legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia. Tvrdil, že sociálna poisťovňa ako aj prvostupňový súd rozhodli,
napriek tomu, že v jeho prípade nie je žiadne rozhodnutie vo veci právoplatne skončené, poukazom na
to, že Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych rozhodnutím nesprávne určil pre žalobcu poľskú legislatívu
v oblasti sociálneho poistenia, voči ktorému podal odvolanie a toto rozhodnutie nie je doposiaľ



právoplatné, a preto napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Čadca a Sociálnej poisťovne
- ústredie sú predčasné.

3.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote v prospech žalobcu podal odvolanie aj
pribratý účastník ADVERTON, s.r.o.. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 9. júna 2015 č. k. 20Scud/21/2014-98 a aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č.
15582-3/2014-BA z 22. januára 2014 a aj predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka
Čadca z 2. októbra 2013 č. 46062-1/2013-CA zrušil.

V dôvodoch odvolania účastník namietal:
1/ Závažné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku a to článok
13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na legislatívu
príslušnú vo veci sociálneho zabezpečenia osoby bežne realizujúcej činnosť ako zamestnanca a
činnosť ako samostatne zárobkovej činnej osoby v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje
možnosť určenia legislatívy príslušnej pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Tvrdil, že porušenie uvedenej normy priviedlo k vydaniu
napadnutého rozsudku napriek tomu, že žiadne rozhodnutie vo veci nie je právoplatné ani konečné, lebo
rozhodnutie sociálnej poisťovne na základe, ktorého sociálna poisťovňa a Krajský súd v Žiline vydali
svoje rozhodnutia vo veci nie právoplatná ani konečná.

2/ Potvrdenie v napadnutom rozsudku krajského súdu stanoviska o zanedbateľnom charaktere činnosti
vykonávanej žalobcom, napriek tomu, že žalobca tvrdil, že jeho činnosť ako zamestnanca nemá
zanedbateľných charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť ADVERTON, s.r.o. 10 hodín
týždenne prekročila 5 % času venovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba. V danej
súvislosti poukázal na rozsudok odvolacieho súdu Rzeszowe zo dňa 27. novembra 2014, sp. zn. III.
AUa 468/14.

3/ Vykonanie nesprávneho posúdenia skutkového stavu v dôsledku prijatia, že žalobca napriek tomu,
že takú možnosť mal, neposkytol dokumenty potvrdzujúce výkonu činnosti ako zamestnanec v priebehu
správneho konania, a preto nie je možné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho konania.
Uviedol, že krajský súd prijal nesprávny záver, že žalobca mal možnosť predstaviť akékoľvek dôkazy
v priebehu správneho konania, keďže žalobca nebol účastníkom správneho konania, ktoré sa ukončilo
protokolom o vykonanej kontrole.

4/ Odňatie žalobcovi reálnej možnosti na obranu jemu prislúchajúcich práv v dôsledku posúdenia na
začiatku, že činnosť v prospech spoločnosti nebola reálne vykonávaná, a následne prijatia stanoviska,
že táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter.

5/ Vykonanie chybného zistenia v dôsledku prijatia, že zo zaregistrovania žalobcu v systéme sociálneho
zabezpečenia a pridelenia žalobcu individuálneho čísla poistenca nevzniká zamestnávateľovi povinnosť
odvádzať za zamestnanca odvody na poistné, ani nesvedčí o tom, že je zamestnanec prijatý do systému
sociálneho zabezpečenia.
Záverom účastník uviedol, že množstvo zákonných porušení na strane krajského súdu a sociálnej
poisťovne v oboch stupňoch podporujú žiadosť účastníka konania o zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu a rozhodnutí sociálnej poisťovne v oboch stupňov predovšetkým z dôvodu prijatia
uvedených rozhodnutí na základe chybnej informácie od poľskej poisťovne Zaklad Ubezpieczeń
Spolecznych, ktorá je inštitúcia príslušná miestu bývania žalobcu a súčasne poskytnutá informácia nie
je právoplatným rozhodnutím.

