{"guid": "564ffb4d-3828-490e-b828-7b003617a7d2:7a5f331a-15d2-432c-8f1f-08991c0403b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1017200108.1", "spisova_znacka": "2Obdo/75/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/75/2021 z 25. 10. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. októbra 2022, sp. zn. 2Obdo/75/2021, ECLI:SK:NSSR:2022:1017200108.1", "identifikacne_cislo": "1017200108", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Izakovičová", "sudca_id": 478, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-izakovicova-478", "datum_vydania": "2022-10-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 611/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:2a14623c-103c-47bb-a9dd-fe921134549d", "datum": "2025-07-01", "vztah": "porusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "nazov": "§ 383 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-383", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-383"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "nazov": "§ 387 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "nazov": "§ 393 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-383", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7a5f331a-15d2-432c-8f1f-08991c0403b5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1017200108.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1017200108.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:1017200108.1/text", "citacie_n": 7, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obdo/75/2021\n1017200108\n25. 10. 2022\nJUDr. Ivana Izakovičová\nECLI:SK:NSSR:2022:1017200108.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Izakovičovej\na členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Kataríny Pramukjovej v spore žalobcu: U.. P. P., nar.\nXX. D. XXXX, bytom ul. F. XX, G., zastúpeného JUDr. Marekom Valachovičom, PhD., advokátom so\nsídlom Františkánske námestie 3, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Ing. Pavlovi Daxnerovi, nar.\n20. októbra 1965, Vinohradnícka 43, Šamorín, zastúpenému MALICH, Advokátska kancelária, s.r.o.,\nso sídlom Dunajská 25, 811 08 Bratislava, o zaplatenie 42.421,83 Eur s príslušenstvom, vedenom na\nOkresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/9/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 18. októbra 2018, č. k. 1Cob/12/2017-926, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. októbra 2018, č. k. 1Cob/12/2017-926 z r u š u\nj e a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nII. Žalobca má n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III, ako súd prvej inštancie, rozsudkom z 20.07.2009, č. k. 23Cb/9/2009-485\nžalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému\npriznal ich náhradu v sume 7.573,92 Eur. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal za\npreukázané, že dňa 19.05.2001 bola medzi účastníkmi spísaná listina s názvom zmluva o predaji časti\npodniku, o tichom spoločenstve a o budúcej spoločenskej zmluve o založení spol. s r. o. (ďalej aj len\n„Zmluva“) podľa ust. § 476 a nasl., § 673 a nasl., § 289 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného\nzákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník), v ktorej boli ako zmluvné strany\nuvedení ako predávajúci, podnikateľ Ing. Pavol Novák - PROTRANS, Bratislava a ako kupujúci, tichý\nspoločník U.. P. P.. Predmetom žaloby bol nárok žalobcu na vrátenie vkladu tichého spoločníka. Súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že podstatou a predmetom zmluvného vzťahu medzi účastníkmi bola\nsnaha spoločne podnikať, keďže žalobca chcel podnikať i v oblasti tzv. kongresovej turistiky, teda v\npredmete činnosti, v ktorej podnikala obchodná spoločnosť GUARANT LTD., spol. s r. o., so sídlom\nv Prahe, v ktorej bol žalobca spoločníkom. Súd prvej inštancie považoval zámer žalobcu podieľať sa\nna podnikaní iného právneho subjektu, ako spoločnosti, v ktorej bol spoločníkom v Českej republike v\nrovnakom predmete činnosti, za správanie naplňujúce znaky zakázaného konkurenčného konania, ktoré\nvylučuje Obchodný zákonník v Slovenskej republike, aj Obchodný zákonník Českej republiky. Základom\nsporu medzi účastníkmi bolo posúdenie prejavu vôle účastníkov v uvedenej Zmluve.\n2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná Zmluva je zmluvou nepomenovanou podľa ust.\n§ 51 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky\nzákonník). Aplikáciu ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka na túto zmluvu vylúčil, nakoľko v čase\njej uzatvárania neboli obaja účastníci podnikateľmi. Poukázal tiež na to, že jednotlivé časti, čiastkové\nzmluvy uvedené v predmetnej zmluve, nie je možné chápať samostatne a jednotlivo. Všetky tieto zmluvy\ntvoria jeden celok nielen preto, že sa nachádzajú na jednej listine, ale vyplýva to z ich obsahu a významu.\n\nPodľa názoru súdu prvej inštancie úmyslom zmluvných strán nebolo vloženie sumy 1.278.000,- Sk\ndo podnikania žalovaného, ale založenie spoločného podniku, čo sa aj stalo dňa 07. 12. 2001, kedy\nbola založená spoločnosť MENTIS SLOVAKIA, s.r.o. Žalobca si svoje finančné povinnosti, vyplývajúce\nz tejto dohody splnil a žalovanému uhradil celkom 2.835.350,60 Sk a podieľal sa na zakladaní novej\nspoločnosti. Účastníci odkúpili obchodný podiel spoločnosti MENTIS GmbH v Nemecku a stali sa\nspoločníkmi s rovnakými obchodnými podielmi. Následne táto spoločnosť založila spoločnosť MENTIS\nSLOVAKIA, s.r.o., na Slovensku. Rovnako žalovaný si splnil svoje povinnosti, vyplývajúce z predmetnej\nzmluvy a žalobca sa stal na základe vloženia podniku žalovaného Ing. Pavol Novák - PROTRANS\ndo spoločnosti MENTIS SLOVAKIA, s.r.o., polovičným vlastníkom podniku žalovaného a spoločníkom\nspoločnosti MENTIS GmbH a podieľal sa podielom 50 % na hospodárskom výsledku spoločného\npodnikania účastníkov. Keďže tým bola naplnená zmluva uzavretá medzi účastníkmi a žalobcovi boli\nžalovaným poskytnuté protiplnenia, tak ako sa zaviazal v predmetnej zmluve, súd prvej inštancie žalobu\nzamietol.\n3. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, na odvolanie žalobcu, rozsudkom z 25.09.2014, č. k.\n1Cob/109/2014-817, v novom rozhodnutí o veci, zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III z\n20.07.2009, č. k. 23Cb/9/09-485 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 42.421,83 Eur s\n10,17 % ročným úrokom z omeškania od 01.04.2002 do zaplatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti\nrozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nejde o zmluvy, ktoré sú na seba vzájomne\nzávislé, pretože vznik jednej zmluvy nebol podmienkou pre vznik ostatných zmlúv, a preto uvedené\nzmluvy posudzoval samostatne podľa ust. § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka a zaoberal platnosťou\njednotlivých právnych úkonov obsiahnutých v jednej listine zo dňa 19.05.2001. Ako predbežnou otázkou\nsa zaoberal platnosťou zmluvy o predaji časti podniku a v tejto súvislosti dospel k záveru, že uvedená\nzmluva o predaji časti podniku je absolútne neplatná v zmysle ust. § 37 a 39 Občianskeho zákonníka,\nnakoľko prevádzaná časť podniku nebola v listine zo dňa 19.05.2001 nijako špecifikovaná, v dôsledku\nčoho absentovala jedna z podstatných náležitostí, a to bližšie označenie predmetu prevodu.\n4. Na dovolanie žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, uznesením zo\ndňa 29.11.2016, sp. zn. 2Obdo/18/2015, zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2014, č.