{"guid": "50ec861b-4a18-4f39-bf39-cb36febd1cdb:076a7ec6-c59e-42d5-8583-8de9396e2291", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1", "spisova_znacka": "2Obdo/51/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/51/2022 z 28. 2. 2023", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2023, sp. zn. 2Obdo/51/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1", "identifikacne_cislo": "1305209064", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Soňa Pekarčíková", "sudca_id": 127, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-pekarcikova-127", "datum_vydania": "2023-02-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "II. ÚS 407/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:cd3afdaf-b230-40aa-a409-8c6103b26fda", "datum": "2023-08-24", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "nazov": "§ 453 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-453.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-453"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-453", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/076a7ec6-c59e-42d5-8583-8de9396e2291", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1/text", "citacie_n": 7, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Obdo/51/2022\n1305209064\n28. 02. 2023\nMgr. Soňa Pekarčíková\nECLI:SK:NSSR:2023:1305209064.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej\na členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v spore žalobcu: LINEA Property,\ns.r.o. Drieňová 34, 821 02 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 31 322 247, právne zast. Mgr.\nVladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Rožňavská 2, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov,\nproti žalovanému: Duslo a.s., Administratívna budova, ev. č. 1236, 927 03 Šaľa, IČO: 35 826 487,\nprávne zastúpenému agner & partners, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Špitálska 10, 811 08\nBratislava, IČO: 36 722 758, o zaplatenie sumy 106.760,81 Eur s prísl., v konaní o dovolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. septembra 2021, č. k. 1Cob/19/2020-1009 v spojení s\nopravným uznesením, č. k. 1Cob/19/2020-987 zo dňa 17. februára 2022, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalobcu o d m i e t a.\nII. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd\" alebo ,,súd prvej inštancie\") svojím v poradí tretím\nrozsudkom zo dňa 11. septembra 2019, č. k. 23Cb/82/2005-934 v spojení s opravným uznesením, č. k.\n23Cb/82/2005-987 zo dňa 15. októbra 2019, konanie v časti 85.485,32 Eur s úrokom z omeškania vo\nvýške 9% ročne od 1. januára 2015 do 31. decembra 2018 zastavil (výrok I.) a žalobu žalobcu zamietol\n(výrok II.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému\ntrovy konania v plnom rozsahu (výrok III.).\n1.1. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 6. júna 2005 domáhal\nod žalovaného zaplatenia sumy 1.300.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 1. júna\n2001 až do zaplatenia a náhrady trov konania, čo odôvodnil žalobca tým, že je vlastníkom pozemku\nparc. č. XXXXX/XX a č. XXXXX/XX v N. v k.ú. N.-H. (ďalej aj ,,nehnuteľnosť\"), v ktorých má žalovaný\nzabudovaný 2. kanál chemických odpadových vôd (ďalej aj ,,X. G.\"), ktorý užíva bez právneho dôvodu.\n2. B.. bol vybudovaný na základe individuálneho právneho aktu, ktorým bolo rozhodnutie D. výboru\nhlavného mesta SR Bratislavy, odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva zo dňa 10.\nfebruára 1988. Investorom predmetnej líniovej stavby bolo vtedajšie CHZJD n.p. (po transformáciách\nk dnešnému dňu DUSLO, a.s. Administratívna budova ev. č. XXXX, S., odštepný závod ISTROCHEM,\nNobelova 34, Bratislava, teda žalovaný). Toto rozhodnutie bolo vydané v zmysle ust. § 9 zákona\nč. 138/1973 Zb. o vodách, ustanovení zákona SNR č. 135/1974 Zb. o štátnej správe vo vodnom\nhospodárstve a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Dňa 13. januára 1992 bolo Úradom životného\nprostredia hlavného mesta SR Bratislava, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia, vydané\nrozhodnutie o povolení na trvalé užívanie vodohospodárskeho diela 2. kanál chemických odpadových\nvôd, pričom ako sa uvádza v tomto rozhodnutí, predmetná stavba je charakterizovaná a kvalifikovaná\nako stavba líniového charakteru. Predmetné povolenie bolo vydané v zmysle ust. § 9 ods. 4 zákona č.\n138/1973 Zb. o vodách. V zmysle predmetného zákona a rozhodnutia bolo zriadené ochranné pásmo k\n2. kanálu chemických odpadových vôd. Na užívanie žalovanému nevznikol podľa žalobcu žiadny právny\n\ntitul, nakoľko nemá zriadené vecné bremeno a ani neuzavrel nájomnú zmluvu na užívanie pozemku.\nUžívanie pozemku žalovaným obmedzuje vlastnícke právo žalobcu, keďže pre existenciu odpadového\nkanála nemôže pozemok využívať na prípadnú výstavbu, ktorá by bola vhodná k existujúcim objektom.\nUžívaním pozemkov bez právneho dôvodu vzniká žalovanému bezdôvodné obohatenie podľa § 451\nObčianskeho zákonníka.\n2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho v poradí tretieho rozhodnutia uviedol, že sa pri svojom\nrozhodovaní pridržiaval svojich doterajších zistení uvedených vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch\n(rozsudok okresného súdu č.k. 23Cb/82/2005-222 zo dňa 31. marca 2008 zrušený uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 24. júna 2009, č.k. 3Cob/194/2008-284 a rozsudok okresného súdu č.k.\n23Cb/82/2005-366 zo dňa 17. mája 2010 zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.\nfebruára 2001, č.k. 3Cob/251/2010-414) a najmä právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v\njeho uznesení č.k. 3Cob 251/2010-414 zo dňa 16. februára 2011, v ktorom odvolací súd nariadil súdu\nprvej inštancie zaoberať sa správnosťou záverov znaleckého dokazovania a námietkami vznesenými\nžalovaným. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie, preto ako prvé riešil pri svojom rozhodovaní\nnámietky žalovaného, ktoré spočívali v prvom rade v námietke premlčania žalobného návrhu žalobcu.\nSúd prvej inštancie mal za to, že právny vzťah žalobcu a žalovaného sa riadi ustanoveniami Obchodného\nzákonníka s odkazom na § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, takže na inštitút premlčania súd použil\n§ 387 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka a ustálil ako prvý deň začatia plynutia premlčacej\ndoby deň, kedy sa žalobca stal vlastníkom pozemku par. č. XXXXX/XX a č. XXXXX/XX v N. v k.\nú. N.-H.. Za takýto deň súd považoval deň 9. decembra 1996, pretože tento deň bol zapísaný na\npríslušnom liste vlastníctva žalobcu č. XXXX ako deň kúpnej zmluvy a prechodu vlastníckeho práva\nžalobcu k predmetnému pozemku. Túto skutočnosť zároveň nepriamo potvrdil sám žalobca, ktorý sa\nod žalovaného domáhal finančnej náhrady za 2. kanál odpadových chemických vôd už od 15. marca\n2000, pričom táto skutočnosť vyplynula z listu žalobcu žalovanému zo dňa 17. februára 2005, v ktorom\nžalobca požadoval od žalovaného uvedenú finančnú náhradu od 15. marca 2000. Z uvedeného bolo\npodľa okresného súdu zrejmé, že žalobca, i keď predmetnú výzvu písal dňa 17. februára 2005, cítil sa\nbyť vlastníkom predmetného pozemku najneskôr k dátumu 15. marca 2000, takže súd prvej inštancie\nuzavrel, že vlastníkom predmetného pozemku musel byť žalobca najneskôr k tomuto dátumu (15. marca\n2000), pričom podľa zápisu v katastri nehnuteľnosti sa vlastníkom predmetného pozemku stal žalobca\nuž 9. decembra 1996.\n2.1. Z uvedeného dôvodu považoval súd prvej inštancie dátum 9. decembra 1996 za deň, kedy\nna žalobcu prešlo vlastnícke právo k predmetnému pozemku, na základe čoho získal, resp. mal\nzískať pri odbornej starostlivosti vedomosť o tom, že na predmetnom pozemku sa nachádza 2. kanál\nodpadových chemických vôd. Nakoľko sa teda žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku dňa 9.\ndecembra 1996, najneskôr sa ako vlastník predmetného pozemku však sám cítil ku dňu 15. marca\n2000, a teda ako vlastník musel mať pri vynaložení všetkej starostlivosti vedomosť o existencii 2.\nkanálu odpadových chemických vôd. Skutočnosť, že existencia predmetného kanálu nebola v katastri\nnehnuteľností zapísaná ako stavba, nemožno pripísať na vinu žalovaného, nakoľko o tejto skutočnosti\nmal vedomosť predchádzajúci vlastník predmetných pozemkov, ktorý túto skutočnosť mal pri uzatváraní\nkúpnej zmluvy žalobcovi oznámiť a ak tak neurobil a žalobca uvedenú informáciu nenadobudol od\npredchádzajúceho vlastníka predmetného pozemku, ide o zavinenie nie žalovaného, ale práve tohto\npredchádzajúceho vlastníka predmetného pozemku. Týmto dátumom prechodu vlastníckeho práva na\nžalobcu začala plynúť aj premlčacia doba na uplatnenie prípadného nároku na finančné odškodnenie z\nakéhokoľvek právneho titulu voči žalovanému vlastníkovi 2. kanála odpadových chemických vôd. Keďže\nvšak žalobca podal žalobu až dňa 6. júna 2005, súd prvej inštancie mal za to, že nakoľko premlčacia\ndoba vyššie uvedeného prvého dňa začatia jej plynutia uplynula dňa 9. decembra 2000 (4 roky odo dňa 9.\ndecembra 1996), najneskôr však 15. marca 2004 (4 roky odo dňa 15. marca 2000), je žalobcova žaloba\npodľa § 387 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka premlčaná, preto ju prvoinštančný súd zamietol.\n2.2. Nad rámec uvedeného, súd prvej inštancie uviedol, že v prípade, ak by žalobu nezamietol z\ndôvodu premlčania žalobného nároku, tak by ju pravdepodobne zamietol z dôvodu sporného právneho\ntitulu na žalovanú sumu, nakoľko žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal, že vlastníctvo 2. kanálu\nodpadových chemických vôd žalovaným obmedzuje žalobcovo vlastnícke právo predmetných pozemkov\na ak áno, tak aké by malo byť finančné odškodnenie takéhoto prípadného obmedzenia.\n3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako ,,odvolací súd\" alebo ,,krajský súd\") ako súd odvolací\nrozsudkom zo dňa 30. septembra 2021, č. k. 1Cob/19/2020-1009, v spojení s opravným uznesením,\n\nč. k. 1Cob/19/2020-987 zo dňa 17. februára 2022, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nzo dňa 11. septembra 2019 v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. októbra 2019 v napadnutej\nzamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil\n(výrok I.), žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%\n(výrok II.).\n3.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho\nsúdu č.k. 3Cob/194/2008-284 zo dňa 26. apríla 2008, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok súdu\nprvej inštancie vo veci, daný prípad nemožno posudzovať podľa § 37a zákona č. 138/1973 Zb. v znení\nzákona č. 199/1995 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 01.10.1995. V čase vydania rozhodnutia č. Vod.\nXXXX/XXX-XX (XX. T. XXXX) upravoval majetkovo právne vysporiadanie súvisiace s užívaním stavby\nna cudzom pozemku len v § 37 ods. 2 a 4 zákona č. 138/1973 Zb. a to tak, že bolo možné nehnuteľnosť\nvyvlastniť, ak sa ju nepodarilo získať dohodou, teda neupravoval zriadenie zákonného vecného\nbremena. Zriaďovanie a prevádzkovanie vodohospodárskych stavieb (vodovodných a kanalizačných\nradov, ktoré sú vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme) na cudzích\nnehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo podľa § 9 a s tým\nsúvisiace povinnosti vlastníka, ktoré sú vecným bremenom podľa osobitného zákona - § 151n a nasl.