Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/15/2017 z 8. 10. 2017
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 8. októbra 2017, sp. zn. 10Szak/15/2017, ECLI:SK:NSSR:2017:7017200768.1
Najvyšší súd | 10Szak/15/2017 | ECLI:SK:NSSR:2017:7017200768.1 | 2017-10-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9c35fe20-835c-43be-a0a8-933c6a25cce5
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7017200768.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Szak/15/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200768
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7017200768.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD. v právnej
veci sťažovateľa (pôv. žalobca): D. J., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: India, LP č. XXXXXXX,
toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, právne zastúpený JUDr.
Mariannou Lechmanovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice, o správnej
žalobe zo dňa 31.07.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-23-014/2017-DT
zo dňa 25.07.2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v
Košiciach č. k. 5Sa/23/2017-33 zo dňa 21.augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v
Košiciach č. k. 5Sa/23/2017-33  zo dňa 21. augusta 2017   z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-23-014/2017-DT zo dňa 25.07.2017 (ďalej na účely rozsudku
len „preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon č. 404/2011 Z.z.“),
rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca) na účel výkonu administratívneho
vyhostenia (rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-251-010/2016-AV zo dňa  23.07.2016- ďalej len „rozhodnutie
o administratívnom vyhostení“) tak, že zaistil sťažovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
25.01.2018 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely
rozsudku len „ÚPZC Sečovce“).

2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ bol dňa 25.07.2017 vrátený späť
na územie Slovenskej republiky z územia Dánska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej na účely rozsudku
len „Dublinské nariadenie“). Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR v evidencii
MIGRA  bolo zo strany žalovaného zistené, že sťažovateľ bol dňa 22.07.2016 kontrolovaný hliadkou,
pričom nevedel preukázať svoju totožnosť a nemal pri sebe žiadne cestovné doklady. Následne bolo



voči sťažovateľovi dňa 23.07.2016 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu
vstupu a následne bol umiestnený v ÚPZC Medveďov. Dňa 22.08.2016 požiadal o udelenie azylu na
území Slovenskej republiky, ktorá bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená dňa 13.10.2016 a jeho
zaistenie bolo ukončené dňa 23.10.2016 z dôvodu § 90 ods. 2 písm. b) bod 3 zákona č. 404/2011 Z.z.

3. V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania dňa 25.07.2017 sťažovateľ pred žalovaným uviedol, že
zo Slovenska vycestoval autom v roku 2016 do Rakúska, následne do Nemecka a vlakom do Dánska
bez platných dokladov. V domovskej krajine bol členom skupiny Khalistan a preto má obavy o svoj život
pred skupinou Shiv Sena. V domovskej krajine mu nebol uložený trest smrti a nežiadal ani o využitie
asistovaného dobrovoľného návratu. Na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov a rovnako
nemá žiadne finančné prostriedky. Rovnako sa vyjadril, že nevie si zabezpečiť ubytovanie, ani finančnú
hotovosť a preto žalovaný mal za to, že alternatíva hlásenia pobytu, ako ani zloženie peňažnej záruky
podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. neprichádza do úvahy.

4. Žalovaný  sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života sťažovateľa podľa
článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej na účely rozsudku len
„Dohovor“) a k tomu uviedol, že počas konania neboli zistené skutočnosti a taktiež neboli potvrdené a
zdokladované žiadne závažné skutočnosti a dôvody brániace jeho administratívnemu vyhosteniu, a to
s prihliadnutím na jeho súkromný a rodinný život. Dodal, že na území Slovenskej republiky sťažovateľ
nemá žiadne rodinné väzby. Dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva sťažovateľa, no
prepustenie by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona a štátu, na ktorom výsostnom území sa
sťažovateľ nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu.

