Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/53/2020 z 7. 12. 2020 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 7. decembra 2020, sp. zn. 8Sžfk/53/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:2018200311.1 Najvyšší súd | 8Sžfk/53/2020 | ECLI:SK:NSSR:2020:2018200311.1 | 2020-12-07 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: SSP, § 461 SSP, zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 24 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/593042ec-aebe-4926-ab5b-7038a504d6e0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:2018200311.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžfk/53/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200311
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2018200311.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a
členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu: T-ZONE, s.r.o., so
sídlom Hlavná 675, Jelka 925 23, IČO: 36 713 562, právne zastúpeného: JUDr. Ľubomír Vanek, advokát,
so sídlom Potočná 249/16, 909 01 Skalica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 101556381/2018 z 13. augusta 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (pôvodne
žalobcu) proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/88/2018-191 zo dňa 30. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa z a m i e t a .

Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v od n e n i e :
I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

1. Rozhodnutím č. 101556381/2018 z 13. augusta 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009
Z. z.“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej
správy nižšieho stupňa“) č. 188864/2018 z 3. apríla 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“),
ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 53 908,04 eur na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, t. j. nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie august 2013 bol znížený zo sumy 91 950,57 eur na sumu 38 042,53 eur.

2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane daňovou kontrolou zistil, že
žalobca si uplatnil v mesiaci august 2013 odpočítanie dane z faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2013 (dátum
vzniku daňovej povinnosti 31.08.2013) od spoločnosti AA Logistic, s.r.o. za sprostredkovanie v hodnote
bez DHP 269 540,18 eur, DPH 53 908,04 eur, spolu 323 448,22 eur. Správca dane za účelom preverenia
poskytnutej služby vykonal dokazovanie, pričom na základe zistených skutočností uzavrel, že nebolo
preukázané, že sprostredkovanie nákupu tovaru bolo uskutočnené spoločnosťami AA Logistic, s.r.o.,
resp. FACIES, s.r.o., keď preverované spoločnosti nepotvrdili jednanie s inými osobami ako konateľmi
spoločnosti T-ZONE, s.r.o. pani Y. I. a pánom U. I., teda v danom prípade bolo jednoznačne spochybnené
dodanie služby. Preto správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2013
za sprostredkovanie nákupu tovaru od dodávateľov - výrobcov mlieka, ktoré nebolo preukázané



žiadnymi relevantnými dokladmi dodajúc, že predložený zoznam odberateľov tovaru nepreukazuje,
že bol predaný práve tovar, ktorý bol nakúpený od dodávateľov, ktorých sprostredkovala spoločnosť
AA Logistic, s.r.o. resp. FACIES, s.r.o. alebo osoby U. Y., D. Ö. U. V. B.. S poukazom na uvedené
správca dane skonštatoval, že nakoľko si daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období august
2013 uplatnil právo na odpočítanie dane za sprostredkovanie, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť,
kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane zo sprostredkovania vo výške
53 908,04 eur v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a) zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“
alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“).

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, pričom odvolacie námietky
kopírujú v značnom smere žalobné body (k tomu pozri body 14 až 27 rozsudku).

4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane konštatujúc, že
správca dane vykonal dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené
čo najúplnejšie, tento preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov, daňovú kontrolu vykonával rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na
dosiahnutie jej účelu. Tiež poukázal na to, že správca dane vykonal dokazovanie podľa § 24 daňového
poriadku v súlade so zásadami správy daní uvedenými v § 3 daňového poriadku s tým, že záver,
ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia
a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Ďalej dôvodil,
že správca dane v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že vyjadrenia zúčastnených osôb nie sú
vierohodné a bez pochybností nepreukazujú, že dodanie služieb bolo uskutočnené tak, ako deklaruje
sporná faktúra, pričom závery správcu dane vyplývajú z riadne vykonaného dokazovania a vyhodnotenia
získaných dôkazov. Žalovaný mal za to, že dokazovanie správcu dane spochybnilo reálne uskutočnenie
poskytnutej služby - sprostredkovanie kontaktov na nových potenciálnych dodávateľov a odberateľov
deklarovaných dodávateľom AA Logistic, s.r.o pre daňový subjekt a preto správca dane postupoval
správne, keď odpočítanie dane zo spornej faktúry neuznal.

5. K tvrdeniu daňového subjektu, že správca dane nevyslovil pochybnosti, tieto mu neoznámil a nevyzval
ho, aby sa k nim vyjadril, čím mu zabránil predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy k svojim
tvrdeniam a tiež, že bol so závermi správcu dane prvýkrát oboznámený až doručením protokolu označiac
ich za nepravdivé poukázal na to, že daňovému subjektu bola zaslaná výzva zo dňa 04.04.2016, v ktorej
správca dane vyzval daňový subjekt na uplatnenie svojho práva na vyjadrenie sa v priebehu daňovej
kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené
jeho vyjadrenia v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku v lehote 8 dní odo dňa doručenia výzvy,
pričom daňový subjekt doručil dňa 18. apríla 2016 správcovi dane elektronickými prostriedkami žiadosť o
predĺženie lehoty určenej správcom dane vo výzve, ktorej správca dane oznámením zo dňa 19.04.2016
vyhovel a dňa 22.04.2016 podal daňový subjekt elektronickými prostriedkami vyjadrenie. Ďalej žalovaný
poukázal na to, že daňovému subjektu boli preukazne doručené upovedomenia o výsluchu svedkov
zo dňa 25.06.2015, 23.07.2015, 01.07.2016, na ktoré sa nedostavil dodajúc, že daňový subjekt nemal
podceňovať inštitút svedeckej výpovede, najmä sa nevzdávať práva zúčastniť sa a hlavne aj klásť
svedkovi otázky a podávať správcovi dane do protokolu prípadné námietky proti priebehu vypočutia
svedka.

6. K námietke daňového subjektu týkajúcej sa ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) a § 46 ods. 5 daňového
poriadku uviedol, že daňový poriadok predpokladá aktívnu účasť daňového subjektu v preukazovaní
ním uplatnených nárokov v priebehu daňovej kontroly, pričom každé zdaniteľné plnenie, teda každý
účtovný prípad by mal byť zdokumentovaný dokladom či faktúrou s kompletnými náležitosťami, mal
by byť doložený zmluvou týkajúcou sa tohto obchodného prípadu a všetkými doplnkovými dokladmi
doplniac, že v danom prípade bolo zjavné čo bude správca dane kontrolovať (uplatnenie nadmerného
odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013) a preto malo byť v záujme
daňového subjektu pripraviť kompletnú dokumentáciu, ktorá súvisí s kontrolovaným obdobím a to nielen
faktúry a iné doklady, ale aj doplnkovú dokumentáciu, ktorá preukazuje uskutočnenie zdaniteľných
obchodov, ako aj spárovanie s výstupnými plneniami daňového subjektu. Súčasne žalovaný zdôraznil,
že vo všeobecnosti je možné zhrnúť právo aj povinnosť daňového subjektu pri dokazovaní do záveru, že



daňový subjekt musí vedieť sám preukázať skutočnosti, ktoré uvádza vo svojich dokladoch a v daňovom
priznaní a až následne správca dane aplikáciou § 46 ods. 5 daňového poriadku umožní rozhodné
skutočnosti daňovému subjektu preukázať s tým, že právo daňového subjektu vyplývajúce mu z § 45
ods. 1 písm. c) daňového poriadku daňovému subjektu nevyplýva na základe zaslanej výzvy správcu
dane, ale priamo z tohto ustanovenia.

7. K námietkam týkajúcich sa výpovede svedkov žalovaný argumentoval, že výpoveď U. Y., konateľa
spoločnosti AA Logistic, s.r.o. je len tvrdením o uskutočnení sprostredkovania pre daňový subjekt bez
predloženia relevantných dôkazov vylučujúcich akékoľvek pochybnosti správcu dane, pričom na základe
výpovede U. Y.a považoval správca dane za potrebné vypočuť aj svedka D. ?.?a ďalej V. B. s tým, že
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané reálne poskytnutie kontaktov na nových dodávateľov a
odberateľov sprostredkovateľom AA Logistic, s.r.o., nakoľko v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu
vyrubovacieho konania, daňový subjekt ani vypočutí svedkovia nepreukázali, ktoré konkrétne kontakty
boli podkladom k vystaveniu dodávateľskej faktúry č. 130576 zo dňa 16.09.2013, z ktorej si daňový
subjekt uplatnil odpočítanie dane.

