Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/2/2019 z 28. 1. 2020 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2020, sp. zn. 10Sžk/2/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1017202004.1 Najvyšší súd | 10Sžk/2/2019 | ECLI:SK:NSSR:2020:1017202004.1 | 2020-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 28 ods. 5 písm. f) zákona č. 79/2015 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/579adabc-51a4-4fcc-b498-0bc87f5a0735 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017202004.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžk/2/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202004
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1017202004.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD., v
právnej veci žalobcu (sťažovateľa): SLOVMAS, a.s., so sídlom Na paši č. 4, Bratislava, IČO: 44 946
422, zastúpeného JUDr. Júliusom Jánošíkom, advokátom so sídlom Klincová č. 35, Bratislava, proti
žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra
č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8675/2017-9.2 (47/2017 - rozkl.)
z 15. novembra 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 6S/215/2017-241 z 13. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 6S/215/2017-241 z 13. septembra 2018 Krajský súd v Bratislave podľa § 190
Správneho súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného č. 8675/2017-9.2 (47/2017 - rozkl.) z 15. novembra 2017, ktorým bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie Ministerstva životného prostredia SR č. 7283/2017-1.8, 34452/2017 z 31. júla
2017, ktorým podľa § 94 ods. 2 písm. c) zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“) zrušilo žalobcovi s
účinnosťou od 1. januára 2018 autorizáciu na výkon organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly (ďalej
len „OZV“), ktorá mu bola udelená rozhodnutím č. 4700/2016-3.3 z 19. mája 2016.

2. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nezabezpečil splnenie povinností podľa §
28 ods. 5 písm. f) zákona o odpadoch z dôvodu, že vo svojich zmluvných obciach nesplnil svoj
zberový podiel, nakoľko zabezpečil, zber, prepravu, zhodnotenie a recykláciu odpadov z obalov, ktoré sú
súčasťou oddelene zbieraných zložiek komunálnych odpadov, iba v množstve 57,41 ton vyzbieraných
triedených zložiek komunálneho odpadu. Žalobca nemal v období od 1. júla 2016 do 31. decembra
2016 zmluvný taký počet obcí, v ktorých vzhľadom na počet obyvateľov mal zaručiť splnenie zberového
podielu v množstve 584, 88 ton.

3. Správny orgán uviedol, že spôsob výpočtu trhového podielu žalobcu (1,22%) v zmysle § 52 ods.
24 zákona o odpadoch sa vypočítal ako podiel množstva uvedených obalov na trh jeho zmluvnými
výrobcami v roku 2014 (5 658, 802 ton) a množstva obalov uvedených na trh v roku 2014 (463 613 ton).
Následne správny orgán vypočítal zberový podiel žalobcu za druhý polrok r. 2016 v zmysle § 52 ods. 25
zákona o odpadoch ako súčin množstva odpadov z obalov z komunálneho odpadu a trhového podielu



žalobcu (95 882 ton x 0,0122 = 1 169,76 ton/2 = 584,88 ton) s tým, že žalobca nedeklaroval, že nejaká
časť obalov uvedených na trh jeho zmluvnými výrobcami nebude tvoriť súčasť komunálneho odpadu.

4. Správny orgán poukázal na ohlásenie žalobcu z 1. marca 2017 o zbere odpadov z obalov, v ktorom
uviedol, že zabezpečil zber odpadov z obalov pochádzajúcich z domácností v množstve 1 052 ton za
rok 2016, pričom množstvá vyzbieraných triedených zložiek komunálnych odpadov ohlásené zmluvnými
obcami Štatistickému úradu SR za rok 2016 predstavovali 114,82 ton. Podľa predloženého zoznamu
obcí žalobcom bol v zmluvnom vzťahu s obcami v roku 2016 s celkovým počtom 11 405 obyvateľov.
Vychádzajúc z priemerného množstva vytriedeného komunálneho odpadu na obyvateľa vo výške 17,69
kilogramu, vydeleného dvomi, nakoľko plnenie zberového podielu bolo len za druhý polrok 2016, teda
vychádzajúc z priemerného množstva vyzbieraných odpadov za polrok (8,845 kg na obyvateľa), na
vyzbieranie množstva odpadov 584,88 ton bolo potrebné mať taký počet zazmluvnených obcí, v ktorých
bude 66 125 obyvateľov.

5. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku k namietaným procesným porušeniam v správnom
konaní uviedol, že jediným právne relevantným porušením bol nesprávny postup pri doručovaní
prvostupňového rozhodnutia, keď správny orgán rozhodnutie doručoval priamo žalobcovi, a to aj napriek
tomu, že tento bol v konaní riadne zastúpený splnomocneným zástupcom pre celé konanie. Podľa
názoru krajského súdu však tento nesprávny postup nie je sám osebe dôvodom pre konštatovanie
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to vzhľadom na jednotnosť správneho konania
ako celku (prvostupňové a druhostupňové konanie). Prvostupňové rozhodnutie sa dostalo do dispozičnej
sféry žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorý v zákonnej lehote podal voči nemu kvalifikovaný opravný
prostriedok - rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.

6. Krajský súd konštatoval, že prvostupňový správny orgán nepochybil (postupoval v súlade s § 94 ods.
2 písm. c) zákona o odpadoch), keď výzva na vykonanie nápravy z 15. novembra 2016 bola súčasťou
oznámenia o začatí správneho konania. Keď žalovaný zistil neplnenie podmienok udelenej autorizácie,
začal správne konanie a zároveň dal žalobcovi možnosť v určenej lehote predložiť doklady, ktorými by
preukázal splnenie podmienok udelenej autorizácie. Krajský súd poukázal aj na to, že pôvodná lehota na
vykonanie nápravy určená do 31. januára 2017 bola žalobcovi na jeho žiadosť predĺžená a k samotnému
vydaniu prvostupňového rozhodnutia došlo až viac ako 8 mesiacov po začatí správneho konania, počas
ktorého mal žalobca možnosť predložiť také doklady, ktorými by preukázal splnenie podmienok udelenej
autorizácie.

7. Krajský súd ustálil, že prvostupňové rozhodnutie podpísala kompetentná osoba, Ing. M. E., generálny
riaditeľ sekcie enviromentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva Ministerstva životného
prostredia SR, pod ktorú organizačne patrí odbor odpadového hospodárstva (ktorý bol kompetentný
vo veci vydať rozhodnutie), pričom na podpísanie rozhodnutia bol riaditeľ sekcie enviromentálneho
hodnotenia a odpadového hospodárstva riadne splnomocnený, v zmysle poverenia založeného v
spise. K namietanému spôsobu vedenia administratívneho spisu krajský súd uviedol, že vedenie
administratívneho spisu spôsobom, keď spis týkajúci sa jedného účastníka obsahuje dva spisy pod
rôznymi značkami, nepredstavuje pochybenie, ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť postupu
správneho orgánu, resp. napadnutého rozhodnutia žalovaného.

8. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný v primeranom rozsahu vysporiadal s námietkami žalobcu,
pričom krajský súd zároveň poukázal na to, že úlohou správneho orgánu je dať účastníkovi správneho
konania odpovede na právne relevantné otázky a nemusí reagovať na všetky skutočnosti namietané v
opravnom prostriedku, ak tieto nie sú pre posúdenie veci podstatné.

9. Krajský súd poukázal na to, že organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly plnia v zmysle zákona
o odpadoch vyhradené povinnosti za zmluvných výrobcov vyhradených výrobkov (obalov). Potom je
ich povinnosťou v priamej úmernosti na množstvo vyprodukovaných obalov zazmluvnenými výrobcami
zabezpečiť zber obalov z komunálnych odpadov k tomu zodpovedajúcemu počtu obyvateľov žijúcich
v zazmluvnených obciach. Ich základnou povinnosťou je vytvoriť, financovať a prevádzkovať funkčný
systém nakladania s odpadom.

10. Podľa krajského súdu nemožno bez ďalšieho spochybniť oficiálne uvádzané údaje (17,69 kg -
priemerné množstvo vytriedeného komunálneho odpadu na obyvateľa, 11 405 - počet obyvateľov



zmluvných obcí žalobcu - údaj Štatistického úradu SR, údaj 95 882 ton vyzbierané odpady z obalov
za rok 2014, 114,82 ton vyzbieraného triedeného komunálneho odpadu zmluvnými obcami žalobcu za
rok 2016 - údaj Štatistického úradu SR, celkové množstvo obalov uvedených na trh v roku 2014 - 463
613 ton), z ktorých vychádzalo MŽP SR pri svojich výpočtoch (trhový podiel, zberový podiel). Vstupný
údaj o množstve obalov uvedených na trh v roku 2014 zmluvnými výrobcami žalobcu - 5 658,802 ton
uviedol ako oficiálny údaj žalovanému priamo žalobca. Tieto vstupné údaje žalovaný použil už pri udelení
autorizácie žalobcovi a aj pri posudzovaní plnenia podmienok žalobcu za druhý polrok roku 2016 a boli
ako oficiálne údaje uvedené na webovom sídle žalovaného, resp. Štatistického úradu SR, resp. boli
predložené žalobcom.