5. K dĺžke doby zaistenia uviedol, že pri stanovení dĺžky zaistenia vychádzal z informácie ÚPZC
Medveďov a ÚPZC Sečovce o dĺžke návratovej procedúry štátnych príslušníkov Indickej republiky, v
ktorej je uvedené, že ak štátny príslušník Indickej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom,
realizácia výkonu vyhostenia je v takom prípade zdĺhavý proces a preto odporúčajú zaistiť štátnych
príslušníkov Indickej republiky na dobu 6 mesiacov. Dodal, že presná doba zaistenia sa nedá konkrétne
a taxatívne určiť a závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí
potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu sťažovateľa na územie Ukrajiny, pričom počas celej doby
bude žalovaný postupovať skúmať, či trvá účel zaistenia.

II.
Konanie na krajskom súde

6. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo
veci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):
- zaistenie sťažovateľa za účelom odovzdania na Ukrajinu je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru, keďže ho nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia na územie Ukrajiny
ako krajiny zodpovednej za žiadosť o medzinárodnú ochranu,
- za rovnakým účelom je sťažovateľ zaistený po druhýkrát, pričom v roku 2016 bol z ÚPZC  Medveďov
prepustený, pretože uplynula lehota zaistenia,
- vyhostiteľnosťou sťažovateľa sa žalovaný vôbec nezaoberal,
- žalovaný nedostatočne zdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia,
- žalovaný nedostatočne skúmal možnosti sťažovateľa týkajúce sa jeho pobytu v Slovenskej republike,
ako aj otázku týkajúcu sa finančnej hotovosti, ktorú si vie sťažovateľ zabezpečiť.

7. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby
(§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov:
- k námietke, že sťažovateľa nie je možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia na územie Ukrajiny,
súd podotkol, že sťažovateľ nebol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. ,
- žalovaný bol oprávnený zaistiť sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z.
vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, čím je daná účelnosť
zaistenia sťažovateľa.



- k námietke sťažovateľa, že bol z rovnakého dôvodu zaistený dvakrát, súd uviedol, že daná námietka
úzko súvisí s námietkou nedostatočného odôvodnenia dĺžky zaistenia, nakoľko reálnosť vyhostenia
sťažovateľa úzko súvisí so zabezpečením náhradného cestovného dokladu a až po jeho zabezpečení
bude možné uskutočniť reálne jeho administratívne vyhostenie,
- žalovaný podrobne uviedol z akých podkladov vychádzal pri ním stanovenej dĺžke doby zaistenia,
pričom takisto uviedol ich zdroj,
- žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej
závažných prostriedkov podľa § 89  zákona č. 404/2011 Z.z.,
- zaistenie sťažovateľa je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na
nedôvodnosť žalobných námietok aj účelne a efektívne, tak ako to vyžaduje judikatúra ESĽP.

III.
Konanie na kasačnom súde
A)
8. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v
- § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. t .j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi
konania,  aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces,
- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.
- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p. t. j.  krajský súd sa odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu.

9. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
uviedol,:

- že súd sa nevysporiadal s podstatnými námietkami uvedenými v správnej žalobe a napadnuté
rozhodnutie je nekonkrétne, nedostatočné a nepreskúmateľné,
- k bodu 27 rozsudku, že výkon administratívneho vyhostenia alebo výkon trestu vyhostenia je u
sťažovateľa prakticky nerealizovateľný,
- k bodu 28 rozsudku, že rovnaké vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa
je dôvodom pre jeho dvojnásobné zaistenie, z administratívneho spisu pritom nevyplýva, prečo sa u
sťažovateľa nepodarilo vyhostenie zrealizovať,
-k bodom 29, 30 rozsudku, že sa nestotožnil s názorom súdu, že jeho zaistenie je účelné,
nerealizovateľnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení znamená neúčelnosť súčasného
preskúmavaného rozhodnutia o zaistení,
- k bodu  33 rozsudku, že stanovenie doby zaistenia je odôvodnené nedostatočne, nepresvedčivo a
zaistenie na dobu 6 mesiacov je enormným zásahom do jeho základných ľudských práv,
- k bodu 34 rozsudku, že otázku týkajúcu sa finančných prostriedkov pochopil tak, že sa ho pýtali na
sumu, ktorú má aktuálne pri sebe, avšak čo sa týka rodinných väzieb, tak žalobca má blízkych známych
aj na území Nemecka a títo by mu vedeli finančne pomôcť a teda by v jeho prípade prichádzalo do úvahy
použitie § 89 zákona č. 404/2011 Z.z.,
- že zaistenie nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

10. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zrušuje alternatívne rozsudok
krajského súdu mení tak, že rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušuje a zároveň nariaďuje, aby
bol sťažovateľ bezodkladne prepustený zo zaistenia.