\nk. 1Cob/109/2014-817 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušujúceho uznesenia bolo\nnedostatočné odôvodnenie rozsudku a tiež, že odvolací súd a nedal odpoveď na vady vytýkané\nNajvyšším súdom SR v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Najvyšší súd SR konštatoval, že\npredmetom sporu bol odlišný výklad vôle sporových strán. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu ako\ninominátnu v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, zatiaľ čo odvolací súd konštatoval že\nide o tri samostatné zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Odvolací súd uviedol, že na výklad vôle\naplikoval ustanovenie § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ktorý kladie dôraz na skúmanie skutočnej\nvôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Odvolací súd však neaplikoval celé ustanovenie §\n266 Obchodného zákonníka vrátane odseku 3, ktorý ukladá povinnosť brať na zreteľ všetky súvisiace\nokolnosti pri uzatvorení úkonu a správanie strán zmluvy, teda sa nevysporiadal s týmto výkladovým\npravidlom a ani ho necitoval ako použité, tento postup posúdil Najvyšší súd SR ako nesprávny. Pri\nvýklade vôle odvolací súd neprihliadol na všetky okolnosti. Najvyšší súd SR ďalej argumentoval odkazom\nna nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 243/07, podľa ktorého je text zmluvy prvotným priblížením sa\nvýznamu zmluvy, ktorý si chceli účastníci svojím konaní stanoviť. Doslovný výklad textu ale nemusí byť\nv súlade so skutočnou vôľou. Z daného dôvodu, ak sa v konaní preukáže, že skutočná vôľa smerovala k\ninému cieľu ako uvádza jej text, má sa prikloniť výklad k skutočnej vôli a preferovať ju oproti textovému\nvyjadreniu. Najvyšší súd SR vytkol odvolaciemu súdu tiež to, že sa neriadil ustálenou judikatúrou ÚS SR,\nže pokiaľ existujú na právny úkon dva alternatívne výklady, platí že sa preferuje ten ktorý vedie k udržaniu\nplatnosti právneho úkonu a nie ten, čo spôsobuje jeho neplatnosť. Odvolací súd posúdil zmluvy ako\nobchodné a samostatne uzatvorené tri zmluvy, ktoré na seba nenadväzujú a stoja osobitne podľa § 275\nods. 1 Obchodného zákonníka. Za daného posúdenia odvolací súd konštatoval zmluvu o predaji podniku\npre absenciu vymedzenia aká časť sa prevádzala, za absolútne neplatnú, zatiaľ čo zmluvu o tichom\nspoločenstve ako platnú. V tomto posúdení poukázal Najvyšší súd SR na rozpor, pretože ani pri zmluve\no tichom spoločenstve nebolo konkretizované, do ktorej časti podniku mal byť vložený vklad tichého\nspoločníka a táto skutočnosť súdu neprekážala, zatiaľ čo pri zmluve o prevode obchodného podielu táto\nskutočnosť viedla k vyhláseniu jej neplatnosti. Dovolací súd ďalej vytkol odvolaciemu súdu skutočnosť,\nže zmluvné strany neboli obaja podnikateľmi a preto sa nemohol použiť § 261 ods. 1 Obchodného\nzákonníka, ale mohla byť aplikácia Obchodného zákonníka dôvodná z hľadiska absolútneho obchodu\nbez ohľadu na povahu zmluvných strán, túto myšlienku však odvolací súd nerozvinul a nedefinoval, z\n\nakého zákonného dôvodu aplikoval § 261 Obchodného zákonníka. Dovolací súd vytkol odvolaciemu\nsúdu tiež nedostatok odôvodnenia a arbitrárnosť rozhodnutia, teda uznal že bol naplnený dovolací dôvod\npodľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., a preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2014, č. k. 1Cob/109/2014-817 a vrátení\nveci na ďalšie konanie, Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zo dňa 18.10.2018, č. k.\n1Cob/12/2017-926 rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.07.2009, č. k. 23Cb/9/2009-485,\npotvrdil. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %.\n6. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, že v predmetnom spore išlo o obchodný\ntyp zmluvy, nakoľko minimálne dve, a to zmluva o prevode obchodného podielu a zmluva o zriadení\nspoločenskej zmluvy, sú typovými zmluvami, ktoré upravuje výhradne Obchodný zákonník. Odvolací súd\npreto zvolil za správne aplikovať Obchodný zákonník, a to podľa § 261 ods. 6 písm. a /a d/, ktoré upravuje\nabsolútne obchodné zmluvy, ktoré bez ohľadu na povahu strán, spadajú pod dikciu Obchodného\nzákonníka. Odvolací súd mal za to, že sa vzťah sporových strán má riešiť podľa Obchodného zákonníka\na mal tak postupovať aj súd prvej inštancie, keďže vo všetkých ostatných otázkach správne aplikoval\nnormy Obchodného zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu sporná zmluva bola kombináciou\npomenovanej zmluvy o prevode obchodného podielu a zmluvy o budúcej zmluve a nepomenovanej\nzmluvy, ktorá síce vykazuje znaky tichého spoločenstva, ale vzhľadom na následné správanie sporových\nstrán a prejav ich vôle, nie je možné túto zmluvu považovať za tiché spoločenstvo, ale za inú formu\nspolupráce v obchodnej činnosti.\n7. Podľa názoru odvolacieho súdu išlo o závislé zmluvy, čo aj správne konštatoval súd prvej inštancie\nv súlade s § 275 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka, kedy závislosť zmlúv bola daná ich účelom,\nčo sa potvrdilo aj v konaní, že cieľom bolo spoločné podnikanie v obchodnej spoločnosti. Sporové\nstrany sa odchýlili len v posúdení akou formou malo byť spoločné podnikanie realizované, keď žalobca\nmal za to, že išlo o účasť len ako tichý spoločník a žalovaný podľa reálneho správania žalobcu\nvydedukoval, že jeho účasť bola vo forme reálneho podielníka na podnikaní s aktívnou účasťou. Žalobca\nani žalovaný nespochybňovali, že cieľom zmluvy bolo podnikanie s cieľom založiť s.r.o., čo aj bolo\nobsahom zmluvy č. 3. Podľa odvolacieho súdu bolo zjavné, že zmluvy na sebe boli závislé, čo vyplýva\nz logiky ich úpravy, kedy založeniu spoločnosti s rovnakými podielmi predchádzalo odkúpenie podielu\nna podniku živnostníka a poskytnutie peňažného vkladu, za čo následne žalovaný ako živnostník\npreviedol svoj podnik do spoločnej s.r.o. Je preto možné dedukovať, že v prípade neplatnosti prvej,\nalebo druhej zmluvy, zmluvné strany by nezrealizovali zámer založiť spoločnú firmu, čo bolo obsahom\ntretej dohody. Predpokladom pre rovnoprávne postavenie spoločníkov v s.r.o., bolo poskytnutie finančnej\núčasti žalobcom na jednej strane a poskytnutie vkladu formou podniku živnostníka zo strany žalovaného.\nZmluvy preto podľa odvolacieho súdu nie je možné chápať oddelene ale len vo vzájomnej súvislosti ako\nhospodársky, obsahovo a účelovo na sebe závislé. Tento názor podporuje aj čl. III osobitné dojednania,\nktorý explicitne stanovuje, že do času založenia obchodnej spoločnosti, platí že sú účastníci v postavení\npodnikateľa a tichého spoločníka.\n8. Podľa odvolacieho súdu išlo v danom prípade o obchodný typ zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať\nvýkladové pravidlá v zmysle § 266 Obchodného zákonníka, kedy z textového vyjadrenia a aj zo\nsamotného názvu zmluvy by malo plynúť, že úmyslom bola účasť vo forme tichého spoločenstva. Tento\nzáver je však v zásadnom rozpore s ďalšou úpravou, podľa ktorej za čas trvania tichého spoločenstva\nmala žalovanému patriť odmena 10.000,- Sk mesačne, čo je vzhľadom na tiché spoločenstvo podľa\nodvolacieho súdu paradoxné, nakoľko by si tak podnikateľ sám sebe vyplácal odmenu z vlastného\npodniku. Ďalším argumentom prečo sa nejednalo o tiché spoločenstvo je skutočné správanie sa žalobcu,\nktoré bolo v konaní preukázané z listinných dôkazov. Žalobca preukázateľne prvý vyvinul aktivitu k\nodkúpeniu nemeckej spoločnosti a prevzal plnú moc od spoločnosti MENTIS Slovakia spol. s r. o., na\njej zastupovanie a túto úlohu aj realizoval, čo bolo preukázané aktívnou komunikáciou s obchodnými\npartnermi a podpisovaním za spoločnosť. Správanie a aktívna účasť na podnikaní žalobcu viedla\nodvolací súd pri aplikovaní interpretačného pravidla v § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka k\nzáveru, že i keď si žalobca svoje postavenie definoval ako tichý spoločník, v skutočnosti vystupoval\nako spoločník reálny. Odvolací súd dodal, že podstatou tichého spoločenstva je výhradne podieľanie sa\nna hospodárskom výsledku. Tichý spoločník nie je oprávnený za spoločnosť rozhodovať, podpisovať,\n\nani nezodpovedá za výsledok podnikania okrem podielu na strate a to len do výšky podielu. Následné\nsprávanie žalobcu pri aktívnej činnosti za spoločnosť preukazuje, že jeho účasť na podnikaní nebola\nformou tichého spoločníka. Za danej situácie nie je relevantný argument žalobcu, že nebol v pracovnom\npomere u spoločnosti, nakoľko pre ňu vykonával činnosť na základe mandátu prostredníctvom plnej\nmoci.