{"guid": "ded06556-49c3-4daa-a46c-9a929f39646f:6b37a8af-f47d-4136-a932-2fcdbb1fb22d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8112219875.2", "spisova_znacka": "4Cdo/71/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/71/2023 z 16. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. júla 2024, sp. zn. 4Cdo/71/2023, ECLI:SK:NSSR:2024:8112219875.2", "identifikacne_cislo": "8112219875", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Svetlovská", "sudca_id": 338, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-svetlovska-338", "datum_vydania": "2024-07-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "nazov": "§ 193 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-193", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-193"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-228.odsek-1", "nazov": "§ 228 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-228.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-228"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "nazov": "§ 455 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-455", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-455"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66", "nazov": "zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-3", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-193", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-228", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-455", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b37a8af-f47d-4136-a932-2fcdbb1fb22d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8112219875.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8112219875.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2024:8112219875.2/text", "citacie_n": 7, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/71/2023\n8112219875\n16. 07. 2024\nJUDr. Alena Svetlovská\nECLI:SK:NSSR:2024:8112219875.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej\na sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobcov 1/ Petra Jarkovského\n- CORYN, Prešov, Jesenná 8, IČO: 32 925 042, 2/ obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., Prešov,\nJesenná 8, IČO: 36 506 451, 3/ obchodnej spoločnosti PONECO, s. r. o., Prešov, Jesenná 12, IČO:\n36 707 996, 4/ obchodnej spoločnosti CORS, spol. s r. o., Prešov, Jesenná 8, IČO: 36 467 057, 5/\nM. W., M., Q. XX, všetci zastúpení advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná 8, proti\nžalovaným 1/ Prešovskému samosprávnemu kraju, Prešov, Námestie mieru 2, IČO: 37 870 475, 2/\nMestu Prešov, Prešov, Hlavná 73, IČO: 00 327 646, zastúpenému advokátom JUDr. Alojzom Naništom,\nPrešov, Sládkovičova 8, o náhradu za vecné bremeno, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.\n10C/133/2012 a o dovolaní žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. decembra\n2022 sp. zn. 14Co/10/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie zamieta.\nŽalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 25.\napríla 2019 č. k. 10C/133/2012-890 zamietol žalobu žalobcov 1/ až 5/, ktorou sa voči žalovaným 1/\na 2/ domáhali zaplatenia náhrady za vecné bremeno, ktoré v prospech žalovaného 1/ zaťažovalo ich\nnehnuteľnosti - pozemky bližšie špecifikované v žalobe; žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcom 1/ a 5/\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na čl. 2\nods. 3, čl. 20 ods. 1, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 základných princípov zákona č. 160/2015\nZ. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 3 ods. 1, § 39, § 123, §151n ods. 1, ods. 2,\nods. 3, § 151o ods. 1, ods. 2, § 151p ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho\nzákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, § 2 ods. 1,2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri\nmajetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie\núzemné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri\nnehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) uviedol, že\nžalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, na ktorých boli postavené stavby obmedzujúce ich vlastnícke\nprávo a zároveň konštatoval, že následná zmena žaloby spočívajúca v konkretizovaní žalovaných súm\nza jednotlivé pozemky nemá vplyv na včasnosť podania ich žaloby. Súd poukázal na to, že v danom\nprípade nemožno poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok\nz dôvodu, že žalobcovia sa domáhajú náhrad za vecné bremeno za obdobie rokov 2009 až 2012,\npričom v rokoch 2014 a 2015 tieto pozemky v ich vlastníctve odpredali Národnej diaľničnej spoločnosti.\nNásledne súd konštatoval, že na prejednávanú vec prihliadal nie len z pozitívno-právneho, ale aj z\njusnaturalistického pohľadu, a preto ju posúdil aj cez prizmu dobrých mravov. Súd prvej inštancie mal z\n\nvykonaného dokazovania za preukázané, že žalobcovia sú personálne prepojení s osobou žalobcu 5/\na to s poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávky, keďže za postupcu, ako aj štyroch postupníkov,\nje podpísaný práve žalobca 5/, ako aj s poukazom na iné prevody medzi žalobcami. Títo žalobcovia\npodľa záveru súdu vedeli, že budú obmedzení na svojich vlastníckych právach, pretože cestné teleso\nsa na týchto pozemkoch už v čase ich kúpy na pozemkoch nachádzalo, pričom išlo o oprávnenú\nstavbu, čo žalobcovia v konaní ani nespochybňovali. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobcovia\nv čase kúpy chceli byť práve uvedenou stavbou na svojich vlastníckych právach obmedzení, keďže\nim bol známy faktický stav pozemkov. Čo sa týka ceny za obmedzenie vlastníckeho práva určenej v\nznaleckých posudkoch, k uvedenej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia nepredložili žiadnu\nponuku realitných kancelárií, ktorá by aspoň približne kopírovala faktický stav sporných pozemkov,\nteda ponuku na predaj/prenájom pozemkov, na ktorých sa nachádza stavba cesty, preto nebolo možné\nhovoriť o trhových cenách za náhradu užívania takýchto nehnuteľností, keďže ani samotný trh na\ntakéto ponuky nereaguje. Súd uviedol, že uvedené obmedzenie malo byť zohľadnené v kúpnej cene\nnehnuteľnosti, za akú ju žalobcovia nadobudli, keďže žalobcovia prostredníctvom kúpnych zmlúv vstúpili\ndo právneho postavenia svojich predchodcov, v dôsledku čoho nemohli predpokladať, že výkon ich\nvlastníckeho práva bude vo väčšom rozsahu ako bol výkon ich právneho predchodcu. Keďže žalobcovia\nuvedené pozemky scudzili zmluvami v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti, súd mal za to, že\nzisk z uvedeného predaja nahradil zhodnotenie finančných prostriedkov, napr. prostredníctvom úroku\nv peňažnom ústave. Na základe zisteného skutkového stavu súd uzavrel, že žalobcom na jednej\nstrane vlastnícke právo svedčí, avšak na druhej strane v predmetnom prípade dochádza k zneužívaniu\nuvedeného vlastníckeho práva žalobcami, a to špekulatívnym nadobudnutím vlastníckeho práva len za\núčelom vytvorenia zisku v dôsledku právnych rezíduí z minulosti a konštatoval existenciu desiatok sporov\nvedených na tunajšom súde žalobcom vo viac-menej rovnakom právnom i spoločenskom kontexte. Z\nuvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1/ až 5/ zamietol. O nároku na náhradu trov\nkonania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.\n2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zrušení rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 28.\njanuára 2020 č. k. 14Co/17/2019 - 1263 a vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/161/2020 opätovne vo veci rozhodol\nrozsudkom zo dňa 13. decembra 2022 č. k. 14Co/10/2022 - 1483. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu\nprvej inštancie v tej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba žalobcu 5/ M. W. proti žalovanému Prešovskému\nsamosprávnemu kraju o náhradu za zo zákona zriadené vecné bremeno k pozemkom parc. CKN č.\nXXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 217 m2 (s výmerou prislúchajúcou na podiel žalobcu\nv 1 v rozsahu 108,5 m2 ) a parc. CKN č. XXXX/XX zastavaná plocha o výmere 74 m2 (s výmerou\nprislúchajúcou na podiel žalobcu v 1 v rozsahu 37 m2 ) a k tomu prislúchajúci výrok o náhrade trov\nkonania medzi žalobcom 5/ a žalovaným 1/ a tiež vo výroku, ktorým bola žalovanému 2/ priznaná proti\nžalobcom 2/, 3/ a 4/ náhrada trov prvoinštančného konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zostávajúcej časti o zamietnutí žaloby žalobcov,\nako aj vo výroku o náhrade trov konania medzi žalobcami 1/, 2/, 3/ a 4/ a žalovaným 1/ a vo vzťahu\nmedzi žalobcami 1/ a 5/ a žalovaným 2/ rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Zároveň žalovanému\n2/ priznal voči žalobcom 1/ a 5/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a\nžalovanému 1/ priznal proti žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v\nrozsahu 100 %. V súlade so záväzným pokynom obsiahnutým v zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho\nsúdu, ktorý poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/44/2010 (R\n40/2013), dospel odvolací súd k záveru, že nárok na náhradu za vecné bremeno zriadené zákonom\nč. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,\nktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov,\nuplatnený žalobcom 5/ voči žalovanému 1/ je dôvodný. Odvolací súd rešpektoval prejudiciálny účinok\nprávoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov z 13. januára 2016 č. k. 14C/75/2012-506 v spojení s\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove z 30.novembra 2017 sp. zn. 2Co/93/2016, ktorým bola s účinkami\nex tunc (deklaratórny rozsudok) poskytnutá ochrana už porušeným subjektívnym právam žalobcu 5/\nvyplývajúcim z jeho hmotnoprávnych (majetkových) vzťahov so žalovaným 1/ založených na existencii\nstavby a užívaní pozemku stavbou cesty stojacou na pozemku vo vlastníctve žalobcu 5/, ktoré existovali\naj v období rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti v prejednávanom konaní uplatnenej žaloby o\nnáhradu za zriadené vecné bremeno zo zákona a to vo vzťahu k pozemku nachádzajúcom sa pod cestou\nIII. triedy na parcele CKN č. XXXX/XX zapísanej na LV č. XXX, k. ú. O.. V tomto konaní si žalobca 5/ ako\npodielový spoluvlastník 1/2 na pozemku CKN č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 217\nm2 a CKN XXXX/XX zastavaná plocha o výmere 74 m2, vytvoreným geometrickým plánom č. 123/2013\n\nzo dňa 28. mája 2013, vyhotoveným spoločnosťou GEOPLAN Prešov, s. r. o., nachádzajúcom sa v kat.\núz. O. z pôvodnej parcely KN C č. XXXX/XX - zastavaná plochy a nádvorie o výmere 291 m2 zapísanej\nna LV č. XXX uplatňoval nárok na náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno. Z vyššie uvedených\ndôvodov, v kontexte záväznosti prejudiciálne vyriešenej otázky rozhodnutím Okresného súdu Prešov z\n13. januára 2016 č. k. 14C/75/2012-506, odvolací súd v danej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa\n§ 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a v tomto rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie.\n3. Vo zvyšku uplatneného nároku žalobcov odvolací súd poukázal na to, že zo spisového materiálu\na ani z odpovedí sporových strán nevyplýva, že by žalobcami 1/ až 4/ (u žalobcu 1/ ako nástupcu\npôvodného žalobcu spoločnosti Coryn, s. r. o.) boli v minulosti vedené súdne konania, v ktorých by\nprávoplatne bolo rozhodnuté o ich nárokoch súvisiacich s vlastníctvom pozemkov (ktoré sú predmetom\ntohto konania) zastavaných pozemnými komunikáciami za obdobie pred 1. júlom 2009. Odvolací súd\nďalej uviedol, že prejudiciálny účinok právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov z 13. januára\n2016 č. k. 14C/75/2012-506 sa nevzťahuje na nárok uplatnený žalobcami 1/ až 4/ voči žalovaným.\nÚčastníkmi konania vedeného na Okresnom súde Prešov sp. zn. 14C/75/2012 boli M. W. a Y.. M. I. a\nPrešovský samosprávny kraj. Odvolací súd uviedol, že v súlade s § 193 a § 228 CSP a právnej teórie\nje subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke také, že súd v novom konaní\nmusí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť\núčastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby\nnež účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov,\núčinky právoplatného rozsudku sa môžu vzťahovať len v tých prípadoch, kedy tak stanoví zákon, čo nie je\ntento prípad. V otázke, či sa pri náhrade za zákonom zriadené vecné bremeno jedná o opakované alebo\njednorazové plnenie, odvolací súd zastal názor, že daná náhrada má jednorazový charakter, pričom\nsa priklonil k názoru vyjadrenému v niekoľkých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(napr. sp. zn. 3Cdo/49/2014) a poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.\nÚS 539/2020. Zaoberajúc sa ďalej nárokom žalobcov 1/ až 4/ voči žalovaným na priznanie finančnej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. za obdobie od 1. júla\n2009 do 11. júla 2012 odvolací súd uviedol, že aj pri usporiadaní pomerov medzi vlastníkmi pozemku a\nstavby podľa zák. č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov,\nktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky nemožno len samotnú skutočnosť o\nzriadení vecného bremena posudzovať bez hodnotenia skutočností, ktoré predchádzali obmedzeniu\nvlastníckeho práva vlastníka pozemku a ani skutočnosti ako sa vzťah vlastníka pozemku a vlastníka\nstavby, usporiadal prevodnou zmluvou, ktorou pozemok bol prevedený do vlastníctva vlastníka stavby.\nV konaní nebolo medzi stranami sporným, že stavba predmetnej pozemnej komunikácie sa začala dňa\n14. marca 1983 na pozemku, ktorý bol vo vlastníctve Čsl. štátu a bola aj dokončená kolaudačným\nrozhodnutím zo dňa 12. februára 1992. Ten kto kupoval nehnuteľnosť v priebehu konkurzného konania,\nkupoval ju s plným vedomím, že kupuje nehnuteľnosť zastavanú pozemnou komunikáciou, ktorú nebude\nmôcť nikdy v budúcnosti reálne užívať, mať v držbe, ani požívať z nej úžitky vo väčšej miere, ako to\nbol oprávnený jeho predchodca. Bolo preto potrebným zodpovedanie otázky, či môže pri spravodlivom\nusporiadaní pomerov (medzi žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným a medzi žalobcom 5/ v časti o ním\nuplatňovanom nároku týkajúcom sa parc. CKN č. XXXX/XX) obstáť popri zaplatenej kúpnej cene ešte\naj nárok na náhradu za vecné bremeno zriaďované podľa § 4 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z. Odvolací\nsúd poukázal na skutočnosť, že z dokazovania realizovaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že v\nsprávnom konaní neboli usporiadané pomery vlastníkov predmetných pozemkov, avšak za pozemky\nbola ich vlastníkom podľa kúpnej zmluvy poskytnutá finančná náhrada. Odvolací súd dospel k názoru,\nže v prípade vyhovenia žalobe by toto odporovalo zásade ekvity, v zmysle ktorej sa na právne vzťahy\nmá aplikovať tzv. mimoprávny systém pravidiel, akým je aj inštitút dobrých mravov. Preto mal odvolací\nsúd za to, že nakoľko žalobcovia nadobudli pozemky na základe vlastnej slobodnej vôle s vedomím,\nže sa na nich nachádza stavba cestného telesa, teda už pred nadobudnutím vlastníckeho práva vedeli,\nže v prípade prevodu vlastníckeho práva, budú obmedzovaní v užívaní svojich nehnuteľností, nemožno\nžalobcom (s výnimkou časti, v ktorej odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil) priznať nárok\nna náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno pre rozpor s dobrými mravmi. Odvolací súd zároveň\nodkázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 389/09 - 02 z 26.