Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/89/2015 z 23. 1. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2018, sp. zn. 6Sžf/89/2015, ECLI:SK:NSSR:2018:4014201079.1
Najvyšší súd | 6Sžf/89/2015 | ECLI:SK:NSSR:2018:4014201079.1 | 2018-01-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 154 ods. 1 písm. j) zákona č. 563/2009 Z. z., zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4341f80b-631a-450f-954c-46533c022283
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4014201079.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/89/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014201079
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4014201079.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členov
senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. v právnej veci žalobcu: FENESTRA Sk,
spol. s.r.o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451, právne zastúpený: spoločnosťou Matejka
& Haluška, Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Lazovná 20, Banská Bystrica, IČO: 47 257 415 proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO:
42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/409674/2014 zo
dňa 16.09.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/194/2014-53 zo dňa
21.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/194/2014-53 zo dňa
21.10.2015  potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom (ďalej v texte rozsudku len ako „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“)
č.k. 11S/194/2014-53 z 21.10.2015 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/409674/2014 zo dňa 16.09.2014, ktorým
žalovaný správny orgán postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku
len „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z.z.“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra,
kontaktné miesto Zlaté Moravce so sídlom na ulici Hviezdoslavova 183, č. 9416301/5/2710415/2014 zo
dňa 11.06.2014, ktorým správca dane podľa § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku vyrubil žalobcovi
pokutu 60,- eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku za nepodanie súhrnného
výkazu dane z pridanej hodnoty za mesiac júl 2010 v lehote a v zmysle ustanovenia § 80 zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon
č. 222/2004 Z.z.“ alebo „zákon o DPH“).

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko nebol v konaní úspešný.

Krajský súd v odôvodnení preskúmavaného rozsudku citujúc ustanovenia § 80 ods. 1, 9 zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, § 2 písm. b), e), f), § 63 ods. 1, § 154 ods. 1 písm. j), § 158 ods.
1 a 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok), § 114 ods. 1 písm. a), b), c), f), zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov platnom do 31.10.2013, § 155 ods. 1, 2, 3 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení platnom do 31.12.2014



uviedol, že v konaní nebolo sporné, že správca dane vydal svoje rozhodnutie dňa 11.06.2014, ktorým
vyrubil žalobcovi pokutu podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku za nepredložene
súhrnného výkazu DPH za mesiac júl 2010 v lehote a v súlade s ustanovením § 80 ods. 9 zákona o DPH.

Tvrdenie žalobcu, že sa jedná o pohľadávku vzniknutú pred začatím reštrukturalizačného konania (t.j.
do 22.05.2013) a bolo potrebné ju do tohto konania prihlásiť, považoval krajský súd za nesprávne
a odporujúce zákonu, pretože pohľadávka vznikla a stala sa splatnou až  na  základe rozhodnutia
správcu dane zo dňa 11.06.2014, teda až po skončení reštrukturalizačného konania (uznesenie súdu zo
dňa 31.01.2014, zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07.02.2014). Keďže reštrukturalizácia žalobcu
bola povolená 28.06.2013, daňový nedoplatok, týkajúci sa pokuty v tom čase ešte neexistoval. Podľa
ustanovenia § 2 písm. e) a f) daňového poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na
dani (teda i pokuta) do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom
je dlžná suma dane, teda i pokuta po lehote splatnosti dane.

Krajský súd s poukazom na ustanovenie § 158 ods. 5 daňového poriadku považoval za správny
záver žalovaného, že pokuta nebola v čase začatia a ani ukončenia reštrukturalizačného konania
daňovým nedoplatkom, keďže nebol vyrubený pred jeho začatím, a teda pre účely reštrukturalizácie sa
nepovažoval za pohľadávku, ktorá mohla a mala byť prihlásená do reštrukturalizácie. Úrok z omeškania
ako pohľadávka správcu dane môže vzniknúť až okamihom právoplatnosti rozhodnutia ukladajúceho
daňovému subjektu povinnosť tento úrok zaplatiť, a teda len týmto okamihom sa daňová pohľadávka
správcu dane stáva istou daňovou pohľadávkou.

