Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2016 z 24. 1. 2018 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2018, sp. zn. 8Sžf/9/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:2014200410.1 Najvyšší súd | 8Sžf/9/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:2014200410.1 | 2018-01-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/983fd752-2a0f-4ea4-a395-9cb9cd8ad144 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2014200410.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/9/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200410
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2014200410.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej
a sudcov Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: MARIOL KN
s.r.o., so sídlom Družstevná 1177/8, Komárno, zastúpeného Máriou Kuttnerovou, advokátkou, so
sídlom Kozačeka 2003/40, Zvolen, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100305/1/188080/2014/5057 zo dňa 15.4.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave č. k. 14S/95/2014-115 zo dňa 9.9.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/95/2014-115 zo dňa 9.
septembra 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol ako nedôvodnú podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného ako i dodatočného platobného
výmeru Daňového úradu Nitra, pobočka Komárno, (ďalej len „správca dane“) č. 9410402/5/43626/14/
Rig zo dňa 8.1.2014, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992
 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len
„zákon o správe daní“) na základe výsledku daňovej kontroly, zameranej na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), nepriznal žalobcovi
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 18 918,33 € a vyrubil mu vlastnú daňovú
povinnosť na DPH v sume 1 062,27 €. Správca dane konštatoval, že vo všetkých prípadoch sporných
prepráv tovaru, z titulu ktorých si žalobca uplatňoval nárok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona
o DPH, po preverovaní intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru príslušným odberateľom zistil, že nie
sú splnené zákonné podmienky oslobodenia od dane, nakoľko chýbajú doklady potvrdzujúce prevzatie
tovaru a tvrdený prepravca nepredložil prepravné doklady CMR osvedčujúce riadne vyvezenie tovaru
z územia SR a odovzdanie tovaru na území iného členského štátu. V odôvodnení rozhodnutia sa
správca dane vysporiadal aj s námietkami k protokolu č. 9410401/5/5204586/13/Bed zo dňa 20.11.2013
(ďalej len „protokol“), ktoré vyhodnotil ako nespôsobilé spochybniť závery o nedôvodnosti uplatneného
nadmerného odpočtu z titulu tovarových faktúr č. VR 20110171 zo dňa 2.6.2011, č. VF 20110173 zo
dňa 10.6.2011 a č. VF 20110183 zo dňa 15.6.2011. Prevzatie tovaru maďarským odberateľom BAU-
OIL Kft. Nyíregyháza nebolo uznané vzhľadom na zistenie, že tento subjekt má fiktívne sídlo, jeho
predmet činnosti nezahŕňa predmetný tovar, subjekt nikdy neplatil daň ani nepriznal obchodovanie v
predmetnom období. Preprava a prevzatie tovaru spoločnosťou BEPOR Kft. nebolo preukázané riadne
predloženými účtovnými dokladmi. Žalovaný odvolaním napadnutým rozhodnutím v rámci odvolacieho



konania postupom podľa § 74 ods. 4 v spojení s § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „daňový poriadok“) predmetný dodatočný platobný výmer potvrdil.
V rámci súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí krajský súd vyhodnotil námietky
napádajúce nezákonný postup v rámci daňovej kontroly, nedodržanie zákonnej lehoty na jej vykonanie,
nedostatočne zistený skutkový stav, porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote a
nezákonný postup v daňovom konaní podľa neúčinného právneho predpisu a pred nepríslušným
daňovým orgánom.
Namietaný postup správcu dane v súvislosti so spracovaním výsledkov daňovej kontroly do protokolu
a následným vypracovávaním jeho dodatku na základe vyjadrenia žalobcu krajský súd vyhodnotil ako
súladný s právnou úpravou podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní. Správca dane sa vysporiadal
s námietkami žalobcu k protokolu tým, že uviedol vyhodnotenie predmetných námietok v dodatku k
protokolu, s ktorým oboznámil žalobcu pri prerokovaní protokolu. Podľa krajského súdu zákon o správe
daní pre vyhodnotenie námietok k protokolu z daňovej kontroly nestanovuje rovnaký režim ako pre
vypracovanie protokolu.
K prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly a z toho plynúcej námietky nezákonne získaných
dôkazov potrebných pre rozhodnutie krajský súd z administratívneho spisu rekapituloval, že predmetná
daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia zo dňa 5.9.2011, pričom v obdobiach 10.11.2011
- 13.4.2012, 26.6.2012 - 2.1.2013 a 15.4.2013 - 18.10.2013 bola v súlade s ustanovením § 25a
zákona o správe daní prerušená a pokračovala až dňa 3.1.2014, kedy bola ukončená prerokovaním
protokolu. Na základe uvedených skutočností lehota na vykonanie daňovej kontroly v dobe počínajúc
oznámením prerušenia konania a končiac oznámením odpadnutia dôvodov jeho prerušenia neplynuli,
a teda daňová kontrola bola skončená v lehote dvanástich mesiacov, predĺženej zákonným spôsobom.
V súvislosti s namietanou nemožnosťou prerušenia daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti
o medzinárodnú výmenu informácií krajský súd uviedol, že získavanie predmetných informácií
nepochybne predstavovalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Zároveň
konštatoval zásadnosť záverov vyslovených v náleze ÚS SR č. 24/2010 vo veci maximálnej doby trvania
daňovej kontroly v nadväznosti na úpravu § 15 ods. 17 zákona o správe daní, ale na druhej strane, s
poukazom na čiastočne odlišné okolnosti trvania daňovej kontroly, ako aj zásadu primeranosti a účelu
daňového konania, mal za to, že dobu prerušenia daňovej kontroly na základe platného zákonného
zmocnenia podľa § 25a zákona o správe daní nie je možné zahrnúť do doby trvania daňovej kontroly a
z tohto dôvodu skonštatovať jej nezákonnosť. V tejto súvislosti krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú i
námietku porušenia práva žalobcu na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, vyplývajúceho
z ustanovenia čl. 48 Ústavy SR.
Ďalej krajský súd z obsahu administratívneho spisu vyhodnotil, že s prihliadnutím na prebiehajúce zmeny
v štruktúre daňových orgánov v zmysle zákona č. 332/2011 Z.z. vo veci konali príslušné daňové
orgány.
Namietanú nesprávnu aplikáciu procesného právneho predpisu krajský súd v rámci súdneho prieskumu
nezistil a uviedol, že daňové konanie začaté dňa 21.9.2011 sa do 31.12.2011 riadilo právnou úpravou
zákona č. 511/1992 Zb. ako všeobecného predpisu upravujúceho daňové konanie. Po nadobudnutí
účinnosti čl. I. daňového poriadku, dňom 1.1.2012, do nadobudnutia účinnosti § 165b daňového poriadku
dňom 30.12.2012 sa daňové konanie právoplatne neukončené pred účinnosťou daňového poriadku, s
výnimkou ukladania sankcií podľa priaznivejšej neskoršej právnej úpravy (§ 165 ods. 1), daňová kontrola
(§ 165 ods. 2) aj vyrubovacie konanie (§ 165 ods. 3) riadili právnou úpravou zákona o správe daní.
V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že „Dňa 30.12.2012 nadobudlo platnosť a účinnosť ustanovenie §
165b daňového poriadku, v zmysle ods. 1, ktorého došlo k zmene právneho predpisu upravujúceho
vedenie (celého) daňového konania pozostávajúceho z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania na
daňový poriadok. Ustanovenie ods. 2 výslovne vylučuje použitie „doterajších predpisov“ (s odkazom
na § 165 ods. 1) na celé daňové konanie začaté a neukončené právoplatne pred nadobudnutím
účinnosti daňového poriadku. Na druhej strane ust. § 165b) daňového poriadku na rozdiel od § 165
neobsahuje duplicitnú úpravu procesného predpisu pre jednotlivé štádiá daňového konania (vyrubovacie
konanie a daňová kontrola), ani nevylučuje aplikáciu ust. § 165 ods. 4 a 5 daňového poriadku, čo môže
viesť k záveru, že aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 440/2012 Z.z., ktorým bolo do daňového
poriadku zakomponované ust. § 165b daňového poriadku, sa výkon daňovej kontroly a vyrubovacie
konanie v daňových konaniach začatých podľa zákona č. 511/1992 Zb. riadi vzhľadom na platnú
právnu úpravu § 165 ods. 4 a 5, zákonom č. 511/1992 Zb. Takýto výklad však podľa názoru krajského
súdu nekorešponduje s logikou vylúčenia aplikácie zákona č. 511/1992 Zb. v zmysle § 165b ods. 1
daňového poriadku zo všetkých prípadov konania a rozhodovania, s výnimkou ukladania sankcií v



stanovených prípadoch. Je zrejmé, v rozpore s účelom novely zák. č. 440/2012 Z.z. zákonodarca
pre prípady rozhodovania po 30.12.2012 opomenul vylúčiť aplikovateľnosť úpravy § 165 ods. 4 a
5 daňového poriadku. Je teda dôvodné po 30.12.2012 vyžadovať od daňových orgánov aplikáciu
právnej úpravy daňového poriadku aj na neskončené konania začaté za účinnosti zákona č. 511/1992
Zb. Na druhej strane treba význam tohto záveru skúmať v nadväznosti na obsah žalobného návrhu
podaného v zmysle § 247 OSP obsahovou náležitosťou, ktorého je aj tvrdenie, že v dôsledku tvrdeného
nezákonného postupu (nesprávna aplikácia daňového procesného predpisu) došlo k ukráteniu žalobcu
na jeho právach, pričom nepostačuje všeobecné tvrdenie, že uvedeným postupom bol porušený zákon.
