Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/12/2016 z 17. 9. 2017 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. septembra 2017, sp. zn. 5Sžfk/12/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:6015201017.1 Najvyšší súd | 5Sžfk/12/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:6015201017.1 | 2017-09-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z., § 46 ods. 9 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z., § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z., § 61 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1cf60dee-abb5-4241-8f10-62bfdf6734b9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:6015201017.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžfk/12/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201017
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6015201017.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej,
PhD. a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu: Martin
Kancko, s miestom podnikania Lipová 279/29, 985 26 Málinec, IČO: 32 623 992, zastúpeného JUDr.
Jozefom Brázdilom, advokátom so sídlom Trhová 992/1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/216209/2015/5098 z 22. mája 2015, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/149/2015-49 z 28. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/149/2015-49 z
28. júna 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 24S/149/2015-49 z 28. júna
2016 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a e/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/216209/2015/5098 z 22. mája 2015, ako aj
rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601403/5/263737/2015/StrM z 3. februára 2015 a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v sume 70,- €.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/216209/2015/5098 z 22. mája 2015 podľa § 74 ods. 4 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Banská Bystrica č.
9601403/5/263737/2015/StrM z 3. februára 2015, ktorým žalobcovi ako daňovému subjektu podľa §
68 ods. 5 daňového poriadku určil rozdiel v sume 3 504,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2011.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v preskúmavanom prípade daňová kontrola
začala podľa § 46 ods. 2 daňového poriadku dňa 24. októbra 2012. Rozhodnutím správcu dane z
23. augusta 2013 bola podľa § 61 daňového poriadku od 2. septembra 2013 do 15. novembra 2013
prerušená. Pri zohľadnení prerušenia konania, kedy lehoty podľa daňového poriadku neplynú (§ 61
ods. 5 daňového poriadku), mala byť daňová kontrola ukončená 7. januára 2014. Protokol z daňovej
kontroly bol zástupcovi žalobcu doručený 13. januára 2014, ktorým dňom bola daňová kontrola ukončená
[§ 46 ods. 9 písm. a/ daňového poriadku]. Daňová kontrola tak trvala 371 dní a teda bola ukončená
po uplynutí zákonnej lehoty jeden rok (§ 46 ods. 10 daňového poriadku), pričom v konaní nebolo
preukázané, že by žalobca neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť. V dôsledku uvedeného



je daňová kontrola nezákonná, protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku a pokiaľ rozhodnutie, ktoré je zavŕšením daňového konania, vychádza zo skutočností
zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o tejto kontrole, je potrebné
považovať ho za nezákonné. Na tomto závere nič nemení ani to, že žalovaný a správca dane sa v
preskúmavaných rozhodnutiach neodvolávajú na protokol z daňovej kontroly. Z napadnutých rozhodnutí
daňových orgánov podľa krajského súdu nesporne vyplýva, že vychádzajú zo zistení a dôkazov
získaných počas nezákonnej daňovej kontroly. Rovnako nemá podľa krajského súdu vplyv na záver o
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane ani skutočnosť, že použité dôkazy
z daňovej kontroly boli vykonané v lehote jeden rok od začatia daňovej kontroly. Krajský súd poukázal
na to, že predpokladom začatia vyrubovacieho konania je splnenie zákonom stanovených podmienok,
t.j. daňová kontrola musí byť vykonaná zákonne a musí byť ukončená v lehote ustanovenej zákonom.
Pokiaľ daňová kontrola nebola ukončená zákonným spôsobom resp. nebola ukončená v zákonom
stanovenej lehote, nemohlo začať vyrubovacie konanie a z uvedeného dôvodu následné úkony správcu
dane, vrátane ním vydaného rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovaného, nie sú v súlade so zákonom.
Z dôvodu, že samotná vada prekročenia dĺžky daňovej kontroly bola spôsobilá ovplyvniť zákonnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane, krajský súd ďalšie žalobné námietky
(nemožnosť žalobcu vyjadriť sa vo vyrubovacom konaní k svojim pripomienkam uvedeným v odvolaní,
nepredvolanie žalobcu na prerokovanie jeho pripomienok, absencia zákonom stanovených náležitostí
protokolu z daňovej kontroly, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nepreskúmateľnosť rozhodnutí
daňových orgánov) nepovažoval za právne významné. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Georgidias vs. Grécko z 29. mája 1997, Higgis vs.
Francúzsko z 19. februára 1998) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp.zn. III. ÚS
237/2012 z 13. júna 2012).

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalovaný
namietal, že krajský súd posúdil vec po právnej stránke nesprávne. Nesúhlasil s právnym názorom
krajského súdu, podľa ktorého ak daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote,
nemožno pokračovať vo vyrubovacom konaní a všetky dôkazy zabezpečené v priebehu nezákonne
vykonanej daňovej kontroly nadobudnú povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Žalovaný
uviedol, že keďže v prejednávanom prípade bola daňová kontrola začatá v súlade s daňovým poriadkom,
správca dane ju musel ukončiť vyhotovením a doručením protokolu, a to aj napriek tomu, že nebola
dodržaná lehota na jej vykonanie. Zrušujúcim rozhodnutím žalovaného bol správca dane vrátený do
vyrubovacieho konania, preto bol povinný konať a rozhodnúť vo veci. Správca dane vo vyrubovacom
konaní doplnil existujúce dôkazy, vykonal všetky preverenia a výpovede svedkov, ktorými bolo možné
zistiť a objasniť skutočnosti pre správne určenie dane. Protokol z daňovej kontroly nebol použitý ako
dôkaz vo vyrubovacom konaní a nebol ani podkladom pre vydanie rozhodnutia o vyrubení dane.
Podkladom boli zákonne získané dôkazy v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní. Žalovaný
poukázal na to, že všetky dôkazy uvedené v protokole z daňovej kontroly boli získané v zákonnej ročnej
lehote a preto ich správca dane vo vyrubovacom konaní mohol použiť.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné
priznať úspech.

Podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“), ak nie je
ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.



Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktorým podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a e/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/216209/2015/5098
z 22. mája 2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601403/5/263737/2015/StrM
z 3. februára 2015 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím
žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi
podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určený rozdiel v sume 3 504,- € na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie september 2011, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že mu vznikol nárok na
odpočítanie dane z titulu nadobudnutia tovaru v tuzemsku podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného,
po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a po oboznámení sa s obsahom
pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.
Závery krajského súdu spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s ním odvolací súd stotožňuje
v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby odvolací súd
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu dopĺňa nasledovné
dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd v preskúmavanej veci považoval za kľúčovú otázku posúdenia zákonnosti daňovej
kontroly, protokolu z daňovej kontroly a dôkazov obstaraných a vykonaných v rámci daňovej kontroly a
ich vplyvu na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správcu dane a žalovaného o vyrubení rozdielu
dane z pridanej hodnoty žalobcovi.

Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 46 ods. 1 veta prvá daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení
správcu dane o daňovej kontrole.



Podľa § 46 ods. 8 veta prvá daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly
vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/.

Podľa § 46 ods. 9 písm. a/ daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu
podľa odseku 8.

Podľa § 46 ods. 10 veta prvá daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden
rok odo dňa jej začatia.

Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú.

Podľa § 68 ods. 1 veta prvá daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods.
8 <. a § 49 ods. 1 <. a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie
nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 <. nezasiela.

Účelom daňovej kontroly je zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov (§ 44 ods. 1 veta prvá daňového poriadku). Daňová
kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu
dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších
nástrojov v podmienkach správy daní, ktorý slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom
zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Daňová kontrola
predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom
dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.

Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z nich je zásada
zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania
vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa
proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového
orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán.

Z dikcie ustanovenia daňového poriadku upravujúceho zásadu zákonnosti vyplýva, že daňové orgány
v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné
zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že
daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k
zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený,
avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor
nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo
ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo
zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné
právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

V daňovom konaní sa uplatňuje aj požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane
smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením
limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu
prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry
právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie
daňovej kontroly je prejavom zásady proporcionality.



Nakoľko v prípade daňovej kontroly ide o závažný zásah a nadmernú záťaž pre kontrolovaný daňový
subjekt, je ohraničená dĺžka jej trvania zákonnou lehotou. V čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu
boli limity, obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly, upravené v § 44 ods. 1 veta druhá daňového poriadku,
podľa ktorého daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej
účelu, ale aj v § 46 ods. 10 veta prvá daňového poriadku, podľa ktorého lehota na vykonanie daňovej
kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia.

Odvolací súd z obsahu administratívneho spisu zistil a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že
daňová kontrola začala u žalobcu podľa § 46 ods. 2 daňového poriadku dňa 24. októbra 2012. Na základe
rozhodnutia správcu dane č. 9601403/5/3918304/2013/StrM z 23. augusta 2013 bola daňová kontrola
podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku od 2. septembra 2013 do 15. novembra 2013 prerušená. Protokol
z daňovej kontroly bol splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručený 13. januára 2014, ktorým dňom
bola daňová kontrola ukončená [§ 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku]. Daňová kontrola u žalobcu
trvala 372 dní a teda bola ukončená po uplynutí zákonnej lehoty jeden rok (§ 46 ods. 10 daňového
poriadku), pričom v konaní nebolo preukázané a žalovaný ani nenamietal, že by žalobca v priebehu
daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane nerešpektoval zákonom stanovenú lehotu na vykonanie
daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 veta prvá daňového poriadku, v dôsledku čoho je daňová
kontrola nezákonná a rovnako protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku, ktorý z uvedeného dôvodu nemôže byť podkladom pre vyrubovacie konanie. Pokiaľ
žalovaný argumentoval tým, že v rozhodnutí o vyrubení dane správca dane nevychádzal z protokolu z
daňovej kontroly, ako aj tým, že všetky dôkazy boli v prejednávanom prípade obstarané a vykonané v
zákonnej lehote t.j. v lehote jeden rok od začatia daňovej kontroly, odvolací súd uvádza, že zákonnosť
daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a
vykonaných. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v našom práve sa uplatňuje zásada
„Ius ex iniuria non orfitur“, t.j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná,
nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom
konaní nemôže podľa názoru odvolacieho súdu dôjsť ku konvalidácii nedostatku, spočívajúceho v
nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie,
keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli
obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly, ktorá tomuto účelu slúži (§ 44 ods. 1 veta prvá daňového
poriadku). Za stavu, keď správca dane napriek prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie
daňovej kontroly pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane,
dopustil sa závažného procesného pochybenia, majúceho za následok nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia správcu dane a rozhodnutia žalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/149/2015-49 z 28. júna 2016 ako vecne správny podľa §
250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože žalobca nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.