Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/74/2018 z 27. 4. 2020
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2020, sp. zn. 1Sžfk/74/2018, ECLI:SK:NSSR:2020:1016201366.1
Najvyšší súd | 1Sžfk/74/2018 | ECLI:SK:NSSR:2020:1016201366.1 | 2020-04-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: SSP, zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/483a8526-ca74-43bf-82fa-63c0e5ade998
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1016201366.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžfk/74/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201366
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1016201366.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcu (v konaní sťažovateľ): SALICS s. r.o., IČO: 36 835 404, so sídlom Klincová č. 37, 821 08
Bratislava, zast.: JUDr. Ondrejom Krempaským, IČO: 51 814 498, advokátom so sídlom advokátskej
kancelárie Račianska č. 66, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci všeobecnej
správnej žaloby, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. júla 2018
č.k. 1S/160/2016-92, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť  z a m i e t a .

Účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Predmet kasačnej sťažnosti

1. Konanie o kasačnej sťažnosti z 09.10.2018 (č.l. 118) sa týka prieskumu rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 12. júla 2018 č.k. 1S/160/2016-92 (ďalej len „napadnutý rozsudok"), ktorým správny
súd žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. 103134928/2016 z 12.05.2016 (ďalej len „preskúmavané
rozhodnutie" - č.l. 11) vydanému v daňovom konaní zamietol.

2. Kasačná sťažnosť sa opiera o nasledovný dôvod:
- § 440 ods. 1 písm. g) v spojení s odsekom 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „S.s.p.", resp. „Správny súdny poriadok"), t.j. správny súd nesprávne právne posúdil ust. § 49 ods.
1 a § 51 ods. 1 a § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.z.") v spojení s § 24 a s poukazom na § 3 ods. 1 a 3 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok").

II.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

3. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako odvolací finančný orgán konajúci v zmysle § 74 ods.
4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane") č.
21198508/2015 z 09.11.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie").



Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na preskúmavanú vec odvolací orgán
napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie
potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.
Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo
orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
4. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi
dane (viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň", resp. „DPH") za
zdaňovacie obdobie december 2013 v tam uvedenej sume.
Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

5. Vyrubenie dane pri aplikácii ustanovenia § 49 a nasl. ustanovení zák. č. 222/2004 Z.z. správca
dane odôvodnil tým, že šetrením za zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané
dôkazy, ktoré odôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly uvedený v protokole z daňovej kontroly
č. 9104407/5/416669/2015/Achb z 25.02.2015 (ďalej len „protokol").
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,
ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri
dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania
stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru
nájomcovi.
Podľa § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo
v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

6. Nehodnovernými majú byť podľa správcu dane údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú
nasledujúcich zdaniteľných obchodov žalobcu:
1) dodávka tovaru (poľnohospodárske plodiny ako kukurica, slnečnica, repka olejná vo veľkých
hmotnostných objemoch ako aj repkový olej) v prospech žalobcu od žalobcom označených dodávateľov
SLO-GEN s.r.o., Komárno (ďalej len „spoločnosť SLO-GEN"), AUTOPROMT s.r.o., Vrakúň (ďalej len
„spoločnosť AUTOPROMPT") a Alfa next s.r.o., Bratislava (ďalej len „spoločnosť Alfa" - resp. spoločne
tiež „dodávateľské spoločnosti"), za ktorej údajné vykonanie vystavili dodávateľské spoločnosti viacero
(sporných) faktúr v kontrolovanom zdaniteľnom období,
a) konateľ žalobcu (pán E.Á. G.) do zápisnice zo 06.05.2014 uviedol, že
i) žalobca okrem konateľa nemal žiadnych zamestnancov, nemal žiadny hmotný investičný majetok a
obchodoval s poľnohospodárskymi plodinami,
b) u spoločnosti SLO-GEN bolo dožiadaným správcom dane zistené, že
i) na uvedenej adrese sa nachádzal rodinný dom, kde sa nikto nenachádzal,
ii) žiadosti adresované správcom dane na túto adresu sa vrátili späť s poznámkou „adresát je neznámy",
iii) podľa informácií známych správcovi dane spoločnosť SLO-GEN
(1) v daňovom priznaní k DPH za 4. štvrťrok 2013 si uplatnila nadmerný odpočet, avšak v dôsledku
absencie dokladov od spoločnosti SLO-GEN správca dane nemohol preveriť, či daň z tvrdeného dodania
tovaru žalobcovi aj priznala,
(2) následne správca dane zrušil registráciu na DPH pre nesplnenie povinnosti podávať priznanie,
(3) daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2013 nepodala,