V žalobných dôvodoch, str. 8 absentuje akékoľvek konkretizovanie tvrdenej ujmy, žalobca iba konštatuje,
že ak súd považuje daňovú kontrolu za zákonne ukončenú dňom prerokovania Protokolu, mal žalovaný
v odvolacom konaní postupovať v zmysle Daňového poriadku. S prihliadnutím na vyššie uvedený
nedostatok obsahových náležitostí žalobného návrhu, ako aj ust. § 250i ods. 3 OSP súd nepovažuje
vyššie uvedenú skutočnosť za dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.“
Námietky žalobcu ohľadne rozsahu vykonaného dokazovania a nesprávneho vyhodnotenia získaných
dôkazov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné a s poukazom na prejednaciu zásadu daňového konania
uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí a správca dane v dodatku k protokolu sa dostatočne
vyjadrili k žalobcovým návrhom a námietkam. Žalobca bol v danom prípade v situácii, keď výsledky
vykonaného dokazovania za zdaňovacie obdobie jún 2011 nepotvrdili dôvodnosť uplatneného nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vzniknutého uplatnením práva na odpočítanie dane z tovarov a
služieb kúpených v tuzemsku a dodaním z tuzemska do iného členského štátu EÚ.
Za rozhodujúcu skutočnosť v jednotlivých prípadoch krajský súd považoval nesplnenie podmienok
pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH v deklarovanom rozsahu, nakoľko v konaní
predkladané doklady boli vyhodnotené ako nedostačujúce a nepreukazné. Predložené prepravné
doklady neobsahovali zákonom požadované náležitosti. Nie je možné zohľadniť tvrdenie, že dodávky
zo spoločnosti HBL, s.r.o., prevzaté tvrdeným odberateľom žalobcu, sú spôsobilé preukázať plnenie
zo strany žalobcu. Za dostačujúci dôkaz nie je možné považovať ani finančné transakcie dostatočnej
identifikácie. Tvrdené sporné dodania tovaru sa nepodarili dokázať ani prostredníctvom medzinárodného
zisťovania informácií, pričom nemožno podľa krajského súdu opomenúť, že toto dokazovanie, ktoré bolo
dôvodom prerušenia konania a podľa žalobcu aj prekročenia najvyššej prípustnej doby trvania daňovej
kontroly, bolo vedené v záujme a v prospech žalobcu. K žalobcom navrhovanému vykonaniu dôkazov
krajský súd konštatoval, že nie je žiaden logický dôvod predpokladať, že výsluch osôb navrhovaných
žalobcom, by boli spôsobilé zvrátiť vyslovené právne závery.
Krajský súd neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
a/, c/, d/ a f/ OSP, § 221 ods. 1 písm. h/ a f/ OSP a eventuálnym petitom navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie,
alebo aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo
na náhradu trov konania.
Namietal, že krajský súd sa v tejto súvislosti predovšetkým vôbec nezaoberal námietkou žalobcu
ohľadom začiatku daňovej kontroly v súlade s § 15 zákona o správe daní v nadväznosti na § 2 ods.
1 zákona o správe daní. Podľa v tom čase platného a účinného znenia ustanovenia § 79 zákona č.