4.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa ako vecne
správny potvrdiť. S odvolacími dôvodmi uvedenými žalobcom v jeho odvolaní nesúhlasil. Uviedol, že
žalobca v odvolaní neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne
relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne -
ústredie. Preskúmavané rozhodnutie zo dňa 22. januára 2014 č. 15582-3/201BA, napadnuté žalobou,



považoval za vydané v súlade so zákonom, poukazom na to, že v odôvodnení je náležite objasnené,
z akých dôvodov žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. septembra 2012 podľa slovenskej legislatívy. Tiež uviedol,
že vo vyjadrení zo dňa 18. júla 2014 k žalobe zaujal stanovisko ku každej námietke žalobcu v žalobe
uvedenej, ktorého sa naďalej pridržiava. Žalovaný súčasne poukázal na uznesenie krajského súdu
č. k. 21S/43/2014- 43 zo dňa 17. septembra 2014, ktorým krajský súd konanie vo veci žalobcu
ADVERTON, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca zastavil z dôvodu, že žalobca nebol ukrátený
na svojich subjektívnych právach rozhodnutím Sociálnej poisťovne -ústredie č. 15582-3/2014/BA zo
dňa 22. januára 2014, ktoré sa stalo právoplatným. Uviedol, že zamestnávateľ ADVERTON, s.r.o.,
bol v danej veci pribratý do konania uznesením Krajského súdu v Žiline z 25. novembra 2014 č. k.
20Scud/21/2014-75 podľa § 250 ods. 1 O.s.p. a ako pribratý účastník konania nebol oprávnený podať
odvolanie za žalobcu, a preto z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd odvolanie pribratého
účastníka konania odmietol, pretože ho podala osoba, ktorá na to nebola oprávnená.

5.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril pribratý účastník konania tak, že navrhoval odvolaniu vyhovieť.

6.

K odvolaniu pribratého účastníka konania sa žalobca vyjadril tak, že odvolanie považoval za dôvodné
a navrhoval, aby odvolací súd zohľadnil obe odvolania.

7.

Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 1, 2
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „S.s.p.") preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania žalobcu (§ 246c
ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
a § 211 ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 2 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
zo dňa 22. januára 2014 č. 15582-3/2014-BA a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení
s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho
pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z
takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu,
ktorým žalovaný s konečnou platnosťou rozhodol, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., od 01.09.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje.



Odvolací súd zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného mal
preukázané, že prvostupňovým rozhodnutím č. 46062-1/2013-CA z 2. októbra 2013 Sociálna poisťovňa
pobočka Čadca rozhodla tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o.,
od 01.09.2012 podľa slovenskej legislatívy. Žalobou napadnutým rozhodnutím 15582-3/2014-BA zo dňa
22. januára 2014, žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovni pobočka Čadca č.
46062-1/2013-CA z 2. októbra 2013 a odvolanie žalobcu zamietol.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a
postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.)
je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom
mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu
odvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci súd prvého stupňa v procese
súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v
zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku citovaných vyššie.

Odvolací súd zistil, že zásadné námietky žalobcu, ktorými napáda zákonnosť napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa ako aj rozhodnutí žalovaného správneho orgánu spočívajú v jeho tvrdení, že
prvostupňový súd ako aj žalovaná v danej veci postupovali a rozhodli v rozpore s právnou úpravou
ustanovenou v Nariadeniach Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia- (porušenie čl. 13 ods. 3) a č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho
sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 - (namietané porušenie čl. 6, čl. 14 ods. 5b/, čl. 16 ods. 2,
3, 4, čl. 20), vytýkajúc krajskému súdu nesprávne použitie vnútroštátnych predpisov v rozpore s právnou
úpravou Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Odvolací súd zameral preto svoju pozornosť, či rozhodnutie súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutých rozhodnutí sociálnej poisťovni nevybočilo z namietanej právnej úpravy ustanovenej v
Nariadení ES č. 883/2004 a jeho vykonávacieho nariadenia ES 987/2009.

Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články
42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy, z
ktorých odvolací súd upriamuje pozornosť najmä na to: že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov
sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej
úrovne a podmienok zamestnania; zmluva neustanovuje právomoci iné ako tie, ktoré sú uvedené v
článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako
zamestnancov; nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov,



ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva [4], bolo zmenené a doplnené a aktualizované viac krát, aby
sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tiež aby sa
zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v čase,
keď sa koordinačné pravidlá spoločenstva stávali zložitými a príliš rozsiahlymi. Nahradenie a súčasne
modernizovanie a zjednodušovanie týchto pravidiel je preto dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného
pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie
zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych
predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže
v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo,
že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo
k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť;

Podľa čl. 1 uvedeného nariadenia ES písm. a/ "činnosť ako zamestnanec" znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho
zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; písm. c/
"poistenec" vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje hlava III, kapitoly 1
a 3, znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov členského
štátu príslušného podľa hlavy II, nároku na dávky, pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia;

Podľa čl. 1, bod 1/ uvedeného nariadenia ES toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

Podľa čl. 11, bod 1/ uvedeného nariadenia ES osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 13, bod 3 uvedeného nariadenia ES osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

Podľa čl. 16 nariadenia ES č. 987/2009, ktorým upravuje postup uplatňovania článku 13 základného
nariadenia:
1. Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto
skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
2. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré
sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva.
5. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené
za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
6. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na
podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby
informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že žalovaný
správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy, pre vydanie rozhodnutia si
zadovážil dostatok skutkových podkladov, z ktorých vyvodil správny právny záver, ktorý aj v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, a preto jeho rozhodnutie treba



považovať za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné
podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že sociálna
poisťovňa začala konať v danom prípade na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia, keď vo viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala sociálnu poisťovňu o informáciu, či
dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ
sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky
vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v
iných členských štátoch s tým, že v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.
Na základe podnetu ZUS Varšava, Sociálna poisťovňa - pobočka Čadca v období od 01.03.2013 do
26.02.2013 vykonala od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa žalobcu v registrovanom sídle
zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., Palárikova 76, Čadca kontrolu zameranú na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Na základe kontrolných zistení sociálna
poisťovňa vyhodnotila, že zamestnávateľ žalobcu nespĺňal kritéria stanovené na určenie registrovaného
sídla alebo miesta podnikania, keď v označenom sídle spoločnosť nemá samostatnú kanceláriu a v čase
kontroly 26.03.2013 sa v sídle spoločnosti nenachádzal žiaden zamestnanec ani konateľ spoločnosti.
Kontrolou nemala preukázaný ani reálny výkon činností žalobcu ako zamestnanca uvedenej spoločnosti
na území Slovenskej republiky, keď predložené formálne doklady - pracovná zmluva, mzdový list,
výplatné pásky a evidencia dochádzky vyhodnotila tak, že tieto samy osebe nie sú spôsobilé preukázať
reálny výkon práce zamestnanca, keďže neboli predložené doklady preukazujúce skutočný výkon
práce zamestnanca na určenom mieste, resp. v určenom dni, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov,
cestovné príkazy a pod.. V danom prípade sociálna poisťovňa nevystavila žalobcovi formulára PD
A 1. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu do sociálneho poistenia od 01.09.2012 v pobočke sociálnej
poisťovne, avšak podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore
s koordinačnými nariadeniami, z ktorých dôvodov Sociálna poisťovňa pobočka Čadca rozhodla tak,
že žalobcovi týmto dňom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa v súlade s čl.
76 ods. 4 základného nariadenia vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu informovala Poľskú inštitúciou
sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom č. 36968-2/2013BA zo dňa 25.07.2013, že v prípade
zamestnávateľov, medzi ktorými je uvedený aj zamestnávateľ žalobcu, ide o firmy, ktorých zamestnanci
reálne nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia
ZUS Varšava listom č. 992900/502/32/2013 zo dňa 10.10.2013 oznámené skutočnosti akceptovala.

Skutkové zistenia vyplývajúce v danom prípade z administratívneho spisu potvrdzujú, že sociálna
poisťovňa v danom prípade postupovala v úzkej súčinnosti so sociálnou inštitúciou sociálneho
zabezpečenia v Poľskej republike ZUS Varšava, a teda v konaní postupovala v súlade s čl. 6 a s čl. 16
ods. 4 vykonávacieho nariadenia, a preto odvolací súd námietku žalobcu, ktorou namietal nesprávny
postup žalovanej v rozpore s uvedenou právnou úpravou vykonávacieho nariadenia, považoval za
nedôvodnú.