\nObčianskeho zákonníka, a za ktoré patrí vlastníkovi pozemku náhrada podľa predpisov o vyvlastnení\n- vyhlášky Federálneho ministerstva financií č. 122/1984 Zb. o náhradách pri vyvlastnení stavieb,\npozemkov, porastov a práv k nim, bolo zavedené až novelou zákona o vodách č. 199/1995, ktorá\nnadobudla účinnosť 01.10.1995. S poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia predmetného\nzákona o vodách a s prihliadnutím na zákaz retroaktivity mal súd za to, že § 37a nemožno aplikovať aj\nna právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona č. 199/1995 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon\nč. 138/1973 Zb. o vodách, a preto súd uzavrel, že v danom právnom prípade nemohlo zákonné vecné\nbremeno v prospech žalovaného vzniknúť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Národného\nvýboru hlavného mesta SSR Bratislavy, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva\nč. Vod.XXXX/XXX-XX zo dňa 10. februára 1988 tak, ako je to ustanovené v § 37a ods. 2 a 3 zákona\nč. 137/1973 Zb., nakoľko takáto právna úprava v čase vydania predmetného rozhodnutia v zákone o\nvodách absentovala.\n3.2. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd skonštatoval, že na posúdenie prípadného práva na\nnáhradu za zriadenie stavby na pozemku žalobcu je potrebné aplikovať zákon č. 138/1973 Zb. o vodách\nplatný a účinný v čase zriadenia vodohospodárskej stavby, t.j. 10. februára 1988 (v zmysle platnej a\núčinnej právnej úpravy sa pripúšťala len dohoda alebo vyvlastnenie, ak nedošlo k dohode) a nemožno\ntak aplikovať § 37a ods. 4 predmetného zákona, ktorý nadobudol účinnosť až dňa 01.10.1995.\n3.3. Odvolací súd ďalej uviedol, že keďže v čase zriadenia dotknutého vodohospodárskeho diela právna\núprava pripúšťala len vyvlastnenie pozemkov alebo získanie pozemkov dohodu, je potrebné podľa súdu\nposúdiť prípadný nárok vlastníka nehnuteľnosti za obmedzenie užívania primerane podľa inštitútu, ktorý\nje mu svojim charakterom najbližší, teda vecnému bremenu, a aj keď v danom prípade zákon č. 183/1973\nZb. účinný v čase zriadenia vodohospodárskeho diela neuvádzal, že vzniká vecné bremeno za náhradu,\nje potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy.\n3.4. Krajský súd ďalej vo veci skonštatoval, že finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva\nje podľa mienky odvolacieho súdu jednorazová, nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je podľa\nsúdu nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na\nfinančnú náhradu za už vzniknuté obmedzenie vlastníckeho práva (pozri rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14. apríla 2016 týkajúci sa nároku na finančnú\nnáhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve\nbytov a nebytových priestorov). Krajský súd uviedol, že vyššie uvedený právny názor, že nárok na\nfinančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v prípade zákonného vecného bremena má\nformu jednorazovej náhrady, prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn.\n8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom sa zaoberal otázkou náhrady za zriadenie vecného\nbremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom\nusporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.\nNajvyšší súd tu skonštatoval, že názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 je použiteľný aj na\npriznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., pretože aj\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí k tzv. legálnym (zákonným)\nvecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzenia vlastníckeho práva. Ďalej skonštatoval, že ak\njudikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 183/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo\n\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, nemôže tomu byť inak ani\npri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri\nmajetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie\núzemné celky.\n3.5. Podľa mienky odvolacieho súdu boli vyššie uvedené právne závery prijaté v rozhodnutí Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 a v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 aplikovateľné\naj na posudzovaný prípad, nakoľko všetky uvedené legálne vecné bremená majú jednotiace znaky,\nt.j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru\ns významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a\nnezapisujú sa do katastra nehnuteľností. S poukazom na dané jednotiace prvky nemôže byť tomu inak\nani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor\nneexistujú žiadne presvedčivé argumenty.\n3.6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto odvolací súd považoval nárok žalobcu za premlčaný,\navšak nie z dôvodov, ktoré prezentoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd\npovažoval za moment relevantný pre vznik nároku na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva vybudovanie 2. kanálu chemických odpadových vôd na základe individuálneho správneho aktu\nzo dňa 10. februára 1988, prípadne povolenie jeho trvalého užívania na základe rozhodnutia Úradu\nživotného prostredia hlavného mesta SR Bratislava, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia\nzo dňa 13. januára 1992. Keďže žaloba o zaplatenie sumy 106.760,81 Eur s príslušenstvom bola podaná\nna súde dňa 6. júna 2005, krajský súd skonštatoval, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy\nje premlčaný. Obsah odvolania žalobcu z hľadiska odvolacích dôvodov nebol podľa odvolacieho súdu\nspôsobilý spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto odvolací\nsúd za daného stavu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1\nCSP ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní v tejto časti plne úspešný.\n4. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ\")\nodôvodnené podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.