\nnovembra 2009, na rozhodnutie ESĽP v konaní vedenom pod sp. zn. 4014/12 vo veci W. proti Slovenskej\nrepubliky a na aplikáciu § 3 ods. 1 OZ. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo\nzvyšnej časti, okrem tej, ktorá bola zrušená, ako vecne správny potvrdil (§ 389 ods. 1 CSP). Uvedené\nrozhodnutie odvolacieho súdu je konečným vo vzťahu medzi žalobcami 1/ až 4/ a žalovaným 1/ a vo\nvzťahu medzi žalobcom 1/ a 5/ a žalovaným Mestom Prešov. Preto odvolací súd rozhodoval aj o náhrade\n\ntrov odvolacieho konania vo vzťahu medzi týmito sporovými stranami a to podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP.\n4. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku II., III. a IV. podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“)\ndovolanie, ktoré odôvodnili s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP a navrhli, aby\ndovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne zrušil aj\nrozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako dovolacie\ndôvody dovolatelia označili nesprávne závery odvolacieho súdu o jednorazovom charaktere náhrady za\nzákonom zriadené vecné bremeno, nesprávne závery o rozpore priznania náhrady žalobcom s dobrými\nmravmi, rozpor s princípom právnej istoty v kontexte vyjadrenia odvolacieho súdu o jeho neviazanosti\nrozhodnutiami súdov totožného alebo nižšieho stupňa a namietli nesprávnosť záverov odvolacieho\nsúdu v kontexte prejudiciálnych účinkov rozhodnutia Okresného súdu Prešov sp. zn. 14C/75/2012,\nktoré sa podľa názoru odvolacieho súdu nevzťahujú na iných účastníkov konania, než na žalobcu 5/ a\nžalovaného 1/. Dovolatelia vymedzili právne otázky, od ktorých závisel napadnutý rozsudok a to či je\ndôvodom na nepriznanie nároku žalobcom ich tvrdenie, že na nimi uplatnený nárok sa vzťahuje odplata\nza zriadené vecné bremeno vo forme opakovaných plnení počas doby celého trvania práva vecného\nbremena (otázka č. 1); či môže byť žalobcami uplatnený nárok na náhradu za nútené obmedzenie ich\nvlastníckych práv zriadením ZVB v zmysle § 4 ods. 1 zákona 66/2009 Z. z. konaním, ktoré je v rozpore s\ndobrými mravmi (otázka č. 2); či je popretím princípu právnej istoty a legitímneho očakávania zo strany\nodvolacieho súdu, ktorý nezobral na zreteľ rozhodnutia ostatných všeobecných súdov, ktoré v totožných\nprávnych veciach nezamietli zo strany žalobcov uplatnené totožné nároky vlastníkov pozemkov, na\nktorých sa nachádzajú stavby pozemných komunikácii vo vlastníctve verejnoprávnych subjektov, s\nodôvodnením, že uplatnenie si práv žalobcov je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (otázka č.\n3); či je právoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov a to vlastníkov predmetných\npozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby (cesta III. triedy č. 068010 a stavba chodníka, na ul. M.\nv M. a vlastníkmi týchto stavieb, ak všeobecné súdy už niekoľkokrát rozhodli, že vlastníci stavieb sú\npovinní zaplatiť vlastníkom pozemkov (na ktorých tieto stavby stoja) náhradu za užívanie ich pozemkov\npredmetnými stavbami (otázka č. 4).\n5. Žalovaní sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1\nCSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia\npojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho\ndovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,\nže dovolanie žalobcov je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné, a preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,\nsa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia\nktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane\ndovolacieho konania (I. ÚS 4/2011, 1Cdo/134/2018, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014,\n8Cdo/400/2015). Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme\nopravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším\nodvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom)\nako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho\nsúdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.\nÚS 550/2012).\n8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle\n§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To\nznamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie úspešne napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým\nje dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.\n\n9. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n12. Dovolatelia vyvodili prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP (odvolací\nsúd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Pre právnu\notázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil\nodvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už\nrozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však\nsvojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.\n13. Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková otázka),\nktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku,\nktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia\nvyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie\nnapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj\no otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nV prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa\nvysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP\nide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/132/2017,\n4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017).\n14. K otázke č. 1, t. j. či je dôvodom na nepriznanie nároku žalobcom ich tvrdenie, že na nimi uplatnený\nnárok sa vzťahuje odplata za zriadené vecné bremeno vo forme opakovaných plnení počas doby celého\ntrvania práva vecného bremena, dovolatelia poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5\nCdo 385/2012 zo 06. februára 2013, sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 27. júla 2011, sp. zn. 5Cdo/196/2009 z 22.\nseptembra 2010, sp. zn. 7Cdo/25/2018 z 29. novembra 2018 a uviedli, že pokiaľ odvolací súd zdôraznil,\nže žalobcovia tvrdili opakovaný charakter odplaty za zriadené vecné bremeno a konštatoval, že sa má\njednať o jednorazovú finančnú náhradu, dospel k nesprávnym záverom. Dovolatelia boli presvedčení, že\nodvolací súd sa nemal zaoberať otázkou právneho posúdenia uplatneného nároku zo strany žalobcov,\nale mal sa zaoberať opísaním skutkového deja - skutkovým tvrdením žalobcov a následne mal tvrdenia\nžalobcov podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy. Následne mal odvolací súd dospieť k záveru,\nže na nárok žalobcov sa vzťahuje jednorazová náhrada a žalobcami uplatnený nárok je dôvodný, a to\npreto, že nárok žalobcov bol na súde uplatnený dňa 29. júna 2012, tzn. v 3-ročnej premlčacej lehote odo\ndňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. (odo dňa 01. júla 2009). V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 5Cdo/385/2012 zo 06. februára 2013 dovolací súd poukázal na zásadu iura novit curia a uviedol,\nže právna kvalifikácia veci je vecou súdu a nie povinnosťou účastníkov konania, ktorí musia len uviesť\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne\nkvalifikoval. Totožný právny názor vyplýva aj zo zvyšných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR označených\ndovolateľmi.\n15. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na znenie § 421 ods. 1 a) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie\nprípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ prišlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe\npri riešení právnej otázky, od ktorej toto rozhodnutie záviselo. Aby určitá otázka spĺňala kritérium\n\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť teda predovsˇetky´m o otázku zásadného\nprávneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,\nktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť\nprípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov\nprípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V takomto prípade je\ntu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania\nneskúma. Zároveň platí, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na\nprávnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j.\nprávnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej\nnespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v\nrozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť\npovažovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú\npre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny\nnázor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne\nzáver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd\nnemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne\nrozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú s rozhodovaným sporom vôbec súvis. Len polemika\ndovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia\nalebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú\nkritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP.\n16. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle\n§ 421 ods. 1 písm. a) v spojení s § 432 CSP v nadväznosti na otázku č. 1 definovanú dovolateľmi dovolací\nsúd dospel k záveru, že táto nastolená právna otázka nespĺňa kritérium významnosti riešenia danej\notázky pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolatelia sa položenou otázkou č. 1 pýtali, či nesprávne\nprávne posúdenie uplatneného nároku zo strany žalobcov môže byť dôvodom na zamietnutie žaloby,\npričom uvedené naviazali na názor odvolacieho súdu, že náhrada za zákonom zriedené vecné bremeno\nmá jednorazový charakter, pričom žalobcovia v priebehu konania zastávali názor o nároku na opakované\nplnenia. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie v časti týkajúcej sa nároku žalobcu 5/ M. W. proti žalovanému Prešovskému samosprávnemu\nkraju o náhradu za zo zákona zriadené vecné bremeno k pozemkom parc. CKN č. XXXX/XX - zastavaná\nplocha a nádvorie o výmere 217 m2 (s výmerou prislúchajúcou na podiel žalobcu v 1 v rozsahu 108,5\nm2 ) a parc. CKN č. XXXX/XX zastavaná plocha o výmere 74 m2 (s výmerou prislúchajúcou na\npodiel žalobcu v 1 v rozsahu 37 m2) a k tomu prislúchajúceho výroku o náhrade trov konania medzi\nžalobcom 5/ a žalovaným 1/ a tiež vo výroku, ktorým bola žalovanému 2/ priznaná proti žalobcom\n2/, 3/ a 4/ náhrada trov prvoinštančného konania bol prejudiciálny účinok záverov obsiahnutých v\nrozsudku Okresného súdu Prešov z 13. januára 2016 č. k. 14C/75/2012-506 v spojení s rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2022 sp. zn. 4Cdo/161/2020. Zároveň, dôvodom\nna potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti bol odvolacím súdom konštatovaný\nrozpor uplatňovaného nároku s dobrými mravmi. Dovolatelia zastali názor, že odvolací súd mal posúdiť\npremlčanie nároku, dospieť k záveru o uplatnení nároku včas, na základe čoho mal následne dospieť\nk záveru o jednorazovosti a dôvodnosti nároku žalobcov. V danej veci avšak neexistuje súvislosť\nmedzi konštatovaním jednorazového charakteru náhrady za zriadenie vecného bremena a čiastočným\npotvrdením a čiastočným zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa v prvom rade\nzaoberal otázkou samotnej existencie nároku žalobcov a poskytnutím ochrany tomuto nároku, pričom\notázka charakteru nárokovaného plnenia nastupuje až následne. Rovnako tak sa odvolací súd vo\nsvojom dovolaním napadnutom rozhodnutí nezaoberal otázkou premlčania nároku žalobcov, nakoľko\npredmetnú otázku vyriešil súd prvej inštancie a toto riešenie nebolo napadnuté odvolaním, na základe\nčoho sa ňou odvolací súd nezaoberal. Čo sa týka určenia, či sa v prípade náhrady za zákonom\nzriadené vecné bremeno jedná o jednorazové alebo opakové plnenie, bolo odvolacím súdom riešené a\nv napadnutom rozhodnutí zmienené len okrajovo (bod 35. a 36. napadnutého rozhodnutia), t. j. nemožno\nkonštatovať zásadný význam riešenia dovolateľmi nastolenej otázky pre rozhodnutie odvolacieho\nsúdu. Dovolací súd preto konštatuje, že z hľadiska dovolateľmi nastolenej otázky č. 1 nepredstavuje\npredložená dovolacia argumentácia vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným\nv § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.\n17. Pred samotným posúdením existencie odklonu odvolacieho súdu pri riešení dovolateľmi nastolených\notázok č. 2 až č. 4 od ustálenej rozhodovacej praxe, ktoré dovolací súd posúdil ako zákonu\n\nzodpovedajúcim spôsobom vymedzené, dovolací súd poukazuje na závery najvyššieho súdu vyjadrené\nv rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018, v zmysle ktorých patria do pojmu „ustálená\nrozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu,\nktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane\nvo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho\nsúdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z\nhľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť\naj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia\na stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi\nČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho\nsúdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené\nZborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n18. Súčasne dovolací súd úvodom vo všeobecnosti k § 3 ods. 1 OZ uvádza, že toto ustanovenie\nzakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon práv a povinností vyplývajúcich z\nobčianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov\niných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku\nSlovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá etického,\nmorálneho a hodnotového charakteru, ktoré sú zdieľané a uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti\na ktoré sa vyznačujú svojou nemennosťou do takej miery, že boli zákonodarcom považované za tak\nvýznamné, že boli pomocou odkazu včlenené do občianskeho práva. Činnosť v rozpore s týmito\npravidlami možno potom označiť za činnosť v rozpore s dobrými mravmi. Zmyslom tohoto ustanovenia\nje zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom (porovnaj\nrozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96). V súlade so súdnou praxou\nmožno § 3 ods. 1 OZ aplikovať len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom\ndochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb,\nkedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv.\nšikanózny výkon práva). Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou\n(abstraktnou) hypotézou, ktoré prenecháva súdu, aby na základe vlastnej úvahy v každom jednotlivom\nprípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností.\nTento úsudok súdu musí byť však podložený skutkovými zisteniami (vzťahujúcimi sa tak k žalovanému,\nako aj k žalobcovi) a musí presvedčivo preukázať, že tieto zistenia umožňujú v konkrétnom prípade\nzáver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi.\n19. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci\nsa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný\nz hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.\nSúlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu\nsituáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej),\ns prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto\nprávo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/96 najvyšší súd vyslovil, že ust. § 3 ods.\n1 OZ pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie\nustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na základe všeobecných morálnych pravidiel\nelementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich. Súdna prax dlhodobo vychádza\nz názoru, že aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ nemôže viesť k vzniku, zmene alebo zániku práv\na povinností, keď s odkazom na toto ustanovenie možno len odmietnuť ochranu (zdanlivému) výkonu\npráva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo\ndňa 30. marca 2011, sp. zn. 3Cdo/144/2010).\n20. K otázke č. 2, či môže byť žalobcami uplatnený nárok na náhradu za nútené obmedzenie ich\nvlastníckych práv zriadením ZVB v zmysle § 4 ods. 1 zákona 66/2009 Z. z. konaním, ktoré je v rozpore s\ndobrými mravmi, dovolatelia poukázali napr. na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/98/2008\nz 27. októbra 2009, sp. zn. 4Cdo/255/2008 z 28. októbra 2009, sp. zn. 3Cdo/257/2009 zo 14. marca 2011,\nsp. zn. 3Cdo/144/2010 z 30. marca 2011 a Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 33/95 z 29. novembra\n1995, sp. zn. PL. ÚS 18/97 z 03. júna 1998 a sp. zn. IV. ÚS 94/2011-44 zo 17. júna 2011 a uviedli,\nže záver odvolacieho súdu o tom, že poskytnutie ochrany nárokom žalobcov na priznanie náhrady za\n\nzriadenie vecného bremena by bolo v rozpore s dobrými mravmi a teda porušením ustanovenia § 3 OZ\nje nesprávny. Zastali názor, že nie je možné dospieť k záveru o rozpore konania žalobcov s dobrými\nmravmi, pokiaľ títo jednajú s cieľom dosiahnutia účelu sledovaného právnou normou. Inak povedané,\nzamietnutím žaloby, došlo zo strany odvolacieho súdu k ujme na právach žalobcov (pokojne užívať svoj\nmajetok a brať z neho úžitky) preto, že odvolací súd základné právo žalobcov na náhradu za nútené\nobmedzenie ich vlastníckych práv, tzn. výkon základných práv žalobcov, resp. uplatňovanie si práv,\nnerešpektoval s odôvodnením, že výkon ich práv je v rozpore s dobrými mravmi.\n21. Z dovolateľmi príkladmo označených rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva\npredovšetkým poukázanie na základné ľudské práva a slobody, v zmysle ktorých nesmie byť nikomu\nspôsobená ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva alebo slobody; žiadne základné\nprávo alebo sloboda nemôžu byť porušené len preto, že osoba vykonávala svoje ďalšie základné právo\nalebo slobodu; uplatnenie základného práva nemôže byť dôvodom pre nemožnosť nadobudnúť právo,\nalebo pre odňatie práva. Rovnako tak dovolatelia poukázali na potrebu sa zo strany odvolacieho súdu\nprávne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnať nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale\naj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Čo sa týka odklonu\nriešenia právnej otázky odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, dovolatelia vychádzali z rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/98/2008 z 27. októbra 2009, kde najvyšší\nsúd uviedol: „Z hľadiska týchto úvah sa javí byť zásadne sporným posúdenie prejednávanej veci\nodvolacím súdom podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je taktiež v rozpore s existujúcou\nsúdnou praxou, keď napadnutým rozsudkom na základe tohto ustanovenia sa vlastne založilo nové\nprávo, a to akoby nezrušiteľné právo žalovaných 1/, 2/ bývať v predmetnom rodinnom dome žalobcov\nbez právneho titulu; tým by došlo k trvalému bezodplatnému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov.\nOdvolací súd prehliadol, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné\nlen vo verejnom záujme na základe zákona a za náhradu.“ Ďalej odkázali na rozhodnutie sp. zn.\n4Cdo/255/2008 z 28. októbra 2009, kde najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd na záver udáva, že výkon\npráv v rozpore s dobrými mravmi znamená, že sa výkon práva ocitá v rozpore s uznávaným názorom\nrozhodujúcej časti spoločnosti, ktorý vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť výkon\npráva tak, aby bol v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku\ndemokratickej spoločnosti (so zásadou slušnosti, poctivosti, čestnosti, vzájomnej úcty, tolerancie, dôvery\na pod.). Ak sa prieči výkon určitého práva dobrým mravom, musí to byť súdom vo vzájomnom konaní\nsubjektov občianskoprávnych vzťahov vždy zistené podľa objektívneho kritéria s prihliadnutím ku\nvšetkým okolnostiam konkrétneho prípadu, vrátane doby, miesta ako aj postavenia subjektov. Pokiaľ\nsa výkon práva ocitne v rozpore s dobrými mravmi súd takémuto právu s poukazom na § 3 ods. 1\nObčianskeho zákonníka odoprie právnu ochranu.“. Rovnako tak dovolatelia odkázali na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/257/2009 zo 14. marca 2011 (a súčasne na rozhodnutie sp. zn.\n3Cdo/144/2010 z 30. marca 2011, z ktorého vyplývajú totožné závery): „V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho\ndôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.\nToto ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je\nv súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného\npráva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho\nz občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností.\nUstanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení.“\n22. Konkrétne k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/257/2009 zo 14. marca 2011 dovolací súd\nuvádza, že dovolateľmi označená časť odôvodnenia rozhodnutia nie je vyjadrením najvyššieho súdu,\nale konštatovaným tvrdením strany v danom konaní, ktorú v kontexte skutkových okolností najvyšší súd\nvyhodnotil ako neopodstatnenú. Totožné platí v nadväznosti na rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/144/2010 z 30.\nmarca 2011, kde bolo súčasne dovolateľmi daného konania tvrdený rozpor s dobrými mravmi naviazaný\nna právo žalobcu domáhať sa určenia vlastníckych práv, pričom uvedené bolo opätovne posúdené\nnajvyšším súdom ako neopodstatnené tvrdenie, a teda nie je možné žiadnym spôsobom konštatovať,\nže by sa odvolací súd v dovolateľmi napadnutom rozhodnutí odklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe v nadväznosti na zmienené rozhodnutia a to v kontexte obsahu odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia a skutkových okolností tohto konania. Čo sa týka označeného rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 4Cdo/255/2008 z 28. októbra 2009, tu musí dovolací súd konštatovať, že odvolací súd\nsa neodklonil od záverov daného rozhodnutia, ba konal priam plne v súlade s týmito závermi, kedy\n\nkorektív dobrých mravov aplikoval na skutkové okolnosti prípadu a objektívnym kritériom vyhodnotil\nkonanie žalobcov za rozporné s dobrými mravmi, pričom svoje úvahy a výsledky posúdenia dostatočným\nspôsobom v napadnutom rozhodnutí vysvetlil. Dovolací súd ďalej k rozhodnutiu najvyššieho súdu sp.\nzn. 1Cdo/98/2008 z 27. októbra 2009 uvádza, že toto taktiež nie je aplikovateľné na v tomto konaní\nprejednávaný prípad, na základe čoho nemožno konštatovať odklon v rozhodnutí odvolacieho súdu a to z\ndôvodu zásadnej odlišnosti skutkových okolností. V rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/98/2008 z 27. októbra 2009\nkonštatoval najvyšší súd neaplikovateľnosť ustanovenia § 3 ods. 1 OZ na konanie žalobcov z dôvodu, že\nrozhodnutiami súdov nižších inštancií v danej veci prišlo k situácii, kedy sa žalobcovia ako určení vlastníci\nnehnuteľnosti nemohli domôcť vypratania nehnuteľnosti obývanej žalovanými, keďže v priebehu konania\nvyjadrili neochotu žalovaným vyplatiť zhodnotenie nehnuteľnosti, pričom predmetom konania bolo ako\nurčenie vlastníctva k nehnuteľnosti, tak jej vypratanie. V tomto konaní sa avšak jedná o odlišné skutkové\nokolnosti, kedy žalobcovia odkúpili nehnuteľnosti s tým vedomím, že už v čase samotnej kúpy sa na\ndaných nehnuteľnostiach nachádzala stavba cesty spolu s chodníkom užívané vo verejnom záujme, t.