222/2004 Z.z. mal správca dane vrátiť nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, alebo v tejto lehote
začať u žalobcu daňovú kontrolu. Deň začatia kontroly podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní je deň uvedený v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly alebo v deň spísania zápisnice
o začatí daňovej kontroly. Správca dane však začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2011 až dňa 21.9.2011. Teda konal v rozpore
s ustanovením v tom čase platného a účinného znenia § 79 zákona č. 222/2004 Z.z., keďže zjavne začal
s výkonom daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za
zdaňovacie obdobie jún 2011 až po uplynutí stanovenej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, pričom
však ani uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011 v stanovenej lehote žalobcovi
nevrátil. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dôvodný nárok žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie jún 2011, vyplývajúci mu ex lége, bol žalobcovi opísaným nezákonným konaním
správcu dane, účelovo odopretý. Namietal, že konajúci správca dane od začiatku výkonu predmetnej
daňovej kontroly bez zákonného dôvodu nedodržiaval stanovené lehoty a ani správny úradný postup,
čím neúmerne predlžoval celé konanie. Podľa jeho názoru je možné už aj z tohto dôvodu konštatovať,
že daňová kontrola je nezákonná, a protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného



prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, a teda celé daňové konanie je zaťažené vadou
nezákonnosti.
Vo vzťahu k nedodržaniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly žalobca zároveň namietal
nesprávny postup pri jej prerušení, nakoľko podľa jeho názoru nebolo možné na predĺženie daňovej
kontroly aplikovať ustanovenie § 25a zákona o správe daní. Argumentačne vychádzal z premisy, že nie
je možné stotožňovať daňovú kontrolu s daňovým konaním, na ktorého prerušenie sa ustanovenie §
25a citovaného zákona vzťahuje. V tejto súvislosti poukázal na zamieňanie si pojmov daňová kontrola
s daňovým konaním samotným krajským súdom, čo okrem vyššie uvedených skutkovo procesných
nepresností považuje za dôvod nesprávneho vyhodnotenia zákonnosti napádaného postupu súdom.
Prerušenie výkonu daňovej kontroly z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií žalobca
považuje za nenáležité a nezákonné. O žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií sa
nevedie žiadne konanie, preto nie je možné podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní prerušiť daňové
konanie príp. daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o inej rozhodujúcej skutočnosti. V tejto
súvislosti poukázal na účel zákona č. 76/2007 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe
daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 2 písm. a/), v zmysle ktorého výsledkom medzinárodnej
spolupráce je iba poskytnutie informácie (alebo odmietnutie poskytnutia informácie), nie však vydanie
rozhodnutia, keďže podaním žiadosti o poskytnutie informácie sa nezačína žiadne správne konanie.
Zároveň žalobca vytkol krajskému súdu, že sa v rámci súdneho prieskumu nezákonne prekročenou
lehotou na vykonanie daňovej kontroly nezaoberal a ani žalobcom namietanou skutočnosťou, že
žalovaný lehotu na vykonanie daňovej kontroly predĺžil o štyri mesiace v čase, keď už správca dane
vzhľadom na vyššie namietané postupy, prekročil zákonom prípustnú celkovú dobu trvania daňovej
kontroly. Vzhľadom k tomu, že žalobca nedal súhlas na pokračovanie vo výkone predmetnej daňovej
kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, považuje protokol o výsledku daňovej kontroly
vrátane jeho dodatku za nezákonný dôkaz a celé daňové konanie za zaťažené vadou nezákonnosti. V
uvedenej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 24/2010 z
29. júna 2010 a predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) napr. sp. zn. 3Sžf/107/2009 , 3Sžf/2/2009 , 3Sžf/l/2009.
Žalobca poukázal aj na dôvody žaloby, ktorými namietal nepreukázanie príslušnosti správcu dane
v súvislosti so zmenou sídla jeho obchodnej spoločnosti a tiež použitia nepríslušného procesného
predpisu správcom dane a v tejto nadväznosti aj na konkrétne citované porušenia práv žalobcu, ktorými
došlo k ujme na jeho právach, v rámci postupu prvostupňového daňového orgánu. Podľa žalobcu bol do
doručenia dodatočného platobného výmeru podľa § 3 ods. 12 zákona o správe daní miestne príslušný
na konanie Daňový úrad Nitra, avšak po zmene sídla žalobcu bol už miestne príslušný na vykonávanie
všetkých úkonov a úzku spoluprácu s daňovým subjektom nový správca dane, taktiež i na postup podľa
§ 73 ods. 2 daňového poriadku. K tejto námietke sa krajský súd nevyjadril, namiesto toho zmätočne,
s prihliadnutím na prebiehajúcu zmenu v štruktúre daňových orgánov, konštatoval príslušnosť správcu
dane.