\n9. Pokiaľ ide o platnosť zmluvy, odvolací súd zastával názor, že bola zmluva ako taká platná\nvrátane všetkých je čiastkových zmlúv. K jej zrušeniu a zrušeniu obchodnej spolupráce prišlo až\nrozdelením obchodných spoločností tak, že MENTIS Slovakia s.r.o., na základe zmluvy o prevode\nobchodného podielu pripadla žalovanému a MENTIS GmbH žalobcovi. Vzhľadom k tomu, že zmluva\nmala synalagmatický charakter, odvolací súd sa zameral na skúmanie, či súd prvej inštancie správne\nposúdil vyporiadanie nárokov. Žalobca totiž požadoval vrátenie vkladu z dôvodu, že žalovaný nemal\nsplatiť svoju časť podielu na spoločnej s.r.o. Odvolací súd poukázal na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo\nvykonané súdom prvej inštancie ohľadne tvrdenia žalovaného, že previedol svoj podnik na obchodnú\nspoločnosť. Z účtovných listín o zamestnancoch žalovaného ako živnostníka jednoznačne vyplynulo,\nže prešli od vzniku MENTIS Slovakia s.r.o. do tejto spoločnosti. Taktiež bolo preukázané, že obchodní\npartneri a odberatelia žalovaného ako živnostníka, boli postúpení na spoločnosť MENTIS Slovakia s.r.o.\nTaktiež majetok žalovaného ako živnostníka, motorové vozidlo, bolo prevedené v rámci leasingovej\nzmluvy, na MENT IS Slovakia s.r.o. Obchodný podnik je súborom majetkových a nemajetkových hodnôt\npodnikateľa, práv a povinností spojených s jeho podnikaním a tejto definícii zodpovedajú hodnoty,\nktoré previedol žalovaný na spoločnosť MENTIS Slovakia s.r.o. Odvolací súd konštatoval, že týmto\nspôsobom splatil žalovaný svoju účasť na spoločnom podnikaní. Odvolací súd tiež konštatoval, že tento\nzáver je reálne udržateľný aj z hľadiska matematického, kedy žalovaný svoj podnik hodnotil sumou\nniečo vyše 5 miliónov eur a cena ktorú mal titulom zmluvy zaplatiť do spoločného podnikania žalobca\npredstavovala 2.780.000,- eur, čo zodpovedá polovici podniku žalovaného. Pokiaľ ide o konkrétne platby,\nodvolací súd poukázal na znenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré je správne. Odvolací\nsúd tiež poukázal na vyporiadanie, ktoré sa udialo po ukončení spoločného podnikania, a ktoré bolo\nriadne preukázané listinnými dôkazmi o prevode obchodných podielov v MENTIS Slovakia spol. s r.o., a\nMENTIS GmbH. Iný záver ako ten, že žalovaný splnil vložením do spoločného podnikania 50 % svojho\npodniku a tým splnil svoj záväzok zo zmluvy, nie je podľa odvolacieho súdu možné prijať.\n10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1 v spojení\ns § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.\n11. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č. l. 952\nspisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f/ C.s.p., teda že súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalobcu ďalej napadnuté rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.).\n12. Žalobca (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/\nC.s.p. uviedol, že odvolací súd pri rozhodovaní a vyhotovení napadnutého rozhodnutia pochybil, keď\nneaplikoval na vec dôsledne ustanovenia § 186, § 194 ods. 2, § 217, § 220, § 383 až § 385 a § 387 ods.\n3 C.s.p. Dovolateľ zdôraznil, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na náležité\nodôvodnenie rozhodnutia a zákaz svojvoľného (arbitrárneho) výkladu právnych noriem. Vo vzťahu k\nprincípu právnej istoty dovolateľ poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu\nSR, ktoré sa vyjadrovali k princípu predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia. Žalobca je názoru, že\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia a závery v ňom uvedené sú vzhľadom na vykonané dokazovanie\na skutkový stav nepreskúmateľné, arbitrárne a v právnom štáte ústavne neudržateľné.\n13. V napadnutom rozsudku podľa žalobcu úplne absentujú akékoľvek odvolacie námietky, ktoré uviedol\nvo svojom odvolaní z 03.08.2009, pričom odvolací súd na str. 4 až 8 rozhodnutia rozsiahlo uvádza\npodstatné závery rozsudku okresného súdu. O podstatných odvolacích námietkach žalobcu však nie je\nv napadnutom rozhodnutí žiadna zmienka, kedy v bode 11. odvolací súd len uvádza, že na základe včas\npodaného odvolania konajúci súd zmenil rozsudok okresného súdu v roku 2010. Dovolateľ je názoru, že\npráve s jeho podstatnými odvolacími námietkami sa mal odvolací súd vysporiadať v zmysle ust. § 387\n\nods. 3 C.s.p., s tým, že dovolací súd zrušil skorší rozsudok krajského súdu len z dôvodu nedostatočného\nodôvodnenia, a nie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Preto právny\nnázor odvolacieho súdu na obsah listiny z 19.05.2001, ktorá mala predstavovať tri samostatné a\nnavzájom nezávislé záväzky bol prekvapujúci, keďže týmto právnym názorom došlo k zásadnej zmene\nskoršieho právneho posúdenia obsahu predmetnej listiny, čím odvolací súd zaťažil svoje rozhodnutie\nvadou zmätočnosti, ktorá spôsobila porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.\n14. Dovolateľ ďalej s poukazom na § 383 C.s.p., a § 217 C.s.p., uviedol, že odvolací súd rozhodol\ndňa 18.10.2018 na základe stavu, ktorý existoval v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu (t. j. ku\ndňu 20.07.2009). To však podľa dovolateľa nezodpovedá procesnej realite, pretože odvolací súd úplne\nopomenul, že po zrušení skoršieho rozsudku krajského súdu sa skutkový stav veci vrátil do momentu\ntesne pred vyhlásením tohto rozsudku. To znamená, že pred vyhlásením napadnutého rozsudku bol\nodvolací súd povinný zohľadniť skutkový a právny stav, ktorý tu existoval nie ku dňu 20.07.2009, kedy\nbol vyhlásený rozsudok okresného súdu, ale ku dňu 25.09.2014, kedy bol vyhlásený skorší rozsudok\nkrajského súdu. Zrušením akéhokoľvek súdneho rozhodnutia nadriadeným súdom sa totiž neruší aj\npredchádzajúci postup súdu a kasácia rozhodnutia súdu nižšej inštancie nemá vplyv ani na doposiaľ\nvykonané dokazovanie.\n15. Preto má dovolateľ za to, že za daného skutkového stavu a vzhľadom na predchádzajúce opakovanie\ndokazovania i z toho vyplývajúce právne závery, ktoré odvolací súd v konaní stranám prezentoval či už na\npojednávaniach na odvolacom súde dňa 03.06.2010 a 25.09.2014 a ktoré následne aj zaujal aj v skorších\nrozhodnutiach, nemohol odvolací súd dospieť bez vytvoreného nového skutkového podkladu pre svoje\nrozhodnutie, (t. j. bez doplnenia či zopakovania dokazovania na novom pojednávaní) k záveru, že žaloba\nje nedôvodná. Keďže odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa skutkového stavu k\nvyhláseniu rozsudku okresného súdu (20.07.2009), nemožno podľa dovolateľa hodnotiť jeho postup,\nktorý predchádzal vyhláseniu napadnutého rozsudku, inak ako nezákonný, svojvoľný a porušujúci právo\nžalobcu na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ ide o ustálenie skutkového stavu v rámci výkladu prejavu\nvôle strán v „Listine“ sa podľa žalobcu odvolací súd nezaoberal dôkazmi, ktoré založil do súdneho spisu\npodaniami z 14.03.2013 a 26.06.2013, t. j. počas dovolacieho konania a pred vydaním napadnutého\nrozsudku krajského súdu.