{"guid": "5831f481-8f79-4532-b0f9-8069a6f55a44:837f6597-c62f-4218-a078-bbd00e02c182", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1", "spisova_znacka": "8Cdo/156/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/156/2020 z 17. 9. 2020", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. septembra 2020, sp. zn. 8Cdo/156/2020, ECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1", "identifikacne_cislo": "5315203027", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Oľga Trnková", "sudca_id": 80, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-olga-trnkova-80", "datum_vydania": "2020-09-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "nazov": "§ 366 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-366"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-209.odsek-1", "nazov": "§ 209 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-209.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-209"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-208.odsek-1", "nazov": "§ 208 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-208.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-208"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-208.odsek-2", "nazov": "§ 208 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-208.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-208"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-204", "nazov": "§ 204 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-204", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-204"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "nazov": "§ 385 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-385.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-385"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-366", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-209", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-208", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-204", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-385"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/837f6597-c62f-4218-a078-bbd00e02c182", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Cdo/156/2020\n5315203027\n17. 09. 2020\nJUDr. Oľga Trnková\nECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. J.J., bývajúcej v Č., H. XXXX, 2/ Q. J.,\nbývajúceho vo C. P., H. XX, Č. W., zastúpených advokátom, JUDr. Ladislavom Ščurym, so sídlom\nv Čadci, Mierová 1725, proti žalovanej Ľ. J., bývajúcej v Q. K., R. A.. O.. I. XXXX/XX, zastúpenej\nadvokátom JUDr. Jiřím Martausom, so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Ul. 1. mája 113/9, o určenie, že\nnehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6C/30/2015 o dovolaní\nžalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. novembra 2019 sp. zn. 6Co/46/2019, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Čadca (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. novembra 2018 č. k.\n6C/30/2015-217 žalobu zamietol (výrok I.), svedkovi S. J., bývajúcemu v N., I. XX, Č. W. priznal voči\nžalobcom svedočné v rozsahu 100 % (výrok II.) a žalovanej priznal voči žalobcom náhradu trov konania\nv rozsahu 100 % (výrok III.).\n2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že byt\nč. 8 na 3. poschodí bytového domu súp. č. XXXX na B.. S.. J. C. Č., postavený na parcele KN C č. XXXX\nspolu s podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a spoluvlastnícky\npodiel k pozemku parcela KN C č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1342 m2 vo výške\n5133/449835, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. Č. (ďalej len „byt“), patrí do dedičstva po\nporučiteľovi S. J., nar. X. S. XXXX, zomr. XX. S. XXXX, naposledy bytom R. - C., R.X. A.. O.. I. XXXX/\nXX, XXX XX Q. K. (ďalej len „poručiteľ“).\n3. Vykonaným dokazovaním mal preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe podľa §\n137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“). Uviedol, že nakoľko\npredmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ku dňu smrti poručiteľa, v\nprejudiciálnej rovine podľa § 194 ods. 1, 2 CSP bolo potrebné v danom prípade posúdiť otázku\nplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 29. júla 2009 (ďalej len „kúpna zmluva“) medzi S. J., (t. j. osobou,\ndo ktorej dedičstva žalobcovia žiadali sporný byt určiť), ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou.\nŽalobcovia od počiatku súdneho sporu namietali jej neplatnosť, ktorá mala spočívať v tom, že táto bola\nuzavretá za veľmi nízku cenu a v rozpore s dobrými mravmi (žalobcami tvrdenej až možnej ľsti zo\nstrany žalovanej) a tiež po násilnom odvedení poručiteľa S. J. žalovanou do Q. K.. V konaní nebolo\nsporné, že pôvodným vlastníkom sporného bytu bol S. J. (poručiteľ), ktorý bol na liste vlastníctva ku\ndňu uzavretia spornej kúpnej zmluvy zapísaný ako jeho výlučný vlastník. Z vykonaného dokazovania\nnevyplynuli skutočnosti preukazujúce tvrdenia žalobcov o násilnom odvedení poručiteľa do bydliska\nžalovanej. Pokiaľ by k takému konaniu zo strany žalovanej, v rozpore so želaním poručiteľa došlo,\nporučiteľ (otec strán sporu) by bol počas viacerých rokov pobytu u žalovanej na takúto skutočnosť určite\n\npoukázal. Ani ostatné deti poručiteľa, t. j. žalobcovia, sa počas pobytu otca u žalovanej, s takýmto\nproblémom a tvrdením neobrátili na orgány činné v trestnom konaní. Z LV č. XXXX, aktuálnemu ku dňu\nrozhodovania zistil, že sporná nehnuteľnosť je vlastnícky evidovaná na žalovanú ako výlučnú vlastníčku,\nktorá ju nadobudla titulom kúpnej zmluvy, vklad ktorej bol povolený pod č. C. XXXX/XXXX z 12. augusta\n2009. Poručiteľ ako výlučný vlastník spornej nehnuteľnosti teda podľa § 123 Občianskeho zákonníka\ndisponoval s predmetom vlastníctva i pred uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy. Uzavrel, že kúpna\nzmluva nie je neplatným právnym úkonom z dôvodu, že by odporovala dobrým mravom, ale ani z\ndôvodu, že by kúpna cena, dojednaná v zmluve, bola nízka. Z obsahu kúpnej zmluvy vyplývalo, že\nmedzi otcom S. J. ako predávajúcim a jeho dcérou Ľ. J. (žalovanou) ako kupujúcou došlo k dohode\no prevode - kúpe sporného bytu s príslušenstvom, ktorý nadobudla žalovaná do výlučného vlastníctva\nza kúpnu cenu 4.000 eur (120.504,- Sk). V Čl. III. kúpnej zmluvy kupujúca vyhlásila, že berie na seba\nosobný záväzok k doživotnému zaopatreniu, spoločnému bývaniu a užívaniu v mieste trvalého bydliska\npredávajúceho otca. Nakoľko táto kúpna zmluva bola uzavretá písomne, obsahovala vlastnoručné\npodpisy predávajúceho i kupujúceho, a tiež z nej vyplýval predmet kúpy i cena, je zrejmé, že tento\nprávny úkon spĺňal zákonom stanovené náležitosti. Nebol preukázaný ani jej rozpor s § 39 Občianskeho\nzákonníka. Kúpna cena predmetného bytu nebola stanovená znaleckým posudkom, ale bola medzi jej\núčastníkmi dohodnutá. Ustanovenie § 589 Občianskeho zákonníka síce ukladá povinnosť dojednať cenu\nv súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, avšak všeobecne záväzné cenové predpisy\niba v malej miere obmedzujú zmluvnú voľnosť v občianskoprávnych vzťahoch. Samotný predávajúci\nS. J. (poručiteľ) s touto cenou súhlasil a počas celej doby od predaja nehnuteľnosti (t. j. od 29.\njúla 2009) až do svojej smrti (t. j. do 27. januára 2015) sa žiadnym spôsobom nedovolával nápravy\nsvojho vlastného rozhodnutia. Poukázal i na to, že v súvislosti s dohodnutou kúpnou cenou bolo tiež\npotrebné prihliadať na záväzok žalovanej doopatrovať otca. Zníženie kúpnej ceny, resp. takto dohodnutá\nnižšia kúpna cena, mohla potom súvisieť práve s týmto záväzkom žalovanej, ktorá skutočnosť však\nnemala vplyv na platnosť uzavretej kúpnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania (primárne výsluchom\nsvedkov) zistil, že vzťahy medzi sporovými stranami a ich rodinami nie sú dobré a sú poznačené\nčastými konfliktami medzi súrodencami (t. j. deťmi poručiteľa a zároveň sporovými stranami v tomto\nkonaní) najmä po odchode otca do bydliska žalovanej. Vrúcny vzťah detí a vnukov/vnučiek k poručiteľovi\nsa síce zhoršil, preukázateľne však nie pre správanie žalovanej, ale pre „majetok“. V konaní nebola\nspochybnená spôsobilosť poručiteľa na právne úkony. Práve naopak, všetci zhodne a bez rozdielu\n(či svedkovia, alebo deti ako najbližší príbuzní) tvrdili, že S. J. bol veľmi vitálny človek aj vo veku 90\nrokov, v rodine jeho rozhodnutia každý rešpektoval. Pokiaľ v danej veci išlo o svedecké výpovede,\nako relevantné pre rozhodnutie, vyhodnotil predovšetkým výpovede nestranných osôb - pracovníčok\nÚradu práce sociálnych vecí a rodiny v Q. K., ktoré zhodne potvrdili, že o S. J. bolo zo strany žalovanej\npostarané najlepšie ako byť mohlo s prihliadnutím na jeho stav. V rámci šetrení, tieto svedkyne nezistili\nžiadne nedostatky, S. J. (poručiteľ) sa nikdy nesťažoval. Jedna z úradníčok zároveň uviedla, že S. J.\n(poručiteľ) ako účastník právneho úkonu kúpnej zmluvy mal následky svojho konania, t. j. uzatvorenia\ntohto právneho úkonu so svojou dcérou (žalovanou), jasne premyslené. Svedkyni B. poručiteľ uviedol,\nže predaj bytu jeho dcére (žalovanej), bolo jeho želaním. Aj svedkyňa Ľ. J.R. uviedla, že jej poručiteľ\nosobne povedal, že byt predal dcére (žalovanej), ktorá sa o neho postará. Neprijal tvrdenie žalobcov,\nže o predaji bytu nemali vedomosť, keď to vyvracalo viacero skutočností zistených súdom výsluchom\nsvedkov. Konanie žalovanej, ktorá sa preukázateľne o poručiteľa starala, nevyhodnotil ako v rozpore s\ndobrými mravmi, s možným následkom záveru o absolútnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, ktoré\nby viedlo k pozitívnemu rozhodnutiu o podanej žalobe. Pokiaľ žalobcovia v priebehu sporu predkladali\nsúdne rozhodnutia, či poukazovali na ustálenú judikatúru i rozhodovaciu prax, že tieto riešili odlišné\nprípady. Preto ich nebolo možné v danom spore aplikovať. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.\n1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.\n4. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. novembra 2019\nsp. zn. 6Co/46/2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanej priznal voči žalobcom\n1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. V plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a konštatoval\nsprávnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Nesúhlasil s názorom žalobcov,\nže súd nemal prihliadať na výpoveď svedkyne S. B., úradníčky ÚPSVaR Q. K., keď jej výpoveď súd\nprvej inštancie vyhodnocoval vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a zo žiadneho argumentu\npredloženého žalobcami nevyplýval objektívny dôvod na nevykonanie takéhoto dôkazu. Za vadu\ndokazovania nepovažoval stav, keď súd prvej inštancie tomuto dôkazu pripísal vyššiu mieru objektivity.\n\nTento záver bol s prihliadnutím na pretrvávajúce konfliktné vzťahy sporových strán viac než logický.\nOdvolací súd zároveň zdôraznil, že výsluch tejto svedkyne však nebol jediným či nadradeným dôkazom,\npreukazujúcim skutkový stav, ale súd prvej inštancie ho vyhodnocoval v súvislosti so všetkými ostatnými\nvykonanými dôkazmi, na základe čoho vytvoril skutkové závery smerujúce k správnemu právnemu\nzáveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Za nedôvodnú, považoval odvolaciu námietku žalobcov, týkajúcu\nsa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie pri vykonaní a následnom (ne)vyhodnotení\npredloženého dôkazu - znaleckého posudku X.. N. C. č. 34/2006 z 9. mája 2006. Z obsahu spisu\nvyplynulo, že podanie právneho zástupcu žalobcov, obsahujúce aj predmetný znalecký posudok, bolo\nžalovanej doručené prostredníctvom jej právneho zástupcu 12. septembra 2018 a tento dôkaz bol teda\nsúdom vykonaný v súlade s ust. § 204 CSP. Obsah vykonaného dôkazu súd prvej inštancie zároveň\npopísal aj v bode 27. rozsudku. Súd prvej inštancie potom pri svojom rozhodovaní na predmetný\nznalecký posudok prihliadal, avšak s poukazom na svoje právne závery (o možnosti zmluvných strán si\nkúpnu cenu za spornú nehnuteľnosť dohodnúť - bližšie body 34. a 35. rozsudku súdu prvej inštancie),\nuž nebolo jeho povinnosťou argumentovať aj tým, prečo cenu určenú týmto znaleckým posudkom v\ndanom prípade neakceptoval. Súd prvej inštancie postupoval procesne správne aj pri ďalších návrhoch\nna doplnenie dokazovania, ktoré na pojednávaní konanom 4. októbra 2018 v súlade s § 185 ods. 1 CSP\nzamietol, pričom dôvody tohto svojho procesného postupu riadne odôvodnil v bode 28. odôvodnenia\nrozsudku.\n6. K námietkam smerujúcim voči odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd uviedol,\nže súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom riadil ustanovením § 220 CSP, keď z jeho rozsudku\nje zrejmé, čoho sa žalobcovia domáhali a aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili a rovnako tak\npopísal prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovanou (body 1. až 4. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku). Uviedol, ktoré dôkazy boli vykonané a z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal (body\n6. až 27.), ako aj ktoré navrhované dôkazy vykonané neboli (bod 28.). Poukázal na právnu úpravu, v\nzmysle ktorej pri kreovaní právneho záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného určenia, postupoval,\na dostatočným spôsobom opísal svoje právne závery, ku ktorým dospel (body 31. až 37. odôvodnenia).\nRozhodol o celom uplatnenom nároku a odôvodnenie jeho rozhodnutia korešpondovalo s výrokovou\nčasťou rozsudku.\n7. Námietku, že sa súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou dobrých mravov, rovnako odvolací\nsúd vyhodnotil za nedôvodnú, keďže súd prvej inštancie v bode 36. rozsudku jasne popísal vzťahy\nmedzi poručiteľom, jeho deťmi (sporovými stranami) a ďalšími rodinnými príslušníkmi. Tieto vyhodnotil\nna základe vykonaného dokazovania. Záver, že konanie žalovanej nevyhodnotil v rozpore s dobrými\nmravmi, s následkom nevyhovenia žalobe z tohto dôvodu, uvádzaného žalobcami, súd potom uviedol\nv záverečnej časti predmetného bodu. Žalobcovia odôvodňovali neplatnosť kúpnej zmluvy poukazom\nna ust. § 39 Občianskeho zákonníka, argumentujúc nízkou kúpnou cenou a tiež rozporom správania\nžalovanej s dobrými mravmi, a súd sa s obidvomi námietkami vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal.\n8. Odvolací súd na doplnenie argumentácie obsiahnutej v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie\nuviedol, že i Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 412/2016 z 21. júna\n2016 konštatoval, že „symbolicky dohodnutá kúpna cena za prevádzanú nehnuteľnosť medzi rodičmi\na deťmi, v rámci ktorej bola zohľadnená dlhoročná a obetavá starostlivosť nadobúdateľa, je v súlade\ns dobrými mravmi“.\n9. Správne potom súd prvej inštancie pri hodnotení kúpnej ceny prihliadal aj na pomerne široko\nkoncipovanú zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu, čo vyplýva zo zmluvnej slobody tvorenej\nnielen výberom svojho zmluvného partnera, či obsahu zmluvy, ale aj slobodným určením kúpnej ceny.\nPoukázal na to, že Občiansky zákonník síce v ustanovení § 589 uvádza, že cenu treba dojednať v\nsúlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná, pričom týmito všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi sa rozumie najmä zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách, tento však v zásade\nnereguluje dohadovanie výšky ceny v súkromnoprávnych vzťahoch týkajúcich sa prevodu nehnuteľnosti.\nOdvolací súd zároveň konštatoval, že aj napriek uvedenému však nemožno bez výhrad uzavrieť, že\nplatné právo nepriznáva ochranu tomu subjektu, ktorý je dohodnutou kúpnou cenou znevýhodnený\nči poškodený, ale takúto ochranu poskytuje inštitút neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými\nmravmi, ktorého aplikovania sa v prejudiciálnej rovine (otázka platnosti kúpnej zmluvy) domáhali aj\nžalobcovia. Odvolací súd preto v tomto smere dodal, že dohoda účastníkov zmluvy o kúpnej cene,\nktorú by bolo možné považovať za nevýhodné finančné protiplnenie vo vzťahu k prevádzanej veci,\n\nešte automaticky (bez ďalšieho) nezakladá rozpor s dobrými mravmi v takomto zmluvnom dojednaní.\nV tejto súvislosti poukázal i na závery Najvyššieho súdu Českej republiky v jeho rozsudku sp. zn.\n30Cdo/1776/2007, podľa ktorého okolnosť hrubého nepomeru plnení jednej zo strán k tomu, čo poskytla\ndruhá strana, môže v spojitosti s ďalšími okolnosťami toho ktorého prípadu napĺňať znaky konania,\nktoré už koliduje s dobrými mravmi. Sama o sebe však táto okolnosť absolútnu neplatnosť právneho\núkonu, ktorým malo dôjsť k hrubému nepomeru v plneniach, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,\nzaložiť nemôže. Obdobne i v rozsudku sp. zn. 30Cdo/21/2012 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil, že\nnízka kúpna cena, pokiaľ nie je v rozpore s cenovými predpismi a je výsledkom zmluvného dojednania\núčastníkov, bez toho, že by uzatvorenie právneho úkonu sprevádzala, resp. na uzatvorenie zmluvy mala\nvplyv i okolnosť, v dôsledku ktorej by sa také konanie priečilo dobrým mravom, nesleduje nemravný cieľ,\nani nemá nemravný dôsledok.\n10. S poukazom na uvedené, sa potom odvolací súd stotožnil s právnymi závermi uvedenými vo vyššie\noznačených rozhodnutiach, a s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.\nÚS 48/2012 z 28. marca 2012, mal súčasne za to, že vzhľadom na identickú právnu úpravu, z ktorej\noznačené rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky vychádzali, boli tieto právne závery plne\naplikovateľné i v danej veci.\n11. Odvolací súd záverom poukázal i na to, že žalobcovia v rámci svojho opravného prostriedku uviedli\naj nové tvrdenia o nimi vnímaných skutočnostiach, ktoré však pred súdom prvej inštancie neprodukovali\n(nimi chronologicky vnímané skutočnosti od roku 1998 do roku 2003), a preto odvolací súd tieto\ntzv. „novoty v odvolacom konaní“ s poukazom na § 366 CSP a contrario nepripustil ako prípustný\nprostriedok procesného útoku. V danom prípade sa totiž jednalo o prostriedky procesného útoku, ktoré\nmohli žalobcovia nepochybne predložiť už v štádiu prvoinštančného konania. Keďže žalobcovia tento\nprostriedok procesného útoku využili až v rámci odvolacieho konania, odvolací súd ho už nemohol\nakceptovať, lebo nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v § 366 CSP.\n12. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia. Navrhli, aby dovolací súd\nzrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z\nustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ako aj z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Za vadu v postupe odvolacieho súdu\n(§ 420 písm. f/ CSP) označili skutočnosť, že súd nedoplnil dokazovanie v odvolaní uvedenom smere, t.