\nj. odkupovali nehnuteľnosti s plným vedomím, že v ich užívaní budú trvale obmedzení.\n23. Dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že § 3 ods. 1 OZ je korektívom pri výkone subjektívnych\npráv a povinností v občianskoprávnych vzťahoch a morálnym meradlom pre použiteľnosť právnych\nnoriem, ktorého aplikáciu nemožno oprostiť od kontextu skutkových okolností konkrétneho prípadu,\nako tomu bolo aj v tomto prípade. Dovolací súd preto dospel k záveru, že nemožno napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu posúdiť ako odkláňajúce sa od dovolateľmi načrtnutej rozhodovacej\npraxe v nadväznosti na definovanú otázku č. 2. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým\nspôsobom nespochybnil právo žalobcov na uplatnenie ich základných práv a slobôd a rovnako tak\nneprišlo rozhodnutím odvolacieho súdu k zmene, zániku, či vzniku práva (v tomto prípade vlastníckeho\npráva k nehnuteľnosti), odvolací súd len na základe aplikácie korektívu dobrých mravov odmietol výkonu\npráva žalobcov ochranu. Svoje rozhodnutie založil na rozpore výkonu práva žalobcov s dobrými mravmi\nv súlade s § 3 ods. 1 OZ s dôrazom na skutočnosť, že uzavretím kúpnej zmluvy na pozemky, ktoré\nsú predmetom tohto konania, bola vlastníkom pozemkov poskytnutá finančná náhrada a zároveň, že\nžalobcovia v čase kúpy pozemkov si boli plne vedomí okolnosti, že na nimi kupovaných pozemkoch sa\nnachádzajú stavby, na základe čoho nebude možné faktické užívanie týchto pozemkov. V odôvodnení\nrozhodnutia taktiež zmienil (rovnako tak aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí vo veci W.\nproti Slovenskej republike sp. zn. 4014/12), že žalobcovia, ktorých vzájomne prepájajúcou osobou je\nM. W., tak konajú dlhodobo a opakovane, čo sa premieta do množstva súdnych sporov. Odvolací\nsúd zároveň uviedol, že trvalé obmedzenie užívania nehnuteľnosti existujúce už v čase nadobudnutia\nvlastníctva bolo možné pred kúpou predmetných pozemkov odzrkadliť v kúpnej cene a odkázal na\nzávery Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 389/09-20 z 26. novembra 2009, kde ústavný\nsúd uviedol: „Ústavný súd považuje v súvislosti s korektívom dobrých mravov v tejto súvislosti za\npodstatné to, že sťažovateľ v čase nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je\nzastavaný stavbou cesty. Uvedenú skutočnosť potom sťažovateľ zohľadnil alebo mohol zohľadniť aj pri\ndojednávaní podstatných náležitostí zmluvy, na základe ktorej pozemok nadobudol, resp. pri samotnom\nrozhodovaní sa, či pozemok za daných podmienok má záujem nadobudnúť, alebo nie. Ak sťažovateľ\nza týchto okolností vlastníctvo k pozemku nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani\nvo vzťahu k posudzovaniu jeho nároku z hľadiska jeho súladu, resp. rozporu s dobrými mravmi.“ Na\nzáklade uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že pri riešení otázky č. 2 sa odvolací súd neodklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n24. K otázke č. 3 a 4, t. j. či je popretím princípu právnej istoty a legitímneho očakávania zo strany\nodvolacieho súdu, ktorý nezobral na zreteľ rozhodnutia ostatných všeobecných súdov, ktoré v totožných\nprávnych veciach nezamietli zo strany žalobcov uplatnené totožné nároky vlastníkov pozemkov, na\nktorých sa nachádzajú stavby pozemných komunikácii vo vlastníctve verejnoprávnych subjektov, s\nodôvodnením, že uplatnenie si práv žalobcov je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a\nči je právoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov a to vlastníkov predmetných\npozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby (cesta III. triedy č. 068010 a stavba chodníka, na ul. M.\nv M.) a vlastníkmi týchto stavieb, ak všeobecné súdy už niekoľkokrát rozhodli, že vlastníci stavieb sú\npovinní zaplatiť vlastníkom pozemkov (na ktorých tieto stavby stoja) náhradu za užívanie ich pozemkov\npredmetnými stavbami, dovolatelia poukázali na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/09,\nIV. ÚS 499/2011, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 209/2010, II. ÚS 48/97,\nPL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 8/04,\nPL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, I. ÚS 30/99, IV. ÚS 209/2010, PL. ÚS 21/00, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 49/06,\n\nIII. ÚS 300/06, III. ÚS 289/2017, I. ÚS 170/2015 z 01. apríla 2015, II. ÚS 349/09 z 20. januára 2010 a\nuznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/151/2017 z 24. apríla 2019, sp. zn. 1Cdo/44/2010 z 31. januára 2012,\nuverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod č. 3/2013, sp. zn. 1Cdo/133/2009 z 29. apríla 2010,\nsp. zn. 5MCdo/16/2010 z 25. apríla 2012. Dovolatelia uviedli, že odvolací súd mal vziať na zreteľ aj\nrozhodovaciu prax iných všeobecných súdov a v súlade s ňou priznať žalobcom nimi uplatnené nároky.\nKeďže odvolací súd takto nepostupoval, je jeho rozhodnutie v rozpore s princípom právnej istoty a\nlegitímneho očakávania, pričom dovolatelia poukázali na vytvorenie právnej istoty, že na určitú právnu\notázku sa pri rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Ďalej uviedli, že nie je správny záver\nodvolacieho súdu, že pre potreby záväznosti prejudiciálnej otázky má ísť o tých istých účastníkov a ten\nistý predmet konania, na základe čoho odvolací súd nesprávne konal, ak závery konania vedeného na\nOkresnom súde Prešov pod sp. zn. 14C/75/2012 nevztiahol aj na dovolateľov, čím prišlo k odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe.\n25. Z dovolateľmi označených rozhodnutí vyplývajú predovšetkým všeobecné závery o potrebe\nuplatňovať pri rozhodovaní súdov princíp právnej istoty, zákaz svojvôle, zásadu proporcionality, plniť\núlohu najvyššieho súdu usmerňovať protirečivé rozsudky súdov nižších inštancií, ochraňovať dôveru\nv právny poriadok atď. Podľa názoru dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí pri posúdení a\nriešení dovolateľmi nastolených otázok neprišlo zo strany odvolacieho súdu k odklonu od zmienených\nvšeobecných zásad platných v právnom poriadku Slovenskej republiky. Aplikovaním právnej normy,\nktorou je aj ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, na konkrétne okolnosti prípadu, t. j. posúdenie rozporu\ns dobrými mravmi, konštatovanie tohto rozporu a na základe toho odmietnutie poskytnutia ochrany\nvýkonu práva nemožno považovať za odkláňajúce sa od ustálenej rozhodovacej praxe konštatujúcej\npotrebu zachovávania základných princípov právneho poriadku. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje,\nže vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia sa rozhodujúcou okolnosťou podstatnou pre\nrozhodnutie odvolacieho súdu stalo konštatovanie rozporu konania konkrétnych žalobcov tohto konania\ns dobrými mravmi v spojení s nepreukázanou existenciou rozhodnutí riešiacich prejudiciálne otázky pri\ntom ktorom žalobcovi. Konštatovaný rozpor s dobrými mravmi, ku ktorému sa už dovolací súd vyjadril\n(bod 18. až 23. tohto rozhodnutia) bol v konaní rozhodujúcim odlišujúcim faktorom, na ktorý odvolací\nsúd prihliadal s konkretizáciou na každého jednotlivého žalobcu, čo narúša analógiu k rozhodnutiam\nvšeobecných súdov načrtnutých dovolateľmi. Tu dovolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/151/2017 z 24. apríla 2019 (na ktoré poukázali aj samotní dovolatelia),\nkde najvyšší súd uviedol: „Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej\nprávnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne\nodôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS\n328/05).