\n5. Dovolateľ tvrdí prípustnosť svojho dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., nakoľko\nrozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo podľa žalobcu v nesprávnom právnom posúdení veci a záviselo\nod vyriešenia otázok, ktoré neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené, a síce:\n1. Možno založiť verejnoprávne vecné bremeno k vodohospodárskej líniovej stavbe na základe\nanalogickej aplikácie právnej úpravy vecného bremena, t.j. bez výslovnej zákonnej úpravy?\n2. Je vodohospodárska líniová stavba slúžiaca na vypúšťanie odpadových vôd pochádzajúcich výlučne\nzo súkromného podnikania stavbou vo verejnom záujme?\n3. Má vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová stavba nárok na jednorazovú\nnáhradu vopred za celé obdobie trvania obmedzenia jeho vlastníckeho práva, alebo má nárok na\nnáhradu opakovanú, vyplácanú spätne za uplynulé obdobia skutočného trvania obmedzenia?\n5.1. Dovolateľ zastáva názor, že verejnoprávne vecné bremeno nemožno založiť analogickou aplikáciou\nzákona, musí byť zriadené zákonom výslovne; vodohospodárska líniová stavba slúžiaca na vypúšťanie\nodpadových vôd pochádzajúcich výlučne zo súkromného podnikania nie je stavbou vo verejnom záujme\na vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová stavba má nárok na opakovanú\nnáhradu, vyplácanú spätne. Svoje závery argumentačne oprel o tvrdenia uvedené nižšie v bode 6.\nodôvodnenia tohto rozhodnutia.\n6. Dovolateľ súhlasí so záverom odvolacieho súdu (ako i súdu prvej inštancie), keď tento v bode\n17. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že ,,zákon č. 138/1973 Zb. v znení účinnom v čase\npovolenia vybudovania, aj povolenia užívania kanálu neobsahoval právnu úpravu vzniku vecného\nbremena a na posúdenie prípadného práva na náhradu za zriadenie stavby na pozemku žalobcu\nje potrebné aplikovať zákon č. 138/1973 Zb. platný v čase zriadenia vodohospodárskej stavby, t.j.\n10. februára 1988 a nemožno tak aplikovať § 37a ods. 4 zákona, ktorý nadobudol účinnosť až dňa\n01.10.1995\". Nesúhlasí však s právnym posúdením odvolacieho súdu, keď tento dospel k záveru, že\nna základe aplikácie analógie práva založil svoje rozhodnutie na závere, že ,,Keďže v čase zriadenia\ndotknutého vodohospodárskeho diela právna úprava pripúšťala len vyvlastnenie pozemkov alebo\nzískanie pozemkov dohodou, je potrebné posúdiť prípadný nárok vlastníka nehnuteľnosti za obmedzenie\nužívania primerane podľa inštitútu, ktorý je mu svojim charakterom najbližší, teda vecnému bremenu\".\n\nÚčelom inštitútu vecného bremena podľa dovolateľa nie je založiť nárok na poskytnutie náhrady za\nobmedzenie vlastníckeho práva, naopak jeho účelom je vlastnícke právo obmedziť a otázka náhrady\nza takéto obmedzenie je až sekundárna. V prípade zákonného vecného bremena (t.j. nanúteného\nzaťaženia veci) je potrebné mať na pamäti čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého je vyvlastnenie,\nalebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a\nto na základe zákona a za primeranú náhradu. Dovolateľ tvrdí, že pri výklade normy zakladajúcej vecné\nbremeno a náhradu zaň, je potrebné uprednostniť výklad, ktorý je v prospech vlastníka, t.j. v otázke miery\nobmedzenia vlastníckeho práva to má byť výklad zužujúci a v otázke náhrady naopak výklad rozširujúci\n(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/268/2005).\nAko nesprávny hodnotí dovolateľ i záver odvolacieho súdu v bode 18. odôvodnenia jeho rozsudku: ,,\nPreto aj keď v danom prípade zákon č. 183/1973 Zb. účinný v čase zriadenia vodohospodárskeho diela\nneuvádzal, že vzniká vecné bremeno za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11\nods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy\". Tvrdí, že z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vôbec nevyplýva, že by k\nobmedzeniu vlastníckeho práva malo dochádzať výlučne vecným bremenom, naopak ústavná úprava\nvyslovuje jasnú požiadavku zákonnej formy obmedzenia vlastníckeho práva, čo jasne vylučuje obmedziť\nvlastnícke právo na základe použitia analógie.\n6.1. Dovolateľ nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu ani v otázke spôsobu náhrady, keď tento v bode\n18. odôvodnenia rozsudku uviedol: ,,Finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je podľa\nmienky odvolacieho súdu jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby\npri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za\nuž vzniknuté obmedzenie vlastníckeho práva (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14. apríla 2016 týkajúci sa nároku na finančnú náhradu za obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových\npriestorov)\". Predmetný záver hodnotí dovolateľ ako arbitrárny a nelogický a tvrdí, že náhrada za\nobmedzenie vlastníckeho práva síce môže byť jednorazová (predstavujúca ekvivalent nájomného za\ndobu desiatok rokov), avšak násobne vyššie ako náhrada opakovaná (vyplácaná priebežne, vo výške\nročného nájomného za každý rok trvania obmedzenia). Pokiaľ sa žalobca domáhal opakovanej náhrady,\nnedomáhal sa opakovaného poskytnutia vysokej jednorazovej náhrady, ale domáhal sa ekvivalentu\nnájomného zodpovedajúceho vždy konkrétnemu obdobiu trvania obmedzenia. Záver odvolacieho súdu\nhodnotí dovolateľ ako ,,založený na falošnom predpoklade\", že každý nový vlastník by požadoval\njednorazovú náhradu za celú dobu trvania vecného bremena, kedy sa javí, ako logické nárok\nna opakovanú náhradu nepriznávať. Podľa dovolateľa spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi\noprávnenou a povinnou osobou zodpovedá výlučne náhrada opakovaná, vo výške zodpovedajúcej\nnájomnému vždy za príslušný rok, nakoľko dĺžka trvania obmedzenia nie je spravidla vopred známa\n(dĺžka doby existencie kanála je závislá jednak na dobe existencie samotného podniku, resp. výroby\nprodukujúcej odpadové vody a súčasne aj na predpisoch na ochranu životného prostredia).