Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Asan/3/2018 z 25. 2. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2019, sp. zn. 8Asan/3/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1014201729.2 Najvyšší súd | 8Asan/3/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:1014201729.2 | 2019-02-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: Zákon, ktorým sa mení zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a (461/2012 Z. z.), SP, § 47 ods. 2 SP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/86701a21-00bd-459d-95d3-98b9d8bb81c0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1014201729.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Asan/3/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201729
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1014201729.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a
členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobkyne : Leder & Schuh
SK spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Einsteinova 18, IČO : 35 832 932, právne zastúpená : Wolf &
Linden s. r. o., so sídlom v Stupave, Dlhá 2368/4, IČO : 47 231 742, proti žalovanej: Slovenská obchodná
inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave, Prievozská
32, v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovanej z 29. septembra 2014 č. SK/0227/99/2014,
konajúc o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. novembra
2017 č. k. 1 S 221/2014-80, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej z a m i e t a .

Žalobkyni p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov kasačného konania voči žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom zo 16. novembra 2017 č. k. 1
S 221/2014-80 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ a „rozhodnutie správneho súdu“) zrušil podľa
ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku rozhodnutie žalovanej z 29. septembra
2014 č. SK/0227/99/2014 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovanej“), ktorým Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej aj ako „žalovaná“) zamietla odvolanie
účastníka správneho konania (žalobkyne v konaní pred správnym súdom) a potvrdila rozhodnutie
Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie pre Žilinský kraj z
03. februára 2014 č. P/0367/05/2013 (ďalej aj ako „rozhodnutie prvoinštančného orgánu verejnej
správy“), ktorým Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie pre
Žilinský kraj (ďalej aj ako „prvoinštančný orgán verejnej správy“) rozhodla že účastníkovi správneho
konania (žalobkyni v konaní pred správnym súdom) ukladá podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o
ochrane spotrebiteľa pokutu vo výške 800 eur, ktorú je účastník konania povinný zaplatiť do 15 dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty „pre nedodržanie povinností predávajúceho
podľa § 12 ods. 2 - v zmysle ktorého je predávajúci povinný zabezpečiť, aby ním predávané výrobky
boli označené údajmi o spôsobe jeho použitia a údržby (t. j. o účele použitia v súvislosti a jej druhom),
keď kontrolami dňa 12.11.2013 a 28.11.2013 bolo zistené, že v ponuke spotrebiteľom sa nachádzalo
12 druhov obuvi v hodnote 6 484,75 eur, pričom tieto výrobky neboli označené údajmi o spôsobe
ich používania a údržby (t. j. údajmi o účele použitia obuvi v súvislosti s druhom obuvi) zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov“. Správny súd žalobkyni priznal
proti žalovanej úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súdny úradník po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.



2. Správny súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 1, § 12 ods. 1 a ods. 2, § 20
ods. 1 a § 24 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a skonštatoval,
že na základe podanej žaloby preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovanej, oboznámením sa s obsahom
administratívneho spisu, vrátane rozhodnutia prvoinštančného orgánu verejnej správy, a to v rozsahu
dôvodov uvedených v žalobe.

3. Ďalej správny súd uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia žalovanej, ako aj postupu, ktorý predchádzal
jeho vydaniu mal správny súd za nesporne preukázané, že 12. novembra 2013 a 28. novembra
2013 v prevádzke Obuv Humanic, Leder & Schuh SK spol. s.r.o., OC Aupark, Žilina pri šetrení
spotrebiteľského podnetu evidovaného pod č. P-923/2013 vykonali inšpektori Slovenskej obchodnej
inšpekcie kontroly, pri ktorých boli zistené nedostatky, za ktoré zodpovedá predávajúci, konkrétne išlo
o nezabezpečenie povinnosti predávajúceho podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď
predávajúci nezabezpečil, aby ním ponúkané a predávané výrobky boli označené údajmi o spôsobe jeho
použitia a údržby. Bolo preukázané, že v ponuke sa nachádzalo 12 druhov výrobkov obuvi v hodnote
6.484,75 eura, ktoré neboli označené údajmi o spôsobe používania a údržby, o účele použitia obuvi v
súvislosti s jej druhom ani aspoň na jednom pol páre obuvi, ani na obale.

4. Následne správny súd uviedol, že jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu je posudzovať, či správne orgány vecne príslušné na konanie si zadovážili dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci skutočný stav, či konali v súčinnosti
s účastníkom konania, či ich rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozhodnutia.

5. Správny súd ďalej poukázal na ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku a uviedol, že i keď
citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné,
časové a miestne určenie konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku
rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak,
aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. V rozhodnutiach trestného charakteru,
ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za
aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné
konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok,
pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané
rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Význam
výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a
povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku
je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké
opatrenia či sankcie boli uložené.

6. Rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty vo výške 800,- eur je potrebné, vzhľadom na
vyššie uvedenú konštatáciu správneho súdu, považovať za rozhodnutie trestného charakteru a takýmto
rozhodnutím je teda i rozhodnutie o správnom delikte, a preto je nevyhnutné vymedziť presne vo
výrokovej časti, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou
údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne
uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným.
Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie
možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok. Vo výroku rozhodnutia
prvoinštančného orgánu verejnej správy je síce formulovaný spôsob spáchania správneho deliktu aj čas,
avšak skutok nie je dostatočne určitý a to vo vzťahu k akému konkrétnemu výrobku sa žalobca dopustil
nedodržania povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 12 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. Zo
znenia výroku rozhodnutia totiž nevyplýva, pri ktorých druhoch výrobkov - obuvi malo dôjsť k naplneniu
skutkovej podstaty správneho deliktu, keďže žalovaná len konštatovala, že v ponuke spotrebiteľom sa
nachádzalo 12 druhov obuvi v hodnote 6.484,75 eura, pričom tieto výrobky neboli označené údajmi o
spôsobe ich používania a údržby. Presná špecifikácia týchto typov obuvi s uvedením značky obuvi, čísla
artikla a ceny je uvedená len v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.



