Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/15/2016 z 26. 3. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2019, sp. zn. 10Sža/15/2016, ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2 Najvyšší súd | 10Sža/15/2016 | ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2 | 2019-03-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec58ef2a-76e1-44d3-8350-ade1d40bd051 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/15/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200545
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1013200545.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v právnej veci žalobcu:
Z. F., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Alžírska, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla s.r.
o., so sídlom Makovického 15, 010 01 Žilina, zast.: JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, so sídlom
Mariánske nám. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo
dňa 15.01.2013, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/73/2013-54
zo dňa 22.04.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/73/2013-54 zo dňa 22.
apríla 2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.
januára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 430,11 € titulom náhrady trov
právneho zastúpenia a iné trovy konania vo výške 140 Eur titulom náhrady súdneho poplatku k rukám
jeho právneho zástupcu do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, žalovaný rozhodol o zamietnutí
odvolania a potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Oddeleniu cudzineckej polície
Policajného zboru Dunajská Streda zo dňa 21.09.2012, Č. p.: PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012, ktorým bola
zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.

2. Žalovaný k námietke existencie prekážky žalobcovho administratívneho vyhostenia z územia
Slovenskej republiky uviedol, že z dôvodovej správy k zákonu č. 48/2002 Z. z. ohľadom inštitútu
tolerovaného pobytu (upravený v § 43 a§ 44) vyplýva, že ide o novú formu pobytu, ktorý sa cudzincovi
udelí v prípade, ak sa na území Slovenskej republiky zdržiava a nespĺňa podmienky oprávneného
pobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať alebo nemôže
byť vyhostený. Z uvedeného je zrejmá nutnosť splnenia podmienky zdržiavania sa cudzinca na území
Slovenskej republiky. Napriek tomu, že dôvodová správa nie je právne záväzná, ide o autentický výklad
právnej normy štátnym orgánom, ktorý ju prijal a ako taká objasňuje jej normatívny význam.



3. Ohľadom námietky rešpektovania rodinného a súkromného života žalobcu v zmysle Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd bolo v rozhodnutí uvedené, že právo na rešpektovanie rodinného a
súkromného života, chránené čl. 8 Dohovoru je právom podmieneným a teda nie absolútnym. Odsek
2 čl. 8 uvádza rad legitímnych cieľov, z dôvodu ktorých môže byť do tohto práva zasiahnuté. Verejná
bezpečnosť, ochrana poriadku a predchádzanie zločinnosti, ochrana zdravia a morálky sú v tomto
prípade dôvodmi umožňujúcimi štátu zasahovať do týchto práv. Podmienkou štátneho orgánu na zásah
do tohto práva je súlad takéhoto zásahu so zákonom, ako aj jeho nutnosť v demokratickej spoločnosti.
Povinnosť štátu rešpektovať rodinný a súkromný život jednotlivca zahŕňa aj pozitívnu povinnosť štátu
prijať také opatrenia, aby výkon práv bol efektívny. Jednou z podmienok tohto zásahu je zistenie, či
žalobca skutočne realizuje na území Slovenskej republiky rodinný a súkromný život. Predpokladom
pre súkromný život sú predovšetkým vytvorené osobné, sociálne a ekonomické väzby, čo v prípade
žalobcu absentuje. Taktiež snaha o akceptáciu práva na rodinný život nebola zo strany žalobcu nijako
preukázaná, napr. formou komunikácie so synom, bývalou manželkou, poskytovanie im finančnej
podpory a to ani počas jeho prítomnosti na území Slovenskej republiky.