11. Postup pri výpočte zberového podielu žalobcu považoval krajský súd za správny, zodpovedajúci
ustanoveniu § 52 ods. 25 zákona o odpadoch a predstavujúci súčin celkového množstva vyzbieraných
odpadov z obalov z komunálnych odpadov v Slovenskej republike v predchádzajúcom kalendárnom
roku (95 882 ton - údaj z roku 2014 v súlade s § 135 ods. 33 zákona o odpadoch) a trhového podielu
žalobcu - 1,22 %, ktorý bol vypočítaný v zmysle § 52 ods. 24 zákona o odpadoch ako podiel množstva
obalov uvedených na trh zmluvnými výrobcami obalov žalobcu v predchádzajúcom kalendárnom roku
(2014) k celkovému množstvu obalov uvedených na trh v predchádzajúcom kalendárnom roku (2014),
t. j. 5 658 802 ton/ 463 613 ton x 100% = 1,22 %. Potom zberový podiel žalobcu za druhý polrok 2016
predstavoval 584,88 ton (95 882 ton x 0,0122 = 1 169,76 ton /2). Žalovaným prijatý záver o tom, že
vyzbieraniu takéhoto množstva odpadov by musel žalobca mať zazmluvnené obce s 66 125 obyvateľmi
z výsledku takéhoto výpočtu jeho zberového podielu jednoznačne vyplýva. Žalobcom zazmluvnené obce
podľa Štatistického úradu SR za rok 2016 ohlásili vyzbieranie len 114,82 ton, t. j. za polrok 2016 - 57,41
ton.

12. Spôsob výpočtu zberového podielu žalobcu prevedený v preskúmavanom rozhodnutí žalovaným,
ako aj v prvostupňovom rozhodnutí a výpočet uskutočnený Slovenskou inšpekciou životného prostredia
SR v jej Protokole č. 51 zo dňa 17.07.2016 je totožný. Rozdielnosť výsledku, ku ktorému sa dopracovala
SIŽP - potrebný počet obyvateľov na splnenie zberového podielu 25 367 vyplýva z toho, že zistený počet
obyvateľov 66 179 (žalovaný zistil 66 125) následne SIŽP vynásobila množstvom len komunálneho
odpadu (2 170 ton), ktorý predstavoval 38,66 % z celkového množstva obalov dodaných na trh
zmluvnými výrobcami žalobcu v posudzovanom období (5 658 ton). V priebehu celého správneho
konania však žalobca v predložených údajoch nedeklaroval (tobôž nepreukázal), že nejaká časť obalov
uvedených na trh jeho zmluvnými výrobcami netvorila súčasť komunálneho odpadu, t. j. že by išlo
o priemyselný odpad a preto nemal žalovaný žiadny podklad na to, aby nepostupoval pri výpočte
zberového podielu žalobcu za druhý polrok 2016 tak, ako ho realizoval a zobral pri ňom do úvahy celkové
množstvo obalov zmluvných výrobcov žalobcu - 5 658 ton.

13. Krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch mali organizácie
zodpovednosti výrobcov pre obaly povinnosť presahujúce množstvá len oznámiť koordinačnému centru,
ktoré následne malo možnosť - nie povinnosť presahujúce množstvá poskytnúť v prospech iných
organizácií zodpovednosti výrobcov pre obaly, ktoré potrebné množstvá nespĺňali, a teda prípadne
aj žalobcovi. V prípade, ak však k takémuto postupu nedošlo, nie je to možné považovať za žiadne
pochybenie konajúcich správnych orgánov, resp. nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí.

