{"guid": "ff83d81c-f376-4a0a-8bf9-334b8f504d06:551dfbd2-5922-42d0-9d3b-1d4c34b36e37", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:6613210036.2", "spisova_znacka": "5Obdo/10/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/10/2022 z 14. 6. 2023", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. júna 2023, sp. zn. 5Obdo/10/2022, ECLI:SK:NSSR:2023:6613210036.2", "identifikacne_cislo": "6613210036", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivana Nemčeková", "sudca_id": 500, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-nemcekova-500", "datum_vydania": "2023-06-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 188/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:8993506d-d248-4e69-9a71-8c53b20f56c3", "datum": "2024-03-28", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-373", "nazov": "§ 373 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-373", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-373"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-436", "nazov": "§ 436 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-436", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-436"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-373", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-436"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/551dfbd2-5922-42d0-9d3b-1d4c34b36e37", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:6613210036.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6613210036.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2023:6613210036.2/text", "citacie_n": 16, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/10/2022\n6613210036\n14. 06. 2023\nJUDr. Ivana Nemčeková\nECLI:SK:NSSR:2023:6613210036.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej PhD.\na JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu Ján Debnár, s miestom podnikania Trebeľovce 84, IČO: 32\n623 526, zastúpeného Viktória Hellenbart advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Ulica Martina Rázusa\n23, Lučenec, IČO: 47 250 640, proti žalovanému MORAVOSEED CZ a.s.,\nso sídlom Mušlov 1701/4, Mikulov, Česká republika, IČO: 246 85 381, zastúpenému\nBUŽEK & TEREM advokáti, s.r.o., so sídlom Mariánska 12, Bratislava, IČO: 36 867 276, vedenom na\nOkresnom súde Lučenec pod sp zn. 13Cb/55/2013, o zaplatenie 35.927,76 euro\ns príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici\nzo dňa 24. novembra 2021, č. k. 41Cob/47/2020-1378, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalovaného v časti voči výroku II. napadnutého rozsudku o d m i e t a.\nII. Dovolanie žalovaného vo zvyšnej časti z a m i e t a.\nIII. Žalobca m á voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 7. mája 2020 č. k.\n13Cb/55/2013-1259 (druhým v poradí), v prvom výroku rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť\nžalobcovi sumu 35.927,76 euro s úrokom z omeškania 8,05 % ročne\nod 4. novembra 2013 do zaplatenia. Druhým výrokom žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania\n8,5 % ročne zo sumy 35.927,76 euro od 23. mája 2013 do 3. novembra 2013 a úroku z omeškania 0,45\n% ročne zo sumy 35.927,76 euro od 4. novembra 2013 do zaplatenia zamietol. Posledným výrokom\nrozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa podanou žalobou domáhal,\naby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 35.927,76 euro s príslušenstvom titulom náhrady škody\nv súvislosti s vadným tovarom (osivom) dodaným žalobcovi.\nKúpnu cenu tovaru, ktorú žalovaný vyúčtoval faktúrami č. 2600274 zo dňa 16. februára 2011 v sume\n2.790 eur a č. 2600386 zo dňa 18. mája 2011 v sume 528 eur, žalobca riadne a včas zaplatil. Dodanie\ntovaru, bližšie špecifikovaného v ods. 1 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (ďalej aj „tovar“\nalebo „osivo“), vyplývalo z dodacích listov č. EX-249 k faktúre\nč. 2600274 a č. EX-402 k faktúre č. 2600386.\n3. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ rozsudkom zo dňa 5. marca 2018,\n\nč. k. 13Cb/55/2013-1092 (prvým v poradí), pôvodne žalobu zamietol, tak na odvolanie žalobcu\nKrajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením zo dňa 29. októbra 2019, č. k.\n41Cob/148/2018-1198, tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\nOdvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa dostatočne nevysporiadal so závermi znalcov\nv ich posudkoch podaných vo veci, čo malo za následok nepreskúmateľnosť prvoinštančného\nrozhodnutia.\n4. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení (v poradí druhého) rozsudku uviedol, že žalobca\nako podnikateľ v poľnohospodárskej prvovýrobe a obchodnej činnosti použil osivo\n(semená kapusty partia 0-0051-90096-2) na určený účel a s náležitou odbornou starostlivosťou, pričom\npo vysadení sa v období tvorby hlávok kapusty v júli 2011\nna uvedenom type kapusty objavili príznaky napadnutia bakteriózou, o čom žalobca žalovaného\nbezodkladne informoval. Dňa 26. augusta 2011 došlo k fyzickej kontrole porastov za účasti povereného\nzamestnanca žalovaného, ktorý vyhotovil fotodokumentáciu a odobral niekoľko vzoriek rastlín na\nvykonanie rozboru na prítomnosť bakteriózy. Následne žalovaný dňa 30. septembra 2011, listom\noznačeným ako „reklamace porostu Avak F1“, žalobcovi oznámil, že výsledky skúšky potvrdili prítomnosť\nbakteriózy v žalobcom reklamovanej partii 0-0051-90096-2 kapusty, s tým, že o ďalšom postupe bude\nžalobcu informovať.\nŽalobca požiadal Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave\n(ďalej aj „ÚKSUP“) o vyhotovenie laboratórneho rozboru na prítomnosť škodlivých činiteľov, ktorý na\nzáklade vzoriek odobratých v dňoch 26. - 27. júla 2011 a vykonaného rozboru\nv dňoch 1. až 31. augusta 2011 potvrdil pozitivitu na baktériovú čiernu žilkovitosť\n(ďalej tiež „bakterióza“). Žalovaný listom označeným ako „Stanovisko k reklamaci zelí Avak F1“ zo\ndňa 13. októbra 2011 oznámil žalobcovi, že napriek výsledkom oboch rozborov neuznal žalobcovo\nuplatnenie nárokov zo zodpovednosti za vady, škodu a jej náhradu neuznal z dôvodu, že podľa neho\nk silnému rozvoju choroby došlo vplyvom nepriaznivých klimatických podmienok. Zároveň žalovaný\nnavrhol žalobcovi mimosúdne vyrovnanie formou odberu iného tovaru v hodnote 2.500 eur bez DPH, čo\nžalobca vzhľadom na výšku jemu spôsobenej škody neakceptoval.\n5. Z hľadiska právneho posúdenia veci súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle Nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1212/2012 právomoc na rozhodnutie sporu majú súdy\nSlovenskej republiky, pričom súdom miestne a vecne príslušným na prejednanie a rozhodnutie sporu je\nOkresný súd Lučenec [čl. 4 bod. 1, čl. 5 bod 1 a čl. 7 bod 1 písm. a) a b) Nariadenia]. Taktiež uviedol, že na\nrozhodovanie má byť, podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom\npráve pre zmluvné záväzky (Rím I), použité právo krajiny obvyklého pobytu predajcu - Česká republika\n(kapitola II čl. 3 a 4 Nariadenia). Preto na právne posúdenie veci aplikoval zákon č. 513/1991 Sb. [český]\nObchodní zákonník (ďalej aj „ObZ“), a to ust. § 409 ods. 1, 2, § 420 ods. 1, 2, § 422 ods. 1, § 425 ods.\n1, § 428 ods. 1, 2, § 436\nods. 1-4, § 373, § 374, § 437 ods. 1 a 2, § 440 a § 369 ods. 1 a 2 ObZ v znení\nku dňu 1. februára 2011 a 18. mája 2011 a tiež ust. § 1 nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb. v\nznení účinnom k 2. novembru 2013, kterým se stanoví výše úroků z prodlení a poplatku z prodlení\npodle Občanského zákoníku, a kterým se stanoví minimální výše nákladů spojených s uplatňováním\npohledávky.\n6. Ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil právo (správne nárok, pozn. dovolacieho súdu) titulom náhrady\nškody vzniknutej v dôsledku tvrdených vád dodaného tovaru, ktorej výšku spočívajúcu v ušlom zisku\nšpecifikoval predloženým znaleckým posudkom. Žalobca v rámci notifikácie vád právo z vád tovaru\nneuplatnil dôsledne, keď neuskutočnil voľbu medzi jednotlivými nárokmi z vád podľa § 436 ods. 1 a\n2 ObZ. K notifikácii vád u žalovaného ako predávajúceho došlo bez zbytočného odkladu po tom, čo\nžalobca pri vynaložení odbornej starostlivosti podľa § 428 ods. 1 písm. c) ObZ vady zistil z vykonaných\ntestov na prítomnosť baktérie.\nPodľa súdu v prípade, ak by prítomnosť baktérie (v osive) bola považovaná za vadu tovaru, jednalo by\nsa o podstatné porušenie zmluvy a kupujúcemu by vznikli nároky v zmysle § 436\nods. 1 ObZ, žalobca sa však v tomto prípade mohol domáhať jedine nárokov\nako pri nepodstatnom porušení zmluvy podľa ust. § 437 ods. 1 ObZ, nakoľko nevykonal voľbu medzi\nnárokmi z vád tovaru.\n\n7. Podľa súdu prvej inštancie si žalobca uplatnil právo titulom ušlého zisku a nákladov spojených s\nuplatnením tohto práva, čo vyhodnotil ako legitímne si uplatnenie práva na náhradu škody. Uzavrel, že\nuplatnená náhrada škody podľa § 373 a nasl. ObZ vyplýva z porušenia zmluvných povinností žalovaným\nako predávajúcim tým, že tovar mal vady spočívajúce vo výskyte baktérie a takto kontaminovaným\nosivom následne bola spôsobená škoda na poraste žalobcu, teda v príčinnej súvislosti s vadným plnením\n(osiva) žalovaného bola spôsobená škoda\nvo forme ušlého zisku, ktorý by bol žalobca dosiahol v produkcii (kapusty), keby plnenie nebolo vadné.\n8. Pre vyriešenie zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi baktériou, ktorá bola prítomná\nv ním dodaných semenách kapusty, súd prvej inštancie považoval za podstatnú otázku, či sa žalovaný\ndopustil protiprávneho konania, ak áno, o aké protiprávne konanie\nsa jednalo, ak ním dodaný tovar (semená kapusty) bol kontaminovaný baktériou, a či takéto\nkontaminovanie je možné považovať za protiprávne, a či dodaný tovar trpí vadami.\nPre existenciu protiprávnosti bolo podľa súdu prvej inštancie podstatné, či dodané osivo bolo\nkontaminované, čomu podľa súdu prvej inštancie nasvedčoval rad vzájomne sa doplňujúcich\na nevylučujúcich dôkazov (znalecké posudky, výsledky laboratórnych skúšok), z ktorých\nje možné vyvodiť, že infekcia porastu sa šírila z dodaného osiva. Pri konštatovaní zamorenia osiva,\nnapriek tomu, že zákon nevyžaduje určité vlastnosti a nie je povinnosť kontroly osiva\nna existenciu danej baktérie, bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné posúdiť, či takto dodané osivo\nbolo skutočne možné považovať za osivo v zmysle zákona ako bezvadné.\n9. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie svedka doc. Ing. H., PhD. (znalca v odbore\npoľnohospodárstvo), že „každé osivo vždy nesie určité riziko kontaminácie, ale nie je možné toto riziko\nz hľadiska zodpovednosti za škodu prenášať na kupujúceho, ktorého očakávania\npri kúpe sú zakúpiť vec bez vád hodiacu sa na ním zamýšľaný účel“. Ďalej súd uviedol,\nže pokiaľ žalobca dodal tovar, z ktorého pri štandardných podmienkach nebolo možné dopestovať\nzdravý porast u žalobcu, pričom aj znalci v konaní konštatovali, že príčinou zamorenia porastu v takom\nrozsahu u žalobcu bola kontaminácia osiva, tak takto dodané osivo nespĺňalo zákonné požiadavky\npodľa Obchodného zákonníka ani Viedenského dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru o dodaní tovaru\nhodiaceho sa na účel, pre ktorý sa obvykle používa. Ak teda žalobcovi bolo dodané kontaminované\nosivo a v štandardných podmienkach, za ktorých ho pestoval v príslušnom roku 2010 príčinou zamorenia\nporastu a jeho znehodnotenia bolo kontaminované osivo, tak potom takéto sa nehodilo na účel,\npre ktorý bolo žalobcovi dodané a je ho potrebné považovať za vadné.\n10. Podľa súdu prvej inštancie to, že právne predpisy nepožadujú striktne testovanie osiva na každé\nmožné ochorenie, vrátane baktérie, ktorou bolo napadnuté osivo dodané žalobcovi, samo o sebe\nneznamená, že takéto osivo môže byť ľubovoľne kontaminované ochoreniami, ktoré zákon nepožaduje\n(testovať). Dodanie osiva kontaminovaného danou baktériou prísne normatívne vzaté podľa súdu žiadny\nprávny predpis nezakazuje, avšak v širšom slova zmysle takto kontaminované osivo za predpokladu, že\nsa choroba jeho použitím rozvinie, nemožno považovať za osivo bezvadné. Ak aj výrobcovi osiva zákon\nneurčuje povinnosť jeho skúšok na prítomnosť danej baktérie ani eventuálne neurčuje požiadavku na\ntoto osivo bez prítomnosti tejto baktérie, tak to neznamená, že by žalobca mal takéto osivo predávať.\nTu súd poukázal\naj na vyjadrenie znalca doc. Ing. H. PhD., že „je fakticky nemožné vyrobiť osivo nezamorené, avšak s\ntým, že v prípade, ak takéto zamorenie spôsobí ďalej vo vzťahu k subjektu, ktorému osivo bolo dodané\nnásledky spočívajúce v zamorení porastu, zničení, nemožnosti dosiahnuť výnosy, tak potom takéto osivo\nnepochybne je osivom z tohto pohľadu vadným“.\nSúd prvej inštancie uzavrel, že tovar žalovaným dodaný žalobcovi bol vadný, pričom zodpovednosť za\nvady je zodpovednosťou objektívnou a v prípade, že dodaním vadného tovaru je spôsobená škoda,\npotom za takúto škodu žalovaný zodpovedá.\n11. K druhému predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu - k existencii škody, súd prvej inštancie\nuviedol, že podľa jeho názoru je táto zodpovednosť nesporná, pretože porasty kapusty boli zničené,\nžalobca úrodu nemohol dosiahnuť, čo žalovaný ani nenamietal, výška škody bola žalobcom preukázaná\ns poukazom na znalecký posudok súdneho znalca doc. Ing. H. PhD., ktorý v tejto časti žalovaný\nnenamietal. Konkrétne náhrada škody na ušlom zisku bola vyčíslená týmto posudkom vo výške 3.860,33\neuro/ha pričom žalobca deklaroval pestovanie na rozlohe 9,19 ha (35.476,43 euro). Žalobcovi ďalej\n\nvznikla škoda vo výške nákladov spojených s uplatnením náhrady škody, a to v súvislosti s obstaraním\nznaleckého posudku\ndoc. Ing. H. PhD., vo výške 317,46 euro, ako aj úhradou za vykonanie skúšok a obstaranie protokolov\no týchto skúškach vo výške 91,07 euro (2.304,- CZK v kurze k 19.1.2012)\na 42,80 euro. Výška škody nebola zo strany žalovaného namietaná, ani neboli predložené dôkazy, ktoré\nby túto výšku z hľadiska jej určenia s poukazom na znalecký posudok\ndoc. Ing. H. PhD., a príslušné doklady o zaplatení nákladov spojených s testovaním, namietali\n(spochybnili).\n12. K príčinnej súvislosti, ako tretiemu predpokladu pre priznanie náhrady škody, medzi protiprávnosťou,\nv danom prípade dodaním vadného tovaru a vzniknutou škodou - znehodnotením porastu s následnou\nnemožnosťou jeho predaja na trhu a dosiahnutím zisku, súd prvej inštancie poukázal na znalecké\nposudky, ktoré za primárnu príčinu kontaminácie a znehodnotenia porastu považovali dodané osivo.\nPokiaľ z tohto osiva žalobca vypestoval rastliny napadnuté baktériou, a takéto nebolo možné ďalej na\ntrhu predať a dosiahnuť zamýšľaný zisk, potom jednoznačnou príčinou vzniku škody bolo podľa súdu\ndodanie vadného tovaru v rozpore s kúpnou zmluvou.\n13. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný je v omeškaní s úhradou náhrady škody.\nPovinnosť zaplatiť náhradu škody vzniká doručením výzvy na jej zaplatenie, čo žalobca nepreukázal,\npreto súd za rozhodný považoval dátum doručenia žaloby žalobcovi\n(pozn. správne malo byť žalovanému) 1. novembra 2013, omeškanie u žalovaného tak nastalo dňom\n2. novembra 2013 (sobota), s posunom na nasledujúci pracovný deň 4. novembra 2013. Výška úroku z\nomeškania za vychádzania z ust. § 1 nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb.\nku dňu 4. novembra 2013 predstavovala 8,05 % ročne. V prevyšujúcej časti, vo vzťahu k uplatnenému\núroku z omeškania do 3. novembra 2013, ako aj k výške tohto úroku, súd žalobu zamietol. O trovách\nkonania rozhodol podľa ust. § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „CSP“).\n14. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súdu“) rozsudkom zo\ndňa 24. novembra 2021 č. k. 41Cob/47/2020-1378 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo\nvýrokoch I. a III. potvrdil. Odvolanie žalovaného voči výroku II. odmietol a posledným výrokom žalobcovi\npriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n15. Podľa odvolacieho súdu žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom\nrozsahu, pričom II. výrok napadnutého rozsudku nebol v neprospech žalovaného (§ 359,\n§ 379 CSP), a preto odvolanie v tejto časti podľa ust. § 386 písm. b) CSP odmietol.\n16. Odvolací súd k žalovaným namietanému postupu voči priebehu konania pred súdom prvej inštancie\nuviedol, že v konaní nedošlo k takej vade konania, ktorá by zakladala nesprávne rozhodnutie vo veci.\nTaktiež konštatoval, že nedošlo ani k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalovanému\nbolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v miere, že by došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý súdny proces. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil\nskutkový stav potrebný pre rozhodnutie\nvo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležite\nodôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.\n17. Odvolací súd aj s poukazom na svoje predchádzajúce kasačné rozhodnutie uviedol, že žalovaný mal\nvedomosť, aké závery znalci v znaleckých posudkoch prijali, a teda jeho námietky nemôžu opodstatnene\nviesť k záveru o prekvapivosti či nepredvídateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (v I. a III. výroku) v\ntom, že súd žalobe napokon vyhovel. Odvolací súd síce ponechal vyhodnotenie znaleckých posudkov a\nich záverov na súd prvej inštancie, tento sa však v novom rozhodnutí podrobne vysporiadal s dôvodmi,\nktoré ho viedli k žalobe vyhovejúcemu rozhodnutiu a odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu\nstotožnil.