{"guid": "08bfb6c8-ce4f-406a-9e0c-8a8eac240189:c3c44328-4145-4086-975b-e37791953125", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "spisova_znacka": "7Cdo/52/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/52/2020 z 24. 2. 2021", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2021, sp. zn. 7Cdo/52/2020, ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "identifikacne_cislo": "8714208158", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Brňák", "sudca_id": 691, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-brnak-691", "datum_vydania": "2021-02-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3c44328-4145-4086-975b-e37791953125", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Cdo/52/2020\n8714208158\n24. 02. 2021\nJUDr. Peter Brňák\nECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B.. W. S., bývajúcej v M., M. XXX/XX, zastúpenej\nAdvokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom vo Veľkom Slavkove, Školská 257,\nIČO: 36 858 935, proti žalovanému Gymnáziu Poprad, so sídlom v Poprade, Kukučínova 4239/1,\nIČO: 00161098, o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.\n17Cpr/17/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14. februára 2019\nsp. zn. 9CoPr/6/2018, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. februára 2019 sp. zn. 9CoPr/6/2018\na rozsudok Okresného súdu Poprad z 22. júna 2018 č. k. 17Cpr/17/2014-426 z r u š u j e a vec v r\na c i a Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) ostatným rozsudkom z\n22. júna 2018 č. k. 17Cpr/17/2014-426 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 2.226,78 € s bližšie\nuvedeným úrokom z omeškania (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a vyslovil, že\nžiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.).\n1.1. Nárok odôvodnila žalobkyňa tým, že dňa 4. júna 2012 žalovaný doručil žalobkyni výpoveď z\npracovného pomeru. V konaní prvoinštančného súdu sp. zn. 12Cpr/13/2012 súd určil, že výpoveď daná\nžalovaným žalobkyni je neplatná. Žalobou uplatnený nárok žalobkyňa rozčlenila na 3 nároky, prvým bol\nnárok na náhradu mzdy za obdobie od 1. septembra 2012 do 30. apríla 2014 za 20 mesiacov, druhý\nnárok bol nárok na doplatok mzdy titulom krátenia osobného príplatku za obdobie máj až august 2012\na tretí nárok bol nárokom za nevyčerpanú dovolenku za 10 dní od 22. mája 2012 do 31. mája 2012.\nŽalobkyňa poukázala na to, že žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, hľadala si prácu,\navšak neúspešne; mala preto za to, že jej žaloba je dôvodnou.\n1.2. O návrhu žalobkyne prvostupňový súd pôvodne rozhodol rozsudkom 13. marca 2015, ktorým\nzaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 6.449,04 € s bližšie uvedeným úrokom z omeškania, v\nprevyšujúcej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na\nnáhradu trov konania právo. Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa i žalovaný.\nOdvolací súd predchádzajúcim rozsudkom z 29. septembra 2015 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým\nsúd žalobe vyhovel a v časti, ktorým zamietol návrh na zaplatenie osobného príplatku 160 € s bližšie\nuvedeným úrokom z omeškania a zrušil rozsudok v prevyšujúcej zamietavej časti a vo výroku o trovách\nkonania.\n1.3. V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žalobného návrhu na\nzáklade podania žalobkyne zo 6. júna 2018 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu čistej\nmzdy v sume 7.711,22 € spolu s bližšie uvedenými úrokmi z omeškania. Súd prvej inštancie uviedol,\nže po rozhodnutí odvolacieho súdu a úprave žalobného petitu predmetom konania zostal nárok na\nnáhradu mzdy za obdobie 11 mesiacov od 1. júna 2013 do 30. apríla 2014 vo výške 7.442,57 € netto s\npríslušenstvom a nárok na náhradu mzdy za 9 dní, za ktoré bola zo strany žalovaného udelená žalobkyni\nabsencia. Za toto obdobie bol nárok vyčíslený vo výške 268,65 € netto s príslušenstvom.\n\n1.4. Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy za žiadaných 11 mesiacov mal súd za to, že dôvodným\nje nárok v rozsahu 1.958,13 € netto s príslušenstvom za 3 mesiace od 1. júna 2013 do 31. augusta\n2013 a dospel k záveru o tom, že Zákonník práce (ďalej aj „ZP“) nezakazuje možnosť dohody o širšom\nrozsahu nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Mal za\nto, že z tohto pracovného poriadku (čl. 8) vyplýva, že žalobkyňa má minimálne nárok na náhradu mzdy\nza 12 mesiacov a pokiaľ súd právoplatne rozhodol o priznaní nároku za 9 mesiacov prvým rozsudkom,\npriznal ešte nárok na náhradu mzdy za 3 mesiace od 1. júna 2013 do 31. augusta 2013. Keď žalobkyňa\nžiadala náhradu celkovo za 20 mesiacov, prvostupňový súd mal za to, že tento rozsah bol žalobkyňou\nžiadaný nedôvodne. Podľa súdu vzhľadom na pracovný trh v rokoch 2012 - 2014, žalobkyňa sa\nmohla zamestnať, keď aj nie v práci, ktorá by zodpovedala jej kvalifikácii, minimálne v inom odbore v\npráci, ktorá by síce nezodpovedala kvalifikácii, ale zdravotnému stavu žalobkyne. Navyše žalobkyňa\nv období nezamestnanosti pozastavila živnosť, z ktorej mohla mať aspoň príležitostný príjem. Pokiaľ\nžalobkyňa v konaní poukazovala na to, že dôvodom, pre ktorý sa jej nepodarilo nájsť prácu, mal byť vplyv\nštatutárneho zástupcu žalovaného v školstve, mal súd prvej inštancie jednak za to, že túto skutočnosť\nžalobkyňa nepreukázala žiadnym prostriedkom procesného útoku, naviac sa súdu nejaví logické, že\nby žalovaný po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou mal záujem na tom, aby sa žalobkyňa\nnezamestnala v inom školskom zariadení. Pri zamietnutí návrhu v rozsahu, ktorý by celkovo presahoval\n12 mesiacov, poukázal súd prvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 4Cdo/204/2009. V neposlednom rade za dôvodný považoval\nprvostupňový súd aj nárok na náhradu mzdy za vykázanú absenciu žalobkyne.