B)
11. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

IV.



Právny názor Najvyššieho súdu

12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
postupom podľa § 492 ods. 1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 09.10.2017 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

13. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojich práv proti
rozhodnutiu žalovaného o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.,
a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, najmä z
toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu.

Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z.  na účely tohto zákona sa rozumie
f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so
zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona č. 404/2011 Z.z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním
ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

14. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na
zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,
že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný
sťažnostný dôvod  zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t. j. na
prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)
na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny
výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu.

15. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a
riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu
prekážku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s
čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu
prekážku.



16. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na
to, že v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou
rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku.

17. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu pri
rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci, ako ani odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe.

18. Sťažovateľ sa nestotožnil s posúdením ako žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí, tak aj
krajského súdu v rozsudku, a namietal, že výkon jeho administratívneho vyhostenia je nezrealizovateľný
a preto je aj jeho zaistenie neúčelné.

19. V tejto súvislosti kasačný súd poznamenáva, že  ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona č.
404/2011 Z.z. umožňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho
rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia. Jedinou požiadavkou
pre uplatnenie tohto ustanovenia je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest
vyhostenia. Pri tomto dôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na
riziko úteku alebo riziko vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia.

20.  V súvislosti s uvedeným poukazuje kasačný súd na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení
sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené
konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade
výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej
dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto
pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné
tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody ...
Podľa ústavného súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a
jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd
nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.“

21. Kasačný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov (napr.
1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení
povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení
a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými
právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v
zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho
administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť
zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného
zaistenia.

22. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí účelnosť zaistenia
sťažovateľa dostatočne odôvodnil, zaoberal sa aj prekážkami, ktoré by bránili jeho zaisteniu  a  dospel k
záveru, že prepustenie sťažovateľa by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona a štátu, na ktorom
výsostnom území sa sťažovateľ nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. ako
porušením čl. 8 ods. 1 Dohovoru tak aj čl. 5 Dohovoru.

23.Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zo zákona č. 404/2011 Z.z. nevyplýva, že štátny
príslušník tretej krajiny by nemohol byť zaistený z rovnakého dôvodu viackrát. Nakoľko rozhodnutie o
administratívnom vyhostení sťažovateľa  je aj v súčasnosti vykonateľné a sťažovateľ sa nachádza na
území Slovenskej republiky neoprávnene a bez cestovného dokladu, bolo nevyhnutné jeho zaistenie
na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Sťažovateľ nerešpektoval preskúmavané rozhodnutie
a  bez toho aby disponoval cestovným dokladom alebo iným dokladom totožnosti odišiel z územia
Slovenskej republiky. V takýchto prípadoch je potrebné uprednostniť záujem spoločnosti na ochrane



verejného poriadku  a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto
okolnosti uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodniť, tak ako žalovaný v preskúmavanom
rozhodnutí.

24. Zároveň neuniklo pozornosti kasačného súdu, že sťažovateľ vystupuje pod rôznymi identitami. Na
území Dánska, odkiaľ bol dňa 25.07.2017 vrátený na územie Slovenskej republiky v zmysle Dublinského
nariadenia, bol vedený pod menom S. J. s dátumom narodenia XX.XX.XXXX. Aj vzhľadom na uvedené
je zaistenie sťažovateľa nevyhnutné, nakoľko musí byť vyriešená otázka jeho identity a až následne, po
vybavení cestovných dokladov,  môže byť sťažovateľ administratívne vyhostený. Nezistenie totožnosti
sťažovateľa, keď sťažovateľ vystupuje pod rôznymi identitami,  nemôže byť na ťarchu správneho orgánu.