\n6.2. Dovolateľ ako ďalšiu nesprávnosť vyplývajúcu z aplikácie jednorazovej formy náhrady vidí v\nnemožnosti vlastníka získať primeranú náhradu, nakoľko priamym dôsledkom jednorazovej náhrady\nje totiž zredukovanie lehoty na jej uplatnenie na dĺžku premlčacej lehoty počítanej od zriadenia\nvecného bremena, pričom väčšina vlastníkov dotknutých nehnuteľností sa o vzniku vecného bremena v\npremlčacej lehote ani nedozvie a priamym dôsledkom takéhoto posudzovania náhrady za obmedzenie\nvyplývajúce z vecného bremena je stav, že vlastník má možnosť domáhať sa náhrady za obmedzenie\njeho vlastníckeho práva trvajúce desiatky rokov iba v nepomerne krátkej lehote.\nDovolateľ na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 30.\nseptembra 2021 zrušil.\n7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že dovolacia otázka č. 3, uvedená\nžalobcom (jednorazová finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva), už bola ustálenou\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn.\n7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014 (R 73/2016), 2Cdo/194/2019, 8Cdo/17/2019. Žalovaný sa stotožnil so\nzáverom odvolacieho súdu, že závery prijaté v predmetných rozhodnutiach dovolacieho súdu sú plne\naplikovateľné aj v súdenej veci, nakoľko všetky v nich uvedené legálne vecné bremená majú jednotiace\nznaky, t.j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného\ncharakteru s významným súkromnoprávnym prvkom, okruh oprávnených subjektov je vymedzený\ndruhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností. Dovolateľom položenú číslom 2 označenú otázku,\nresp. jej zodpovedanie nemá podľa žalovaného pre dané konanie žiadny význam, nakoľko v konaní\nnebolo nikdy sporné, že by sa v prípade stavby nemalo jednať o stavbu vo verejnom záujme, žalobca\ntvrdenia žalovaného v tomto smere nikdy nespochybnil. K dovolateľom položenej otázke pod číslom 1\n\nžalovaný uviedol, že sa plne stotožňuje s postupom krajského súdu, keď tento v situácii, keď dospel k\nzáveru, že platná právna úprava taký druh vzťahu, aký vznikol medzi právnymi predchodcami žalobcu\na právnym predchodcom žalovaného, nijako špeciálne neupravovala, preto pristúpil k použitiu analógie.\nNa základe uvedených skutočností navrhol žalovaný, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol ako\nneprípustné alter., aby dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol a žalovanému priznal plnú náhradu\ntrov dovolacieho konania.\n8. Dovolací súd dáva do pozornosti, že z aktuálneho výpisu z Obchodného registra vyplýva skutočnosť,\nže došlo k zmene právnej formy a obchodného mena žalobcu odo dňa 21. decembra 2021 z LINEA,\nInvestičné družstvo na LINEA Property, s.r.o.\n9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd\" alebo ,,najvyšší súd\") ako súd dovolací\n(§ 35 C.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p.,\nbez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie\nžalobcu treba odmietnuť.\n10. Podľa ustanovenia § 419 C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to\nzákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,\nže dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie\nnemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. Otázka posúdenia, či\nsú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej\nprávomoci dovolacieho súdu.\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. alebo § 421 C.s.p. v spojení s §\n431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1\npísm. b/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania\npredpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako\nnajvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 01.07.2016 dáva dovolaciemu\nsúdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ\nriešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej\nčinnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t.j. právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).\n13. Dovolateľ tvrdí prípustnosť svojho dovolania, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo\nv nesprávnom právnom posúdení veci a záviselo od vyriešenia nasledovných otázok, ktoré neboli v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešené:\n1. Možno založiť verejnoprávne vecné bremeno k vodohospodárskej líniovej stavbe na základe\nanalogickej aplikácie právnej úpravy vecného bremena, t.j. bez výslovnej zákonnej úpravy?\n2. Je vodohospodárska líniová stavba slúžiaca na vypúšťanie odpadových vôd pochádzajúcich výlučne\nzo súkromného podnikania stavbou vo verejnom záujme?\n3.\nMá vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová stavba nárok na\njednorazovú náhradu vopred za celé obdobie trvania obmedzenia jeho vlastníckeho práva, alebo má\nnárok na náhradu opakovanú, vyplácanú spätne za uplynulé obdobia skutočného trvania obmedzenia?\n14. Všeobecne platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť\nrozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť\nhypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie,\na ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom.\n14.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že pre posúdenie - či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo\nveci samej - a teda aj pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany\nsporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale výlučne záver súdu rozhodujúceho o\njej dovolaní.\n\n15. V rozhodovanej veci dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom nastolená právna otázka\nč.1: ,,Možno založiť verejnoprávne vecné bremeno k vodohospodárskej líniovej stavbe na základe\nanalogickej aplikácie právnej úpravy vecného bremena, t.j. bez výslovnej zákonnej úpravy?