Krajský súd uviedol, že nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že predmetná pohľadávka
zanikla v zmysle ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, podľa ktorého zanikajú len tie
pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené (hoci prihlásené byť
mali a mohli), ani tvrdenie žalobcu, že pohľadávku po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne
vyrubiť, pretože v predmetnom prípade sa nejedná o pohľadávku, ktorá mala byť prihlásená do
reštrukturalizačného konania, keďže v čase jeho začatia a  ani skončenia nebola daňovým nedoplatkom
v zmysle ustanovenia § 158 ods. 1 v spojení s ustanovením § 2 písm. f) daňového poriadku.

Podľa názoru krajského súdu, záver správcu dane a žalovaného, že pokuta bola vyrubená v súlade s
ustanovením § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v
súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o správe daní a zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Krajský súd dospel k záveru, že otázku vymáhateľnosti vyrubenej pokuty nie je oprávnený posudzovať
v tomto konaní, nakoľko predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a
postup predchádzajúci jeho vydaniu.

Krajský súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 250j ods. 1 OSP, nakoľko
dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného sú v súlade so zákonom, pričom žalovaný sa
vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal s námietkami žalobcu v podanom odvolaní ohľadne vzniku
pohľadávky vo forme pokuty, nemožnosti jej prihlásenia do reštrukturalizačného konania ako i otázkou
správnej aplikácie právnej úpravy a jeho rozhodnutie z vyššie uvedených dôvodov podľa názoru súdu
nemožno považovať za prekvapujúce, arbitrárne a ani nezákonné.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že predmetný rozsudok bol vydaný v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže prvostupňový súd neaplikoval všetky relevantné právne normy a ním aplikované
právne normy nesprávne interpretoval.

Žalobca zdôraznil, že už v žalobe poukazoval na to, že uznesením Okresného súdu v Nitre vydaným
pod sp. zn. 32R/3/2013 zo dňa 15.05.2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 zo
dňa 22.05.2013 bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením z 21.06.2013 a
zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 zo dňa 28.06.2013 bola povolená reštrukturalizácia
žalobcu a uznesením zo dňa 31.01.2014 a zverejneným v Obchodnom vestníku č. 26/2014 zo
dňa 07.02.2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu prijatý schvaľovacou schôdzou dňa
10.01.2014 a súčasne skončená reštrukturalizácia.



Uviedol, že vychádzajúc z ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, najmä z jeho ustanovenia
§ 120 ods. 1 a ods. 2 možno na základe diferenčného kritéria času vzniku pohľadávky v reštrukturalizácii
rozlišovať dve základné skupiny pohľadávok veriteľov dlžníka, a to pohľadávky, ktoré sa uplatňujú
prihláškou podľa § 121 a nasl. zákona č. 7/2005 Z.z. a prednostné pohľadávky.

Pohľadávky uplatňované v reštrukturalizácii prihláškou predstavujú rozhodujúcu skupinu pohľadávok,
tzv. staré dlhy, ktorých (s)plnenie je účelom a cieľom reštrukturalizácie, pričom ide o pohľadávky
vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného konania; osoby oprávnené z takýchto pohľadávok
(veritelia) sú povinné v záujme aspoň čiastočného uspokojenia ich prihlásiť spôsobom ustanoveným
zákonom č. 7/2005 Z.z. do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ tieto prihláškou uplatnené nebudú,
v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zanikne právo tieto nároky voči dlžníkovi
vymáhať. V zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. sa riadne a včas prihlásené pohľadávky veriteľov
dlžníka zahŕňajú do reštrukturalizačného plánu a sú v zmysle neho uspokojované. Naopak, za
prednostné pohľadávky zákon považuje také peňažné pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré vznikli voči
dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, po jeho začatí, pričom na ne nepôsobia účinky začatia
reštrukturalizačného konania a ani sa spravidla nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.

Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že peňažné pohľadávky a iné práva na peňažné
plnenie, ktoré nespĺňajú pojmové vymedzenie prednostnej pohľadávky, najmä však nie sú založené
alebo nenachádzajú svoj základ v skutkových dejoch, ktoré sa odohrali po začatí reštrukturalizačného
konania, musia byť za účelom uplatňovania práv s nimi spojených v reštrukturalizácii riadne a včas
uplatnené prihláškou, inak in generale platí, že v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom
nadobúdajú povahu naturálnej obligácie, a teda stávajú sa nevymáhateľnými pohľadávkami, ktorý účinok
explicitne vyplýva z § 120 ods. 1 druhá veta zákona č. 7/2005 Z. z. a ustanovenia § 155 ods. 2 zákona
č. 7/2005 Z.z.