iv) hoci konateľ spoločnosti SLO-GEN (pán A. R.) na adrese v Maďarsku predvolanie na vypočutie
svedka si prevzal, tak sa bez ospravedlnenia nedostavil,
v) toto sa zopakovalo aj v prípade bývalého konateľa spoločnosti SLO-GEN (pán C. C.) na adrese v
Maďarsku,
c) u spoločnosti AUTOPROMPT bolo dožiadaným správcom dane zistené, že
i) na uvedenej adrese sa nachádzal rodinný dom, kde sa nenachádzali znaky obvyklé pre identifikáciu
sídla,
ii) podľa informácií známych správcovi dane spoločnosť AUTOPROMPT
(1) nemá žiadnych zamestnancov,
(2) v daňovom priznaní k DPH za 4. štvrťrok 2013 si uplatnila nadmerný odpočet, avšak v dôsledku
absencie dokladov od spoločnosti AUTOPROMPT správca dane nemohol preveriť, či daň z tvrdeného
dodania tovaru žalobcovi aj priznala,
(3) registráciu na DPH správca dane ukončil k 30.11.2014 pre nesplnenie povinnosti podávať priznanie,
iii) hoci konateľ spoločnosti AUTOPROMPT (pán C. D.) na adrese v Maďarsku predvolanie na vypočutie
svedka si prevzal, tak sa bez ospravedlnenia nedostavil,
d) u spoločnosti Alfa bolo správcom dane zistené, že
i) na uvedenej adrese sa nenachádzajú znaky obvyklé pre identifikáciu sídla,
ii) žiadosti adresované správcom dane na túto adresu sa vrátili späť s poznámkou „adresát je neznámy",
iii) podľa informácií známych správcovi dane
(1) spoločnosť Alfa nemá žiadnych zamestnancov,
(2) posledné daňové priznanie k DPH podal iba za 2. štvrťrok 2013, následne správca dane zrušil
registráciu pre nesplnenie povinnosti podávať priznanie
iv) hoci konateľ spoločnosti Alfa (pán C. E.) na adrese v Maďarsku predvolanie na vypočutie svedka si
prevzal, tak sa bez ospravedlnenia nedostavil,
e) súčasne tovar mal byť obratom predaný (odberateľské spoločnosti BOKADA a.s. a AGRO-ZR s.r.o.)
v priebehu decembra 2013, pričom
i) žiadna z nich nepotvrdila, že ide o rovnaký tovar, ako je tovar údajne nakúpený podľa sporných faktúr
od dodávateľských spoločností,
ii) tvrdenie, že ide o dodanie tovaru v rovnakých hmotnostiach je pravdivé iba u komodity repka a
slnečnica.

7. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku (najmä vlastné zistenia a
zistenia dožiadaných správcov dane o nekontaktnosti dodávateľských spoločností, že nedisponujú
žiadnymi pracovníkmi) správca dane dospel k záveru, ktorý si osvojil aj žalovaný, že u vyššie uvedených
dodávateľských spoločností nevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č.
222/2004 Z.z., nakoľko žalobca nepreukázal, že zdaniteľné obchody tak, ako boli opísané v sporných
faktúrach aj sa zrealizovali (najmä nepreukázal sa pôvod tovaru a jeho fyzickú existenciu), a tým nemohol
vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u žalobcu.

8. Na základe pripomienok k protokolu správca dane vo vyrubovacom konaní vypočul osoby oprávnené
konať za odberateľské spoločnosti žalobcu, t.j. spoločnosti BOKADA a.s. a AGRO-ZR s.r.o. Vykonané
výsluchy svedkov (konateľov uvedených odberateľských spoločností) potvrdili, že skladovými priestormi
v tom období nedisponovali a dopravu tovaru nevykonali, keďže ju podľa ich výpovede vykonal žalobca
vlastným autom. Jediné vozidlo, ktorým žalobca disponoval v tom čase, je osobné vozidlo Audi A8, ktoré
na prepravu poľnohospodárskych komodít a v takom množstve nie je spôsobilé.

9. Vo vzťahu k vzniku daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z. žalovaný uviedol, že v
preskúmavanej veci nebolo preukázané, že tovar bol vôbec žalobcovi dodaný, a to osobou dodávateľom
uvedenou na sporných faktúrach, tak správca dane oprávnene konštatoval, že daňová povinnosť
nevznikla. S prihliadnutím na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/97/2009), žalovaný zdôraznil, že žalobca
bol povinný si zaobstarať dostupné informácie pre účely svojich rozhodnutí, dodržiavať pritom bežný
štandard obchodnej opatrnosti a minimalizácie rizika a pristúpiť k výkonu svojho práva na podnikanie
dostatočne obozretne a zodpovedne. Je prirodzené, že ak tak neučinil, resp. učinil nedostatočne, nesie
následky svojho konania a prijatých rozhodnutí.

III.
Konanie na správnom súde



10. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca postupom podľa Správneho súdneho poriadku
prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Bratislave žalobu z 24.07.2016.