\nj. nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom X.. N. C. č. 34/2006, hoci tento bol pre dané konanie\npodstatný. Súd (prvej inštancie) potom neuviedol, aká bola skutočná cena bytu, ktorý bol predmetom\nkonania. Žalobcovia sa po celý čas snažili preukázať, že cena, za ktorú žalovaná odkúpila byt od\nporučiteľa, bola podhodnotená neúmerne nízka. Nakoľko súd prvej inštancie dôkaz o reálnej cene bytu\nnevykonal, nemohol reflektovať na tieto ich tvrdenia, čím nesprávnym procesným postupom porušil\nich právo na spravodlivý proces. Tento nedostatok potom svojím postupom neodstránil ani odvolací\nsúd. Právo na spravodlivý proces odvolací súd porušil aj tým, že rozhodol spor na základe iného\nprávneho posúdenia, ako súd prvej inštancie, hoci bol takýto postup možný iba po vykonaní odvolacieho\npojednávania (§ 385 CSP). Odvolací súd porušil ich práva, keď nepripustil nimi predložené nové tvrdenie\n(chronologicky vnímané skutočnosti od roku 1998 do 2003) ako novoty v odvolaní. V tomto smere uviedli,\nže keďže konanie začalo ešte v roku 2015, bolo v danej veci potrebné aplikovať prechodné ust. § 470\nods. 2 CSP, a preto nebolo možné voči nim uplatňovať sudcovskú koncentráciu konania a ani popretie\nskutkových tvrdení protistrany, ak by boli v neprospech strany. Nakoľko súd prvej inštancie uveril lživým\ntvrdeniam žalovanej, nezostávalo im nič iné, než nimi vnímané skutočnosti chronologicky usporiadať\nod roku 1998 do roku 2003, a takto ich prezentovať odvolaciemu súdu. Odvolaciemu súdu potom nič\nnebránilo, aby podľa § 384 ods. 3 CSP doplnil dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 písm. c/\nCSP a oboznámil sa s týmito chronologicky vnímanými skutočnosťami. Tým, že odvolací súd na tieto\nnovoty neprihliadal, porušil ich právo na spravodlivý proces. Rozsudky oboch súdov nižšej inštancie\npovažovali za nepreskúmateľné. Ich práva odvolací súd porušil napokon aj tým, že sa nevysporiadal s\naplikáciou ustanovenia § 40a veta tretia Občianskeho zákonníka.\n13. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP žalobcovia odôvodnili tým, že v praxi\ndovolacieho súdu existujú viaceré rozhodnutia, ktoré riešili obdobné veci v ich prospech. Za takéto\nrozhodnutia v tomto smere označili napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. mája\n2008 sp. zn. 4Obo/161/2007, ktorý riešil neplatnosť úverovej zmluvy z dôvodu jej rozporu s dobrými\nmravmi, rozsudok z 29. septembra 2005 sp. zn. 2MCdo/9/2004, ktorý riešil neplatnosť kúpnej zmluvy\npre jej rozpor s dobrými mravmi, rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/137/2003 a sp. zn. 3Cdo/49/96 riešiace vo\n\nvšeobecnosti rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi. V ďalšom označil i rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/1776/2007 a 30Cdo/1653/2009 a Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. I. ÚS 146/94, rovnako pojednávajúce o neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy z dôvodu jej\nrozporu s dobrými mravmi. Zo všetkých označených rozhodnutí potom vyplýva, že i príliš nízka kúpna\ncena spolu s ďalšími okolnosťami prípadu, môže viesť k určeniu neplatnosti konkrétnej zmluvy. Mali\nza to, že sa súdy v danej veci zamerali len na otázku nízkej kúpnej ceny. To bez toho, aby skúmali\nďalšie okolnosti prípadu a to, že žalovaná v snahe získať majetkový prospech, celý majetok poručiteľa\npodriadila tomuto majetkovému prospechu, úplne ich odpísala od prístupu k vlastnému otcovi. Tým\nsmerovala k tomu, aby nemali žiadne informácie o prevode bytu. Súdy tak nedostatočne vykonali\ndokazovanie a naaplikovali ust. § 40a Občianskeho zákonníka na posudzovaný prípad. Pokiaľ išlo o\ndobré mravy, súdy veľmi strohým spôsobom dospeli, voľným hodnotením dôkazov, k myšlienkovým\nprocesom, ktorý sa neopiera o logické pravidlá a ani nevychádza zo všeobecnej skúsenosti sudcov,\nktoré by sa mali opierať o ich životné skúsenosti a sudcovskú prax. Z rozhodnutí R 62/2004 a R 38/1997\njasne vyplýva, že za úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa\npovažuje úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich morálnych\nzásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba\nposudzovať vždy komplexne, so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu, (nielen osoby\nvykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej) s prihliadnutím na všetky rozhodujúce\nokolnosti a nezávisle od vedomia a vôle, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Za otázku zásadného\nprávneho významu preto označili otázku „či zakladá neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho\nzákonníka príliš nízka kúpna cena dohodnutá pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ktorá sa prieči dobrým\nmravom tak, že je porušená zásada „krátenia cez polovicu hodnoty“ v spojitosti s ďalšími okolnosťami\ntoho - ktorého prípadu, ktoré napĺňajú konanie, ktoré je tiež v rozpore s dobrými mravmi?“\n14. Napokon v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP poukázali i na nesprávne\nvyhodnotenie svedeckej výpovede svedkyne S. B. (pracovníčky Úradu práce v Q. K.) súdmi, ktorú tieto\nvyhodnotili pre spor ako relevantnú, hoci táto svedkyňa mala svoju výpoveď naučenú naspamäť a na\ndoplňujúce otázky ostala v pomykove. Teda išlo o svedkyňu nedôveryhodnú. Za rozdielnu rozhodovaciu\nprax dovolacieho súdu označili rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2017\nsp. zn. 4Cdo/24/2007 a rozsudok sp. zn. 3Sžf/80/2015 z pohľadu posudzovania objektivity svedeckých\nvýpovedí. Za rozhodujúcu dovolaciu otázku označili to, „či môže súd vyhodnotiť dôkaz - výsluch svedka\npodľa § 196 a nasl. CSP, ktorý pricestoval na výsluch s advokátom jednej sporovej strany ako účelový\na tendenčný a na tento v rámci skutkového a právneho posúdenia veci neprihliadať?“\n15. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcov písomne nevyjadrila.\n16. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote\n(§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech\nbolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že\ndovolanie treba odmietnuť.\n17. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna\núprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,\n(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu\n- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť\ndovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v\nustanoveniach § 420 a 421 CSP.\n18. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n\n19. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n20. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva\nna spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu\nrámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s\nuplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany\nsporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,\nna predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu\nspojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so\nzákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n21. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva\npatrí viacero samostatných subjektívnych prác a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických\na právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním\nvyužívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý\nsúdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s\njej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k\nspôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu\nhodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\n22. Dovolatelia predovšetkým namietali, že im súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby\nuskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 písm. f/ CSP), a to tým, že nedoplnili dokazovanie znaleckým posudkom X.. N. C. č.\n34/2006 na stanovenie skutočnej ceny bytu, ktorým sa žalobcovia snažili preukázať, že dohodnutá kúpna\ncena za byt bola podhodnotená a neúmerne nízka, ďalej tým, že odvolací súd v odvolacom konaní\nnepripustil nimi predložené nové tvrdenie (chronologicky vnímané skutočnosti od roku 1998 do 2003) ako\nprípustnú novotu v odvolaní, nepreskúmateľnosťou svojich rozhodnutí a napokon opomenutím aplikovať\nna daný prípad ustanovenie § 40a veta tretia Občianskeho zákonníka.\n23. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu v prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na\nrelevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae\n(odmietnutie spravodlivosti).\n24. Z doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že nevykonanie niektorého z\nnavrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnostnú vadu v\nprocesnom postupe odvolacieho súdu. Súd totiž nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie\ndokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy\nvecou súdu a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu\nnavrhnuté dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., lebo týmto\npostupom súd neporušil právo strany sporu (v tomto prípade žalovaného) na spravodlivý proces.\n\n25. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je preto dovolacia námietka žalobcov týkajúca sa\nnevykonania dôkazu predloženého žalobcami - znaleckého posudku X.. N. C. č. 34/2006 na stanovenie\nskutočnej ceny bytu. Odhliadnuc od vyššie uvedeného (t. j. že rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov\nbudú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu, a preto nevykonanie všetkých\nstranou sporu navrhnutých dôkazov, nezakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.\nf/ C. s. p.) dovolací súd dodáva, že v danej veci súd prvej inštancie tento dôkaz aj riadne vykonal.\nV bode 27. rozsudku súd prvej inštancie v rámci zisteného skutkového stavu zreteľne konštatuje, že\npodľa tohto posudku bola cena bytu 490 000 Sk. Nesporným teda bolo (a z vykonaného dokazovania\nvyplynulo), že kúpna cena bytu dohodnutá v kúpnej zmluve (4 000 Sk) bola podstatne nižšia, než\nbola jeho trhová hodnota. Tento dôkaz žalobcovia predložili súdu v roku 2018 (žalovanej bol doručený\n12. septembra 2018), a preto správne postupovali súdy, keď pri jeho vykonávaní postupovali podľa\npríslušných ustanovení CSP.