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne a žalovaného rozsudkom zo\n14. februára 2019 sp. zn. 9CoPr/6/2018 potvrdil prvostupňový rozsudok v časti vyhovujúceho výroku I.\na v zamietajúcom výroku II., zmenil prvostupňový rozsudok v časti vyhovujúceho výroku I. čo do úroku\nz omeškania a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.\n2.1. Odvolací súd - s výnimkou časti rozhodnutia o príslušenstve - konštatoval správne zistený\nskutkový stav, potrebný pre rozhodnutie vo veci, ako aj správne právne posúdenie veci. Z odôvodnenia\nprvostupňového rozsudku bol zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení\ndôkazov a právnym záverom, rešpektujúcim právny názor odvolacieho súdu uvedený v jeho zrušujúcom\nuznesení. Prvostupňové rozhodnutie považoval za presvedčivé.\n2.2. V súvislosti s odvolaním žalobkyne považoval odvolací súd za správne prvostupňové rozhodnutie,\npokiaľ žalobu o náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru v rozsahu\nprevyšujúcom 12 mesiacov zamietol. Súd prvej inštancie v bode 36. odôvodnenia rozsudku detailne\nvyhodnotil nepreukázanie predpokladov pre priznanie náhrady nad rozsah 12 mesiacov. Odvolací súd sa\nstotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, podľa ktorej potvrdenia o tom, že sa žalobkyňa uchádzala\no zamestnanie, z ktorých vyplýva značný časový odstup od skončenia pracovného pomeru, nesvedčia\no tom, že vyvíjala iniciatívu potrebnú pre získanie zamestnania u iného zamestnávateľa. Pozastavenie\nživnosti v uvedenom období taktiež nenasvedčuje záujmu o činnosť, z ktorej by mohol plynúť potrebný\npríjem. Tvrdenie žalobkyne v tom zmysle, že nemožnosť nájsť si prácu mala byť ovplyvnená negatívnou\nčinnosťou štatutárneho zástupcu žalovaného, zostala len v polohe ničím nepreukázaného tvrdenia a v\nzhode s názorom súdu prvej inštancie aj vykazujúceho znaky nepravdepodobnosti.\n2.3. V súvislosti s rozhodovaním o príslušenstve odvolací súd poukázal na to, že žalobkyňa podaním zo\n6. júna 2018, ktoré bolo žiadosťou o pripustenie zmeny petitu návrhu, ktorej súd prvej inštancie vyhovel,\nžiadala úrok z omeškania zo sumy 238,80 € a vo výške 8,75 % ročne od 1. júla 2012 do zaplatenia a zo\nsumy 29,85 € taktiež vo výške 8,75 % ročne od 1. augusta 2012 do zaplatenia. Keďže súd je návrhom\nviazaný v tom zmysle, že ho nemôže prekročiť, súd prvej inštancie o výške úrokov z omeškania z týchto\nsúm rozhodol nesprávne. Preto odvolací súd v časti vyhovujúceho výroku tento podľa § 388 Civilného\nsporového poriadku (ďalej len „CSP“) zmenil.\n2.4. Žalobkyňa bola úspešná vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov aj vo vzťahu\nk nároku na náhradu mzdy za žalovaným vykázanú absenciu, žalovaný bol úspešný vo vzťahu k nároku\nna náhradu mzdy presahujúcemu 12 mesiacov aj vo vzťahu k nároku na osobný príplatok, preto rozhodol\ntak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania právo.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, a to podľa § 420 písm.\nf/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil odvolacie rozhodnutie a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Najskôr žalobkyňa opísala priebeh konania pred oboma nižšími súdmi.\n3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP žalobkyňa namietala nedostatok dôvodov,\narbitrárnosť, nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov a prekvapivosť napadnutého odvolacieho\n\nrozhodnutia. Podľa jej názoru predložila v konaní dostatok presvedčivých dôkazov o tom, že sa\nuchádzala o prácu, resp. prečo zrušila svoju živnosť, čo nižšie súdy neakceptovali. Ďalej citujúc zo\nznaleckého posudku Ing. Lindtnerovej uviedla, že nie je zrejmé, ako súdy dospeli k výške priznaného\nnároku (istiny i príslušenstva).\n3.2. V súvislosti s § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalobkyňa všeobecne polemizovala s právnymi\nzávermi odvolacieho súdu, spochybňovala správnosť jeho rozhodnutia a kritizovala\njeho\nprístup k právnemu posudzovaniu veci. V tejto súvislosti uvádzala, že súdy zaťažili stranu žalobkyne\nneprimeranou dôkaznou povinnosťou a v snahe napomôcť žalovanému vyhodnotili ňou predložené\ndôkazy ako nedostatočné. Odcitovala časť rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/2010 a\npoukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/291/2012.\n4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolaciemu súdu, aby toto odmietol, resp.