11. Úlohou Krajského súdu v Bratislave ako správneho súdu bolo posúdiť zákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia a postup daňových orgánov podľa § 177 ods. 1 S.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), ktorými je správny súd v preskúmavanej veci viazaný (§ 134
ods. 1 S.s.p.), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 S.s.p. Po oboznámení sa so spisom správcu dane
dospel k záveru (najmä body č. 59 a č. 78 napadnutého rozsudku) o zákonnosti preskúmavaného
ako aj prvostupňového rozhodnutia. Preto postupom podľa § 190 S.s.p. prostredníctvom napadnutého
rozsudku vyslovil, že žalobu zamieta z nasledujúcich dôvodov.
Podľa § 190 S.s.p. v citovanom znení platí, že ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo
opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

12. S poukazom na niektoré ustanovenia Správneho súdneho poriadku, Daňového poriadku, Smernice
rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len
„smernica č. 2006/112"), zák. č. 222/2004 Z.z. ako aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
a po podrobnej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane, žalobných dôvodov
a argumentácie žalovaného správny súd zdôraznil (bod č. 69 napadnutého rozsudku) účel daňovej
kontroly, ktorým je určenie správnej výšky daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca dane na
tento účel zisťuje všetky rozhodujúce skutočnosti, pričom predovšetkým preveruje reálne uskutočnenie
zdaniteľného obchodu.

13. Následne sa správny súd zameral na otázku dôkazného bremena, ktoré v prípade preukazovania
uskutočnenia zdaniteľného plnenia zaťažuje žalobcu ako daňový subjekt. Preto pokiaľ si platiteľ dane
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že
zdaniteľné obchody boli uskutočnené. S odkazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
správny súd zdôraznil (č. 70 napadnutého rozsudku), že v prípade správcom dane preukázateľne
spochybnených uskutočnených zdaniteľných plnení je prechod dôkazného bremena na plecia daňového
subjektu ústavne konformný.

14. V tejto súvislosti správny súd akceptoval argumentáciu žalobcu (č. 72 napadnutého rozsudku),
že daňové orgány nemôžu pripisovať na jeho ťarchu nesplnenie si daňovej povinnosti iného subjektu
(dodávateľov). Takáto skutočnosť však správnemu súdu z priebehu konania nevyplývala. Naopak
správny súd zdôraznil, že žalobcovi bolo daňovými orgánmi pripísané na ťarchu iba neunesenie
dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia.

15. Ďalej sa správny súd zaoberal aj otázkou, či svojim odberateľom dodal tovar. K tomu správny
súd uviedol (č. 73 napadnutého rozsudku), že svedecké výpovede osôb vo vedení odberateľských
spoločností (BOKADA a.s. a AGRO-ZR s.r.o.) uvedenú skutočnosť nepreukázali. Správca dane vo
svojom rozhodnutí iba skonštatoval, že sa nepodarilo preveriť, že tovar od dodávateľských spoločností
je totožný s tým, ktorý bol predaný odberateľským spoločnostiam.

16. V uvedenej súvislosti tiež správny súd rozhodne nesúhlasil s argumenty žalobcu, že na preverenie,
či sa jednalo o totožný ovar treba vychádzať iba z účtovných dokladov. Podľa správneho súdu treba
prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré v rámci daňového a vyrubovacieho konania vyšli najavo. Z obsahu
spisu správcu dane nie je zrejmé, že by žalobca produkoval taký dôkaz, ktorý by výslovne potvrdil
totožnosť dodaného tovaru v rámci reťazca, ale sa iba odvolával na to, že takom prípade, kedy nie je
objektívna možnosť preverenia totožnosti tovaru, treba vychádzať z čisto účtovných dokladov.

17. Tiež správny súd k námietke žalobcu, že nie je zrejmé na základe akých listinných dôkazov dospel
žalovaný k záveru, že žalobca v decembri 2013 predal menej repkového oleja o 25 ton a kukurice o 550
ton ako kúpil, upriamil pozornosť žalobcu k výkazu DPH za december 2013.

18. V  preskúmavanom konaní však podľa správneho súdu nebolo relevantným spôsobom preukázané,
že dodávky (zdaniteľné obchody) prebehli tak, ako sa uvádza na predmetných faktúrach (č. 75
napadnutého rozsudku). S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že žaloba
nie je dôvodná. K tomu správny súd dodal, že



„Záverom krajský súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že mu podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH nemohla
vzniknúť daňová povinnosť uvádza, že odberateľské faktúry vystavené žalobcom pre odberateľov
BOKADA a.s. a AGRO -ZR s.r.o. boli dôvodne považované iba za doklady, na ktorých je uvedená daň,
keďže samotná existencia tovaru nakúpená od nekontaktných dodávateľov nebola v konaní preukázaná.
Žalovaný správne podľa názoru krajského súdu uviedol, že na uvedené faktúry sa vzťahuje ust. 69 ods.
5 zákona o DPH, podľa ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň,
je povinná túto daň zaplatiť. Správca dane oprávnene konštatoval, že daňová povinnosť nevznikla a to
vzhľadom na skutočnosť, že v tomto prípade nebolo preukázané, že tovar poľnohospodárske plodiny boli
vôbec žalobcovi dodané a tou osobou uvedenou na faktúrach. Na základe predmetného ustanovenia
nevznikla daňovému subjektu daňová povinnosť, ale povinnosť zaplatiť daň. Ustanovenie § 69 ods. 5
zákona bolo novelou zákona o DPH č. 471/2009 Z.z. zosúladené s článkom 203 smernice 2006/112/
ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pričom bolo zmenené tak, že slová „Ak osoba, nie je
platiteľom" boli nahradené slovami „ Každá osoba, ktorá". Na základe uvedenej smernice bola členským
štátom ponechaná voľnosť, kedy si mohli stanoviť, že osoba iná ako osoba povinná platiť daň, ručí
spoločne a nerozdielne za platbu DPH a to ako reakciu na účinný boj proti daňovým únikom a vyhýbaniu
sa dani v určených sektoroch a pri určitých transakciách. V tomto prípade bola daná možnosť označiť
za osobu zodpovednú za platenie dane príjemcu dodávaného tovaru a služieb."