25. Sťažovateľ sa rovnako nestotožnil s názorom krajského súdu, že dĺžka doby zaistenia bola
žalovaným riadne odôvodnená.

26. Ako vyplýva z preskúmavaného rozhodnutia, žalovaný odôvodnil dĺžku zaistenia sťažovateľa s
poukazom na informácie z ÚPZC Medveďov a Sečovce o zdĺhavom procese výkonu vyhostenia štátnych
príslušníkov Indickej republiky v prípade, ak nedisponujú cestovným dokladom, s odporúčaním doby
zaistenia sťažovateľa na 6 mesiacov. K tomu uviedol, že presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť
a závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k
reálnemu fyzickému odovzdaniu sťažovateľa na územie Ukrajiny, pričom zároveň podotkol, že počas
celej doby bude skúmať, či trvá účel zaistenia.

27. Kasačný súd má rovnako ako krajský súd za to, že preskúmavané rozhodnutie je dostatočne
riadne odôvodnené, pokiaľ ide o dĺžku lehoty zaistenia. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2015, sp. zn. 10SZa/23/2015: „Pokiaľ správny orgán stanovenú
dĺžku doby zaistenia odôvodní preukázateľne existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú stanovenú
dobu zaistenia ako čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca, jeho rozhodnutie je z pohľadu
určenia takejto doby zaistenia súladné so zákonom.“

28. Stanovenú lehotu zaistenia odporca odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru
odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie sťažovateľa, pričom
povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu žalovanému vyplýva priamo z ustanovenia § 90
ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z., ako to aj uviedol žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. Podľa
kasačného súdu tak námietka sťažovateľa, že žalovaným stanovená dĺžka zaistenia nebola dostatočne
odôvodnená existujúcimi skutočnosťami, nemohla vo svetle dôvodov rozhodnutiu žalovaného obstáť.

29. Jednotlivé doby, počas ktorých bol sťažovateľ (hoc aj opakovane) zaistený pre jeden a ten istý dôvod,
právne subsumovaný pod rovnakou literou § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., sa sčítavajú
a vo svojom úhrne nesmie prekročiť maximálnu dobu zaistenia ustanovenú v 88 ods. 4 toho istého
zákona. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený iba na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6
mesiacov. Ustanovenie § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. umožňuje policajnému útvaru okrem iného
aj z dôvodu, že zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad cudzincovi predĺžiť dobu zaistenia
maximálne o 12 mesiacov. Vďaka transpozícii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES
zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej na účely rozsudku len
„návratová smernica“) sa maximálna lehota zaistenia, ktorá bola predtým 180 dní, predĺžila dokopy na
najviac 18 mesiacov.
Preto pokiaľ žalovaný rozhodol o dobe zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku preskúmavaného
rozhodnutia, pričom táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia v roku 2016 a v roku 2017 zákonom
povolenú maximálnu dobu zaistenia, žalovaný aj s poukazom na okolnosti daného prípadu, rozhodol v
súlade so zákonom.

30. K namietanému nepochopeniu otázky zo strany žalovaného týkajúcej  sa zabezpečenia finančných
prostriedkov a v súvislosti s tým možnosti  použitia § 89 zákona č. 404/2011 Z. z., kasačný súd
uvádza, že zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 25.07.2017 vyplýva, že sťažovateľovi
neboli kladené sugestívne otázky, otázky klamlivé ani otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré
sa majú zistiť až z jeho výpovede alebo vyjadrenia. Sťažovateľ vypovedal za účasti ustanoveného
tlmočníka z jazyka punjabi do jazyka slovenského a naopak, a zo zápisnice vyplýva, že svojím podpisom



potvrdil, že pribratému tlmočníkovi rozumie. Sťažovateľ na otázku: „Máte nejaké finančné prostriedky na
zabezpečenie svojho pobytu na území Slovenskej republiky?“ odpovedal nie, pričom v celej zápisnici nie
je zmienka o jeho príbuzných v zahraničí či o tom, že by zaňho mohli zložiť peňažnú záruku, a zároveň
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ani nekonkretizuje tieto osoby, s poukazom na to, že zloženie peňažnej
záruky prichádza do úvahy iba zo strany blízkej osoby zaisteného príslušníka tretej krajiny. Zároveň v
zápisnici uviedol, že nemá žiadnych príbuzných na území Slovenskej republiky a ubytovanie si nevie
zabezpečiť.

31. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia
správneho orgánu o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC v základných rysoch obsahuje argumenty a
podklady, prečo nebolo možné využiť miernejšie opatrenia podľa § 89 ods. 1 ZoPC a bolo nutné pristúpiť
priamo k zaisteniu cudzinca a tvrdenia o splnení podmienok pre uloženie miernejších opatrení nemohli
obstáť na základe správania sa cudzinca a jeho pasivity pri vytváraní podmienok pre možnosť použitia
miernejších opatrení, námietka nedostatočného skúmania alternatív zaistenia nemôže spochybniť
zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.
septembra 2015, sp. zn. 10SZa/13/2015)

32. Vzhľadom na uvedené má kasačný súd za to, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal
z výsluchu sťažovateľa a na základe zistenia, že zloženie peňažnej záruky ani hlásenie pobytu
neprichádza do úvahy, rozhodol o jeho zaistení. Namietané skutočnosti mal sťažovateľ tvrdiť v konaní
pred správnym orgánom, zo strany sťažovateľa však nedošlo k predloženiu žiadnych relevantných
dôkazov, ani žiadnych návrhov na vykonanie dôkazov či tvrdení za účelom zistenia skutkového stavu a
teda sťažovateľ neuniesol bremeno tvrdenia.

33. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti taktiež namietal, že krajský súd mu nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. nepochybne špecifikuje
odňatie možnosti konať pred súdom (denegatio iustitiae), t. j. že ide o tak procesne nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu
poskytuje S.s.p. O procesnú vadu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p. ide najmä vtedy, ak správny
súd v súdnom prieskume postupoval v rozpore so všeobecne záväznými procesno-právnymi predpismi
(najmä zákonom), a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 5 ods.
9 veta prvá S.s.p. majú účastníci v konaní pred správnym súdom rovnaké postavenie a správny súd je
povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv].

34. V tejto súvislosti sťažovateľ konkrétne namietal, že  súd sa nevysporiadal s podstatnými námietkami
v správnej žalobe a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné.  Zároveň namietal nedostatočne zistený
skutkový stav. Túto námietku vyhodnotil kasačný súd  taktiež ako nedôvodnú.

35. Ústavný súd Slovenskej republiky už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa § 46 ods. l ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. l Dohovoru) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a
rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/0 l), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods.
l Dohovoru zahŕňa ,,právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v ,,občianskoprávnych
veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovení čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ
ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho
charakteru (III. ÚS 136/03). Ústavný súd Slovenskej republiky tiež judikoval, že reálne uplatnenie a
garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale
ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predpokladá účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010- 12). Podľa doterajšej
judikatúry ústavného súdu z ústavy ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom
sa musia zaoberal' zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať' za
zásadný pre svoju argumentáciu (m. m.I. ÚS 56/0 l). Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku
z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry
súdu ref1ektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere



obsahovať dôvody, na ktorých sú založené: Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná
v takom zmysle, ţe je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku tohto súdu vo
veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia
(zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

36. Podľa názoru kasačného  súdu, z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny
spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so
všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho
spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak
ako prvostupňový ani kasačný súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu
konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

37. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom žalovaného a rozhodol, že
preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených
záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj kasačný  súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského
súdu neboli zistené v konaní o kasačnej sťažnosti. Tieto boli obdobné ako námietky, ktoré žalobca
namietal už  v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vyporiadal. Z uvedených
dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú
zamietol.

38. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,
ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa §
167 ods. 1 S. s. p.) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo  požadovať (§ 467 ods.
1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.).
39. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.