4. Čo sa týka získania informácií utajovaného charakteru a následného postupu správneho orgánu v
zmysle zákona č. 48/2002 Z. z., žalovaný poukázal na to, že konanie o žiadosti žalobcu sa začalo v
zmysle vyššie uvedeného zákona, ktorého platnosť skončila k 31.12.2011. Napriek súčasne platnému
zákonu o pobyte cudzincov (zákon č. 404/2011 Z. z.) sa v zmysle § 131 ods. 10 tohto zákona, konania
začaté pred jeho účinnosťou dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa tohto zákona sa dokončia iba
vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Z tohto dôvodu prvostupňový správny orgán v konaní o žiadosti
žalobcu pokračoval podľa zákona č. 48/2002 Z. z., ktorého znenie podľa novely (zákon č. 594/2009 Z.
z.) účinnej od 05.04.2010 v bode 45 v § 43 ods. 1 písm. f) má podobu takú, že na konci sa pripájajú
slová: „a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok okrem cudzinca uvedeného v § 23 ods.
1 a v § 35 ods. 1 písm. a) až d)“. V prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene právnej
úpravy napr. novelou, rozhodnutie správneho orgánu musí byť v zmysle § 46 a § 47 Správneho poriadku
vydané v súlade s účinnou právnou úpravou. Potom rozhodnutie musí byť v súlade s právnou úpravou
účinnou v čase vydania rozhodnutia a teda aj posudzovanie splnenia podmienok pobytu muselo byť v
súlade s uvedenou právnou úpravou. Výnimku by tvorili len prípady, ak by ustanovenia novej právnej
úpravy explicitne uvádzali, že konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí podľa
predchádzajúcej právnej úpravy.

5. Podľa žalovaného z uvedeného dôvodu v zmysle § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z.
správny orgán postupoval správne, keď posudzoval splnenie podmienok na udelenie tolerovaného
pobytu žalobcu aj z hľadiska, či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, za ktorým účelom
si zaobstaral vyjadrenie orgánu presadzujúceho právo (SIS). S jeho obsahom sa žalovaný oboznámil
(išlo o utajovanú písomnosť stupňa „dôverné“) a žalobcov splnomocnený zástupca sa mal možnosť pred
vydaním rozhodnutia oboznámiť s obsahom spisu a jeho podkladmi a podať k nim vyjadrenie.

II.
Konanie na krajskom súde

6. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdení rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu - Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda
zo dňa 21.09.2012, Č. p.: PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o
udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.

7. V dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie správneho
orgánu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a to v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich zo žaloby a dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná.

8. Krajský súd k námietke neskúmania existencie prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu
správnymi orgánmi a potrebe žiadateľa (žalobcu), aby sa fyzicky nachádzal na území Slovenskej
republiky v prípade rozhodovania o žiadosti o tolerovaný pobyt uviedol, že je pravdou, že zákon o



pobyte cudzincov č. 48/2002 Z. z. v § 43 výslovne neukladá povinnosť žiadateľovi, aby sa v čase
rozhodovania o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu nachádzal na území Slovenskej republiky.
Takáto povinnosť podľa krajského vyplýva len z dôvodovej správy k zákonu, ktorá však nie je právne
záväzná. V prejednávanom prípade sa žalobca skutočne v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí
o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt správnymi orgánmi na území Slovenskej republiky nenachádzal a
to z dôvodu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenska, ku ktorému došlo v apríli 2010
(zároveň mu bol udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do apríla 2016). Až do času
jeho administratívneho vyhostenia sa žalobca na území Slovenskej republiky nachádzal. Správny orgán
podľa krajského súdu nemôže podmieňovať splnenie tejto podmienky, keď sám rozhodol o vyhostení
žalobcu, ktorý sa potom na území Slovenskej republiky nemohol nachádzať a túto podmienku splniť.
Odvolanie sa v rozhodnutiach správnych orgánov na nesplnenie tejto podmienky preto súd považoval
za účelové.

9. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že existuje predpoklad sa domnievať, že ak bol žalobca z
územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený, tak potom v tomto konaní bola aj preverovaná
a skúmaná otázka možnej prekážky jeho vyhostenia. Keďže predmetné rozhodnutie o vyhostení
žalobcu nadobudlo právoplatnosť a k jeho vyhosteniu aj skutočne došlo v roku 2010, tak potom táto
otázka bola správnymi orgánmi v konaní o vyhostení žalobcu vyhodnotená v prospech možnosti jeho
administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

10. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 58 v ods. 2 zákona č. 48/2002 Z. z., ktoré obsahuje
prekážku administratívneho vyhostenia a stanovuje možnosť neprihliadnutia na ňu v prípade, ak
cudzinec predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku alebo jej bezpečnosť. Táto skutočnosť
bola v konaní na základe utajovanej skutočnosti - správy SIS potvrdená. Potom táto námietka žalobcu
neobstojí. Krajský súd doplnil, že v posudzovanom prípade išlo len o jeden z dôvodov neudelenia
tolerovaného pobytu žalobcovi a ďalším z dôvodov bola existencia možného ohrozenia bezpečnosti
Slovenskej republiky v zmysle § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov zo strany
žalobcu.

