Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/68/2015 z 24. 5. 2017 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. mája 2017, sp. zn. 8Sžo/68/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:7013200735.1 Najvyšší súd | 8Sžo/68/2015 | ECLI:SK:NSSR:2017:7013200735.1 | 2017-05-24 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, § 14 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/19953887-b129-490f-9d82-605613f5d880 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7013200735.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/68/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200735
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7013200735.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, so sídlom
Suché mýto 19, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Bardač, s. r. o., so sídlom Búdková
4, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Košice - Košická Nová Ves, so sídlom Mliečna 1,
Košice, zastúpeného Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK & Partners, s.r.o., so sídlom Skladná 38, Košice,
o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/124/2013-62 zo dňa 18. decembra 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/124/2013-62 zo dňa
18. decembra 2014 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške
87,50 € titulom náhrady trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaného Advokátskej
kancelárie NIŽNÍK & Partners, s.r.o., do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením č. k. 6S/124/2013-62 zo dňa 18. decembra 2014 Krajský súd v Košiciach zastavil konanie,
v ktorom sa žalobca domáhal preskúmania fiktívneho rozhodnutia žalovaného. Krajský súd dospel k
záveru, že žalobca nepreukázal oznámenie obsahu žiadosti o sprístupnenie informácií žalovanému,
keďže spôsob podania žiadosti nezodpovedal § 14 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Vzhľadom na to, že žalovaný nemal možnosť poznať
obsah žiadosti žalobcu, nedošlo k začatiu konania podľa zákona o slobode informácií, a nemohlo ani
dôjsť k založeniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré žalobca napáda.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmania, a je teda podľa krajského
súdu daný dôvod pre zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), pretože ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 246c ods. 1 prvá veta OSP v spojení s § 146 ods. 2 prvá
veta OSP tak, že žalovanému priznal náhradu uplatnených a vyčíslených trov konania v sume 167,78 €.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby ho
Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalobca mal za to,
že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a súčasne viedlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom. Žalobca uviedol, ,,že dôkazmi, ktoré
hodlal predložiť na pojednávaní (obsah e-mailovej schránky, príp. znalecký posudok znalca z oblasti
informatiky) by bolo možné preukázať, že predmetná žiadosť žalovanému doručená nebola, pričom
však tieto dôkazy bolo znemožnené vykonať, nakoľko vo veci nebolo nariadené pojednávanie a bolo
rozhodnuté a limine bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky.“



Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky podané odvolanie v celom rozsahu zamietol a potvrdil uznesenie Krajského súdu
v Košiciach ako vecne správne. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že
žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutkovo alebo právne významné skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vyslovil, že žalobca
v podanom odvolaní uviedol zmätočné argumenty, keď tvrdil, že v prípade, ak by vo veci bolo nariadené
pojednávanie, by mal súd možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, ktoré hodlal predložiť, v dôsledku čoho by
sa preukázalo, že žiadosť o sprístupnenie informácií nebola žalovanému riadne a zákonom predpísaným
spôsobom doručená. Ďalej uviedol, že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca v predchádzajúcich
vyjadreniach tvrdil opak, nie je možné sa k tomuto dôvodu náležite vyjadriť. Zdôraznil, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení, preto podľa žalovaného súd
prvého stupňa správne vyhodnotil vzniknutú situáciu a konanie zastavil. Dodal, že v zmysle uplatňovania
zásad hospodárnosti a rýchlosti konania žalobcom navrhované dôkazy ako znalecký posudok znalca z
odboru informatiky, by jednoznačne neprimerane ovplyvnili dĺžku trvania konania. Následne doplnil, že
trvá na svojich tvrdeniach a pridržiava sa svojich argumentov uvedených vo svojom vyjadrení zo dňa
18. septembra 2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté odvolanie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo
v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť
rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich
porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie,
v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s
rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, tvrdeniami oboch účastníkov, ako aj so závermi
krajského súdu, ktoré považuje za vecne i právne správne, pričom nezistil žiadnu vadu konania, ktorá
by zakladala dôvod pre zrušenie odvolaním napadnutého uznesenia.