\n16. Vadu v odôvodnení napadnutého rozsudku vzhliadol dovolateľ v tom, že odvolací súd po vrátení\nveci zaujal úplne odlišný právny názor na prejednávaný spor a teda z jeho strany došlo k vydaniu\ntzv. „prekvapivého rozhodnutia“ z pohľadu žalobcu, ktoré nemá ani zákonom požadovanú kvalitu. V\nprípade napadnutého rozsudku ide podľa žalobcu tiež o prekvapivé a arbitrárne rozhodnutie, akým\nbol aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, ktorý bol zrušený Ústavným súdom SR, a to Nálezom zo dňa\n25.04.2012, sp. zn. II. ÚS 541/2012.\n17. Konkrétne podľa dovolateľa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí bližšie nezdôvodnil, na základe\nakých skutočností a dôkazov dospel k záveru, že „Listina“ neobsahuje tri samostatné a navzájom\nnezávislé záväzky (zmluvu o tichom spoločenstve, zmluvu o predaji časti podniku a zmluvu o založení\nspoločnosti s ručením obmedzením) s tým, že záver odvolacieho súdu o existencii zmluvy o prevode\nobchodného podielu v zmysle § 115 Obchodného zákonníka miesto zmluvy o predaji časti podniku je\narbitrárny a neodôvodnený. Táto nepreskúmateľnosť súvisí aj s akcentom na opakované dokazovanie\nzo dňa 25.09.2014, kedy napríklad aktivity vykonávané pre spoločnosť MENTIS SLOVAKIA s.r.o.,\nako aj samotné podnikanie tejto spoločnosti boli pre posúdenie tejto veci úplne irelevantné. Žalobca\ndodal, že žiadna dohoda strán o vkladaní živnosti žalovaného do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA s.r.o.,\nneexistovala a nebola ani preukázaná. Navyše žalobca dodal, že aj pri tichom spoločenstve sa môže\ntichý spoločník podieľať na podnikateľskej činnosti podnikateľa, ak to vyplýva zo zmluvy alebo obsahu\nvôle zmluvných strán. Ani na tento názor podľa dovolateľa nebral odvolací súd žiadny ohľad.\n18. Podľa dovolateľa ďalej odvolací súd k aplikácii výkladových pravidiel podľa Obchodného zákonníka\nvenoval odvolací súd pomerne stručné odôvodnenie, hoci sa ňou mal zaoberať v zmysle skoršieho\nkasačného rozhodnutia dovolacieho súdu podrobnejšie. Aj v súvislosti s touto námietkou dovolateľ\nuviedol, že odvolací súd opomenul podstatné a kľúčové okolnosti, na ktoré prihliadol vo svojich\npredchádzajúcich rozsudkoch.\n\n19. Ďalšia vada konania spočíva podľa dovolateľa v tom, že odvolací súd nemal na zmenu svojho\npôvodného záveru o nepreukázaní vloženia majetku žalovaného do spoločnosti MENTIS SLOVAKIA\ns.r.o., žiadny skutkový podklad, pričom odvolací súd nijako nevysvetlil o aké skutočnosti opiera svoj\nzáver, že takéto vloženie majetku bolo súčasťou dohody zmluvných strán, ak takáto dohoda nevyplývala\nz Listiny a ani zo žiadneho iného dôkazu zo súdneho spisu. Žalobca dodal, že ako fyzická osoba a\nzmluvná strana uvedená na Listine sa z titulu postavenia jedného zo spoločníkov spoločnosti Mentis\nGmbH, ako jediného zakladateľa v spoločnosti MENTIS SLOVAKIA s.r.o., nikdy nemohol stať vlastníkom\npodniku žalovaného ako živnostníka.\n20. Dovolateľ zároveň poukázal na vadu konania týkajúcu sa celkovej sumy plnení vyplatenej žalobcom\nz titulu Listiny, kedy dovolací súd vo svojom kasačnom uznesení žiadal, aby odvolací súd v novom\nrozhodnutí jednotlivé platby, ktoré medzi stranami z titulu Listiny prebehli bližšie špecifikoval. Odvolací\nsúd však namiesto toho, aby na základe ním vykonaných dôkazov na pojednávaní 25.09.2014 doplnil\nodôvodnenie svojho rozhodnutia v tomto smere, sa podľa dovolateľa nelogicky a v rozpore s vykonanými\ndôkazmi stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Z tohto pohľadu sa tento postup dá podľa názoru\ndovolateľa hodnotiť ako nerešpektovanie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v\njeho skoršom kasačnom rozhodnutí, čo v konečnom dôsledku znamená aj porušenie práva strany na\nspravodlivý súdny proces v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.\n21. Vadu konania vyvodenú v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.s.p., vzhliadol dovolateľ aj v časti týkajúcej\nsa finančného vysporiadania po ukončení spoločného podnikania strán. Dovolateľ uviedol, že odvolací\nsúd sa vzájomnému vysporiadaniu strán po zániku spoločného podnikania ani posúdeniu žalovaného\nnároku žalobcu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia na základe zisteného skutkového stavu\nvôbec nevenoval. Len v závere bodu 21 napadnutého rozsudku na to v jednej vete poukázal. Súd prvej\ninštancie v tejto súvislosti na str. 26 uviedol, že ak je podľa žalobcu časť Listiny týkajúca sa predaja\nčasti podniku neplatná za použitia ust. § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka je automaticky neplatná aj\nzmluva o tichom spoločenstve, nakoľko tieto sú vzájomne závislé a žalobca by sa mohol domáhať len\nbezdôvodného obohatenia. V takom prípade by však, podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobcovi nárok\nna vrátanie plnenia aj tak nevznikol, lebo medzi účastníkmi došlo k dohode o vysporiadaní si vzťahov\ntak, že si previedli na seba obchodné podiely v predmetných obchodných spoločnostiach.\n22. Vyššie uvedený záver tiež nemá podľa dovolateľa oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko\nprevodom obchodných podielov sa riešili len majetkové účasti sporových strán v spoločnostiach Mentis\nGmbH a MENTIS SLOVAKIA s.r.o., a nie iné právne vzťahy, ktoré boli založené Listinou alebo zmluvou\no pôžičke z 24.02.2001. Z právneho hľadiska tu išlo o prevod obchodného podielu žalovaného v\nnemeckej spoločnosti MENTIS GmbH 18.09.2003 na žalobcu a následne prevod obchodného podielu\ntejto nemeckej spoločnosti (teda nie podielu žalobcu ako fyzickej osoby) žalovaného v spoločnosti\nMENTIS SLOVAKIA s.r.o., dňa 21.10.2003. Išlo teda o dva právne úkony medzi tromi rôznymi právnymi\nsubjektmi s rôznymi právnymi následkami.\n23. V ostatnej časti dovolania žalobca rozsiahlo poukázal na vadu konania súvisiacu s rozporom medzi\nústnym odôvodnením napadnutého rozsudku a jeho písomným vyhotovením, a to v časti posúdenia\ninominátnej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka; oboznámením sa so svedeckými výpoveďami a\nvšetkými súdnymi konaniami, o ktorých niet v písomnom vyhotovení žiadnej zmienky; v časti posúdenia\ndohody vyplývajúcej z Listiny; a v časti preukázania aktívnej účasti žalobcu na podnikaní spoločnosti\nMENTIS SLOVAKIA s.r.o., prostredníctvom svedeckých výpovedí, hoci v spore nebol vypočutý žiaden\niný svedok ako L.. C. Y. (manželka žalovaného), ktorej výpoveď súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Aj\ntieto rozpory považuje dovolateľ za zmätočný postup odvolacieho súdu, ktorým došlo k porušeniu jeho\npráva na spravodlivý súdny proces.\n24. Dovolateľ dovolací dôvod vyvodený ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., vzhliadol nesprávnym\nprávnym posúdením „otázky výkladu prejavu vôle v Listine v rozpore s jej znením“, kedy sa odvolací\nsúd mal odkloniť od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Cdo/9/2008, 3Cdo/81/2011,\n5Cdo/205/2008, 3Obdo/16/2002, 4Obo/66/2002 - publikovaného v časopise Zo súdnej praxe pod č.\n81/2003).\n25. Presnejšie k odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu malo dôjsť tým, či sa vôbec možno\nodchýliť a ak áno do akej miery od doslovného znenia textu Listiny a v nej uvedených pojmov pri aplikácii\n\nvýkladových pravidiel, ako to urobil odvolací súd a súd prvej inštancie vzhľadom na zistený skutkový\nstav. Správny výklad, ktorý mal odvolací súd aplikovať bol podľa dovolateľa ten, ktorý zaujal odvolací súd\nuž v predchádzajúcich rozsudkoch, resp. ktorý vyplýva z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. To znamená,\nže podmienkou pre to, aby mohol súd prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby vôľa nebola v rozpore s tým,\nčo vyplýva z jazykového vyjadrenia právneho úkonu.