8. Žalovaný ďalej dôvodil, že v zmysle Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 20. decembra 2012
predloženej daňovým subjektom v nadväznosti na dodávateľskú faktúru č. 130576 zo dňa 16.09.2013
možno konštatovať, že v danom prípade neboli dodržané ani ustanovenia Obchodného zákonníka §
642 až 651, čo taktiež spochybňuje reálnosť sprostredkovania kontaktov spoločnosťou AA Logistic,
s.r.o. a to napríklad, že sprostredkovateľ neuschoval doklady, ktoré nadobudol v súvislosti so
sprostredkovateľskou činnosťou a ďalej, že osoby, ktoré zabezpečovali sprostredkovanie, ani po
opakovanom vyzvaní správcu dane nepredložili žiadnu písomnosť, resp. doklady, nevymenovali ani
jednu osobu alebo farmu, ktorej obchodnú spoluprácu mali podľa ich slov sprostredkovať dodajúc, že
daňový subjekt ako záujemca a dodávateľ AA Logistic, s.r.o. ako sprostredkovateľ, tým, že nedbali
a dôsledne nedodržali práva a povinnosti zmluvných strán tak, ako sú zadefinované v uzatvorenej
písomnej zmluve podľa Obchodného zákonníka, sami seba zbavili možnosti dokladovania a preukázania
uskutočnenia sprostredkovania z hľadiska dôkaznej sily, pretože mali možnosť si zadovážiť dostatok
dôkazov.

9. Ďalej žalovaný poukázal aj na konkrétne rozpory vo výpovediach svedkov V. B. U. U. Y., konkrétne
obdobia ich spolupráce a taktiež skutočností týkajúcich sa vystavenia faktúry a podkladu na províziu,
keď V. B. tvrdil, že mesačne dostával od pána Y. dodacie listy, na základe ktorých sa vystavovali faktúry
s vypočítanou províziou, pričom pán Y. poprel skutočnosť, že by predkladal spoločnosti FACIES, s.r.o.
dodacie listy ako podklady pre fakturáciu a uviedol, že dostal od pána I. dvakrát do roka podklad
na províziu, na základe ktorého vystavil faktúru č. 130576 zo dňa 16.09.2013 a č. 130844 zo dňa
31.12.2013. Rovnako v súvislosti s faktúrou č. 1020130317 zo dňa 30.08.2013 (dodávateľ FACIES,
s.r.o. / odberateľ AA Logistic, s.r.o.) žalovaný poukázal na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa
02.08.2016, na ktorom V. B. na otázku správcu dane, kto vystavil a podpísal túto faktúru uviedol,
že pravdepodobne ju podpísal konateľ a vystavila účtovníčka spoločnosti FACIES, s.r.o., pričom dňa
19.08.2015 D. ?.?, konateľ spoločnosti FACIES, s.r.o. do zápisnice o ústnom pojednávaní uviedol, že
faktúru nevystavil, nepodpísal s tým, že všetko vybavoval pán B., nič o spolupráci spoločnosti FACIES,
s.r.o. so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. nevedel.

10. Žalovaný tiež vyzdvihol, že nahliadnutím do spisu daňového subjektu, týkajúceho sa daňovej
kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2013 (úradný záznam zo dňa 29.11.2017) správca dane zistil, že pán
G. S. Y. (zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 22.11.2017) sa s pánom U. I. pozná od roku 2009,
začiatky spolupráce s daňovým subjektom opísal tak, že v roku 2009 obchodoval s pánom P.R. R.,
ktorého požiadal, či nepozná niekoho stabilného na predaj mlieka, následne sa mu ozval pán U. I. a
nadviazali spolu obchodnú spoluprácu, ktorá trvala od roku 2009 do roku 2015. Tiež uviedol, že poskytol
pánovi I. kontakty na ďalších dodávateľov a odberateľov z Talianska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska
a Slovinska, pričom tieto skutočnosti potvrdil aj sám pán U. I. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa
22.11.2017, v ktorej uviedol, že s pánom G. S. Y. sa nakontaktovali v roku 2009, uzatvorili spoluprácu
týkajúcu sa odberu mlieka, pričom pán G. S.Y. Y. mu poskytol aj kontakty na prípadných odberateľov z
Talianska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska a Slovinska s tým, že približne v roku 2010 reálne začali
spolu obchodovať s mliekom, ktoré mu dodával.



11. K námietke, ktorou daňový subjekt poukazoval na to, že slovné spojenie sprostredkovateľ nebolo
šťastne zvolené, čo pomýlilo aj správcu dane s tým, že presnejší názov, lepšie vystihujúci podstatu
obchodu je - poskytovateľ informácií o potenciálnych partneroch pre zriadenie obchodu žalovaný uviedol,
že správca dane posúdil predloženú zmluvu v nadväznosti na celý komplex dôkazov, a to v takej
podobe, v akej bola písomne uzatvorená a predložená daňovým subjektom, a na práva a povinnosti
zmluvných strán tak, ako sú zadefinované v uzatvorenej písomnej zmluve, ako aj v nadväznosti na
daňovým subjektom predloženú faktúru č. 130576 zo dňa 16.09.2013, v ktorej je taktiež deklarované,
že je vystavená - „Fakturujeme Vám“ na základe Zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej v zmysle § 642
a nasl. Obchodného zákonníka dňa 20.12.2012.

12. Žalovaný k námietke daňového subjektu týkajúcej sa žiadosti o MVI považoval za potrebné uviesť, že
interpretácia dodávateľskej faktúry a Zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej medzi účastníkmi tak, ako
ju deklaroval daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, bola dokazovaním
správcu dane spochybnená, pričom zo zmätočných výpovedí svedkov, vyjadrenia samotného daňového
subjektu (22.11.2017), výpovede pána G. S. Y., ako aj z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácií, nadviazanie obchodnej spolupráce s dodávateľmi a odberateľmi daňového subjektu
nebolo uskutočnené pričinením sprostredkovateľa AA Logistic, s.r.o., resp. nebolo preukázané, že by
sprostredkovateľ AA Logistic, s.r.o. kontaktoval potenciálnych dodávateľov a odberateľov daňového
subjektu alebo že by daňovému subjektu poskytol potrebné poklady k nadviazaniu spolupráce s
dodávateľmi a odberateľmi.

13. Záverom žalovaný skonštatoval, že mu nie je zrejmé na základe akých skutočností daňový subjekt
dôvodí, že až doručením napadnutého rozhodnutia sa dozvedel, ktorú podmienku nemá preukázanú
a splnenie ktorej podmienky nároku na odpočítanie dane má preukazovať a že bol v domnienke, že
porušil ustanovenie § 49 ods. 1 písm. a)zákona o DPH, keď z obsahu administratívneho spisu vyplýva,
že správca dane vo výzve zo dňa 04.04.2016, okrem iného popísal všetky zistené skutočnosti, uviedol aj
vzniknuté pochybnosti a rovnako uviedol aj porušenia zákona o DPH, z ktorých jednoznačne vyplýva, že
daňový subjekt porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH a preto mu nevzniklo právo
na odpočítanie dane. Rovnako za nedôvodnú označil aj námietku týkajúcu sa porušenia ustanovenia §
24 ods. 1 a 2 a rovnako aj ustanovenia § 3 ods. 3 daňového poriadku.

14. Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych
ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho
aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného nároku
na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH, so zameraním na dodržanie namietaných
ustanovení daňového poriadku a posúdenia miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu a to s
poukazom na zistené skutočnosti pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku za kontrolované
zdaňovacie obdobie august 2013.

15. Žalobca si v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2013 uplatnil nadmerný odpočet vo
výške 91 950,57 eur, pričom nadmerný odpočet bol správcom dane vo vyrubovacom konaní priznaný
vo výške 38 042,53 eur, teda rozdiel predstavoval sumu 53 908,04 eur. Dôvodom nepriznania nároku vo
výške 53 908,047 eur bola skutočnosť, že správca dane nepriznal tento nárok z dodávateľskej faktúry č.
130576 zo dňa 16.09.2013 (dátum vzniku daňovej povinnosti bol 31.08.2013) od spoločnosti AA Logistic,
s.r.o. za sprostredkovanie služieb v hodnote bez DPH 269 540,18 eur, DPH 53 908,04 eur t.j. spolu 323
448,22 eur.

16. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že daňová kontrola bola začatá dňa
9. decembra 2014 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9211401/5/4930066/2014/Ant zo dňa
06.11.2014. Rozhodnutím zo dňa 29.10.2015 správca dane z dôvodu podaných žiadostí o medzinárodnú
výmenu informácií (ďalej aj ako „MVI“) postupom podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku prerušil odo dňa
02.11.2015 daňovú kontrolu. Dňa 1. apríla 2016 dôvody prerušenia daňovej kontroly pominuli, pričom o
tejto skutočnosti správca dane žalobcu písomne informoval (oznámenie zo dňa 04.04.2016).

17. Zo žiadostí o MVI vyplýva, že tieto sa týkali nasledovných daňových subjektov: Üveg - Ásványi
Bányászali Ipari Kft., Városföldi Agrárgazdaság ZRT, Cortecchia Fulvio & Figli di Cortecchia Sergio
s.a.s.,Newlat S.p.A, Granorolo S.p.A. Výsledky MVI však ani v jednom prípade nepreukázali, že by
uskutočnené obchody žalobcu s týmito daňovými subjektmi sprostredkovala spoločnosť AA Logistic,



s.r.o. alebo spoločnosť FACIES, s.r.o. Konkrétne v prípade spoločnosti Granorolo S.p.A bolo zistené,
že pri danom obchode neboli sprostredkovatelia, žalobca je dodávateľom tejto spoločnosti 6 rokov s
tým, že zmluvnými partnermi boli U. U. Y. I.. Rovnako v prípade spoločnosti Városföldi Agrárgazdaság
ZRT (vo vzťahu ku ktorej žalobca vo svojom vyjadrení doručenom správcovi dane dňa 22.04.2016 -
vyjadrenie k výzve zo dňa 04.04.2016 uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. zaobstarala príležitosť
uzavrieť obchod okrem iného aj s touto spoločnosťou, ako aj s už spomínanou spoločnosťou Granorolo
S.p.A), bolo na základe MVI preukázané, že táto spoločnosť spolupracovala so žalobcom telefonicky
a osobne, pričom spoločnosť AA Logistic, s.r.o., ani FACIES, s.r.o. nepoznali. Rovnaký výsledok vo
vzťahu k sprostredkovaniu bol aj pri ostatných daňových subjektoch, pričom ani v jednom prípade nebolo
potvrdené, že by obchod bol sprostredkovaný spoločnosťou AA Logistic, s.r.o., resp. spoločnosťou
FACIES, s.r.o.

18. Správca dane v rámci daňovej kontroly vypočul dňa 22.07.2015 U. Y. konateľa spoločnosti AA
Logistic, s.r.o. k deklarovanému dodaniu služby, pričom žalobca sa výsluchu svedka nezúčastnil, o
výsluchu bol preukázateľne upovedomený. Z výpovede svedka vyplýva, že predmetom spolupráce bolo
sprostredkovanie predaja mlieka a mliečnych výrobkov pre spoločnosť T-ZONE s.r.o., pričom k priebehu
sprostredkovania obchodov, výsledkom ktorých bola faktúra č. 130576 zo dňa 16.09.2013 uviedol, že
činnosť spočívala v sprostredkovaní predaja mlieka, pričom pri zabezpečovaní obchodných partnerov
spolupracovali s V. B., na ktorého vedel iba telefonický kontakt. Tiež uviedol, že reálne uskutočnil
sprostredkovanie uvedené na preverovanej faktúre V. B., ktorý mu poskytol kontakty na spoločnosti
zaoberajúce sa výrobou a predajom mlieka, ktoré on potom odovzdal pánovi I., pričom názvy spoločností
si nepamätal. Ďalej správcovi dane uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. nebola v kontakte so
spoločnosťami, ktoré mlieko dodávali spoločnosti T-ZONE, s.r.o. a na otázku, kto vystavil podklady
k faktúre za sprostredkovanie potvrdil, že pán I., pričom na základe podkladov na províziu mala byť
vyčíslená jej výška, ktorú nevedel uviesť. Rovnako tvrdil, že spoločnosť FACIES s.r.o. mala vystaviť
faktúru za služby sprostredkovania spoločnosti AA Logistic, s.r.o. na základe províznych dokladov, ktoré
im dal pán I..

19. Správca dane výzvou č. 102865329/2016 zo dňa 04.04.2016, doručenou žalobcovi dňa 11. apríla
2016 podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku vyzval žalobcu na uplatnenie svojho práva na
vyjadrenie sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim a to v lehote 8 dní odo dňa doručenia výzvy.
Z obsahu tejto výzvy mal správny súd preukázané, že žalobca bol v bode 2 oboznámený s obsahom
uskutočnených výsluchov svedkov, ktorých sa nezúčastnil a súčasne ho správca dane upovedomil o
skutočnosti, že z výpovedí svedkov nebolo jednoznačne preukázané, že faktúra za sprostredkovanie
nákupu mlieka od výrobcov ako potenciálnych dodávateľov mlieka pre žalobcu je reálna. Správca dane
tiež uviedol, že nebolo preukázané množstvo nakúpeného mlieka, ktoré sprostredkovala spoločnosť AA
Logistic, s.r.o. v nadväznosti na jeho predaj a následné fakturovanie sprostredkovania. Správca dane
vo výzve skonštatoval, že ak nebolo preukázané reálne dodanie tovarov alebo služieb, len formálna
existencia faktúr nie je predpokladom pre odpočítanie dane a preto žalobca nesplnil podmienku pre
odpočítanie dane uvedenú v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. Správca dane v tejto výzve
tiež poukázal na to, že základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je reálne uskutočnenie
zdaniteľného obchodu.

20. Na základe tejto výzvy zaslal žalobca správcovi dane elektronicky dňa 22.04.2016 vyjadrenie, v
ktorom k spolupráci so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. uviedol, že na základe uzatvorenej zmluvy, ktorá
je stále platná a na základe ústnej dohody s konateľom tejto spoločnosti U. Y. bolo povinnosťou tejto
spoločnosti poskytnúť informácie na obchodné spoločnosti, osoby, dopravcov atď., ktoré obchodujú s
mliečnymi výrobkami alebo iným tovarom mimo a v rámci EÚ, aby uskutočnil s treťou osobou obchod a
následne na základe informácií od spoločnosti AA Logistic, s.r.o. sa on osobne nakontaktoval na firmy,
dopravcov a dohodol konkrétny obchod. Uviedol, že povinnosťou AA Logistic, s.r.o. bolo zaobstarať
príležitosť uzavrieť zmluvu, pričom spoločnosť T-ZONE, s.r.o. sa bude priamo kontaktovať a udržiavať
vzťahy s obchodnými partnermi. Tiež uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. zaobstarala príležitosť
uzavrieť obchod so spoločnosťami Granarolo, Bonizi, Parmalt, Friss, Városfodi a iné, ktoré boli úspešné
a preto mala táto spoločnosť nárok na províziu. S poukazom na uvedené skonštatoval, že spoločnosť
AA Logistic, s.r.o. sprostredkovala a zaobstarala príležitosť uzavrieť zmluvy, obchod bol zrealizovaný a
tým dostatočne preukázal reálnosť uskutočnenia obchodov.