\" je otázkou\nhypotetickou, ktorá nie je rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej.\n15.1. Dôvodom pre rozhodnutie vo veci samej nebolo vyriešenie žalobcom sformulovanej právnej otázky,\nnakoľko tak ako súd prvej inštancie, tak ani súd odvolací nezaložili verejnoprávne vecné bremeno\nk spornej stavbe, resp. žiadny z vo veci konajúcich súdov nezaložil verejnoprávne vecné bremeno\nk líniovej stavbe - 2. kanál chemických odpadových vôd. Sám odvolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia vysvetlil, že pre vec rozhodnom čase upravoval majetkovo právne vysporiadanie súvisiace\ns užívaním stavby na cudzom pozemku len § 37 ods. 2 a 4 zákona č. 138/1973 Zb. a to tak, že bolo\nmožné nehnuteľnosť vyvlastniť, ak sa ju nepodarilo získať dohodou, teda zákon neupravoval zriadenie\nzákonného vecného bremena, resp. takáto právna úprava v čase vydania predmetného rozhodnutia\nNárodného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného\nhospodárstva č. Vod.XXXX/XXX-XX zo dňa 10. februára 1988 v zákone o vodách absentovala. Práve\nz dôvodu potreby posúdenia prípadného práva na náhradu za zriadenie stavby na pozemku žalobcu\na z dôvodu absentujúcej právnej úpravy (ktorá v čase zriadenia dotknutého vodohospodárskeho diela\npripúšťala iba vyvlastnenie pozemkov alebo získanie pozemkov dohodu) odvolací súd vychádzajúc aj z\nčl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy pristúpil k posúdeniu prípadného nároku vlastníka nehnuteľnosti\nza obmedzenie užívania primerane podľa inštitútu, ktorý je mu svojim charakterom najbližší, teda\nvecnému bremenu.\n15.2. Nevyhnutným predpokladom k tomu, aby súd mohol rozhodnúť o tom, či vôbec a pokiaľ áno, tak aká\nkonkrétna náhrada žalobcovi za ním tvrdené obmedzenie jeho vlastníckeho práva patrí, je vyhodnotenie\nprávneho vzťahu, aký vznikol medzi subjektami, resp. prioritne zistenie existencie právneho titulu, na\nzáklade ktorého v minulosti právny predchodca žalovaného užíval pozemky žalobcu (prípadne jeho\nprávnych predchodcov), a následne zistenie aj právneho titulu, na základe ktorého užíva žalovaný\npozemky žalobcu v súčasnosti. Až vzápätí súd môže pristúpiť k ustáleniu potenciálnej náhrady, kedy\nzisťuje, či vlastníkovi prislúcha vôbec nejaká náhrada, či je jednorazová prípadne opakovaná, aká je jej\nvýška, v akej lehote sa táto premlčuje, a či je spôsobilá prechodu, resp. prevodu na právneho nástupcu.\nPoužitie analógie inštitútu zákonného vecného bremena predstavuje v súdenej veci spôsob, ako vyriešiť\ndlhodobo neusporiadané vzťahy k nehnuteľnostiam vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú\npovolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu. Dovolací súd v tejto súvislosti teda konštatuje,\nže základným východiskom pre priznanie, resp. nepriznanie náhrady za obmedzenie vlastníckeho\npráva je právna kvalifikácia vzťahu medzi vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku a vlastníkom cudzej\nstavby, ktorá na tomto pozemku stojí. V predmetnej veci dospel odvolací súd k záveru, že v súdenej\nveci platná právna úprava takýto druh vzťahu nijako špeciálne neupravovala, následne preto pristúpil\nk použitiu analógie inštitútu najviac zodpovedajúcemu svojou povahou, obsahom a účelom vzťahu\nmedzi vlastníkom pozemku a vlastníkom cudzej stavby, a to inštitútu vecného bremena. Z uvedeného\njednoznačne vyplýva, že odvolací súd nijaké verejnoprávne vecné bremeno k vodohospodárskej líniovej\nstavbe nezaložil, iba zvolil analogické použitie inštitútu pre vec najbližšiemu, teda inštitútu zákonného\nvecného bremena, na preklenutie absentujúcej právnej úpravy náhrady za užívanie pozemku, ergo pre\nrozhodnutie vo veci nebola dovolateľom formulovaná otázka kľúčová, resp. jej riešenie by ostalo bez\nvýznamu pre rozhodnutie vo veci predmetného konania, preto sa touto nezaoberal.\n16. V súvislosti s vyššie uvedeným dovolací súd považuje za obsahovo komplexnejšie následne\nsa vyjadriť k dovolateľom nastolenej otázke pod č. 3, a síce: ,,Má vlastník pozemku, na ktorom je\numiestnená vodohospodárska líniová stavba nárok na jednorazovú náhradu vopred za celé obdobie\ntrvania obmedzenia jeho vlastníckeho práva, alebo má nárok na náhradu opakovanú, vyplácanú spätne\nza uplynulé obdobia skutočného trvania obmedzenia?\" a uvádza nasledovné:\n17. Na to, aby bola daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., nemohla byť\ndovolateľom nastolená právna otázka predmetom posudzovania zo strany dovolacieho súdu pred\npodaním dovolania. Ak už určitú (dovolateľom vymedzenú) právnu otázku dovolací súd meritórnym\nspôsobom posúdil (t.j. vyjadril sa k otázke výkladu alebo aplikácie určitého zákonného ustanovenia), je\npotrebné považovať konkrétnu právnu otázku za vyriešenú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, v\ndôsledku čoho je vylúčená prípustnosť podaného dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/\nC.s.p. Zároveň\nje - za predpokladu, že súdy nižšej inštancie danú právnu otázku\n\nrozhodli v súlade\nso skorším rozhodnutím dovolacieho súdu - vylúčená prípustnosť\ndovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.\n17.1. Uvedené úzko súvisí s požiadavkou jednoty judikatúry súdov ako so súčasťou princípu právnej\nistoty zakotveného v čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, ktorý nachádza\nsvoje vyjadrenie aj priamo v zákonnom texte (viď ustanovenia § 220 ods. 2 a ods. 3 C.s.p. upravujúce\nkonanie pred súdom prvej inštancie, resp. § 393 ods. 2\na ods. 3 C.s.p. upravujúce konanie\npred odvolacím súdom).\n17.2. Z uvedených záverov vychádzal dovolací súd aj v rozhodovanej veci a dospel k záveru, že\nprípustnosť dovolania žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. nie je daná. Predmetná právna otázka\nuž bola predmetom meritórneho dovolacieho prieskumu v skutkovo i právne obdobných veciach, a\nto v rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2014 ako i v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/49/2014,\n8Cdo/17/2019, na ktoré poukázal v napadnutom rozsudku krajský súd - pozn. dovolacieho súdu.