14. Krajský súd uzavrel, že v druhom polroku 2016 žalobca nespĺňal podmienku v zmysle § 28 ods.
5 písm. f) zákona o odpadoch, t. j. vytvoriť, financovať, prevádzkovať a udržiavať funkčný systém
združeného nakladania s odpadom prostredníctvom zmluvného zabezpečenia takého objemu zberu,
ktorý by zaručil splnenie vyhradených povinností v rozsahu súhrnného zberového podielu žalobcom
zazmluvnených výrobcov vyhradených výrobkov (obalov). To znamená, že bolo povinnosťou žalobcu
zazmluvniť taký počet obcí, ktorých počet obyvateľov by vyprodukoval množstvo komunálneho odpadu
zodpovedajúce produkcii ním zazmluvnených výrobcov obalov. V prípade žalobcu nastala situácia, kedy
tento zazmluvnil výrobcov obalov, ktorých produkcia presahovala objem zberu odpadu v zazmluvnených
obciach vzhľadom na celkový počet obyvateľov týchto obcí. Potom žalobca prestal spĺňať podmienku
udelenej autorizácie (v druhom polroku 2016) a žalovaný správne postupoval a rozhodol, keď mu
udelenú autorizáciu zrušil.

15. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť a žiadal, aby
najvyšší súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti



na ďalšie konanie. Zároveň žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov právneho zastúpenia. Kasačnú
sťažnosť odôvodnil tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a
odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho
súdneho poriadku). Sťažovateľ zároveň navrhol priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok.

16. Sťažovateľ namietal, že krajský súd konštatoval, že spôsob výpočtu zberového podielu sťažovateľa
považuje za správny, avšak neuviedol argumentáciu v prospech tohto tvrdenia. Sťažovateľ zotrval
na svojom tvrdení o nesprávnosti výpočtu zberového podielu žalovaným, pričom správnosť postupu
sťažovateľa konštatovala aj Slovenská inšpekcia životného prostredia. Namietal tiež, že nemôže niesť
zodpovednosť za údaje, ktoré obce nahlasujú štatistickému úradu. Uviedol, že nevedie evidenciu
obalov v členení na obaly, ktoré môžu tvoriť súčasť komunálneho dopadu a obaly, ktoré nemôžu tvoriť
súčasť komunálneho odpadu, a teda takéto členenie obalov uvádzaných na trh je možné iba odhadom.
Sťažovateľ poukázal na to, že prvostupňový správny orgán nezohľadnil opravné hlásenie o obaloch
uvedených na trh v Slovenskej republike a plnení miery zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov
za rok 2016 podané žalobcom dňa 9. mája 2017, vypracované podľa prílohy č. 16 vyhlášky č. 366/2015
Z.z. o evidenčnej a ohlasovacej povinnosti.

17. Sťažovateľ poukázal na to, že v priebehu správneho konania k 1. januáru 2017 zazmluvnil dostatočný
počet obcí, aby vykázal vyrovnanosť svojho systému, čo dokázal zaslaním požadovaných dokumentov v
zmysle požiadavky žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že nápravné opatrenie, tak ako mu bolo uložené,
riadne vykonal v termíne, ktorý mu bol daný.

18. Sťažovateľ namietal závery krajského súdu, ktorý konštatoval, že spôsob výpočtu zberového podielu
stanovený žalovaným a Slovenskou inšpekciou životného prostredia je totožný. Obidva subjekty dospeli
k rôznym výsledkom za použitia rozdielnej metódy výpočtu, ako to bolo opísané v žalobe. Tiež namietal,
že koordinačné centrum malo obligatórnu povinnosť presahujúce množstvá rozdeliť medzi ostatné
organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly.

19. Sťažovateľ poukazoval na nesprávne doručovanie prvostupňového rozhodnutia v správnom konaní,
keď rozhodnutie bolo doručené priamo sťažovateľovi namiesto doručenia jeho právnemu zástupcovi.
Nesúhlasil s názorom krajského súdu, že táto vada nespôsobila nezákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/13/2011, v ktorom
najvyšší súd uviedol: „Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba oprávnená podľa zákona na prevzatie
písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je možné považovať za doručenú a takéto doručenie
inej osobe, nemôže mať účinky riadneho doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom
písomnosť do rúk účastníka dostala.“

20. Sťažovateľ namietal, že prvostupňové rozhodnutie bola oprávnená podpísať riaditeľka odboru
odpadového hospodárstva, Mgr. L. Š., tá ho však nepodpísala a z rozhodnutia nie je zrejmé, kto konal
v jej zastúpení. Splnomocnenie na podpísanie rozhodnutia bolo podľa názoru sťažovateľa vyhotovené
účelovo až dodatočne. Sťažovateľ vlastným overovaním zistil, že riaditeľka Mgr. L. Š. bola 31. júla 2017
prítomná na pracovisku.