7. Podľa názoru správneho súdu absencia špecifikácie druhov výrobkov obuvi vo výroku rozhodnutia
prvoinštančného orgánu verejnej správy spôsobuje neurčitosť skutku vytknutého v žalobou napadnutom
rozhodnutí. Preto keď žalovaná vo výroku rozhodnutia nešpecifikovala konkrétne druhy výrobkov, pri
ktorých malo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu, ani len názov obuvi, táto skutočnosť
má za následok nepreskúmateľnosť výroku žalobou napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov
správny súd uzavrel, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť.

8. Napokon správny súd uviedol, že je potrebné odmietnuť argumentáciu žalovanej, že postačujúce
je, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia, pretože ako správny súd už vyššie
konštatoval, iba výrok rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.

9. Žalobkyňa v žalobe ďalej namietala, že výška uloženej pokuty prvoinštančným orgánom verejnej
správy ani žalovanou nebola odôvodnená a preto žalobca zastával názor, že rozhodnutie žalovanej je
nepreskúmateľné. Pri ukladaní sankcií za správne delikty je potrebné vychádzať zo základných rovín
pôsobenia sankcie - individuálnej, generálnej, výchovnej, preventívnej a represívnej, pričom každú
sankciu treba diferencovať a individualizovať. Okrem toho treba podotknúť, že v prípade uloženia
pokuty rozhodnutie správneho orgánu vyžaduje podrobné zdôvodnenie konkrétnych skutočností, ktoré
odôvodňujú uloženie sankcie v určitej výške. Hoci pokuta v danom prípade bola stanovená voľnou
úvahou žalovanej v spodnej hranici zákonnej sadzby od 0 eura do 66.387,83 eura a stanovená výška
pokuty nevybočila z medzí a hľadísk stanovených v zákone, žalovaná sa riadne nezaoberala otázkou
posúdenia miery primeranosti výšky uloženej pokuty. Z rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho
preskúmania nevyplýva, prečo je za porušenie právnej povinnosti žalobkyne primeraná pokuta vo výške
800,- eur. Rovnako z rozhodnutia žalovanej správny súd nezistil, či množstvo a hodnota výrobkov, ktoré
neboli označené údajmi o spôsobe ich používania a údržby, mali vplyv na výšku uloženej pokuty. Správny
orgán pri rozhodovaní o výške pokuty sa nevysporiadal s námietkou, že písomne a aj ústne žalobkyňa
informovala spotrebiteľa o skutočnostiach vyžadovaných ustanovením § 12 ods. 2 zákona č. 250/2007
Z. z., nie však ako konštatovala žalovaná, včas. Taktiež žalovaná ako aj prvoinštančný orgán verejnej
správy neodôvodnili uloženie sankcie z hľadiska následkov porušenia povinnosti.

10. Správny súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že z rozhodnutia žalovanej nie je zrejmé
ako bolo pri určení výšky pokuty s ohľadom na mieru spoločenskej nebezpečnosti zistených nedostatkov
zohľadnené, že žalobkyňa informácie podľa § 12 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. v skutočnosti poskytuje,
pričom jediným údajným porušením je podľa názoru až žalovanej (nie prvoinštančného orgánu verejnej
správy), čas poskytnutia predmetných informácii.

11. Správny súd ďalej uviedol, že žalovaná sa podľa názoru súdu dostatočne so všetkými zákonnými
kritériami uloženia pokuty vo svojom odôvodnení nezaoberala. V zmysle ustálenej judikatúry správnych
súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Sžo 204/2010, sp. zn. 2
Sžp 16/2011) v prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie
sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt,
samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného
uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto
rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia
predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta
spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania
sa dotknutej osoby. Uplatnenie princípov dobrej správy v právnej praxi znamená, že každé rozhodnutie
musí byť náležite odôvodnené, aby bolo transparentné a preskúmateľné. Nepreskúmateľné rozhodnutia
zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd dospel k záveru, že rovnako rozhodnutie žalovanej v časti
zaoberajúcej sa výškou uloženej sankcie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a žalobkyňou
vznesená námietka je preto opodstatnená.

13. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 písm.
d/ Správneho súdneho poriadku preskúmavané rozhodnutie žalovanej zrušil a vec vrátil žalovanej na
ďalšie konanie.



14. V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaná postupovala v intenciách rozhodnutia správneho
súdu s tým, že bude úlohou žalovanej vo veci opätovne konať a rozhodnúť vzhľadom na vyššie uvedený
právny názor správneho súdu, ktorým podľa ustanovenia § 191 ods. 6 Správneho súdneho poriadku je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

15. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 Správneho súdneho
poriadku a v konaní úspešnej žalobkyni priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O
výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia.
II.