21. Správca dane vyhotovil protokol o daňovej kontrole číslo : 103003528/2016 zo dňa 25.04.2016, ktorý
bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 2. mája
2016. Vyrubovacie konanie sa začalo deň nasledujúci po doručení protokolu t.j. dňa 3. mája 2016 a bolo
ukončené vydaním prvostupňového rozhodnutia t.j. 3. apríla 2018. V rámci vyrubovacieho konania bol
vypočutý dňa 02.08.2016 v neprítomnosti žalobcu V.. Zo spisu týkajúceho sa preverovania oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
2013 si správca dane vyhotovil fotokópie konkrétnych dokumentov, medzi ktorými okrem iného bola
aj zápisnica z ústneho pojednávania o výsluchu svedka G. S.Y. Y.. Z obsahu zápisnice vyplýva, že
žalobca sa výsluchu konaného dňa 22.11.2017 zúčastnil aj so svojím splnomocneným zástupcom. V
rámci svedeckej výpovede G. S. Y. uviedol, že jeho spoločnosť (Kemenesmagasi Agrár Kft) dodávala
mlieko pre spoločnosť T-ZONE, s.r.o., pričom U. poznal v súvislosti s prepravnou spoločnosťou, V. B.
nepoznal. V súvislosti so spoluprácou so žalobcom uviedol, že hľadal stabilného partnera na pravidelný
odber mlieka, v roku 2009 obchodoval s pánom R., pričom ho požiadal, či nepozná niekoho stabilného na
predaj mlieka a následne sa mu ozval pán I. zo spoločnosti T-ZONE, s.r.o., ktorý ho ako prvý kontaktoval.
Ďalej uviedol, že spolupráca trvala od roku 2009 do 2015 s tým, že mu poskytol ďalších odberateľov
a dodávateľov. K výpovedi G. S. Y. sa vyjadril aj žalobca, ktorý uviedol, že svedka nakontaktovali v
roku 2009, kedy s ním uzatvorili spoluprácu týkajúcu sa odberu mlieka, pričom svedok mu poskytol aj
kontakty na prípadných odberateľov z Talianska, Maďarska, Rumunska, Chorvátska, Slovinska, pričom
tieto kontakty začal hneď využívať.

22. Z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní, predmetom ktorého bol výsluch svedka V., uskutočnený
dňa 02.08.2016 vyplýva, že si nepamätal názvy dodávateľov, nezúčastňoval sa na rokovaniach.
Predmetom jeho činnosti bolo zháňanie adries dodávateľov mlieka v Maďarsku na farmách asi v roku
2013, pričom informácie dostával od P. R.. Tiež uviedol, že s maďarskými dodávateľmi nebol v priamom
kontakte, pričom nevedel odpovedať na otázku správcu dane vo vzťahu k spôsobu výpočtu provízie,
keď neuviedol, akým spôsobom bolo kontrolované množstvo dodaného mlieka. Nevedel uviesť, aké
konkrétne doklady boli podkladom pre vyhotovenie faktúry, pričom uviedol, že poklady mu doručoval
osobne konateľ spoločnosti AA Logistic, s.r.o.

23. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 20. decembra
2012 uzatvoril podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka so spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. Zmluvu
o sprostredkovaní, na základe ktorej sa sprostredkovateľ (AA Logistic, s.r.o.) zaviazal vyvíjať činnosť
smerujúcu k tomu, aby záujemca, teda žalobca mal možnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu, predať svoj tovar
a dostať za to riadne a včas zaplatenú kúpnu cenu. Z článku III ods. 3 vyplýva, že sprostredkovateľ je
oprávnený vyzvať záujemcu na poskytnutie informácií o úhradách zo strany kupujúcich a podľa ods. 4
záujemca poskytne sprostredkovateľovi oznámenie o úhradách zo strany kupujúceho, na základe čoho
sprostredkovateľ vystaví faktúru na úhradu sprostredkovateľskej provízie.

24. Obsahom administratívneho spisu bolo tiež preukázané, že dodávateľ žalobcu spoločnosť AA
Logistic, s.r.o. uzatvorila zmluvu o sprostredkovaní obchodu so spoločnosťou FACIES, s.r.o., na základe
ktorej mal zástupca - teda spoločnosť FACIES, s.r.o. vyvíjať pre zastúpeného t.j. spoločnosť AA
Logistic, s.r.o. na území Maďarska obchodnú činnosť, ktorá mala smerovať k zabezpečeniu dodávateľov
kravského mlieka. Z tejto zmluvy vyplýva, že provízia bola dohodnutá vo výške 3% z marže z každého
realizovaného obchodu, táto mala byť vypočítaná z ceny podľa dodaného množstva kravského mlieka,
pričom množstvo malo byť uvedené na dodacom liste, ktorý mal tvoriť neoddeliteľnú súčasť faktúry.

25. Z uvedeného teda vyplýva, že bolo deklarované sprostredkovanie obchodu medzi spoločnosťou
FACIES, s.r.o. pre AA Logistic, s.r.o. a AA Logistic, s.r.o. pre žalobcu. Správnemu súdu zdôraznil, že
žalobca bol preukázateľne v priamom kontakte so svojím dodávateľom t.j. so spoločnosťou AA Logistic,
s.r.o., pričom správca dane spochybnil reálnosť deklarovaného sprostredkovania, ku ktorému malo dôjsť
medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom.

26. Správny súd vychádzajúc zo samotných tvrdení žalobcu (napríklad vo vyjadrení k protokolu)
poukázal na zásadnú skutočnosť a to, že sám žalobca na preukázanie oprávnenosti svojho nároku
tvrdil, že povinnosťou AA Logistic, s.r.o. bolo zaobstarať príležitosť uzavrieť zmluvu, pričom následne
so svojimi obchodnými partnermi komunikoval sám a preto jeho obchodní partneri ani nemôžu poznať
jeho sprostredkovateľa. Z uvedeného vyplýva, že žalobca netvrdil, že jeho dodávateľ s obchodnými
partnermi rokoval resp. vyvíjal činnosť smerujúcu k tomu, aby mal možnosť uzatvoriť so svojím



obchodným partnerom kúpnu zmluvu, pričom pod vyvíjaním činnosti, za ktorú prináleží provízia, možno
dôvodne považovať aj dohadovanie konkrétnych podmienok uzavretia obchodu. Správny súd súčasne
dodal, že žalobca vôbec nekonkretizoval, v čom malo spočívať konanie žalobcu, respektíve ako
samotné sprostredkovanie alebo „zháňanie kontaktov“ malo prebiehať a teda za akú činnosť mala byť
dodávateľovi vyplatená provízia.

27. V danom konaní správca dane a následne žalovaný spochybnili, že k reálnemu sprostredkovaniu
obchodu spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. v prospech žalobcu došlo, teda uzavreli, že nebol naplnený
predmet dane. Tento záver bol skonštatovaný už v samotnej výzve zo dňa 04.04.2016, keď správca
dane v bode 2 prijal záver, že nebolo preukázané reálne dodanie tovaru a služieb a preto len formálna
existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane. Tiež vo výzve správca dane uviedol, že
nebolo preukázané, že faktúra za sprostredkovanie zodpovedá reálnemu nákupu mlieka od spoločností,
ktoré sprostredkovala práve spoločnosť AA Logistic, s.r.o. Správca dane tiež v tejto výzve podrobne
žalobcu informoval o obsahu výpovedí jednotlivých svedkov, ako aj o výsledkoch MVI a preto neobstojí
námietka žalobcu, že mu správca dane neoznámil pochybnosti týkajúce sa deklarovaného zdaniteľného
obchodu, resp. že bol so závermi správcu dane prvýkrát oboznámený až doručením protokolu. Výzva
zo dňa 04.04.2016 rovnako preukazuje, že žalobca mohol navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia (§ 45 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 47 písm. i/ daňového poriadku), avšak túto možnosť nevyužil,
nakoľko vo svojom vyjadrení zo dňa 20.04.2016 nenavrhol, aby boli v protokole jeho vyjadrenia uvedené.
Z uvedeného dôvodu je táto námietka žalobcu rovnako bezpredmetná.

