Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/86/2017 z 26. 3. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2019, sp. zn. 9Sžsk/86/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5014200294.3 Najvyšší súd | 9Sžsk/86/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:5014200294.3 | 2019-03-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/153aac30-ec1e-4052-9cc9-399e8c3a5f2f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200294.3 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/86/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200294
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5014200294.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej
a členov senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej žalobkyne: P. F.-G.,
bytom B. XXE/X, XX-XXX E., X. J., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Bratislava, so sídlom
Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: U. P. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. Xb/XX, XX-XXX A.-A., X. J., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 8603-3/2014-
BA zo dňa 20.01.2014, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
21Scud/8/2014-82 z 08.03.2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21Scud/8/2014-82 z
08.03.2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 8603-3/2014-BA zo dňa 20.01.2014 z r u š u j
e a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania a trov kasačného konania voči žalovanej v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 21Scud/8/2014-82 z 08.03.2017 zamietol žalobu, ktorou
sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 8603-3/2014-
BA zo dňa 20.01.2014. Týmto rozhodnutím žalovaná okrem formálnej zmeny textu prvostupňového
rozhodnutia potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0242/2011-23 z
09.09.2011, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyni nevzniklo nemocenské
poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti dňom 01.05.2010.

2. Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobkyňa bola prihlásená
do sociálneho poistenia v Slovenskej republike odo dňa 01.05.2010 zamestnávateľom U. P. F. -
GM CONSULTING, so sídlom Buková 22. Dňa 07.07.2011 vykonala Sociálna poisťovňa v sídle
zamestnávateľa U. P. F. - GM CONSULTING kontrolu, ktorou však nebola preukázaná reálna činnosť
zamestnancov zamestnávateľa, teda ani žalobkyne. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodla
rozhodnutím č. 700-0242/2011-23 z 09.09.2011 tak, že žalobkyni nevznikla účasť na nemocenskom
poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.05.2010.

3. V administratívnom spise žalovanej sa nachádza prípis poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013
adresovaný Sociálnej poisťovni, v ktorom bolo uvedené: „Spoločne bolo dohodnuté, že Sociálna
poisťovňa zašle ZUS list, v ktorom bude informovať, že 5 firiem (vrátane zamestnávateľa žalobkyne,
pozn. súdu) sú „poštovými schránkami” a v nich zamestnané osoby v skutočnosti nevykonávajú
zamestnanie na území Slovenskej republiky. Spoločne sme dohodli, že Vaše konania týkajúce sa
odvolaní proti rozhodnutiam, ktoré vydali pobočky Sociálnej poisťovne, budú prerušené. ZUS mal na



základe Vami predložených informácií rozhodnúť o poľskom zákonodarstve. Žiadame Vás o vysvetlenie,
či Vaše stanovisko obsiahnuté vo Vašom liste z 25.07.2013 znamená, že Ústredie Sociálnej poisťovne
nepreruší konanie vo veci odvolaní proti rozhodnutiu a nebude čakať až ZUS rozhodne o poľskom
zákonodarstve, ale na základe vlastných zistení potvrdí tie 1236 rozhodnutí, ktoré vydali pobočky
Sociálnej poisťovne? Ak áno, tak rozumieme, že na základe doručených od Vás informácií o vstupe
do platnosti rozhodnutí, ktoré vydali pobočky Sociálnej poisťovne, ZUS určí poľské zákonodarstvo
na základe predpisov práva EU. Myslíme, že v prípade týchto 1236 osôb možno potvrdiť, že poľské
zákonodarstvo bolo určené na základe spoločnej dohody Sociálnej poisťovne a ZUS. Podľa článku 16
ods. 4 nariadenia č. 987/2009 takto určené zákonodarstvo bude mať konečnú platnosť. Teda nie je
potrebné, aby sme Vás informovali o rozhodnutiach ZUS vo veci určenia poľského zákonodarstva, podľa
článku 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009? Žiadame Vás o potvrdenie správnosti nášho usudzovania.
Opätovne Vám ďakujeme za pomoc v tejto komplikovanej veci, žiadame Vás o Vaše stanovisko ohľadne
nastolených nami problémov“.