\n26. Keďže jazykové vyjadrenie právneho úkonu bolo podľa žalobcu pomerne jednoznačné ohľadom\npomenovania jednotlivých záväzkov a označenia zmluvných strán, odvolací súd ich mal kvalifikovať\ntak, ako tri samostatné a navzájom nezávislé právne úkony, z ktorých zmluva o predaji časti podniku\nbola neplatná pre neurčitosť. Odvolací súd však pristúpil k takému výkladu Listiny, ktorý z neho vôbec\nnevyplýval, ale nebolo ho možné vyvodiť ani z následného správania strán po uzavretí zmluvy. Odvolací\nsúd tak predmetný právny úkon (Listinu) podľa dovolateľa svojvoľne doplnil a nahradil o prejav vôle,\nktorý z jazykového znenia Listiny, jej logickej a systematickej štruktúry a výkladu nijakým spôsobom\nnevyplýval.\n27. V súvislosti s výkladom prejavu vôle podľa ust. § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka totiž\nodvolací súd v bode 20 napadnutého rozsudku odkázal len na spôsob výkladu vôle, aký realizoval\nsúd prvej inštancie. Sám odvolací súd napokon podľa dovolateľa ďalej konštatoval, že z textového\nvyjadrenia a aj zo samotného názvu zmluvy by malo plynúť, že úmyslom bola účasť vo forme tichého\nspoločenstva. Následne však už toto neguje tým, že v konaní bolo údajne (bližšie nekonkretizovanými)\ndôkazmi preukázané, že žalobca sa podieľal na podnikateľskej činnosti spoločnosti MENTIS SLOVAKIA\ns.r.o. Tej sa ale tiché spoločenstvo týkať nemohlo, pretože v čase podpisu Listiny táto spoločnosť\nneexistovala, ale vznikla o 9 mesiacov neskôr. Účasti žalobcu ako tichého spoločníka v živnostenskom\npodnikaní žalovaného od podpisu Listiny (19.05.2001) do zániku živnostenského podnikania žalovaného\n(01.03.2002) sa odvolací súd prakticky vôbec nevenoval. Výklad Listiny (čl. III) pritom svedčil o tom,\nže žalovaný bude ešte určitú dobu po jej podpise vo svojej živnosti podnikať aj naďalej, dokonca bol\npovinný bezodkladne po jej podpise rozšíriť svoj predmet podnikania o nepravidelnú verejnú prepravu\nosôb a služby s tým súvisiace.\n28. Rovnako aj pojmy použité v Listine (podnikateľ - tichý spoločník, predávajúci a kupujúci pri predaji\npodniku) mal odvolací súd interpretovať podľa významu aké by im bežný podnikateľ v postavení\nzmluvných strán prikladal v obchodnej praxi podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka (5Cdo/205/2008\nz 16.04.2009). Celé odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu podľa dovolateľa vychádza z toho,\nakoby sa žalobca a žalovaný dohodli, že žalobca sa bude podieľať na činnosti spoločnosti MENTIS\nSLOVAKIA s.r.o., čo však podľa žalobcu nie je pravda. Takýto výklad nemá žiadnu oporu v obsahu Listiny\nako aj vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd preto podľa názoru dovolateľa v rozpore s cit. judikatúrou\ndovolacieho súdu z obsahu Listiny vyvodil na základe vykonaného dokazovania také právne závery,\nktoré sú v rozpore s jazykovým prejavom vôle strán (pojmami uvedenými v Listine), systematickým a\nlogickým výkladom, ako aj správaním strán po podpise Listiny.\n29. Druhou právnou otázkou, ktorú odvolací súd podľa názoru dovolateľa posúdil v rozpore s judikatúrou\nNajvyššieho súdu SR a v rozpore so záväzným názorom dovolacieho súdu vyjadreného v skoršom\nuznesení, je otázka neplatnosti zmluvy o prevode časti podniku zakotvenej v čl. II Listiny. Odvolací\nsúd túto čiastkovú zmluvu obsiahnutú v Listine podľa žalobcu kvalifikoval v skoršom rozsudku ako\nneplatnú pre neurčitosť, pričom pri tomto posúdení sa dôsledne riadil právnymi závermi a úvahami,\nktoré vyplynuli z kasačného uznesenia dovolacieho súdu. V ňom dovolací súd na str. 16-17 uviedol,\nže „Zmluvou o predaji podniku dochádza k predaju podniku ako celku alebo časti podniku, ktorý tvorí\nsamostatnú organizačnú zložku. Zmluva sa spravuje vždy obchodným zákonníkom bez ohľadu na\nprávnu povahu účastníkov. Predpokladom zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti je okrem iného určiť,\npresné vymedzenie predmetu predaja, inak je zmluva neplatná. Pre prípad predaja časti podniku, túto\nmôže tvoriť samostatná organizačná zložka podniku vyplývajúca z vnútorného organizačného poriadku\npodniku alebo je časť podniku daná určitou ekonomickou samostatnosťou, v dôsledku čoho je spôsobila\nna samostatný predaj.\n30. Následne však v napadnutom rozsudku odvolací súd prekvapivo konštatoval, že ide o pomenovanú\nzmluvu o prevode obchodného podielu, ktorá tvorí jednu z 3 čiastkových a závislých zmlúv v Listine (body\n18 a 19 napadnutého rozsudku), pričom túto zmluvu posúdil ako platnú rovnako ako ostatné čiastkové\nzmluvy (bod 21. napadnutého rozsudku).\n\n31. V prípade zmluvy o predaji časti podniku tak bol podľa dovolateľa princíp o preferencii výkladu\nv prospech platnosti ako neplatnosti nesprávne aplikovaný odvolacím súdom, pretože nemožno\nkvalifikovať ako platný právny úkon zmluvu, ktorá nemá základné (esenciálne) náležitosti, bez ktorých\nžiaden úkon nemaže byť platný. Určitosť vymedzenia predmetu prevodu pri zmluve o predaji časti\npodniku s obligatórnou písomnou formou (ust. § 476 ods. 2 Obchodného zákonníka) takouto náležitosťou\npodľa dovolateľa nepochybne je. Rovnako táto náležitosť platí aj pri zmluve o prevode obchodného\npodielu podľa ust. § 115 ods. 2 platného Obchodného zákonníka (ust. § 115 ods. 3 Obchodného\nzákonníka účinného v čase podpisu Listiny). Toto ustanovenie však podľa dovolateľa odvolací súd vôbec\nneaplikoval, napriek tomu, že v napadnutom rozsudku krajský súd konštatuje, že Listina obsahovala aj\nčiastkovú zmluvu o prevode obchodného podielu.\n32. Žalobca je názoru, že odvolací súd sa odchýlil od ustálenej judikatúry dovolacieho súdu\n(5Cdo/99/2009, 5Cdo/100/2009, 5Cdo/101/2009, 4Cdo/119/2011, 4Cdo/288/2015, R 53/2010 1MObdoV 16/2006) pretože konštatoval, že zmluva o prevode obchodného podielu je platná, hoci\nnevysvetlil akého obchodného podielu sa mala týkať. V Listine bol pritom spomenutý len predaj časti\npodniku žalovaného v rozsahu 50 %, ktorý však nebol nijako konkretizovaný.\n33. Okrem neurčitosti predmetu prevodu bola ďalším dôvodom neplatnosti o predaji časti podniku\naj absencia vymedzenia záväzku kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom.\nSkutočnosť, že tento záväzok predstavuje jednu z podstatných náležitostí zmluvy o predaji (časti)\npodniku potvrdzuje tak právna veda ako aj judikatúra.\n34. Odvolací súd preto mal preto podľa dovolateľa správne a v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu\nSR posúdiť predmetnú právnu otázku platnosti zmluvy o predaji časti podniku žalovaného, tak, že tento\nčiastkový právny úkon obsiahnutý v Listine mal vyhodnotiť ako neplatný právny úkon podľa ust. § 37\nods. 1 v spojení s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, presne tak ako to urobil už vo svojom skoršom\nrozsudku. K takejto právnej kvalifikácii ho rovnako ako v prípade prvej právnej otázky, priamo zaväzovalo\naj skoršie uznesenia dovolacieho súdu. Zmluva o tichom spoločenstve a zmluva o budúcej zmluve o\nzaložení spoločnosti s ručením obmedzeným zakotvené v Listine by totiž boli platnými právnymi úkonmi.\nAj vzhľadom na právny záver o neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku je podľa dovolateľa zrejmé, že\npredmetom zmluvy o tichom spoločenstve bol zo strany žalobcu ako tichého spoločníka vstup do celej\nvtedajšej živnosti žalovaného. O tom svedčí aj čl. II Listiny, podľa ktorého sa žalobca ako tichý spoločník\nzaviazal ,,poskytnúť podnikateľovi poskytnúť vklad vo výške 1.278.000 SKK v lehote do 06.07.2001...