21. Sťažovateľ tiež namietal spôsob vedenia administratívneho spisu. Nie je akceptovateľné, aby pre
jedno správne konanie boli vedené dva osobitné spisy. Tvrdenie žalovaného, že prvý spis bol založený
pre konanie o udelenie autorizácie a druhý spis na konanie o zrušenie autorizácie, je nepravdivé.
Pravdepodobne išlo o účelový pokus prvostupňového orgánu nesprístupniť sťažovateľovi kompletnú
spisovú dokumentáciu, nakoľko by z nej bola ľahko zistiteľná zrejmá nedôvodnosť vedenia celého
konania o zrušenie autorizácie.

22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za
vecne správny a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. K námietke sťažovateľa, že správnosť jeho
výpočtu zberového podielu konštatovala Slovenská inšpekcia životného prostredia, žalovaný uviedol,
že rozdiel medzi výpočtom zberového podielu sťažovateľa za druhý polrok 2016 zo strany ministerstva
a Slovenskej inšpekcie životného prostredia je daný tým, že Slovenská inšpekcia životného prostredia
sťažovateľovi pri výpočte zohľadnila tzv. priemyselné obaly. Sťažovateľ nedeklaroval, že nejaká časť
obalov uvedených na trh jeho zmluvnými výrobcami nebude tvoriť súčasť komunálneho odpadu (tzv.
priemyselné obaly), a teda túto skutočnosť ani nepreukázal.



23. Žalovaný uviedol, že pre overenie výpočtu zberového podielu sú relevantné údaje podľa prílohy č. 17
vyhlášky č. 366/2015 Z.z., podľa ktorej sa ohlasujú ministerstvu údaje o množstve vyzbieraných odpadov
z obalov s rozlíšením, či ide o komunálny alebo iný ako komunálny odpad. Príloha č. 16 vyhlášky č.
366/2015 Z.z. nerozlišuje množstvá zhodnotených a recyklovaných odpadov z obalov vyzbieraných z
komunálneho alebo iného ako komunálneho odpadu, nie je preto zrejmé, akým spôsobom malo byť
opravné ohlásenie sťažovateľa podľa prílohy č. 16 zohľadnené pri výpočte jeho zberového podielu.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci, ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov
podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 Správneho súdneho poriadku, kasačnú sťažnosť prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 455 Správneho súdneho poriadku), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).

25. Predmetom preskúmania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým bola sťažovateľovi
zrušená autorizácia na výkon organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly z dôvodu, že žalobca
nezabezpečil splnenie povinností podľa § 28 ods. 5 písm. f) zákona o odpadoch, nakoľko vo svojich
zmluvných obciach nesplnil svoj zberový podiel (zabezpečil, zber, prepravu, zhodnotenie a recykláciu
odpadov z obalov, ktoré sú súčasťou oddelene zbieraných zložiek komunálnych odpadov, iba v množstve
57,41 ton vyzbieraných triedených zložiek komunálneho odpadu, a nemal v období od 1. júla 2016 do 31.
decembra 2016 zmluvný taký počet obcí, v ktorých vzhľadom na počet obyvateľov mal zaručiť splnenie
zberového podielu v množstve 584, 88 ton).

26. Podľa § 28 ods. 5 písm. f) zákona o odpadoch vytvorenie, financovanie, prevádzkovanie a
udržiavanie funkčného systému združeného nakladania s vyhradeným prúdom odpadu preukazuje
organizácia zodpovednosti výrobcov počas celej doby jej oprávneného pôsobenia ministerstvu, prvýkrát
však pri žiadosti o udelenie autorizácie na činnosť organizácie zodpovednosti výrobcov, najmä
predložením zoznamu obcí, s ktorými je organizácia zodpovednosti výrobcov v zmluvnom vzťahu vo veci
zabezpečenia združeného nakladania s oddelene vyzbieranou zložkou komunálneho odpadu patriacej
do vyhradeného prúdu odpadu; organizácia zodpovednosti výrobcov pre obaly preukazuje, že uvedené
zmluvné zabezpečenie zodpovedá objemu zberu, ktorý zaručuje splnenie vyhradených povinností v
rozsahu súhrnného zberového podielu zastúpených výrobcov podľa § 52 ods. 25.

27. Podľa § 52 ods. 24 zákona o odpadoch trhový podiel výrobcu obalov pre príslušný kalendárny
rok je percentuálny podiel množstva obalov uvedených na trh výrobcom obalov v predchádzajúcom
kalendárnom roku k celkovému množstvu obalov uvedených na trh v predchádzajúcom kalendárnom
roku.