Preto sa rozhodol pre postup podľa § 219 ods. 2 OSP, a stotožniac sa s odôvodnením odvolaním
napadnutého uznesenia, konštatuje správnosť jeho dôvodov, pričom na zdôraznenie správnosti ich
dopĺňa v súlade s § 250ja ods. 7 OSP poukazom na svoje skoršie rozhodnutie z 27. novembra 2013 vo
veci vedenej pod sp. zn. 7Sži/7/2013, z ktorého ďalej cituje.

K záveru, že nie sú splnené podmienky pre konanie o žalobe (totožného) žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania fiktívneho rozhodnutia o jeho (v zásade totožnej) žiadosti o informácie, ktorú zaslal
elektronickou poštou ako prílohu opatrenú zaručeným elektronickým podpisom, dospel najvyšší súd
v označenej veci na základe právnej úvahy, že „žiadosť o poskytnutie informácií podľa § 14 ods. 4
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(o slobode informácií) je podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe. Nepostačuje, aby sa
povinná osoba dozvedela iba o jej podaní, ale musí poznať jej obsah. Až odo dňa, v ktorom môže poznať
jej obsah, dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií.“.

Následne najvyšší súd v uznesení z 27. novembra 2013, sp. zn. 7Sži/7/2013 dodal:

„[...] Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať žiadosť o
poskytnutie informácie aj elektronickou poštou, ale aj iným technicky vykonateľným spôsobom. Zo



samotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že elektronicky možno urobiť podanie
elektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu prostredníctvom počítačových sietí a internetových
adries na nich uvedených, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Elektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo
technicky vykonateľné.

Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľní
orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p/ zákona o elektronickom podpise súd zistil (a
mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s
právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý
nemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.
Doručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná od e-mailovej
adresy, používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky doručenia a nemohlo
vyvolať začatie konania podľa zákona o slobode informácií.

Podanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale technicky vykonateľným spôsobom, preto nemalo
za následok doručenie jeho obsahu žalovanému a žalovaný konanie o poskytnutie informácií podľa
zákona o slobode informácií nemohol začať. K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie
informácií je pritom podľa § 14 ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená
povinnej osobe príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej
podaní, lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela poznať
jej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať a týmto
dňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií.

Žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe jeho žiadosti z 21.
januára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej doručení žalovanému v konaní
žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol.

V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol,
neplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3 zákona o slobode informácií, teda
nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu.

V konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode
informácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré
by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP
preto splnené neboli a súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď zrušil fiktívne rozhodnutia žalovaného, ktoré neexistujú.

Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 OSP zastavil, lebo konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila
neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho
rozhodnutia.“

Najvyšší súd v prejednávanej veci poukazuje tiež na svoje rozhodnutie sp. zn. 5Sži/9/2014 z 26. mája
2014, týkajúce sa obdobnej veci toho istého žalobcu, z ktorého cituje nasledovné: „ (...) nemožno nechať
bez povšimnutia skutočnosť, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné
na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o
neposkytnutí informácií zo strany žalovaného). Zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií
totiž do vecnej pôsobnosti žalovaného nepatrí. Podľa názoru najvyššieho súdu žalobca nepostupoval
zvyčajným spôsobom s cieľom získať požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny.
Najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým
ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na
informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to
nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov
skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.“



Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že žalovanému, ktorý mal úspech v
odvolacom konaní, priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Trovy odvolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to
vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 19. marca 2015 vo výške 64,53 € podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13a ods.
1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), vo výške 1/13 základnej
sadzby tarifnej odmeny, t. j. 64,53 € a paušálnej náhrady výdavkov vo výške 8,39 € podľa § 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., celkom 72,92 € + 20% DPH = 87,50 €.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.
júla 2016.

Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.