\n26. Podľa § 208 ods. 1, 2 CSP znalecký posudok sa vyhotovuje písomne, ak súd nerozhodne inak.\nPísomný znalecký posudok súd doručí stranám; v odôvodnených prípadoch ich len upovedomí o\npredložení znaleckého posudku znalcom.\n27. Podľa § 209 ods. 1 CSP, súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez\ntoho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd.\n28. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý\nmá všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov\nvedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o\nznalecký posudok súdom ustanoveného znalca.\n29. Podľa § 204 CSP, dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej\nobsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina\nalebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.\n30. V danej veci žalobcami predložený súkromný znalecký posudok neobsahoval doložku znalca o\ntom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (navyše bol vypracovaný\nza účelom zriadenia záložného práva, resp. uzatvorenie záložnej zmluvy), a preto správne súdy tento\ndôkaz vykonali podľa ustanovení CSP upravujúcich dokazovanie listinou (§ 204 CSP). Listina je\nnajfrekventovanejším dôkazným prostriedkom a spravidla sa vykonáva prečítaním alebo oznámením jej\nobsahu na pojednávaní. To však neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania\ndoručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené (§ 204 veta za bodkočiarkou\nCSP). Platí teda, že čítanie alebo oznamovanie obsahu listín nie je potrebné, ak ide o listinu, ktorej odpis\nbol strane sporu v priebehu konania doručený (aj fikciou doručenia) a ak listina alebo jej obsah neboli\nprotistranou spochybnené, resp. čítanie listín alebo oznamovanie ich obsahu je na pojednávaní povinné\nlen v prípade, ak listina nebola strane sporu doručená alebo ak listina alebo jej obsah bola protistranou\nspochybnená.\n31. V danej veci bol súkromný znalecký posudok (ktorý mal v danom prípade povahu listiny ako\ndôkazného prostriedku) doručený žalovanej súdom 12. septembra 2018, ktorého závery žalovaná\nnenamietala a nespochybňovala. Možno tak konštatovať, že súdy nielenže v rámci vykonaného\ndokazovania zistili, aká bola reálna cena prevádzaného bytu (bod 27 rozsudku súdu prvej inštancie),\nale dôkaz o tom (predmetný znalecký posudok) aj riadne (v súlade s ustanoveniami CSP) vykonali.\nNeobstojí preto námietka dovolateľov, že súdy v konaní nevykonali dokazovanie znaleckým posudkom\nX.. N. C. č. 34/2006 na stanovenie skutočnej ceny bytu.\n32. To, že súdy potom dohodnutú kúpnu cenu (ktorá bola výrazne nižšia než trhová cena bytu) samu\no sebe nepovažovali za v rozpore s dobrými mravmi, predstavovalo už právne posúdenie veci, ktoré\nvšak prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Už podľa predchádzajúcej úpravy\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Na tom zotrval aj\naktuálny judikát R 24/2017. Vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia (nevyhodnotenie dohodnutej\nkúpnej ceny bytu za rozporné s dobrými mravmi) nie je teda procesnou vadou zmätočnosti v zmysle §\n\n420 písm. f/ CSP a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Správnosť vyhodnotenia\ntejto (právnej) otázky by mohol dovolací súd posudzovať iba v prípade dovolania podaného podľa § 421\nods. 1 CSP.\n33. Uvedené závery (t. j. že právne posúdenie veci súdom prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/\nCSP nezakladá) možno potom vzťahovať i k dovolacej námietke ohľadne žalobcami súdom vytýkaného\nopomenutia aplikovať na daný prípad ustanovenie § 40a veta tretia Občianskeho zákonníka. Aj v\ntomto prípade teda platí, že právnym posúdením (prípadná nesprávna aplikácia právnej normy na\nprejednávanú vec, resp. neaplikovanie príslušnej normy v prejednávanej veci je nepochybne právnym\nposúdením, hoci nesprávnym) sa neznemožňuje strane sporu realizácia jeho procesných oprávnení.\nNavyše cit. ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka na posudzovaný prípad ani nedopadá (čo súdy\nvo svojich rozhodnutiach jasne konštatovali), nakoľko upravuje tzv. relatívnu neplatnosť právneho úkonu.\nŽalobcovia však kúpnu zmluvu považovali za absolútne neplatný právny úkon pre jej rozpor s dobrými\nmravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd vo svojom rozhodnutí pritom jasne konštatoval, že\ncenová regulácia v tomto prípade neprichádzala do úvahy (nešlo teda o prípad dojednania kúpnej ceny\nv rozpore s cenovým predpisom - zákonom č. 18/1996 Z. z. o cenách), keďže uzavretá zmluva mala\nvýlučne súkromnoprávny charakter, čím jasne zdôvodnil, prečo nebolo možné v danej veci aplikovať\nustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka. Súčasne nevylúčil z dôvodu dojednania zreteľne nižšej\nkúpnej ceny možnosť domáhať sa neplatnosti (absolútnej) takéhoto právneho úkonu pre jeho rozpor s\ndobrými mravmi. Možno preto konštatovať, že súdy neaplikovaním ust. § 40a Občianskeho zákonníka v\ndanej veci nielenže neznemožnili žalobcom realizáciu ich procesných oprávnení, ale tak konali správne,\nkeďže cit. ustanovenie nebolo možné v danej veci aplikovať.\n34. Za dôvodnú nepovažuje dovolací súd ani dovolaciu námietku žalobcov, že odvolací súd v rozpore\ns ust. § 366 CSP nepripustil, ako prostriedok procesného útoku, nimi predložené nové tvrdenie, tzv.\nchronologicky vnímané skutočnosti od roku 1998 do 2003. Podľa žalobcov odvolaciemu súdu nič\nnebránilo, aby podľa § 384 ods. 3 CSP doplnil dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 písm. c/\nCSP a oboznámil sa s týmito chronologicky vnímanými skutočnosťami.\n35. Predovšetkým platí, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je\npotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods.\n1 CSP). V danej veci zákonné podmienky pre nariadenie odvolacieho pojednávania neboli splnené.\nOdvolací súd správne postupoval, ak vo veci nariadil len termín verejného vyhlásenia rozhodnutia,\nlebo sa (v celom rozsahu) stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie, ako aj s\njeho odôvodnením. V rámci odvolacieho konania nedošlo k vykonávaniu žiadnych dôkazov, ani k ich\nzopakovaniu, a preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces\nzaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n36. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli\nuplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú\nprocesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť\nnimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\n37. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia,\npopretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany\nna vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej\nobrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla\npredložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky\nprocesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,\nktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej\ninštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.\n38. V danej veci odvolací súd nepripustil žalobcami predložené nové skutkové tvrdenia tzv.\n„chronologicky vnímané skutočnosti od roku 1998 do 2003“ s odôvodnením, že túto ich novú skutkovú\nargumentáciu mohli žalobcovia predložiť už v štádiu prvoinštančného konania. Žalobcovia v dovolaní\noznačili tento postup odvolacieho súdu za nesprávny, keď mali za to, že sa na nich nevzťahujú\nustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania (§ 470 ods. 2 CSP) a táto ich nová skutková\n\nargumentácia bola podľa nich prípustná, nakoľko ňou malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám,\nktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie (§ 366 písm. c/ CSP).\n39. Dovolací súd je v zhode s odvolacím súdom názoru, že v danom prípade v odvolacom konaní\nnemohol odvolací súd na uvedený dôkaz prihliadnuť. V zmysle § 383 CSP odvolací súd je viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd nemôže prehodnotením\ndokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto\nzásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie\nzopakuje alebo doplní. Ak je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje\nsám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak\nich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok\nuvedených v § 366 CSP, pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Odvolací súd je aj počas\nodvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré\ndoteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu\nalebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v\nkonaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie\nnastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie\nprostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej\ninštancie. Vo veci žalobcov sa o tzv. novoty v odvolacom konaní v zmysle predpokladanom Civilným\nsporovým poriadkom nejednalo.