\n18. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď (v novom konaní\nnasledujúcom po prvom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu) v zmysle ust. § 181\nods. 2 CSP neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré sú nesporé, ktoré dôkazy\nvykoná, a ktoré nie, odvolací súd uviedol, že táto povinnosť súdu je iba na prvom pojednávaní. V ďalšom\n\nkonaní súdu prvej inštancie takáto povinnosť nevznikla, a preto jeho postup nemožno považovať za\narbitrárny a ani nepredvídateľný. Pokiaľ odvolací súd zrušil\nv poradí prvý, žalobu zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie, mal žalovaný možnosť využiť ďalšie\nprostriedky procesnej obrany, čo neurobil. Odvolací súd s ohľadom na rozsiahlo vykonané dokazovanie\nsúdom prvej inštancie pred vyhlásením prvého rozsudku, považoval\nza správne, keď tento v súlade s princípom hospodárnosti konania a princípmi CSP ďalšie dôkazy\nnevykonával, nakoľko strany sporu po zrušení prvého rozsudku nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov.\n19. K námietke, že žalobcom uplatnenú výšku ušlého zisku žalovaný neuznal a rozporoval ju tým,\nže popieral samotný základ uplatneného nároku, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie\nkonštatoval, že žalovaný vôbec v konaní nenamietal samotnú výšku škody. Preto pokiaľ súd prvej\ninštancie dospel k záveru o oprávnenosti nároku ako takého, považuje sa žalobcom uplatnená výška\nškody za nesporú a žalovaným nespochybnenú. Bolo povinnosťou žalovaného aj v prípade, že namietal\nsamotný základ uplatnenej žaloby, aby podľa zásad CSP namietal nielen žalobcom uplatnenú výšku\nušlého zisku, ale aj navrhol dôkaz, resp. preukázal,\nže žalobcom uplatnená výška škody je, v prípade oprávnenosti základu uplatneného nároku, nesprávna.\nPostup žalovaného, ktorý nevyužil svoje oprávnenie tvrdiť a preukázať ním tvrdené skutočnosti, má za\nnásledok jeho neúspech v spore. Pritom žalovaný mal dostatočný priestor\nna to, aby počas súdneho konania navrhol všetky dôkazy a takéto tvrdenia vierohodne preukázal.\nOdvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie ohľadom preukázania ušlého zisku uplatneného\nžalobcom v konaní v súvislosti so závermi znaleckých posudkov,\ntu aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo\n„NS SR“) z 28. apríla 2010, sp. zn. 4Cdo/319/2008. Konštatoval, že žalobca ohľadom ušlého zisku\npreukázal, že ako poškodený mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo\npráve v dôsledku dodania vadného osiva zo strany žalovaného.\n20. K námietkam voči záverom znaleckých posudkov, v ktorých znalci jednoznačne uviedli a následne\npotvrdili vo svojich svedeckých výpovediach, že príčinou škody na poraste kapusty bolo vadné osivo\ndodané žalovaným, pričom podľa žalovaného „slepo dôverovať“ záverom znalcov by znamenalo\npopretie zásady voľného hodnotenia dôkazu, odvolací súd uviedol,\nže v spore bola zásadnou otázka, či osivo dodané žalovaným bolo vadné a či toho následkom žalovaný\nzodpovedá za ušlý zisk žalobcu. V konaní bolo podstatné posúdiť skutočnosti, o ktorých súd nemal\ndostatočné odborné znalosti, a preto bolo nutné vychádzať zo záverov znaleckých posudkov, ktoré boli\nvypracované dva - jeden predložený žalobcom a jeden žalovaným. Znalci ustálili, že škodu na kapuste\nspôsobilo vadné osivo a uviedli, že ďalšie faktory (podmáčanie, zlý agrotechnický postup a pod.) nemohli\nspôsobiť škodu v takom rozsahu. Preto odvolací súd považoval za preukázané znaleckými posudkami,\nktoré boli\nvo svojich záveroch zhodné, že osivo dodané žalovaným bolo vadné. Odvolací súd sa stotožnil s\nodôvodením rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadom splnenia všetkých zákonných podmienok pre\npriznanie ušlého zisku žalobcovi.\n21. K námietke, že vzorky rastlín pre účely znaleckých posudkov sa odoberali z iného pozemku, ako\nbola reklamovaná kapusta pestovaná, odvolací súd uviedol, že išlo o novotu v odvolacom konaní, ktorú\nžalovaný pred súdom prvej inštancie nevzniesol, pričom nešlo o prípad uvedený v § 366 CSP, a teda\nna túto odvolaciu námietku neprihliadal.\n22. K ďalšej námietke, že súd neaplikoval Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z.,\nktorým sa ustanovujú požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na trh, čím vec nesprávne právne posúdil,\nodvolací súd za podstatné považoval to, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení správne použil\npríslušné ustanovenia (českého) ObZ. Súd prvej inštancie rozhodol podľa správnych právnych noriem\na pokiaľ neprihliadol na žalovaným uvedené nariadenie vlády SR, tak toto nemalo relevantný vplyv\nna právne posúdenie veci. Predmetným nariadením žalovaný prvýkrát argumentoval až v podanom\nodvolaní. Nariadenie upravuje požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na trh (v SR), pričom v Prílohe č.\n2 (na ktorú poukazoval aj žalovaný) sa uvádza, aké vlastnosti dovezené osivo musí vykazovať. Podľa\nodvolacieho súdu je zrejmé,\nže prítomnosť chorôb a škodlivých organizmov, ktoré znižujú úžitkovosť osiva, musí\n\nbyť na čo najnižšej úrovni, teda súd prvej inštancie nekonal v rozpore s týmto nariadením, keďže znalci\nustálili, že škodlivé organizmy museli byť vo vyššej úrovni, keď došlo k takému poškodeniu kapusty; zo\nstrany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\n23. K námietke žalovaného, že testovanie osiva od žalobcu v ÚKSUP nespĺňalo podmienky\nMedzinárodnej akcie testovania semien tzv. ISTA metodikou, odvolací súd uviedol, že ÚKSUP je\norgánom spôsobilým pre vykonávanie testovania semien a súd nie je oprávnený spochybňovať ním\nvystavený doplnok č. 1 k skúšobnému protokolu č. 651/11/FYTO SMBL zo dňa 18. mája 2020. Pokiaľ\nžalovaný nesúhlasil s výsledkami uvedenými v tomto doplnku, mohol si sám dať urobiť obdobné\ntestovanie osiva, ktoré určite mal k dispozícii, keďže žalobca získal testované semeno „hobby balenie“\npráve od žalovaného. Z tohto dôvodu aj túto námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú.\n24. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že nebolo testované osivo, ktoré bolo\nžalobcom vysiate, a že osivo poskytnuté na testovanie nie je identické, resp. totožné s tým, ktoré bolo\nvysiate. Súd poukázal na to, že „hobby balenia“ sú vzorkami, ktoré žalovaný poskytuje kupujúcim ako\nvzorku osiva, ktoré následne v tej istej kvalite kupujúcemu dodá.\nA pokiaľ žalobca semeno zakúpené od žalovaného vysial, nemohol ho už odovzdať na prípadné\ntestovanie, a preto postup žalobcu predložením na testovanie vzorky od žalovaného z tej istej šarže,\nje správnym postupom, a záver z testovania bol podľa odvolacieho súdu relevantný. Odvolací súd\nzároveň nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nepoložil ustanoveným znalcom\nrelevantné otázky pre zistenie podstatných skutočností pre rozhodnutie sporu. V tejto súvislosti súd\npoukázal na to, že žalovaný mal zo strany súdu umožnené klásť sám otázky znalcom, mal možnosť im\npoložiť otázky aj pri ich osobnom výsluchu\nna pojednávaní, a pokiaľ tak neurobil a tieto námietky uvádza až v podanom odvolaní,\nide o skutočnosti, ktoré mal žalovaný namietať už v konaní pred súdom prvej inštancie.\n25. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, dospel k správnym\nskutkovým a právnym záverom a vecne správne rozhodol.\n26. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť\nktorého vyvodil z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nNavrhol, aby najvyšší súd (ďalej tiež „dovolací súd“) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu\nsúdu na ďalšie konanie, nové rozhodnutie a priznal žalovanému trovy pôvodného konania ako aj\ndovolacieho konania.\n27. Dovolateľ z hľadiska dôvodov dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP považoval\nrozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie za nesprávne, keďže tieto vec nesprávne\nprávne posúdili dospejúc k záveru, že osivo dodané žalovaným bolo vadné.\nSúdy neaplikovali relevantnú právnu normu, ktorá určuje akosť osiva prípustnú na užívanie. Dovolateľ\nako otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uviedol otázky\n[ďalej tiež otázky a) až c)]:\n- a) či dodanie osiva kapusty žalobcovi s baktériou Xynthomonas campestris je porušením zmluvnej\nalebo zákonnej povinnosti žalovaného, ak si žalobca ako kupujúci žiadne vlastnosti tohto osiva v kúpnej\nzmluve nevymienil,\n- b) či bolo povinnosťou súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu pre právne posúdenie tejto veci použiť\nustanovenia osobitného právneho predpisu, ktorý určuje akosť osiva prípustnú\nna užívanie (Nariadenia vlády SR č. 58/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú požiadavky\nna uvádzanie osiva zelenín na trh v SR v znení z februára a mája roku 2011),\n- c) či je možné ustáliť porušenie povinnosti dovolateľa dodať osivo v kvalite vhodnej k užívaniu bez toho,\naby bolo preukázané skutočné množstvo patogénu v osive, ktoré bolo žalobcovi dodané (a vychádzať\nteda iba z „pravdepodobnosti“ jeho výskytu „na vyššej úrovni“).\n28. Uviedol, že konštatovanie odvolacieho súdu v bode 111. jeho rozhodnutia, ohľadom zamorenia\nosiva a jeho závažnosti, je podľa dovolateľa špekuláciou odvolacieho súdu, ktorú súd prvej inštancie\nnedokazoval ani nekonštatoval, a na ktorej nemožno založiť zodpovednosť dovolateľa. Za správne\nprávne posúdenie veci dovolateľ považuje to, že neporušil žiadnu povinnosť zo záväzkového vzťahu\nso žalobcom, pretože prítomnosť patogénu baktérie v osive sama o sebe nie je vadou osiva v zmysle\nosobitných predpisov ustanovujúcich požiadavky\n\nna kvalitu osív. Žalobca si „bezpatogénovosť“ osiva v kúpenej zmluve nevymienil a množstvo patogénu\nv dodanom osive nebolo žalobcom preukázané, teda nemožno ustáliť, v akej úrovni (či v najnižšej alebo\nvyššej ako najnižšej) sa tento patogén v osive nachádzal.\n29. Podľa dovolateľa žalovaný (pozn. dovolacieho súdu správne malo byť žalobca) neuniesol dôkazné\nbremeno preukázania, že žalovaný (dovolateľ) porušil povinnosť zo záväzkového vzťahu. Žalobca si v\nzmluve so žalovaným neupravil práva či nároky prísnejšie, nevymienil\nsi akékoľvek špecifické povinnosti zo strany žalovaného na zloženie, vlastnosti alebo povahu osiva.\nPreto, keďže podľa dovolateľa neexistuje porušenie povinnosti dovolateľa, nemožno hovoriť ani o\nďalších predpokladoch zodpovednosti za škodu. Porušenie povinnosti žalovaného musí byť podľa\nneho preukázané a nemožno ho založiť na špekulácii alebo pravdepodobnosti tvrdiac, že závery\nznalcov, tvrdenia žalobcu, či konštatovania súdu sú v rovine neprípustných špekulácií a sú založené na\nhypotetických predpokladoch a neoveriteľných domnienkach.\n30. V ďalšom dovolateľ poukazoval na existenciu vady podľa ust. § 420 písm. f) CSP, pričom porušenie\npráva na spravodlivý proces videl v tom, že konania súdov nižšej inštancie nevykazujú takú kvalitu\nsúdneho konania a rozhodnutia, ktorú ma na mysli Ústava Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a\nDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej tiež „Dohovor“) v čl. 6 ods. 1 pod pojmom „právo na spravodlivý proces“ (nedostatočne\nodôvodnené rozhodnutia, arbitrárnosť). Poukazoval na to, že súd nemal ustálené právne predpisy,\nktorých použitie je pre vec zásadné, neoveril si, či požiadavky na osivo sú alebo nie sú všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi stanovené.\n31. Nesprávna činnosť súdu bola podľa dovolateľa vyvolaná postupom žalobcu, ktorý predložil súkromný\nznalecký posudok doc. Ing. H., PhD., vypracovaný na žiadosť a zadanie žalobcu pred začatím konania,\npričom tento mal byť postavený na domnienkach a tendenčne položených otázkach. Znalec mal\nvychádzať z jednostranných, neúplných a zaujatých informácií získaných od žalobcu, pričom nikdy\nnemal k dispozícii skutočne vysádzané osivo. Dovolateľ mal za to, že na strane žalobcu už pri podaní\nžaloby existoval stav dôkaznej núdze. Konanie o spore bolo od začiatku vedené zmätočne, súd\nnedokazoval relevantné skutočnosti, nepoložil znalcom správne otázky, ktoré ich mali doviesť k záveru\na predpokladu zodpovednosti dovolateľa za škodu, pričom súd sa nikdy nedopytoval otázky, ktoré by\nmohli byť skutkovým predpokladom pre ustálenie porušenia právnej povinnosti na strane dovolateľa.\n32. Dovolateľ ďalej tvrdil, že postup súdu, kedy tento neaplikuje právny predpis a následne vedie\nspor zmätočne, nevykazuje potrebnú kvalitu súdneho konania a rozhodnutia. Podľa dovolateľa ide o\nzávažné pochybenie súdu, ktorým dochádza k zrejmej nespravodlivosti, pretože ak by súd na danú vec\nprávny predpis (Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z.) použil, celkom inak by viedol\ndokazovanie a dospel by k opačnému záveru, a to, že žalovaný za škodu nezodpovedá. Namietal, že\nnebolo úlohou znalcov, ale súdu určiť, či osivo dodané v určitej kvalite bolo vadné alebo nie, a ak súd bez\ntoho, aby sám vykonal právne posúdenie veci, prijal tvrdenia znalca o „vadnosti“ osiva, nepostupoval\nsprávne a došlo tak k porušeniu práva\nna spravodlivý proces, nakoľko záver o vadnosti osiva neurobil súd, ale znalec.\n33. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v skutočnosti, že odvolací súd neaplikoval\nust. § 382 CSP vo vzťahu k použitiu Nariadenia vlády Slovenskej republiky\nč. 58/2007 Z. z. tvrdil, že nakoľko odvolací súd vedel o tom, že predmetný právny predpis nebol až do\nodvolania použitý, mal vyzvať sporové strany, aby sa vyjadrili k použitiu ustanovení daného nariadenia.\nKeďže toto odvolací súd nevykonal, tak nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n34. V ďalšom dovolateľ namietal aj spôsob, akým došlo k vydaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie\n(druhého v poradí), ktoré malo obsahovať (oproti prvému v poradí) úplne odlišné právne posúdenie veci,\npovažujúc ho tým pádom za prekvapivé, a také, ktoré vykazuje podľa dovolateľa znaky neprijateľnej\nsvojvôle. Nakoľko podľa dovolateľa odvolací súd toto pochybenie neodstránil, tak jeho konanie zakladá\ndôvodnosť dovolania podľa ust. § 421\nods. 1 písm. b) CSP v spojení s ust. § 420 písm. f) CSP a § 431 ods. 1 CSP.\n\n35. Pochybenie konajúcich súdov, a teda nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 421 ods. 1\npísm. b) CSP v spojení s vadou zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ v dvoch\nrovinách, ku ktorým za doposiaľ dovolacím súdom nevyriešené právne otázky\n[ďalej tiež otázka d) a otázka e)] považuje:\nd) či je zákonný taký postup súdu prvej inštancie, (ak) po tom ako mu bolo odvolacím súdom zrušené\nrozhodnutie a vec vrátená na ďalšie konanie, zmenil výrok pôvodného rozsudku a uviedol úplne odlišné\nprávne posúdenie veci bez toho, aby dal účastníkom možnosť k novému právnemu posúdeniu veci sa\nvyjadriť, prípadne aplikovať ust. § 181 ods. 2 CSP.\nJe správny názor odvolacieho súdu, že súd je povinný aplikovať ust. § 181 ods. 2 CSP\niba výlučne na prvom pojednávaní?\ne) či je dovolateľ povinný osobitne popierať aj výšku škody (ušlého zisku), ak jednoznačne poprel právny\nzáklad nároku ako takého a nárok žalobcu poprel „v celom rozsahu“.\n36. Dovolateľ k otázke d) uviedol, že súd prvej inštancie pôvodne žalobu zamietol, keď ustálil,\nže právny základ nároku neexistuje, nakoľko žalovaný právnu povinnosť neporušil.\nOdvolací súd vo svojom kasačnom rozhodnutí neuviedol žiadne právne posúdenie v merite veci,\nnevyjadril sa podľa dovolateľa k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu a vec zrušil a vrátil súdu\nprvej inštancie z procesných dôvodov. Následne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí zmenil svoj\nprávny názor, pričom vo veci nedošlo k zmene skutkového základu sporu. Dovolateľ takýto postup\nsúdu prvej inštancie považuje za arbitrárny a nepredvídateľný, odopierajúci žalovanému právo na\nspravodlivý proces. Podľa dovolateľa mal súd prvej inštancie uviesť svoje „nové“ právne posúdenie\nveci a dať sporovým stranám možnosť relevantne sa vyjadriť - uplatniť postup podľa ust. § 181 ods.\n2 CSP, keďže len takýto postup by zodpovedal právu na spravodlivý proces. Vzhľadom na to, že súd\nprvej inštancie novým rozhodnutím rozhodol s celkom opačným záverom ako v pôvodnom rozhodnutí,\npovažuje dovolateľ toto za prekvapivé, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n37. K otázke e) o povinnosti namietať výšku škody dovolateľ uviedol, že od začiatku popieral samotný\nnárok žalobcu na náhradu škody, čím teda nemohol súhlasiť ani s tvrdeným následkom - výškou škody.\nNakoľko odvolací súd označil „nekonanie“ dovolateľa v tom, že nenamietal uplatnenú výšku ušlého zisku,\nza také, ktoré je v rozpore so zásadami CSP, ide podľa neho o procesnú právnu otázku. Tvrdí, že právne\nposúdenie odvolacím súdom, podľa ktorého\nmal dovolateľ v konaní namietať aj výšku škody bez ohľadu na to, že namietal škodu, a teda právny\nzáklad nároku ako taký, a zároveň predkladať dôkazy o nesprávnosti výpočtu škody,\nje nesprávne, nelogické, vykazujúce znaky prílišného formalizmu a tiež v rozpore s princípom\nhospodárnosti konania. Z tvrdenia odvolacieho súdu nie je podľa dovolateľa jasné, ktorú zásadu, resp.