Žalobca považuje skutočnosti, o potvrdení reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou
zo dňa 10.01.2014 a súčasne skončenou reštrukturalizáciou, rozhodujúce vo vzťahu k posúdeniu
oprávnenia správcu dane vydať rozhodnutie v prvom stupni o uložení pokuty.

Žalobca v odvolaní uviedol, že právne posúdenie, či rozhodnutie o uložení pokuty bolo vydané v súlade
so zákonom podľa právneho názoru žalobcu, nestačí vykonať výlučne z hľadiska, či daňový subjekt
spáchal skutok naplňujúci skutkovú podstatu niektorého správneho deliktu podľa ustanovenia § 154
daňového poriadku a v nadväznosti na to s odkazom na ustanovenie § 155 ods. 1 daňového poriadku
konštatovať povinnosť správcu dane uložiť pokutu, ale zároveň je nutné preskúmať, či uloženiu pokuty
správcom dane nebránili osobitné právne normy.

Žalobca mal teda za to, že v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami v spojení s ustanovením § 84 ods.
1 písm. g) daňového poriadku táto pohľadávka zanikla z dôvodu, že nebola v reštrukturalizačnom konaní
riadne a včas prihlásená, a tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno
dodatočne vyrubiť. Ďalej mal žalobca za to, že zánik pohľadávky riadne alebo včas neuplatnenej v
reštrukturalizácii bez možnosti jej dodatočného vyrubenia, musí táto pohľadávka existovať, i.e. vzniknúť,
pričom normatívny zákaz jej následného vyrubenia (zákonodarca neustanovuje len zákaz opakovaného/
opätovného vyrubenia), znamená to, že táto (zaniknutá) pohľadávka existovala aj bez predchádzajúceho
vyrubenia, t.j. vyrubenie v insolvenčných pomeroch nie je pre ňu konštituujúce.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím bola uložená pokuta podľa
ustanovenia § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j)
citovaného zákona, ktorého sa žalobca dopustil nepredložením súhrnného výkazu na dani z pridanej
hodnoty za mesiac júl 2010 v zákonom stanovenej lehote, ktorý výkaz žalobca nepodal do 20.08.2010,
ale až dňa 23.08.2010. Z uvedeného je zrejmé, že omeškanie žalobcu so splnením nepeňažnej daňovej
povinnosti sa vzťahuje na obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania voči žalobcovi.

Z tohto dôvodu žalobca trval na tom, že pohľadávka, ktorej zodpovedá právna povinnosť žalobcu zaplatiť
pokutu je právom na peňažné plnenie, ktorého vznik nemožno v insolvenčných pomeroch viazať len
na vydanie rozhodnutia o jeho uložení, ale toto v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. vzniklo pred začatím
reštrukturalizačného konania voči žalobcovi, a preto ho bolo za účelom dosiahnutia plnenia potrebné
riadne a včas uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou.



Žalobca nenamietal, že správca dane je povinný v stanovených prípadoch uložiť pokutu, avšak
existenciu tejto povinnosti a lehotu na jej vykonanie nemožno posudzovať izolovane len s odkazom na
doslovný jazykový výklad ustanovenia § 155 ods. 1 daňového poriadku, ale aj v spojení s ustanoveniami
upravujúcimi zánik tohto práva, ako aj s účelom uloženia pokuty, ktorým nepochybne je jej následné
vymáhanie, nakoľko existencia povinnosti uložiť pokutu bez následnej a s tým spojenej povinnosti
jej vymáhania by nemala žiadne opodstatnenie a nešlo by o efektívnu správu daní, na ktorej má
štát nepochybný záujem, ani nemôže dôjsť k naplneniu samotného účelu sankcie smerujúcej k
represii daňového subjektu. Keďže teda jediným legitímnym účelom vydania a existencie napádaného
rozhodnutia je dosiahnutie splnenia uloženej povinnosti, a to v prípade aj proti vôli povinného subjektu
je otázku (ne)vymáhateľnosti pokuty nutné skúmať v rámci posudzovania zákonnosti jej uloženia.