\nzamietol. Poukázal na dovolacie rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/204/2009 a 6Cdo/157/2010.\n5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§\n427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nnapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,\nže dovolanie žalobkyne podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je prípustné a tiež dôvodné; v dôsledku jeho\núčinku dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na\nďalšie konanie (§ 449 ods. 1, 2 a § 450 CSP).\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\nDovolanie žalobkyne podľa § 420 písm. f/ CSP\n7. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania najskôr z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (bod\n3.1.), podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej\nalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n7.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor\ndovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,\n3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či došlo k dovolateľkou\nnamietanej procesnej vade.\n7.2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, sú\na/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.\n7.3. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n7.4. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že\nsa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť\nsúdu, teda sama procedúra prejednania veci, to ako súd viedol spor, znemožňujúca strane sporu\nrealizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj\nR 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno\nvykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom\nsúdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu\nposudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.\n\n7.5. Pokiaľ žalobkyňa namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,\ndovolací súd poukazuje na to, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor,\nže nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť\nbola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok\nprejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci.\n7.6. Na podstate zásady, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) inú vadu konania (teda\nnie zmätočnosť), zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho\nsúdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie\ndôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a\ndovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska\nnedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.\n7.7. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska\nR 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých\n(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne\nodôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok\n„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku\nodvolací súd (aj prostredníctvom prvostupňového rozhodnutia, na závery ktorého odkázal, pozn.) citoval\nustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; svoje právne úvahy a závery\nprimerane odôvodnil. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/\nCSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\n7.8. Najvyšší súd už stabilne judikuje, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení\núčastníka a zakladajúcim zmätočnosť nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,\nnevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R\n37/1993, R 125/1999, R 42/1993, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad\ntohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uzneseniach\nsp. zn. II. ÚS 465/2017 a I. ÚS 150/2018, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.\n7.9. Vadu zmätočnosti nezakladá ani (prípadné) nesprávne právne posúdenie veci (porovnaj judikát R\n24/2017).\n7.10. Dovolací súd v neposlednom rade konštatuje, že v danom prípade nejde ani o prekvapivé\nrozhodnutie v zmysle § 382 CSP. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým\nrozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za\nrozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom\nposudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“\nzaložené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008),\nresp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené\nnepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej\ninštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť\n„nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011). V danom\nprípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva\nani prekvapujúco, ani nečakane, keď súdy oboch inštancií založili svoje rozhodnutia na rovnakých\nskutkových záveroch pri aplikácii rovnakých právnych noriem. So zreteľom na vyššie uvedené nebolo\nrozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie ani prekvapujúce a ani\nnečakané.\n7.11. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420\npísm. f/ CSP prípustné.\nDovolanie žalobkyne podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP\n8. Dovolateľka zastáva názor, že jej dovolanie je prípustné tiež podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v\nzmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu.\n\n8.1. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nezakladá samo tvrdenie dovolateľa, že\nrozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; určujúcim je až záver (zistenie) dovolacieho\nsúdu, že k tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe skutočne došlo. Dovolací súd preto\npristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia žalobkyne o prípustnosti jej dovolania v zmysle tohto\nustanovenia.\n8.2. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné\ncharakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie\nskutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka musí byť označená\nv dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným. Dovolateľ musí uviesť, v čom spočíva\nnesprávnosť jej riešenia a ako mala byť správne riešená. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421\nods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ musí v dovolaní uviesť (aj) rozhodnutie (rozhodnutia)\ndovolacieho súdu, od ktorého (ktorých) sa odvolací súd odklonil.\n9. Dovolací súd s použitím výkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 a Čl. 11 ods. 1 CSP ustálil,\nže žalobkyňa poukazujúc na dovolacie rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/157/2010, od ktorého sa mal odvolací\nsúd napadnutým rozhodnutím odkloniť, vyčítala odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci\nv otázke nepriznania jej požadovanej náhrady mzdy nad priznaný rozsah 12 mesiacov (túto náhradu\nžiadala za 20 mesiacov, pozn.), vychádzajúc z ustanovenia § 79 ods. 2 ZP v spojení s čl. 8 ods. 4\npracovného poriadku žalovaného účinného od 1. septembra 2011. V danom prípade teda dovolateľka\nvymedzila právnu otázku (či nižšie súdy jej právne konformným spôsobom krátili požadovanú náhradu\nmzdy nad rozsah 12 mesiacov), pri riešení ktorej otázky sa mal odvolací súd odkloniť od rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/2010. Najvyšší súd preto skúmal, či dovolanie žalobkyne je v zmysle\n§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné.\n9.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/157/2010 v súvislosti s interpretáciou § 79 ods. 2 ZP\nresp. § 61 ods. 2 predchádzajúceho ZP už uviedol, že najmä v dôsledku spoločensko-ekonomických\nzmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa predtým ustálená judikatúra stala nepoužiteľnou. „Hodnotová\nzmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla)\nobsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže\nna žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť (v danej veci dvanásť, pozn.)\nmesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva\nna náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods.\n1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce“. Aj keď v\nokolnostiach teraz posudzovanej veci platilo iné znenie § 79 ods. 2 ZP (ex lege sa už neprihliadalo\nna prácu u iného zamestnávateľa ani na dôvod nezapojenia sa zamestnanca do práce, pozn.), nižšie\nsúdy správne vychádzali z čl. 8 ods. 4 pracovného poriadku žalovaného, ktorého znenie je v podstate\nidentické s ostatným znením § 79 ods. 2 ZP (až na jeho ostatnú vetu). S vysloveným právnym názorom\ndovolacieho súdu vo veci sp. zn. 6Cdo/157/2010 najvyšší súd súhlasí, a to o to viac, ak podmienka\nvyvíjania primeraného úsilia na zapojenie sa do práce u iného zamestnávateľa už nebola (ani) právom\npredpokladaná.\n9.2. Právne názory dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 6Cdo/133/2009 boli konfrontované aj v rámci\nústavného prieskumu iného rozhodnutia najvyššieho súdu (4Cdo/125/2018), pričom Ústavný súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojom náleze z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS\n331/2019 uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2 ZP resp. ešte predtým § 61 ods. 2 ZP\n«obsahovalo aj ,,návod“ ako pristupovať' k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri\nsvojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného\nzamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce\nnezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov\nsa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca\nvýhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju\npovinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú\npovinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie\n- aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku\nsystémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky\nz neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom» tak, ako už uviedol najvyšší\nsúd vo veci sp. zn. 6Cdo/157/2010, uzavrel ústavný súd. V tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu\nsúdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ústavný súd tiež na odbornú právnickú literatúru\n\n(Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce. Komentár, Bratislava: Wolters\nKluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390), pričom uviedol, že „[p]ri takomto rozhodovaní ... treba vychádzať\nz konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods.\n1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ\nneumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,\naby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré\nmu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne\nznemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.“\n10. V danom prípade z obsahu dovolaním napadnutého odvolacieho rozhodnutia vyplýva, že odvolací\nsúd sa stotožnil (aj) s argumentáciou súdu prvej inštancie, podľa ktorej potvrdenia o tom, že sa žalobkyňa\nuchádzala o zamestnanie, z ktorých vyplýva značný časový odstup od skončenia pracovného pomeru,\nnesvedčia o tom, že vyvíjala iniciatívu potrebnú pre získanie zamestnania u iného zamestnávateľa.\nPozastavenie živnosti v uvedenom období taktiež nenasvedčuje záujmu o činnosť, z ktorej by mohol\nplynúť potrebný príjem (bod 16 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). Právne závery odvolacieho\nsúdu, rovnako ako prvostupňového súdu (pozri bod 36 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia) pri\nposudzovaní nároku žalobkyne na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov sa odlišujú od\nsúčasnej praxe dovolacieho súdu, prezentovanej v tomto prípade rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.\n6Cdo/157/2010. Dovolanie žalobkyne je preto prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n10.1. Najvyšší súd sa v danom prípade stotožňuje s právnymi závermi vyjadrenými už skôr v rozhodnutí\nsp. zn. 6Cdo/157/2010 (bod 9.1.). Pripomína, že v podobných súvislostiach prezentoval svoje právne\nnázory na v dovolaní nastolenú právnu otázku aj ústavný súd (bod 9.2.).\n10.2. Z vyššie uvedeného vyplýva, že závery odvolacieho súdu (aj prvostupňového súdu) podmieňujúce\nnárok žalobkyne na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov jej iniciatívou pri zamestnaní\nsa u iného zamestnávateľa, či pozastavením jej živnosti, spočívajú na nesprávnom právnom posúdení\nveci (§ 432 ods. 1 CSP).\n11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/\nCSP je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť\n(§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu,\ndovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie (§ 450 CSP).\n12. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej\ninštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací\nsúd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,\nrozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).\n13. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9CoPr/6/2018", "guid": "60451302-d8a5-488e-9bc7-9964778b09d6:7cb69ff5-1e42-4abb-a5fa-caf50f188629", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9e41b6c-72d5-4055-b125-881ca8781529", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2"}, {"guid": "ussr:c76f1a18-9493-43d0-940c-22a2b1ddf224", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.150.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 150/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 150/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.150.2018.2"}, {"guid": "ussr:38e2b64c-a760-4cf4-88f6-2b7695d0a3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 465/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 465/2017 z 25. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-25", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.465.2017.1"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "53228435-8208-43fd-a68a-214c5f164516:266ce60d-0703-4ca9-b13f-bc10d39c0153", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1", "spisova_znacka": "4Cdo/125/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1"}, {"guid": "8ed4678c-66e0-47ad-b626-cfbf3e751d89:99b68a49-e5b8-43a9-923c-6efeb08286a4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1", "spisova_znacka": "4Cdo/56/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/56/2017 z 15. 8. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-08-15", "citacie_n": 537, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1111244849.1"}, {"guid": "84556200-b613-4521-8094-bfdbd7389630:1a056b0a-f6c7-4515-b1d5-251f27a79e6c", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4115235766.1", "spisova_znacka": "9CoPr/6/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9CoPr/6/2018 z 20. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-02-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4115235766.1"}, {"guid": "e806aa14-0644-409c-9d85-b084273072db:fe5b31fb-10d6-4932-9f6b-c53e6fe917ad", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3111206907.1", "spisova_znacka": "4Co/291/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/291/2012 z 29. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-04-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3111206907.1"}], "citovane_v": [{"guid": "08bfb6c8-ce4f-406a-9e0c-8a8eac240189:e3de2167-f4ce-40b1-83c7-9eef8d113832", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "spisova_znacka": "7Cdo/52/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/52/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2"}]}