“\nPodnikateľom sa rozumel žalovaný a predmetný vklad sa týkal celého jeho živnostenského podnikania\n(podniku) a nielen jeho konkrétnej časti. Takýto právny výklad Listiny je podľa žalobcu jediný, ktorý je v\nsúlade so skutkovým stavom zisteným na základe dokazovania, má oporu v platnom právnom poriadku\ni judikatúre Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a je aj ústavno-konformný.\n35. Záverom podaného dovolania žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok je v priamom rozpore\naj s názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/44/2010 - R 40/2013,\n1Cdo/133/2014, 3Cdo/288/2009 a 3Cdo/115/2016, ohľadom posúdenia predbežnej otázky iným súdom,\nnakoľko odvolací súd v ňom nerešpektoval hmotnoprávne posúdenie plnení vyplývajúcich z pôžičky\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave o pôžičke. Odvolací súd sa v bode 21 napadnutého rozsudku\nstotožnil s odôvodnením platieb tak, ako ich započítal súd prvej inštancie. To znamená, že súdy do\ncelkového plnenia zahrnuli aj žalobcom vyplatené plnenia z tejto pôžičky do plnenia z titulu Listiny napriek\ntomu, že predmetná zmluva o pôžičke bola medzi stranami uzavretá dňa 24.02.2001, t. j. 3 mesiace pred\npodpisom Listiny. Túto predbežnú právnu otázku mal odvolací súd posúdiť v rozpore s právoplatným\nrozhodnutím vydaným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/13/2009.\n36. Správne vyriešenie tejto otázky odvolacím súdom malo byť v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou\nNajvyššieho súdu SR také, že odvolací súd mal v odôvodnení napadnutého rozsudku uviesť, že s\npoukazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave o pôžičke, právny vzťah strán založený zmluvou\no pôžičke z 24.02.2001 bol samostatným právnym vzťahom nezávislým od zmlúv vyplývajúcich z\nListiny. Odvolací súd mal teda uzavrieť, že právny názor súdu prvej inštancie, ktorý na str. 22 svojho\nrozsudku započítal plnenia z pôžičky vo výške 150.000 KČ z 28.01.2001 a 150.000 Kč a 10.000,- DEM z\n24.02.2001 ako plnenia záväzku žalobcu z Listiny, nebol správny. Aj na základe nesprávneho právneho\n\nposúdenia tejto právnej otázky bolo potom celé právne posúdenie veci a obsahu Listiny odvolacím\nsúdom v napadnutom rozsudku, je podľa dovolateľa nesprávne.\n37. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n38. Žalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.\n39. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.\n160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C.s.p.“)], po zistení, že dovolanie podal včas žalobca,\nv neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpený podľa § 429 ods.\n1 C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné\na napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a\nrozhodnutie.\n40. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho\nprípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.\n41. Podľa ustanovenia § 419 C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,\nže dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie\nnemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. Otázka posúdenia, či\nsú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o\nnaplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C.s.p. (rovnako aj I. ÚS\n438/2017).\n42. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p., keďže má za to,\nže postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je ďalej\nodôvodnené § 421 ods. 1 C.s.p., teda tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom\nposúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej\nriešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.\na/ C.s.p.).\n43. Podľa § 420 C.s.p., je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n44. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C.s.p., rozhoduje dovolací súd výlučne\nna základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C.s.p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje\nprípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C.s.p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi\n(§ 440 C.s.p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí\nod toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje\ntoto ustanovenie.\n45. Podľa § 428 C.s.p., dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť,\nproti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).\n\n46. Podľa § 431 ods. 1 C.s.p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní\ndošlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (ods. 2).\n47. Podľa § 432 ods. 1 C.s.p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie\nspočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie\nprávne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (ods. 2).\n48. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.\nf/ C.s.p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n49. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., sú\n- zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces\npredstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované\nustanovenie § 420 písm. f/ C.s.p., zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla\nznačnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením\npráva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný\npostup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú\nzákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie\nprocesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.\n50. Vady v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p., videl dovolateľ v tom, že napadnuté rozhodnutie\nnie je dostatočne odôvodnené, je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti, pričom je\nprekvapivé a zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá mala spôsobiť porušenie práva žalobcu na spravodlivý\nsúdny proces.\n51. Z ustanovenia § 387 ods. 3 C.s.p., a ust. § 393 ods. 2 C.s.p., upravujúcich náležitosti odôvodnenia\nrozhodnutí odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými\nvyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v\nodôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s\npodstatnými tvrdeniami (námietkami) uvedenými v odvolaní.\n52. Ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie\nrozhodnutia v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.\nV takomto prípade sa môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné\nstanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa\ns nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je\nzároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (III.\nÚS 314/2018).\n53. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch\njasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať\nnajdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (napr. Garcia Ruiz v Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n54. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa\n\nčl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal\nso všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a\nprávne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a\nrelevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa\nmusí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07).\n55. V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.\n46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd\nby mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie\nmusí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na\njeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako\nzávery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť\nprijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07,\nI. ÚS 402/08).