28. Podľa § 52 ods. 25 zákona o odpadoch zberový podiel pre odpady z obalov, ktoré sú súčasťou
komunálnych odpadov pre príslušný kalendárny rok, je súčin celkového množstva vyzbieraných odpadov
z obalov z komunálnych odpadov v Slovenskej republike v predchádzajúcom kalendárnom roku a
trhového podielu výrobcu obalov za príslušný kalendárny rok.

29. Podľa § 54 ods. 1 zákona o odpadoch výrobca obalov je v súlade s povinnosťami uvedenými v §
27 ods. 4 povinný zabezpečiť
a) označenie obalu údajom o materiálovom zložení obalu v súlade s osobitným predpisom,74) ak sa
rozhodne obal označiť; obal môže označiť aj údajom o spôsobe nakladania s ním [§ 105 ods. 3 písm. m)],
b) označenie obalu ako zálohovaný obal, ak uvádza na trh tovary v zálohovaných obaloch na nápoje
okrem zálohovaných obalov, ktorých výška zálohu je 0 eur,
c) aby označenie podľa písmen a) a b) bolo viditeľné a ľahko čitateľné, pričom musí byť primerane trvalé
a stále aj po otvorení obalu,
d) zber, prepravu, zhodnocovanie a recykláciu odpadov pochádzajúcich z obalov, ktoré uviedol na
trh alebo distribuoval, a to v plnom rozsahu, najmenej vo výške miery zhodnocovania a recyklácie
ustanovených v prílohe č. 3,
e) zber, prepravu, zhodnocovanie a recykláciu odpadov z obalov, ktoré sú súčasťou oddelene zbieraných
zložiek komunálnych odpadov, v plnom rozsahu, najmenej vo výške jeho zberového podielu,
f) informovanie spotrebiteľov o spôsobe zabezpečenia zberu odpadov z obalov.



30. Podľa § 54 ods. 2 zákona o odpadoch ak výrobca obalov nepreukáže, že ním uvedené obaly na trh
alebo do distribúcie nebudú po ich spotrebe tvoriť súčasť komunálnych odpadov, považuje sa odpad z
týchto obalov za súčasť komunálnych odpadov.

31. Podľa § 57 ods. 2 zákona o odpadoch na účely plnenia povinnosti podľa § 54 ods. 1 písm. d) sa zber,
zhodnocovanie a recyklácia preukazuje dokladmi o materiálovom toku odpadov z obalov; množstvo
zozbieraných odpadov z obalov možno zahrnúť do materiálového toku odpadu z obalov len v roku ich
zhodnotenia alebo recyklácie. Na účely plnenia povinnosti podľa § 54 ods. 1 písm. e) slúžia výlučne
množstvá vykázané obcou ako množstvá v nej vyzbierané a množstvá komunálneho odpadu, o ktorých
bolo doručené oznámenie podľa § 16 ods. 4; množstvo zozbieraných odpadov z obalov možno zahrnúť
do zberového podielu pre odpady z obalov len v roku ich zozbierania.

32. Podľa § 135 ods. 33 zákona o odpadoch ministerstvo zverejní na svojom webovom sídle údaje
potrebné pre výpočet zberového podielu a trhového podielu výrobcu vyhradeného výrobku na rok 2016
po prvý raz do 10. januára 2016, pričom vychádza z údajov za rok 2014.

33. Podľa § 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch organizácia zodpovednosti výrobcov je povinná
oznámiť presahujúce množstvá koordinačnému centru; na základe zmluvných podmienok podľa
písmena f) môže tieto množstvá poskytnúť v prospech organizácií zodpovedností výrobcov, výrobcov
zastúpených treťou osobou a výrobcov vyhradených výrobkov, ktorí plnia vyhradené povinnosti
individuálne a ktorí sú členmi koordinačného centra (ďalej len „klienti“).

34. Podľa § 31 ods. 11 písm. c) zákona o odpadoch Koordinačné centrum je povinné rozdeliť
zodpovednosť vrátane finančnej zodpovednosti vo vzťahu k ponúknutému presahujúcemu množstvu
medzi organizácie zodpovednosti výrobcov, tretie osoby a výrobcov vyhradených výrobkov, ktorí plnia
vyhradené povinnosti individuálne, určením podielu ich zodpovednosti v súlade so zmluvou o založení
koordinačného centra a za nediskriminačných podmienok a podľa ich trhového podielu.

35. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu kasačného bolo posúdiť správnosť
právnych záverov krajského súdu, ktorý po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou a jeho rozhodnutie je
zákonné. Po oboznámení sa s prejednávanou vecou dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd vec
správne právne posúdil a kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku
podrobne vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa a odôvodnenie napadnutého rozsudku
spĺňa kritéria kladené naň zákonom, vyplývajúce z definície práva na spravodlivý proces.

36. V rámci rozšírenej zodpovednosti výrobcov je výrobca vyhradeného výrobku povinný postarať sa
o výrobok počas všetkých fáz jeho životného cyklu, od jeho výroby až po nakladanie s odpadom. Pre
obaly a neobalové výrobky, z ktorých odpady môžu končiť v komunálnom odpade, je nakladanie s
odpadmi z týchto výrobkov prenesené z výrobcu vyhradeného výrobku na organizáciu zodpovednosti
výrobcov pre obaly. Na získanie štatútu organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly je potrebné mať
zo strany žalovaného udelenú autorizáciu na výkon činnosti organizácie zodpovednosti výrobcov pre
obaly. Sťažovateľovi bola autorizácia udelená rozhodnutím č. 4700/2016-3.3 (18294/2016) zo 16. mája
2016, s účinnosťou od 1. júla 2016. Do troch mesiacov od udelenia autorizácie mal sťažovateľ preukázať
splnenie podmienok postupom podľa § 28 ods. 5 písm. d) až i) zákona o odpadoch. Po predložení
údajov žalovaný zistil, že sťažovateľ nespĺňa podmienky udelenej autorizácie (tým, že v období od
01.07.2016 do 30.09.2016 uzatvoril zmluvy s takým počtom výrobcov vyhradených výrobkov, pre ktorých
nevedel zabezpečiť splnenie zberového podielu). Podľa údajov poskytnutých sťažovateľom v októbri
2016 jeho trhový podiel predstavoval 1,635 % a zberový podiel na rok 2016 1 568 ton. Naproti tomu počet
obyvateľov v zazmluvnených obciach predstavoval 11 405 obyvateľov a takémuto počtu zodpovedal
zberový podiel 202 ton (11 405 obyvateľov x 17,69 kg). Z tohto vyplývalo, že existoval nepomer
medzi zmluvnými výrobcami sťažovateľa a počtom obyvateľov v zmluvných obciach a sťažovateľ nebol
podľa žalovaného schopný plniť vyhradené povinnosti za všetkých výrobcov, ktorých zastupoval. Na
základe uvedených zistení žalovaný začal správne konanie, ktoré bolo ukončené vydaním napadnutého
rozhodnutia o zrušení autorizácie.



37. K námietke sťažovateľa ohľadne správnosti svojho výpočtu zberového podielu, tak ako to
konštatovala Slovenská inšpekcia životného prostredia, najvyšší súd zhodne s názorom krajského
súdu poukazuje na to, že rozdiel medzi výpočtom uskutočneným žalovaným a Slovenskou inšpekciou
životného prostredia spočíval v tom, že Slovenská inšpekcia životného prostredia sťažovateľovi
zohľadnila pri výpočte zberového podielu tzv. priemyselné obaly. Sťažovateľ v správnom konaní
nedeklaroval v predložených údajoch, že nejaká časť obalov uvedených na trh jeho zmluvnými
výrobcami netvorila súčasť komunálneho odpadu (tzv. priemyselné obaly).

38. Zmluvné obce sťažovateľa ohlásili Štatistickému úradu v SR množstvo vyzbieraných triedených
zložiek komunálnych odpadov za rok 2016 vo výške 114,82 ton a potom reálny zberový podiel
sťažovateľa za druhý polrok 2016 predstavoval 57,41 ton. Sťažovateľ svoj zberový podiel za druhý polrok
2016 za všetkých zastúpených výrobcov vo výške 584,88 ton nesplnil. Sám sťažovateľ vypočítal svoj
zberový podiel na druhý polrok 2016 vo výške 585 ton, čo sa vlastne zhoduje s výpočtom zberového
podielu žalovaným (584,88 ton).

39. Sťažovateľ nepreukázal funkčnosť systému združeného nakladania s odpadmi z obalov v zmysle
§ 28 ods. 5 písm. f) zákona o odpadoch. Nemal zmluvné zabezpečenie s obcami (z hľadiska počtu
ich obyvateľov), ktoré by zodpovedalo objemu zberu zaručujúce splnenie vyhradených povinností za
všetkých zastúpených výrobcov vyhradených výrobkov.

40. V súvislosti s povinnosťou organizácie zodpovednosti výrobcov pre obaly oznámiť presahujúce
množstvá koordinačnému centru (§ 28 ods. 4 písm. r) zákona o odpadoch) krajský súd síce nesprávne
poukázal na to, že koordinačné centrum nemalo povinnosť presahujúce množstvá poskytnúť v prospech
iných organizácií zodpovednosti výrobcov pre obaly. Správne však následne krajský súd uzavrel,
že v prípade, ak nedošlo k takémuto postupu, nie je to možné považovať za žiadne pochybenie
konajúcich správnych orgánov alebo za nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Najvyšší súd
uvádza, že koordinačné centrum má síce povinnosť presahujúce množstvá poskytnúť v prospech iných
organizácií zodpovednosti výrobcov pre obaly, bez ohľadu na túto teoretickú možnosť prerozdeľovania
presahujúcich množstiev mal však sťažovateľ povinnosť plniť podmienku uvedenú v § 28 ods. 5 písm.
f) zákona o odpadoch, čo však nepreukázal.

41. Ohľadne sťažovateľom namietaných procesných nedostatkov vedenia administratívneho konania
sa najvyšší súd stotožňuje s ich posúdením a podrobným odôvodnením ich nedôvodnosti krajským
súdom. Najvyšší súd nevidí dôvod spochybňovať interné pravidlá správneho orgánu ohľadne spôsobu
vedenia administratívnych spisov a označovania ich spisovými značkami, pokiaľ sú tieto vedené úplne.
Sťažovateľ vôbec nepreukázal a ani konkrétne nepoukázal, akým spôsobom vedenie dvoch osobitných
spisov by malo negatívne zasiahnuť do jeho práv a oprávnených záujmov. Jeho pokus o naznačenie, že
išlo o zámer správneho orgánu nesprístupniť sťažovateľovi kompletnú spisovú dokumentáciu, považuje
najvyšší súd za účelový, nakoľko tieto svoje náznaky sťažovateľ nepodložil žiadnym konkrétnym
tvrdením, teda že žalovaný skutočne odmietol sťažovateľovi nejakú časť spisu sprístupniť.

42. Najvyšší súd sa stotožňuje so závermi krajského súdu ohľadne doručovania prvostupňového
rozhodnutia. Správny orgán síce pochybil, keď rozhodnutie doručoval priamo účastníkovi, a nie
splnomocnenému zástupcovi, avšak vzhľadom na to, že prvostupňové rozhodnutie sa dostalo do
dispozičnej sféry právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý podal voči nemu rozklad, krajský súd správne
konštatoval, že len uvedená vada v doručovaní nemôže spôsobiť nezákonnosť druhostupňového
rozhodnutia žalovaného ako takého. Pokiaľ sťažovateľ nepoukázal na žiadne konkrétne ukrátenie na
svojich právach, najvyšší súd uvádza, že zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a vrátenie mu veci z
dôvodu správneho vykonania procesného úkonu - doručenia rozhodnutia - nemá za uvedených okolností
zákonné opodstatnenie, keďže by zopakovanie procesu nedávalo aspoň teoretickú možnosť, že nové
konanie privodí pre účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Sžo/13/2011, na ktoré sťažovateľ poukazoval, najvyšší súd uvádza, že išlo o inú procesnú
situáciu, nie o doručenie rozhodnutia priamo účastníkovi správneho konania namiesto jeho právneho
zástupcu.

43. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, v zmysle
námietok uvedených v kasačnej sťažnosti, dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd postupoval v



súlade so zákonom, keď žalobu zamietol. Kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú, preto kasačný súd podľa
§ 461 Správneho súdneho poriadku, zamietol.

44. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1
a § 168 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania
z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona
nevyplýva.

45. Sťažovateľ navrhoval priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok. Súd v tejto súvislosti poukazuje
na znenie § 447 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že odkladný účinok kasačnej
sťažnosti trvá do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti. Z tohto dôvodu už
nebolo v súlade so zásadou hospodárnosti potrebné rozhodovať o návrhu na priznanie odkladného
účinku v rozhodnutí o veci samej.

46. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 Správneho
súdneho poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.