11. K námietke o povinnosti posudzovania žiadosti žalobcu o tolerovaný pobyt správnymi orgánmi podľa
znenia zákona účinného v čase podania tejto žiadosti krajský súd uviedol, že v zmysle ustanovení §
46, § 4 Správneho poriadku je správny orgán povinný v rozhodnutí použiť právny predpis účinný v čase
vydania rozhodnutia a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona, napr.
novelou.

12. Konanie začaté pred účinnosťou zákona č. 404/2011 Z. z., ktorý vo svojom ustanovení v § 58
ods. 2 písm. b) obsahuje identickú právnu úpravu so znením § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002
Z. z. sa v zmysle § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. dokončia podľa doterajších predpisov, t.
j. zákona č. 48/2002 Z. z. a to v jeho znení účinnom v čase vydania rozhodnutia. V čase vydania
napadnutého rozhodnutia bolo správne postupované podľa zákona č. 48/2002 Z. z. obsahujúceho ust.
§ 43 ods. 1 písm. f) v účinnom znení (v zmysle novely - zákon č. 594/2009 Z. z.) a bolo povinnosťou
správnych orgánov posudzovať žalobcu aj podľa toho, či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok. Posudzovanie splnenia tejto podmienky pobytu muselo byť v súlade s účinnou právnou
úpravou. Vznesená námietka žalobcu je preto nedôvodná.

13. K námietke neskúmania rodinného a súkromného života žalobcu na území Slovenskej
republiky krajský súd uviedol, že táto je nedôvodná. Rodinný a súkromný život žalobcu bol v
oboch preskúmavaných rozhodnutiach náležite skúmaný a posudzovaný. Správne orgány pri jeho
vyhodnocovaní vychádzali nielen z výpovedí starej matky syna žalobcu, do výchovy ktorej bol tento
zverený, ale aj z rozsudkov Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave o rozvode
manželstva žalobcu, ktorými bolo jeho manželstvo rozvedené a žalobcovi bol zakázaný styk s jeho
maloletým synom. Súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov o tom, že súkromný a rodinný
život na území Slovenskej republiky žalobca nikdy neviedol, s bývalou manželkou a synom neudržiaval
žiadny vzťah, nezaujímal sa o nich, na výživu maloletého syna ničím neprispieval a to napriek tomu,
že táto povinnosť mu bola stanovená v rozhodnutí slovenských súdov. Žalobca nemal v Slovenskej
republike vytvorené žiadne osobné, sociálne a ekonomické väzby predstavujúce predpoklad na vedenie
súkromného a rodinného života. Správne orgány potom prijali správny právny záver o tom, že žalobca
na území Slovenskej republiky nevedie žiadny súkromný a rodinný život a dokonca podľa v konaní o



rozvode manželstva žalobcu podaného znaleckého posudku by bol jeho pobyt na území Slovenskej
republiky vo vzťahu k synovi vnímaný negatívne. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal
s otázkou ochrany rodinného a súkromného života žalobcu a preskúmavané rozhodnutia nepredstavujú
nezákonný zásah do tohto práva žalobcu, nakoľko tento žiaden rodinný a súkromný život v Slovenskej
republike nemal a neviedol. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zákonného zásahu do
daného práva, ale aj pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany.
Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t. j.
existenciu skutočného a efektívneho rodinného života založeného na platnom manželstve zahrňujúcom
blízky vzťah a spoločný život manželov v čase namietaného zásahu, resp. pred ním. Orgány Slovenskej
republiky sú povinné rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu priznaného Dohovorom
o ochrane ľudských práv a slobôd. V danom prípade je však zo zistení správnych orgánov, vyplývajúcich
z písomných dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise nado všetku pochybnosť jasné, že
žalobca nikdy žiaden rodinný život na Slovensku neviedol a nie je ani predpoklad, že súkromný a rodinný
život by mohol viesť do budúcna.- Jeho manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky bolo
právoplatne rozvedené, žiaden kontakt s ňou žalobca neudržiava. S jeho synom mu bol súdom (Okresný
súd Bratislava IV a následne v odvolacom konaní Krajským súdom Bratislava) zakázaný styk a to v
zákonne vedenom súdnom konaní, v ktorom bol žalobca riadne právne zastúpený, čo mu umožňovalo
primerane hájiť svoje práva v tomto súdnom konaní.