IV.
Obsah kasačnej sťažnosti / stanoviská
A)
19. Ako je uvedené v záhlaví proti napadnutému rozsudku sťažovateľ povinne zastúpený advokátom v
zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť, v ktorej postupom podľa § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. vrátane
nutnosti zohľadniť hore uvedenú povinnosť podľa odseku 2 zdôraznil nasledujúce sťažnostné body:

k § 440 ods. 1 písm. g):
- správny súd nesprávne považuje za zákonný taký postup žalovaného, ktorý znížil nárok na odpočet
DPH napriek tomu, že sťažovateľ splnil všetky zákonom ustanovené podmienky na odpočet DPH, svoj
nárok riadne preukázal listinnými dôkazmi, ktoré ustanovujú právne predpisy,
o z ustanovení § 4, § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 a § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. vyplýva, že
predmetom zdanenia je dodaný predmet kúpnej zmluvy,
o každá z dotknutých osôb je povinná podať daňové priznanie,
- daňová kontrola sa v 90% prípadoch u daňových subjektov vykonáva v čase, keď nie je k dispozícii
žiadny tovar,
o k dispozícii sú len listiny osvedčujúce priebeh zdaniteľného plnenia,
o dodanie sa posudzuje na základe ich vzájomného obchodného vzťahu,
- subjekty uskutočňujúce zdaniteľné obchody sú vystavené podnikateľskému riziku,
o  je založené iba na zlých rozhodnutiach v rámci podnikania,
-  ak správca dane listiny predložené sťažovateľom vyhodnotí proti nemu, tak sleduje jediný cieľ, a to
nepriznaním nároku na odpočet kompenzovať nezaplatenú daň
o  ide o postup správcu dane, ktorým sa rozširujú, resp. obchádzajú ust. § 69 ods. 14 v spojení s § 69b
zák. č. 222/2004 Z.z.,
- správny súd nevychádzal tak z čl. 12 ods. 2 ako aj z čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky,
o  pripustil v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov
nemá rovnaký zákonný obsah a ochranu,
- správny súd dospel k nesprávnemu záveru, že sťažovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť DPH podľa §
69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z.,
o  právny názor vyslovený správnym súdom v bode 76 napadnutého rozsudku je tiež nezrozumiteľný,
Podľa § 69 ods. 14 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ, ktorému je alebo má byť dodaný
tovar alebo služba v tuzemsku, ručí podľa § 69b za daň z predchádzajúceho stupňa uvedenú na faktúre,
ak dodávateľ daň uvedenú na faktúre nezaplatil alebo sa stal neschopným zaplatiť daň a platiteľ v čase
vzniku daňovej povinnosti vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol,
že celá daň alebo časť dane z tovaru alebo služby nebude zaplatená. Dostatočným dôvodom na to,
že platiteľ vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane z tovaru alebo služby nebude
zaplatená, je skutočnosť, že
a) protihodnota za plnenie uvedená na faktúre je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká
alebo neprimerane nízka,



b) platiteľ pokračoval v uskutočňovaní zdaniteľných obchodov s platiteľom, u ktorého nastali dôvody na
zrušenie registrácie podľa § 81 ods. 4 písm. b) druhého bodu, aj po dni jeho zverejnenia v príslušnom
zozname osôb vedenom Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, alebo
c) v čase vzniku daňovej povinnosti bol jeho štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu
alebo spoločníkom štatutárny orgán, člen štatutárneho orgánu alebo spoločník platiteľa, ktorý dodáva
tovar alebo službu.
Podľa § 69b zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení daň uvedenú na faktúre, ktorú dodávateľ v lehote
splatnosti podľa § 78 neuhradil alebo uhradil len jej časť (ďalej len "nezaplatená daň"), je povinný uhradiť
platiteľ, ktorý ručí za daň podľa § 69 ods. 14 (ďalej len "ručiteľ").

20. Ďalej sa sťažovateľ venoval otázke ručenia (pri tomto aj cituje rozsudok ESD vo veci C-384/04)
a argumentácii správneho súdu, že správca dane nevedel stotožniť, či predmetom dodania bol ten
istý tovar ako tovar, ktorý bol uvedený na faktúrach od dodávateľských spoločností. V tejto súvislosti
zdôraznil, že keď je preukázané, že sťažovateľ odberateľským spoločnostiam dodal tovar, potom
nemohla mu vzniknúť daňová povinnosť podľa § 69 ods. 5, ale mu vznikla daňová povinnosť podľa §
19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z.