Rozsudok krajského súdu možno podľa žalobcu považovať za arbitrárny, pretože vo vzťahu k jeho
námietke o nesprávnom použití procesného predpisu súd prvého stupňa v rámci svojich zákonných
kompetencií namietané porušenie zákona neskúmal s odôvodnením nezodpovedajúcim skutkovému
stavu a s konštatovaním, že žalobca v žalobe neuviedol konkrétnu ujmu na svojich právach. V
tejto súvislosti poukázal na zmätočné tvrdenie krajského súdu o začiatku daňového konania a
uviedol: „Uvedené konštatovanie konajúceho súdu o začiatku daňového konania dňa 21.9.2011 je
zmätočné a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci, nakoľko je preukázané
administratívnym spisom, že daňová kontrola začala dňa 21.9.2011. Z uvedeného je zrejmé, že konajúci
súd nie len nedostatočne zistil skutkový stav vo veci, ale ani správne nerozlišuje medzi pojmami
daňová kontrola a daňové konanie, pričom sa nejedná o totožné inštitúty. Aplikujúc rozširujúci výklad
citovaných ustanovení, konajúci súd nesprávne právne vec posúdil. Vôbec sa nemožno stotožniť
s použitým výkladom v tom zmysle, že § 165b Daňového poriadku sa vzťahuje na „celé daňové
konanie pozostávajúce z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania“, nakoľko ak by sme aj odhliadli
od skutočnosti, že súd neustále nerozlišuje medzi pojmami daňová kontrola a daňové konanie, v čase
vydania žalobou napadnutého rozhodnutia aj v čase posudzovania veci konajúcim súdom a dokonca aj
v súčasnosti je prechodné ustanovenie § 165 ods. 4 týkajúce sa daňovej kontroly stále platné a účinné
v znení, ako bolo publikované v Zbierke zákonov SR, a teda je záväzné tak pre žalovaného ako ja pre
konajúci súd.“
Podľa žalobcu súd prvého stupňa absolútne neprípustným a nezákonným spôsobom aplikoval
rozširujúci výklad ustanovení § 165, § 165a, § 165b Daňového poriadku, keď založil iba na domnienke
tvrdenie, že zákonodarca zrejme zabudol upraviť zákonné ustanovenie § 165 ods. 4 a 5 citovaného



zákona a na základe toho je oprávnené od správcu dane očakávať, že túto skutočnosť bude v
daňovom procese konvalidovať svojím postupom. Uvedené podľa žalobcu možno posúdiť ako porušenie
základných princípov právneho štátu aj porušenie zásady legality v zmysle § 2 ods. l zákona o správe
daní, ako aj § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Podľa jeho názoru je neprípustné, aby súd nabádal daňový
orgán svojím nesprávnym a rozširujúcim výkladom v rozhodnutí na nezákonné konanie, ktoré možno
posúdiť ako konanie nad rámec zákona. Tento rozširujúci výklad opomína základné princípy daňového
práva hmotného, kedy súd nerozlišuje medzi základnými pojmami daňová kontrola a daňové konanie
a subsumuje oba tieto samostatné inštitúty do jedného pojmu daňové konanie, čo žalobca považuje za
neprípustné.