“ Z uvedeného vyplýva, že odlišná rozhodovacia činnosť o tej istej právnej otázke v prípade\nodlišnej skutkovej situácie, ktorá je objektívne a rozumne odôvodnená, nie je v rozpore s princípom\nprávnej istoty. Dovolatelia v dovolaní poukázali na rozhodnutia iných všeobecných súdov (ťažiskovo\njedného a toho istého súdu), pričom na totožné rozhodnutia odkazovali aj v odvolaní a ku ktorým sa\nodvolací súd vyjadril v bode 18.16 napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd je názoru, že na predmetných\nrozhodnutiach iných všeobecných súdov nemožno postaviť argument, že odvolací súd rozhodol od\nnich odlišne, čím porušil princíp právnej istoty, na základe čoho malo dôjsť k odklonu od ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Predmetom daných konaní bol zväčša nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov a teda predmet odlišný od veci prejednávanej v\ntomto konaní, kde si žalobcovia nárokujú náhradu za zákonom zriadené vecné bremeno podľa § 4\nods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z. v spojení s nahliadnutím na vec cez prizmu dobrých mravov. Rovnako\nto platí aj pre dovolateľmi uvádzané rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých bola aspoň čiastkovo\nriešená otázka dobrých mravov, nakoľko sa taktiež jedná o konania s odlišným predmetom konania,\nkde bol rozpor s dobrými mravmi namietaný v nadväznosti na verejný záujem stavieb na sporných\npozemkoch, pričom v tomto konaní bol rozpor s dobrými mravmi vyhodnotený v kontexte konania\nžalobcov, ktorí s plným vedomím obmedzenia užívania nehnuteľností k nim nadobudli vlastníctvo, na\nčo si následne nárokovali náhradu za vecné bremeno - teda náhradu za obmedzenie užívania tejto\nnehnuteľnosti, čo činia opakovane a čo sa javí ako účelové konanie odvolacím súdom vyhodnotené\nako s dobrými mravmi rozporné. Zároveň dovolací súd poukazuje na princíp voľnej úvahy súdu a\nviazanosť súdu inými rozhodnutiami upravenými v Čl. 15 ods. 1 základných princípov CSP, § 191 ods.\n1, § 193, § 228 ods. 1, § 391 ods. 2 a § 455 CSP. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkázal na\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/136/2013 zo 14. mája 2014, z ktorého vyplýva: „Odvolacím\nsúdom zvolená favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky\nvšeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v uvedenej nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a\n\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané\nsúdmi, i keď v zložitých prípadov (hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať\npri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí.“ Predmetné rozhodnutie zároveň poukázalo na nemožnosť\nprincípom právnej istoty odôvodniť neprihliadnutie na špecifiká konkrétneho prípadu. Zároveň odvolací\nsúd poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci W. proti Slovenskej republike\nsp. zn. 4014/12, v ktorom bola sťažnosť podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru zamietnutá ako zjavne nepodložená\n(bod 56. napadnutého rozhodnutia).\n26. Dovolací súd preto s prihliadnutím na vyššie uvedené v spojení s dovolateľmi tvrdeným rozporom\nrozhodnutia odvolacieho súdu s inými rozhodnutiami všeobecných súdov, čím malo prísť k odklonu od\nustálenej rozhodovacej praxe v otázke zachovania princípu právnej istoty, dospel k záveru, že pri riešení\notázky č. 3 neprišlo zo strany odvolacieho súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe.\n27. Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí ani pri\nriešení otázky č. 4 neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, za ktorú dovolatelia označili rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2010 z 31. januára 2012, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov\nSR pod č. 3/2013, v obsahu ktorého sa nachádza odkaz na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n1Cdo/133/2009 z 29. apríla 2010, sp. zn. 5MCdo/16/2010 z 25. apríla 2012 a rozhodnutia Ústavného\nsúdu SR sp. zn. I. ÚS 170/2015 z 01. apríla 2015 a sp. zn. II. ÚS 349/09 z 20. januára 2010. Najvyšší súd\nv rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/44/2010 z 31. januára 2012 uviedol: „Žalobca, ktorý bol účastníkom konania,\nv ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie ukladajúce v jeho prospech žalovanému určitú povinnosť, je\ntýmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný, a preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať\nproti tomuto žalovanému ten istý nárok, ktorý mu už bol priznaný právoplatným rozhodnutím priznaný. Ak\nby tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej\nveci podľa § 159 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak\nv skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho\nvzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje,\nje súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá\nprávoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie\n§ 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú\nprocesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej povinnosti\nmedzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.\nOtázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1Cdo/133/2009), ale\naj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS\n349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej \"ústava\") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej \"dohovor\"), zdôrazniac,\nže vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu\nviazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p.\nvšeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v\ninom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.“\n28. Z uvedeného vyplýva nevyhnutnosť rešpektovania právoplatného rozhodnutia, ktorým bola medzi\núčastníkmi konania vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu a teda nemožno v inom konaní\ntúto hmotnoprávnu už vyriešenú otázku posudzovať opätovne. Na dané odvolací súd poukázal (v\nnadväznosti na zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022),\nstrany konania dopytoval na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré by mohli mať prejudiciálny účinok\nv tomto konaní a nakoľko takéto rozhodnutia označené ani predložené neboli, vo veci rozhodol.\nRozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2010 z 31. januára 2012 nadväzuje (okrem iného) na\nustanovenie § 228 ods. 1 CSP (pôvodne § 159 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho\nporiadku), v zmysle ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa\nstali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Podľa názoru\ndovolacieho súdu dovolatelia opomenuli, že výrok právoplatného rozhodnutia je subjektívne záväzný\npre strany daného konania, v ktorom bol posudzovaný vzťah medzi konkrétnymi stranami (pozri aj §\n60 a nasl. CSP), z čoho vyplýva, že aj vyriešenie hmotnoprávneho vzťahu v inom súdnom konaní sa\nvzťahuje len na tieto konkrétne strany vystupujúce v konaní. Nemožno prisvedčiť názoru dovolateľov,\nže hmotnoprávne vyriešený vzťah medzi konkrétnymi stranami sa prejudiciálne aplikuje na akékoľvek\n\niné neurčité subjekty. Takýto záver nevyplýva ani z dovolateľmi označenej rozhodovacej praxe, a preto\ndospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd sa v dovolaním napadnutom rozhodnutí pri riešení otázky\nč. 4 od ustálenej rozhodovacej praxe neodklonil.