\nzásady CSP mal súd presne na mysli, a preto jeho myšlienková úvaha je ťažko preskúmateľná.\n38. V ďalšom dovolateľ poukázal na to, že vo svojich podaniach namietal nepredvídateľnosť škody\nz hľadiska jeho zodpovednosti za škodu, čo už samotné je nesúhlasom s rozsahom náhrady škody\npožadovanej žalobcom. Výška škody bola vyčíslená v posudku doc. Ing. H., PhD., v roku 2013, ktorý\npredložil žalobca ako podklad pre podanie žaloby. Podľa dovolateľa teda nešlo o znalecký posudok\npodľa vtedy platného a účinného ust. § 127 ods. 1 OSP,\nale len o listinný dôkaz. Uvedený znalec nebol oprávnený posúdiť skutočnosti týkajúce\nsa ušlého zisku, nakoľko nie je zapísaný v zozname znalcov pre relevantné odvetvie a ani nebol\nustanovený podľa ust. § 15 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Podľa\ndovolateľa žiaden znalec ustanovený súdom, ktorý aj poskytol znalecký posudok, nebol inštruovaný\nsúdom prvej inštancie na určenie výšky škody, resp. nevyjadroval sa na základe uznesenia súdu k\nhodnote primeranej ceny úrody kapusty v roku 2011 v lokalite Lučenec,\nči výške škody ako takej. Dovolateľ preto záver odvolacieho súdu v bode 107., v ktorom\nsa stotožnil so súdom prvej inštancie ohľadne preukázania ušlého zisku žalobcu ako preukázaného\nznaleckými posudkami, označil za nie pravdivý. Výšku škody nestanovil súdom vymenovaný znalec, ani\nsa v konaní nevyjadril k hodnote priemernej ceny úrody kapusty v roku 2011. Preto nebolo možné od\ndovolateľa spravodlivo očakávať, aby sa k nejakej výške škody vyjadril, nakoľko taká nebola žiadnym\nznaleckým dokazovaním pred súdom vyčíslená.\n39. Dovolateľ v ďalšej časti dovolania namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je prekvapivým\nrozhodnutím a spôsob jeho odôvodnenia vykazuje znaky nespravodlivosti, svojvôle a arbitrárnosti v\ntakej intenzite, že predstavuje porušenie práva dovolateľa na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].\n\nPodľa neho odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dopĺňa a uvádza nové skutkové závery, ktoré z\ndokazovania nevyplynuli bez toho, aby postupoval podľa § 383 CSP, preto je rozhodnutie odvolacieho\nsúdu prekvapivé.\n40. K tvrdeným skutočnostiam, označeným odvolacím súdom ako „novoty“, ohľadom odoberania vzoriek\nrastlín z iného pozemku, ako bola reklamovaná kapusta, poukázal dovolateľ na to,\nže tieto skutočnosti boli už skôr uvádzané v jeho vyjadrení zo dňa 24. januára 2017 k znaleckému\nposudku Ing. H., ako aj v záverečnej reči zo dňa 1. februára 2018\nna súde prvej inštancie. Preto záver, že ide o novotu v odvolacom konaní, je nepravdivý,\na tým deformuje aj závery odvolacieho súdu týkajúce sa zodpovednosti za vady, pričom\npri zohľadnení týchto skutočností by tieto mohli privodiť pre dovolateľa celkom\niné rozhodnutie.\n41. Ďalej dovolateľ uviedol, že odvolací súd konštatuje závery, ktoré z dokazovania nikdy nevyplynuli,\npričom nepostupoval podľa § 383 CSP. Poukazoval na ods. 113. odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia, týkajúceho sa „hobby balenia osiva“, kde skutočnosť konštatovanú odvolacím súdom, že\nhobby balenia sú vzorkami, poskytovanými kupujúcim, ako vzorky osiva, ktoré následne v tej istej kvalite\nkupujúcemu dodá, dovolateľ ani žalobca nikdy netvrdili a taký záver nevyslovil ani súd prvej inštancie.\nTýmto postupom odvolací súd poprel doterajšie dokazovanie a vytvoril nové dokazovanie, ktoré bez\nďalšieho sám uzavrel. Ak pritom odvolací súd nepostupoval podľa ust. § 383 CSP, odňal dovolateľovi\nmožnosť konať pred súdom,\na tým porušil jeho právo na spravodlivý proces.\n42. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v tom, že odvolací súd dostatočne\nnevysvetlil, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, a preto dovolateľ považuje\nním napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a nepreskúmateľné. Pritom za nedostatočne odôvodnený\npovažoval kauzálny nexus ako jednu zo základných zložiek zodpovednosti\nza škodu, ktorá musí byť preukázaná, a teda nestačí konštatovať jej pravdepodobnosť, pričom dovolateľ\npredložil celý rad rôznych faktorov mimo jeho kontrolu, ktoré mohli spôsobiť kontamináciu úrody, resp.\nvýznamne zhoršiť jej šírenie, s ktorou námietkou sa odvolací súd nevysporiadal.\n43. K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, považujúc dovolanie za nedôvodné, pričom\nsa podrobne vyjadril k jednotlivým námietkam dovolateľa. Najvyššiemu súdu navrhol, aby dovolanie\nžalovaného podľa § 448 CSP zamietol a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov dovolacieho\nkonania.\n44. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas\nstrana sporu zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, postupom bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) a v súlade s § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 438 ods. 1\nCSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného v časti voči výroku II. napadnutého rozsudku je potrebné\nodmietnuť (§ 447 písm. c) CSP) a vo zvyšku je dovolanie žalovaného potrebné zamietnuť (§ 448 CSP).\n45. Podľa obsahu dovolania dovolateľ napadol všetky výroky rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd\nvo výroku II. odmietol odvolanie žalovaného proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým\nzamietol žalobu proti žalovanému v časti o zaplatenie úroku z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 35.927,76\neuro od 23. mája 2013\ndo 3. novembra 2013 a úroku z omeškania 0,45 % ročne zo sumy 35.927,76 euro\nod 4. novembra 2013 do zaplatenia. Dôvodom odmietnutia odvolania v dotknutej časti bola absencia\nsubjektívneho oprávnenia žalovanej strany podať odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré nevyznelo v jej\nneprospech (§ 359 CSP a contrario). Vo vzťahu k výroku II. rozhodnutia odvolacieho súdu tak žalovaný\n(dovolateľ) rovnako nie je stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (žiadnym spôsobom\nnegatívne nezasahuje do jeho práv), a preto nie je osobou subjektívne oprávnenou voči tomuto výroku\npodať dovolanie. Vyplýva to a contrario z ust. § 424 CSP, podľa ktorého dovolanie môže podať strana,\nv ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Preto v tejto časti dovolací súd dovolanie žalovaného\nodmietol podľa § 447 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou.\n46. Dovolací súd k zvyšnej časti dovolania úvodom konštatuje, že dovolateľ v dôvodoch dovolania\nsúbežne uvádza a kombinuje námietky týkajúce sa tak skutkových zistení, právneho posúdenia veci\n\nako aj procesného postupu v konaní oboch súdov nižších inštancií, a to bez rešpektovania zákonných\nlimitov prípustného dovolacieho prieskumu takýchto námietok dovolacím súdom.\n47. Tu dovolací súd považuje za potrebné poukázať na rozdiel medzi procesným postupom súdu,\nskutkovými otázkami a právnymi otázkami, resp. právnym posúdením veci.\na. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia\npredchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci\n(to ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej\nprocesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať\nextenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“\nmožno teda rozumieť iba samotný priebeh konania,\nnie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2019,\nsp. zn. 2Cdo/225/2018).\nb. Skutková otázka súvisí so zisťovaním skutkového stavu a súvisí s ustálením toho,\nčo sa stalo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2022,\nsp. zn. III. ÚS 97/2022-49, ods. 20).\nc. Úvahy súdu o tom, ako zistený skutkový stav právne posúdiť, aký právny záver\nzo skutkového stavu vyvodiť a pod akú normu ho podradiť, je právnym posúdením. Otázky s tým\nsúvisiace sú právne otázky (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2022, sp. zn. III.\nÚS 97/2022-49, ods. 20).\nd. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2020,\nsp. zn. 5Obdo/45/2020 (ods. 33), postup súdu pri zisťovaní právnych a skutkových poznatkov je odlišný,\ns čím prirodzene následne súvisí rozlišovanie skutkových\na právnych otázok. Neobjasnená skutková otázka zakladá stav non liquet, a len v tejto oblasti je\nmožné uplatniť pravidlá dôkazného bremena. Je dôležité presne rozlišovať medzi právnymi a skutkovými\notázkami (aj) v súvislosti s mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Revízia rozhodnutí súdov nižšej\ninštancie je možná výlučne\nvo svetle skúmania riešenia právnych otázok, nikdy nie skutkových. Tu najvyšší súd poukázal na\nmyšlienku Gerlicha, ktorý pre rozlišovanie skutkových a právnych poznatkov stanovil kritérium, podľa\nktorého všetky tie poznatky, ktoré sme získali hľadajúc odpoveď na otázku, čo má byť, sú poznatky\nprávne, a tie, ktoré sme získali odpoveďou na otázku, čo je, sú poznatky skutkové (Gerlich, K.: Skutkové\nzjištění\na právní posouzení v řízení soudním. Praha, Brno: Orbis, 1934) [m. m. uznesenie najvyššieho súdu z\n28. apríla 2020, sp. zn. 5Obdo/16/2020, ods. 38].\ne. Pokiaľ otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných\nstrán, tak na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho\nposudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou\n(potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich\nskutkových zistení\n(to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii\ndôvodu na aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (I. ÚS 242/2021).\n48. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným\nprostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád (viď napr.\n6Cdo/90/2010, Sutyazhnik v. Rusko).\n49. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z tohto, že právna istota a stabilita,\nktoré sú nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné\nlen mimoriadne a výnimočne. Dovolanie je tak mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré je v\nporovnaní s odvolaním výrazne obmedzené a je prípustné len za podmienok stanovených v CSP\n(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný\nsporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022,\ns. 1518).\n50. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,\n\nak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú\ntaxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia,\nči sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho\nsúdu.\n51. Dovolateľ podal dovolanie kumulatívne z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP\nako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolací súd pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania tak\nz hľadiska dovolateľom namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj (nesprávneho)\nprávneho posúdenia veci odvolacím súdom z hľadiska dovolateľom vyvodzovanej prípustnosti dovolania\npodľa § 421 ods. 1 CSP (viď sp. zn. 1VCdo/1/2018).\nK prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n52. Podľa § 420 CSP písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nvo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n53. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera\nporušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla\nintenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva\nna spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým\nv zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému\nprocesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných\nústavou.\n54. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie\ntroch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný\npostup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu\ndosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces.\n55. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa\ntvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim\nje výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti\nskutočne došlo.\n56. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, musí intenzita zásahu\ndo procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru\nporušenia práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo\nna spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces\nako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od\npokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov.\n57. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.\n58. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav\na po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové\na právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,\ndôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby\nsa všeobecný súd stotožnil\n\ns jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne\nzáväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami\n(IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n59. Dovolateľ vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP videl vo viacerých rovinách, najmä\nv tom, že konanie a rozhodnutia súdov nižších inštancií nevykazujú zákonom vyžadovanú kvalitu, čo\nmá za následok ich nepreskúmateľnost a arbitrárnosť, nakoľko súdy nemali ustálené právne predpisy,\nktorých použitie je pre vec zásadné. Porušenie práva\nna spravodlivý proces videl tiež v skutočnosti, že odvolací súd neaplikoval ust. § 382 CSP\nvo vzťahu k žalovaným navrhovanému použitiu Nariadenia vlády Slovenskej republiky\nč. 58/2007 Z. z. Porušenie práva na spravodlivý proces videl aj v spôsobe odôvodnenia rozhodnutia\nodvolacieho súdu, ktoré podľa neho vykazuje znaky nespravodlivosti, svojvôle a arbitrárnosti, keďže\nsa odvolací súd dostatočne nevyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného. Tiež namietal,\nže odvolací súd dopĺňa a uvádza nové skutkové závery, ktoré z dokazovania nevyplynuli, a to bez\ntoho, aby postupoval podľa § 383 CSP, preto rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za prekvapivé a\nnepredvídateľné.\n60. Dovolateľ taktiež pochybenie konajúcich súdov, a teda nesprávne právne posúdenie podľa\nust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s vadou zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f) CSP videl v\ntom, že súd prvej inštancie (oproti prvému žalobu zamietajúcemu rozsudku) v novom rozhodnutí prijal\ndiametrálne odlišné závery a rozhodol opačne, pričom dovolateľ takýto postup považuje za arbitrárny a\nnepredvídateľný, odopierajúci žalovanému právo na spravodlivý proces, nakoľko pri novom rozhodovaní\nmal súd prvej inštancie uviesť svoje „nové“ právne posúdenie veci a uplatniť postup podľa ust. § 181\nods. 2 CSP.\nNámietka nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n61. K namietanej vade zmätočnosti, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku toho, že odôvodnenie napadnutého\nrozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, a podľa\ndovolateľa náležite nereaguje na jeho odvolaciu argumentáciu a tvrdenia, a to v miere, ktorá má zakladať\nporušenie práva na spravodlivý proces, dovolací súd uvádza,\nže dovolacím prieskumom opodstatnenosť tejto dovolacej námietky nezistil.\n62. Prednostne k pojmu „arbitrárne rozhodnutie“ alebo „arbitrárne právne posúdenie“ je žiaduce uviesť,\nže sa používa „v rôznych významoch, často ako určité univerzálne pomenovanie rozhodnutia alebo\nprávneho posúdenia, s ktorým nemožno súhlasiť“ (Gešková, K.\nO tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.\nIn: Súkromné právo roč. 2023, č. 1, s. 14). Podľa ústavného súdu (o) arbitrárne rozhodnutie ide vtedy,\nak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu.\nMôže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže\nísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona.\nArbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané\nbez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii\nnevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne\nrozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. ...\nArbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny\nproces. (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, bod 37).\n63. Za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje aj v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne\nneodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami,\na to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom\nzaloží nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú\ntotiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom\nzásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne\nrozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako\nneoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46\nods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej\n\na zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k\nnepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale\ntiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n64. Z už ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu vyplýva, že nedostatočné\nodôvodnenie rozhodnutia je možné v rámci dovolacieho konania namietať ako vadu zmätočnosti podľa\n§ 420 písm. f) CSP (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1Obdo/7/2018 a ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 45/2021).