\n40. Nielenže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom prvej\ninštancie (a teda nemal za to, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam), ale tieto žalobcami predložené novoty sa ani netýkali procesných\npodmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ani nimi nemohlo byť preukázané,\nže v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo že\nich žalobcovia bez svojej viny nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia\npredovšetkým vo svojom dovolaní neuviedli, v čom tieto nové skutočnosti mali preukazovať, že v\nkonaní malo dôjsť k vadám (a k akým konkrétnym vadám malo dôjsť), ktoré mohli mať za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci (§ 366 písm. c/ CSP), keď iba samotná skutočnosť, že ich predložili\nz dôvodu, že súd prvej inštancie uveril „lživým tvrdeniam žalovanej vystupujúcej v danom konaní“,\nnepreukazuje existenciu takýchto vád. Tieto nové skutočnosti zrejme potom mali preukazovať iba\nokolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, t. j. žalobcami tvrdenú manipuláciu poručiteľa žalovanou (v čom\nžalobcovia videli rozpor s dobrými mravmi), ktoré skutkové tvrdenia však žalobcovia (bez svojej viny)\nmohli označiť a použiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia sa totiž od počiatku domáhali\nurčenia vlastníckeho práva poručiteľa k bytu, a to práve z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy\npre jej rozpor s dobrými mravmi. Preto boli povinní na podporu svojho nároku (už v konaní pred\nsúdom prvej inštancie) uniesť nielen svoje bremeno tvrdenia, ale i dôkazné bremeno ohľadne tvrdených\nskutočností. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny strany\nsporu treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred\nsúdom prvého stupňa, t. j. situáciu, keď strana nemohla bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť\nalebo predložiť, pretože o nich nevedela a ani inak z procesného hľadiska nezavinila nesplnenie svojej\npovinnosti ich tvrdenia alebo predloženia. Procesným uplatnením treba pritom rozumieť podanie strany,\nktorým takú skutočnosť alebo dôkaz označila na účely jeho zaobstarania, vykonania a vyhodnotenia\n(k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2008, sp. zn. 5MCdo/4/2007). Možno preto\nkonštatovať, že žalobcami v odvolacom konaní tvrdenú, novú skutkovú argumentáciu („chronologicky\nvnímané skutočnosti od roku 1998 do 2003“), nebolo možné považovať za prípustné novoty v odvolacom\nkonaní podľa § 366 písm. c/, d/ CSP.\n41. K ďalšej námietke žalobcov dovolací súd zdôrazňuje, že v čase prerokovávania právnej veci\nžalobcov, ako aj jej rozhodovania (rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený 2. novembra 2018)\nbol platným a účinným procesným predpisom už Civilný sporový poriadok. Ako vyplýva zo zápisnice z\npojednávania konaného 4. októbra 2018, na ktorom boli prítomní žalobcovia spolu so svojim právnym\nzástupcom, strany sporu nemali žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania (s výnimkou návrhu\nžalobcov na vykonanie výsluchu žalovanej ohľadne spôsobu zaplatenia kúpnej ceny a zistenia sumy\ndôchodku poručiteľa, ktoré súd ako neúčelné zamietol, pričom sám právny zástupca žalobcov v ďalšom\n\nvo svojom prednese uviedol, že „iné dôkazy ako také sa javia už ako neúčelné pre toto konanie“), a\npreto súd prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a súčasne odročil pojednávanie\npre účely vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Žalobcovia žiadnym spôsobom správnosť zápisnice\no pojednávaní nenamietali. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia len poukázal na správny\nprocesný postup súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania v súlade s Civilným sporovým\nporiadkom, pričom sám tiež postupoval už v súlade s týmto novým procesným kódexom - Civilným\nsporovým poriadkom. Keďže v danej veci už súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovení Civilného\nsporového poriadku, bol i odvolací súd povinný skúmať podmienky prípustnosti žalobcami predložených\nnovôt v odvolacom konaní podľa príslušných ustanovení tohto predpisu (§ 366 CSP). Ak potom odvolací\nsúd zistil, že tieto podmienky splnené neboli, nedopustil sa vo svojom postupe žiadneho procesného\npochybenia, ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.\n42. K žalobcami namietaným skutkovým záverom odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že najvyšší\nsúd už vo svojich skorších rozhodnutiach dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu\nprocesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ OSP zakladajúcim prípustnosť\ndovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich\nskutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie\nniektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012,\n3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Podľa právneho\nnázoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla\núčinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP\nnedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne\nvyhodnotenie niektorého dôkazu.\n43. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje\noprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie\nna odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť\ndovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím súdom\nmeniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.\nCivilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442).\n44. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej\na druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v\nprehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.\nI. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie\nje postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,\nporušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery\nnie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva\nna spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/\nCSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci najvyšší súd nezistil.\n45. Napokon pokiaľ žalobcovia namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia, k tejto dovolací súd uvádza,\nže pôvodne nejednotná rozhodovacia prax najvyššieho súdu viažúca sa k problému, či vady\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia považovať za postup odnímajúci účastníkom konania možnosť konať\npred súdom (a teda za jednu zo zmätočnostných vád podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho\nporiadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. s. p.“) alebo (len)\nza tzv. inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.\nb/ O. s. p., viedla k prijatiu zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu,\nuverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R\n2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §\n241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,\nktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny\nv právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty\na zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n\n46. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska\nR 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých\n(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok\n„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení žalobcami napádaného\nrozsudku totiž odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery.\nAni ostatný obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľov, že odvolací súd svoje rozhodnutie\nneodôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu, pričom za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/\nCSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov\n(ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, o aký prípad tu ale nejde).\n47. V posudzovanom prípade je dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo\nnavrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný\nsúd, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení\nnapadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje\nprávne závery; vysvetlil tiež dôvody, so zreteľom na ktoré považoval za nedôvodné odvolacie námietky\nžalobcov, ktorými sa podľa neho nepodarilo spochybniť podstatu dôvodu zamietnutia žaloby. Odvolací\nsúd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne deklaroval, že kúpnu zmluvu uzavretú medzi poručiteľom\na žalovanou nebolo možné považovať za absolútne neplatný právny úkon, keď vychádzal z názoru,\nže symbolicky dohodnutá kúpna cena za prevádzanú nehnuteľnosť medzi rodičmi a deťmi, v rámci\nktorej bola zohľadnená dlhoročná a obetavá starostlivosť nadobúdateľa, je v súlade s dobrými mravmi.\nOdvolací súd dodal, že dohoda účastníkov zmluvy o kúpnej cene, ktorú by bolo možné považovať\nza nevýhodné finančné protiplnenie vo vzťahu k prevádzanej veci, ešte automaticky (bez ďalšieho)\nnezakladá rozpor s dobrými mravmi v takomto zmluvnom dojednaní. Odvolací súd teda zrozumiteľne\nuviedol dôvody, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a\nrozsudkom súdu prvej inštancie, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v\ndanom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu\nkonania v zmysle § 420 písm. f/ CSP.\n48. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia neopodstatnene namietajú, že\nim odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).\n49. Dovolatelia zastávajú názor, že ich dovolanie je prípustné aj podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, v\nzmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n50. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna\notázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí\nodlišných právnych názorov; inými slovami ide o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, v jej riešení\ndovolacími senátmi sa ale prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxi\ndovolacieho súdu. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho\n(procesnou) povinnosťou: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil\nodvolací súd, b/ označením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí\ndovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná\nrozdielne. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol, že v takom prípade\nje dovolateľ „povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých\ndovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“. Obdobný záver\nvyjadril najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (napr. 3Cdo/87/2017, 4Cdo/14/2017, 6Cdo/185/2016,\n8Cdo/141/2017).\n51. Dovolatelia v dovolaní za takúto otázku označili to, „či zakladá neplatnosť právneho úkonu podľa §\n39 Občianskeho zákonníka príliš nízka kúpna cena dohodnutá pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ktorá sa\nprieči dobrým mravom tak, že je porušená zásada „krátenia cez polovicu hodnoty“ v spojitosti s ďalšími\nokolnosťami toho - ktorého prípadu, ktoré napĺňajú konanie, ktoré je tiež v rozpore s dobrými mravmi?“\n\n52. V dovolaní poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. mája 2008 sp.\nzn. 4Obo/161/2007, ktorý riešil neplatnosť úverovej zmluvy z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi,\nrozsudok z 29. septembra 2005 sp. zn. 2MCdo/9/2004, ktorý riešil neplatnosť kúpnej zmluvy pre jej\nrozpor s dobrými mravmi, ďalej na rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/137/2003 a sp. zn. 3Cdo/49/96 riešiace vo\nvšeobecnosti rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi. V ďalšom označili i rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/1776/2007 a 30Cdo/1653/2009 a Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. I. ÚS 146/94, rovnako pojednávajúce o neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy z dôvodu jej\nrozporu s dobrými mravmi. Mali za to, že z týchto rozhodnutí potom vyplýva, že i príliš nízka kúpna cena\nspolu s ďalšími okolnosťami prípadu, môže viesť k určeniu neplatnosti konkrétnej zmluvy.\n53. Dovolací súd v prvom rade posudzoval, či ide o otázku, ktorá je v zmysle tohto ustanovenia\nrozhodovaná rozdielne (t. j. riešená nejednotne).\n54. Z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP vyplýva, že za relevantnú zákon označuje otázku, ktorá „je“ (teda nie\n„bola“) dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Z uvedeného teda plynie, že dôležitá je v tomto smere\nsúčasná nejednotnosť rozhodovania dovolacieho súdu (teda nie minulá, už prekonaná a neexistujúca\nrozdielnosť rozhodovania).\n55. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia\na stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným\nnázvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období\njudikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý\nprávny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne\nnadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu\nspočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených\notázok zásadného právneho významu, do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §\n421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou\nneprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk\nvydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere\nrozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o\nrozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára\n2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017, prijatý ako judikát R 71/2018). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu však nemožno zahrnúť rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu\nČR a Najvyššieho súdu ČR, na ktoré sa dovolatelia odvolávali.\n56. Z hľadiska časovej chronológie prvým rozhodnutím najvyššieho súdu, na ktoré poukázali dovolatelia\ns cieľom preukázať rozdielnosť rozhodovania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je rozhodnutie\nnajvyššieho súdu zo 6. mája 2008 sp. zn. 4Obo/161/2007, v ktorom senát 4Obo dospel k záveru, že\nním posudzovaná úverová zmluva sa priečila dobrým mravom a bola v rozpore so zásadami poctivého\nobchodného styku, keďže jej zmluvné dojednania porušili rovnováhu účastníkov a založili nerovnosť\nzmluvných strán, a preto ju vyhodnotil za absolútne neplatnú. Označené rozhodnutie však pre danú\nvec nemohlo predstavovať rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keďže tu najvyšší súd\nnielenže posudzoval platnosť úplne iného právneho úkonu (úverovej zmluvy), vychádzajúc pritom z\niných skutkových okolností prípadu a zmluvných dojednaní, ale v danej veci najvyšší súd konal ako súd\nodvolací (nie dovolací).\n57. Ďalším dovolateľmi označeným rozhodnutím je rozhodnutie najvyššieho súdu z 29. septembra 2005\nsp. zn. 2MCdo/9/2004 (správne má byť z 31. marca 2005), ktoré však rovnako nepredstavuje rozdielnu\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keďže tu najvyšší súd neposudzoval neplatnosť právneho úkonu\n(kúpnej zmluvy) pre jeho rozpor s dobrými mravmi, ale posudzoval otázku, či do dedičstva po poručiteľke\npatrili vklady na vkladných knižkách, ktoré predstavovali pohľadávku vkladateľa voči peňažnému\nústavu. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí potom vyslovil názor, že spôsobilým predmetom dedičstva a\nobčianskoprávnych vzťahov môže byť len vklad (nie vkladná knižka, ktorá je len potvrdením o výške\n\nvkladu, jeho zmenách a konečnom stave) uložený na vkladnej knižke (§ 781 Občianskeho zákonníka).\nTieto závery nie sú potom pre posudzovanú vec použiteľné.\n58. Dovolatelia tiež označili rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/137/2003 a sp. zn. 3Cdo/49/96,\nv ktorých najvyšší súd dospel k záverom, že „za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3\nods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska\nv spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi“ (sp. zn.\n3Cdo/137/2003) a že „na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zákonníka, podľa ktorého výkon práv\na povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi,\nnemožno zakladať súdnym rozhodnutím doteraz neexistujúce povinnosti vlastníka“ (sp. zn. 3Cdo/49/96).\nTieto rozhodnutia však rovnako nebolo možné s ohľadom na prejednávanú vec považovať za rozdielnu\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keďže tu najvyšší súd v prvom prípade (sp. zn. 3Cdo/137/2003)\nposudzoval platnosť úplne iného právneho úkonu (zmluvu o prevode členských práv a povinností k\ndružstevnému bytu), vychádzajúc pritom z odlišných skutkových okolností prípadov, pričom jeho závery\nboli všeobecného charakteru vo vzťahu k posudzovaniu súladu právneho úkonu s dobrými mravmi,\na v druhom prípade (sp. zn. 3Cdo/49/96) síce posudzoval platnosť kúpnej zmluvy s ohľadom na\ndobré mravy, avšak nie z pohľadu dojednanej nízkej kúpnej ceny, ale z dôvodu údajného porušenia\nprednostného práva žalobcov predávajúcim na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode bytu v rodinnom\ndome, ktoré im ešte len malo byť v krátkej budúcnosti zavedené účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.\nz.. Najvyšší súd však v týchto rozhodnutiach neriešil otázky platnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi\npríbuznými pre jej rozpor s dobrými mravmi z dôvodu dohodnutej neprimerane nízkej kúpnej ceny a jeho\nzávery sú vo vzťahu k posudzovaniu súladu právneho úkonu s dobrými mravmi výslovne všeobecného\ncharakteru, keď najvyšší súd výslovne konštatoval, že tento vzťah treba posudzovať vždy komplexne\nso zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,\nale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od\nvedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva.\n59. Ani ďalšie, dovolateľmi označené rozhodnutie Najvyššieho súdu z 20. júna 2016 sp. zn.\n5Obdo/39/2015, nebolo možné považovať za rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v tejto\nveci, nakoľko v ňom dovolací súd právne záväzne neposudzoval platnosť právneho úkonu (k tejto\notázke nevyslovil žiaden právny názor), keď v ním posudzovanej veci dovolanie odmietol ako procesne\nneprípustné iba z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu netrpelo vadou uvedenou v ustanovení §\n237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (t. j. nebolo nepreskúmateľným). K otázke dojednania príliš nízkej kúpnej\nceny za prevádzané nehnuteľnosti a k jej prípadnému vyhodnoteniu ako rozpornej s dobrými mravmi,\nvšak nezaujal žiadny právny záver.\n60. Napokon ani posledné dovolateľmi zmieňované rozhodnutia č. 3 Cz 7/77 a 3 Cz 46/74 nemohol\ndovolací súd v tejto veci zohľadniť (ako rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu), keďže tieto\nvychádzali z posudzovania dohodnutej kúpnej ceny, resp. náhrady za spoluvlastnícky podiel s ohľadom\nna cenové predpisy (čo v posudzovanom prípade neprichádzalo do úvahy).\n61. Ako už vyššie dovolací súd uviedol, ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP, bolo jeho procesnou povinnosťou a/ konkretizovať právnu otázku riešenú\nodvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ označením konkrétnych odlišných, protirečiacich\nsi rozhodnutí dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne. V takom prípade je dovolateľ povinný označiť rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých\ndovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne a zaujal iné právne závery. Ak dovolateľ\nv dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, nevymedzil označením\nrozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré o danej právnej otázke zaujali rozdielne právne závery, dovolací\nsúd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Ak by dovolací súd postupoval inak, rozhodol by\nbez relevantného podkladu.\n62. V danej veci síce potom dovolatelia označili viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu, avšak tieto\nnepredstavovali rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke posudzovania platnosti kúpnej\nzmluvy uzavretej medzi príbuznými pre jej rozpor s dobrými mravmi z dôvodu dojednania príliš nízkej\nkúpnej ceny s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých bola zmluva uzatváraná. Dovolatelia v dovolaní teda\nžiadnym konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu nedoložili svoju argumentáciu o tom, že dovolací\nsúd pri posudzovaní predmetnej veci rozhoduje rozdielne, prijímajúc v skutkovo a právne obdobných\n\nprípadoch (dovolacích konaniach) odlišné právne závery. Už so zreteľom na to neboli dané procesné\npredpoklady, aby dovolací súd pristúpil k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu.\n63. Navyše dovolatelia v dovolaní síce uviedli, že dovolanie podávajú „podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP“,\nprávnu otázku v zmysle vyššie uvedeného ale nevymedzili spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.\nNimi nastolená právna otázka sa síce týka posúdenia, či príliš nízka kúpna cena dohodnutá pri uzatváraní\nkúpnej zmluvy spôsobuje jej absolútnu neplatnosť, avšak sami túto otázku dávajú ďalej do spojitosti\ni s ďalšími (bližšie nekonkretizovanými) okolnosťami toho - ktorého prípadu, ktoré by mali napĺňať\ntiež rozpor s dobrými mravmi. Tieto tzv. ďalšie okolnosti prípadu už vo svojej otázke dovolatelia však\nnekonkretizujú. Z uvedeného dôvodu nemohol potom dovolací súd vyhodnotiť, či na takto dovolateľmi\nnastolenej dovolacej otázke, založil svoje rozhodnutie odvolací súd, keďže iba samotné dojednanie\nnízkej kúpnej ceny v uzavretej kúpnej zmluve nebolo podľa odvolacieho súdu dôvodom vyhodnotenia\npredmetnej zmluvy ako platného právneho úkonu. Dovolatelia teda boli povinní svoju dovolaciu otázku\nnastoliť takým spôsobom, aby z nej bolo dostatočne zrejmé, aká konkrétna okolnosť (t. j. aké konkrétne\nsprávanie sa žalovanej resp. aké konkrétne okolnosti, za ktorých bola uzavretá kúpna zmluva) v spojení\ns dohodnutou nízkou kúpnou cenou v danej konkrétnej veci mali viesť súdy k vysloveniu absolútnej\nneplatnosti kúpnej zmluvy, resp. či bol správny záver odvolacieho súdu o platnosti kúpnej zmluvy, ak\nv nej dohodnutá príliš nízka kúpna cena bola výsledkom toho - ktorého správania sa žalovanej, ktoré\nmalo potom napĺňať znaky rozporu s dobrými mravmi. Takéto vymedzenie konkrétneho správania sa\nžalovanej, malo byť potom súčasťou dovolacej otázky, aby následne mohol dovolací súd preskúmať, či\nbol v danej veci naplnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP.\n64. Ak by totiž mal dovolací súd posúdiť otázku rozporu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi iba z pohľadu\ndojednanej nízkej kúpnej ceny, tak v tomto smere možno súčasne konštatovať, že súdna prax sa už\nzhodla na názore (a teda je tu daná ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu), že sa „neprieči sa\nzákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú\nkúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej\nvoľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny\n(laesio enormis), resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením\npri kúpe nehnuteľností“. Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v\ndanom prípade 1 €), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho\núkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Tým, pravda, v niektorých, individuálnych prípadoch nie\nje dotknutý možný dopad tohto ich dojednania napríklad z hľadiska daňového. Pokiaľ bolo uzavretie\nkúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom\n(konaním contra bonos mores), samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými\nmravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele, ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn. 3Cdo/244/2018). Rovnako i Ústavný súd\nSlovenskej republiky v uznesení z 21. júna 2016, číslo konania III. ÚS 412/2016-10 konštatoval, že\n„všeobecný súd konal v medziach svojej právomoci a postupoval správne, keď kúpnu zmluvu, ktorej\npredmetom bol prevod nehnuteľnosti, len vzhľadom na nízku dojednanú kúpnu cenu 1 Sk nepovažoval\nza simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie. Uzavretá kúpna zmluva obsahuje\npodstatné náležitosti (dohoda o predmete kúpy a dohoda o kúpnej cene) a, naopak, nemá náležitosti\ndarovacej zmluvy, keďže v nej bola dohodnutá kúpna cena (aj keď nízka), keď podstatnou náležitosťou\ndarovacej zmluvy je, naopak, bezodplatnosť. Ústavný súd sa stotožnil so záverom, že v symbolickej\ndohodnutej kúpnej cene za prevádzanú nehnuteľnosť bola rodičmi účastníkov zohľadnená dlhoročná\na obetavá starostlivosť jedného z účastníkov konania o rodičov, čo je v súlade s dobrými mravmi a\npredmetnú kúpnu zmluvu, preto nie je možné považovať za bezodplatný právny úkon“.\n65. Vo veci sp. zn. 3Cdo/244/2018 potom dovolateľka vymedzila právnu otázku, dovtedy dovolacím\nsúdom neriešenú (a teda prípustnosť dovolania vyvodzovala z ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP), a\nv podstate totožnú s otázkou, ako ju vymedzili dovolatelia v tomto konaní, a to či „spôsobuje zvlášť\nhrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti sám osebe (bez nutnosti ďalších\nokolností) absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 v spojení\ns § 39 Občianskeho zákonníka, ak rozdiel hodnôt presahuje 90 %“. Dovolací súd konštatoval, že\njej dovolanie bolo prípustné, pričom išlo o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (v\nčase rozhodovania súdu) ešte nebola vyriešená. Dovolací súd v danej veci v odôvodnení svojho\nrozhodnutia uviedol, že „účastníci kúpnej zmluvy nie sú viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní\nvýšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom. Neprieči sa preto zákonu, pokiaľ účastníci\n\nkúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške,\nktorá je buď vyššia alebo nižšia ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto\nprípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), resp.\ndojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“.\nSama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v danom prípade\n1 €), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v\nzmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Posúdenie, či dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny, pri ktorom\ndochádza k „zvlášť hrubému nepomeru medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“, je alebo\nnie je v rozpore s dobrými mravmi, závisí v každej veci na individuálnych skutkových okolnostiach\ntýkajúcich sa predovšetkým vzájomného vzťahu zmluvných strán. Súlad právneho úkonu s dobrými\nmravmi treba preto posudzovať vždy komplexne, so zreteľom na konkrétnu situáciu účastníkov úkonu,\ns prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti. Avšak sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy\no prevode nehnuteľnosti sa pri jej uzavretí dohodli na kúpnej cene 1 €, bez ďalšieho nesignalizuje\nporušenie dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy\nvýsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom (konaním contra\nbonos mores), samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá\nspoločensky neakceptovateľné ciele, ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi“.\n66. V súdenej veci by potom rovnako (ak by sa dovolacia otázka týkala výlučne iba toho, či je právny\núkon kúpnej zmluvy neplatný pre rozpor s dobrými mravmi iba z dôvodu dojednania nízkej kúpnej\nceny) platilo, že samotná táto skutočnosť, nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu\nneplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko táto právna otázka\nsa už v minulosti stala predmetom rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (viď spomínaný rozsudok\nNajvyššieho súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn. 3Cdo/244/2018), prípustnosť dovolania by v tejto otázke\nmohla byť nanajvýš daná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, avšak iba za predpokladu, že by sa odvolací\nsúd pri jej riešení odklonil od tejto rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (čo v posudzovanom prípade\nnenastalo, keďže i odvolací súd bol toho názoru, že samotné dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny v\nprípadoch, kde sa nevzťahuje cenová regulácia, nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu\nv zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Preto ak dovolatelia prípustnosť svojho dovolania vyvodzovali z\nust. § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, boli povinní označiť nielen rozhodnutia dovolacieho súdu reprezentujúce\nrozdielnu rozhodovaciu prax v tejto otázke (čo neurobili), ale boli povinní dovolaciu otázku vymedziť\nďalšími konkrétnymi okolnosťami, v ktorých vzhliadli rozpor s dobrými mravmi a ktoré by v spojitosti s\ntakto dojednanou kúpnou cenou, mohli viesť súdy k záveru o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (treba\ndodať, že rozhodnutia reprezentujúce rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu by museli riešiť\nobdobný prípad (t. j. prípad vychádzajúci z obdobných skutkových okolností), a to na jednej strane so\nzávermi o absolútnej neplatnosti takejto zmluvy, a na druhej strane so závermi o jej platnosti). Pri absencii\ntakýchto rozhodnutí (predstavujúcich rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu) a pri riadnom\nvymedzení dovolacej otázky (t. j. s vymedzením konkrétnych okolností uzatvárania zmluvy, ktoré mali\npotom spôsobovať jej uzavretie v rozpore s dobrými mravmi), by však mohli dovolatelia prípustnosť\ndovolania vyvodzovať iba z ust. 421 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. išlo by o otázku, ktorá nebola v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte vyriešená.\n67. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neskúma správnosť\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným\ndovolacím dôvodom. Dovolací súd nemôže v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta,\nktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), a z vlastnej iniciatívy „rozširovať“ dovolací dôvod\nuplatnený podľa písm. c/ ust. § 421 ods. 1 CSP aj na dôvod podľa písm. a/, príp. b/ cit. ustanovenia.\n68. Možno uzavrieť, že dovolatelia v tomto smere v dovolaní nielenže neoznačili rozhodnutia dovolacieho\nsúdu reprezentujúce jeho rozdielnu rozhodovaciu prax v nastolenej otázke, ale túto nevymedzili s\nohľadom na konkrétne okolnosti, ktoré mali nastať v posudzovanej veci, a od posúdenia ktorých malo\nzávisieť rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne právne posúdenie veci.\nBez uvedeného nemohol najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v súvislosti s tým\n„suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný,\nbezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Sama polemika s\nrozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,\nči kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci však významovo nezodpovedajú\nkritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n\n69. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľmi podľa ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP nebola daná.\n70. Napokon prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP nebola daná ani v dovolateľmi\nvymedzenej právnej otázke „ či môže súd vyhodnotiť dôkaz - výsluch svedka podľa § 196 a nasl. CSP,\nktorý pricestoval na výsluch s advokátom jednej sporovej strany ako účelový a tendenčný a na tento v\nrámci skutkového a právneho posúdenia veci neprihliadať?“.\n71. Táto dovolacia otázka však nemohla zakladať prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421\nods. 1 písm. c/ CSP, ale nanajvýš iba jeho prípustnosť podľa § 420 písm. f/ CSP. Nešlo teda o\notázku, na ktorej vyriešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie, ale o jeho procesný postup pri\nhodnotení dôveryhodnosti výpovede svedkyne S. B. (pracovníčky Úradu práce v Q. K.). Vyhodnotenie\ndôveryhodnosti výpovede svedka však predstavuje procesný postup súdu, ktorého vadnosť možno\ndovolaním napadnúť len podľa § 420 písm. f/ CSP. Navyše dovolateľmi označený rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2017 sp. zn. 4Cdo/24/2007 v tomto smere potom\nnepredstavoval rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke hodnotenia dôveryhodnosti\nsvedka, keď v ňom dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu iba z dôvodu, že tento založil\nsvoje rozhodnutie na odlišných skutkových záveroch, než súd prvej inštancie, avšak bez toho, aby v\npotrebnom rozsahu zopakoval resp. doplnil dokazovanie (čo však nebol posudzovaný prípad). Otázke\nvyhodnotenia dôveryhodnosti v danom konaní vypočúvaných svedkov, sa potom dovolací súd bližšie\nnevenoval (ani venovať, pre vyššie uvedenú vadu v postupe odvolacieho súdu, nemohol). Ani ďalšie\ndovolateľmi označené rozhodnutie sp. zn. 3 Sžf 80/2015 nepredstavovalo v danej otázke rozdielnu\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu, keďže jednak v predmetnej veci najvyšší súd rozhodoval ako súd\nodvolací (nie dovolací), a zároveň sa vo svojom rozhodnutí v nijakom smere nevyjadruje (a už vôbec\nnie právne záväzným spôsobom) k otázke posudzovania dôveryhodnosti výpovedí svedkov (navyše\nide o rozhodnutie pre posudzovanú vec nepoužiteľné, nakoľko rieši zákonnosť rozhodnutia daňového\norgánu vydaného v administratívnom konaní). Ďalšie označené rozhodnutia (rozsudok Krajského súdu v\nBanskej Bystrici sp. zn. 13Co/319/2017 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/97/2011) s poukazom\nna bod 55. tohto rozhodnutia rozhodovaciu prax dovolacieho súdu nepredstavujú. Dovolatelia teda ani\nv tomto prípade (ak by aj dovolací súd pripustil v tomto smere prípustnosť dovolania podľa ust. § 421\nods. 1 písm. c/ CSP) nevymedzili dovolací dôvod v súlade s ust. § 432 ods. 2 CSP.\n72. K tomuto dovolaciemu dôvodu zároveň dovolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej\núvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada\nna všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu\n(teda jeho procesný postup), pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a\ndôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi\nv tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu\nzásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne\nvyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe\nnezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Do obsahu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd nepatrí právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.\nÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f/ CSP (viď R 42/1993).\n73. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu,\naký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň,\nk okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu\nreprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,\nochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov\n(do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či\nsa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či\nnepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z uvedených hľadísk však dovolatelia svoj názor\no neobjektívnosti výpovede svedkyne S. B. nenamietali.\n\n74. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobcov proti rozsudku odvolacieho súdu nie\nje prípustné, keď sa v dovolacom konaní nepotvrdila existencia ako procesnej vady podľa § 420 písm.\nf/ CSP, ani dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Z týchto dôvodov ako sú uvedené\nvyššie, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov, ako dovolanie, ktoré neobsahuje riadne\nvymedzené dovolacie dôvody, odmietol podľa § 447 písm. c/, f/ CSP.\n75. Úspešnej žalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože jej v tomto\nkonaní nevznikli.\n76. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/46/2019", "guid": "ae700e94-9a1d-4d84-8a64-43af5d72aa81:af0883b8-41d8-43fc-a4dc-130877f51372", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:68b04148-719c-4f46-af11-b40b24db0872", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/2018 z 17. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-17", "citacie_n": 648, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.6.2018.1"}, {"guid": "ussr:f374885e-820b-4980-9fd5-ba748c2de11d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.412.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 412/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 412/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 46, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.412.2016.1"}, {"guid": "ussr:be5835d9-1ed9-4f97-9bd1-4bb86c731202", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 48/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/2012 z 28. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-28", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be5835d9-1ed9-4f97-9bd1-4bb86c731202"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "e2a8fec4-ba58-4265-9c94-064dbfd4216b:6907d5f2-3984-42a2-a913-94432c5f52b6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:7115216317.1", "spisova_znacka": "8Cdo/141/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/141/2017 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:7115216317.1"}, {"guid": "6b775fa0-528d-40a8-96bd-e32e4c29448d:76de5af9-8bf0-42f5-b62a-774e4a76c78e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1", "spisova_znacka": "8Cdo/78/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/78/2017 z 13. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 396, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5114236464.1"}, {"guid": "2f57a429-58d7-4058-bf9c-ef5cf64fb310:f87f4330-8a9a-464b-9b75-4752defac286", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/46/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/46/2019 z 27. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-01-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2f57a429-58d7-4058-bf9c-ef5cf64fb310:f87f4330-8a9a-464b-9b75-4752defac286"}, {"guid": "157ab73f-7b99-437e-9bb7-18bc55d7d7fe:1afac8c0-4859-4132-8c96-8dc2ca273df7", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6114225225.1", "spisova_znacka": "13Co/319/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/319/2017 z 15. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-08-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6114225225.1"}, {"guid": "5bd9adf1-be0c-4072-ba8b-8bbbd3a06c2b:46b24931-cc71-4b41-a899-bc777e1ec52a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8310211895.1", "spisova_znacka": "19Co/97/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/97/2011 z 23. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-04-23", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8310211895.1"}], "citovane_v": [{"guid": "5831f481-8f79-4532-b0f9-8069a6f55a44:da171bb2-509b-4fa9-81d7-6ab5354083d6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1", "spisova_znacka": "8Cdo/156/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/156/2020 z 16. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-16", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:5315203027.1"}]}