\n29. Odvolací súd sa riadne držal záverov najvyššieho súdu prezentovaných v zrušujúcom rozhodnutí\nsp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022, prihliadol na prejudiciálne účinky rozhodnutí iných všeobecných\nsúdov týkajúcich sa totožných účastníkov konania a riešiacich hmotnoprávne vzťahy majúce vplyv na\nrozhodnutie, zaoberal sa špecifikami skutkových okolností daného prípadu (napr. rozporom s dobrými\nmravmi) a na podklade vykonaného dokazovania vo veci rozhodol.\n30. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že dovolanie žalobcov v zmysle § 421\nods. 1 písm. a) CSP bolo v nadväznosti na definované otázky č. 2 až č. 4 prípustné, avšak žalobcovia\nv ňom neopodstatnene vytýkajú, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP), uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 a) CSP\npovažoval za nedôvodný, a preto podané dovolanie ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.\n31. Žalovaní boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255 ods. 1 CSP), trovy dovolacieho\nkonania im však najvyšší súd nepriznal, nakoľko im žiadne preukázateľne nevznikli (viď uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, R 72/2018).\n32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14Co/10/2022", "guid": "753747c9-d4b1-414f-a617-2ae5ad3d4eba:e3e4198f-bde3-47ff-b783-a71b474d8d0c", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:46c4c6d2-ffec-44d4-86fd-057f5cb95d95", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 539/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1"}, {"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "ussr:7800abaf-b324-41a7-a9a8-8e0dfc20222b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 170/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 170/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7800abaf-b324-41a7-a9a8-8e0dfc20222b"}, {"guid": "ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 550/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 550/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 274, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:4368c686-c519-4f3a-b6fe-9f2e48df55e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 94/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 94/2011 z 7. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-07", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4368c686-c519-4f3a-b6fe-9f2e48df55e5"}, {"guid": "ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/09 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 349/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 349/09 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90986681-6e8d-4849-b534-3cbe93d29f2a"}, {"guid": "ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 389/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 389/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0e33c309-f892-4189-a273-a456a2039016"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/04 z 6. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-06", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f20e2598-c0d3-4e53-9e4b-d283c2585824"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 49/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-10", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4578ea7c-606e-4d4c-8c2b-3efbc47acb9e"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 25/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 z 10. 1. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-01-10", "citacie_n": 89, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7ae744e-35b7-49d7-87f6-21965973a0c0"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:9db14587-9e3c-425f-adb0-3c97bb2b01cb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 52/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 52/99 z 7. 7. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-07-07", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.52.1999.1"}, {"guid": "ussr:6b3f71de-7947-4f13-b1a6-1ededbf40b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 30/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-28", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.30.1999.1"}, {"guid": "ussr:4b6a777e-4fa3-4549-959e-29432d6fb220", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 37/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-25", "citacie_n": 161, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.37.1999.1"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:7a496589-b593-4fb1-a032-68a9c2282d99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1997.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/97 z 28. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-28", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.18.1997.1"}, {"guid": "ussr:7892ec1a-5f07-4a5c-8937-2a7f1b813fd7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 48/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 311, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.48.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6b014070-82bd-4260-9665-7fe42781b115", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:4.US.592.2024.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 592/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 592/2024 z 19. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-19", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:4.US.592.2024.1"}, {"guid": "32e6540d-93b5-4f3a-a29c-323a4fcbb5aa:91cd9e5b-09e8-4f1e-abab-c7ddddd04acb", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8113202534.5", "spisova_znacka": "10Co/12/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 10Co/12/2025 z 12. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-03-12", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8113202534.5"}, {"guid": "1c05407d-ec74-4368-bc3f-6bd5a2d9fd92:f65db3a5-33f3-4ab2-8c0c-02ff40c0773e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8721202056.2", "spisova_znacka": "11Co/7/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/7/2025 z 10. 12. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8721202056.2"}, {"guid": "a2b51571-5f16-4558-92a2-4506d71a3544:f9ed42df-1ece-46dc-8dd6-0e09fe7fe7b9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8117217350.1", "spisova_znacka": "25Co/41/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 25Co/41/2024 z 26. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8117217350.1"}, {"guid": "a91ea2f9-df12-4240-b064-6e7e72e8b2c0:b43ed664-812b-4793-9f68-0b77aaf53bf3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8108221773.10", "spisova_znacka": "22Co/69/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 22Co/69/2023 z 18. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8108221773.10"}, {"guid": "b4c1cf95-c61e-48d6-85ce-ca38f6ec9f00:c6528460-cc5f-4f95-ab72-463b491c630a", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8120211197.2", "spisova_znacka": "6Co/40/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/40/2024 z 10. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8120211197.2"}, {"guid": "648b96ae-9c42-4b0b-b0ef-bf72b860a06d:08b64039-d277-4a8f-b329-eaa8edd0804f", "ecli": "ECLI:SK:OSLC:2024:6620204295.17", "spisova_znacka": "7C/32/2020", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7C/32/2020 z 9. 12. 2024", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2024-12-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2024:6620204295.17"}]}