\n65. Podľa článku 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv\na právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej\nistoty (odsek 1); právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude\nrozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (odsek 2, časť vety\npred bodkočiarkou) a ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti\nprípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (odsek\n3).\n66. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza,\nže právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným\nz aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor) a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (napr.\nII. ÚS 383/06). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na\ntaké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nZ práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať\nsa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko\nzo dňa 29. apríla 1993, séria A. č.254-B, s.49, § 30).\n67. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 220 ods. 2 CSP.\nv spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho\nsa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,\nako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.\nSúd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a\nako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže\nna ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\n68. Ohľadom nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu, dovolací súd taktiež poukazuje na to, že z judikatúry ústavného súdu\nvo vzťahu k všeobecnému súdnictvu vyplýva, že jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na\nspravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie, nielen na uvedenie\n„aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich\nna relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom.\nK naplneniu tohto dovolacieho dôvodu preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj\njeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou. Striktné oddeľovanie procesného\npostupu súdu a rozhodnutia, ktorý je jeho sumárom a výsledkom, nie je ústavne udržateľným konceptom,\npretože celý faktický proces súdu a naň nadväzujúci myšlienkový proces hodnotenia skutkového stavu\na jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu\nje stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí\nbyť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 zo dňa 21.1.2021). Ústavný\nsúd opakovane vo svojej judikatúre pripomína, že všeobecné súdy pri výklade a aplikácii aj procesných\nprávnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý\nje priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre účastníka konania.\nPretože jednotlivec sa obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému\n\nalebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym\nporiadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021).\n69. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril ústavný súd\nďalej tak, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov\na skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných\na zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,\nteda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS\n302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).\n70. V nadväznosti na vyššie uvedené východiská dovolací súd uvádza, že v preskúmavanom prípade\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je zrozumiteľné a jasne z neho vyplývajú závery o dôvodnosti\npodanej žaloby, pričom odvolací súd sa stotožnil s nosným záverom súdu prvej inštancie o preukázaní\nušlého zisku uplatneného žalobcom.\nZ rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a\nakými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil.\nOdvolací súd sa vyjadril ku všetkým podstatným a pre posúdenie veci relevantným odvolacím\nnámietkam, a nie je mu možné vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení dostatočne\nnevysporiadal s argumentáciou sporových strán, resp. žalovaného. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací\nsúd, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali\npriebeh konania, stanoviská sporových strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania\na citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na daný prípad a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Iba\nskutočnosť,\nže dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru\no zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu\n(napr. I. ÚS 188/06).\n71. Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nejde o taký prípad zmätočnosti ako namieta dovolateľ.\nDovolací súd k celej argumentácii dovolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého odvolacieho rozsudku\nuzatvára, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd považoval\nním preskúmavané rozhodnutie za vecne správne, a preto pokiaľ pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej\ninštancie postupoval v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, nemožno tento jeho postup považovať za\nporušenie práva strany na spravodlivý proces.\n72. Rovnako, pokiaľ dovolateľ označil napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, a to preto,\nže súdy sa nestotožnili s jeho argumentami a tvrdeniami, tak ide len o prejav nespokojnosti žalovaného\ns výsledkom sporu, a nie o prípustné a dôvodné výhrady voči procesnému postupu súdov v\nprvoinštančnom a odvolacom konaní. Dovolací súd preskúmaním veci z hľadiska podaných dovolacích\ndôvodov nezistil arbitrárnosť v zmysle svojvôle súdov nižších súdov\nv konaní o spore, či pri formulovaní dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním.\nRozhodnutie odvolacieho súdu obsahovalo dostatočnú právnu argumentáciu\nk relevantným odvolacím námietkam žalovaného a je dostatočne odôvodnené.\nOdvolacími námietkami žalovaného sa odvolací súd zaoberal a nie je možné vytýkať súdom oboch\ninštancií, že sa vo svojich rozhodnutiach nestotožnili s argumentáciou žalovaného a jeho názorom na\nskutkový a právny stav veci.\n73. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd vo vzťahu k prvému výroku,\nrozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdzujúcemu, podrobne konštatoval argumentáciu strán v celom\nkonaní, priebeh a vyhodnotenie dokazovania súdom prvej inštancie, jeho zistenia a prijaté skutkové a\nprávne závery, s ktorými sa stotožnil (ods. 1. až 70., 78., 80. až 82.).\nZa tohto stavu by bol v zmysle § 387 ods. 2 CSP postačujúci aj len odkaz na rozhodnutie súdu prvej\ninštancie a jeho odôvodnenie. V tomto ohľade je potrebné považovať odôvodnenia súdu prvej inštancie\na odvolacieho súdu za organický celok. Odvolací súd sa okrem toho a v súlade s § 387 ods. 2 a 3\nCSP dostatočne a zrozumiteľne vyjadril aj k jednotlivým odvolacím námietkam, konkrétne z hľadiska\nprocesného postupu, dokazovania a jeho hodnotenia v prvoinštančnom konaní v ods. 103. až 106., 112.\n\naž 114. a z hľadiska právneho posúdenia veci v ods. 107. až 109. Vysvetlil aj to, na ktoré námietky\nžalovaného z hľadiska úpravy\nv § 366 CSP prihliadať nemohol, uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval aplikáciu nar. vlády\nSR č. 58/2007 Z. z. za relevantnú pre správne právne posúdenie veci (ods. 110, 111.).\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu preto nevykazuje znaky nepreskúmateľného\nani arbitrárneho rozhodnutia ako namieta dovolateľ.\n74. Dovolací súd z vyššie uvedeného dospel k záveru, že v tejto časti namietaným procesným\npostupom v konaní odvolacieho súdu ani súdu prvej inštancie nedošlo k takej vade (nepreskúmateľnosti,\narbitrárnosti), ktorá by znemožnila žalovanému realizovať jeho práva, tzn. nedošlo k porušeniu práva\nstrany na spravodlivý proces podľa ust. § 420 písm. f) CSP.\nNámietka prekvapivosti a nepredvídateľnosti súdneho rozhodnutia\n75. Ďalej podľa názoru dovolateľa v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces vydaním\nprekvapivého, resp. nepredvídateľného rozhodnutia, ktorú videl v tom, že súd prvej inštancie, po zrušení\njeho prvého rozhodnutia odvolacím súdom, rozhodol o spore opačne, s čím sa následne stotožnil aj\nodvolací súd, hoci v zmysle § 382 CSP nevyzval sporové strany na vyjadrenie sa k inej právnej kvalifikácii\nz hľadiska žalovaným navrhovanej aplikácii Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z.\nToto malo mať za následok prekvapivosť súdneho rozhodnutia, v rozpore s legitímnymi očakávaniami\nžalovaného.\n76. Podľa ustanovenia § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie\nvšeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je\npre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.\n77. Uvedené zákonné ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, o ktoré ide\npredovšetkým vtedy, keď odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch,\nako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom\nodvolacieho súdu nemá strana sporu možnosť vyjadrovať\nsa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu\nprvej inštancie nejavili ako významné. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď\nodvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho\nposúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej\ninštancie, ale podľa iného ustanovenia\nza súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.\n78. Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu\nako aj ústavného súdu rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za\nrozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral,\nresp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie.\nPrekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než\nrozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov\nkonania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než\nna ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii\nnemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.\n79. Dovolací súd konštatuje, že predvídateľnosť postupu (rozhodovania) súdov v súlade\nso zákonom stanovenými požiadavkami je imanentnou súčasťou princípu právnej istoty\n(čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ústavy). Predvídateľné je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup\nsúdu v konaní a pri rozhodovaní. V praxi dochádza k vydaniu nepredvídateľného rozhodnutia medziiným\nvtedy, keď odvolací súd nerešpektuje ustanovenie § 382 CSP, účelom ktorého je predísť vydaniu\nnepredvídateľného alebo prekvapivého rozhodnutia.\n80. Taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) vo svojej judikatúre definoval tzv.\nprekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo\nveci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací\nsúd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník\nkonania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska\n\ndoterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS\n736/2016).\n81. V nadväznosti na uvedené dovolací súd skúmal, či v tomto prípade ide o prekvapivé rozhodnutie.\nPodľa dovolacieho súdu v prejednávanom spore dovolateľ nedôvodne namietal prekvapivosť a\nnepredvídateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd sa v danom prípade plne stotožnil s\nodôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, z čoho je zrejmé,\nže na posudzovaný prípad aplikoval tie isté ustanovenia toho istého právneho predpisu,\nako súd prvej inštancie, pričom svojím postupom nevylúčil žalovaného z realizácie jeho procesných práv,\na preto jeho rozhodnutie nie je prekvapivým či nepredvídateľným, a to tak z hľadiska prijatých skutkových\nako aj právnych záverov.\n82. Ohľadom problematiky prekvapivosti súdnych rozhodnutí judikatúra (R 56/2012) dospela tiež k\nzáveru, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia\nv plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie,\nz pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie\nnie je prekvapivé a takýto postup odvolacieho súdu neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom\n(porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 30. júna 2016\nsp. zn. 1ObdoV/12/2015, uznesenie najvyššieho súdu z 30. júla 2020 sp. zn. 2Obdo/4/2020).\n83. Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade odvolací súd ani nebol\npovinný postupovať podľa § 382 CSP a vyzývať strany na vyjadrenie sa k možnému použitiu iného\nustanovenia právneho predpisu, pretože odvolací súd žalobou uplatnený nárok právne neposúdil podľa\ntakého ustanovenia právneho predpisu, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité. Namietané\nNariadenie vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z.\npo prvýkrát žalovaný spomenul až v rámci odvolacieho konania. Odvolací súd tak svoj právny záver\nvyvodil zo skutočností, ktoré právne vyhodnocoval aj súd prvej inštancie\na nezaložil svoje rozhodnutie na celkom novom právnom názore. Preto nebol odvolací súd povinný\nvyzývať sporové strany na to, aby sa k prípadnému použitiu uvedenej právnej normy vyjadrili, a teda\ntakýmto postupom odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny\nproces vydaním prekvapivého rozhodnutia.\n84. Napokon odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zreteľne vysvetlil, prečo považoval\nvec za správne právne posúdenú v rozhodnutí súdu prvej inštancie napriek tomu, že tento súd\nneaplikoval nariadenie vlády SR č. 58/2007 Z. z., keďže ho nepovažoval\nza pre vec rozhodujúce. To možno vyvodiť aj z výslovne uvedených dôvodov (ods. 111),\nže toto nariadenie (argumentačne) „žalovaný prvýkrát uviedol až v podanom odvolaní a vyplýva z neho,\nže upravuje požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na trh, ... v Prílohe č. 2 k tomuto nariadeniu sa\nuvádza, aké vlastnosti dovezené osivo musí vykazovať.\nJe zrejmé, že prítomnosť chorôb a škodlivých organizmov, ktoré znižujú úžitkovosť osiva, musí byť na\nčo najnižšej úrovni, teda súd prvej inštancie nekonal v rozpore s týmto nariadením, keďže znalci ustálili,\nže škodlivé organizmy museli byť vo vyššej úrovni,\nkeď došlo k takému poškodeniu kapusty.“\nNámietka nesprávneho postupu súdu z hľadiska ustanovenia § 383 a nasl. CSP\n85. Podľa názoru žalovaného odvolací súd porušil zákon s následkom procesnej vady konania\nv zmysle § 420 písm. f) CSP tým, že sám dopĺňal a uvádzal nové skutkové závery, ktoré z dokazovania\npred súdom prvej inštancie nevyplynuli, a to bez toho, aby postupoval podľa § 383 CSP. Aj z tohto dôvodu\npovažuje rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé a nepredvídateľné.\n86. Podľa ust. § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie\nokrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.\n87. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odvolací súd považoval\nprvoinštančné rozhodnutie za vecne správne, okrem iného založené na správnych skutkových zisteniach\na záveroch, preto v predmetnej časti potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie\nbez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a vykonania vlastného dokazovania jeho zopakovaním, resp.\ndoplnením (§ 384 CSP).\n\n88. Odvolací súd je v zmysle § 385 ods. 1 CSP povinný nariadiť pojednávanie iba v zákonom\nustanovených prípadoch, v situácii, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to\nvyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je nariadenie pojednávania ponechané iba\nna posúdenie súdu, preto ak odvolací súd rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania, nemôže\nísť bez ďalšieho o porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd má možnosť rozhodovať bez\npojednávania a je len na rozhodnutí (príslušného senátu) odvolacieho súdu, či túto možnosť využije.\nOdvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné, čo je na úvahe\nodvolacieho senátu. To, že v danom prípade rozhodol odvolací súd bez nariadenia pojednávania a\nnapadnutý rozsudok verejne vyhlásil (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP), predstavuje\nzákonný a správny procesný postup v konaní. Ani z tohto hľadiska nedošlo k žiadnemu porušeniu\nprocesných práv sporových strán.\n89. Podľa § 384 ods. 1 CSP odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu,\nak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou,\nak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla\n(§ 384 ods. 2 CSP). V danom spore sa ale odvolací súd stotožnil so skutkovými zisteniami a z nich\nvyvodenými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, preto odvolací súd nemal dôvod dokazovanie\nvykonané pred súdom prvej inštancie zopakovať alebo ho doplniť\n(§ 384 ods. 1 a 2 CSP). Dovolací súd preskúmaním veci nezistil dovolateľom vytýkaný procesný postup\nodvolacieho súdu priečiaci sa zákonu, a ktorý by mohol viesť k procesnej vade zmätočnosti, preto aj\ntúto námietku žalovaného považuje za neopodstatnenú.\n90. Podstatné teda bolo, že odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pričom\nvychádzal z ním zisteného skutkového stavu a za pre vec významné považoval rovnaké skutkové\nokolnosti ako súd prvej inštancie, ku ktorým strany sporu mali možnosť sa vyjadriť. Na právne posúdenie\nveci aplikoval tie isté ustanovenia (citované v ods. 85. až 102. odôvodnenia) ako súd prvej inštancie,\npodľa ktorých odôvodnil svoj právny názor\na napadnuté rozhodnutie nezaložil na iných právnych dôvodoch než súd prvej inštancie. Odvolací súd\nnevykonával dokazovanie, neprehodnocoval dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, nemohol teda\ndospieť a v skutočnosti ani nedospel k inému zisteniu skutkového stavu tak, ako to tvrdí žalovaný.