4. Ďalej sa v administratívnom spise nachádza tiež prípis žalovanej z 10.12.2013 adresovaný poľskej
inštitúcií sociálneho zabezpečenia ZUS, podľa ktorého „keďže riešenie situácie zamestnancov vyššie
uvedených piatich zamestnávateľov prebieha už pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa v rámci
riešenia ich situácie je viazaná lehotami na vybavenie, pričom ich predlžovanie je s ohľadom na celkovú
situáciu dlhšie nežiaduce, akceptujeme Váš návrh na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou
poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) 987/2009, v
zmysle ktorej je v prípade týchto 1236 osôb určené poľské zákonodarstvo a takto určené zákonodarstvo
má konečnú platnosť.”

5. Rozhodnutím č. 8603-3/2014-BA z 20.01.2014 žalovaná potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Trnava č. 700-0242/2011-23 z 09.09.2011. Napadnuté rozhodnutie bolo odôvodnené kontrolou
zo 07.07.2011, pričom žalovaná list ZUS z 10.10.2013 a list Sociálnej poisťovne z 10.12.2013 považovala
za dohodu medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS o určení popského zákonodarstva pre žalobkyňu v súlade
s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

6. Krajský súd odôvodnil rozsudok tým, že žalobkyňa v danom prípade nepreukázala reálny výkon
činnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Bola v konaní povinná uniesť bremeno tvrdení
a dôkazné bremeno a preukázať, aký konkrétny rozsah akej pracovnej činnosti pre zamestnávateľa
reálne vykonávala, čo sa však nestalo. Neuniesla teda bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Žalobkyňa
tvrdila, že má vykonávať prácu promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo
klientmi zamestnávateľa, podľa pracovnej zmluvy jej náplňou práce je kontakt s potenciálnymi klientmi,
najmi však distribúcia reklamných letákov na území SR. Krajský súd vymedzuje promotéra ako osobu,
ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, jeho úlohou nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek,
resp. letákov rôznych spoločností bez ďalšieho. Krajský súd ďalej ustálil, že aplikovať nariadenie (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie”) a jeho čl.
11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie”) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď
osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len
„SZČO”) v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobkyňa vykonáva činnosť SZČO v Poľskej
republike (čo nebolo v konaní sporné), avšak z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo
preukázané, že by fakticky vykonávala činnosť zamestnanca na území SR. Neboli teda splnené zákonné
predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh
činností žalobkyne ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR. V konaní
nebolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného
nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh
dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť
môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych
predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa, ktorá poukázala na
čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a namieta právomoc žalovanej vydať rozhodnutie o nevzniku
povinného sociálneho poistenia žalobkyne. Žalobkyňa má za to, že Krajský súd v Žiline vec nesprávne
právne posúdil, pričom sa odvoláva tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.



9Sžso/90/2015 zo 14.12.2016. Žalobkyňa tiež v kasačnej sťažnosti uvádza, že ak žalovaná vo svojich
rozhodnutiach poukazuje na list poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013 v spojení s listom žalovanej z
10.12.2013, ktorými malo byť žalobkyni údajne určené poľské zákonodarstvo, potom je jej povinnosťou
existenciu takejto dohody preukázať. Touto skutočnosťou sa Krajský súd v Žiline vôbec nezaoberal,
čím vec nesprávne právne posúdil, pričom žalobkyňa má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je
vydané predčasne, zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, pričom
tento je neúplný, a to aj s ohľadom na dohodu podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Krajský
súd v Žiline podľa právneho názoru žalobkyne porušil zákon tým, že nesprávne právne vec posúdil, keď
zákonným spôsobom nevyhodnotil kontrolu uskutočnenú u zamestnávateľa žalobkyne, ktorej výsledkom
bol záznam v zmysle § 246 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. V zmysle dikcie §
246 ods. 6 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že ak sa počas kontroly nezistí porušenie právnych
predpisov, vypracuje sa len záznam o kontrole, ako tomu bolo aj v danom prípade. V nadväznosti na
vyššie uvedené žalobkyňa uvádza, že pri posudzovaní jej statusu ako zamestnankyne Krajský súd v
Žiline nerešpektoval § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a nad rámec zákona polemizuje, či žalobkyňa
vykonáva činnosť v zmysle pracovnej zmluvy a čo táto činnosť fakticky znamená. Žalobkyňa zdôrazňuje,
že správny orgán ani správny súd od nej nemôžu požadovať splnenie iných ako zákonom č. 461/2003 Z.
z. alebo čl. 1 písm. a/ základného nariadenia stanovených podmienok. Žalovaná poukazuje na zmluvnú
voľnosť medzi ňou a jej zamestnávateľom. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhuje, aby kasačný súd
zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21Scud/8/2014 z 08.03.2017 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a žalobkyni priznal náhradu trov konania a kasačného konania.

8. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaná zdôraznila, že formálne založenie pracovnoprávneho
vzťahu pracovnou zmluvou žalobkyni nezakladá automaticky právo na aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia. Poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05, podľa
ktorého za pracovníka je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. To,
že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj v článku 13 ods. 3 základného nariadenia. Uvádza,
že kontroly uskutočňované Sociálnou poisťovňou nemuseli byť oznamované každému zamestnancovi
jednotlivo, zamestnávateľ bol s kontrolou oboznámený a žalovaná vyzvala zamestnávateľa, aby predložil
doklady o reálnom výkone činnosti zamestnancov. Následne boli predložené štvrťročné správy o
vykonaní práce, ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia a
faktúry za vykonané služby zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve. V štvrťročných správach
o vykonaní prác je len podpis žalobkyne. Podpis koordinátora a majiteľa firmy na predmetných správach
chýba. Žalobkyňa tiež neposkytla Sociálnej poisťovni výpisy z účtu, ktoré by dokazovali, že dostávala
mzdu za vykonanú prácu. Vzhľadom na uvedené žalovaná naďalej zastáva právny názor, že na
základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území
Slovenskej republiky. Žalovaná má za to, že dôkazné bremeno leží nielen na nej, ale aj na žalobkyni
a zamestnávateľovi, ktorí si túto povinnosť riadne nesplnili. Vyjadruje tiež právny názor, že nesprávne
označenie výsledku kontroly nemá vplyv na obsah daného dokumentu, z ktorého vyplýva, že bolo
zistených viacero pochybní. Žalovaná tiež poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a
uvádza, že listom z 10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013 na uzatvorenie
spoločnej dohody medzi žalovanou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS, v zmysle
ktorej bolo žalobkyni určené poľské zákonodarstvo. Záverom poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/22/2015 z 27.04.2016, ktorý v obdobnom prípade potvrdil
zamietajúci rozsudok krajského súdu. Podľa záveru Najvyššieho súdu SR v uvedenej veci nebolo
preukázané, že by žalobkyňa reálne vykonávala činnosť na území Slovenskej republiky. Vzhľadom
na tieto skutočnosti žalovaná navrhuje, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
21Scud/8/2014-82 z 08.03.2017 ako vecne správny potvrdil.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 492 ods. 2
SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
je dôvodná a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21Scud/8/2014-82 z 08.03.2017 je potrebné zmeniť
tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 2 SSP.

10. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.



11. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

12. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

13. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

14. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

15. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

16. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

17. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

18. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

19. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. Al z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. Al“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:
a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

20. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. Al inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí



s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

21. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. Al ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje
rozhodnutie.

22. Podľa bodu 7 rozhodnutia Al žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

23. Podľa bodu 9 rozhodnutia Al dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

24. Podľa bodu 10 rozhodnutia Al ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší
alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom rozhodnutí
informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu
toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

25. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

26. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom
spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej
celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom
rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského
štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

27. Otázka, či žalobkyňa spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda
či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom posúdenia, na vykonanie ktorého
je príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho
poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek
iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je oj. aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti,
či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali
inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by tak dôjsť k situácii,
že rozhodnú rôzne, následkom čoho táto osoba by podliehala systému sociálneho zabezpečenia
viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na
vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadene, pričom
vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania
uplatniteľnej legislatívy.

28. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution
of the place of residence, instituce místa bydliště, der Tröger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl.
13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa má bydlisko v Poľskej
republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

29. Pokiaľ' žalovaná poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a na skutočnosť, že dohoda
medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu,
kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí byt' existencia takejto dohody
(aj keď nariadenie explicitne nevyžaduje písomnú formu) žalovanou preukázaná.



30. Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16
ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byt' určitá, čo do obsahu ako aj
subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byt' zachytená
v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej
poisťovne. (Uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia sp. zn. 1Vs/1/2018).

31. Žalovaná považuje za dohodu podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia list ZUS z 10.10.2013
a následnú odpoveď žalovanej z 10.12.2013. Z listu ZUS vyplýva, že spoločne bolo dohodnuté,
že Sociálna poisťovňa zašle ZUS list, v ktorom bude informovať, že uvedení podnikatelia, vrátane
zamestnávateľa žalobkyne, sú „poštovými schránkami“ a v nich zamestnané osoby v skutočnosti
nevykonávajú zamestnanie na území SR. ZUS mal na základe zaslaných informácií rozhodnúť o
poľskom zákonodarstve. ZUS ďalej uviedla, že má za to, že v prípade „týchto 1236 osôb možno potvrdiť,
že poľské zákonodarstvo bolo určené na základe spoločnej dohody Sociálnej poisťovne a ZUS“. Z listu
žalovanej z 10.12.2013 vyplýva, že rozhodnutia boli potvrdené len v prípade prvých 210 osôb, u ktorých
bola zaslaná informácia z poľskej strany, v prípade ďalších 1.000 osôb sú konania naďalej prerušené,
pretože neboli potvrdené statusy týchto osôb. Žalovaná ďalej uvádza, že akceptuje návrh na uzavretie
spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS, v zmysle ktorej je v prípade „týchto 1.236 osôb
určené poľské zákonodarstvo“. Takto vymedzená „dohoda“ nespĺňa ani kritérium perfektnosti, keď z
nej nie je zrejmé ani vymedzenie osôb, na ktoré sa má vzťahovať. V oboch listoch sa uvádza len
počet osôb, ktoré majú podliehať poľskému zákonodarstvu, nie aj ich vymedzenie menom, priezviskom,
dátumom narodenia a bydliskom. Z predmetných listov nie je ani zrejmé časové obdobie, počas ktorého
bolo preukázané, že činnosť zamestnávateľov bola fiktívna. Nemožno teda tvrdiť, že na žalobkyňu sa
vzťahuje poľské zákonodarstvo na základe dohody podľa § 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.

32. Kasačný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalovaná tvrdiac, že žalobkyni bola určená
poľská legislatíva, konala a rozhodovala o existencii povinného sociálneho poistenia podľa slovenskej
legislatívy, pričom opomenula prioritne vyriešiť otázku svojej právomoci.

33. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských
štátov EU určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej
osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená dohodou a dotknutá osoba bude
podliehať pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená.

34. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého
dátumu podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm.
p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve (Uznesenie Veľkého senátu
správneho kolégia sp. zn. 1Vs/ 1/2018). Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej
republiky, inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobkyne podľa poľskej
legislatívy a povinnosťou Sociálnej poisťovne bude podanie - prihlášku, ktorým sa začalo konanie, zaslať
poľskej inštitúcií.

35. Vzhľadom na uvedené dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a rozhodnutie
krajského súdu je potrebné podľa § 462 ods. 2 SSP zmeniť tak, že súd zruší napadnuté rozhodnutie
žalovanej č. 8603-3/2014-BA z 20.01.2014 a vec vráti žalovanej na ďalšie konanie.

36. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie
uvedené pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom kasačného súdu. Žalovaná vyčká na určenie
uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, prípadne využije postup podľa
čl. 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím Al. V prípade určenia slovenskej
legislatívy vykoná žalovaná konanie podľa zákona č. 461/2003 Z. z.. Ak však bude určená poľská
legislatíva, postúpi žalovaná prihlášku poľskej inštitúcií sociálneho zabezpečenia ZUS.

37. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s ust. 467 ods. 1 SSP tak, že
úspešnému žalobcovi priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred krajským súdom ako aj
kasačného konania. O Výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá Súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).



38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.