14. K námietke, že mu nebola pred rozhodnutím zo strany správnych orgánov daná možnosť vyjadriť
sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie (rozpor s § 33 Správneho
poriadku) krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že právnemu
zástupcovi žalobcu bola doručená písomná výzva zo dňa 09.08.2012 prvostupňového správneho orgánu
na vyjadrenie sa k veci spolu so zákonným poučením, avšak tento svoje právo nevyužil a k veci sa
nevyjadril. Preto súd túto námietku vyhodnotil ako zjavne účelovú. Krajský súd dodal, že správne orgány
pri posudzovaní žiadosti žalobcu počas konania zistili skutočnosti o jeho osobe vyplývajúce zo zaslanej
utajovanej skutočnosti príslušným orgánom presadzujúcim právo - Slovenskou informačnou službou.
Krajský súd sa s predmetnou utajovanou skutočnosťou pred vydaním rozhodnutia v potrebnom rozsahu
oboznámil a konštatoval, že skutočnosti v nej uvedené sú natoľko presvedčivé, konkrétne a majúce
takú výpovednú hodnotu o osobe žalobcu, že sa musel v plnom rozsahu stotožniť so záverom prijatým
v napadnutom rozhodnutí z hľadiska možnej hrozby žalobcu pre bezpečnosť Slovenskej republiky a jej
občanov. Prezentované zistenia sú tak závažného charakteru, že odôvodňujú bez ďalšieho zamietnutie
predmetnej žiadosti žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Potom
prijaté závery správnych orgánov, ktoré učinili vo svojich preskúmavaných rozhodnutiach na základe
predmetnej správy sú udržateľné a zákonné. Zabezpečenie ochrany bezpečnosti a verejného poriadku
Slovenskej republiky a jej občanov ako dôvod neudelenia tolerovaného pobytu žalobcovi bol v danom
prípade plne opodstatnený.

15. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na skutočnosť, že zákonná úprava v danom prípade je
postavená na dôvere v spravodajské poznatky príslušného orgánu (SIS) a súdu zostáva len mu
dôverovať vzhľadom na zistené skutočnosti ohľadom preverovaných osôb. Potom aj ochrana správnym
súdom dotknutých osôb je v tejto oblasti značne limitovaná.

16. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 OSP
zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v medziach zákona, zákonným
postupom vecne príslušným správnym orgánom a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie.

III.
Odvolanie žalobcu

17. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, podanie ktorého odôvodnil
tým, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
nesprávne právne vec posúdil.



18. Žalobca žiadal o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky práve z dôvodu
existencie prekážky administratívneho vyhostenia. Namietal, že úlohou žalovaného tak bolo zaoberať
sa tým, či v prípade žalobcu takáto prekážka objektívne existuje a či sú v jej dôsledku naplnené zákonné
podmienky na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011
Z.z. o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom ku dňu podania žiadosti žalobcu.

19. V podanej žalobe žalobca poukazoval na skutočnosť, že ESĽP v rozhodnutí Č. 33809/08 z 15.
mája 2012 konštatoval hrubý zásah do práv žalobcu zo strany orgánov Slovenskej republiky spôsobený
jeho administratívnym vyhostením. Záver súdu prvého stupňa, ktorým konštatuje, že „je možné sa
domnievať“, že prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa boli skúmané v konaní o jeho
administratívnom vyhostení nemôže obstáť, nakoľko ESĽP vyhodnotil konanie o administratívnom
vyhostení žalobcu ako nezákonné.