\nUvedenie ďalších dôvodov v napadnutom rozhodnutí odvolacím súdom, len na zvýraznenie správnosti\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne ktorými odvolací súd reagoval na tvrdenia a argumenty žalovaného\nv odvolaní,\nza rešpektovania limitov stanovených v ust. § 382 a § 383 CSP, sú postupom zákonom predvídaným a\npriamo stanoveným v ust. § 387 ods. 2 a 3 CSP, preto takýto postup súdu v odvolacom konaní nemožno\npovažovať za vadu zmätočnosti v zmysle ust. § 420\npísm. f) CSP. Relevantné je, že odvolací súd v danej veci v zhode so súdom prvej inštancie vychádzal\nzo skutkových zistení a prijatých záverov vyvodených z dokazovania vykonaného pred súdom prvej\ninštancie, pričom v napadnutom rozhodnutí odvolací súd tieto zistenia\na závery žiadnym spôsobom nespochybnil, nemodifikoval a ani sa od nich neodchýlil.\nZávery odvolacieho súdu nie je možné považovať za dovolateľom namietaný odlišný skutkový záver\nv porovnaní so skutkovými zisteniami a závermi okresného súdu, na účely čoho by bolo nevyhnutné\nodvolacím súdom nariadiť pojednávanie.\n91. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to,\naby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil\nsa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade\ns jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia\nňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Dovolací súd zároveň\nuvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ\nrozhodnutia. Skutočnosť, že dovolateľ\nmal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nezakladá\nvadu podľa ust. § 420 písm. f) CSP.\n\n92. Dovolací súd len dodáva, že celá argumentácia dovolateľa, hoci v tejto časti formálne namierená\nvoči procesnému postupu, je v podstate založená na jeho nespokojnosti\ns rozhodnutiami oboch súdov nižšej inštancie vo veci samej, keďže vyzneli v jeho neprospech a je\nprejavom jeho odlišného názoru na právne posúdenie zisteného skutkového stavu.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že odlišné právne hodnotenie skutkového stavu\nje klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja sporové strany,\nktoré majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo\nzmluvného alebo zodpovednostného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor, pri\nrozhodnutí v prospech jednej sporovej strany rozhodne\nv zásade aj v súlade s právnym názorom úspešnej strany, teda spravidla v rozpore s právnym\nnázorom neúspešnej protistrany. Za procesnú vadu konania podľa ust. § 420 písm. f) CSP však\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.\nSama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, nie je spôsobilá\nzaložiť prípustnosť dovolania ani podľa ust. § 421\nods. 1 CSP.\n93. Dovolací súd aj v tejto časti uzatvára, že v danom prípade nedošlo k namietanému porušeniu práva\ndovolateľa na spravodlivý proces, a teda nebol postupom odvolacieho súdu,\nako ani súdu prvej inštancie, vylúčený z realizácie svojich procesných práv.\nNámietka, že postupom súdu došlo k procesnej vade v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala\nporušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces tak nie je dôvodná,\nčo spĺňa podmienku odmietnutia tejto časti dovolania pre jeho neprípustnosť podľa § 447 písm. c) CSP.\nNámietka nedodržania postupu súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP\n94. Ohľadom dovolateľom tvrdeného porušenia ust. § 181 ods. 2 CSP, a to postupom súdu prvej\ninštancie, ktorý po zrušení jeho prvého (žalobu zamietajúceho) rozhodnutia v ďalšom konaní v súvislosti\ns novým rozhodnutím (pred jeho vydaním) neuviedol svoje „nové“ právne posúdenie veci, čo malo\npodľa dovolateľa za následok nesprávne právne posúdenie a zároveň aj vydanie nepredvídateľného a\narbitrárneho rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že ani túto námietku nepovažuje za opodstatnenú.\n95. Civilný sporový poriadok v § 181 ods. 2 CSP ustanovuje, že po úkonoch podľa odseku 1 súd určí,\nktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje\nza nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne\nposúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.\nAk sa toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to podľa dovolacieho súdu žiaden priamy vplyv na\nmožnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva.\nPorušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu, napr. v práve zúčastniť\nsa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na\nzáver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.\n96. Dovolateľ v podstate namieta, že len v prípade postupu súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, teda\nak by súd prvej inštancie pri novom rozhodovaní postupoval „v súlade so zákonom“ a označil by, ktoré\nskutočnosti sú sporné a ktoré nesporné, mal by dovolateľ možnosť preukázať nedôvodnosť nároku\nžalobcu. Dovolací súd tu akcentuje, že cieľom § 181 ods. 2 CSP\nje zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda\nviesť strany počas konania, pokiaľ možno už od jeho začiatku, k tomu, aby dokázali predvídať\nrozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom tejto procesnej normy zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby\nsa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd vo vzťahu k predmetu konania nepovažuje za dôležité\na nevenovala sa pozornosť skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo\nprávne bezvýznamné. Ani prípadné porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu\npri realizácii jej procesných práv, a z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces takýmto prípadným\nporušením nedochádza k intenzite dosahujúcej až ústavnoprávny rozmer, s následkom porušenia práva\nna spravodlivý proces.\n97. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v\nsamotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP\n\n(teraz § 181 ods. 2 CSP), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej\nveci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn.\n5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014). Tiež je možné poukázať\nna judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP\nnie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do\ntakej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv\nna výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie\n(R 39/1993). Niet dôvodu, aby tento právny záver neplatil\naj za účinnosti Civilného sporového poriadku. Dovolací súd len dodáva, že v konaní\npred súdom je právo na spravodlivý proces výsledkové, to znamená, že mu musí zodpovedať proces\nako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho\nkonania a rozhodnutia všeobecných súdov.\n98. Dovolací súd konštatuje, že predmetnú námietku, smerujúcu k postupu súdu v prvoinštančnom\nkonaní, žalovaný uplatnil už v odvolacom konaní, pričom odvolací súd\nsa s touto námietkou náležite vysporiadal v ods. 104. svojho rozhodnutia.\nS výhradami žalovaného sa nestotožnil, majúc za to, že povinnosť súdu podľa § 181\nods. 2 CSP je iba na prvom pojednávaní, teda súdu prvej inštancie v ďalšom konaní takáto povinnosť\nnevznikla (opätovne pri novom rozhodnutí po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom), a preto postup\nsúdu prvej inštancie nemožno považovať za arbitrárny\na ani za nepredvídateľný.\n99. Je potrebné ďalej uviesť, že stanovenie § 181 ods. 2 je systematicky zaradené do druhej časti CSP\no konaní v prvej inštancii, tretej hlavy o pojednávaní. Úprava vzťahujúca\nsa na pojednávanie je aj z hľadiska základných princípov civilného sporového konania\n(čl. 7, 8, 10, 17), koncipovaná tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s\nprihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona. Vyplýva to priamo z ust. § 179\nods. 1 CSP. Aj v tejto súvislosti je prijateľný záver odvolacieho súdu, že povinnosť vyplývajúca pre súd\nprvej inštancie z ust. § 181 ods. 2 CSP sa má v zásade týkať\nlen prvého pojednávania. Rovnako racionálna a v danej veci primeraná je úvaha odvolacieho súdu v\nnapadnutom rozhodnutí (ods. 105.), že ak došlo k zrušeniu prvého žalobu zamietajúceho rozsudku súdu\nprvej inštancie, žalovaný mal možnosť využiť ďalšie prostriedky svojej procesnej obrany, uviesť skutkové\ntvrdenia a navrhnúť ďalšie dôkazy,\nčo neurobil. Pritom odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí\ndal zreteľne najavo, že prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou nepreskúmateľnosti vzhľadom\nna nedostatočné zohľadnenie vykonaných dôkazov, najmä záverov znaleckých posudkov. Preto ak aj v\nkasačnom rozhodnutí nebol vyjadrený výslovný záväzný názor právne riešiaci vec samu, tak relevantné\nbolo, že odvolacím súdom bol udelený jasný pokyn na opätovné vyhodnotenie už vykonaných dôkazov\ns následným náležitým odôvodnením nového rozhodnutia. Tu odvolací súd uviedol (ods. 52. uznesenia\nz 29. októbra 2019,\nč. k. 41Cob/148/2018-1198), že sa súd prvej inštancie „v odôvodnení svojho rozhodnutia musí\nvysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí\nbyť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania\na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery“. Uviedol tiež\nvýslovne (ods. 40. kasačného uznesenia), že z (prvého) rozsudku\n„nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie nebral do úvahy aj znalecké posudky vypracované znalcami\nustanovenými v konaní súdom, ktorí za vznik škody označili osivo napadnuté baktériou...“. Už z\nuvedeného malo byť stranám bez ďalšieho zrejmé, že v ďalšom konaní a pri novom rozhodovaní bude\nsúd prvej inštancie opätovne vyhodnocovať celé dovtedy vykonané dokazovanie, so zameraním na\nzávery znalcov.\n100. Dovolací súd len pripomína, že žalovaný bol v celom konaní zastúpený advokátom, pričom z čl. 11\nods. 3 Základných princípov CSP vyplýva, že kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej\nprofesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto\nodbornosťou. Podľa ust. § 18 ods. 2 veta prvá\nzák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, advokát je povinný\npri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne,\nsvedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky\n\na uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.\n101. Keďže kasačné rozhodnutie odvolacieho súdu bolo žalovanej strane doručené a nadobudlo\nprávoplatnosť 7. januára 2020, potom v súvislosti s ďalším konaním pred súdom prvej inštancie najmenej\ndo okamihu vykonania pojednávania 20. februára 2020 v prítomnosti strán, vrátane ich právnych\nzástupcov, odročeného na vyhlásenie rozsudku\nna 12. marca 2020 a s ďalším odročením (vzhľadom na opatrenia proti Covid-19)\naž na 7. mája 2020, bolo dôvodné konštatovanie odvolacieho súdu, že žalovaný\nmal vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej možnej ďalšej obrany pri novom prejednaní\nveci. Práve pre relevantnosť záverov znaleckého dokazovania a ich vyhodnotenia súdom, zdôraznenú\nvo veci aj v kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu, nemohol výsledok konania, a teda žalobe\nvyhovujúce rozhodnutie z dôvodov tak ako ich vyjadril už súd prvej inštancie a následne v spojení\ns napadnutým rozhodnutím odvolací súd, objektívne predstavovať prekvapivé či nepredvídateľné\nrozhodnutie.\n102. Dovolací súd poukazuje aj na doktrínu, podľa ktorej z hľadiska úpravy postupu v konaní v zmysle §\n181 ods. 2 CSP, „je súd pred ďalším postupom vo veci povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje\nmedzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Postupuje pritom v súlade s uvedenými ustanoveniami\n§ 151 CSP. Svoju povinnosť splní súd tým,\nže s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní.\nAk dôjde po prejednaní veci k odročeniu pojednávania, na ďalšom pojednávaní už súd dané skutočnosti\nstranám a ich zástupcom neoznamuje. ... Za rovnakých podmienok sudca na prvom pojednávaní oznámi,\nktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.\nTieto procesné úkony súdu bezprostredne nadväzujú na prípravu pojednávania\na jej efektívne zvládnutie. ... Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a\nvymedzenie predmetu dokazovania má zásadný vplyv pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom\nsporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov\npredvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz\nna zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a za rovnako transparentné substancovanie\nskutkových tvrdení a dôkazných návrhov. ... Vo všeobecnosti platí,\nže v záujme spravodlivosti a zákonnosti sa súd počas nasledujúceho konania môže v nevyhnutnej miere\nodkloniť od pôvodných predbežných záverov vo vzťahu k skutkovej stránke veci a k dokazovaniu. Je\nvšak zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť\nim priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu\nk ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,\nMesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.\nPraha: C. H. Beck, 2022, s. 723, 724).\n103. Podľa dovolacieho súdu, z hľadiska dôvodov zmätočnosti dovolateľom vyvodzovaných z § 420\npísm. f) CSP, konanie pred súdmi nižších inštancií je potrebné vnímať ako celok a posudzovať\nkomplexne, a to aj v prípade posudzovania správnosti jednotlivých (namietaných) procesných postupov\na úkonov súdu alebo strán. Zo spisu konkrétne vyplýva, že súd prvej inštancie dňa 20. januára 2014\nna pojednávaní (zápisnica č. l. 133-138 spisu) uviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré sú\nnesporné, pričom tiež uviedol,\nže sa zameria na zisťovanie sporných skutočností. Súd prvej inštancie teda v konaní realizoval postup\npodľa § 181 ods. 2 CSP (resp. podľa vtedy platného § 118 ods. 2 OSP), čo konštatoval aj odvolací\nsúd vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd sa ďalej v napadnutom rozhodnutí vyjadril (ods. 105), že\npokiaľ jeho predchádzajúcim rozhodnutím došlo k zrušeniu prvého rozsudku súdu prvej inštancie (žalobu\nzamietajúceho), mal žalovaný možnosť využiť ďalšie prostriedky procesnej obrany, t. j. uviesť skutkové\ntvrdenia a navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, čo však neurobil. Podľa odvolacieho súdu „žalovaný mal\ndostatočný priestor na to, aby za skoro 8 rokov vedenia súdneho konania navrhol všetky dôkazy a svoje\ntvrdenia vierohodne preukázal“. S takýmto posúdením sa stotožnil aj dovolací súd, a preto námietku\ndovolateľa týkajúcu sa opomenutia dodržania postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu prvej\ninštancie nepovažuje za dôvodnú.\n104. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že ani prípadné porušenie ustanovenia § 181 ods.\n2 CSP súdom prvej inštancie nemôže mať za následok nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie\nodvolacieho súdu. Keďže odvolací súd založil napadnuté rozhodnutie\n\nna rovnakých právnych záveroch ako súd prvej inštancie, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného\nsúdom prvej inštancie, potom rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo\nbyť pre dovolateľa nepredvídateľné. Ani v tejto časti preto neboli splnené podmienky prípustnosti\ndovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, a tým ani je dôvodnosti.\nNámietka nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n105. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP rozhoduje dovolací súd výlučne na\nzáklade dôvodov uvedených dovolateľom. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,\nže rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci\n(§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré\npokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.\n2 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť\ndovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie\nprípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite\ndoloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky\na že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.\n106. Záver o prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu\n(k tomu napr. I. ÚS 438/2017 a III. ÚS 474/2017), preto pri vyslovení záveru o (ne)prípustnosti dovolania\ndovolací súd nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne druhá strana.\n107. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je zamerané na riešenie právnych otázok, pričom\nprávnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa §\n421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja\nod interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona\no rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných\nustanovení.\n108. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.\nNesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo\nak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 1Cdo 222/2009 z 26. februára 2010).\n109. Z vyššie uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť.\nAk bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a\nnesprávne vec preto právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o\ndôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre\nnedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval\nza dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým\nzisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým\nvymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len\nodkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku a\nuviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny názor na jej riešenie (Števček, M., Ficová, S., Baricová,\nJ., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:\nC. H. Beck, 2016, 1409 s.).\n110. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, neskúma dovolací súd správnosť\nnapadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným\ndovolacím dôvodom (viď uznesenie najvyššieho súdu z 13. júla 2017, sp. zn. 3Cdo/235/2016).\n111. Platí teda, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí\nbyť rozhodujúca (kľúčová, určujúca) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd\nnemôže riešiť hypotetické (akademické, teoretické) otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu\nmať vplyv na meritórne rozhodnutie, ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia\n\ns rozhodovaným sporom. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací\nsúd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1\npísm. b) CSP].\n112. Žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzoval z kombinácie § 421 písm. b) CSP a § 420 písm. f) CSP\n(články IV. a V. dovolania), namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie (druhé v poradí), obsahuje\npri nezmenenom skutkovom základe úplne odlišné právne posúdenie veci bez toho, aby odvolací súd\ntakýto právny názor vyslovil vo svojom kasačnom rozhodnutí, a ktorým by bol súd prvej inštancie viazaný.\nKeďže odvolací súd toto „pochybenie“ súdu prvej inštancie neodstránil, mal dovolateľ za to, že toto\nzakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 420\npísm. f) CSP a ust. § 431 ods. 1 CSP, z dôvodu prekvapivosti konania a rozhodnutia a tiež, že takéto\nrozhodnutie vykazuje znaky neprijateľnej svojvôle.\n113. Pochybenie konajúcich súdov, a teda nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP v spojení s vadou zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ v dvoch rovinách,\npričom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu mal závisieť od vyriešenia dvoch, podľa dovolateľa\nzásadných právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to\notázok vyššie označených ako otázky d) a e).\n114. Dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 8. júna 2017,\nsp. zn. 3Cdo/52/2017, podľa ktorého v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom\nprávnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením\ntakej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa\nodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm.\na/ až c/ § 421\nods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania,\nt. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní\nabsentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania\n(rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu\nzo 6. septembra 2017, sp. zn. 1Cdo/206/2016, bod 16).\n115. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti uznesenie ústavného súdu z 5. septembra 2018, sp.\nzn. II. ÚS 416/2018, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 25.\napríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017 ako zjavne neopodstatnená, a v ktorom ústavný súd skonštatoval,\nže „mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke\nprípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného\ndôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke\nustálenia prípustnosti dovolania\nna základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať“.\nZároveň poukazuje aj na záver vyslovený ústavným súdom v uznesení z 15. apríla 2020,\nsp. zn. III. ÚS 123/2020, v zmysle ktorého „podľa názoru ústavného súdu už zo samotného znenia §\n421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja\ndovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci\njej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad\njej zovšeobecnenia“.\n116. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je povinnosťou dovolateľa pri vymedzení dovolacieho dôvodu\nv prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 CSP uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu,\nktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako podľa jeho názoru\nmal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť, a zároveň v prípade dovolacieho dôvodu\npodľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym\nposúdením takej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\nIba ak sú všetky uvedené kumulatívne podmienky splnené, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu\nmeritórneho dovolacieho prieskumu, v opačnom prípade dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447\npísm. f) CSP.\n117. Podľa dovolacieho súdu z hľadiska právneho posúdenia vo veci bola zásadnou otázka, či dodané\nosivo zo strany žalovaného žalobcovi bolo vadné, a či toho následkom žalovaný zodpovedá za ušlý zisk\nžalobcu v žalovanej výške.\n\n118. Otázkou d) sa dovolateľ konkrétne pýta, „Či je zákonný taký postup súdu prvej inštancie, po tom\nako mu bolo odvolacím súdom zrušené rozhodnutie a vec vrátená na ďalšie konanie, zmenil výrok\npôvodného rozsudku a uviedol úplne odlišné právne posúdenie veci bez toho, aby dal účastníkom\nmožnosť k novému právnemu posúdeniu veci sa vyjadriť, prípadne aplikovať ust. § 181 ods. 2 CSP. Je\nsprávny názor odvolacieho súdu, že súd je povinný aplikovať ust. § 181 ods. 2 CSP iba výlučne na prvom\npojednávaní?“ Ako už dovolací súd vysvetlil vyššie, ide o námietky vznesené dovolateľom primárne z\nhľadiska vád zmätočnosti v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré však nezakladajú prípustný\ndovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd sa otázkou povinnosti, resp. procesného\npostupu súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP v konaní pred súdom prvej inštancie z hľadiska vymedzených\nodvolacích dôvodov v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce venoval, ale toto netvorilo pre\nrozhodnutie vo veci nosné právne posúdenie a kľúčovú právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací súd uzavrel,\nže nastolená otázka nie je z hľadiska dovolacieho prieskumu prípustná. Svoj názor k námietke súvisiacej\ns postupom súdu podľa § 181 ods. 2 CSP napokon dovolací súd vyjadril vyššie,\npri posudzovaní obdobných námietok z hľadiska § 420 písm. f) CSP.\n119. Pre úplnosť sa žiada dodať, že najvyšší súd už skôr, napr. v rozhodnutí z 28. januára 2020, sp. zn.\n1Obdo/3/2019 judikoval, že (c)ieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán\nna skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby\ndokázali predvídať rozhodnutie súdu.\nOkrem toho cieľom je zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré\nsúd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú\npodľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však\nnelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Striktné nedodržanie postupu podľa ust. § 181\nods. 2 CSP\n(predtým § 118 ods. 2 OSP) zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové\ntvrdenia účastníkov možno považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, ktoré dôkazy súd vykoná a\nktoré nevykoná, ako aj neuvedenie predbežného právneho posúdenia veci súdom) má za následok tzv.\ninú vadu konania, avšak nezakladá to vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Ak\ntotiž predseda senátu toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť\nvylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva.\nPorušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa\npojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver\npojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne.\nV zmysle judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) sú právny názor a hodnotiace úsudky súdu vlastné\naž samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu v zmysle ust. § 118\nods. 2 OSP (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017,\nsp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe\nzisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas\nkonania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak\nneexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti\n(§ 186 ods. 2 CSP). Pri výkone spravodlivosti súd nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými\nzávermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Podľa\nnázoru dovolacieho súdu dovolateľ neodôvodnene namietal,\nže nedodržaním procesného postupu podľa ust. § 181 ods. 2 CSP súd prvej inštancie porušil jeho právo\nna spravodlivý proces. Ani v prípade, ak by súd prvej inštancie dodržal postup v zmysle ust. § 181 ods.\n2 CSP, nič by to nezmenilo na výsledku sporu, t. j. na zamietnutí žaloby pre neunesenie dôkazného\nbremena, resp. nepreukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody/ušlý zisk.“ Obdobne sa\nk významu ustanovenia § 181 ods. 2 CSP vyjadril najvyšší súd aj v rozhodnutí z 26. októbra 2022, sp.\nzn. 5Obdo/14/2022\n(ods. 36., 37.). Preto dovolateľom nastolená dovolacia otázka d), už ako dovolacím súdom vo svojej\npodstate vyriešená, by ani z tohto dôvodu neobstála ako otázka prípustná z hľadiska podmienok podľa\n§ 421 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n120. Ďalšiu dovolateľom formulovanú otázku e) - Či je dovolateľ povinný osobitne popierať aj výšku\nškody (ušlého zisku), ak jednoznačne poprel právny základ nároku ako takého a nárok žalobcu poprel\n„v celom rozsahu“, dovolací súd považoval za spĺňajúcu kritériá prípustnosti vyplývajúce z ust. § 432\nods. 1 a 2 CSP ako aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n\n121. Uvedenú otázku odvolací súd riešil v napadnutom rozsudku a vo výsledku bola pre jeho rozhodnutie\nvo veci kľúčová z hľadiska rozsahu priznania uplatneného nároku žalobcu\nna náhradu škody. Z hľadiska hmotnoprávnej úpravy otázka súvisí s posúdením jedného z atribútov\nuplatňovania nárokov zo zodpovednosti za škodu, a to rozsahu (výšky) vzniknutej škody na strane\npoškodeného, avšak dovolaním priamo namietané nesprávne právne posúdenie sa primárne týkalo\nroviny procesnoprávnej, konkrétne interpretácie ustanovenia\n§ 151 ods. 1 a 2 CSP v okolnostiach danej veci.\n122. Dovolateľ bol názoru, že nebol správny záver odvolacieho súdu (ako ani súdu prvej inštancie) o\nnespornosti vyčíslenej škody uplatnenej žalobcom v dôsledku jej účinného nepopretia žalovaným. Podľa\ndovolateľa pre účinné popretie postačovalo, že v celom konaní spochybňoval samotný základ nároku\nžalobcu, keď namietal existenciu porušenia záväzkovej resp. právnej povinnosti z jeho strany, ako aj\npríčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi takým porušením a vznikom škody. Preto podľa dovolateľa\nnebolo potrebné, aby osobitne spochybňoval či popieral aj vyčíslenie škody.\n123. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí (ods. 105.) k tejto otázke uviedol, že „(p)odľa zásad\ncivilného sporového konania je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou, pričom\nCivilný sporový poriadok zvyšuje procesnú aktivitu strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri\nnavrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana konania\nmusí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalobca svoju žalobu oprel o súkromný\nznalecký posudok, na základe ktorého si uplatnil žalovaný nárok, čím vlastne preukazoval oprávnenosť\njeho žaloby. Bolo potom na strane žalovaného, aby svoje tvrdenia o nedôvodnosti podanej žaloby v\nkonaní vierohodne preukázal. Pokiaľ teda žalovaný namieta, že nikdy žalobcom uplatnenú výšku ušlého\nzisku neuznal a rozporoval ju už tým, že popieral samotný základ uplatneného nároku, s týmto tvrdením\nodvolací súd nesúhlasí. V zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že pokiaľ žalovaný vôbec v\nkonaní pred súdom prvej inštancie nenamietal samotnú uplatnenú výšku a súd prvej inštancie dospel k\noprávnenosti uplatneného nároku ako takého, považuje\nsa uplatnená výška škody za nespornú a žalovaným nespochybnenú. Bolo povinnosťou žalovaného\naj v prípade, ak namietal samotný základ uplatnenej žaloby, aby podľa zásad Civilného sporového\nporiadku nielen namietal žalobcom uplatnenú výšku, ale aj navrhol dôkaz, resp. preukázal, že žalobcom\nuplatnená výška škody v prípade oprávnenosti základu uplatneného nároku (je) nesprávna. Takýto\npostup žalovaného, ktorý nevyužil svoje oprávnenie tvrdiť a preukázať ním tvrdené skutočnosti má za\nnásledok neúspech žalovaného v spore“.\n124. Samotný skutkový záver o výške škody, ako výsledok jej zisťovania v znaleckom dokazovaní,\nnemôže byť predmetom posudzovania a prehodnocovania v dovolacom konaní (§ 442 CSP), tým však\nv danom prípade môže byť v rozsahu dovolacích dôvodov z hľadiska právneho posúdenia správnosť\naplikácie a interpretácie procesnej normy, a to ust. § 151\nods. 1 CSP, k spôsobu a úvahám, ktorými súd dospel k záveru o neúčinnosti popretia skutkových tvrdení\nžalobcu o výške škody, a teda o medzi stranami nespornosti výšky škody (ušlého zisku).\n125. Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana nepoprela,\nsa považujú za nesporné. „Identifikácia, či je skutkové tvrdenie sporné alebo nesporné, sa vykoná\npodľa toho, či bolo tvrdenie účinne popreté protistranou. Iba účinne popreté tvrdenie sa považuje za\nsporné.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol.\nCivilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 620).\n126. Podľa dovolacieho súdu, pokiaľ samotné zisťovanie výšky škody a výsledok jej ustálenia v procese\ndokazovania patrí k skutkovým otázkam („čo bolo“), tak to, či za jej náhradu,\na to v celom žalobcom (poškodeným) uplatnenom rozsahu, zodpovedá žalovaný (škodca), patrí k\nprávnym otázkam („čo má byť“).\n127. K jednotlivým, kumulatívne stanoveným predpokladom pre vznik zodpovednosti\nza škodu v zmysle § 373 a nasl. ObZ (v ČR v znení do 31.12.2013) ako zodpovednosti objektívnej,\nbez vyžadovaného zavinenia, patrí i) porušenie povinností zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti\nstanovenej v Obchodnom zákonníku), ii) vznik škody (v určitom rozsahu, resp. výške) a iii) príčinná\nsúvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu týchto predpokladov musí preukázať\npoškodený. Podľa § 373 ObZ (v ČR v znení do 31.12.2013) sa pre vznik zodpovednosti za\nškodu vyžaduje porušenie povinností z obchodného vzťahu (§ 261 a § 262) alebo porušenie inej\nprávnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku. Škodou sa rozumie skutočná škoda (damnum\nemergens)\n\nako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu oproti\nmajetkovému stavu pred škodnou udalosťou a ušlý zisk (lucrum cessant) ako zisk, ktorý by bol\npoškodený dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť (§ 379, 381, 380 ObZ). Zodpovednosť je daná\nlen vtedy, keď je vzniknutá škoda v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti (kauzálny nexus). Ak\nsú splnené všetky predpoklady zodpovednosti a osoba, ktorá spôsobila škodu porušením povinnosti,\nnepreukáže existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť (liberačný dôvod), za vzniknutú škodu\nzodpovedá. (Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,\n2022, s.1362, 1363).\n128. So vznikom škody ako atribútom zodpovednosti za škodu sa nevyhnutne spája otázka rozsahu,\nresp. výšky škody, a to bez ohľadu na to, či ide o skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Škoda totiž na strane\nškodcu predstavuje reálny zásah do jeho majetkovej sféry,\nkeď sa majetok poškodeného buď zmenšil, alebo sa oproti stavu pred a v súvislosti\nso škodnou udalosťou nezväčšil, hoci by sa tak, nebyť tejto udalosti (porušenia záväzkových alebo\nprávnych povinností škodcom), stalo.\n129. Dovolateľom položená procesná právna otázka potom súvisí s legálnosťou prijatého záveru súdu o\nnespornosti žalobcom (poškodeným) uplatnenej výšky škody proti žalovanému (škodcovi), ktorý priamo\nnenamietal vznik a výšku škody vychádzajúcu z vyčíslenia odborníkom, namietal však porušenie svojej\nzáväzkovej alebo právnej povinnosti a kauzálny nexus.\n130. Z hľadiska úspešného uplatnenia prostriedkov procesnej obrany v konaní\nvo vzťahu k vyčíslenej, dôkazmi podopretej výške škody, je v zmysle § 151\nods. 1 Civilného sporového poriadku potrebné zo strany žalovaného (škodcu) kvalifikované (určité a\núčinné) popretie tvrdenia žalobcu (poškodeného),\nže rozsah/výška škody dosahuje konkrétnu sumu/hodnotu a nestačí len všeobecná námietka\npopierajúca samotnú zodpovednosť škodcu za škodu z hľadiska tvrdenej absencie porušenia\nzáväzkovej alebo právnej povinnosti a príčinnej súvislosti medzi týmto porušením a vznikom škody.\n131. Uvedený záver dovolacieho súdu vyplýva z dikcie ust. § 151 ods. 1 CSP (jazykového výkladu) a\ntiež z jeho účelu (teleologického výkladu), ktorým je koncentrácia konania.