\n56. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry\nESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie\nspravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý\nproces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom\npráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa\nzaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany\nsporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej\nsa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)\nodníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia\nprípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť\ndovolania podľa ust. § 420 písm. f/ C.s.p.\n57. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a\npresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa\nodvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\nmusí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené\nvykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho\nsúdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu\nkonania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu\nvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený\nskutkový stav.\n58. Dovolací súd zisťuje, že vec napadla na Okresný súd Bratislava III dňa 23.02.2005, ktorý rozsudkom\nzo dňa 20.07.2009, č. k. 23Cb/9/2009-485 žalobný návrh zamietol. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v\nBratislave po nariadenom pojednávaní rozsudkom zo dňa 03.06.2010, č. k. 1Cob/275/2009-561 zmenil\nrozhodnutie okresného súdu tak, že žalobe vyhovel. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa\n03.05.2011, č. k. 1Obdo/57/2010-658 zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že žalobu zamietol.\nRozhodnutie dovolacieho súdu bolo Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 25.04.2012, č. k. II. ÚS\n541/2011-31 zrušené a vec bola vrátená Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie, ktorý uznesením zo\ndňa 20.03.2014, č. k. 2Obdo/30/2012-780 zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 03.05.2011 a vec\nmu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd po nariadenom pojednávaní rozsudkom zo dňa 25.09.2014,\nč. k. 1Cob/109/2014-817 opätovne zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že žalobe vyhovel. Na\ndovolanie žalovaného dovolací súd uznesením zo dňa 29.11.2016, č. k. 2Obdo/18/2015-895 zrušil\nrozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 25.09.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n59. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti\nspočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, že zakladá prípustnosť\na zároveň dôvodnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ C.s.p.\n\n60. V napadnutom rozhodnutí zo dňa 18.10.2018 odvolací súd uviedol, že neboli splnené zákonné\npodmienky pre posudzovanie rozsudku súdu prvej inštancie v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných\nodvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalovaný (správne má byť žalobca, pozn. dovolacieho súdu) v\nodvolaní uviedol. Odvolací súd mal za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe\nvykonaných dôkazov dospel okresný súd k správnym skutkovým zisteniam, hoci odvolací súd vec\ninak právne posúdil. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že nebol zákonný dôvod na zopakovanie alebo\ndoplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol\nzistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p. (bod 16. napadnutého rozsudku).\n61. Prioritne dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí, ktoré je tretie v poradí,\nnereflektuje na žiadne odvolacie námietky žalobcu tak, ako ich tento uviedol v podanom odvolaní zo\ndňa 03.08.2009, ktorými bol odvolací súd povinný sa vysporiadať, a to v zmysle ust. § 387 ods. 3 C.s.p.\n(III. ÚS 314/2018), pričom odvolací súd poukázal na časovú os predošlých rozhodnutí s dôrazom na\nsprávnosť záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vo svojom rozhodnutí zo dňa 20.07.2009.\nTakýto postup odvolacieho súdu je nutné vyhodnotiť za takú vadu konania, ktorá zaťažuje konanie\nzmätočnosťou, a to najmä s akcentom na skutočnosť, že odvolací súd svojimi skoršími rozhodnutiami\nzo dňa 03.10.2010 a 25.09.2014 zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, na rozdiel od napadnutého\nrozhodnutia zo dňa 18.10.2018, ktorým potvrdil závery súdu prvej inštancie, hoci z dôvodu odlišného\nprávneho posúdenia veci.\n62. V súvislosti s následným postupom konajúceho súdu po vydaní kasačného rozhodnutia odvolacieho\nsúdu a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie, dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu\nSR zo dňa 04.09.2013, sp. zn. II. ÚS 591/2012, uverejnený ako judikát č. 45/2013, v zmysle ktorého\n„Zásah do práv sťažovateľky je navyše umocnený tým, že najvyšší súd v dôsledku nesprávneho zistenia\ninej vady v konaní zrušil rozsudky krajského súdu aj okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na\nďalšie konanie. Keďže platná právna úprava (na rozdiel napríklad od § 477 Civilného súdneho poriadku\nč. 113/1895 r. z. účinného na území Českej republiky pred 1. januárom 1951) nerozlišuje medzi zrušením\nrozsudku a zrušením jemu predchádzajúceho konania, tak dôsledkom zrušenia rozsudku súdu prvého\nstupňa je to, že konanie sa vracia do momentu tesne pred vyhlásením tohto rozsudku. V zásade by\nbolo teda možné vychádzať aj z toho, že zrušením rozsudku súdu prvého stupňa sa bez ďalšieho neruší\nnapríklad jeho uznesenie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené (§ 120 ods. 4 OSP), a\nprvostupňový súd tak môže bez ďalšieho považovať dokazovanie naďalej za skončené a určiť len termín\nna vyhlásenie nového rozsudku (§ 156 ods. 2 OSP per analogiam ) - bod 10.4 rozhodnutia.“\n63. Vzhľadom na vyššie uvedené závery ústavného súdu a procesného stavu v prejednávanom spore\nje neakceptovateľný taký postup odvolacieho súdu, ktorý po svojich skorších rozhodnutiach zo dňa\n03.10.2010 a 25.09.2014, ktorými zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, napadnutým rozhodnutím zo\ndňa 18.10.2018 vychádzal zo skutkového stavu zistenom súdom prvej inštancie ku dňu 20.07.2009, čím\nponechal bez akejkoľvek reflexie závery plynúce z pojednávaní konaných dňa 03.10.2010 a 25.09.2014,\nresp. okrem iného aj do spisu doložených vyjadrení strán sporu, v zmysle ktorých navyše dospel k\nvýroku, ktorým žalobnému návrhu vyhovel, na rozdiel od výroku súdu prvej inštancie, ktorý žalobu\nzamietol. Nakoľko po zrušení rozsudku konajúceho súdu sa konanie vracia do momentu tesne pred\nvyhlásením kasáciou zrušeného rozsudku, pričom nedochádza k zrušeniu jemu predchádzajúcemu\nkonaniu, tak je v ostatnom konaní nevyhnutné klásť dôraz na doposiaľ vykonané dokazovanie, t. j. v\nprejednávanom spore také dokazovanie, ktoré bolo vykonané ku dňu 25.09.2014, kedy bolo vydané\nskoršie rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. kasáciou dovolacieho súdu zrušené. Opačným postupom,\nktorým odvolací súd vychádzal len zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie ku dňu\n20.07.2009, odvolací súd zaťažil konanie takou vadou, ktorou došlo k vydaniu tzv. „prekvapivého\nrozhodnutia“, a to nielen z dôvodu odlišného právneho posúdenia na rozdiel od jeho skorších rozhodnutí,\nno najmä z dôvodu nevysporiadania sa s takým skutkovým stavom, ktorý by v sebe zahŕňal aj závery\nplynúce z pojednávaní vykonaných pred odvolacím súdom.