21. Súčasne sťažovateľ nesúhlasil s aplikáciou rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
II. ÚS 705/2017 na preskúmavanú vec. Sťažovateľa tiež argumentoval tým, že preukázal materiálny
predpoklad pre vznik nároku na odpočet DPH. a to vznik daňovej povinnosti daňovým subjektom, pretože
mu bol dodaný tovar, a preto nie je jeho povinnosťou produkovať žiadny iný dôkaz. Žalobca v dôsledku
nezákonného preskúmavaného rozhodnutia nesie následky protiprávneho konania dodávateľských
spoločností, ktorí neodviedli štátu daň, ktorú žalobca spolu s kúpnou cenou týmto dodávateľským
spoločnostiam zaplatil, čo preukázal výpismi z banky.

22. Záverom sťažovateľ navrhol procesný záver konania na kasačnom súde v tom duchu, aby kasačný
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si sťažovateľ uplatnil
právo na náhradu trov kasačného konania v celom rozsahu.

B)
23. Z vyjadrenia žalovaného zo 06.11.2018 (č.l. 141) ku kasačnej sťažnosti vyplýva, že sa nestotožňuje
s názorom sťažovateľa, nakoľko vznik daňovej povinnosti u dodávateľských spoločností, ide o
nekontaktné spoločnosti (zmiznutí obchodníci), preukázaný nebol a daňová povinnosť nevznikla.

24. Ďalej žalovaný prezentoval svoje pochybnosti o dôraze sťažovateľa na splnenie formálnej stránky
bez toho, aby doklady predložené daňovým subjektom nemuseli byť odrazom reálneho plnenia. Do
povinnosti sťažovateľa spadá preukázanie vzniku daňovej povinnosti pri obchodných transakciách a
preto je povinný si zaobstarať dostupné dôkazy k preukázaniu deklarovaných zdaniteľných plnení. Toto
sťažovateľ počas daňovej kontroly schopný nebol.

25. Čo sa týka čl. 203 smernice č. 2006/112 žalovaný zdôraznil, že táto ustanovuje povinnosť každej
osobe, ktorá uvedie DPH na faktúre, ju aj zaplatiť bez ohľadu na to, či došlo k zdaniteľnému plneniu.
Pokiaľ sťažovateľ s odkazom na svedecké výpovede odberateľov tvrdí, že faktúrami vystavenými
sťažovateľom pre odberateľské spoločnosti bol fakturovaný tovar, ktorý mal byť nakúpený od
dodávateľských (nekontaktných) spoločností, a pritom samotná existencia tohto nakúpeného tovaru
nebola vôbec preukázaná, nie je možné konštatovať, že odberateľské faktúry boli vystavené na základe
reálneho plnenia.

26. V uvedenej súvislosti žalovaný upozornil, že sťažovateľ cituje z preskúmavaného rozhodnutia
nesprávne a neúplne. Tvrdenie sťažovateľa, že tovar bol stotožnený svedeckými výpoveďami,
žalovaný spochybnil argumentáciou, že svedeckými výpoveďami odberateľov bolo iba potvrdené, že
sťažovateľ odberateľským spoločnostiam dodala tovar (kukuricu, slnečnicu, repku olejnú spoločnosť
SALICS s.r.o. odberateľom dodal tovar (kukuricu, slnečnicu, repku olejnú a repkový olej) uvedený na
faktúrach vystavených sťažovateľom. Toto však podľa žalovaného nenahrádza a ani nemôže nahradiť
(odberateľské spoločnosti o tom nemohli mať vedomosť) potvrdenie, že ide práve o ten tovar, ktorý
sťažovateľ nakúpil od ním označených dodávateľských spoločností.



26. Ďalej sa žalovaný vyjadril k  hmotnostným kritériám namietaným sťažovateľom, odmietol názor
sťažovateľa, že nakúpený tovar bol stotožnený z dôvodu, že v reťazci dodávok bol predmetnom ďalšieho
predaja a vyjadril sa k predloženým bankovým výpisom, u ktorých absentuje ako podstatný údaj id
faktúry. Toto však už nechýba na pri platbách pripísaných na účet sťažovateľa od deklarovaných
odberateľských spoločností.

27. Ako zásadnú skutočnosť žalovaný vyzdvihol to, že sťažovateľ mal také množstvá tovaru technicky
realizovať s využitím služieb veľkoobchodu s poľnohospodárskymi plodinami. Takéto technické zázemie
sa však nepreukázalo tak pri dodávateľských ani pri odberateľských spoločnostiach.

28. Tiež sa žalovaný vyjadril k inštitútu daňového bremena s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového
poriadku a príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Podľa názoru žalovaného sťažovateľ nemôže spravodlivo požadovať, aby správca dane
preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, teda niečoho, čo sa nestalo, v tomto prípade
nedodanie tovaru a nevzniknutie daňovej povinnosti.