Kasačná sťažnosť žalovanej

16. Žalovaná podala proti rozhodnutiu správneho súdu kasačnú sťažnosť (ďalej aj ako „podaná kasačná
sťažnosť“ alebo „kasačná sťažnosť žalovanej“), v ktorej sa domáhala aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec správnemu súdu na ďalšie
konanie a žalobkyni nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalovaná napadla rozhodnutie správneho
súdu podanou kasačnou sťažnosťou v celom rozsahu z dôvodu podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm.
g/ Správneho súdneho poriadku - súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. Žalovaná v podanej kasačnej sťažnosti uviedla, že zastáva názor, že správny súd nesprávne
právne posúdil prejednávanú vec, keď v danom prípade dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej
je nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť, nakoľko žalovaná vo výroku rozhodnutia nešpecifikovala
konkrétne druhy výrobkov, pri ktorých malo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu.
Žalovaná má zároveň za to, že správny súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru prejednávanej a
rozhodovanej veci, keď taktiež uviedol, že rozhodnutie žalovanej v časti zaoberajúcej sa výškou uloženej
sankcie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

18. Žalovaná následne poukázala na ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku a uviedla, že má
za to, že výrok rozhodnutia žalovanej je v súlade so zásadou právnej istoty rozhodnutí správnych
orgánov. Žalovaná zdôrazňuje, že hoci § 47 Správneho poriadku vymedzuje obligatórne náležitosti
rozhodnutia správneho orgánu, je dôležité chápať rozhodnutie ako univerzálny celok. Žalovaná vylučuje
tvrdenie, že absencia špecifikácie druhov výrobkov obuvi vo výroku napadnutého rozhodnutia spôsobuje
neurčitosť skutku, a že rozhodnutie je z uvedeného dôvodu nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť.
Žalovaná sa nestotožňuje s názorom správneho súdu, nakoľko podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho
poriadku musí byť výrok formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať vyriešenie veci,
ktorá je predmetom správneho konania. Na základe uvedeného ustanovenia zákona nie je žiaduce, aby
boli vo výroku rozhodnutia konkrétne individualizované druhy výrobkov, keďže vo väčšine prípadov sa
pri vykonanej kontrole zistí značný počet druhov, ktoré nespĺňajú zákonom stanovené požiadavky. V
predmetnom prípade sa jednalo o 12 druhov výrobkov, t. j. konkrétnou individualizáciou týchto výrobkov
s uvedením počtu párov, značky, čísla artiklu a predajnej ceny, by výrok rozhodnutia nespĺňal požiadavku
stručnosti, ba práve naopak, takto formulovaný výrok by mohol pozostávať aj z niekoľkých strán. Z výroku
musí byť predovšetkým zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu
a ktorého ustanovenia správny orgán rozhodol. Z rozhodnutia prvoinštančného orgánu verejnej správy
je zrejmý čas a miesto porušenia zákonnej povinnosti, konkrétne ustanovenie zákona, ktoré žalobkyňa
porušila a počet výrobkov a ich celková hodnota. Takto špecifikovaný výrok dostatočne identifikuje
porušenie právnej povinnosti žalobkyne tak, aby nemohlo byť zameniteľné s iným a v budúcnosti
nenastali okolnosti z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok,
pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj pre zabezpečenie
riadneho práva na obhajobu. Žalovaná má za to, že v zmysle vyššie uvedeného výrok spĺňa zákonné
požiadavky a predmetné rozhodnutie bolo vydané na základe zákona a v jeho medziach.

19. Žalovaná v súvislosti s uvedeným taktiež uvádza, že v žiadnom prípade nemôže dôjsť k zámene
skutku s iným skutkom, nakoľko výrok formulovaný správnym orgánom je dostatočne presný, určitý,
stručný a úplne vyjadruje vyriešenie veci, ktorá je predmetom správneho konania. Tiež spĺňa požiadavku
na vecné, časové a miestne určenie konania, z ktorého správny delikt vyplýva. Skutočnosť, že výrok
rozhodnutia neobsahoval konkrétne individualizované výrobky nespôsobuje automaticky nezákonnosť
rozhodnutia. Žalovaná považuje tiež za potrebné uviesť, že podľa plánu práce Slovenskej obchodnej
inšpekcie, nemôže nastať taká situácia, že by rôzne dvojice inšpektorov, ktorí vykonávajú kontrolu,



vykonávali v ten istý deň kontrolu u rovnakého predávajúceho v totožnej prevádzkarni. Žalovaná zároveň
poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa od začiatku správneho konania vzhľadom k charakteru jej
obrany nemala pochybnosť, o akom skutku je vedené správne konanie, ktorého sa mala dopustiť, a
ktoré je jej kladené dozorujúcim orgánom za vinu.

20. V danej súvislosti žalovaná dáva do pozornosti, že pokiaľ aj orgány inšpekcie v administratívnom
konaní o zisťovaní a sankcionovaní správneho deliktu postupujú analógia legis podľa trestnoprávnej
úpravy, to neznamená, že trestnoprávnu úpravu aplikujú doslovne, pretože pre ich postup a
rozhodovanie je základným hmotnoprávnym predpisom zákon o ochrane spotrebiteľa a procesným
predpisom Správny poriadok.

21. Na podporu vyššie uvedených tvrdení dáva žalovaná do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo 233/2009, v ktorom súd vyslovil právny názor, že : „Pokiaľ ide
o námietku žalobcu, že skutok nebol vo výroku rozhodnutia náležité individualizovaný, najvyšší súd
uvádza, že výrok prvostupňového rozhodnutia obsahoval miesto a čas porušenia zákonných povinností,
uvedenie konkrétnych ustanovení zákona, ktoré žalobca porušil a vymedzenie výrobkov, u ktorých
boli zistené porušenia zákona, čo do celkového počtu ich druhov a ich celkovej hodnoty uvedenej
v slovenských korunách. Takéto vymedzenie skutku možno považovať za dostatočne konkrétne,
vylučujúce možnosť zámeny prejednávaného skutku s iným skutkom. Skutočnosť, že označenie
kontrolovaných výrobkov ich konkrétnym názvom a cenou, prípadne iným individualizovaným opisom,
je obsahom odôvodnenia rozhodnutia, ale nie je obsiahnuté vo výroku rozhodnutia, nemusí automaticky
spôsobiť nezákonnosť tohto rozhodnutia.“.

