Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoGp/1/2016 z 29. 11. 2017
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2017, sp. zn. 1CdoGp/1/2016, ECLI:SK:NSSR:2017:8313200465.1
Najvyšší súd | 1CdoGp/1/2016 | ECLI:SK:NSSR:2017:8313200465.1 | 2017-11-29 | Uznesenie
Citované ustanovenia: CSP, § 458 CSP, § 461 CSP, § 464 CSP, § 447 CSP, § 470 ods. 3 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71df0533-9c64-4227-aa7c-de57c36be211
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8313200465.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoGp/1/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313200465
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Cisárová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8313200465.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V., bývajúceho v V., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou KRAJŇÁK & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Drieňová 34, IČO: 47 233 427,
proti žalovaným 1/ Z., bývajúcemu v V., 2/ V. bývajúcemu v V., 3/ Allianz - Slovenskej poisťovni, a.s., so
sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na
Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 18 C 13/2013, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 15. júna 2015 sp. zn. 2 Co 135/2014 v spojení s
rozsudkom Okresného súdu Humenné z 10. apríla 2014 č. k. 18 C 13/2013-127, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky  o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 10. apríla 2014 č. k. 18 C
13/2013-127 uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/, aby spoločne a nerozdielne zaplatili náhradu nemajetkovej
ujmy žalobcovi vo výške po 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia 4 114,11 € v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (15 000 €) spôsobenej mu usmrtením brata M. pri dopravnej nehode XX. B. XXXX
zavinenej žalovaným 1/. Žalovaný 1/ zodpovedá za škodu podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka v spojení
s § 420 ods. 1 Obč. zákonníka, keďže svojím konaním spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods.
1, 2 písm. a/ Tr. zákona, následkom čoho bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Humenné
pod sp. zn. 1 T 32/2011 uznaný za vinného a žalovaný 2/ podľa § 11 a nasl. v spojení s § 427
ods. 2 Obč. zákonníka, keďže v čase dopravnej nehody bol prevádzkovateľom motorového vozidla,
ktorým bola žalovaným 1/ spôsobená dopravná nehoda. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie
za škodu zodpovedá aj žalovaný 3/,   pretože bolo v danom prípade potrebné zohľadniť závery, ku
ktorým dospel Súdny dvor Európskej únie v rozsudku č. C-22/12 (ďalej len „rozsudok Súdneho dvora“).
Pasívnu legitimáciu žalovaného 3/ vyvodil súd prvej inštancie z toho, že ide o poistiteľa žalovaného,
na ktorého sa vzťahuje zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 381/2001 Z.z.“). Uplatnením tzv. eurokonformného výkladu ustanovení tohto zákona dospel k
záveru, že povinné zmluvné poistenie pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým
po obetiach usmrtených pri dopravnej nehode.

2. Na odvolanie žalovaných 2/ a 3/ podané proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie  Krajský súd v
Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 15. júna 2015 sp. zn. 2 Co 135/2014 rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými
1/ a 3/ potvrdil ako vecne správny [§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)]
a vo vzťahu k žalovanému 2/ zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu vo vzťahu medzi
týmito účastníkmi zamietol; zároveň zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania



vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 3/ a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
spočíva na správnom právnom posúdení, a to aj v otázke pasívnej legitimácie žalovaného 3/. Stotožnil
sa s názorom, podľa ktorého povinnosť žalovaného 3/ zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. Zmeňujúci výrok odôvodnil nedostatkom
pasívnej legitimácie žalovaného 2/.

3. Na podnet žalovaného 3/ podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) v zmysle § 458 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) dovolanie generálneho
prokurátora (ďalej len „dovolanie GP“), v ktorom uviedol, že výroky rozsudkov odvolacieho a
prvoinštančného súdu ukladajúce žalovanému 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy „trpia vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva, ktoré spočíva v právnych
záveroch, ktoré sú neudržateľné, a to z dôvodu, že v danom prípade konajúce súdy považovali poisťovňu
vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nositeľa hmotnoprávnej povinnosti,
ktorá mu však z príslušných ustanovení zákona nevyplýva, nesprávne posúdili otázku jej pasívnej
legitimácie“. Generálny prokurátor pripomenul, že zákon č. 381/2001 Z.z. (ako lex specialis) priamo
upravuje, na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, a aký je rozsah poisteného krytia. Zo vzťahu tejto osobitnej právnej úpravy k všeobecnej právnej
úprave vyplýva, že aplikácia (všeobecných) ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti je v
prípade žalovaného 3/ vylúčená, poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 301/2012. Nestotožnil sa s argumentáciou súdov o potrebe tzv. eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva, ani s ich názorom, že po rozsudku Súdneho dvora treba inak vykladať ustanovenia
zákona č. 381/2001 Z.z. Súdy sa v danom prípade dopustili zjavného pochybenia pri aplikácii hmotného
práva, ktoré má povahu základných vád akceptovaných aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) ako dôvod pre zrušenie právoplatných rozhodnutí za účelom nápravy týchto
vád. Podľa presvedčenia generálneho prokurátora princíp právnej istoty musí v tomto prípade ustúpiť
požiadavke vecnej správnosti a spravodlivosti rozhodnutia. Žiadal preto rozhodnutia prvoinštančného
a odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu GP uviedol, že citované rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže
mať judikatórnu záväznosť vo vzťahu k otázke eurokonformného výkladu sporných pojmov zákona č.
381/2001 Z.z. V tejto súvislosti poukázal na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo 16. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016. Podľa jeho názoru je v danom prípade dovolanie GP
procesne neprípustné; z jeho obsahu nevyplýva, že by v danej veci išlo o taký prípad, kde potreba zrušiť
rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty a
bolo podané zjavne oneskorene. Navrhol dovolanie GP odmietnuť ako procesne neprípustné.