29. Záverom žalovaný navrhol, aby kasačný súd sťažovateľom podanú kasačnú sťažnosť zamietol a
napadnutý rozsudok potvrdil. Čo sa týka trov kasačného konania, tieto navrhol sťažovateľovi nepriznať.
IV.
Právne názory kasačného súdu

A) Všeobecné vymedzenie kasačnej právomoci

30. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Najvyšší súd") konajúci ako kasačný
súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal
prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Následne kasačný
súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne
(§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.) si osvojil záver, že kasačnú sťažnosť je v zmysle § 461 S.s.p.
potrebné zamietnuť, nakoľko po jej preskúmaní kasačný súd na základe nižšie uvedených právnych
názorov dospel k záveru, že je nedôvodná. Takto kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
(§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol súbežne zverejnený tak na úradnej tabuli súdu
ako aj na webovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.04.2020 (§ 137
ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

31. Na prvom mieste kasačný súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v
preskúmavanej veci sťažovateľa), t.j. na zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges
sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si
podľa Správneho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti preskúmavanému
rozhodnutiu či postupu správcu dane a následne proti napadnutému rozsudku. Preto kasačný súd nie
je oprávnený do tejto procesnej slobody vstupovať.

B) K dôvodu nesprávne právne posúdenie - písm. g/:
32. Z vyššie uvedených sťažnostných bodov (viď bod č. 19) pre kasačný súd vo všeobecnosti vyplýva
generálna námietka sťažovateľa, že správny súd nesprávne právne posúdil ustanovenia Daňového
poriadku a ich aplikáciu správcom dane na niektoré hmotnoprávne ustanovenia zák. č. 222/2004 Z.z.

33. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje v zmysle svojej ustálenej rozhodovacej praxe (napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžfk/10/2018 zo dňa 13. septembra 2019) na to, že s týmto
kasačným dôvodom zákonodarca spája právnu situáciu, kedy správny súd na správne a zákonným
spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.)  bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie
(písmena a/ až f/) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci, v medziach a vo väzbe na takto
zistený skutkový stav, bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu
(a contrario písmeno h/ citovaného odseku 1). Nakoľko správca dane označil za právny základ svojho
rozhodnutia zistenia získané na základe aplikácie § 24 Daňového poriadku, pri vyhodnotení ktorých
dospel k nutnosti využiť ustanovenie  § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z., musí kasačný súd svoj prieskum
zamerať predovšetkým na preverenie správnosti tejto aplikácie správcom dane, ktorú ako dôvodnú
následne správny súd aj potvrdil.



34. Sťažovateľ na podporu svojho nároku na uplatnený odpočet poukazuje na riadny prístup k plneniu
dôkazných povinností a to tým, že predložil počas daňovej kontroly množstvo listinných dôkazov. Išlo o
dodávateľské faktúry, ktoré mali byť vystavené ako dodávateľskými tak odberateľskými spoločnosťami,
výpisom zo svojho účtu od UniCreditBank, a tiež poukazoval na podporné argumenty vyslovené pri
výsluchu osôb vo vedení odberateľských spoločností.

35. Kasačný súd už v svojej judikatúre viackrát zdôraznil (napríklad rozsudok sp.zn. 1Sžf/76/2016 zo
dňa 26. októbra 2017), že predmetom DPH je zdaniteľný obchod v rôznych formách (viď § 2 ods. 1
zákona o DPH), čím je okrem iného aj dodanie tovaru /poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku
vykonané platiteľom dane prostredníctvom ekonomickej, najčastejšie zmluvne dohodnutej činnosti. S
prihliadnutím na takto vymedzený zdaniteľný obchod len pri jeho splnení vzniká dodávateľovi daňová
povinnosť a protistrane ako odberateľovi následne vzniká právo na odpočítanie DPH, ktorého uplatnenie
sa viaže u odberateľa na preukázanie vecných a formálnych podmienok.

36. Obsah pojmu vecných podmienok (žalovaný ich charakterizuje ako „materiálny predpoklad") Súdny
dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor") vo svojej judikatúre objasňuje  nasledovne:
a) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť
zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho
dvora z 12. januára 2006, Optigen a i., spojené veci sp.zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03, bod 54,
alebo rozsudok z 29. marca 2012 sp.zn. C-414/10 vo veci Véleclair), pričom
a. pri tom je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku
dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku,
i. osobitne v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad
rozsudok Súdneho dvora sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 26),
b) tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby
svojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať výmennú majetkovú hodnotu (use
value) pre zdaniteľnú osobu,
c) na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej
registráciu či neregistráciu (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp.zn. C-438/09 vo veci Dankowski,
marginálne body 26 a 33; alebo rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).

37. Naopak k pojmu formálne podmienky (žalovaný tu používa označenie „formálna stránka") Súdny
dvor priraďuje
d) splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrolne preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby
(napríklad rozsudok Súdneho dvora sp.zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny bod
42),
e) existencia došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje, a
f) včas podané riadne daňové priznanie.

38. Práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi  dodávateľ nielenže na seba preberá
daňovú povinnosť ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať proces smerujúci
k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom
predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo
veci samej, ako správne tvrdí žalovaný, nepostačuje. Podnikateľ, ktorý je obchodnou spoločnosťou
založenou podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, znáša
svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t.j. „cudzej" listiny) prostredníctvom
štatutárneho orgánu (v prípade žalobcu ako spoločnosti s ručením obmedzeným ide o konateľa alebo
viacerých konateľov)  alebo ním splnomocneného zástupcu, prípadne iným spôsobom, ktorý vyplýva z
vnútorných organizačných predpisov právnickej osoby, či jej organizačného členenia.

39. Na tomto mieste musí kasačný súd opakovane zdôrazniť judikatúru Najvyššieho súdu (napríklad
rozsudok sp.zn. 5Sžf 97/2009 zo dňa 06. júla 2009 alebo rozsudok sp.zn. 1Sžf 61/2016 zo dňa 12.
decembra 2017), že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno u podnikateľov (viď napríklad § 135a
Obchodného zákonníka v spojení s § 24 ods. 1 Daňového poriadku) v spojení so zásadou poctivého
obchodného styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná starostlivosť
o získanie všetkých dostupných informácií, vrátane právnych a daňových, týkajúcich sa zdaniteľného
obchodu (napríklad preventívne overenie spôsobilosti svojho dodávateľa na vykonanie požadovaných



prác, resp. reklamačné konanie ohľadne nesprávnych údajov na dodávateľskej faktúre), že pozitívne
pôsobí na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého plnenie
podlieha priamej či nepriamej dani.

40. Preto je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti
uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 Daňového
poriadku), si sťažovateľ ako daňový subjekt „a priori" zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen
dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu)
dôkazných prostriedkov ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby
dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď
správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie
tovaru a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv
daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä
súkromného práva.

41. S prihliadnutím na uvedené bolo základnou úlohou sťažovateľa v zmysle § 24 ods. 1 Daňového
poriadku preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv pri tvrdenom dodaní tovaru na správne určenie dane
vzhľadom na údaje, ktoré uviedol v daňovom priznaní na DPH, vrátane vierohodnosti, správnosti a
úplnosti účtovnej a inej (napríklad skladovej evidencie alebo evidencie prepravných služieb).

42. Ako už bolo vyššie uvedené (bod č. 6 tohto rozsudku) sťažovateľ mal odobrať od dodávateľských
spoločností značné množstvo tovaru (v stovkách ton poľnohospodárskych plodín) a na zrealizovane
tohto zdaniteľného plnenia bolo celkom logicky očakávané využitie veľkoobchodných služieb a
prepravných veľkokapacitných vozidiel. Kasačný súd spolu so správnym súdom potvrdzujú, že u
správcu dane oprávnene vznikli pochybnosti o reálnosti tohto zdaniteľného plnenia, pokiaľ tak
dodávateľské spoločnosti ako aj sťažovateľ nedisponovali nielenže žiadnymi zamestnancami ani
skladovými priestormi či dopravnou a manipulačnou technikou ale ani nepredložili žiadne skladové či
prepravné dokumenty v zmysle hore citovaného § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

43. Kasačný súd musí na jednej strane uznať, že za tohto dôkazného stavu štatutárne orgány
odberateľských spoločností (AGRO-ZR s.r.o. a BOKADA, a.s.) vo svojich výpovediach potvrdili, že
sťažovateľ im dodal tovar (kukuricu, slnečnicu, repku olejnú a repkový olej) uvedený na faktúrach
vystavených sťažovateľom. Avšak tieto svedecké výpovede, ako konštatoval správny súd v bode 73
napadnutého rozsudku, nepotvrdzujú, že išlo o rovnaký tovar ako ten, ktorý mal byť dodaný sťažovateľovi
dodávateľskými spoločnosťami (Alfa next s.r.o., SLO-GEN s.r.o. a AUTOPROMT s.r.o.) a preto svedecké
výpovede ani nie sú spôsobilé potvrdiť dodanie tovaru sťažovateľovi od dodávateľských spoločností.

44. Takisto sťažovateľ poukazoval na výpisy z bankového účtu týkajúce sa zdaniteľného obdobia, ktoré
majú preukázať, že sťažovateľ za dodaný tovar od dodávateľských spoločností (Alfa next s.r.o, SLO-
GEN s.r.o. a AUTOPROMT s.r.o.) riadne zaplatil. Tu sa ale kasačný súd musí stotožniť s námietkou
žalovaného (str. 5 vyjadrenia žalovaného), že hoci takéto platby sa na výpise vedenom v UniCredit
Bank skutočne nachádzajú, tak pri absolútnej väčšine platieb sťažovateľa absentujú identifikačné údaje,
ktoré umožňujú stotožniť platbu s konkrétnou faktúrou, ktorej sa úhrada týka. Takisto ani sumy platieb
neumožňujú toto stotožnenie vykonať.