20. Nie je zrejmé, ako mohol krajský súd dospieť k záveru, že postačuje, ak je možné sa len domnievať,
že prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa boli skúmané v konaní, ktoré bolo ESĽP
vyhodnotené ako nezákonné.

21. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím ESĽP nemôže podľa žalobcu obstáť ani záver krajského, že
§ 58 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov obsahuje možnosť neprihliadať na prekážku
administratívneho vyhostenia, ak cudzinec predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku a jej
bezpečnosť.

22. Žalobca poukázal na to, že ustanovenie § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov
uvedenú možnosť neprihliadnuť na existenciu prekážky administratívneho vyhostenia neobsahuje. Z
uvedeného vyplýva, že žalovaný neskúmal prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu v konaní
o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu existencie prekážok administratívneho
vyhostenia.

23. Žalobca poukázal na to, že v podanom odvolaní namietal, že zo zákona o pobyte cudzincov platnom
a účinnom ku dňu podania žiadosti navrhovateľa nevyplýva, že by dôvodom na neudelenie tolerovaného
pobytu podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov mohla byť konštatovaná nebezpečnosť
žalobcu. Žalobca požiadal o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt dňa 16.10.2008 a k tomuto dňu
zákon žiaden takýto dôvod neobsahoval. Konštatovanie žalovaného, že rozhodnutie musí byť v súlade s
úpravou platnou a účinnou ku dňu vydania rozhodnutia (teda, že bolo nutné aplikovať aj zmenu zákona
o pobyte cudzincov v kontexte zákona č. 594/2009 Z. z. zo dňa 01.12.2009) je vadou, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť rozhodnutia a súčasne ide o použitie nesprávneho a neúčinného právneho predpisu.
Postupom žalovaného došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity.

24. Krajský súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú z dôvodu, že podľa znenia zákona
účinného v čase podania žiadosti o tolerovaný pobyt v zmysle ustanovení § 46 a § 47 Správneho
poriadku je správny orgán povinný v rozhodnutí použiť právny predpis účinný v čase vydania rozhodnutia
a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona, napr. novelou. S uvedeným
názorom vyslovil žalobca nesúhlas, nakoľko ustanovenia § 46 a § 47 Správneho poriadku (podľa znenia
účinného v čase podania žiadosti) vôbec neobsahujú povinnosť správneho orgánu použiť predpis účinný
v čase vydania rozhodnutia a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona,
napr. novelou tak, ako to uvádza krajský súd.

25. Vyššie uvedené zákonné ustanovenia obsahujú len povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie,
ktoré je v súlade so zákonom.

26. Žalobca sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu, že konania začaté pred účinnosťou zákona č.
404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, ktorý vo svojom ustanovení v § 58 ods. 2 písm. b) obsahuje identickú
právnu úpravu so znením § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z.z. sa v zmysle § 131 ods. 10 zákona
č. 404/2011 Z.z. dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. zákona č. 48/2002 Z.z. a to v jeho znení
účinnom v čase vydania rozhodnutia.



27. Žalobca namietal nemožnosť oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou a nesúhlasil s názorom
krajského súdu, podľa ktorého žalovaný nemal povinnosť umožniť žalobcovi vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia pred jeho vydaním.

28. Namietal názor súdu, že zákonná úprava v danom prípade je postavená na dôvere v spravodajské
poznatky príslušného orgánu (SIS) a súdu zostáva len mu dôverovať vzhľadom na zistené skutočnosti
ohľadom preverovaných osôb. Potom aj ochrana správnym súdom dotknutých osôb je v tejto oblasti
značne limitovaná. Uvedený záver súdu je v rozpore s princípom rovnosti účastníkov pred súdom,
namietal porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktoré predchádzalo uvedenému rozsudku.
Namietal, že žalovaný ako správny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými
žalobca ako účastník konania nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť.
Tieto dôkazy nie sú súčasťou administratívneho a správny orgán žalobcovi v žiadnom rozsahu a v žiadnej
forme utajovanú skutočnosť nesprístupnil.