Ďalej žalobca súdu prvého stupňa vytýka, že sa bez riadneho zákonného odôvodnenia nezaoberal a
nevyjadril k žalobcom namietaným skutočnostiam o tom, že daňové orgány oboch stupňov vo svojich
rozhodnutiach nehodnotili správne, úplne, zrozumiteľne a určito všetky dôkazy, ktoré boli podkladom
pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí. Tieto neuviedli spôsob, akým boli vykonané dôkazy, neuviedli
všetky úkony, ktoré vykonali za účelom zistenia skutkového stavu a ani úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie
dôkazov a viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu na prejednávanú vec a na základe, ktorých
rozhodovali. Žalovaný ani prvostupňový daňový orgán nekonali v súlade s platným právnym poriadkom,
keď sa nevyporiadali s rozpormi v jednotlivých dôkazoch a neuviedli jasne, zrozumiteľne, presne a
určito, ktoré skutočnosti považujú za nepochybne zistené s posúdením ich právneho významu. Z
uvedených dôvodov považuje žalobca napadnuté rozhodnutia za nepreskúmateľné, čím sa krajský
súd nezaoberal. Uvádzané námietky v rámci súdneho prieskumu nevyhodnotil a napadnutý rozsudok
náležite, s prihliadnutím na podstatné skutkové a právne skutočnosti, v rozpore s ustanovením § 157
ods. 2 OSP neodôvodnil, čím bolo porušené právo žalobcu na súdnu ochranu, prislúchajúce mu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Vo vzťahu k namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalobca uviedol, že daňové
orgány mu neumožnili realizovať jeho zákonné procesné práva ohľadom dokazovania a neprimerane
ho zaťažili dôkazným bremenom. Postupom správcu dane mu bola odopretá možnosť navrhnúť na
preukázanie svojich tvrdení vykonanie konkrétnych dôkazov, žiaden zo žalobcom navrhnutých dôkazov
správca dane nevykonal, ani neodstránil rozpory s dôkazoch a prípade vykonania dôkazov výsluchom
svedkov, mu neumožnil byť prítomný pri ich výsluchu a klásť svedkom otázky. Prejednávacia zásada
nebola vo vzťahu k žalobcovi dodržaná a správca dane neprihliadal na skutočnosti svedčiace v prospech
žalobcu. Okrem toho v súvislosti s preukázaním dodania tovaru daňové orgány oboch stupňov, ale aj
krajský súd, trvali na splnení takých náležitostí prepravných dokladov - napr. vyžadovanie potvrdenia
odberateľa o prevzatí tovaru, ktoré v čase uskutočnenia dodania tovaru zákon na prepravných dokladoch
nevyžadoval. Podľa žalobcu tu išlo zjavne o extenzívny výklad v tejto časti dôkazného bremena zo
strany správcu dane aj žalovaného, s ktorým sa krajský súd stotožnil. V súvislosti s preukazovaním
podmienok na odpočet DPH žalobca namieta nesprávny výklad ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe
daní a uviedol, že bolo naň zo strany správcu dane neprimerane prenášané dôkazné bremeno, keďže
bolo jeho povinnosťou preukázať také súvislosti s obstarávacími procesmi jeho dodávateľov, na ktoré
mu zákon, ako daňovému subjektu, nedáva právne prostriedky. Naopak, správca dane zistené rozpory,
ktoré žalobca navrhoval odstrániť vykonaním ním navrhnutých dôkazov, neodstránil a zistené rozpory
v dodávke tovaru subdodávateľov žalobcu daňové orgány dostatočne nepreverili. Zistený skutkový
stav veci zo strany správnych orgánov nemožno považovať za postačujúci pre konečné a zákonné
rozhodnutie o určení dane. Napadnuté rozhodnutia oboch stupňov nevychádzajú z objektívne zisteného
skutkového stavu. Správca dane bol povinný vykonať dokazovanie smerujúce k správnemu určeniu
dane a pri tomto zisťovaní zohľadniť všetky dôkazy svedčiace v prospech, ako aj v neprospech žalobcu.
Rozsudok krajského súdu žalobca považuje za arbitrárny, bez riadneho odôvodenia zodpovedajúceho
požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, pretože súd prvého stupňa ignoroval protichodné tvrdenia
a údaje strán o rovnakej skutočnosti, v pochybnostiach nenariadil doplnenie dokazovania a bez
bližšieho odôvodnenia a úvahy sa priklonil len k dôkazom predložených žalovaným. Konajúci súd sa
bez riadneho odôvodnenia stotožnil s postupom žalovaného, pričom žalobcovi bolo takýmto postojom
konajúceho súdu odňaté právo na spravodlivý proces, nakoľko dôkazy svedčiace v prospech žalobcu
tento neakceptoval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov
oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia



bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a §
211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a
ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,
daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových
nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto
zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 3 ods. 12 zákona o správe daní, ak dôjde u daňového subjektu k zmene miestnej príslušnosti,
dovtedy príslušný správca dane vykoná len neodkladné úkony a odstúpi spisový materiál daňového
subjektu za dobu, za ktorú dosiaľ nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo právo vybrať
a vymáhať daňový nedoplatok tomu správcovi dane, ktorý sa stal miestne príslušným. Za rovnaké
obdobie sa pripojí k spisovému materiálu i výpis z osobného účtu daňového subjektu. Ak sa u daňového
subjektu vykonáva daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, dokončí daňovú kontrolu alebo
opakovanú daňovú kontrolu ten správca dane, ktorý ju začal. Tento správca dane je miestne príslušným
správcom dane až do doručenia rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. Správca dane odstúpi
spisový materiál podľa prvej a druhej vety po doručení rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní.