\nPodľa dovolacieho súdu bol správny názor odvolacieho súdu, spočívajúci v podstate v tom, že ohľadom\ntvrdenej a preukazovanej výšky škody žalovaný (neskorší dovolateľ) nesplnil svoju procesnú povinnosť\n(substancovane) poprieť dotknuté tvrdenia žalujúcej strany. Substancované tvrdenie je také skutkové\ntvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať\ndokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez\ndokazovania.\nRovnako platí, že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je to,\nže súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu.\nNespornosť skutkového tvrdenia je daná buď de facto alebo de iure. De facto je skutkové tvrdenie\nnesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenie.\nDe iure je skutkové tvrdenie nesporné, ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v § 151 ods. 1 CSP.\nPodľa tejto domnienky platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec (ak\nsa k tvrdenej nevyjadrila), alebo ak ho síce poprela, avšak neúčinne. Popretie (žalovaným) skutkových\ntvrdení žalobcu je prostriedok procesnej obrany v zmysle § 149 CSP (pozri Števček, M., Ficová, S.,\nBaricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie.\nKomentár.\nPraha: C. H. Beck, 2022, s. 620).\n132. Pokiaľ teda odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval skutkové tvrdenie žalobcu o\nkonkrétnej výške ušlého zisku, dokonca opierajúce sa o odborné vyčíslenie, s popisom a vysvetlením\nspôsobu tohto vyčíslenia, za tvrdenie žalovaným nepopreté\n(a teda nesubstancované), takýmto spôsobom ustálenú výšku škody za preukázanú,\na tým za splnený jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu čo do vzniku škody\na jej rozsahu (samotný vznik škody žalovaný nespochybňoval), potom nedošlo k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu veci tak z hľadiska § 151 ods. 1 CSP, ako ani z hľadiska úpravy náhrady škody\n(čl. 74 a nasl. Viedenského dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru,\n§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka platného v ČR v znení do 31.12.2013).\n133. Názor, že postačuje všeobecné spochybnenie nároku na náhradu škody tu neobstojí, keďže\nustanovenie § 151 ods. 1 CSP, systematicky v Civilnom sporovom poriadku zaradené do prvej časti\n\n(všeobecné ustanovenia), ôsmej hlavy (úkony strán), štvrtého dielu o prostriedkoch procesného útoku,\nprostriedkoch procesnej obrany a koncentrácie konania\n(§ 149 až 154), je potrebné vykladať vo väzbe aj na ostatné ustanovenia CSP.\nUstanovenie § 149 zaraďuje expressis verbis k prostriedkom procesnej obrany aj popretie skutkových\ntvrdení protistrany. Pritom platí, že za prostriedok procesného útoku a procesnej obrany sa považuje taký\núkon strany sporu (resp. jeho obsahovo ucelená časť), ktorý vyžaduje, aby súd vykonal určitý procesný\núkon skôr, ako vydá rozhodnutie, ktorým\nsa konanie v inštancii končí (pozitívne kritérium). Takýmto procesným úkonom súdu\nsa má na mysli najmä nariadenie ďalšieho pojednávania či vykonanie dôkazu (§ 153 ods. 2 slová „ak\nby to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu“). Negatívne\nkritérium možno vymedziť tak, že prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany nie\nsú vyjadrenia strán k právnej stránke veci a vyjadrenia k tomu, ako má súd vyhodnotiť vykonané dôkazy\n(pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný\nsporový poriadok.\n2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 612, 613).\n134. V danom prípade sa žalovaný k sume požadovanej náhrady škody ani k jej vyčísleniu v konaní pred\nsúdom prvej inštancie nijako konkrétne nevyjadril, nespochybnil ju, nevyžadoval k nej nové dokazovanie,\nprípadne neuviedol konkrétne námietky spochybňujúce odborné vyčíslenie doložené žalobcom. Z tohto\ndôvodu bolo potrebné považovať za správny záver súdu o nespornosti tejto sumy tvrdenej žalobcom,\na to aj z hľadiska jej vyčíslenia, spôsobu výpočtu.\n135. Celkom nepodstatný je potom argument dovolateľa, že vyčíslenie škody bolo obsiahnuté v posudku\ndoloženom k žalobe a z hľadiska vtedy platnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku išlo (len) o listinný\ndôkaz (nie o znalecký posudok), pričom ho nemožno považovať za vypracovaný znalcom, keďže na to\nnebol ustanovený súdom. Tak podľa OSP ako aj podľa CSP platí, že žiaden dôkaz nemá predpísanú\ndôkaznú silu, ktorú v procese hodnotenia vykonaného dokazovania jednotlivým dôkazom priraďuje až\nsúd v závislosti\nod posudzovaných okolností danej veci, kvality a výpovednej hodnoty samotných dôkazov pre\nrozhodnutie sporu. Najvyšší súd už judikoval, že I. v zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí\ndo právomoci súdu rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná,\nresp. nevykoná, a preto súd nemusí v prípade dvoch protichodných záverov v znaleckých posudkoch\nnariadiť ďalšie znalecké dokazovanie, ak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu k skutkovým\nokolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. II. Právo strany sporu predložiť súkromný znalecký\nposudok nie je podmienené predchádzajúcim nariadením znaleckého dokazovania zo strany súdu,\nkeďže žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.\n(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna 2022 sp. zn. 2Obdo/53/2021, publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky\nako R č. 5/2023).\n136. Z vyššie uvedenej odpovede dovolacieho súdu na právnu otázku e) vyplýva nedôvodnosť dovolania\nv tejto časti, a tým splnenie podmienok pre jeho zamietnutie podľa § 448 CSP.\n137. K otázke a) či dodanie osiva kapusty žalobcovi s baktériou Xynthomonas campestris\nje porušením zmluvnej alebo zákonnej povinnosti žalovaného, ak si žalobca ako kupujúci žiadne\nvlastnosti tohto osiva v kúpnej zmluve nevymienil, dovolací súd prijal záver,\nže takto formulovaná otázka nespĺňa kritériá prípustnej právnej otázky v zmysle § 432\nods. 1, 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Je tomu tak preto, že otázka dovolateľa\nje založená na predpoklade posudzovania okolnosti nevymienenia žiadnej vlastnosti kúpeného osiva v\nkúpnej zmluve uzavretej medzi stranami. Právne posúdenie z hľadiska takejto podmienky však nebolo\npredmetom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a ani nešlo o otázku kľúčovú pre rozhodnutie\nvo veci.\n138. Dovolací súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho (ako aj prvoinštančného) súdu bolo\nv podstate založené na závere o unesení dôkazného bremena žalobcu k tvrdeniu\no dôvodnosti jeho nároku na zaplatenie ušlého zisku z dôvodu zodpovednosti predávajúceho\n(žalovaného) za vady veci podľa § 422 ObZ v znení platnom a účinnom v ČR do 31.12.2013 vo väzbe\nna úpravu v čl. 74 a nasl. Viedenského dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru.\nTo, ako vo vzťahu k dovolacej otázke a) nastolil dovolateľ svoje námietky v dovolaní, nebolo predmetom\nprávneho posúdenia a riešenia kľúčových právnych otázok zo strany odvolacieho súdu. Dovolací súd\nsa tak nemôže vecne zaoberať predmetnými námietkami, ktorými\n\nsa meritórne nezaoberal odvolací súd, napr. z dôvodu pasivity odvolateľa v rámci odvolacieho konania.\nNie je podstatné ani to, či predmetná právna otázka bola žalovaným v odvolaní nastolená, podstatné je,\nči bola odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí riešená\na či od jej vyriešenia toto rozhodnutie záviselo. Ak tieto podmienky splnené nie sú, nejde o prípustný\ndovolací dôvod. Opačným prístupom by dovolací súd presiahol hranice dovolacieho prieskumu\nstanovené zákonom a v podstate by tým negoval zmysel a účel dovolania ako mimoriadneho opravného\nprostriedku.\n139. Len pre úplnosť dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že české právo nemá oddelené\nkoncepcie náhrady škody pre porušenie zmluvných a mimozmluvných povinností (k tomu pozri Šilhán,\nJ. Náhrada škody v obchodních vztazích a možnosti její smluvní limitace. 2. vydání. Praha: C. h. Beck,\n2011, s. 10). Pokiaľ ide o predpoklady zodpovednosti za škodu v (českom) obchodnom práve, tak zatiaľ\nčo základné predpoklady, ktorými\nsú porušenie povinnosti, vznik a výška škody a príčinná súvislosť, preukazuje poškodený, preukázanie\nliberačných dôvodov je na škodcovi samotnom, ak chce byť svojej zodpovednosti zbavený, rovnako ako\ntomu je u nepredvídateľnosti škody. Z tohto pohľadu\nje potom možno deliť predpoklady na pozitívne, ktoré musia byť preukázané poškodeným, aby mohol byť\nnárok priznaný. Ide teda o minimálny okruh podmienok, ktoré môžu zodpovednostný vzťah vôbec uviesť\ndo života. Patrí sem vznik a výška škody, porušenie povinnosti a príčinná súvislosť. Naopak predpoklady\nnegatívne preukazuje\n(resp. môže preukázať) škodca, pričom tieto nie sú pre existenciu zodpovednostného vzťahu\nnevyhnutné, ale naopak môžu jeho existenciu zvrátiť. Ide o liberačné dôvody a nepredvídateľnosť škody\n(Šilhán, J. Náhrada škody v obchodních vztazích a možnosti její smluvní limitace. 2. vydání. Praha: C.\nh. Beck, 2011, s. 9).\n140. Napokon sa žiada dodať, že predpoklad dovolateľa o nevyhnutnosti vymienenia určitej akosti\nobjednaného tovaru (tu osiva) kupujúcim, pričom absenciu takého vymienenia\nbez ďalšieho spája s absenciou jeho zodpovednosti za vady tovaru a následky ním vyvolané, dovolateľ\nprávne relevantným spôsobom ani nezdôvodnil. Podľa názoru dovolacieho súdu takémuto argumentu\ndovolateľa chýba nielen opora v právnej úprave (správne aplikovanej oboma súdmi nižších inštancií),\nale aj v bazálnej logike. Podľa dovolacieho súdu nie je predsa ani vo všeobecnosti obvyklé požadovať\nv rámci bežných obchodnoprávnych záväzkových vzťahov od kupujúceho, aby si pri objednaní takého\ndruhu tovaru, ako predstavuje osivo určené na ďalšiu výsadbu osobitne vymieňoval, že osivo nebude\nmať žiadne vady z hľadiska akýchkoľvek vád, resp. z hľadiska vymenovania možných konkrétnych vád.\nInak povedané, od kupujúceho ako podmienku vzniku jeho nároku z vád tovaru voči predávajúcemu\nnemožno rozumne a ani spravodlivo požadovať, aby aj v zmluve deklaroval to,\nčo inak vyplýva z právnej úpravy, a to, že má právo na dodanie tovaru bez vád (§ 420 ods. 2, 422 ods. 1\nObZ). Ak zmluva neurčuje akosť alebo vyhotovenie tovaru, je predávajúci povinný dodať tovar v akosti\na vyhotovení, ktoré sa hodí na účel určený v zmluve, alebo ak tento účel nie je v zmluve určený, na\núčel, na ktorý sa taký tovar spravidla používa (§ 420 ods. 2 ObZ). U osiva kapusty je účel jeho nákupu\npestovateľom kapusty zrejmý.\nPreto nebol pre rozhodnutie vo veci významný argument dovolateľa, ktorý v tomto konkrétnom prípade v\npodstate požadoval, aby žalobca ako kupujúci v zmluve výslovne vymienil to, že osivo má byť dodané v\nkvalite, aby mu z neho vyrástla zdravá (nezamorená) sadba, alebo že má ísť o osivo, ktorého základnou\nvlastnosťou bude obvyklá priemerná výnosnosť predpokladá v danom segmente podnikania, prípadne,\naby kúpna zmluva obsahovala výhradu, že v osive nesmie byť žiadny patogén. Vymienenie určitej\nvlastnosti tovaru sa má týkať určitých jeho špecifických vlastností (napr. iný než predávajúcim bežne\ndodávaný rozmer, farba, hustota, zloženie) a nie bežnej kvality, ktorá sa dá u daného druhu tovaru\nv danom segmente obchodovania obvykle predpokladať. Pre ustálenie všeobecnej zodpovednosti\npredávajúceho za vady tovaru, ktorá bola predmetom posudzovania súdmi\naj v tomto prípade, preto požiadavka vymienenia určitej kvality osiva kupujúcim tak,\nako argumentoval dovolateľ, netvorila prípustný dovolací dôvod z hľadiska tvrdeného nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n141. K otázke b) či bolo povinnosťou súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu pre právne posúdenie tejto\nveci použiť ustanovenia osobitného právneho predpisu, ktorý určuje akosť osiva prípustnú na užívanie\n(Nariadenia vlády SR č. 58/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na\ntrh v SR v znení z februára a mája roku 2011), dovolací súd uvádza, že uvedená právna otázka rovnako\nnetvorí prípustný dovolací dôvod vyvodzovaný\nz § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n\n142. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že predmetom dovolania z hľadiska námietky nesprávneho\nprávneho posúdenia veci je rozhodnutie odvolacieho súdu, a nie súdu prvej inštancie, čo výslovne\nvyplýva z hypotézy § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie napádajúce priamo rozhodnutie súdu prvej inštancie\nje preto v tejto časti z dovolacieho prieskumu a priori vylúčené.\n143. Ďalšou podmienkou prípustnosti je, aby išlo o takú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Ten v rozhodnutí k odvolacej námietke týkajúcej sa\n(ne)aplikácie nariadenia vlády SR č. 58/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú požiadavky na uvádzanie osiva\nzelenín na trh v SR, v znení z februára a mája roku 2011,\nza pre vec relevantnú právnu normu považoval, odkazujúc aj na odôvodnenie súdu prvej inštancie,\nViedenský dohovor o medzinárodnej kúpe tovaru a Obchodný zákonník v aplikovanom znení (ods. 111.)\ns tým, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil\n„a pokiaľ neprihliadol na žalovaným uvedené nariadenie vlády, nemá to vplyv na právne posúdenie veci“.\n144. Odvolací súd navyše uviedol, že „(p)redmetné nariadenie uviedol žalovaný prvýkrát\naž v podanom odvolaní a vyplýva z neho, že upravuje požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na trh,\npričom ako uviedol aj žalovaný, v Prílohe č. 2 k tomuto nariadeniu sa uvádza,\naké vlastnosti dovezené osivo musí vykazovať. Je zrejmé, že prítomnosť chorôb a škodlivých\norganizmov, ktoré znižujú úžitkovosť osiva, musí byť na čo najnižšej úrovni, teda súd prvej inštancie\nnekonal v rozpore s týmto nariadením, keďže znalci ustálili, že škodlivé organizmy museli byť vo vyššej\núrovni, keď došlo k takému poškodeniu kapusty. “ Tento dodatkový názor odvolacieho súdu, uvádzaný\nprimerane v zmysle § 387 ods. 2 a 3 CSP, však nebol pre právne posúdenie veci kľúčový, keďže uvedené\nnariadenie stanovuje v podstate len to, že v osive uvádzanom na trh v SR má byť výskyt škodlivých\norganizmov, znižujúcich úžitkovosť osiva, v čo najnižšej miere, ktorú priamo nedefinuje. Preto ani pri\naplikácii tohto právneho predpisu by nebolo možné jednoznačne ustáliť, aké množstvo patogénu túto\nnajnižšiu mieru prípadne prekračuje. Pre vyvodenie záveru o vadnom plnení dodaním osiva žalovaným\nžalobcovi\nv tu riešenom prípade ani nebolo rozhodujúce preukázanie skutočného množstva konkrétneho patogénu\nv osive dodanom podľa predmetnej kúpnej zmluvy, ale to, či preukázaná prítomnosť tohto patogénu\nreálne spôsobila zníženie úžitkovosti osiva použitého žalobcom.\nOtázka splnenia všeobecných kritérií stanovených nariadením pre uvádzanie osiva na trh v SR, v rámci\nkritérií stanovených v EÚ, a to aj u osiva pochádzajúceho z tretích krajín, nebola\nvo veci rozhodujúca, tou bola otázka, či dodanie konkrétneho balenia osiva žalovaným predstavovalo\nvadné plnenie z kúpnej zmluvy v súvislosti so znalcami potvrdenou takou rozsiahlou kontamináciou osiva\nkonkrétnym patogénom, že práve v súvislosti s tým došlo\nku škode na úrode žalobcu s následkom jeho ušlého zisku.\n145. Dovolací súd len poznamenáva, že z hľadiska právneho posúdenia bolo relevantné,\nže odvolací súd ako aj pred ním súd prvej inštancie aplikovali vo veci s medzinárodným prvkom (hmotno)\nprávnu úpravu platnú v ČR, a to podľa rozhodného práva, ktorým sa spravuje zmluva o predaji tovaru\n- podľa právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu predajcu\n(čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008\nzo 17. júna 2008 (Rím I), t. j. žalovaného. Rovnaký právny režim sa použije v rozsahu právomoci udelenej\nsúdu procesnými normami na posúdenie dôsledkov porušenia týchto záväzkov (čl. 12 ods. 1 písm. c)\nuvedeného nariadenia). Podstatné teda je, že v danej veci išlo o záväzok z kúpnej zmluvy a o dôsledky\njeho porušenia, pre ktoré bola určujúca právna úprava tzv. Viedenského dohovoru o medzinárodnej\nkúpe tovaru (pod č. 160/1991 Zb. o Dohovore OSN o zmluvách medzinárodnej kúpe tovaru) a ObZ,\naplikovaná oboma súdmi nižších inštancií.\n146. Vo výsledku to, že odvolací súd ako ani súd prvej inštancie pri právnom posúdení sporu nepoužili\nv dovolaní označené nariadenie č. 58/2007 Z. z. (resp. vyhlášku č. 369/2009 Sb.), týkajúce sa\nvšeobecných kritérií uvádzania osiva na trh, s pôsobnosťou pre územie SR\n(resp. ČR), nemohlo mať vplyv na posúdenie kľúčových otázok pre rozhodnutie, ktoré sa týkali\nzodpovednosti žalovaného za náhradu škody spôsobenú vadami tovaru. Otázka, či žalovaným\nposkytnuté zmluvné plnenie (dodanie osiva žalobcovi) bolo vadné, a teda či žalovaný porušil záväzok\nzaložený kúpnou zmluvou, rovnako nevyplýval z kritérií určených uvedenými podzákonnými právnymi\nnormami, ale vychádzal z úpravy o kúpnej zmluve obsiahnutej\n\nvo Viedenskom dohovore a ObZ, vo väzbe na predmetnú individuálne medzi stranami dojednanú kúpnu\nzmluvu. To, či bolo dodané osivo skutočne postihnuté patogénmi, akého druhu, v akom rozsahu a s\nakým vplyvom na úžitkovosť, nebolo otázkou právnou, ale otázkou skutkovou, ku ktorej sa viedlo pred\nsúdom prvej inštancie dokazovanie vrátane znaleckých posudkov. Na následne zo skutkových zistení\nsúdmi nižších inštancií prijatý záver o vadnosti tovaru nemala úprava v dovolateľom poukazovaných\npodzákonných normách žiaden vplyv a ani pri ich prípadnom použití by nedošlo k zmene právnych\nzáverov a rozhodnutia súdov v danej veci.