Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/220/2018 z 29. 1. 2019 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2019, sp. zn. 7Cdo/220/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:3512205082.1 Najvyšší súd | 7Cdo/220/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:3512205082.1 | 2019-01-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 205 CSP, § 447 CSP, § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z., § 420 CSP, § 451 ods. 3 CSP, § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z., § 421 CSP, § 196 ods. 1 ZP, § 9 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z., § 387 ods. 1 CSP, § 431 ods. 1 CSP, § 192 ZP, § 221 ods. 1 písm. g) OSP, § 365 ods. 1 písm. c) CSP, § 432 ods. 2 CSP, § 9 ZP, § 237 ods. 1 písm. f) OSP, § 447 CSP, § 196 ods. 2 ZP, § 205 ods. 1 písm. a) OSP, § 420 CSP, § 440 CSP, § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z., § 387 ods. 2 CSP, § 432 ods. 1 CSP, § 192 ods. 2 ZP, § 241 ods. 2 písm. b) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5bdda15c-0afd-487d-8a31-defc9dd4e435 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3512205082.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/220/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512205082
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3512205082.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ O. K., bytom Š. V.H. XXX/X, XXX XX D. N. D.,
zastúpenej JUDr. Miroslavom Šandrikom, advokátom so sídlom Stražovská 625/1, 922 03 Vrbové, 2/
mal. N. K., nar. XX. K. XXXX, bytom u matky, zastúpeného opatrovníkom Š. I., bytom A.. Š. V. XXX/X,
XXX XX D. N. D., proti žalovanému ML Produktion, s.r.o., so sídlom Rybárska 1, Nové Mesto nad Váhom,
IČO: 31 334 041, zastúpenému Mgr. Gabrielou Janíkovou, advokátkou so sídlom Hviezdoslavovo
námestie 25, 811 02 Bratislava, o určenie zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz, vedenom na
Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 7 Cpr 2/2012, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 15. februára 2018 sp. zn. 19 CoPr 11/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. mája 2015 č.k.
7 Cpr 2/2012-412 určil, že žalovaný je zodpovedný za škodu pri pracovnom úraze D.. N. K., právneho
predchodcu žalobcov 1/ a 2/ (ďalej aj „právny predchodca žalobcov 1/ a 2/“), ktorý sa stal 10. júna 2010
v čase o 9:16 hod. v Myjave, na ul. J.. M. B. č. XX/X, vo výrobnej hale spoločnosti ML Produktion, s.r.o.,
v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo povinnosťou súdu určiť rozsah zodpovednosti
žalovaného za pracovný úraz a vysloviť, či v zmysle § 192 a nasl. Zákonníka práce zamestnávateľ
právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/, t.j. žalovaný, zodpovedá za pracovný úraz v celom rozsahu.
Dospel k záveru, že sa nepotvrdila príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a namietaným porušením
predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/.
Pokiaľ žalovaný namieta pracovný postup právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ dňa 9. júna 2010, tak
takýto mechanizmus vzniku úrazového deja rozhodne preukázaný podľa súdu prvej inštancie nebol.
Dodal, že v zmysle ustanovenia § 192 ods. 2 Zákonníka práce, v zásade zamestnávateľ zodpovedá
zamestnancovi aj za škodu, ktorú mu prípadne spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia
úloh zamestnávateľa zamestnanci konajúci v jeho mene, čo bolo v konaní jednoznačne preukázané,
teda vznik škody na strane zamestnanca - právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/, porušenie právnych
povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnancom konajúcim v mene zamestnávateľa a -
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnych povinností, ktorého sa v rámci plnenia
úloh zamestnávateľa dopustil zamestnanec konajúci v jeho mene. V tomto prípade podľa súdu prvej
inštancie nie je významné, či zamestnancovi vznikla škoda pri plnení jeho úloh pre zamestnávateľa
alebo v súvislosti s ním. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu sa spája s konaním osôb, ktoré
konajú v jeho mene, a to bez zreteľa na ich zavinenie. Za osoby, ktoré konajú v mene zamestnávateľa,
sa považujú osoby uvedené v ustanovení § 9 Zákonníka práce. Primárnym faktorom pri určení miery
zodpovednosti zamestnávateľa je podľa súdu prvej inštancie kľúčová výpoveď svedka, S. C. v trestnom
konaní. Nakoľko však tento svedok poskytol rozporné tvrdenia, súdu prvej inštancie nie je zrejmé, či
bol lis deň pred úrazom v poriadku, resp. bolo potrebné volať technológa, či lis len doladiť. Naviac, na