Vo vzťahu k námietke žalobcu porušenia článku 13 ods. 3 základného nariadenia odvolací súd
konštatuje, že pre aplikáciu tohto článku musia byť splnené zákonné podmienky a to predovšetkým
preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu v danom prípade
Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom krajského súdu formálne
uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi
právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy
pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ
za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti, teda ten kto
vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3 základného nariadenia vyplýva,
že výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že sociálna
poisťovňa napadnutými rozhodnutiami ako aj súd prvého stupňa v procese preskúmania zákonnosti
rozhodnutia nepostupovali v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v základnom nariadením o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacieho nariadenia.

V danej súvislosti preto neobstojí ani námietka žalobcu, ktorou namietal, že rozširujúcim výkladom
právnej úpravy základného nariadenia o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia a jeho



vykonávacieho nariadenia boli porušené základné princípy Zmluvy o založení európskeho spoločenstva,
keďže tak z administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej i z odôvodnenia
prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, že sociálna poisťovňa v oboch stupňoch postupovala
a vydala rozhodnutie podľa platného znenia Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia a jeho vykonávacieho Nariadenia č. 987/2009.

Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo vzťahu pojmu zamestnanec
odvolací súd zastáva názor, že označené rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nie možné aplikovať
na daný prípad, pretože tieto sa týkajú vzťahu pracovníka a charakteru pracovného vzťahu medzi
zamestnancom a zamestnávateľom, pričom sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o
pracovnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom, keď predmetom napadnutých
rozhodnutí sociálnej poisťovne v danom prípade bolo rozhodovanie, či žalobcovi (ne)vzniklo povinné
poistenie podľa Slovenskej legislatívy.

Odvolací súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa svojím postupom
sa dopustila hrubej diskriminácie Poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, že pobočky
sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD
A1 alebo o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej
legislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti. Postup
v súlade s nariadeniami Európskeho spoločenstva a v súlade so zákonom nie je možné považovať za
diskriminačné.

Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že skutkové zistenia potvrdzujú
správnosť záveru žalovanej, že v danom prípade žalobcovi nevzniklo od 01.09.2012 povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti u
zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o., aj napriek tomu, že bola za žalobcu podaná prostredníctvom
zamestnávateľa prihláška do systému sociálneho zabezpečenia. V uvedenom prípade samotné podanie
prihlášky nezakladá vo vzťahu k žalobcovi vznik týchto poistení na území SR.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.
2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej
veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní
nie sú relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v
zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 492
ods. 2 S.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

Odvolací súd odvolanie účastníka konania ADVERTON, s.r.o., ktoré podal v prospech žalobcu, odmietol
podľa § 492 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 218 ods. 1, písm. b/ O.s.p., keďže bolo podané osobou
neoprávnenou na podanie odvolania.

Záverom odvolací súd dodáva, že neuniklo jeho pozornosti, že najvyšší súd už konal a rozhodol v
obdobných veciach. Napr. Najvyšší súd SR v obdobnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sžso 56/2015,
ktorým rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/46/2014-53 zo dňa 26. mája 2015 zmenil tak, že
žalobu zamietol. Odvolací súd sa s názorom vysloveným v označenom rozsudku plne stotožnil. V inej
obdobnej veci Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Sžso 93/2015 rozsudok Krajského súdu v Prešove,
č. k. 5S/25/2014-36 zo dňa 18. februára 2015 zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej č. 15515-4/2014-
BA zo dňa 27. januára 2014, zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd v označenej veci dospel k záveru o nedostatočne zistenom
skutkovom stave veci, konštatujúc, že z administratívneho spisu žalovanej nemožno vyvodiť objektívny
záver o existencii dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a súčasne o nepreskúmateľnosti



rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
napriek tomu, že v poslednom období v dôsledku odvolania účastníkov konania bolo najvyššiemu súdu
predložené krajskými súdmi viacero vecí s obdobnou problematikou, povinnosťou odvolacieho súdu
tak, ako aj krajského súdu ako súdu prvého stupňa, je zaoberať sa každou vecou samostatne a i
keď vychádzajúc zo skutkových zistení známych z inej rozhodovacej činnosti, posudzovať zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia žalovanej individuálne a nezávisle od iných rozhodnutí žalovanej ako
individuálnych správnych aktov a pokiaľ sú predmetom súdneho prieskumu, nezávisle od iných
rozhodnutí súdu v daných veciach.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, s § 246c ods.
1, a s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní a žalovanému Občiansky súdny poriadok vo svojej piatej časti
upravujúcej správne súdnictvo v zásade nepriznáva náhradu trov preskúmavacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.