28. Správny súd taktiež zdôraznil, že správca dane v žiadnom svojom výstupe nekonštatoval, že
k reálnemu dodaniu služby došlo, avšak nie dodávateľom uvedeným na faktúre. Inak povedané,
že obchody boli pre žalobcu sprostredkované, avšak nie spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. Preto
nemôže tiež obstáť námietka žalobcu, že až doručením prvostupňového rozhodnutia sa dozvedel,
ktorú podmienku nemá správca dane preukázanú a splnenie ktorej podmienky nároku na odpočítanie
dane má preukazovať. Na uvedenom závere nič nezmení ani skutočnosť, že správca dane vo svojich
výstupoch poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/51/2010, v
ktorom bolo predmetom sporu preukazovanie zhodnosti reálneho dodávateľa tovaru s dodávateľom
uvedeným na faktúre. V tejto súvislosti správny súd zopakoval, že správca dane žalobcu preukázateľne
oboznámil s výsledkami svojho dokazovania s tým záverom, že v danom prípade nebolo preukázané
reálne dodanie deklarovanej služby. Rovnako zdôraznil, že žalobca sa sám svojim prístupom obral o
možnosť byť prítomný na výsluchu svedkov, na ktorých mal možnosť kladením otázok a predkladaním
ďalších dôkazov preukázať, že k reálnemu dodaniu služby skutočne došlo. V tejto súvislosti správny
súd poukázal na to, že mal obsahom administratívneho spisu preukázané, že žalobca sa nezúčastnil
výsluchu svedka U. Y. (výsluch konaný dňa 22.07.2015, žalobca o výsluchu upovedomený dňa
15.07.2015), D. Ö. (výsluch konaný dňa 19.08.2015, žalobca o výsluchu upovedomený dňa 28.07.2015)
a v rámci vyrubovacieho konania sa žalobca dokonca nedostavil ani na výsluch V. B., ktorého v rámci
svojho vyjadrenia k protokolu navrhol vypočuť. Tento výsluch sa uskutočnil dňa 02.08.2016, pričom
žalobca bol o výsluchu upovedomený dňa 07.07.2016.

29. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd dodal, že podmienky uvedené v § 49 ods.
1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet a ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje). Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality
DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje,
preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, tovar alebo služby (práce) reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a
spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, § 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou
na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve
platiteľom DPH uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť
účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH a
v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane
preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií (§ 24 ods. 1
písm. c/ citovaného zákona).



30. Správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely
správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24
ods. 2 daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt vo
vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku v spojení s účelom
správy daní a daňovej kontroly (len preveriť daňovým subjektom deklarované skutočnosti; § 2 písm.
a/, § 45 ods. 1 daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca
daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým
sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži
na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci
správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, príp. prostredníctvom medzinárodnej výmeny
daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o
DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom
konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce
zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v
spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).

31. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomenul, že dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom
nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a
C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

32. Je nesporné, že v prípade žalobcu a jeho deklarovaného dodávateľa ide o priamy vzťah, keďže
žalobca sám potvrdil, že svojmu dodávateľovi odovzdával podklady k faktúre a rovnako samotný konateľ
dodávateľa U. Y. potvrdil, že mu tieto poklady odovzdával pán I.. Teda obaja konatelia boli v priamom
kontakte a preto mal žalobca možnosť zabezpečiť si dostatok dôkazov na to, aby sa neocitol v
dôkaznej núdzi vo vzťahu k preukázaniu svojho nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Pokiaľ
však k reálnemu dodaniu služby nedošlo, dôkazy o jej realizácii pochopiteľne absentujú, resp. sú
jednoduchšie vyvrátiteľné dokazovaním, tak ako sa to stalo v danom prípade, keď bolo vykonaným
dokazovaním dôvodne spochybnené, že by k dodaniu služby vôbec došlo. Uvedený záver vyplýva
z výsledkov dokazovania správcom dane, keď konateľ spoločnosti AA Logistic, s.r.o. napriek tomu,
že potvrdil spoluprácu so žalobcom, nevedel uviesť ani jednu spoločnosť, s ktorou mal pre žalobcu
sprostredkovať obchod, teda túto spoluprácu, okrem, resp. len samotného tvrdenia žiadnym dôkazom
nepreukázal. Ďalej je relevantné, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o., ako sprostredkovateľa obchodov,
samotní obchodní partneri žalobcu nepoznali. Nepoznali ani spoločnosť FACIES, s.r.o., ani pána V. B.,
ktorý mal, podľa tvrdenia konateľa spoločnosti AA Logistic, s.r.o. obchod s potenciálnymi obchodnými
partnermi v prospech žalobcu zabezpečiť. Teda tvrdenie žalobcu zostalo iba v rovine tvrdenia bez jeho
preukázania konkrétnymi dôkazmi. Naviac na základe MVI bolo preukázané, že vo vzťahu k spoločnosti
Granorolo S.p.A a Városföldi Agrárgazdaság ZRT nevystupovali sprostredkovatelia, pričom žalobca vo
svojom vyjadrení doručenom správcovi dane dňa 22.04.2016 - vyjadrenie k výzve zo dňa 04.04.2016
uviedol, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o. mu zaobstarala príležitosť uzavrieť obchod okrem iného aj s
týmito spoločnosťami.

33. Žalobca preukazoval reálnosť deklarovaných obchodov tvrdením, že spoločnosť AA Logistic, s.r.o.
iba zaobstarala príležitosť uzavrieť zmluvu, avšak bez akejkoľvek bližšej konkretizácie, čo by mohlo
smerovať aj k záveru, že iba poskytol názov nejakej spoločnosti, o ktorej počul, avšak s ňou v
nijakom smere nekonal a nedohadoval podmienky obchodu. Preto je namieste otázka, za čo mala
byť vôbec provízia poskytnutá, inak povedané je namieste otázka samotnej ekonomickej výhodnosti
takejto spolupráce pre žalobcu. Týmito pochybnosťami, o ktorých žalobca preukázateľne na základe
výzvy zo dňa 04.04.2016 vedel, sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, čo znamená, že na
to, aby mu bol priznaný uplatnený nárok, bol povinný vzniknuté pochybnosti odstrániť, čo sa však v
danom prípade žalobcovi nepodarilo. Správny súd zdôraznil, že žalobca v rámci daňovej kontroly, ani v
rámci vyrubovacieho konania nenavrhol vykonať dokazovanie vo vzťahu ku konkrétnemu obchodnému



partnerovi, ktorým by preukázal, akú činnosť vôbec spoločnosť AA Logistic, s.r.o. pre žalobcu vykonala,
avšak tento prístup je aj z pohľadu žalobcu logický, keď tvrdil, že jeho sprostredkovateľ s obchodnými
partnermi nejednal. Potom je však skutočne na mieste otázka za akú činnosť mala spoločnosť AA
Logistic, s.r.o. nárok na odmenu, ktorá bola predmetom vystavenej faktúry. Teda, ako už bolo vyššie
uvedené, v danom prípade absentuje samotný ekonomický účel danej transakcie vo vzťahu k žalobcovi
pri úhrade nemalej sumy vo výške 323 448,22 eur. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že faktúra bola
uhradená, správny súd dodáva, že samotná úhrada faktúry sama o sebe nepreukazuje, že k reálnemu
dodaniu služby skutočne došlo.

34. Zmluva o sprostredkovaní zabezpečuje, že sprostredkovateľ vyvíja činnosť smerujúcu k tomu, aby
tretia osoba uzavrela obchod so záujemcom, teda vyvíjanie činnosti zahŕňa v prípade sprostredkovania
pochopiteľne aj komunikáciu, ktorá však v prípade deklarovaného dodávateľa žalobcu nenastala,
dokonca, ako sám žalobca tvrdí, táto absentovala. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že predmetom
uzatvorenej zmluvy bolo poskytovanie informácií o potenciálnych partneroch a preto mal správca dane
túto spoluprácu vyhodnocovať inak, nie podľa ustanovení Obchodného zákonníka podľa § 642 a nasl.
správny súd uviedol, že sám žalobca predložil správcovi dane zmluvu o sprostredkovaní s vyššie
uvedeným predmetom, pričom na túto konkrétnu zmluvu sa aj v predloženej faktúre odvoláva. Preto
správca dane správne vyhodnocoval tento obchodno-záväzkový vzťah podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka. K tvrdeniu žalobcu, že skutočnosť, že s konkrétnymi spoločnosťami
obchodoval od roku 2009 ho nezbavuje povinnosti platiť za sprostredkovanie aj v roku 2013 správny
súd uviedol, že aj toto tvrdenie žalobcu spochybňuje oprávnenosť uplatneného nároku na odpočet dane
z pridanej hodnoty, nakoľko v roku 2013 už nemohlo ísť o potenciálnych obchodných partnerov, ako
tvrdí žalobca, ale o dlhoročných obchodných partnerov a rovnako s tým opäť súvisí výhodnosť takéhoto
deklarovaného sprostredkovania pre žalobcu. Z pohľadu správnemu súdu všetky uvedené skutočnosti
dôvodne spochybňujú reálnosť deklarovaného obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou AA Logistic,
s.r.o.