\n18. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24. marca 2015 týkajúcom sa nároku na\nfinančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.\nz. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vo vzťahu k analogickej situácii, aká je daná aj v tu\nposudzovanej dovolacej veci, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:\n...aj keď v danom prípade zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa §\n23 ods. 5 tohto zákona len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4\nListiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR... Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne\nmajetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné\nbremeno vzniká ,,in rem\", vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na\nspôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého\nnového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne\njednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka\nmal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.\n18.1. Dovolací súd v uznesení sp. zn. 7Cdo/26/2014 poukázal i na Nález Ústavného súdu SR sp. zn.\nIV. ÚS 227/2012 zo dňa 3. mája 2012, v ktorom Ústavný súd SR považoval záver Krajského súdu v\nPrešove sp. zn. 4Co/66/2011 o jednorazovej náhrade za vznik vecného bremena v obdobnom prípade\nza ústavne udržateľný.\n19. I v uznesení zo dňa 14. apríla 2014, sp. zn. 3Cdo/49/2014, najvyšší súd v obdobnej veci zastal\nprávne závery najvyššieho súdu uvedené vyššie v jeho rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014 a citujúc jeho\nzávery v bode 10.1. odôvodnenia rozhodnutia rovnako uviedol, že finančná náhrada za vznik vecného\nbremena je nepochybne jednorazová.\n20. Vyššie uvedený právny názor, že nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v\nprípade zákonného vecného bremena má formu jednorazovej náhrady, prijal Najvyšší súd Slovenskej\nrepublika aj vo svojom ďalšom rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom\nsa zaoberal otázkou náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.\nz. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z\nvlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.\n20.1. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd v bode 17. odôvodnenia poukázal na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26. augusta 2019, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal\nsprávnosťou vyriešenia otázky, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle\nzákona č. 66/2019 Z.z. má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo\nforme pravidelných platieb a v bode 36. odôvodnenia poukázal na ,,obdobnú dovolaciu otázku\" riešenú\nnajvyšším súdom v jeho rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014 a 3Cdo/49/2014 (cit. vyššie v bode 17. a 18.\nodôvodnenia), týkajúcich sa priznania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23\nods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a uviedol, že v rozhodnutiach dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2014 a\n3Cdo/49/2014 vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný na priznávanie primeranej náhrady\nza zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., nakoľko v oboch prípadoch sa jedná\no tzv. legálne (zákonné) vecné bremená a tak zákon č. 182/1993 Z. z. ani zákon č. 66/2009 Z. z.\nexpressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu, a je teda potrebné vychádzať z čl.\n11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Následne, v bode 41. odôvodnenia rozhodnutia sp. zn.\n2Cdo/194/2019 najvyšší súd opätovne uviedol, že Finančná náhrada za vznik vecného bremena je\nnepochybne jednorazová, nemá teda charakter opakovaného plnenia.\n\n21. Dovolací súd v zmysle vyššie uvedeného uvádza, že posúdenie a závery najvyššieho súdu\nprijaté v právne obdobných veciach (7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014, 2Cdo/194/2019, 8Cdo/17/2019), aké\npredstavujú i vec tu posudzovanú, dávajú jednoznačnú odpoveď na tretiu právnu otázku dovolateľa,\na síce vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová stavba, má nárok na\njednorazovú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva.\n21.1. Na základe vyššie uvedeného, vychádzajúc z čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy, za\npotreby posúdenia prípadného nároku vlastníka nehnuteľnosti za obmedzenie užívania nehnuteľnosti v\nsúdenej veci primerane podľa inštitútu, ktorý je mu svojim charakterom najbližší, teda vecnému bremenu,\ndovolací súd teda za správny považuje záver odvolacieho súdu, že finančná náhrada za obmedzenie\nvlastníckeho práva je jednorazová, ergo nemá charakter opakovaného plnenia. Odvolací súd správne\nv odôvodnení svojho rozhodnutia citoval právne závery prijaté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 49/2014 a sp. zn. 8Cdo 17/2019, ktoré považoval za aplikovateľné\naj na posudzovaný prípad.\n22. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. nie je daná, nakoľko dovolací súd predmetnú\nprávnu otázku už vyriešil vo svojom skorších rozhodnutiach, konkrétne v 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014,\n2Cdo/194/2019, 8Cdo/17/2019. Odvolací súd tak v spore rozhodol pri vyriešení právnej otázky, ktorá\nbola pre jeho rozhodnutie určujúca v súlade so záverom vysloveným už v skorších rozhodnutiach\ndovolacieho súdu, a preto neprichádza do úvahy ani prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 421 ods.\n1 písm. a/ C.s.p.