\n64. Vyššie zistené procesné vady konania uvedené v bodoch 58. a nasl. zakladajú prípustnosť\ndovolania a sú zároveň tiež dôvodmi, pre ktoré musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože\nrozhodnutie vydané v konaní postihnutom závažnými procesnými vadami nemôže byť považované za\nsprávne. Najvyšší súd záverom dodáva, že v civilnom sporovom konaní poskytovaná súdna ochrana\nohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,\naby bol naplnený princíp právnej istoty, ktorá zahŕňa aj legitímne očakávania strán, že ich spor bude\n\nrozhodnutý spravodlivo, pričom aj v tejto súvislosti je opodstatnená preferencia materiálneho a nie len\nformálneho poňatia súdnej ochrany.\n65. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ\ndôvodne namietal porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., z ktorého\ndôvodu najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C.s.p.).\n66. Úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní bude preskúmateľným spôsobom sa vysporiadať so\nskutočnosťami predloženými žalobcom v podanom odvolaní a zohľadniť vykonané dokazovanie ku dňu\n25.09.2014, kedy bolo vydané skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože napadnuté rozhodnutie\nzo dňa 18.10.2018 vychádza zo skutkového stavu ku dňu 20.07.2009, bez zohľadnenia dokazovania\nvykonanom na odvolacom súde.\n67. Vzhľadom na uvedené dovolací súd neskúmal ďalšie námietky dovolateľa vznesené v jeho dovolaní\n(nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., resp. ostatné vady vyvodené\npodľa § 420 písm. f/ C.s.p.), nakoľko zrušením rozsudku odvolacieho súdu sa konanie dostalo do štádia,\nkedy sa odvolací súd bude musieť v zmysle intencií dovolacieho súdu vyjadriť k podstatným odvolacím\nnámietkam žalobcu, ktoré v napadnutom rozhodnutí úplne absentujú s tým, že bude musieť vychádzať\nzo skutkového stavu reflektujúceho na dokazovanie vykonané na odvolacom súde.\n68. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho\nkonania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).\n69. Odvolací súd je právnym názorom dovolacieho súdu viazaný (§ 455 C.s.p.).\n70. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 611/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:2a14623c-103c-47bb-a9dd-fe921134549d", "datum": "2025-07-01", "vztah": "porusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cob/12/2017", "guid": "0588a088-786e-4526-bbd0-b59c90220930:63829b7d-d035-40bd-95ff-4d103ef5fea7", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:2c383734-690f-4734-8f69-53408475a416", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1"}, {"guid": "ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 591/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 591/2012 z 4. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55fc7671-7970-4e60-b706-94ee2a748e87"}, {"guid": "ussr:47fc132b-33f1-4095-abcf-ea56fe6b15f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 541/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 541/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47fc132b-33f1-4095-abcf-ea56fe6b15f2"}, {"guid": "ussr:fd03c33d-23a2-46cb-a9f5-5493d787dd6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 541/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 541/2011 z 25. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-25", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd03c33d-23a2-46cb-a9f5-5493d787dd6e"}, {"guid": "ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-01", "citacie_n": 611, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:107aaa04-1fb0-4332-9d2a-2aad78aacf7c"}, {"guid": "ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 155/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/07 z 3. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-03", "citacie_n": 525, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85dcea8c-3282-4d8c-835b-80b4ca2e3493"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "0588a088-786e-4526-bbd0-b59c90220930:63829b7d-d035-40bd-95ff-4d103ef5fea7", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8417200215.1", "spisova_znacka": "1Cob/12/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Cob/12/2017 z 27. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2017-03-27", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8417200215.1"}, {"guid": "993d97f4-48a3-454b-8fd0-80619b4e08d8:cae343b8-14f7-4154-b01f-61aa6516249d", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Cob/109/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/109/2014 z 25. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-09-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/993d97f4-48a3-454b-8fd0-80619b4e08d8:cae343b8-14f7-4154-b01f-61aa6516249d"}, {"guid": "f5016ae0-6cb4-4809-b7fe-854ffe157bf9:48b859ce-d6e3-4bb0-a77a-5dd0a5f818d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Cob/275/2009", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/275/2009 z 3. 6. 2010", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2010-06-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f5016ae0-6cb4-4809-b7fe-854ffe157bf9:48b859ce-d6e3-4bb0-a77a-5dd0a5f818d0"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:2a14623c-103c-47bb-a9dd-fe921134549d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.611.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 611/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 611/2024 z 1. 7. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-07-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.611.2024.1"}, {"guid": "ussr:a5835b9b-c895-4d1f-a8cc-9385235ed608", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.621.2024.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 621/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 621/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.621.2024.1"}, {"guid": "70c87ea1-a40b-4a4c-a307-1bfecf97894d:69eec89c-5670-4797-8d5b-bf3f9aa1ddbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6", "spisova_znacka": "2Obdo/27/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/27/2025 z 28. 4. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:1309200185.6"}, {"guid": "87929a1f-f793-4432-a6d2-c0d5d23f6736:76a11a04-1475-4265-80b1-62dc6b0eb8d1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1", "spisova_znacka": "2Obdo/18/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2024 z 29. 4. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-04-29", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7115218042.1"}, {"guid": "fc8b242f-652f-4959-b360-cf5700c945e7:ac1eb016-4309-41fb-a263-31aaa8e0306f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1309200185.6", "spisova_znacka": "2Cob/200/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/200/2022 z 14. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1309200185.6"}, {"guid": "bffce9c6-597b-4dec-9cbf-7ac2842a9248:7fee75ea-02d8-4f6a-b468-46f8890abbed", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2024:6119218590.14", "spisova_znacka": "26Cb/27/2019", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 26Cb/27/2019 z 25. 10. 2024", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2024:6119218590.14"}, {"guid": "45f4fcc2-7e9c-48cf-bec3-ebb59810b924:87bd9147-c0c1-4b0a-a9d2-433202875609", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2024:6119218601.17", "spisova_znacka": "26Cb/22/2019", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 26Cb/22/2019 z 24. 9. 2024", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2024-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2024:6119218601.17"}]}