22. Podľa žalovanej rozhodnutie v plnom rozsahu spĺňa všetky náležitosti výroku rozhodnutia, a teda
sú v ňom presne špecifikované skutky s uvedením miesta, času a spôsobu ich spáchania spolu s
právnym vyhodnotením. Argumentácia správneho súdu, že absencia špecifikácie druhov výrobkov
obuvi vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia spôsobuje neurčitosť skutku vytknutého v žalobou
napadnutom rozhodnutí, sa nezakladá na právne relevantnom základe. Skutočnosť, že vo výroku
rozhodnutia správneho orgánu nie sú uvedené konkrétne druhy výrobkov nemôže zakladať nezákonnosť
či nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia, a to už s poukazom na vyššie citované obsahujúce náležitosti
výrokovej časti rozhodnutia.
23. Žalovaná nesúhlasí ani s tvrdením správneho súdu, že sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia
dostatočne nezaoberala so všetkými zákonnými kritériami uloženia pokuty. Žalovaná považuje skutkový
stav za jednoznačne preukázaný, správne právne posúdený a pokuta bola uložená žalobkyni oprávnene
a v súlade so zákonom. Čo sa týka výšky pokuty, žalovaná je toho názoru, že jej uloženie správny
orgán dostatočne odôvodnil a je primeraná povahe skutku. Žalovaná si v tejto súvislosti dovoľuje
poukázať nato, že z hľadiska miery zavinenia správny orgán prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa
ako predávajúca, ktorá predáva výrobky konečnému spotrebiteľovi, nesie objektívnu zodpovednosť za
dodržanie všetkých zákonom stanovených podmienok predaja výrobkov bez ohľadu na okolnosti, ktoré
spôsobili ich porušenie. Z hľadiska závažnosti porušenia povinnosti vyhodnotil správny orgán porušenie
povinnosti žalobkyne ako veľmi závažné, nakoľko absencia údajov o správnom používaní výrobkov,
ako aj o účele používania v súvislosti s jeho údržbou môže spôsobiť, že spotrebiteľ si nezvolí správny
spôsob používania a údržby výrobkov a nie jeho vinou dôjde k znehodnoteniu výrobkov a vyhliadky
na úspešnosť prípadného reklamačného konania by boli mizivé. Správny orgán zároveň prihliadal aj
na následky porušenia povinnosti, t. j. že neoznačením odpredávanej obuvi v zmysle požiadaviek
ustanovenia § 12 ods. 2 zákona ochrane spotrebiteľa predávajúci znížil rozsah práv spotrebiteľa, ktoré sú
garantované zákonom. Žalovaná dáva do pozornosti, že vzhľadom k tej skutočnosti, že celková hodnota
výrobkov, ktoré neboli označené v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, bola vysoká a dané porušenie
zákona o ochrane spotrebiteľa môže spôsobiť, že spotrebiteľ si nezvolí správny spôsob používania a
údržby výrobkov a nie jeho vinou dôjde k znehodnoteniu výrobkov, je výška pokuty primeraná a zároveň
zodpovedá zistenému protiprávnemu stavu a charakteru porušenia zákona.

24. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa uložená pokuta zohľadňuje
charakter a povahu zistených nedostatkov a taktiež účel § 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku.
Žalovaná nemohla znížiť výšku uloženej sankcie ani ju zrušiť, nakoľko by potom vybočil z medzí
ukladania pokút za obdobné porušenia právneho predpisu. Žalovaná sa však snaží v rámci správnej
úvahy prihliadať na všetky okolnosti prípadu aj pri udeľovaní pokuty tak, ako tomu bolo aj v prípade
žalobkyne. Na druhej strane je zo zákona viazaná, aby v rovnakých, resp. obdobných veciach



rozhodovala podobne, pričom táto požiadavka platí aj pre ukladanie sankcií. Zároveň treba dodať, že
na to, aby sankcia spĺňala aj represívnu zložku, musí byť citeľná v majetkovej sfére žalobkyne, nakoľko
má pôsobiť ako trest (represia) za spáchanie iného správneho deliktu. Ak by totiž represívna zložka
nebola citeľná, nemožno rozumne očakávať ani naplnenie ďalšej z funkcií pokuty, ktorou je prevencia,
a to jednak do vnútra - vo vzťahu k zodpovednostnému subjektu, ktorý si po primerane uloženej sankcii,
zodpovedajúcej zistenému nedostatku do budúcna rozmyslí, či znova poruší daný právny predpis,
ale aj smerom navonok - vo vzťahu k ostatným podnikateľským subjektom, ktorých má odstrašiť od
porušovania obdobnej povinnosti, ako v prípade žalobkyne.

25. Žalovaná má za to, že správny orgán pri určení výšky pokuty vychádzal z objektívnych zistení a
prihliadol na všetky okolnosti prípadu, opatrenia uskutočnené zo strany žalobkyne a táto zodpovedá v
plnej miere rozsahu a významu zistených nedostatkov.