Žalobca v závere odvolania zdôvodnil postup správneho orgánu zavŕšený vydaním napádaného
rozhodnutia, uloženie a následné vymáhanie pokuty voči žalobcovi je nezákonný, čo nasvedčuje
skutočnosť, že jeho akceptáciou by nepochybne došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
insolvenčného konania, a to v dôsledku neodôvodneného zvýhodnenia veriteľov pohľadávky
odvodzujúcej svoju existenciu z noriem práva verejného oproti iným veriteľom pohľadávok vzniknutých
na základe súkromného práva a to napriek skutočnosti, že ich nároky voči žalobcovi boli rovnako
založené na skutkových dejoch, ktoré nastali z právneho hľadiska v totožnom čase t.j. pred
začatím reštrukturalizačného konania, čo vzhľadom na zásady insolvenčného konania vo forme
reštrukturalizácie upravenej v zákone č. 7/2005 Z.z. ako aj všeobecné princípy civilného konania nie
je prípustné.

Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Nitre zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zruší a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie, alebo rozsudok Krajského súdu v Nitre zruší a vec vráti Krajskému súdu
v Nitre na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v celom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia k
žalobe z dôvodu, že odvolanie podané žalobcom neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým
sa už žalovaný vyjadroval.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 12 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1, ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Nitra, kontaktné miesto Zlaté
Moravce zo dňa 11.06.2014 č. 9416301/5/2710415/2014. Týmto rozhodnutím správca dane podľa § 155
ods. 1 písm. e) daňového poriadku v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi pokutu 60,- eur za
správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku za nepredloženie súhrnného výkazu DPH
za mesiac júl 2010 v lehote a v súlade s § 80 zákona č. 222/2004 Z.z.

Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že správca dane zistil, že daňový
subjekt (žalobca) nepodal súhrnný výkaz na dani z pridanej hodnoty za mesiac júl 2010 v termíne do
20.08.2010. Zákonom stanovená lehota na jeho podanie bola do 20.08.2010 podľa ustanovenia § 80
ods. 9 zákona č. 222/2004 Z.z. Keďže tento výkaz nebol podaný v zákonom stanovenej lehote, správca
dane vydal uvedené rozhodnutie.

Podľa ustanovenia § 80 ods. 1, 9 veta prvá zákona č. 222/2004 Z.z., o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov účinnom do 31.12.2010 (teda v čase, ktorý sa týka mesiaca júl 2010), platiteľ je
povinný podať súhrnný výkaz za každý kalendárny mesiac, v ktorom
a) dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 1 z tuzemska do iného členského štátu osobe, ktorá
je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte,
b) premiestnil tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 4,



c) sa zúčastnil na trojstrannom obchode ako prvý odberateľ podľa § 45,
d) dodal službu s miestom dodania v inom členskom štáte podľa § 15 ods. 1 zdaniteľnej osobe alebo
právnickej osobe, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a je identifikovaná pre daň, a táto osoba je povinná
platiť daň.

Podľa ustanovenia § 80 ods. 9 citovaného zákona, osoby podľa odsekov 1 až 3 sú povinné podať
súhrnný výkaz elektronickými prostriedkami najneskôr do 20 dní po skončení obdobia, za ktoré sú
povinné podať súhrnný výkaz. Súhrnný výkaz musí byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom.
Súhrnný výkaz podaný elektronickými prostriedkami nemusí byť podpísaný zaručeným elektronickým
podpisom, ak osoba, ktorá podáva súhrnný výkaz, má s daňovým úradom uzavretú písomnú dohodu,
ktorá obsahuje najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania podania urobeného
elektronickými prostriedkami a spôsob preukazovania doručenia a ak osoba, ktorá podáva súhrnný
výkaz, písomne oznámi daňovému úradu údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru
uverejneného na internetovej stránke Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, správneho deliktu sa dopustí ten, kto nesplní
niektorú z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona lebo podľa osobitných predpisov, pričom
nejde o správny delikt podľa písmen a) až i).