\n147. K otázke c) - či je možné ustáliť porušenie povinnosti dovolateľa dodať osivo v kvalite vhodnej\nk užívaniu bez toho, aby bolo preukázané skutočné množstvo patogénu v osive, ktoré bolo žalobcovi\ndodané (a vychádzať teda iba z „pravdepodobnosti“ jeho výskytu „na vyššej úrovni“), dovolací súd\nuvádza, že priamo nadväzuje na otázku b) a rovnako platí, že nespĺňa kritériá prípustnosti dovolania v\nzmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 1 a 2 CSP. Základ odpovede na túto otázku\ntkvie v záveroch odborného posúdenia kvality,\nresp. nekvality dodaného tovaru, a tiež, či tento stav bol príčinou poškodenia žalobcovej úrody plodiny,\nteda išlo o otázku zisťovania skutkového stavu. Dovolateľ tu v podstate polemizuje\nso závermi znalcov.\n148. Dovolací súd k argumentácii dovolateľa len pre úplnosť uvádza, že samotný prejudiciálny záver\no vadnosti tovaru prijal súd prvej inštancie, a to na základe hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov\nvrátane znaleckých posudkov (§ 191 CSP), pričom nešlo, ako mylne tvrdí dovolateľ, „len o prevzatie\nprávnych záverov“ znalcov. Za také nepochybne nemožno považovať odborné (skutkové) závery\nznalcov, že „také napadnutie a rozšírenie choroby v poraste mohlo byť spôsobené jedine napadnutým\nosivom a že infikované osivo bolo primárnou príčinou takého silného výskytu choroby v poraste ...\nišlo o úplne neobvyklú epidémiu choroby, ktorá v praxi v takom veľkom rozsahu nebýva bežná a je\nskôr raritou“ (posudok č. 2/2013 doc. Ing. J., PhD.), príp. že „infikované osivo bolo primárnou príčinou\nvýskytu choroby v poraste kapusty ... sekundárne príčiny...boli vylúčené a infikované osivo boli primárnou\npríčinou ochorenia ... kontamináciu osiva odporcu jednoznačne určujem ako príčinu napadnutia porastu\nnavrhovateľa vyššie uvedeným baktériovým ochorením.“ (posudok č. 1/2026 Ing. N., PhD.). Odvolací\nsúd v napadnutom rozsudku vychádzal zo skutkového stavu uzavretého pred súdom prvej inštancie\n(§ 383 CSP) a stotožnil sa aj s jeho právnym posúdením. Možno len zvýrazniť, že zodpovednosť\npredávajúceho\nza vady tovaru je objektívna, v prípade zistených vád ide o porušenie záväzkovej povinnosti\n(z kúpnej zmluvy) bez ohľadu na to, či si kupujúci určité vlastnosti tovaru a „bezvadnosť“ výslovne v\nzmluve vymienil a pokiaľ boli príčinou vzniku škody na strane kupujúceho,\ntak v situácii preukázaného vzniku škody na ušlom zisku ako objektívnej zodpovednosti\nza škodu, je na predávajúcom (škodcovi), aby sa z tejto zodpovednosti liberoval\n(čl. 74 a nasl. Viedenského dohovoru, § 373 a nasl. ObZ).\n149. Len na okraj dovolací súd ku kauzálnemu nexusu z hľadiska toho, či ide o otázku skutkovú\nalebo právnu, poznamenáva, že je možné sa stotožniť s tým, že „v istom ohľade je to otázka skutková\n(posudzovaná spravidla na základe znaleckých posudkov), avšak v inom ohľade\nje vymedzenie kauzality otázkou právneho posúdenia. ... Na zistenie prirodzenej kauzality (vymedzenie\npríčin, ktoré viedli k vzniku ujmy) sa na účely práva používa najčastejšie pravidlo conditio sine qua non\n(pravidlo nevyhnutnej podmienky). ... „Ak by nebolo bývalo došlo k tejto skutočnosti, nebolo by bývalo\ndošlo ani k vzniku ujmy“.“ (NOVOTNÁ, M. O kauzalite,\njej ustálení a špecifických prípadoch kauzality. In Súkromné právo 2023, č. 2, s. 38).\n150. V ostatnom dovolací súd odkazuje na obdobné dôvody už uvedené vyššie k posudzovaniu\nprípustnosti otázky b).\n151. Z uvedených dôvodov nepovažoval dovolací súd otázky a), b), c) a d) za spĺňajúce podmienku\nprípustného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení\ns § 432 ods. 1 a 2 CSP.\n152. Posúdenie, či odvolací súd ne/použil správny právny predpis a či ho ne/správne interpretoval alebo\nči zo správnych skutkových záverov vyvodil ne/správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak\nje dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012\n\na rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011,\nsp. zn. 7Cdo/17/2013).\n153. Žalovaný v tejto časti dovolania síce formálne odôvodňoval nesprávnosť právneho posúdenia veci\nodvolacím súdom, z obsahu dovolania je však zrejmé, že v podstate nesúhlasí s logickými úvahami\na skutkovými závermi, ako aj s vyhodnotením zistených skutkových okolností súdmi oboch nižších\ninštancií. Taktiež samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, resp. súdu prvej\ninštancie a spochybňovanie správnosti\nich rozhodnutí, nezodpovedá kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s ust. §\n432 ods. 1 a 2 CSP.\n154. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nie je daná procesná prípustnosť dovolania podľa ust. § 420\npísm. f) CSP, a vo vzťahu k otázkam a), b) c) a d) ani podľa ust. 421 ods. 1 CSP, boli v tejto časti\nsplnené podmienky pre odmietnutie dovolania podľa ust. § 447 písm. c) a písm. f) CSP. Pri súčasnom\nkonštatovaní prípustnosti dovolania v časti týkajúcej\nsa otázky e), avšak jeho nedôvodnosti, rozhodol vo výroku II. dovolací súd o zamietnutí zvyšnej časti\ndovolania žalovaného podľa § 448 CSP.\n155. Dovolací súd o nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 438\nods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Náhradu trov dovolacieho konania priznal v\ncelom rozsahu v tomto konaní úspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n156. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 188/2024", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:8993506d-d248-4e69-9a71-8c53b20f56c3", "datum": "2024-03-28", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "41Cob/47/2020", "guid": "ca7f992a-95dc-4f71-a104-902bb0b57a44:b95f9c8c-75c6-4aa4-8d49-9b195778bc8d", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c1b13289-b1df-455b-94e0-93b604284f41", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.97.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 97/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 97/2022 z 12. 5. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-05-12", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.97.2022.2"}, {"guid": "ussr:f3cc68d8-029a-433d-a43d-f93cb10347d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.242.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 242/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2021 z 9. 11. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-11-09", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.242.2021.2"}, {"guid": "ussr:725f7bfa-1667-4acd-aa5b-9b69c21c749d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.419.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 419/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 419/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.419.2021.1"}, {"guid": "ussr:f123e0be-46b1-4e99-8a68-c9f44c2958d3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.45.2021.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 45/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 45/2021 z 11. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-11", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.45.2021.1"}, {"guid": "ussr:e8adcd69-5df6-416f-861d-29f1bd1b710b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:2.US.120.2020.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 120/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 120/2020 z 21. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-21", "citacie_n": 315, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:2.US.120.2020.1"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:a470b9c6-216d-4d23-b4ed-f563f43b0d5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.123.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 123/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 123/2020 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.123.2020.1"}, {"guid": "ussr:91ff6bca-3ccd-4283-aa0d-313250b9cb24", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 302/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 302/2019 z 20. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-20", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.302.2019.1"}, {"guid": "ussr:442c9e84-8b28-4332-a9b7-ebad24ce5323", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.416.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 416/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 416/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.416.2018.1"}, {"guid": "ussr:2c383734-690f-4734-8f69-53408475a416", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.438.2017.1"}, {"guid": "ussr:9bb921c6-1e32-4e1b-beb4-5844ca5b5867", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 474/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 474/2017 z 1. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-01", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.474.2017.1"}, {"guid": "ussr:e63a5516-d249-459d-aa03-1246ccc05a53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 407/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 407/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.407.2016.1"}, {"guid": "ussr:eb357379-f9e3-4af3-9f2a-ff2a76a6f0df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb357379-f9e3-4af3-9f2a-ff2a76a6f0df"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 383/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/06 z 20. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-20", "citacie_n": 657, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9cfc70f8-bfa6-4d4b-8fbd-2a8996420dd7"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "67a912af-5fd9-4333-8120-7b268079303a:6a222f74-9eaf-408f-9ab7-5c0b386038f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6114207892.1", "spisova_znacka": "2Cdo/225/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/225/2018 z 27. 2. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-02-27", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6114207892.1"}, {"guid": "f7827e6a-cd65-4dec-9c87-e841eebc9985:26586983-85f2-4f71-89f7-6fabf2f9255b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5709205717.1", "spisova_znacka": "5Obdo/22/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/22/2017 z 24. 4. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-04-24", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5709205717.1"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "f4cd32b7-ab39-444c-9291-55f4dc47a2cd:e3d877ee-d10a-46e2-a905-0f783c976693", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1", "spisova_znacka": "1Cdo/206/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 25. 9. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-09-25", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4107208783.1"}, {"guid": "ec06c681-74ff-4c6d-beca-4bfbbba0a14c:375ca79b-c47b-41eb-94b7-c65bdef88422", "ecli": null, "spisova_znacka": "13Cb/55/2013", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn. 13Cb/55/2013 z 6. 5. 2014", "sud": "Okresný súd Levice", "datum_vydania": "2014-05-06", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ec06c681-74ff-4c6d-beca-4bfbbba0a14c:375ca79b-c47b-41eb-94b7-c65bdef88422"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8993506d-d248-4e69-9a71-8c53b20f56c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.188.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 188/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/2024 z 28. 3. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-03-28", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.188.2024.1"}, {"guid": "8977b660-865d-43fb-a6d2-11a128a2f9f7:3fd65b0c-3705-4d73-9840-d827d5bc6496", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1509211560.1", "spisova_znacka": "5Obdo/20/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/20/2024 z 22. 12. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-12-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1509211560.1"}, {"guid": "a43a2ad7-4605-4ed6-a851-147a27517347:a6193ed3-72a5-496f-a004-c1f3ba03fe2c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:7122209369.2", "spisova_znacka": "2CoKR/97/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoKR/97/2025 z 30. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:7122209369.2"}, {"guid": "7845af20-1405-483d-a1a3-4ac68aefdf6d:13586aaf-e51c-49e9-9b7b-fb20b1e0d844", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:5122203178.1", "spisova_znacka": "42CoKR/27/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 42CoKR/27/2025 z 17. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-03-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:5122203178.1"}, {"guid": "344a49cb-41e3-4f7b-81c1-d081f4006a29:918f4d4f-57a1-4f14-bf71-74d7e9b5aa7a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:5123201924.1", "spisova_znacka": "42CoKR/32/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 42CoKR/32/2024 z 16. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:5123201924.1"}, {"guid": "c375c0cb-269d-4144-b41b-cd80ae5f2a5a:6b2669da-46a4-4b64-9af5-9d10213093aa", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:6121521043.2", "spisova_znacka": "2Cob/59/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/59/2025 z 28. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-11-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:6121521043.2"}, {"guid": "cd07ee61-e775-4786-82a0-a9c02c21bb82:a9096a2b-5b34-45c0-a2ca-345e6093bae0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6122278411.1", "spisova_znacka": "43Cob/36/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/36/2025 z 27. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-11-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6122278411.1"}, {"guid": "37010bfe-2483-4762-a684-67eda44f85cc:34ec77a1-eee6-49fb-95eb-83b1345f3a24", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:6122436961.1", "spisova_znacka": "4Cob/13/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/13/2024 z 12. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-12-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:6122436961.1"}, {"guid": "661d13df-eba4-4a1f-b611-2b819c5f1b29:9f43b7f1-04be-4c24-9e26-5b240f4a2cb0", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:1118207095.6", "spisova_znacka": "42Cob/44/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 42Cob/44/2023 z 27. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-11-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:1118207095.6"}, {"guid": "07b42b42-0e8e-41cc-9448-d4bc4897ae6b:e877a211-d91a-4b1b-a43b-d16f70fcc94f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1221202847.2", "spisova_znacka": "4Cob/166/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Cob/166/2022 z 21. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1221202847.2"}, {"guid": "75827ca9-f0da-408d-8864-a950a6740e60:501eb447-57c0-4d63-827e-7802449cfe30", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6119357016.3", "spisova_znacka": "43Cob/35/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/35/2024 z 17. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6119357016.3"}, {"guid": "56c5a954-105e-4420-a0e0-c4b137c61ae2:b4306a1f-83d5-4272-8dbe-387e90c1c69b", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2026:7122201471.15", "spisova_znacka": "42C/5/2022", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 42C/5/2022 z 10. 6. 2026", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2026-06-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2026:7122201471.15"}, {"guid": "760d80b1-c545-452c-8626-790cbea504a9:c5ff84d5-193f-4f72-8b2e-19ff8ce88a23", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2025:6124396576.5", "spisova_znacka": "35C/6/2025", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 35C/6/2025 z 21. 10. 2025", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2025-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2025:6124396576.5"}, {"guid": "fad34eab-15ab-43b0-9149-e7e6f5192fbd:f728a077-6211-4ee5-ad2e-7b4e20d8dc7b", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2025:7123204914.9", "spisova_znacka": "35Csp/51/2023", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 35Csp/51/2023 z 8. 7. 2025", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2025-07-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2025:7123204914.9"}, {"guid": "34b18ff4-c331-4bee-8050-f0e633b7f68e:1cf0a459-f0d3-45c2-a3d4-f5201ee035a8", "ecli": "ECLI:SK:MSKE:2025:7109218757.38", "spisova_znacka": "35C/337/2009", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 35C/337/2009 z 5. 6. 2025", "sud": "Mestský súd Košice", "datum_vydania": "2025-06-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSKE:2025:7109218757.38"}, {"guid": "ffd0d3fc-d2e4-47a8-9bdb-b3ad1bd76d52:f840fe78-0efe-4f02-b969-19a98e3efa1f", "ecli": "ECLI:SK:OSDS:2026:2225201893.8", "spisova_znacka": "27C/40/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 27C/40/2025 z 29. 6. 2026", "sud": "Okresný súd Dunajská Streda", "datum_vydania": "2026-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSDS:2026:2225201893.8"}]}