Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/21/2019 z 25. 2. 2020
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2020, sp. zn. 10Sžak/21/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1
Najvyšší súd | 10Sžak/21/2019 | ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1 | 2020-02-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/32194389-e891-4f22-abae-3768b4b17d37
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžak/21/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200257
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1018200257.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Igora Belka a, v právnej
veci žalobcu: K. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Ukrajiny, trvale bytom Z.. I. X/X, E., N. O.,
Ukrajina, zast. JUDr. Sabinou Hodoňovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária BEDNÁŘOVÁ
& HODOŇOVÁ, Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR,
Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Bratislava so sídlom Krížna 44, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného vo veci administratívneho vyhostenia č. PPZ-HCP -BA2-2017/012302-007 zo dňa 30.
novembra 2017, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 8Sa/16/2018-67 zo dňa 19. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť   z a m i e t a .

Sťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Oddelenie cudzineckej polície PZ Tmava, rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA9-144-013/2 17-AV zo dňa
24.07.2017 rozhodlo podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoPC) o administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu, so
zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky  a na územie všetkých členských štátov na dobu 2
rokov, pretože štátny príslušník tretej krajiny má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný  rozhodnutím
č. p.: PPZ-HCP-BA2-201/012302-007 zo dňa 30.11.2017 tak, že prvostupňové rozhodnutie o
administratívnom vyhostení žalobcu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
3. Žalovaný dôvodil tým, že nebolo sporné, že žalobca má na území SR neoprávnený pobyt. Na územie
schengenského priestoru pricestoval dňa 25.05.2017 a to na základe udeleného víza č. XXXXXXXXX,
typ C. použiteľné od 25.05.2017 do 12.06.2017, vydané SR s dĺžkou pobytu 04, platné na jeden vstup.
Dňa 16.06.2016 žalobca podal na generálnom konzuláte SR v Užhorode (Ukrajina) žiadosť  o udelenie
prechodného pobytu na účel podnikania. Dňa 04.08.2016 správny orgán prvého stupňa prerušil konanie
a vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov podania v lehote 90 dní. Žalobca nedostatky v určenej
lehote neodstránil, preto správny orgán konanie zastavil dňa 13.03.2017. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 10.06.2017. Dňa 21.06.2017  bol žalobcovi udelený na území SR tolerovaný pobyt od
04.07.2017 do 14.07.2017. Podľa žalovaného žalobca sa na území SR a členských štátov schengenskej
dohody nachádzal neoprávnene od 15.07.2017. V čase platnosti tolerovaného pobytu nepožiadal o



jeho predĺženie a neriešil svoj pobytový status. Poukázal na to, že totožnosť žalobcu bola preukázaná
po predložení cestovného pasu Ukrajiny (nie biometrický) č. W. XXX XXX platného od 21.12.2015 do
21.12.2025.

4. Žalovaný na základe uvedeného rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie
žalobcu zamietol.

II.
Konanie na krajskom súde

5. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu v zákonnej lehote správnu žalobu.  Krajský súd v
Bratislave po preskúmaní veci žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 240 SSP.
6. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
a nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou
nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Teda,
ak žalobca tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho
námietka nesprávneho právneho posúdenia veci je a priori nedôvodná.
7. Podľa krajského súdu v posudzovanom prípade správne orgány vychádzali z dostatočne zistených
skutočností a z týchto vyvodili správne právne závery a aplikovali na vec sa vzťahujúce právne predpisy.
Namietaná vada konania správneho orgánu nebola zistená.
8. K námietke zásahu do práva žalobcu na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života vyhodnotil
za nedôvodnú. Poukázal na to, že žalobca na území SR nemá rodinu, v ČR má družku a dve deti, pričom
nebolo preukázané, že je ich otcom.
9. K námietke držby biometrického pasu uviedol, že žalobca svoju totožnosť nepreukázal biometrickým
pasom. Správny orgán a ani súd nemôžu suplovať povinnosti účastníka konania, ktoré vlastným
zavinením zhoršili svoje právne postavenie. Je povinnosťou účastníka predkladať dôkazy, a nie
správneho orgánu vyhľadávať dôkazy, ktoré by mohli zmeniť právne postavenie účastníka v jeho
prospech.
10. Na základe uvedených dôvodov žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

III.
Obsah kasačnej sťažnosti/stanoviská

A)
11. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci.