Podľa § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, správca dane uloží pokutu od 60,- eur do 3 000,- eur
za správny delikt podľa ustanovenia § 154 ods. 1 písm. d) a j); ak je správcom dane obec, uloží pokutu
najviac do výšky vyrubenej dane alebo poplatku, nie menej ako 5,- eur, najviac však do 1 500,- eur.

Odvolací súd v predmetnej veci rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.
k. 11S/194/2014-53 zo dňa 21.10.2015, ktorým prvostupňový súd žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok krajského súdu,
pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú
dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského
súdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť
nasledovné.

Žalobca v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci z dôvodu, že sa prvostupňový súd nezaoberal skutočnosťou, že uznesením Okresného
súdu Nitra vydaným pod sp. zn. 32R/3/2013 dňa 15.05.2013, zverejneným v Obchodnom vestníku
č. 97/2013 zo dňa 22.05.2013 bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením zo
dňa 21.06.2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 zo dňa 28.06.2013 bola povolená
reštrukturalizácia žalobcu a uznesením z 31.01.2014, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 26/2014
zo dňa 07.02.2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu prijatý schvaľovacou schôdzou dňa
10.01.2014 a súčasne skončená reštrukturalizácia.

Podľa názoru žalobcu prvostupňový súd sa nezaoberal skutočnosťou, či uloženiu pokuty správcom dane
nebránili osobitné právne normy, v tomto prípade zákon č. 7/2005 Z.z.

Žalobca upozornil na skutočnosť, že podľa ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku
pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené zanikajú.

Senát odvolacieho súdu k uvedenej námietke žalobcu považuje za potrebné uviesť, že nie je možné
sa s ňou stotožniť, pretože existencia povoleného reštrukturalizačného konania nemá na prejednávanú
vec žiadny relevantný vplyv.

V preskúmavanej veci nie je sporné, že súhrnný výkaz podal žalobca na dani z pridanej hodnoty za
mesiac júl 2010 dňa 23.08.2010, pričom zákonom stanovená lehota na jeho podanie bola do 20.08.2010.
Keďže správca dane konštatoval porušenie povinnosti daňového subjektu postupom podľa ustanovenia
§ 80 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z.z., vydal rozhodnutie, ktorým uložil daňovému subjektu pokutu vo
výške 60,- eur v zmysle ustanovenia § 155 ods. 1 písm. e) daňového poriadku za správny delikt podľa



ustanovenia § 154 ods. 1 písm. j) daňového poriadku, v zmysle ktorého sa správneho deliktu dopustí ten,
kto nesplní niektorú z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že uloženie pokuty predstavuje zákonom stanovenú
povinnosť správcu dane, a to bez ohľadu na skutočnosť, či táto sankcia ako daňová pohľadávka bude
alebo nebude prihlásená do reštrukturalizačného konania v zmysle ustanovenia § 120 zákona č. 7/2005
Z.z.

Správca dane je v zmysle § 155 ods. 1 daňového poriadku povinný pri zistení, že zo strany
kontrolovaného daňového subjektu došlo k spáchaniu správneho deliktu, uložiť mu pokutu. Inak
povedané, daňový poriadok neumožňuje správcovi dane rozhodnúť sa podľa okolností daného prípadu,
či kontrolovanému daňovému subjektu pokutu uloží alebo nie.
V administratívnom konaní nebolo sporné, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, a to nepodaním
súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za mesiac júl 2010 v zákonom stanovenej lehote, preto
postup správcu dane považoval odvolací súd za vecne správny.

Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia o uložení sankcie v zmysle
daňového poriadku a nie posúdenie správnosti prihlásenej pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade je nutné rozlíšiť právo vzniku pohľadávky a právo
uplatnenia pohľadávky, ktoré nemožno stotožňovať.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd SR dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané
v súlade so zákonom, pričom  v konaní žalovaného správneho orgánu, ako ani v konaní, ktoré mu
predchádzalo, nebola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Námietky žalobcu uvádzané tak v žalobe, ako aj v odvolaní považoval odvolací súd vo vzťahu k
posudzovanému rozhodnutiu za právne irelevantné.

Z hore uvedených dôvodov Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/194/2014-53 zo
dňa 21.10.2015 podľa ustanovenia § 219 ods. 1, ods. 2 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1
OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP postupoval podľa
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2016.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 492
ods. 2 ustanovil, že odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok  nie je prípustný.