29. Záver súdu o tom, že žalovaný postupoval správne, ak žalobcovi nesprístupnil celý spis na
vyjadrenie, podľa žalobcu nemôže byť správny, pretože a ako účastníka súdneho konania a aj správneho
konania tým značne znevýhodňuje. Žalobca tak nemá možnosť v celom rozsahu využiť práva účastníka
konania, nakoľko nevie, k akým skutočnostiam sa má vyjadrovať a tak brániť svoje práva. Také isté
nevýhodné postavenie má žalobca aj v konaní pred súdom, nakoľko nevie, akú informáciu má odporca
a súd k dispozícií a tak nevie, aké skutočnosti má uvádzať, aby mohol hodnovernosť takejto informácie
vyvrátiť.

30. Na základe uvedených skutočností má za to, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, ak
dospel k záveru, že je v súlade so zákonom, ak žalovaný neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia v celom rozsahu, t. j. aj k utajovanej skutočnosti.

31. Žalobca namietal zásah do práva na rodinný a súkromný život. Podľa žalobcu z dôvodu zásady
zákazu retroaktivity nebolo možné zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu
rešpektovania rodinného a súkromného života na základe zistenia, že by tento ohrozoval bezpečnosť
štátu alebo verejný poriadok.

32. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.
Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu

33. Žalovaný k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu uviedol, že všetky okolnosti podania žiadosti
o udelenie tolerovaného pobytu a celú genézu konania uviedol vo vyjadrení k žalobe č.: PPZ-HCP-
BA2-2013/004935-005 zo dňa 02.05.2013, ktoré bolo na krajský súd doručené dňa 03.05.2016. S
uvedeným vyjadrením bol oboznámený aj právny zástupca žalobcu.

34. K námietke neskúmania prekážok administratívneho vyhostenia uviedol, že žalobca bol skutočne
reálne vyhostený do domovského štátu, t. j. Alžírskej republiky, ktorá ho prijala a zaviazala sa, že
žalobcovi v domovskom štáte nehrozí mučenie, kruté ľudské zaobchádzanie ani smrť. Preto žalovanému
nie je známy dôvod uvedených námietok.

35. Čo sa týka použitia zákona, žalovaný je toho názoru, že použitie zákona náležite a riadne odôvodnil,
rovnako aj vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. V administratívnom spise sa nachádzajú všetky
podklady, čo uviedol vo svojom rozsudku aj krajský súd.

36. Čo sa týka súkromného a rodinného života, ten bol skúmaný vyčerpávajúco. Bolo zistené, že žalobca
sa so synom nestretával, ani na neho finančne neprispieval. Dokonca jeho prítomnosť mala na syna zlý
vplyv. Z priloženého spisového materiálu je zrejmé, že k žalobcovi boli získané informácie utajovaného
charakteru a bolo zistené aj preukázané, že ide o nebezpečnú osobu.

37. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nezdržiava, bol
reálne administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky, bol mu uložený zákaz vstupu na toto



územie a nespĺňa žiadnu z podmienok na udelenie tolerovaného pobytu, preto považujeme odvolanie
žalobcu za nedôvodné.

38. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

V.
Prerušenie odvolacieho konania

39. V predmetnej právnej veci najvyšší súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky
bol podaný návrh na začatie konania o nesúlade ustanovení zákona o pobyte cudzincov s Ústavou
Slovenskej republiky, Dohovorom a Chartou, ktorý je založený na vyslovení pochybnosti najvyššieho
súdu o ústavnosti tých ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ktoré umožňujú správnemu orgánu
rozhodnúť na základe utajovanej skutočnosti, teda mať k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti),
ktorými cudzinec nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť, vyvstala
otázka, či takýto zákonom povolený spôsob rozhodovania správneho orgánu obsiahnutý v ustanovení
§ 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, (na základe ktorého správny orgán rozhodol o neudelení povolenia na tolerovaný pobyt) je
ústavne konformný, teda či nepopiera princíp rovnosti účastníkov konania, pričom závery ústavného
súdu, ktorý posudzuje súladnosť napadnutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. s ústavou je pre
totožnosť namietaného porušenia princípu - zásady rovnosti účastníkov konania aplikovateľný aj na
prípad žalobcu. Zaujatie stanoviska Ústavným súdom SR k predmetnej otázke je právne významné
pre rozhodnutie najvyššieho súdu v tomto konaní, vzhľadom na žalobcom uplatnenú námietku, že mu
nebolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorá bola jedným z podkladov rozhodnutia
žalovaného, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe prerušenia konania v
zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ OSP až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016,
preto odvolacie konanie v tejto veci dňa 29.11.2016 prerušil.