12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä
namietal:- nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru o ochrane  ľudských práv a slobôd a
čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, - nedostatočné zistenie skutočného stavu veci vo vzťahu k skutočnosti,
že sťažovateľ vedie riadne rodinný život na území ČR a je držiteľom biometrického pasu, - podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia a k umožneniu, aby sa sťažovateľ mohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia.

B)
13. Sťažovateľ vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojom vyjadrení zo dňa 14.02.2019.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná
(§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,
že kasačná sťažnosť je nedôvodná, a preto ju zamietol. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455



S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.02.2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s
§ 452 ods. 1 S.s.p.).

Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,
a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie
týka, musia správne orgány poskytnúť pomoc a poučenie, aby pre neznalosť právnych predpisov
neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny,
ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Nariadením Európskeho parlament a Rady (EÚ) č. 2017/850, sú štátni príslušníci  Ukrajiny, ktorí
sú držiteľmi biometrických pasov vydaných v súlade s normami Medzinárodnej organizácie civilného
letectva oslobodení od vízovej povinnosti.

15. Predmetom kasačnej sťažnosti bol napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým súd žalobu žalobcu
zamietol.
16. Námietku sťažovateľa, že správne orgány nezobrali do úvahy skutočnosť, že je držiteľom
biometrického pasu považoval kasačný súd síce za dôvodnú, na výsledok a teda zákonnosť rozhodnutia,
však táto okolnosť  nemala vplyv.
17. K uvedenej námietke považuje kasačný súd za dôležité zdôrazniť nasledovné: Na úvod treba
pripomenúť, že Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým
sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských
hraníc) je priamo uplatniteľným predpisom (nariadením), ktorý upravuje prekračovanie ako vonkajších,
tak vnútorných hraníc členských štátov Európskej únie, a vzťahuje sa na všetky osoby, vrátane občanov
EÚ (čl. 3 v spojení s čl. 2 ods. 5 tohto nariadenia). Ďalej je potrebné pripomenúť, že zmyslom Kódexu
schengenských hraníc je okrem iného stanoviť jasné, jednoduché a harmonizované pravidlá týkajúce
sa výpočtu povolenej dĺžky krátkodobého pobytu v EÚ (porov. Bod 9 preambuly uvedeného nariadenia).
V hlave II (Vonkajšie hranice) kapitole 1 (Prekračovanie vonkajších hraníc a podmienky vstupu) Kódexu
schengenských hraníc sú upravené podmienky vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín pri
krátkodobých pobytoch na území Európskej únie. Čl. 6 ods. 1 citovaného nariadenia osobitne stanovuje:
„Pre plánované pobyty na území členských štátov, ktoré nepresiahnu 90 dní počas akéhokoľvek obdobia
180 dní, ktorým sa rozumie obdobie 180 dní bezprostredne predchádzajúce každému dňu pobytu, musia
štátni príslušníci tretích krajín tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad oprávňujúci držiteľa k
prekročeniu hranice, ktorý spĺňa tieto kritériá:

i) musí byť platný najmenej tri mesiace po zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V
naliehavých prípadoch, ktoré sú odôvodnené, je možné od splnenia tejto povinnosti upustiť, ii) bol vydaný
v predchádzajúcich desiatich rokoch;

b) majú platné vízum, ak sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001, ak sú držiteľmi platného
povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza;

c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú zaistené dostatok prostriedkov na živobytie
nielen na dobu pobytu, tak na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej
ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom opatriť;

d) nejde o osoby v SIS, ktorým má byť zamietnutý vstup;

e) nie sú považovaní za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo
medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä osobami, ktorým má byť podľa národných
databázach členských štátov nepovolený vstup z rovnakých dôvodov.“



18. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že disponovanie platným vízom alebo povolením na pobyt je
len jednou z podmienok vstupu a pobytu na území členských štátov Európskej únie, teda aj Slovenskej
republiky. Čl. 6 ods. 1 písm. b) Kódexu schengenských hraníc súčasne reflektuje skutočnosť, že
štátni príslušníci niektorých tretích krajín vízovej povinnosti nepodliehajú. Táto eventualita je vyjadrená
odkazom na nariadenie Rady (ES) č. 539/2001, ktorým sa ustanovuje zoznam tretích krajín, ktorých
štátni príslušníci musia mať pri prekračovaní vonkajších hraníc víza, ako aj zoznam krajín, ktorých
štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti (ďalej len „nariadenie ES č. 539/2001“). Zoznam
tretích krajín, ktorých štátni príslušníci majú povinnosť mať pri prekročení hranice Európskej únie platné
vízum, je uvedený v prílohe I tohto nariadenia, príloha II potom obsahuje zoznam tretích krajín, ktorých
štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. Ak sú občania niektorého tretieho štátu od vízovej
povinnosti podľa nariadenia ES č. 539/2001 oslobodení, vzťahuje sa táto úľava v súlade s jeho článkom
1 ods. 2 iba na pobyty, nepresahujúce celkom tri mesiace.
19. Toto nariadenie, respektíve jeho prílohy I a II, bolo zmenené nariadením EÚ č. 2017/850 tak, že z
prílohy I bol presunutý odkaz na Ukrajinu do prílohy II nariadenia ES č. 539/2001, s tým, že zrušenie
vízovej povinnosti sa vzťahuje iba na držiteľov biometrických pasov vydaných Ukrajinou v súlade s
normami Medzinárodnej organizácie pre civilné letectvo (ICAO).
20.  S ohľadom na to, ako je konštruovaný čl. 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc (čoby všeobecný
predpis, v rámci ktorého je cezhraničný pohyb regulovaný - pozri ods. 16 tohto odôvodnenia), teda
držiteľom ukrajinského biometrického pasu odpadla iba jedna z podmienok vstupu a pobytu na území
EÚ. Za predpokladu, že ich pobyt nepresiahne 90 dní počas ľubovoľného obdobia 180 dní (ktorým
sa rozumie obdobie 180 dní bezprostredne predchádzajúce každému dňu pobytu), nemusia teda
štátni príslušníci Ukrajiny, ktorí sú držiteľmi biometrického cestovného pasu, naďalej spĺňať podmienku
vyplývajúcu z písmena b) tohto ustanovenia, teda disponovať platným (krátkodobým) vízom. Táto
skutočnosť však sama o sebe nemá vplyv na použiteľnosť Kódexu schengenských hraníc; toto
nariadenie sa, ako bolo uvedené vyššie, naďalej vzťahuje na všetky osoby prekračujúce vonkajšie aj
vnútorné hranice členských štátov EÚ.
21. Okolnosť, či je cudzinec od vízovej povinnosti oslobodený, sa teda nijako nedotýka maximálnej
prípustnej doby pobytu 90 dní v období 180 dní, ktorá vyplýva z úvodnej vety článku. 6 ods. 1 Kódexu