Ak sa vykonáva proti daňovému subjektu daňová exekúcia, doterajší správca dane oznámi osobám, u
ktorých je vykonávaná, zmenu správcu dane s uvedením príslušného čísla účtu správcu dane v banke.
Už zaplatená daň, zaplatené preddavky na daň a zaplatené splátky dane sa novému správcovi dane
neprevádzajú.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na
predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca
správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)



predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového
subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej
kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať
požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do
sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie
s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy
podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri
výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu
zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí
nápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno
námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 15 ods. 11 zákona o správe daní protokol musí obsahovať a) názov a sídlo správcu dane,
b) číslo konania, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu kontrolovaného daňového subjektu
alebo obchodné meno a sídlo kontrolovaného daňového subjektu, identifikačné číslo organizácie a
daňové identifikačné číslo kontrolovaného daňového subjektu (§ 31 ods. 11), ak mu bolo pridelené,
d) predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie, e) meno a priezvisko zamestnanca
správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, f) miesto vykonávania daňovej kontroly a dátum
začatia daňovej kontroly, g) súpis kontrolovaných dokladov, h) preukázané kontrolné zistenia, i) dátum
vypracovania protokolu, j) dátum prerokovania protokolu, k) vlastnoručný podpis zamestnanca správcu
dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, l) vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového subjektu alebo
ním povereného zástupcu.

Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane
podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a
kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie;
vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až
po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný
daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt
písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu
v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu
dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak
sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu,
je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného
vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a
iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho
zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho
vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je
súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. in fine 12 zákona o správe daní, ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca
odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní



protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je
určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.

Podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s
kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6)
je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane
dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim
po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške
dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný
úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie
podľa osobitných zákonov, za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie
protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za
úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola
na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo
rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Podľa § 15 ods. 14 vety piatej až ôsmej zákona o správe daní, ak sa daňovou kontrolou vykonáva
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
daňová kontrola je začatá v deň uvedený v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly alebo v deň
spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly. Správca dane v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly
uvedie aj miesto výkonu daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie a určí aj lehotu na
predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch
ich nepredloženia. Na vykonanie tejto daňovej kontroly sa nevzťahujú ustanovenia odsekov 2 a 7. O
výsledku tejto daňovej kontroly vydá správca dane platobný výmer alebo dodatočný platobný výmer
podľa § 44 ods. 6 v lehote do desiatich dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly; lehota ustanovená v
§ 44 ods. 6 sa nepoužije.

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 165 ods. 1 daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 165 ods. 2 vety prvej pred bodkočiarkou daňového poriadku daňové konania začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 165 ods. 4 daňového poriadku daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto
zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa § 165 ods. 5 daňového poriadku vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej
pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.



Podľa § 165b ods. 1 daňového poriadku (Prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012) daňové
konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 165b ods. 2 daňového poriadku § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30.
decembra 2012 nepoužijú.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu
kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným
dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru
vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c)
ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru,
dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

Úlohou odvolacieho súdu bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu správcu
dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na
DPH a v súvislosti s vyrubovacím konaním, ako i posúdiť mieru prenosu dôkazného bremena na žalobcu
vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku na oslobodenie od
dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH, resp. pri určení
daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie jún 2011.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne nedodržanie lehoty na začatie daňovej kontroly
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a jeho nevrátenie žalobcovi v zákonom
stanovenej lehote podľa ustanovení § 79 zákona o DPH, odvolací súd poukazuje na medze žaloby,
ktorými je, s výnimkou prípadov podľa § 250j ods. 3 OSP, správny súd viazaný. Z dispozičnej zásady,
ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná
povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP