Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/16/2019 z 29. 6. 2020 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2020, sp. zn. 10Sžfk/16/2019, ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1 Najvyšší súd | 10Sžfk/16/2019 | ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1 | 2020-06-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 106 ods. 2 SSP, § 106 ods. 1 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/caf96f08-7a70-45b3-8d3c-a2a610531bb4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžfk/16/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200775
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7017200775.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobkyne (sťažovateľky) OXYN, s.r.o., so sídlom Železničná 2, 044 14 Čaňa, IČO: 45 568 669, právne
zastúpená JUDr. Mariánom Prievozníkom, PhD., advokátom, so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101473403/2017 zo dňa 3. júla 2017, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/43/2017-63 zo
dňa 22. marca 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 8S/43/2017-98 zo dňa 14. decembra 2018 ,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/43/2017-63 zo dňa 22.
marca 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 8S/43/2017-98 zo dňa 14. decembra 2018 z r u š
u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 100570165/2017 zo dňa
05.04.2017 určil žalobkyni podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel v sume
69.816,95 € na dani z pridanej hodnoty, nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec
2013 v sume 61.697,06 € a vyrubil daň v sume 8.119,89 €.

2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101473403/2017 zo dňa 03.07.2017
prvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne (vtedy podnikajúcej pod obchodným menom
BARBARA Slovensko, s.r.o.).

4. Podľa názoru správneho súdu žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok pre nárok na
odpočítanie DPH z predmetných zdaniteľných obchodov za zdaňovacie obdobie marec 2013.



5. Žalobkyňa predovšetkým namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného
z dôvodu, že v nich absentujú identifikačné údaje týkajúce sa faktúr vystavených dodávateľom Hydina
Slovensko, s. r. o., pre žalobkyňu v zdaňovacom období marec 2013. Krajský súd zhodne s názorom
žalovaného konštatoval, že predmetný nedostatok nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutí
správcu dane a žalovaného. V protokole správcu dane č. 100074594/2017 zo dňa 16.01.2017 na strane
č. 11 sú tieto dodávateľské faktúry uvedené s údajmi čísla faktúr vystavených dodávateľmi, internými
číslami faktúr u žalobkyne, druhom tovaru, jeho množstvom, údajom o základe dane, ako aj o výške
DPH. Ide o 5 faktúr vydaných dodávateľom žalobkyne za obdobie od 05.03.2013 do 28.03.2013. Tieto
údaje boli žalobkyni nesporne známe a absencia týchto údajov v napadnutom rozhodnutí žalovaného,
ako aj rozhodnutí správcu dane nemohla mať za následok poškodenie subjektívnych práv žalobkyne.

6. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala nedodržanie procesnej lehoty daňovej kontroly na jej vykonanie
v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Konštatovala, že od začatia daňovej kontroly dňa 29.03.2013
do jej ukončenia dňa 18.01.2017 trvala daňová kontrola viac ako 3,5 roka. Z obsahu administratívnych
spisov žalovaného a správneho orgánu prvej inštancie krajský súd zistil, že pri výkone predmetnej
daňovej kontroly nedošlo k porušeniu § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Predmetná daňová kontrola bola
začatá dňom 29.05.2013 a bola ukončená dňom 05.01.2017 doručením protokolu o daňovej kontrole
žalobkyni. Výkon daňovej kontroly bol prerušený v období od 18.02.2014 do 09.11.2016. Po vylúčení
doby prerušenia daňovej kontroly celková doba výkonu daňovej kontroly neprekročila jeden rok.

7. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej k prerušeniu daňovej
kontroly u žalobkyne došlo bez objektívnych dôvodov v zmysle § 61 Daňového poriadku. Dôvodom
prerušenia daňovej kontroly u žalobkyni bolo paralelné vykonávanie daňových kontrol v spoločnostiach
zúčastnených v preverovanom obchodnom reťazci subjektov. V rámci týchto daňových kontrol boli
realizované dožiadania zaslané v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Do ukončenia týchto
daňových kontrol, ktorých výsledky a závery použil správca dane pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na
odpočítanie dane. Preto správca dane mohol pokračovať v daňovej kontrole žalobkyni až po ukončení
daňových kontrol v spoločnostiach zúčastnených v obchodnom reťazci. Na konštatovaní o dôvodnosti
prerušenia daňovej kontroly u žalobkyni nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že správca dane prerušil
daňovú kontrolu rozhodnutím zo dňa 18.02.2013, pričom dôvody na prerušenie daňovej kontroly jej
boli v písomnej podobe doručené až dňa 19.03.2014. Pokiaľ správca dane mal vedomosť o dôvodoch
prerušenia daňového konania z interných informačných systémov, je potrebné hodnotiť jeho postup ako
súladný s § 61 Daňového poriadku.

8. Podľa názoru krajského súdu nemožno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že z napadnutého rozhodnutia
žalovaného nevyplynulo, či a akým spôsobom sa správca dane zaoberal dôkazmi predloženými
žalobkyňou, a to dodacími listami alebo CMR dokladmi, ktoré mali preukazovať dodanie tovaru.
Žalovaný sa k tomuto tvrdeniu ako odvolacej námietke vyjadril v poslednom odseku na strane 16 svojho
rozhodnutia, keď konštatoval, že žalobkyňa predložila spomínané doklady vo vyrubovacom konaní a
žalovaný spolu s pripomienkami a vyjadrením žalobkyne protokol z daňovej kontroly prerokoval so
žalobkyňou na ústnom pojednávaní dňa 24.03.2017. Po preverení týchto dôkazov dospel k záveru, že
nepostačujú na preukázanie opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane.

9. Žalobkyňa v podanej žalobe poukázala na konštatovanie žalovaného o získaní neoprávnenej daňovej
výhody daňovými subjektmi Podtatranská hydina, a.s., a Hydina Slovensko, s.r.o. V tejto súvislosti
žalobkyňa poukázala, že ak sa v tomto zmysle jednalo o podvodnú transakciu, nebola to žalobkyňa,
kto by mal z nej akýkoľvek prospech, resp. žeby žalobkyňa získala v tejto súvislosti daňovú výhodu.
Správny súd k tomu uviedol, že úlohou správcu dane a žalovaného nebolo posúdiť, či žalobkyňa z
dodania sporného tovaru získala daňovú výhodu, ale skúmať, či žalobkyňa splnila zákonné podmienky
pre odpočítanie DPH.

10. Žalobkyňa vytýkala žalovanému, že nesprávne posúdil platnosť právnych úkonov - dodanie tovaru
v preverovanom reťazci daňových subjektov. Podľa žalobkyne za simulovaný právny úkon možno
považovať výlučne objednanie tovaru spoločnosťou Slovakia Farma, s.r.o., pretože tento právny
úkon nebol reálny, predmetný tovar v skutočnosti objednával MVDr. T. V., ktorý nebol štatutárnym
zástupcom spoločnosti Slovakia Farma, s.r.o. Vo vzťahu medzi spoločnosťou Podtatranská hydina,
a.s., a Hydina Slovensko, s.r.o., resp. Hydina Slovensko, s.r.o., a žalobkyňou však už nešlo o žiadny
zastretý právny úkon a išlo o štandardné kúpne zmluvy platne uzavreté. S poukazom na § 41a ods.



2 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného zákonníka žalobkyňa konštatovala, že spoločnosť
Podtatranská hydina, a.s., k predmetnému tovaru vlastníctvo v občiansko-právnom zmysle nadobudla.
K uvedenej argumentácii krajský súd uviedol, že úlohou správcu dane, žalovaného a v súdnom konaní
ani správneho súdu nebolo posudzovať charakter právneho úkonu, na základe ktorého mala obchodná
spoločnosť Slovakia Farma, s.r.o., nadobudnúť tovar od poľského dodávateľa, ale skúmať, či žalobkyňa
splnila zákonné podmienky pre priznanie práva na odpočítanie DPH na základe predmetných faktúr v
zdaňovacom období marec 2013.

11. Žalobkyňa v žalobe citovala rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sžf/1/2011, rozsudky Súdneho
dvora EÚ z 12. 01. 2006 v spojených konaniach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, ako aj uznesenie
Súdneho dvora EÚ č. C-33/13 zo dňa 06. 02. 2014 bez toho, aby konkretizovala, ktoré právne
názory Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ uvedené v týchto rozhodnutiach sú v jej prospech,
t. j. že zdôvodňujú jej nárok na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Nie je úlohou krajského
súdu, aby na základe holej citácie judikatúry Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR v prospech
žalobkyne vyhľadával právne závery podporujúce argumentáciu žalobkyne v súdnom konaní. Napriek
tomu správny súd je toho názoru, že právne závery uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ na
obchody uzavreté medzi dodávateľom Hydina Slovensko, s.r.o., a žalobkyňou nedopadajú. Boli by
aplikovateľné iba v prípade, ak by žalobkyňa preukázala reálne uskutočnenie ňou deklarovaných
obchodov a zároveň by bola nespochybniteľná dobrá viera žalobkyne a jej dobromyseľnosť vo vzťahu k
jej dodávateľovi. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veciach DPH totiž zohľadňuje požiadavku, aby daňový
subjekt vyvinul maximálne možné úsilie na preverenie svojho obchodného partnera tak, aby mu nebolo
možné vytknúť zanedbanie potrebnej dobromyseľnosti, dôslednosti a prezieravosti. Daňový subjekt
môže voľne vstupovať do obchodno-právnych vzťahov v rámci realizácie svojho práva na slobodné
podnikanie, ale pri výbere obchodných partnerov a následných vstupoch do obchodno-právnych vzťahov
si musí byť vedomý potreby vlastnej právnej ochrany pre daňové účely, vrátane nároku na odpočítanie
DPH. V tomto smere žalovaný vo svojom rozhodnutí správne poukázal na závery Najvyššieho súdu SR
v jeho rozsudku č. k. 4Sžf/1/2016 zo dňa 07.03.2017, podľa ktorých štatutárny orgán spoločnosti musí
mať nielen dostatočné informácie o obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými
partnermi, ale aj zvažovať možné riziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti
podnikateľa. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku zdôraznil povinnosť obozretného prístupu k vzniku
zdaniteľných súkromno-právnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné
informácie týkajúce sa zdaniteľného obchodu.

12. Správny súd akceptoval záver správcu dane a žalovaného, ktorí v súvislosti s predmetným
preverením nespochybnili dodanie tovaru žalobkyni, ani nespochybnili existenciu tovaru, no spochybnili
jeho dodanie v rozsahu a za podmienok, ako to žalobkyňa deklarovala spornými faktúrami vystavenými
jej dodávateľom Hydina Slovensko, s.r.o. Zákonné podmienky, ktorých splnenie zakladá platiteľovi právo
na odpočítanie dane, totiž nemôžu spočívať len vo formálnom deklarovaní - predložení dokladov s
predpísanými náležitosťami. Iba v prípade preukázania splnenia hmotno-právnych podmienok môže
odberateľovi vzniknúť právo na odpočítanie dane.

13. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods.1 S.s.p. tak, že účastníkom konania právo
na náhradu trov konania nepriznal.

III.
Konanie na kasačnom súde

14. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa ako sťažovateľka v zákonom stanovenej lehote kasačnú
sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), písm. g) a písm. h) S.s.p., ktorou sa domáhala, aby kasačný súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

15. Sťažovateľka primárne namietala, že správny súd porušil zákon tým, že jej nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázala na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva, že správny súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z písomného vyjadrenia žalovaného k
správnej žalobe zo dňa 20.09.2017, v ktorom sa žalovaný vyjadril k jednotlivým žalobným dôvodom.
Uvedené vyjadrenie žalovaného nebolo pred rozhodnutím krajského súdu o veci doručené sťažovateľke,
ktorá sa tak nemala možnosť oboznámiť s podstatou procesnej obrany žalovaného a nemohla na túto



akýmkoľvek spôsobom reagovať. Podľa názoru sťažovateľky tým došlo k porušeniu jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V nadväznosti na uvedené dala do pozornosti nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/2006 zo dňa 30.10.2007 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/209/2014 z 28.08.2014 ako i rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva (vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z 27.04.2010 a vo veci Mantovanelli
proti Francúzsku z 18.03.1997).

16. V ďalších bodoch kasačnej sťažnosti namietala, že nepriznanie práva na odpočítanie DPH v tomto
prípade nesúviselo s rozsahom jej dôkaznej povinnosti, ale z iných skutočností, ktoré zistil správca
dane v rámci vlastného preverovania iných daňových subjektov. Sťažovateľka namietala aj absentovanie
údajov o faktúrach, ktorých sa konanie týkalo.

17. Sťažovateľka ďalej namietala odôvodnenie krajského súdu vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly.
Podľa jej názoru je odôvodnenie krajského súdu nepostačujúce a neúplné. Z dôvodu, že krajský súd sa
odmietol zaoberať väčšinou právnej argumentácie obsiahnutej v napadnutých rozhodnutiach správnych
orgánov s odôvodnením, že posudzovať tieto skutočnosti aj tak nebolo úlohou správnych orgánov, bolo
podľa názoru sťažovateľky odňatie možnosti konať pred súdom.

18. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala, že správny súd sa v rozhodnutí odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu ako aj od rozhodnutí Európskeho súdneho dvora.

19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe a zdôraznil, že
v danej veci nezistil pochybenie správcu dane v postupe, ani iné porušenie zákona. Žiadal preto, aby
kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

20. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu a po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti
ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je
dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne
vyhlásený 30. júna 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

21. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

23. Podľa § 106 ods. 1 S.s.p., ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci
bez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov
k žalobe. Žalobca sa k nim môže vyjadriť v lehote určenej správnym súdom.

24. Podľa § 106 ods. 2 S.s.p. k vyjadreniu žalobcu sa môžu účastníci konania vyjadriť v lehote určenej
správnym súdom. Na ďalšie vyjadrenia správny súd nemusí prihliadať, o čom účastníkov konania poučí.

25. Kasačný súd na úvod uvádza, že vyššie citovaný článok 48 ods. 2 Ústavy SR predstavuje princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý možno v zmysle uvedeného článku rozčleniť na 1) právo na
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a 2) právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Princíp kontradiktórnosti súdneho konania je z hľadiska systematického súčasťou práva na
spravodlivý proces, ktoré spolu s právom na prístup k súdnej a inej právnej ochrane tvorí ucelený



systém práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je zaradené do druhej hlavy siedmeho oddielu
Ústavy SR. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 14/2001 z 23. augusta 2001, sp. zn. II. ÚS 132/2002 z 13. novembra
2002, sp. zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007 a pod.).

26. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že správny súd výzvou zo dňa 28.08.2017 (č. l. 28) zaslal
žalovanému rovnopis žaloby na vyjadrenie. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 20.09.2017
(č. l. 41). Správny súd následne dňa 22.03.2018 vyhlásil rozhodnutie vo veci samej - rozsudok bez toho,
aby predmetné vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo žalobkyni - sťažovateľke doručené.

27. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať
za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi
konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci
vyjadrenie žalovaného k žalobe nebolo doručené sťažovateľke, táto tak nemala možnosť relevantným
spôsobom reagovať na zásadné skutkové otázky žalovaným prezentované v príslušnom vyjadrení
k žalobe. Treba teda konštatovať, že konanie pred správnym súdom nebolo možné považovať za
spravodlivé.

28. V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z
27. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, že princíp
rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby
každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré
ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (napr. Nideröst-Huber
proti Švajčiarsku, z 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).

29. Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,
ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst-Huber,
citované vyššie, ods. 24).

30. Význam uvedenej požiadavky spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo
výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli
ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou správneho súdu, aby pred svojím rozhodnutím v konaní,
v ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 106 ods. 1 S.s.p., poskytol sťažovateľke
možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu žalovaného. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že podľa
§ 106 ods. 1 S.s.p. platí, že ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci bez
nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov k
žalobe. To však nemožno chápať tak, že pôjde o rozhodnutie vo veci samej po jej meritórnom prejednaní
hoci bez nariadenia pojednávania, ale pôjde najmä o odmietnutie žaloby, alebo zastavenie konania.
Pokiaľ teda bude správny súd rozhodovať vo veci bez nariadenia pojednávania, bude povinný poskytnúť
účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k písomným podaniam ostatných účastníkov.

31. Kasačný súd preto dospel k záveru, že v predmetnej veci správny súd porušil zákon tým, že
nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľke, aby uskutočnila jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Z uvedených dôvodov kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods.
1 S.s.p. zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

33. S ohľadom na uvedené závery kasačný súd nie je nateraz oprávnený posudzovať spornú otázku
z vecného hľadiska. Vecné posúdenie, vzhľadom na to, že sťažovateľke nebolo umožnené zaujať
stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 20.09.2017, by bolo predčasné, kasačný súd by vec



posudzoval namiesto správneho súdu a tým by účastníkov konania pripravil o posúdenie veci nižšou
súdnou inštanciou.

34. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude doručiť sťažovateľke vyjadrenie žalovaného zo dňa
20.09.2017 a v zmysle § 106 ods. 1 S.s.p. umožniť jej sa k nemu vyjadriť v lehote určenej krajským
súdom. Ustanovenie § 106 ods. 2 S.s.p. tým nie je dotknuté. Následne krajský súd vo veci opätovne
rozhodne. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v zmysle § 467 ods. 3 S.s.p. správny
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončí (§ 175 ods. 1 S.s.p.).

35. Záverom kasačný súd uvádza, že totožnou právnou otázkou totožných účastníkov sa už zaoberal
vo svojich rozsudkoch č. k. 5Sžfk/45/2018 zo dňa 30.05.2019 a č. k. 8Sžfk/5/2019 zo dňa 22.08.2019,
pričom dospel k totožnému záveru.

36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.