35. Správny súd tiež zdôraznil, že primeraná obozretnosť platiteľa dane je podmienená jeho úlohou v
daňovom dokazovaní uniesť dôkazné bremeno bez toho, aby sa spoliehal na výsledky daňovej kontroly
alebo iných zistení u svojho obchodného partnera. V tejto súvislosti preto správny súd poukázal na
stále aplikovateľnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudok vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republike č. k. III. ÚS 78/2011-17
zo dňa 23.02.2011), z odôvodnenia ktorej vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004
Z. z.) Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a ktorý si
aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený.“

36. Správny súd mal z obsahu tak prvostupňového ako aj preskúmavaného rozhodnutia preukázané,
že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť zdaniteľného obchodu deklarovaného
predloženou faktúrou, najmä sa snažil úplne a dostatočne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral
pri výkone daňovej kontroly, ako aj v rámci vyrubovacieho konania nevyhnutné podklady a dôkazy,
vypočul svedkov vrátane V. B., ktorého žalobca navrhol, nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale
predovšetkým sa zameral na reálnosť vecného plnenia, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.
K námietke ohľadom dĺžky vyrubovacieho konania správny súd uvádza, že daňový poriadok na rozdiel
od daňovej kontroly, nestanovuje zákonnú dĺžku vyrubovacieho konania, stanovuje iba jeho začiatok a
koniec. Z uvedeného dôvodu bola predmetná námietka nedôvodná.

37. Správny súd dodal, že je dôvodné vytknúť správcovi dane, že vo výzve zo dňa 04.04.2016 neodkázal
aj na ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku a konkrétne nevyzval žalobcu, aby sa vyjadril
k pochybnostiam správcu dane, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé
údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal, avšak vzhľadom na obsah tejto výzvy, keď bol
žalobca skutočne oboznámený so zisteniami správcu dane vrátane výzvy, aby navrhol, aby v protokole



boli uvedené jeho vyjadrenia, ktorú možnosť preukázateľne nevyužil, správny súd s poukazom na
následný priebeh vyrubovacieho konania, keď správca dane vykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy,
nepovažoval toto pochybenie za tak intenzívne, že by bolo dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia.
V tejto súvislosti správny súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax správnych súdov a to, že sa
rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť
vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž
98-102/02 (R 122/2003)], ktorý prípad sa vzťahuje aj na žalobcu.

38. Rovnako pokiaľ ide o odkaz a citáciu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/51/2010 správny súd upriamuje pozornosť správcu dane, že by mal byť dôslednejší pri výbere
rozhodnutia, ktoré má podložiť jeho záver, avšak táto skutočnosť nie je dôvodom zrušenia napadnutého
rozhodnutia, nakoľko mal správny súd preukázané, že správca dane spochybnil samotné dodanie
služby a nie dodávateľa služby, pričom, ako už bolo vyššie uvedené, ani v jednom svojom výstupe
neskonštatoval, že k dodaniu služby došlo, ale nie dodávateľom uvedeným na faktúre.

39. Záverom správny súd vo vzťahu k citovaným rozhodnutia uviedol, že nakoľko bola dôvodne
spochybnená samotná existencia sprostredkovania služby zo strany priameho dodávateľa žalobcu,
citované rozhodnutia SD EÚ, ako aj Najvyššieho súdu SR sa na daný prípad nevzťahujú. S poukazom
na vyššie uvedené preto správny súd zastal názor, že len predložením účtovných dokladov bez ich
náležitého verifikovania a preukázania, že k dodaniu sprostredkovateľskej služby reálne došlo, žalobca
nepreukázal oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods.
1 písm. a/ zákona o DPH). Z uvedeného dôvodu je určenie rozdielu v sume nadmerného odpočtu
53 908,04 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 a následne zníženie
nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013 zo sumy 91 950,57
na 38 042,53 eur za predmetné zdaňovacie obdobie vecne správne. Tiež podľa názoru správneho
súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal
s podstatnými odvolacími námietkami, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave
veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu a v daňovom konaní nedošlo k
podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

40. Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú
sťažnosť z dôvodov podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g/ SSP pre nesprávne právne posúdenie
veci. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu považuje za nezákonné, nakoľko sa krajský súd nedostatočne
vysporiadal s argumentáciou žalobcu. Žalobca sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného a v
plnom rozsahu sa pridržiava písomne podanej žaloby, ako aj následných písomných a ústnych
vyjadrení. Krajský súd prebral argumentáciu žalovaného, čoho dôsledkom je zmätočné a neodôvodnené
rozhodnutie súdu. Žalobca už v priebehu daňovej kontroly riadne preukázal nielen listinnými dôkazmi,
ale aj svedeckými výpoveďami samotné sprostredkovanie služby. Poukázal na výpoveď svedka U. Y. ,
konateľa spoločnosti AA Logistic,s.r.o., ktorý potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom. Podstatou
obchodného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou AA Logistic, s.r.o. bolo poskytovanie informácie o
potenciálnych partneroch pre zriadenie obchodu.

41. Ďalej dal do pozornosti zistenia správcu dane na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií, ktoré však správca dane ani správny súd nezohľadnili pri rozhodovaní. Mal za to, že aj
tieto zistenia preukazujú a potvrdzujú pravdivosť tvrdení žalobcu. Správca dane účelovo v neprospech
žalobcu vykladal skutočnosti, že v preverovaných spoločnostiach, na ktoré odkazuje správca dane
nepoznajú zástupcov spol. AA Logistic,s.r.o., ani jej obchodných partnerov zainteresovaných do
predmetného obchodu. Práca konateľa spol. AA Logistic,s.r.o. a p. B. spočívala v tom, že žalobcovi
odovzdali kontakt na možných obchodných partnerov a žalobca osobne kontaktoval obchodné
spoločnosti, ktoré mu boli odoslané spol. AA Logistic,s.r.o. Skutočnosť, že s nimi žalobca už predtým
mal obchodné prípady nezbavuje spoločnosť AA Logistic, s.r.o. nároku na odmenu, ktorá jej bola aj
vyplatená. Tieto zistenia plne potvrdzujú, že žalobca má zriadené obchodné zmluvy so spoločnosťami,
za informácie o ktorých dostala spoločnosť AA Logistic,s.r.o. odmenu. Nie je teda pravda, že by
žalobca nepreukázal samotné sprostredkovanie Tiež to potvrdzuje tvrdenia žalobcu o tom, že presnejší
názov, lepšie vystihujúci podstatu obchodu bol - poskytovateľ informácií o potenciálnych partneroch



pre zriadenie obchodu. Správny súd sa nezaoberal správnosťou výkladu žalobcu ohľadom zmluvy o
sprostredkovaní u konateľa spoločnosti AA Logistic,s.r.o.. S ohľadom na spresnenie práv a povinností
zmluvných strán žalobcu a AA Logistic,s.r.o. je potrebné odpovede získané na základe žiadosti o MVI
považovať ako dôkaz potvrdzujúci tvrdenia žalobcu, získaný správcom dane.

42. V neposlednom rade boli tvrdenia žalobcu preukázané aj výpoveďou svedka G. S. Y., ktorý potvrdil
priebeh obchodnej spolupráce tak, ako to uvádza od začiatku žalobca. Na základe dodaných kontaktov
(medzi nimi aj p. Y.) kontaktoval žalobca p. Y., s ktorým začal obchodovať. Uvedený kontakt na p. Y. bol
žalobcovi poskytnutý spol. AA Logistic, s.r.o. na základe zmluvy o sprostredkovaní. Závery správneho
súdu o nepreukázaní sprostredkovania služby sú neudržateľné, nevyplývajú z vykonaného dokazovania
a v konaní boli vyvrátené nielen výpoveďami žalobcu, ale aj svedkov s listinnými dôkazmi.