VI.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018

40. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018
rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47
Charty základných práv Európskej únie. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.

VII.

Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018

41. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu
je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.
2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 27. marca 2019 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

42. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, ktorým žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru
Dunajská Streda č. PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012 zo dňa 21.09.2012, ktorým bola žalobcovi zamietnutá
žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky.



43. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018
rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl.
48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.
47 Charty základných práv Európskej únie.

44. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych
predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých
ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,
s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa
„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.

45. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis
nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do
súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými
zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
„Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo
jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu
(normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.

46. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.
decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods.
1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch
od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

47. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky
určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy
nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené ústavným súdom, a to aj v
prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď
síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným
poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.

48. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu
verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v
niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená
derogačným nálezom pre neústavnosť až následne.

49. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s
ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom
jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných
základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k
výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho
predpisu.

50. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a
ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods.
4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.

51. Vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL.ÚS 8/2016 dňa 12.12.2018
rozhodol o nesúlade ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s ústavou a Chartou
základných práv Európskej únie, ktoré umožňovalo správnemu orgánu rozhodnúť na základe utajovanej
skutočnosti, teda mať k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec nedisponuje a nemá



ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť, bude úlohou správneho orgánu posúdiť otázku,
či takýto v čase rozhodovania správneho orgánu zákonom povolený spôsob rozhodovania správneho
orgánu obsiahnutý v ustanovení § 43 ods. 1 písm. f/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, (na základe ktorého správny orgán rozhodol o neudelení povolenia
na tolerovaný pobyt) je po náleze ústavného súdu PL.ÚS 8/2016 dňa 12.12.2018 ústavne konformný,
teda či nepopiera princíp rovnosti účastníkov konania, pričom závery ústavného súdu, ktorý posudzoval
súladnosť napadnutých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. s ústavou je pre totožnosť namietaného
porušenia princípu - zásady rovnosti účastníkov konania potrebné primerane aplikovať aj na prípad
žalobcu.

52. Zaujatie stanoviska Ústavným súdu SR k predmetnej otázke je právne významné pre rozhodnutie
správneho orgánu v ďalšom konaní vzhľadom na žalobcom uplatnenú námietku, že mu nebolo
umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorá bola jedným z podkladov rozhodnutia
žalovaného.

53. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov stratilo účinnosť dňom zverejnenia
Nálezu Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, bolo
potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

54. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že
preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa
žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 220
OSP zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

55. V zmysle ustanovenia § 250j ods. 6 O.s.p. je správny orgán viazaný právnym názorom súdu.

56. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods.
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že v konaní úspešnému
žalobcovi priznal ich náhradu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl.“).
Trovy konania tvoria pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 427,52 € a iné trovy konania vo
výške 140 €.

Trovy právneho zastúpenia pozostávajú:
- z odmeny za 3 úkony právnej služby
1. prevzatie a príprava zastúpenia, (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhl.) 130,16 €
2. podanie opravného prostriedku (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhl.) 130,16 €
3. odvolanie proti rozsudku krajského súdu, (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhl.) 143 €
k nim prislúchajúcich režijných paušálov 2 x 7,81 a 1 x 8,58 € (24,20 € )

Spolu: 427,52 €

Trovy právneho zastúpenia za žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní najvyšší súd žalobcovi
nepriznal z dôvodu, že nešlo o účelne vynaložené náklady.

Iné trovy konania pozostávajú:
- z náhrady za súdny poplatok
1. za podanie žaloby 70 €
2. za podanie odvolania 70 €

57. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

58. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.