26. V neposlednom rade má žalovaná za to, že správny súd sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len
na prerozprávanie administratívneho spisu, žaloby, vyjadrenia žalovanej k žalobe a posúdenie veci
uzavrel konštatáciou, že absencia špecifikácie druhov výrobkov obuvi vo výroku žalobou napadnutého
rozhodnutia spôsobuje neurčitosť skutku vytknutého v žalobou napadnutom rozhodnutí a z uvedeného
dôvodu je rozhodnutie žalovanej nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť. Správny súd taktiež v
posúdení veci uviedol, že rovnako rozhodnutie žalovanej v časti zaoberajúcej sa výškou uloženej
sankcie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a žalobkyňou vznesená námietka je preto
opodstatnená. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že správny súd v predmetnom
odôvodnení rozhodnutia viackrát parafrázoval, ba až citoval niektoré skutočnosti uvedené žalobkyňou
v žalobe. Správny súd sa podľa názoru žalovanej len stotožnil s argumentáciou žalobkyne uvedenou
v žalobe, pričom sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s dôvodmi, ktoré ho viedli k odlišnému
rozhodnutiu, keďže správny súd už v tej istej veci rozhodol 08. októbra 2015. Správny súd v rozhodnutí
z 08. októbra 2015, sp. zn. 1 S 221/2014 žalobu zamietol a žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
z 28. júna 2017, sp. zn. 6 Sžo 260/2015 rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší
súd Slovenskej republiky dospel vo svojom rozhodnutí k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť podľa
ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku a podľa ustanovenia § 221 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné
procesné pochybenie spočívajúce v odňatí možnosti účastníkovi konania konať pred súdom. Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa však vo svojom rozhodnutí nezaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.
27. Žalovaná na základe vyššie uvedeného poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutím správneho súd
bol porušený princíp právnej istoty, ktorý patrí k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty.
Súčasťou uvedeného princípu je aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a
II. ÚS 80/99), teda to, že rovnaké, resp. obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne
posudzované. Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických
skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným a dostatočným
spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty.
Žalovaná má za to, že rozhodnutie správneho súdu nebolo riadne a presvedčivo odôvodnené, nakoľko
správny súd sa len stotožnil s argumentáciou žalobkyne uvedenou v žalobe.

III.

Vyjadrenie žalobkyne ku kasačnej sťažnosti

28. Žalobkyňa sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadrila listom z 27. januára 2018 a žiadala, aby kasačný
súd zamietol kasačnú sťažnosť žalovanej a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia žalobkyne.

29. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že sa s uvedenou argumentáciou žalovanej nestotožňuje a
súhlasí s právnym názorom správneho súdu. Na podporu právneho názoru správneho súdu žalobkyňa
uviedla, že žalovanou uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli už prekonané
jeho ďalšou rozhodovacou činnosťou, ktorá nadväzuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, Európske právo a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.



30. Žalobkyňa poukazuje na nasledovné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky : sp. zn.
9 Sžr 59/2013, sp. zn. 2 Sžo 53/2013, sp. zn. 2 Sžo 2/2012, sp. zn. 5 Sžf 85/2011, sp. zn. 8 Sžo
9/2012, sp. zn. 5 Sžo 46/2011, sp. zn. 6 Sžo 6/2008, sp. zn. 6 Sžo 239/2008, sp. zn. 3 Sžp 5/2008,
sp. zn. 3 Szd 9/2009 a sp. zn. 6 Sžp 2/2010. Uvedené rozhodnutia tvoria konštantnú judikatúru, pokiaľ
ide o špecifikáciu náležitostí výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu, ktorým sa ukladá sankcia
za spáchanie správneho deliktu. Predmetné rozhodnutia majú spoločný základ v tom, že rozhodnutia
o správnych deliktoch považujú za rozhodnutia trestného charakteru. V takýchto rozhodnutiach o
správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý.
To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a
spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok
nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to
najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie
prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva
na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný
delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie
obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok. Pritom je potrebné
odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia.
Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do
práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis
skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená
a aké opatrenia, či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné
exekúciou. Výrok rozhodnutia musí preto obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu
jeho spáchania, poprípade i evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť
zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, poruší
zásady administratívneho trestania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza z čl. 6 ods. 1 veta prvá
Dohovoru o ochrane ľudských pri v a základných slobôd, z Odporúčania výboru ministrov č R(91) pre
členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára ako aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) a jednoznačne
zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne
delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné
činy.

31. Z uvedenej argumentácie je teda podľa žalobkyne zrejmé, že zľahčovanie žalovanej, že síce orgány
inšpekcie postupujú analógia legis podľa trestnoprávnej úpravy, to však neznamená, že trestnoprávnu
úpravu aplikujú doslovne, je absolútne vylúčené vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Výrok rozhodnutia v
trestnom konaní vždy obsahuje napr. v prípade krádeže jednoznačné špecifikovanie tovaru, ktorý bol
predmetom trestnej činnosti jeho značkou, cenou a veľkosťou (v prípade obuvi), pričom táto špecifikácia
nespôsobuje žiadne praktické ani iné problémy. Nie je daný žiadny právny ani iný dôvod, prečo by výrok
rozhodnutí vydaných v správnom konaní mal mať iný kvalitatívny rozmer ako výrok rozhodnutí vydaných
v trestnom konaní, keď tak ako vyplýva z vyššie uvedenej argumentácia trestanie za správne delikty
(priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí
podliehať rovnakému a nie podobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Rovnako argument
o údajnom väčšom počte strán, na ktorých má byť výrok napísaný, nie je presvedčivým právnym
argumentom. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že Správny poriadok v znení neskorších predpisov je
platný od 13. júla 1967. Vzhľadom na časový odstup je preto prirodzené, že ustanovenie § 47 Správneho
poriadku je potrebné vykladať v súlade s vyššie uvedenou rozhodovacou činnosťou, ktorá nadväzuje
na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európske právo a judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva a nie izolovane, ako keby k žiadnemu vývoju v ponímaní predmetnej právnej úpravy
nedošlo. V tejto súvislosti si dovoľuje žalobkyňa poukázať na čl. 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky
o prednosti medzinárodných zmlúv pred zákonmi Slovenskej republiky.