5. Žalovaný 1/ sa k dovolaniu GP písomne nevyjadril.

6. Žalovaný 3/ sa vo vyjadrení k dovolaniu GP stotožnil s dôvodmi uvedenými generálnym prokurátorom.
Navrhol dovolaniu GP postupom podľa § 449 CSP vyhovieť.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie GP podal oprávnený subjekt (§ 461
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 464 CSP v spojení s § 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie GP treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 464 CSP v spojení s § 451 ods. 3 CSP)
dovolací súd uvádza nasledovné:

8. Dovolanie podáva generálny prokurátor na dovolacom súde v lehote troch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia súdu (§ 461 CSP).

9. V danom prípade je dovolaním GP napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 8. septembra 2015. Dovolanie GP bolo na najvyšší súd osobne doručené 7. septembra
2016.

10. Vzhľadom na to, že dovolanie bolo podané za účinnosti CSP (a teda účinky dovolania GP nastali
po 1. júli 2016), neprichádza do úvahy aplikácia prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 veta prvá CSP,



v zmysle ktorého (len) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali (už) predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 3 CSP platí, že na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz
ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase    (§ 470 ods. 3 CSP).
11.1. Ustanovenie § 470 ods. 3 CSP sa týka lehoty vymedzenej zákonom na urobenie určitého úkonu,
ktorá začala plynúť pred účinnosťou CSP, uplynula ale až za účinnosti CSP. Zákonodarca tu stanovil
zásadu, podľa ktorej sa ustanovenia CSP použijú aj na lehoty, ktoré 1. júlom 2016 ešte neuplynuli; len
výnimočne, ak zákon účinný do uvedeného dňa ustanovoval na urobenie tohto úkonu lehotu dlhšiu,
možno úkon urobiť v lehote ustanovenej zákonom účinným do uvedeného dňa.
11.2. Treba, ale zdôrazniť, že predmetné ustanovenie sa týka lehoty na jeden a ten istý úkon a jej plynutie
za účinnosti dvoch rôznych právnych úprav; v žiadnom prípade neumožňuje, aby sa lehota stanovená
zákonom účinným do 30. júna 2016 na urobenie jedného úkonu, týkala iného (odlišného) úkonu
urobeného po 1. júli 2016. Skutočnosť, že na urobenie oboch (odlišných) úkonov je (bol) oprávnený ten
istý subjekt, tu nemá žiadny právny význam.
12. Dovolanie GP je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol do právnej úpravy civilného konania
zaradený až od 1. júla 2016, teda od účinnosti CSP; predchádzajúci procesný kódex (O.s.p.) tento
opravný prostriedok neupravoval. Normatívne nastavenie dovolania GP je oproti právnej úprave
mimoriadneho dovolania úplne odlišné, a to jednak z dôvodu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného
súdu, jednak z dôvodu novej právnej úpravy dovolania v CSP. Dovolanie GP nemožno stotožňovať
s mimoriadnym dovolaním. Ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky, pričom každý
z nich individuálne plnil (plní) účel vyjadrený právnou úpravou v čase jej účinnosti. „Zatiaľ čo
mimoriadne dovolanie z dôvodu relatívne úzkej prípustnosti dovolania podľa § 236-239 O.s.p. bolo skoro
univerzálnym mimoriadnym opravným prostriedkom, čím jednoznačne stratilo svoj punc 'mimoriadnosti',
dovolanie generálneho prokurátora je postavené na dvoch zásadách, a to subsidiarity k iným
prostriedkom nápravy a prísnej proporcionality medzi potrebou zrušiť rozhodnutie súdu s princípom
právnej istoty“ [pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M.
a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1465 (ďalej len „Komentár“)].

13. Najvyšší súd zastáva názor, zhodne prezentovaný aj v odbornej právnickej literatúre, v zmysle,
ktorého „aj keď je medzi mimoriadnym dovolaním a dovolaním generálneho prokurátora nesporná
historicko-právna nadväznosť, ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky s odlišným
účelom i normatívnym vymedzením. To znamená, že pri intertemporálnom postupe nie je možné
si z každého tohto mimoriadneho opravného prostriedku pri podmienkach jeho uplatnenia vybrať
ľubovoľnú časť, ale je potrebné bezo zvyšku aplikovať buď ustanovenia týkajúce sa mimoriadneho
dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku, alebo dovolania generálneho prokurátora podľa
Civilného sporového poriadku. S odkazom na uvedené potom nemožno stotožniť jednoročnú lehotu na
podanie mimoriadneho dovolania s lehotou, ktorú má na mysli § 470 ods. 3, pretože táto lehota nie je
inštitucionálne zhodná s lehotou na podanie dovolania generálneho prokurátora“ (Komentár, str. 1481).

14. V danom prípade bolo dovolanie GP podané v zmysle § 458 CSP, nie však v lehote troch mesiacov
od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

15. Vzhľadom na to, že dovolanie GP nebolo v tomto prípade podané v lehote uvedenej v § 461 CSP,
najvyšší súd odmietol dovolanie GP ako oneskorene podané podľa § 464 CSP v spojení s ustanovením
§ 447 písm. a/ CSP, v zmysle, ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak bolo podané oneskorene.

16. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní GP neodôvodňuje (§ 464
CSP v spojení s § 451 ods. 3 veta druhá CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.