\n23. Záverom najvyšší súd uvádza, že nie je oprávnený posudzovať prípustnosť (a dôvodnosť) dovolania\nžalobcu vo vzťahu k dovolateľom nastolenej v poradí druhej právnej otázke: ,,Je vodohospodárska\nlíniová stavba slúžiaca na vypúšťanie odpadových vôd pochádzajúcich výlučne zo súkromného\npodnikania stavbou vo verejnom záujme\"?.\n23.1. Pre odôvodnenie predmetného záveru dovolací súd predovšetkým poukazuje\nna\ndruhú právnu vetu judikátu R 73/2019 publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 7/2019, ktorá znie nasledovne:\n„Dovolateľ môže v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku,\núspešne argumentovať iba tými dôvodmi, ktoré už skôr namietol v odvolaní, avšak odvolací súd tieto\ndôvody meritórne posúdil v jeho neprospech\".\n23.2. Žalobca predmetnú argumentáciu v odvolaní neuviedol, dovolací súd sa tak nemôže vecne\nzaoberať námietkou, ktorou sa odvolací súd meritórne nezaoberal.\n23.3. Dovolací súd naviac uvádza, že dovolanie nie je možné považovať za ďalšie odvolanie (k tomu\nvid. ust. § 366 C.s.p.) a vychádzajúc z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku konštatuje, že\ntzv. ,,novoty\" nie sú v zásade v dovolacom konaní prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný\nprostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt (obdobne\nk tomu 2Obdo/97/2020, 2Obdo/3/2021). Uvedená úprava vyplýva zo zásady, že istota a stabilita,\nnastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.\nVýnimkou je uplatnenie skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného\ndovolania (ust. § 435 C.s.p.).\n24. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzavrel, že nakoľko dovolanie žalobcu nie je prípustné\npodľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. (a jeho prípustnosť nevyplynula ani z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.\na/ C.s.p.) najvyšší súd jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C.s.p. ako dovolanie\nsmerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustné.\n25. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255\nods. 1 C.s.p., s dôrazom na skutočnosť, že žalovaný si ich náhradu v dovolacom konaní neuplatnil.\n26. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (ustanovenie\n§ 451 ods. 2 v spojení s ustanovením § 393 ods. 2, druhá veta C.s.p. a ustanovením § 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {"stav": {"sz": "II. ÚS 407/2023", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:cd3afdaf-b230-40aa-a409-8c6103b26fda", "datum": "2023-08-24", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "1Cob/19/2020", "guid": "e9cbc39e-7568-46dc-8e3a-401819e1e405:726e1a8e-2ea7-4f9d-9baf-d06f3617089a", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "c17256d0-a5dd-409a-81d4-c5a40cac2ee8:fc699c83-11c4-4845-a015-f066a7cd47e3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:4415211779.2", "spisova_znacka": "2Obdo/3/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/3/2021 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:4415211779.2"}, {"guid": "78426e9f-03f3-40b0-9ec1-606f4929542b:8af4c231-c0a1-4aaa-8dcb-db449876be16", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:6710214541.2", "spisova_znacka": "2Obdo/97/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/97/2020 z 30. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:6710214541.2"}, {"guid": "47bf89bb-63c6-4adc-8cea-a72f4a2f5d47:f05e7df7-0de3-48aa-a5c7-fc939e8c7fd5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1", "spisova_znacka": "8Cdo/17/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-30", "citacie_n": 253, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b919a1d8-7d78-4746-b856-5f517e4e8c5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 404/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 404/2026 z 16. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.404.2026.2"}, {"guid": "ussr:cd3afdaf-b230-40aa-a409-8c6103b26fda", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.407.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2023 z 24. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.407.2023.1"}, {"guid": "f3ec4a4d-6b68-4946-81a7-5604dfc1edf0:baaef208-e6c7-4456-bc28-b15e92d4f2f1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7119209006.1", "spisova_znacka": "4Cdo/51/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/51/2024 z 29. 10. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7119209006.1"}, {"guid": "20089adf-8b34-431f-b201-f7961af5276c:92a22d1e-efe4-4c2c-8aac-e3d8a652fc5d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2026:6123379269.1", "spisova_znacka": "11Co/46/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/46/2024 z 27. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2026-01-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2026:6123379269.1"}, {"guid": "1785c6f1-146c-48fe-ad10-888d7611088c:b4c78dab-d758-44e8-923c-76c176c7a6a2", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8122210806.1", "spisova_znacka": "13Co/42/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/42/2024 z 18. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-03-18", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8122210806.1"}, {"guid": "2949e0cf-73e2-483b-9908-360058c05515:f8ed4ae9-922e-4ce6-90e5-68c2e2412733", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1119204147.1", "spisova_znacka": "9Co/3/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/3/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1119204147.1"}, {"guid": "23ad0324-0663-4d1d-b1de-a06f8001627f:9bb33e84-bbc4-4e31-80d2-32f27dd754f4", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:6123230062.1", "spisova_znacka": "1Co/20/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/20/2024 z 22. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:6123230062.1"}]}