43. Podľa ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo
pri správe daní vyšlo najavo. Z takto vykonaného hodnotenia dôkazov musí byť zrejmá úvaha, ktorá
viedla správcu dane k skutkovým záverom, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov, prečo niektoré dôkazy správca dane považuje za hodnoverné, niektoré
za menej hodnoverné alebo nehodnoverné, resp. prečo niektoré dôkazy nevykonal. Uvedená povinnosť
vyplýva aj z ustanovenia § 63 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane v odôvodnení
rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a
námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov,
podľa ktorých sa rozhodovalo. Ako to vyplýva z rozhodnutia, správca dane úvahu pri hodnotení dôkazov
nahradil oznámením finálnych záverov, ktoré ozrejmil jednostranne a neobjektívne, pretože bral na zreteľ
len mizivú časť zistení a možných pohľadov na danú vec. Výlučné sledovanie len jednej línie spôsobuje,
že výsledky dokazovania nie sú úplné a následné hodnotenie dôkazov nemôže byť objektívne. Takýto
postup nemôže byť aplikovaný, je neprípustný a je porušením práva na spravodlivé konanie. Len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v
potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek
objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu, okrem iného, garantované zákonnými
spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie (nález ÚS SR III. ÚS 283/2010, obdobne III.
ÚS 229/2006).

44. Povinnosťou žalobcu bolo predložiť faktúry v zmysle § 7l zákona o DPH a splniť podmienky v
zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH. Pokiaľ žalovaný konštatuje, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia
mal preukázať svoje pochybnosti dostatočným a nevyvrátiteľným spôsobom na základe prísnej logickej
úvahy, ktorá vyplýva zo starostlivého uváženia dôkazov, ktoré má k dispozícii. Ďalej poukázal na
povinnosť správcu dane v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku zistiť skutočnosti nevyhnuté na
účely správy daní čo najúplnejšie, pričom následná hodnotiaca činnosť správcu dane musí rešpektovať
pravidlá logického myslenia a nesmie byť založená len na svojvôli správcu dane. Z uvedeného dôvodu
a na základe skutočnosti obsiahnutých v protokole mal za to, že tvrdenia správcu dane o neoprávnenom
uplatnení práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z uvedených dodávateľských faktúr boli zistené
nedostatočne. Správca dane je totiž zaťažený dôkazným bremenom a je jeho povinnosťou dostatočným
spôsobom preukázať kontrolné zistenia a nielen sa stroho odvolávať na ustanovenia Zákona o DPH. S
vyššie uvedeným sa nijakým spôsobom nevysporiadal ani krajský súd a len stroho odkázal na zistenia
správcu dane, ktoré však v žiadnom prípade nie sú dostatočné, pričom tieto skutočnosti namietal žalobca
už v daňovom konaní.

45. Žalobca poukázal na rozsudok NSS ČR č. 5Afs/15/2010 zo 17.09.2010, v ktorom súd konštatoval, že
daňovému subjektu nemožno vytýkať , že neuniesol dôkazné bremeno, keď povinnosť čo najúplnejšie
zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti v zmysle § 24 daňového poriadku
primárne nesplnil správca dane, ktorý dôkazné konanie zaťažil závažnými vadami.

46. Už počas daňovej kontroly sa vyskytla zásadná otázka, a to posúdenia a rozloženia dôkazného
bremena medzi žalobcom ako platiteľom DPH a správcom dane za situácie, ak prijaté plnenie reálne
existovalo. Otázku posúdenia dôkazného bremena však vytrvalo ignoroval nielen správca dane, ale aj
krajský súd, nakoľko aj tento mal vedomosť (z predloženého spisového materiálu) o reálnej existencii
tovaru a dodaných služieb. Všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z § 24
daňového poriadku je v danom prípade modifikované právom Európskej únie. Správca dane v danom



prípade nesprávne vychádza iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdil z hľadiska práva Európskej
únie. Mal za to, že správca dane pochybil, keď dôkazné bremeno vyplývajúce z § 24 daňového poriadku
výslovne ponechal na žalobcovi. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach O.Ltd (C-354/03),F.E.
Ltd. C-353/03)a B.H.S. Ltd (C-484/03 ) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u
osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu,
alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní
nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. V rozhodnutí vo veci K. (C-439/04)
bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto
názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude
podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť
uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté.

47. Ak správca dane nepreukáže preverovanému daňovému subjektu úmysel zúčastniť sa alebo
priamo realizovať podvodné konanie a ak správca dane ani nepreukáže, že o podvodných konaniach
iných subjektov mal alebo mohol preverovaný daňový subjekt vedieť, nemôže byť právo na priznanie
nadmerného odpočtu žiadajúcemu daňovému subjektu odopreté. V opačnom prípade by došlo k
nespravodlivej penalizácii nevinného subjektu, pri ktorej by správca dane iba alibisticky poukazoval na
povinnosť takéhoto daňového subjektu preukázať skutočnosti, ktoré už len z podstaty veci nemôže
takýto daňový subjekt nikdy preukázať. V tomto zmysle sa vyjadril aj Najvyšší súd ČR v jeho rozsudku
sp. zn. 5 Afs 131/2014-45 zo dňa 25.03.2005, kde uviedol, že dôkazné bremeno v rámci daňovej
kontroly nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek
skutočností, a to najmä takých, ohľadne ktorých majú takúto povinnosť úplne iné subjekty rozdielne
od kontrolovaného subjektu, hoci sa nachádzali v reťazi obchodných plnení, ktoré sú predmetom
preverovania u kontrolovaného subjektu. V tejto súvislosti taktiež poukázal na rozsudok ESD z
21.06.2012 vo veci MahegébenKft., C-78/12.

48. Žalobca zároveň uviedol, že celý priebeh daňovej kontroly a následne vyrubovacieho konania bol
zo strany správcu dane mierený za účelom zistenia skutočnosti v neprospech žalobcu, kedy sa správca
dane zaoberal len dodávateľom žalobcu a úplne odignoroval odberateľov žalobcu, teda obchodných
partnerov, s ktorými žalobca obchodoval po ich sprostredkovaní spoločnosťou AA Logistic, s.r.o.

49. Čo sa týka základnej zásady poctivého obchodného styku poukázal aj na rozsudok Najvyššieho
súdu SR č. 3 Sžf/1/2010 z 19.08.2010, v ktorom súd uvádza, že v zásade nie je možné spravodlivo
žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali obstarávacie procesy u iných subjektov, ako
u dodávateľov. Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a
obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť,
že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným
bremenom správcu dane. Okruh kritérií z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu
stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať
v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Z uvedeného je zrejmý záver, že žalobcovi ako
daňovému subjektu nemožno vytýkať, že neuniesol dôkazné bremeno, keď povinnosť čo najúplnejšie
zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti v zmysle § 24 daňového poriadku
primárne nesplnil správca dane, ktorý dôkazné konanie zaťažil závažnými vadami (rozsudok NSS ČR
č. 5 Afs/15/2010 zo 17.09.2010).

50. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby kasačný súd v zmysle ust. § 462 Správneho
súdneho poriadku zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a zrušil rozhodnutie žalovaného č.
1015563818/2018 zo dňa 13.08.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby kasačný súd
vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

51. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril písomne žalovaný, poukázal na to, že námietky uvedené v kasačnej
sťažnosti sú rovnaké ako námietky v správnej žalobe, pričom zotrval v plnom rozsahu na svojom
právnom posúdení a vyjadreniach a záveroch v danej veci. Napadnutý rozsudok považoval za vecne
správny a námietky sú neopodstatnené. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby kasačný súd kasačnú
sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

III. Konanie pred kasačným súdom



52. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S.s.p.), po zistení, že kasačnú
sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 S.s.p., bez
nariadenia pojednávania (§ 455 S. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je
dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok
bol verejne vyhlásený 8.12.2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

53. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

54. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku - zákona č. 563/2009 Z.z. tento zákon upravuje správu daní,
práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

55. Podľa § 3 ods. 1 až 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

56. Podľa § 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

57. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH , zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania
služby.