schengenských hraníc. K opačnému výklade neponúka priestor ani nariadenie EÚ č. 2017/850, ktorým
sa upustilo od vízovej povinnosti pre držiteľov ukrajinských biometrických pasov (nie je možné z neho
vyvodiť, že sa u existujúcich pobytov na základe udeleného víza prerušuje doterajšia 180 dňová lehota
a začína plynúť nová, odvíjajúce sa od vstupu na území EÚ na základe bezvízového styku). Možno teda
uzavrieť, že odpadnutím vízovej povinnosti pre štátnych príslušníkov tretích krajín nezanikajú ostatné
regulatívy vstupu a pobytu, a naďalej pre nich o. i. platí, že dĺžka ich pobytu nesmie počas obdobia 180
dní bezprostredne predchádzajúcich každému dňu pobytu presiahnuť v súhrne 90 dní.
22. Tento záver nepriamo podporuje aj právny názor vyslovený Súdnym dvorom Európskej únie v
rozsudku z 3.10.2006, C-241/05, Bot. Súdny dvor v tomto rozsudku podal výklad niektorých ustanovení
Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody zo 14.06.1985, uzatvorenej medzi vládami štátov
hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko a Francúzskej republiky o postupnom
zrušení kontrol na spoločných hraniciach (Ú. V. 2000, L 239 , s. 19); pravidlá obdobné úprave
teraz účinného Kódexu schengenských hraníc bola zavedená už zakladajúcimi členmi schengenského
priestoru.
23. Ustanovenie čl. 20 ods. 1 spomínaného dohovoru oprávňuje cudzincov, ktorí nepodliehajú vízovej
povinnosti, voľne sa pohybovať na území zmluvných strán maximálne tri mesiace počas obdobia šiestich
mesiacov odo dňa prvého vstupu, za predpokladu, že spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods.
1 písm. a), c), d) a e) tohto dohovoru. Článok 5 ods. 1 citovaného dohovoru potom stanovuje podmienky
vstupu cudzincov na územie zmluvných strán Schengenskej dohody pre pobyt, ktorý netrvá dlhšie ako tri
mesiace, obdobne ako článok 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, t. j. povinnosť mať platný cestovný
doklad [písm. a)], platné vízum [písm. b)], doklady, ktoré potvrdzujú účel a podmienky plánovaného
pobytu vrátane zaistenia dostatočných finančných prostriedkov [písm. c)], cudzinec nie je osobou, ktorej
má byť odmietnutý vstup [písm. d)], a nepredstavuje nebezpečenstvo pre verejný poriadok, bezpečnosť
štátu alebo medzinárodné vzťahy jednej zo zmluvných strán [písm. e)].
24. V uvedenej veci C-241/05, Bot sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal obdobnou situáciou,
aká nastala v prípade prejednávanom kasačným súdom. Išlo o prípad rumunského občana, ktorý
sa zdržiaval v schengenskom priestore na základe bezvízového styku v období od 15.08.2002 do
25.03.2003 postupne dva a pol mesiaca, dva mesiace a jeden mesiac. Súdny dvor v citovanom
rozsudku vyslovil záver, že štátnemu príslušníkovi tretej krajiny požívajúceho bezvízový styk so štátmi