32. Z vyššie uvedeného žalobkyňa vyvodzuje ten záver, že výrok rozhodnutia o inom správnom
delikte musí obsahovať prísne formálne náležitosti aké sa kladú na rozhodnutie vydané v trestnom
konaní, keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter.
Preto je treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona a
Trestného poriadku. Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského
konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho
vyvodené následky v podobe sankcii, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho



alebo správneho trestania, je vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu a preto aj obsah výrokovej časti
rozhodnutia o správnom delikte musí spĺňať prísne formálne náležitosti aké sa kladú na rozhodnutie
vydané v trestnom konaní.

33. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010, sp. zn. 2
Sžo 233/2009, na ktoré poukázala žalovaná vo svojom rozhodnutí je potrebné zdôrazniť, že najvyšší
súd v tom čase nevychádzal z tej skutočnosti, že rozhodnutia o správnych deliktoch sa považujú
za rozhodnutia trestného charakteru. Tento záver vyplýva jednoznačne z odôvodnenia uvedené no
rozhodnutia, kde najvyšší súd bez akéhokoľvek bližšej právnej argumentácie iba konštatuje, že
vymedzenie výrobkov, u ktorých boli zistené porušenia zákona, čo do celkového počtu ich druhov
a ich celkovej hodnoty uvedenej v slovenských korunách nespôsobuje neurčitosť výroku. Pokiaľ
by najvyššiemu súdu bola známa žalobkyňou citovaná judikatúra, musel by sa vysporiadať s jej
závermi, inak by došlo k neodôvodnenému zvýhodňovaniu rozhodnutí o uložení sankcie za správny
delikt vydaných Slovenskou obchodnou inšpekciou oproti iným rozhodnutiam o správnych deliktoch
vydaných inými správnymi orgánmi. Najvyšší súd by totiž musel odôvodniť, prečo sa odchýlil od svojej
konštantnej judikatúry a prečo sa iba v rozhodnutiach o správnych deliktoch vydaných Slovenskou
obchodnou inšpekciou nevyžaduje prísna individualizácia skutku vo výroku rozhodnutia a naopak vo
výroku rozhodnutí vydaných inými štátnymi orgánmi je takáto individualizácia nevyhnutná. Podľa názoru
žalobkyne je však z citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu a z uvedenej argumentácie zrejmé, že
takýto právny záver nemôže obstáť.

34. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012, sp. zn. 1 Sžd
26/2011, na ktoré poukazuje žalovaná v tej súvislosti, že je dôležité chápať rozhodnutie ako univerzálny
celok, žalobkyňa uvádza nasledovné. Najvyšší súd Slovenskej republiky riešil iný skutkový prípad a
síce vyslovil právny názor k námietke, ktorý namietal svoju neistotu zapríčinenú tým, že žalovaná ako
odvolací správny orgán opomenula vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí vysloviť výrok k zvyšným častiam
pôvodného rozhodnutia. Je evidentné, že predmetný skutkový stav citovaného rozhodnutia je iný ako
skutkový stav tejto posudzovanej veci a jeho aplikácia je v tomto prípade vylúčená.

35. Žalobkyňa si zároveň dovoľuje poukázať na nejednotnosť rozhodovacej praxe Slovenskej obchodnej
inšpekcie, a to na rozhodnutie Inšpektorátu so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj, číslo: P/98/2/2014 z 30.
júna 2014, kde výrok rozhodnutia je formulovaný správne, pokiaľ ide o identifikáciu tovaru. Z uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že Slovenská obchodná inšpekcia nepostupuje rovnako pri špecifikácií skutkovej
vety vo výroku rozhodnutia. Zároveň špecifikácia druhu tovaru vo výroku rozhodnutia v citovanom
rozsahu nespôsobila to, že by výrok bol naformulovaný na niekoľkých stranách tak ako uvádza žalovaná
v kasačnej sťažnosti. Argument o počte druhov výrobkov 7 alebo 12 je teda absolútne irelevantný a je
citáciou predmetného rozhodnutia Inšpektorátu so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj vyvrátený.

36. Na základe vyššie uvedených právnych záverov je potom nutné odmietnuť argumentáciu použitú
žalovanou, podľa ktorej postačí, aby označenie kontrolovaných výrobkov ich konkrétnym názvom a
cenou a prípadne iným individualizovaným opisom boli obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia. Tak ako
vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie iba výroková časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a
povinností účastníkov konania.

37. Rovnako nemôže obstáť argument žalovanej, že práve akýsi plán práce Slovenskej obchodnej
inšpekcie má vylúčiť situáciu, že by rôzne dvojice inšpektorov vykonali v ten istý deň kontrolu u
rovnakého predávajúceho v rovnakej prevádzkarni, čím sa má zrejme zabrániť vytvorením prekážky
litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre
určenie rozsahu dokazovania. Uvedený plán je len akousi internou normou pre žalovanú a z neho
nevyplývajú žiadne práva a povinnosti pre tretie osoby. Zároveň plánom žalovaná nezasahuje do práv a
povinností účastníkov konania, ale je to až samotným rozhodnutím a ubezpečenie žalovanej, že práve
tento plán zabraňuje vzniku spomínanej situácie je bezpredmetný a účelový.

38. Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti výšky uloženej sankcie si žalobkyňa dovoľuje odkázať na
odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
IV.
39. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku v správnom súdnictve poskytuje
správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby



v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto
tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím
orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

40. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správne súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánu verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej
správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
41. Podľa ustanovenia § 177 ods. 1 Správneho súdneho poriadku správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.

42. Podľa ustanovenia § 178 ods. 1 Správneho súdneho poriadku žalobcom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutí orgánu
verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom
chránených záujmoch.

43. Podľa ustanovenia § 438 ods. 1 Správneho súdneho poriadku kasačnou sťažnosťou možno
napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

44. Podľa ustanovenia § 454 Správneho súdneho poriadku na rozhodnutie kasačného súdu je
rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

45. Podľa ustanovenia § 461 Správneho súdneho poriadku kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť,
ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.

46. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa ustanovenia § 21 písm. a/ Správneho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, po tom, čo zistil,
že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (ustanovenie § 443 Správneho súdneho poriadku a
ustanovenie § 444 Správneho súdneho poriadku), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti
(ustanovenie § 442 Správneho súdneho poriadku), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná
sťažnosť prípustná (ustanovenie § 439 Správneho súdneho poriadku), kasačná sťažnosť má predpísané
náležitosti (ustanovenie § 445 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a ustanovenie § 57 Správneho
súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa ustanovenia § 440 Správneho súdneho poriadku, ustanovenia §
441 Správneho súdneho poriadku a ustanovenia § 453 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa
ustanovenia § 455 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom
sídle kasačného súdu (www.nsud.sk ) podľa ustanovenia § 137 ods. 4 Správneho
súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, po neverejnej
porade senátu (ustanovenie § 137 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 452
ods. 1 Správneho súdneho poriadku) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V.

Právny názor kasačného súdu

47. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o kasačnej sťažnosti žalovanej podanej
proti rozhodnutiu správneho súdu, ktorým správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej z 29. septembra
2014 č. SK/0227/99/2014, ktorým Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej
obchodnej inšpekcie zamietla odvolanie účastníka správneho konania a potvrdila rozhodnutie
Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie pre Žilinský kraj z
03. februára 2014 č. P/0367/05/2013, ktorým Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej
obchodnej inšpekcie pre Žilinský kraj rozhodla že účastníkovi správneho konania ukladá podľa
ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa pokutu vo výške 800 eur, ktorú je účastník
konania povinný zaplatiť do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty „pre



nedodržanie povinností predávajúceho podľa § 12 ods. 2 - v zmysle ktorého je predávajúci povinný
zabezpečiť, aby ním predávané výrobky boli označené údajmi o spôsobe jeho použitia a údržby (t. j. o
účele použitia v súvislosti a jej druhom), keď kontrolami dňa 12.11.2013 a 28.11.2013 bolo zistené, že
v ponuke spotrebiteľom sa nachádzalo 12 druhov obuvi v hodnote 6 484,75 eur, pričom tieto výrobky
neboli označené údajmi o spôsobe ich používania a údržby (t. j. údajmi o účele použitia obuvi v súvislosti
s druhom obuvi) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.“.
48. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovanej vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu po tom, ako sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho a predloženého
súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 Správneho súdneho poriadku dospel k záveru,
že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia,
ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozhodnutia správneho súdu.

49. Na úvod kasačný súd konštatuje, že v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské
konanie teória rozoznáva najmä trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii
ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktným je len také porušenie
povinnosti (konanie či opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi
jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrená
v znakoch skutkovej podstaty, pri iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte okruhom
subjektov, ktoré sa môžu deliktu dopustiť. Výstižne to stanovuje zákonodarca v zákone č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v ustanovení § 2 ods. 1, ktorý definuje priestupok ako zavinené konanie, ktoré porušuje
alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone,
ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

50. Iné správne delikty majú svojou povahou najbližšie práve k priestupkom. V oboch prípadoch sa
jedná o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie
(opomenutie). Oba druhy deliktov sú prejednávané v správnom konaní, len s tým rozdielom, že
priestupky, hoci miera ich spoločenskej nebezpečnosti a škála a citeľnosť ukladaných opatrení či sankcií
je obvykle nižšia než pri iných správnych deliktoch, majú vlastný a prísnejší (z hľadiska požiadaviek
práva na spravodlivý proces) procesný režim ako iné správne delikty, hoci zásady trestania a konania
o nich sú obdobné.

51. Súhrnne však treba zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a
k tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z tohto odvodené
následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, teda či pôjde o oblasť súdneho či správneho
trestania, je skôr vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexiou názorov spoločnosti na
potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov, záujmov a hodnôt, než systematickým prístupom k úprave
verejnoprávnych povinností a zodpovednosti za ich porušenie. Kriminalizácia či naopak dekriminalizácia
určitých konaní nachádza výraz v platnej právnej úprave a jej zmenách, voľbe procesných nástrojov
potrebných na odhalenie, zistenie a dokázanie konkrétnych skutkov a v neposlednom rade i v
prísnosti postihu ich pôvodcov. Preto nemožno podceňovať odlišnosti jednotlivých hmotnoprávnych
úprav, ale najmä procesných pravidiel. Z týchto premís treba vychádzať pri posudzovaní nevyhnutnosti
konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí.

52. Podľa ustanovenia § 77 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku,
ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta
a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení
od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení
ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79
ods. 1). Široká oblasť iných správnych deliktov však takto jednoznačné vymedzenie náležitostí výroku
rozhodnutia neobsahuje a spravidla, tak ako v posudzovanom prípade, odkazuje na Správny poriadok
(§ 27 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). V prejednávanej veci je preto rozhodné
ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku.

53. Podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti



nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny
orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

54. Rozhodujúcou otázkou je, akú mieru špecifikácie vyžaduje pojem „rozhodnutie vo veci“ v prípade
iných správnych deliktov. Vymedzenie predmetu konania (rozhodnutie vo veci) vo výroku rozhodnutia
o správnom delikte musí podľa názoru kasačného súdu spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby
sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z
ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku, pretože vecou, o ktorej je rozhodované, je v danom prípade
iný správny delikt a vymedzenie veci musí zodpovedať jej charakteru. V rozhodnutí trestného charakteru,
ktorým je aj rozhodnutie o inom správnom delikte, je nevyhnutné postaviť naisto, za aké konkrétne
konanie je subjekt postihnutý - to možno zaručiť len presnou špecifikáciou údajov obsahujúcich popis
skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne, ako je tomu aj v prejednávanej veci,
uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby skutok nemohol byť zamenený s iným
konaním.