nariadenom pojednávaní svedok odmietol vypovedať z dôvodu, že u žalovaného je zamestnaný jeho
syn, teda súd prvej inštancie má absolútne pochybnosti o vierohodnosti tohto svedka ako i skutočnosť,
že tento svedok ako jediný vedel a vie, ako to v skutočnosti bolo, avšak z dôvodu obáv účelovo menil
niekoľkokrát výpovede, v trestnom konaní bol naviac vypočutý až 4-krát. Súd prvej inštancie poukázal
aj na protokol Inšpektorátu práce v Trenčíne č.ITN-30-40-2.2/P-J2-10 zo dňa 8. septembra 2010, z
ktorého vyplýva, že právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ neobsluhoval pracovný prostriedok v súlade s
poznatkami, čo je porušením § 12 ods. 2 písm. a/ z.č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci; zamestnávateľ neurčil bezpečný postup, čo je porušením § 6 ods. 1 písm. i/ z.č. 124/2006 Z.z.;
zamestnávateľ v pracovnom postupe pre výrobu súčiastky Befestigungsarm 22Dx560 neurčil v operácii
č. 30- prehnúť, rovnať, náradie, ktorým sa má výrobná operácia vykonať; zamestnávateľ sústavne
nekontroloval a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásad bezpečnej práce a bezpečných postupov, čo je porušením
§ 9 ods. 1 písm. i/ z.č. 124/2006 Z.z.; zamestnávateľ postihnutého poskytol nevhodný pracovný
prostriedok- horné ohýbacie náradie a nepreukázal kontrolu dodržiavania predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany práce a zásad bezpečnej práce na lisoch. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalovaný v konaní nepreukázal zavinené konanie zamestnanca (právneho predchodcu žalobcov 1/
a 2/), ani príčinnú súvislosť so vznikom škody, pričom dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti
bolo na strane zamestnávateľa (žalovaného). I keď žalovaný produkoval množstvo dôkazov, tieto boli
irelevantné, účelové, nesúvisiace s predmetom konania. Jednoznačná havária na predmetnom lise bola
spôsobená nesprávnym vzájomným zoradením stroja a nástroja, pričom jednoznačne v konaní nebolo
preukázané, že toto nesprávne zoradenie vykonal právny predchodca žalobcu 1/ a 2/, D.. N. K.. Súd prvej
inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaný porušil ust. § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006, keď
nezabezpečil bezpečný pracovný postup, ust. § 9 ods. 1 zákona č. 124/2006, keď sústavne nekontroloval
a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci a bezpečné správanie
na pracovisku, keď neviedol kontrolnú knihu o stroji. Súd prvej inštancie má dôvodné pochybnosti, či
bol vôbec právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ riadne preškolený, poučený, preskúšaný. Nie je žiaden
písomný záznam o overení praktických znalostí právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ na lise 250C. Po
dôslednom vyhodnotení svedeckých výpovedí, znaleckých posudkov, spisu Inšpektorátu práce Trenčín,
darovacej zmluvy, osoby právneho predchodcu žalobcov 1/ a 2/ a tvrdenia znalca, že k havárii by
nedošlo, keby osoba, ktorá manipulovala s prestavením lisu pred haváriou a dodržala by postup pri
výmene nástroja, dospel k záveru, že žalovaný je zodpovedný za škodu pri pracovnom úraze právneho
predchodcu žalobcov 1/ a 2/.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 15. februára
2018 sp. zn. 19 CoPr 11/2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP. Odvolací súd sa v odôvodnení zaoberal najskôr dôvodnosťou odvolacej námietky
spočívajúcej v tvrdených skutočnostiach indikujúcich v prospech uplatnenia námietky, že rozhodovala
zaujatá sudkyňa, čím odvolateľ uplatnil dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 1 písm. a/ v
spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. (teraz v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ CSP), naplnenie ktorého
videl žalovaný v tom, že vec prejednávajúca sudkyňa posúdila skutkový stav veci neobjektívne, keď mal
za to, že celé konanie, vrátanie rozhodnutia vo veci, bolo poznačené snahou sudkyne vykompenzovať
právnemu predchodcovi žalobcov 1/ a 2/ a jeho rodine v maximálnej možnej miere tragické následky
predmetného pracovného úrazu. Vyvodil to okrem iného z tej skutočnosti, že mal za to, že tragické
okolnosti prípadu a osobitne vzhliadnutie reportáže sudkyňu zásadne v rozhodnutí veci ovplyvnili. Z
obsahu spisu odvolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné usúdiť, že sú
splnené predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne. Nebolo zistené, že by zákonná sudkyňa Mgr.
Stanislava Miklánková mala k veci samej alebo stranám sporu taký vzťah, v dôsledku ktorého by mala
byť ovplyvnená pri nezávislom a nestrannom konaní a rozhodovaní veci. Po zhodnotení okolností danej
veci dospel odvolací súd k záveru, že vzťah zákonnej sudkyne k prejednávanej veci a stranám sporu
nebol preukázaný. Rovnako ani úvahy žalovaného o postupoch zákonnej sudkyne v konaní nezakladajú
podľa odvolacieho súdu dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Preskúmaním
veci odvolací súd dospel k záveru, že ani jedna odvolacia námietka žalovaného nie je spôsobilou mať za
následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd konštatoval, že skutkovo
totožné námietky ako v odvolacom konaní produkoval žalovaný už v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie, s ktorými sa tento v celom rozsahu správne a dostatočne vysporiadal. Odvolací súd
ďalej uviedol, že v danom spore zastáva so súdom prvej inštancie zhodný názor, že zamestnávateľ sa
svojej zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla právnemu predchodcovi žalobcov 1/ a 2/ pri pracovnom