Schengenskej dohody zo 14.06.1985 (Ú. V. 2000, L 239, s. 13-18), nie je zakázané voľne sa
pohybovať v schengenskom priestore aj po uplynutí prípustnej doby pobytu 3 mesiace počas obdobia 6
mesiacov podľa čl. 20 ods. 1 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody, avšak „len za podmienky,
že táto osoba znova vstúpi do schengenského priestoru a na tento vstup dôjde po uplynutí doby
šiestich mesiacov odo dňa jej vôbec prvého vstupu do tohto priestoru. Takýto nový vstup musia preto
tiež považovať za prvý vstup v zmysle citovaného ustanovenia, rovnako ako vôbec prvý vstup do
schengenského priestoru.“ Ustanovenie čl. 20 ods. 1 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody tak
„štátnemu príslušníkovi tretieho štátu nepodlieha vízovej povinnosti dovoľuje zdržiavať v tomto priestore
maximálne 3 mesiace počas po sebe idúcich období 6 mesiacov, za podmienky, že každé z týchto
období bude započaté takýmto prvým vstupom.“ K otázke možného rizika obchádzania pravidiel pre
dlhodobé pobyty Súdny dvor dodal, že je vecou zákonodarcu Spoločenstva prípadne zmeniť čl. 20
ods. 1 Dohovoru o vykonávaní Schengenskej dohody tak, aby kumuláciou dvoch nie bezprostredne po
sebe nasledujúcich pobytov v schengenskom priestore počas takmer šiestich mesiacov nedochádzalo
k ohrozovaniu pravidiel uplatniteľných na pobyty dlhšie ako tri mesiace.
25. Z uvedeného je zrejmé, že kasačným súdom podaná interpretácia vyššie uvedených ustanovení
Schengenského hraničného kódexu a nariadenia ES č. 539/2001 je konformná s výkladom prakticky
rovnaké únijnej úpravy, podaným už skôr Súdnym dvorom Európskej únie.
26.  V prejednávanej veci sťažovateľ prvýkrát vstúpil na územie schengenského priestoru v roku 2012
na platné vízum Maďarskej republiky. Cieľom jeho cesty boli všetky štáty EÚ. V Poľsku mal povolený
pobyt od roku 2012 do roku 2014, v inom členskom štáte nemal povolený pobyt s výnimkou SR, kde
mal povolený tolerovaný pobyt od 04.07.2017 do 14.07.2017. Od 15.07.2017 nemá na území SR ani
iného členského štátu povolený žiaden pobyt.
27. Sťažovateľovi síce už odpadla jedna z podmienok vstupu a pobytu na území EÚ, táto skutočnosť
však, ako je vyššie  uvedené , nijako neovplyvnila dĺžku prípustného pobytu 90 dní v rámci 180 dní,
v zmysle čl. 6 ods. 1 kódexu schengenských hraníc. Ak teda sťažovateľ zotrval na území Slovenskej
republiky, respektíve Európskej únie, aj po15.07.2017, porušil tým svoj pobytový status. Za tejto situácie
kasačný súd konštatuje, že krajský súd nepochybil, ak dospel k záveru, že sťažovateľ sa neoprávneného
pobytu na území Slovenskej republiky dopustil; podľa kasačného súdu však námietka, že je držiteľom
biometrického pasu s poukazom na to, že nesplnil ďalšie podmienky ustanovené nariadením, nemá
žiaden vplyv na zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov, ktoré jeho pobyt považovali za neoprávnený.
28. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa zásahu do jeho práva na rešpektovanie súkromného a
rodinného života  sa kasačný súd stotožnil s jej vyhodnotením zo strany krajského súdu ako nedôvodnej.
29. Otázka existencie či absencie rodinného života je v prvom rade otázkou faktickou, závislou na
praktickej realite úzkych osobných pút. (K a T. proti Fínsku, č. 25702/94, rozsudok z 12. júla 2001, §
150) Hoci základným zmyslom článku 8 Dohovoru je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej
moci, môže ako doplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom „rešpektovaní“ rodinného
života. Preto tam, kde vznikli rodinné väzby, musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší
rozvoj takých väzieb. (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26.02.2002)
30. Z konania je zrejmé, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republike rodinu, v Českej republike
má družku, ktorá má dve deti, pričom ako sám tvrdil, nie je ich otcom.
31.  Žalovaný v rozhodnutí  poukázal na stret dvoch základných práv a slobôd, a to práva cudzinca
na súkromie a rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) na jednej strane a na druhej strane právo štátu
na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru). Z rozhodnutia žalovaného však je zrejmé ako sa s
uvedenými skutočnosťami, a to, že sťažovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu, (má
družku v Českej republike, ktorá má dve deti) vysporiadal a prečo uprednostnil právo štátu na zásah
do prípadného práva na rodinný a súkromný život, a ten odôvodnil záujmom na verejnom poriadku,
zabránením a predchádzaním porušovania zákonov  Slovenskej republiky a štátov schengenskej
dohody.
32. Takýto záver správnych orgánov potvrdený názorom krajského súdu vyhodnotil kasačný súd za
udržateľný a zákonný.
33. Kasačný súd napokon vyhodnotil za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdeného
podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vo vzťahu k odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k námietke existencie biometrického pasu pritom odkazuje na
svoje závery vyššie uvedené, keďže týmito sa správne orgány nezaoberali.
34. Vzhľadom k tomu, že námietky sťažovateľa vyhodnotil kasačný súd za nedôvodné, kasačnú sťažnosť
podľa § 461 SSP zamietol.
35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi nepriznal nárok na ich
náhradu z dôvodu jeho neúspechu. (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.).



36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.