55. Podľa ustanovenia § 12 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. výrobca je povinný označiť výrobok údajmi,
ktoré pravdivo a úplne informujú predávajúceho o vlastnostiach dodaného výrobku; ak výrobca nesplní
svoju povinnosť, výrobok označí dovozca, ak ani dovozca neoznačí výrobok, označí ho dodávateľ.

56. Z uvedeného vyplýva, že nezameniteľná špecifikácia skutku, musí spočívať aj v identifikácii výrobku
tak, aby tento výrobok nebol zameniteľný s iným. Skutková veta obsiahnutá vo výroku rozhodnutia
prvoinštančného orgánu verejnej správy obsahuje nasledovnú identifikáciu výrobkov : „12 druhov obuvi
v hodnote 6 484,75 eur“. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že takáto identifikácia
výrobkov je nepostačujúca a spôsobuje neurčitosť skutku, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť pri
formulovaní výroku rozhodnutia. Riadne formulovaný výrok rozhodnutia, v ňom na prvom mieste
konkrétny a nezameniteľný popis skutku, je nezastupiteľnou súčasťou rozhodnutia. Neobstojí preto
kasačná námietka žalovanej, ktorá akcentuje na požiadavku stručnosti výroku rozhodnutia správneho
orgánu.

57. Tiež nemožno priznať relevanciu kasačnej námietke žalovanej, ktorá vychádza z premisy, že
rozhodnutie správneho orgánu je potrebné chápať ako univerzálny celok a postačí, ak presnú
idetifikikáciu výrobkov obsahuje odôvodnenie rozhodnutia. Uvedenú úvahu kasačný súd odmieta a
uvádza, že len z výroku rozhodnutia možno zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenie či
sankcia bola uložená, len porovnaním výroku rozhodnutia možno posudzovať prekážku veci rozhodnutej
a len výrok rozhodnutia môže byť vynútený správnou exekúciou.
58. Ak žalovaná poukazuje na právne závery obsiahnuté v skoršom rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24. februára 2010, sp. zn. 2 Sžo 233/2009, k uvedenému kasačný súd
dáva do pozornosti, že v tomto rozhodnutí sú obsiahnuté právne závery, ktoré boli už novšou
rozhodovacou činnosťou kasačného súdu prekonané, čo potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázala sama žalobkyňa vo svojej obrane proti podanej kasačnej
sťažnosti (napr. sp. zn. 9 Sžr 59/2013, sp. zn. 2 Sžo 53/2013, sp. zn. 2 Sžo 2/2012, sp. zn. 5 Sžf 85/2011,
sp. zn. 8 Sžo 9/2012, sp. zn. 5 Sžo 46/2011, sp. zn. 6 Sžo 6/2008, sp. zn. 6 Sžo 239/2008, sp. zn. 3 Sžp
5/2008, sp. zn. 3 Szd 9/2009 a sp. zn. 6 Sžp 2/2010).

59. Ďalej však kasačný súd musí posúdiť dôsledky opomenutia špecifikácie skutku vo výroku rozhodnutia
o inom správnom delikte. Správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej a rozhodnutie prvoinštančného
orgánu verejnej správy podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku, podľa
ktorého správny súd zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu
verejnej správy ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. S uvedený
posúdením kasačný súd nemôže súhlasiť. Nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť by bolo len
rozhodnutie, ktoré by neobsahovalo špecifikáciu skutku ani vo výroku ani v odôvodnení rozhodnutia
orgánu verejnej správy, prípadne za pristúpenia iných vád. Ak orgán verejnej správy neuvedie náležitosti,
ktorými je skutok dostatočne a nezameniteľne identifikovaný, do výroku svojho rozhodnutia, hoci
tieto skutočnosti sú súčasťou odôvodnenia tohto rozhodnutia, orgán verejnej správy podstatne poruší
ustanovenie o konaní pred ním (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku), ktoré má vždy za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa
ustanovenia § 191 ods. 1 písm. g/ Správneho súdneho poriadku.



59. Napokon musí kasačný súd venovať pozornosť aj námietke žalovanej, podľa ktorej neboli dané
dôvody na to aby správny súd konštatoval nedostatočné odôvodnenie uloženej sankcie, konkrétne
nedostatočné odôvodnenie výšky uloženej pokuty.

60. Podľa ustanovenia § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä
na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia
povinnosti.
61. Kasačný súd po preštudovaní rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvoinštančného
orgánu verejnej správy konštatuje, že z odôvodnenia týchto rozhodnutí v časti výšky uloženej pokuty,
zhodne s názorom správneho súdu, nevyplýva, ako pri určení výšky pokuty orgány verejnej správy
zohľadnili charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky
porušenia povinnosti, najmä akým spôsobom sa vysporiadali so skutočnosťou, že žalobkyňa informácie
podľa ustanovenia § 12 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. spotrebiteľom poskytovala, avšak nie včas
a zákonom stanoveným spôsobom. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje, že rozhodnutie
žalovanej v spojení s rozhodnutím prvoinštančného orgánu verejnej správy je v časti výšky uloženej
pokuty nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a správny súd preto správne vyslovil nezákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zrušil ich podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho
súdneho poriadku.

62. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky žalovanej v podanej
kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia správneho
súdu. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovanej podľa ustanovenia § 461
Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.

VI.

Trovy kasačného konania

63. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni, ktorá mala
v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
kasačného konania (ustanovenie § 467 ods. 1 Správneho súdneho poriadku v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku). Žalovanej nárok na náhradu trov kasačného konania
nepriznal, keďže jej zo zákona za tohto výsledku konania neprináleží.

64. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.