úraze, nezbavil. Z rozsiahleho dokazovania súdom prvej inštancie nepochybne vyplýva, že taxatívne
vymedzené dôvody, pre ktoré sa zamestnávateľ môže zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz v zmysle
ust. § 196 ods. 1, 2 Zákonníka práce, neboli naplnené a zamestnávateľom preukázané. Stotožnil sa
v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a konštatoval správnosť
jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

3. Žalovaný podal voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu, že dovolanie je prípustné podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, nakoľko mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Vadu vidí v tom, že súdy nerešpektovali ustanovenie § 205 CSP (predtým § 134 OSP), keď pri
rozhodovaní nebrali do úvahy dôkaz predložený žalovaným - protokol Inšpektorátu práce z 8. septembra
2010, ktorý má charakter verejnej listiny a ktorý mal byť pri rozhodovaní súdu zohľadnený v zmysle
§ 205 CSP ako pravdivý, keďže v konaní nebol preukázaný opak skutočností v ňom deklarovaných.
Namieta, že odvolací súd porušujúc svoje povinnosti vyplývajúce z § 387 ods. 3 CSP, sa v odôvodnení
svojho rozsudku vôbec nezaoberal podstatnými vyjadreniami žalovaného prednesenými v konaní
na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie riadne
nevysporiadal a nevysporiadal sa ani s podstatnými tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní. Tým
súdy podľa žalovaného zásadným spôsobom porušili jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť a preskúmateľnosť rozhodnutia a právo na zachovanie rovnosti strán. Tvrdí, že z
protokolu Inšpektorátu práce vyplýva, že nedostatky, ktoré sú v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom,
boli zistené výlučne len na strane zamestnanca D.. N. K..

4. Žalobcovia 1/ a 2/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami
ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo
92/2012).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.



10. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,
5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na
faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku.

17. Pokiaľ žalovaný v dovolaní namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na to, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť
bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok
prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS
184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

18. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta, ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a



dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

19. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd
citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa.

20. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že všeobecný súd (súd prvej inštancie a odvolací súd)
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

21. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
náležitosti v zmysle § 236 CSP a žalovaný neopodstatnene namieta nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím
prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom
prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania
v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

22. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správne v zmysle § 387 ods.1 CSP, pričom v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa v takomto
prípade mohol obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Táto forma
skráteného rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na
spravodlivé súdne konanie vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným
vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie.

23. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súdy porušili zásadu rovnosti procesných strán. Súd
prvej inštancie i odvolací súd vytvorili obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k
vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany.

24. K námietke žalovaného, že súdy pri rozhodovaní nebrali do úvahy dôkaz predložený žalovaným -
protokol Inšpektorátu práce z 8. septembra 2010, ktorý má charakter verejnej listiny a ktorý mal byť pri
rozhodovaní súdu zohľadnený v zmysle § 205 CSP ako pravdivý, keďže v konaní nebol preukázaný
opak skutočností v ňom deklarovaných, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s predloženým dôkazom Protokolom Inšpektorátu práce Trenčín, č. ITN-30-40-2.2/P-
J2-10 v odôvodnení napadnutého rozsudku na strane 19. Poukázal na to, že protokol Inšpektorátu
práce poukazuje aj na porušenie povinností žalovaného, ktorý porušil ust. § 6 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 124/2006, keď nezabezpečil bezpečný pracovný postup, ust. § 9 ods. 1 zákona č. 124/2006, keď
sústavne nekontroloval a nevyžadoval dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci
a bezpečné správanie na pracovisku, keď neviedol kontrolnú knihu o stroji. Neobstojí teda tvrdenie
žalovaného, že by sa súd prvej inštancie nevyjadril k predloženému dôkazu.

25. Navyše dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou
konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Už podľa predchádzajúcej právnej úpravy najvyšší súd dospel
k záveru, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá vadu zmätočnosti. Taktiež
dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné
zistenie rozhodujúcich skutkových okolností alebo nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov (viď R



42/1993, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 1 Cdo 18/2011,
3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012). Nová právna
úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

26. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného nie je podľa § 420 písm. f/
CSP prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

27. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.