45. Sťažovateľ nepreukázal, že reálne došlo k zdaniteľnému obchodu, ktorý je opísaný v sporných
faktúrach. Preto ani nenaplnil základnú vecnú podmienku na vznik práva na odpočítanie dane (viď č. 36
písm. a/ tohto rozsudku), t.j. vznik daňovej povinnosti u svojich dodávateľov. Hoci sťažovateľ v kasačnej
sťažnosti (str. 19) tvrdil, že konal so starostlivosťou riadneho riadneho hospodára, kasačný súd sa o
tom nepresvedčil.

46. V tejto súvislosti kasačný súd nespochybňuje argumentáciu sťažovateľa (obdobne aj krajský súd v
bode č. 72 napadnutého rozsudku), že nenesie zodpovednosť za daňovú disciplínu svojich obchodných
partnerov. Toto ani Súdny dvor vo svojej judikatúre nepripúšťa (už uvedený rozsudok sp.zn. C-414/10
Véleclair). Kasačný súd iba sťažovateľa upozorňuje, že  v prípade tak veľkého množstva tovaru sa
od sťažovateľa očakávalo predloženie dôkazných prostriedkov, ktoré by pochybnosti správcu dane
(zistenie, že dodávateľské spoločnosti nemali žiadne hospodárske zázemie a žiadnych zamestnancov)
založené na absencii príslušných prepravných a skladovacích dokumentov vyvrátili.



47. Toto však sťažovateľ nevykonal, navyše nepreukázal, že by tak urobil prostredníctvom
subdodávateľa či iným podobným spôsobom, a preto správne žalovaný ako aj správny súd konštatovali,
že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno (bod č. 71 napadnutého rozsudku). Samotný spor medzi
sťažovateľom a správnym súdom o hmotnostné rozdiely v sledovaných poľnohospodárskych plodinách
(na jednej strane uvádzané rozdiely 25 t alebo 550 t) je v tomto konaní irelevantný a preto sa kasačný
súd k nemu vyjadrovať nebude.

48. Právny záver žalovaného, že nakoľko sťažovateľ nepreukázal reálne vykonanie zdaniteľného
obchodu, v ktorom malo dôjsť k predaju tovaru vo forme poľnohospodárskych plodín (obdobne aj v bode
č. 76 napadnutého rozsudku), potom mu nevzniklo právo na odpočítanie dane z tohto zdaniteľného
obchodu a v rozsahu zistených sporných faktúr mu bol správcom dane nadmerný odpočet neuznaný,
je správny.

49. Za tohto stavu sťažovateľ ale disponuje faktúrami, ktoré vrátane DPH vystavil odberateľským
spoločnostiam (AGRO-ZR s.r.o. a BOKADA, a.s.). Potom správne správca dane vyhodnotil túto
skutočnosť v zmysle § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z. a vyrubil mu povinnosť tam uvedenú daň zaplatiť.
Sťažovateľ, pokiaľ sa domnieval, že nesprávne na týchto faktúrach uviedol aj DPH, mal možnosť túto
nezrovnalosť napraviť postupom v súlade s príslušnými ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z.z.

50. Potom oprávnene žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu nebolo správcom dane vyhovené. Na základe uvedeného musel kasačný súd
vyhodnotiť dôvod kasačnej sťažnosti ako aj samotnú kasačnú sťažnosť, že nie je dôvodná (§ 461 S.s.p.).

VI.

51. Kasačný súd vzhľadom na dôvod kasačnej sťažnosti uplatnený sťažovateľom uvádza, že napadnutý
rozsudok má všetky formálne i obsahové náležitosti súdneho rozhodnutia požadované v zmysle § 139
S.s.p. Preskúmavané rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré následne
bolo logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Kasačný súd sa preto stotožňuje so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi zistenými správnym súdom, že orgán verejnej správy dodržal požiadavku
zákonnosti pri priebehu a následnom vydaní preskúmavaného rozhodnutia.

52. Počas konania kasačný súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené,
resp. nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby
výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov
Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by
sa tento rozsudok odkláňal.

53. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté svojej staršej judikatúry
(čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 5Sžf 97/2009, sp.zn. 1Sžf/61/2017 ako aj
sp.zn. 1Sžf/76/2017, pri ktorých kasačný súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a
vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 20 a contrario § 22 ods. 1 S.s.p. spolu s čl. 144
ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty ako aj svojej úlohy zjednocovateľa súdnej
judikatúry (§ 20 S.s.p.) odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného
skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých
rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až
34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s
oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

54. Kasačný súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 455 S.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo
nezistil, že by nariadenie pojednávania by bolo potrebné.
55. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd postupom v zmysle § 167 ods.
1 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. na základe princípu úspešnosti sťažovateľa, čo v konaní o kasačnej
sťažnosti nenastalo.



Podľa § 467 ods. 1  S.s.p. ustanovenia o trovách konania sa primerane použijú na kasačné konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustná kasačná sťažnosť (§ 438
v spojení s § 439 S.s.p.).