58. Podľa § 49 ods. l a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.



(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané,

59. Podľa § 51 ods. 1, písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

60. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením kasačnou sťažnosťou napadnutého
rozsudku, ktorý úplne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco poskytuje odpoveď na všetky žalobné námietky
sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa je v zásade totožná počnúc od odvolania voči rozhodnutiu
správcu dane, cez žalobné námietky a vyjadrenia pred správnym súdom, až po kasačnú sťažnosť, kde
sťažovateľ v zásade namieta, že z faktických skutočností preukázateľne vyvstáva materiálna existencia
zdaniteľného plnenia, ktorá nebola zo strany správnych orgánov nijakým spôsobom spochybnená.

61. Nárok na odpočítanie DPH sťažovateľ odvodzuje z dodávateľskej faktúry od spoločnosti AA
Logistic,s.r.o. a to č. 130576 zo dňa 16.09.2013 (dátum vzniku daňovej povinnosti je 31.08.2013) za
sprostredkovanie v hodnote bez DPH 269.540,18 Eur, DPH 53.908,04 Eur, spolu 323,448,22 Eur.

62. V rámci administratívneho konania bolo preukázané, že nárok z dodávateľskej faktúry nebol
preukázaný, teda že nebolo preukázané sprostredkovanie nákupu tovaru, že toto bolo uskutočnené
spoločnosťami Logistic, s.r.o., resp. FACIES,s.r.o., keď preverované spoločnosti nepotvrdili jednanie
s inými osobami ako konateľmi spoločnosti T - ZONE,s.r.o. pani Y. I. a pánom U. I., teda v danom
prípade bolo jednoznačne spochybnené dodanie služby. Preto správca dane neuznal odpočítanie
dane z predmetnej faktúry za sprostredkovanie nákupu tovaru od dodávateľov - výrobcov mlieka, ktoré
nebolo preukázané žiadnymi relevantnými dokladmi dodajúc, že predložený zoznam odberateľov tovaru
nepreukazuje, že bol predaný práve tovar, ktorý bol nakúpený od dodávateľov, ktorých sprostredkovala
spoločnosť AA Logistik,s.r.o., respektíve FACIES,s.r.o., alebo osoby U. Y., D. Ö. U. V. B..

63. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta nesprávne právne posúdenie veci a to v otázke posúdenia
rozloženia dôkazného bremena medzi žalobcom a správcom dane. Taktiež poukazoval na to, že sa
správny súd nezaoberal správnosťou výkladu žalobcu ohľadom zmluvy o sprostredkovaní u konateľa
spoločnosti AA Logistic,s.r.o., pričom poukazoval na to, že práca konateľa spoločnosti AA Logistic,s.r.o.
a pána B. spočívala v tom, že žalobcovi odovzdali kontakt na možných obchodných partnerov a žalobca
osobne kontaktoval obchodné spoločnosti, ktoré mu boli dodané spoločnosťou AA Logistic,s.r.o. .
Skutočnosť, že s ním žalobca už predtým mal obchodné prípady nezbavovala spoločnosť AA Logistic,
s.r.o. nároku na odmenu, ktorá jej aj bola vyplatená. Kasačný súd v tomto smere poukazuje na
odôvodnenie rozsudku a to konkrétne bod 63 a bod 66 a 67 rozsudku krajského súdu, v ktorom aj
kasačný súd zdôrazňuje, že žalobca vôbec nekonkretizoval v čom malo spočívať konanie žalobcu resp.
ako samotné sprostredkovanie alebo zháňanie kontaktov malo prebiehať a teda za akú činnosť mala
byť dodávateľovi vyplatená provízia.

64. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa nesprávneho posúdenia rozloženia dôkazného bremena, kasačný
súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 705/2017 podľa
ktorého východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných
pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt, je
možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený
verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane.

65. Pri definovaní úlohy súdu v oblasti zisťovania skutkového stavu v správnom súdnictve je potrebné
mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v tomto prípade stelesnenou správnymi
orgánmi) a súdnou mocou. Súd v správnom súdnictve vykonáva dokazovanie iba veľmi výnimočne, a to



najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní. Všeobecný súd sa pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádzal, nie sú pochybné a či umožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému dospel
správny orgán. Takýto postup nie je v rozpore so zásadou priamosti a ústnosti konania.

66. Okrem iného tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu pod sp. zn. 5 Sžf/66/2016 zo dňa
31. mája 2018, podľa ktorého „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom
subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne
nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo
vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený,
o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“

67. Najvyšší súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový
subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovarov a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce.
Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné
reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný
v zmysle zákona o účtovníctve ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť
odpočítanie dane z tohto dokladu (pozri napríklad aj rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/11/2014
a 5 Sžf/101/2013).

68. Správny súd konštatoval, že správca dane na základe vlastného aktívneho preverovania
dokazovania spochybnil deklarovaný obchod uvedený na faktúre. Aj podľa názoru kasačného súdu v
danom prípade absentuje samotný ekonomický účel danej transakcie vo vzťahu k žalobcovi k úhrade
nemalej sumy vo výške 323.448,22 Eur. Zmluva o sprostredkovaní zabezpečuje, že sprostredkovateľ
vyvíja činnosť smerujúcu k tomu, aby tretia osoba uzavrela obchod so záujemcom, teda vyvíjanie činnosti
zahŕňa v prípade sprostredkovania pochopiteľne aj komunikáciu, ktorá však v prípade deklarovaného
dodávateľa žalobcu nenastala, dokonca ako sám žalobca tvrdí, táto absentovala. Pokiaľ ide o tvrdenie
žalobcu, že predmetom uzatvorenej zmluvy bolo poskytnutie informácie o potencionálnych partneroch,
a preto mal správca dane túto spoluprácu vyhodnocovať inak, nie podľa ustanovenia obchodného
zákonníka, podľa § 642 a nasl. kasačný súd v zhode so správnym súdom uvádza, že sám žalobca
predložil správcovi dane zmluvu o sprostredkovaní s vyššie uvedeným predmetom, pričom na túto
konkrétnu zmluvu sa aj v predloženej faktúre odvolával. Aj podľa názoru kasačného súdu správca dane
správne vyhodnocoval tento obchodno záväzkový vzťah podľa príslušných ustanovení obchodného
zákonníka. Aj podľa názoru kasačného súdu už v roku 2013 nemohlo ísť o potencionálnych obchodných
partnerov, pokiaľ žalobca s konkrétnymi obchodnými spoločnosťami obchodoval od roku 2009, ale išlo
o dlhoročných obchodných partnerov, rovnako s tým opäť súvisí výhodnosť takéhoto deklarovaného
sprostredkovania pre žalobcu. Kasačný súd uvádza, že všetky uvedené skutočnosti uvedené v
rozhodnutí žalovaného a nakoniec aj správneho súdu dôvodne spochybnili reálnosť deklarovaného
obchodu medzi spoločnosťou žalobcu a spoločnosťou AA Logistic ,s.r.o.

69. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ v danom prípade neuniesol v administratívnom a
ani súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť s opakovanými námietkami žalobcu
keď neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Súd
správne skonštatoval, že správca dane na základe vlastného aktívneho preverovania a dokazovania
spochybnil dodanie deklarovanej služby fakturovanej dodávateľom, čím sa dôkazné bremeno presunulo
na sťažovateľa, ktorý preukázané pochybnosti o skutočnom dodaní služby spoločnosťou AA Logistic,
resp. FACIES,s.r.o. nevyvrátil.

70. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na rozsudok resp. citované rozhodnutia SD EÚ a
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 Sžf/1/2010, k týmto zaujal názor správny súd v bode 82 rozsudku,
s ktorým názorom sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje.

71. Sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR a to sp. zn. 5Afs/15/2010
a 5Afs/131/2014, kasačný súd uvádza , že tieto rozhodnutia sa vzťahujú k inej dani a to konkrétne k dani
z príjmov právnických osôb, ktorá nebola predmetom posudzovania v danej veci.



72. Pre úplnosť považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne
nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v rámci svojho
konania nezaoberal.

73. Vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na § 461 SSP, kasačný súd po preskúmaní kasačnej
sťažnosti konštatuje, že nie je dôvodná.

74. O náhrade trov kasačného konania najvyšší súd rozhodol podľa § 170 písm. a/ SSP v spojení
s § 467 ods. 1 SSP, keďže sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov
kasačného konania neprináleží zo zákona.

75. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný