{"guid": "c3000ef3-000c-490e-bed5-3df100e6dc5c:4f7ea4a1-74b2-4f72-9383-75f58a288f1e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1111230556.2", "spisova_znacka": "1Cdo/54/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/54/2024 z 25. 11. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2025, sp. zn. 1Cdo/54/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:1111230556.2", "identifikacne_cislo": "1111230556", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2025-11-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "IV. ÚS 217/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:47aefadb-b132-4db8-8171-79a26ae5de74", "datum": "2026-04-14", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f7ea4a1-74b2-4f72-9383-75f58a288f1e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1111230556.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1111230556.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:1111230556.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Cdo/54/2024\n1111230556\n25. 11. 2025\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2025:1111230556.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: B. Q., narodený XX. X. XXXX, M. G., Ž. XXX/XX,\nzastúpený advokátskou spoločnosťou slc partners s.r.o., sídlom Bratislava, Hviezdoslavovo námestie\n16, IČO: 47 246 634, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom\nna Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-14C/145/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave z 22. februára 2023 sp. zn. 15Co/104/2021-401, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalovaného o d m i e t a.\nŽalobca má právo na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. (Pôvodne) Okresný súd Bratislava I v poradí druhým rozsudkom zo 4. decembra 2020 č.k.\n14C/145/2011-308 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.925 eur do 15 dní od\nprávoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania\nvo výške 100 %.\n1.1. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 4\nods. 1 písm. a) bod 1, § 8 ods. 5 písm. a), ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2,\nods. 3, ods. 4, ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2009. Vykonaným dokazovaním\nmal preukázané, že žalobca vykonával väzbu na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 8.\naugusta 2008, č.k. l Tpo 24/2008, od 4. augusta 2008 do 6. augusta 2008 a od 8. augusta 2008 do 10.\njúla 2009. Žalobca špecifikoval, že v konaní si uplatňuje v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) a § 8 ods. 5 písm. a)\nzákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, keďže\ntrestné stíhanie (z dôvodu, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu nebol trestným činom a nebol dôvod\nna postúpenie veci) proti nemu bolo zastavené. Súd posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 514/2003\nZ.z. v znení účinnom po 1. januári 2009, keďže uznesenie Krajskej prokuratúry v Nitre č.k. Kv/66/09-184\no zastavení trestného stíhania bolo vydané dňa 10. júla 2009 a v tento deň bol žalobca aj prepustený z\nväzby, pričom si žalobca uplatnil svoj nárok podľa § 17 ods. 4, ods. 5 uvedeného zákona účinného od\n1. januára 2009. Poukázal na to, že zákon č. 517/2008 Z.z., ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. od 1. januára\n2009 novelizoval, sa z v konaní rozhodných ustanovení uvedených v tomto rozsudku dotkol len znenia\n§ 17 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý doplnil o odseky 3 až 5. Takto špecifikovaný nárok žalobcu bol aj\nriadne predbežne prejednaný ako vyžaduje ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.\n1.2. Z dokazovania vyplynulo, že boli naplnené všetky podmienky objektívnej zodpovednosti štátu za\nškodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko titulom nároku žalobcu je nezákonné rozhodnutie o väzbe\n(§ 3 ods. 1 písm. c)), väzbu si pritom žalobca nezavinil sám a konštatovanie porušenia práva nie je\ndostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Preto je namieste úhrada nemajetkovej\nujmy v peniazoch, pričom výšku peňažnej satisfakcie skúmal z hľadísk uvedených v § 17 ods. 3 zákona\nč. 514/2003 Z.z. Žalobca mal v čase vzatia do väzby 29 rokov, od 17. augusta 2005 bol v skúšobnej\n\ndobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, kedy bol v roku 1997 odsúdený na\ntrest odňatia slobody v trvaní 12 rokov nepodmienečne za pokus trestného činu vraždy, býval u rodičov,\nmal priateľku a pracoval na dohodu ako taxikár. Dňa 4. augusta 2008 bol vzatý do väzby trvajúcej takmer\nrok a tým bol obmedzený na osobnej slobode, čo predstavuje zásadný zásah do osobnostných práv.\nV spoločenskom uplatnení následky žalobca nepreukázal. Pri postupe v zmysle § 17 ods. 3 zákona\nč. 514/2003 Z.z. mal súd za to, že žalobca síce preukázal, že mu vznikla nemajetková ujma zásahom\ndo osobnostných práv, avšak vzhľadom na vyššie uvedené nepreukázal žiaden iný následok, preto mu\npodľa § 17 ods. 4 citovaného zákona priznal ako zodpovedajúcu nemajetkovú ujmu upravenú týmto\nustanovením, ktoré ju stanovuje ako minimálnu výšku nemajetkovej ujmy. Žalobca bol vo väzbe v období\nod 4. augusta 2008 do 6. augusta 2008 a od 8. augusta 2008 do 10. júla 2009, teda 149 dní v roku\n2008, výška priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky\npredstavovala za predchádzajúci rok 2007 sumu 668,72 eur (z čoho jedna tridsatina predstavuje sumu\n22,29 eur) a tak za väzbu v roku 2008 to predstavuje sumu 3.321,21 eur. Väzba v roku 2009 trvala\n191 dní, výška priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca za predchádzajúci rok 2008 bola vo\nvýške 723 eur (z čoho jedna tridsatina predstavuje sumu 24,10 eur), čo za väzbu v roku 2009 predstavuje\nsumu 4.603,10 eur, t.j. spolu za 340 dní väzby ide o sumu 7.924,31 eur, po zaokrúhlení v sume 7.925\neur preto vyhovel žalobe žalobcu a vo zvyšku jeho nárok zamietol. O náhrade trov konania rozhodol\npodľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.\n2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu aj žalovaného v poradí druhým\nrozsudkom z 22. februára 2023 sp. zn. 15Co/104/2021-401 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.,\nktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.925 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku a vo výroku II., ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, potvrdil. Vo výroku III., ktorým žalobcovi\nvoči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, rozsudok súdu prvej inštancie\nzmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20,75 % (výrok I.). Vyslovil,\nže žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo (výrok II.). Spor prejednal bez\nnariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniam žalobcu a žalovaného nemožno priznať\núspech a vo výrokoch týkajúcich sa žalovanej istiny sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie (§\n387 ods. l, ods. 2, ods. 3 CSP).\n2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie v bodoch 15. až 17.1. odôvodnenia dostatočným spôsobom\nvysvetlil aké kritéria pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú\nväzbu zohľadnil. Dodal, že žalobca preukázal, že mu vznikla nemajetková ujma zásahom do jeho\nosobnostných práv v dôsledku rozhodnutia o väzbe, ktorá bola taká závažná vzhľadom na trvanie väzby\na kvalifikáciu činu, ktorý mu bol kladený za vinu, ale nepreukázal mimo všeobecne prezumovaného\ndopadu trestného stíhania a väzby na neho ako dotknutú osobu iný následok a takéto dokazovanie ani\nnenavrhol. V danej veci žalobca ani netvrdil, akým spôsobom výkon väzby zasiahol do jeho súkromného\na pracovného života, keď vôbec neuviedol intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu\nvznikli vzhľadom na jeho postavenie v rodine, zamestnaní, spoločnosti a podobne.\n2.2. Ďalej odvolací súd konštatoval, že žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslil na\nsumu 20.000 eur, pričom vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a\nnominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2007, ktorá bola\nvo výške 668,72 eur a za rok 2008 vo výške 723 eur, keď za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej\nslobody prináleží 1/30 z každej uvedenej mzdy, a to za rok 2007 vo výške 22,29 eur a za rok 2008\nvo výške 24,10 eur, ako aj správne určil súd prvej inštancie (bod 17.1. odôvodnenia). Žalobca pred\nsúdom prvej inštancie vo vyjadrení zo dňa 16. januára 2019 uviedol, že výkon väzby trval celkom 339\ndní, nepriaznivo zasiahol do jeho života i jeho najbližšieho okolia, výkonom väzby došlo k obmedzeniu\njeho súkromného, rodinného života, jeho odčleneniu od svojich najbližších a tak zo strany štátu došlo k\nvýraznému neprimeranému zásahu do jeho integrity osobnosti, ktorý zanechal na jeho osobe negatívne\nnásledky, čo potvrdil aj znalecký posudok vypracovaný znalkyňou B.. S. K., B.. Prvoinštančný súd podľa\nodvolacieho súdu dospel k správnemu záveru, že žalobca síce preukázal, že mu vznikla nemajetková\nujma zásahom do jeho osobnostných práv v dôsledku rozhodnutia o väzbe, ktorá bola taká závažná, že\nto odôvodňovalo aj majetkovú kompenzáciu, ale nepreukázal mimo všeobecne prezumovaného dopadu\ntrestného stíhania a väzby na neho ako dotknutú osobu žiaden iný následok a takéto dokazovanie ani\nnenavrhol. Zo všetkých uvedených dôvodov tak potom súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel iba\nsčasti.\n2.3. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní o tom, že súd prvej inštancie nezdôvodnil dostatočne aplikáciu\nzákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. januára 2009 odvolací súd uviedol, „... súd prvej inštancie v\nbode 13. odôvodnenia vysvetlil dôvody prečo v danej veci aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. účinný od\n\n1.1.2009, s ktorým vysvetlením odvolací súd súhlasí a ďalej uvádza nasledovné. Krajský súd v Bratislave\nv bode 9. odôvodnenia uznesenia zo dňa 31.10.2017, č.k. 2 Co 214/2015-207 (ktorým bol zrušený\nprvý rozsudok súdu prvej inštancie v danej veci), okrem iného konštatoval, že uznesenie o zastavení\ntrestného stíhania voči žalobcovi, ako obvinenému, bolo vydané dňa 10.7.2009, kedy aj bol prepustený z\nväzby, t.j. za účinnosti citovaného zákona v znení účinnom od 1.1.2009, s ktorým konštatovaním sa súd\nprvej inštancie stotožnil. Podľa názoru odvolacieho súdu tak prvoinštančný súd správne aplikoval zákon\nč. 514/2003 Z.z. účinný od 1.1.2009, keď zákonom č. 517/2008 Z.z. bol novelizovaný zákon č. 514/2003\nZ.z. tak, že ustanovenie § 17 bolo doplnené ďalšími odsekmi upravujúcimi určenie kritérií, ktoré súd v\nrámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje (§ 17 ods. 3 citovaného zákona), ako aj zavedením mechanizmu\nurčovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, v prípadoch ujmy spôsobenej\nrozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy\nzamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky a napokon i určenie povinnosti poškodeného uviesť\npožadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1, 2 (§ 17 ods. 5 citovaného zákona). Uvedené tvrdenie\nžalovaného nebolo spôsobilé ovplyvniť dôvodnosť nároku žalobcu (za splnenia ďalších predpokladov).\nPo porovnaní znenia ustanovenia § 17 účinného do 31.12.2008 a od 1.1.2009 možno konštatovať, že\nzákonom č. 517/2008 Z.z. (článkom III.) bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z.z. tak, že ustanovenie §\n17 bolo doplnené ďalšími odsekmi upravujúcimi určenie kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti\nzohľadňuje. Podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1.1.2009, právna\nprax postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákona a tak skutočnosť, že tieto kritériá sa\nnovelou uskutočnenou zákonom č. 517/2008 Z.z. dostali do zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od\n1.1.2009 na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, nakoľko súdy ich zohľadňovali už v čase,\nkedy ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá.“\n2.4. Odvolací súd súhlasil s argumentáciou žalovaného v odvolaní ohľadne výroku o trovách konania\nv rozhodnutí súdu prvej inštancie a preto jeho rozhodnutie v tejto časti zmenil (podľa § 388 CSP, § 142\nods. 3 OSP) a o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 2 CSP.\n3. Žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) proti časti výroku I., ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu\nprvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.925 eur, podal dovolanie. Prípustnosť\ndovolania vyvodzoval:\n- z § 420 písm. f) CSP, keď odvolací súd vôbec nereagoval alebo reagoval nepostačujúco a zmätočne\nna podstatné odvolacie námietky žalovaného a to (i) k nesprávnej aplikácii § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003\nZ.z. na danú vec v znení účinnom od 1. januára 2009 do 31. decembra 2012. Žalovaný v tejto\nsúvislosti poukazoval na znenie § 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. januára 2009\n(súdy sa k nemu vôbec nevyjadrili), podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,\nktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31.\ndecembra 2008. Nezákonné rozhodnutie, t.j. rozhodnutie o väzbe je zo dňa 8. augusta 2008, napriek\ntomu súdy posúdili rozhodnutie o väzbe podľa § 17 ods. 4 zákona účinného od 1. januára 2009 do\n31. decembra 2012, keď mali za to, že nie vydanie rozhodnutia o väzbe je rozhodujúce pre určenie\npríslušnej právnej normy, ale týmto je zastavenie trestného stíhania ako jedna z podmienok na úspešné\nuplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa zák. č. 514/2003 Z.z. V\nprostrednej časti bodu 17. odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd parafrázoval uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2011, avšak vynechal vetu relevantnú pre toto konanie, ktorá popiera\nprávny názor odvolacieho súdu. V uvedenom rozhodnutí bola pritom riešená (avšak ako sekundárna)\notázka príslušného znenia zák. č. 514/2003 Z.z., „Ďalej žalovaný odvolaciemu súdu vytýkal nesprávnu\naplikáciu ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 513/2003 Z.z., lebo so zreteľom na existenciu nezákonného\nrozhodnutia v predmetnej veci (22.10.2004), nemal súd vec posudzovať podľa ustanovenia § 17 ods. 3,\nktoré bolo účinné až od 1. januára 2009; správne ju mal posúdiť podľa tohto ustanovenia účinného do\n31. decembra 2008. Vznesená námietka je síce dôvodná ...“. (ii) Pri svojom rozhodnutí neprihliadol na\nokolnosti týkajúcej sa osoby žalobcu, ktorý okrem prezumovaných následkov žiadne iné nepreukázal a\nzároveň ide o osobu v minulosti právoplatne odsúdenú. (iii) Aplikácia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.\nv znení účinnom od 1. januára 2013 (t.z. po poslednej novele), a to tak z dôvodu, že až za účinnosti\nostatného znenia zákona žalobca vymedzil predmet konania, ale zároveň aj s ohľadom na absenciu\nosobitných prechodných ustanovení viažucich sa k poslednej novele zákona,\n- z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, žalovaný považuje za nesprávne právne posúdenie v otázke výšky\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi aplikáciou § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od\n\n1.1.2009 do 31.12.2012 na rozhodnutie o väzbe vydané dňa 8.8.2008, ktorého dátum je rozhodujúcou\nskutočnosťou. Uviedol, že akýmkoľvek výkladom ustanovenia § 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.\núčinného od 1. januára 2009 je pritom zreteľné, že na posudzovanie nároku odvodzovaného od\nrozhodnutia o väzbe vydaného dňa 8. augusta 2008, nemožno aplikovať § 17 ods. 4 zákona č.\n514/2003 Z.z. účinného od 1. januára 2009 do 31. decembra 2012. V tejto súvislosti poukázal na\nuznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. decembra 2012, sp. zn. 7Cdo/145/2011, v ktorom uviedol:\n„Ďalej žalovaný odvolaciemu súdu vytýkal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č.\n513/2003 Z.z., lebo so zreteľom na existenciu nezákonného rozhodnutia v predmetnej veci (22. 10.\n2004), nemal súd vec posudzovať podľa ustanovenia § 17 ods. 3, ktoré bolo účinné až od 1. januára\n2009; správne ju mal posúdiť podľa tohto ustanovenia účinného do 31. decembra 2008. Vznesená\nnámietka je síce dôvodná ...“. V uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. marca 2016, sp. zn.\n7Cdo/262/2015, je uvedené: „V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011, v zmysle ktorého ak bolo (nezákonné)\nrozhodnutie vydané pred 1. januárom 2009, má súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31.\ndecembra 2008“. V otázke aplikácie prechodných ustanovení § 27 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 514/2003\nZ.z. pri určení rozhodujúcej právnej normy, t.j. zák. č. 514/2003 Z.z. alebo zák. č. 58/1969 Zb., je\njudikatúra ešte početnejšia. Poukázal najmä na R 63/2018, podľa ktorého „Naostatok, pokiaľ žalobca\ntvrdí, že v danom prípade nemali byť aplikované ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. dovolací súd\nuvádza, že súdy oboch inštancií považovali za rozhodujúcu okolnosť pre posúdenie opodstatnenosti\nžaloby vydanie rozhodnutia o väzbe (z 3. mája 2001). Vychádzajúc z ustanovení § 27 ods. 1 a 2\nzákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorých „zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré\nboli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným\npostupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi“ správne\naplikovali ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. Aplikáciu ustanovení tohto zákona podporili poukázaním\nna viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napríklad 7Cdo/145/2011, 5Cdo/126/2009, 3Cdo/32/2007,\n1Cdo/16/2005, 3MCdo/12/2005) a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 467/2008 a III. ÚS\n363/2006)“.\n4. Žalobca vo vyjadrení považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za dostatočne odôvodnené, ako aj s\nustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít a preto navrhol, aby bolo dovolanie odmietnuté,\nresp. zamietnuté.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na\nrozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427\nods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech\nbolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že\ndovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť.\n6. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných\nprostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.\nOtázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.\nÚS 550/2012).\n7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421\nCSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.\n8. Dovolací súd posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 124 CSP) zistil, že žalovaný vyvodzuje\nprípustnosť dovolania z dôvodov, vyplývajúcich nielen z § 420 písm. f) ale aj § 421 ods. 1 písm. a) CSP.\n9. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n\n10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n11. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá\ndovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.\nf) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z\nčoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo\n§ 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).\n12. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal\nnedostatočné odôvodnenie odvolacieho súdu, nevysporiadanie sa s odvolacou námietkou a\nnedostatočne zistený skutkový stav veci.\n13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)\nzásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci\nprocesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to\nv takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou\npráva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich\npráv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované\nprávnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady\nsúdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na\nspravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu\nspočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká\nnielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj\nporušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo\nna verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie\nrovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a\nna rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia\nspravodlivosti).\n14. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch\njasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať\nnajdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie\ntýchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).\n15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo\nstrany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatneným\nnárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).\n16. Dovolací súd k tomu uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno\npovažovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že\nho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalovaný neopodstatnene\nnamieta, že mu odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval\njemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto\nsúvislosti dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať\nodpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o\n\nodvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné\ndať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).\n17. V danom prípade súdy podľa dovolateľa nedostatočne a zmätočne posúdili podstatné odvolacie\nnámietky žalovaného a to k nesprávnej aplikácii § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. na danú vec v znení\núčinnom od 1. januára 2009 do 31. decembra 2012, hoci žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na znenie\n§ 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. januára 2009, podľa ktorého zodpovednosť za škodu\nspôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu\nspôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje\npredpismi účinnými do 31. decembra 2008.\n18. Podľa dovolacieho súdu je z rozsudkov súdov nižších inštancií, chápajúc ich vo vzájomnej\nkomplexnosti a jednote zrejmé, že súdy mali za preukázané, že k škode nezákonným rozhodnutím o\nväzbe žalobcu došlo. V danom prípade nie je ani smerodatné či malo byť použité znenie ustanovenia §\n17 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2008 alebo od 1. januára 2009 nakoľko\ntieto doplnením ustanovenia § 17 o nové odseky 3 až 5 zákona č. 514/2003 Z.z. došlo len k určeniu\nkritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti musí zohľadňovať (§ 17 ods. 3 citovaného zákona), ako\naj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, v\nprípadoch ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8, ktorá sa bude odvíjať od priemernej\nnominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky a napokon i určenie\npovinnosti poškodeného uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1, 2 (§ 17 ods. 5 citovaného\nzákona). Teda uvedené tvrdenie žalovaného nebolo spôsobilé ovplyvniť dôvodnosť nároku žalobcu a\nnaviac sám žalovaný vo svojom odvolaní z 30. marca 2015 (č.l. 190 súdneho spisu) požadoval, že súd\nsa mal riadiť kritériami uvedenými v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom podľa týchto kritérií,\nktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára 2009, právna prax postupovala už\ndávno pred ich účinnosťou a na samotnom posudzovaní nároku žalobcu by sa nič nezmenilo. Dovolací\nsúd preto považoval námietku žalovaného o nedostatočnom a zmätočnom odôvodnení rozsudku za\núčelovú a nepreukázanú. To, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa samo o\nsebe neodôvodňuje záver, že došlo zo strany súdov k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa §\n420 písm. f) CSP.\n19. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného posudzujúc jeho prípustnosť\npodľa § 420 písm. f) CSP odmietol ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému\ndovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c) CSP).\n20. Pokiaľ žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, možno ju\nodôvodniť tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n21. Relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP je právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa\nodvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím\nna individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by\nnevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť\nktorého vyvodzuje z tohto ustanovenia, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť\nmeritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené.\n22. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca\nv podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a\npovinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich\nriešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne\nposúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa\nprávnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne\nvyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.\n23. Žalovaný v tomto smere definoval nasledovnú právnu otázku, že z ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP,\nžalovaný považuje za nesprávne právne posúdenie v otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej\n\nujmy žalobcovi aplikáciou § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2009 do 31.12.2012 na\nrozhodnutie o väzbe vydané dňa 8.8.2008, ktorého dátum je rozhodujúcou skutočnosťou.\nTáto právna otázka žalovaného je však v tomto prípade irelevantná, nakoľko v danej veci nebolo\nrozhodujúce, či prvostupňový súd alebo odvolací súd posudzovali vec podľa znenia § 17 zákona\núčinného do 31. decembra 2008 alebo od 1. januára 2009, keďže minimálna výška náhrady\nnemajetkovej ujmy vychádzala z rovnakých kritérií aj v období pred 1. januárom 2009, kedy boli tieto\nkritériá (ktoré boli ustálené súdnou praxou) premietnuté do ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2008 Z.z.\nPrvostupňový súd a odvolací súd teda postupovali v súlade s ustálenými kritériami pri priznaní výšky\nnemajetkovej ujmy a priznali žalobcovi najnižšiu možnú nemajetkovú ujmu, ktoré mu za nezákonnú\nväzbu dotknutej osobe patrí. To nakoniec vyplýva aj z judikatúrnej rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorý\nnepovažuje nemajetkovú ujmu za nezákonné stíhanie v rozsahu 20 až 60 eur za každý deň väzby za\nneprimeranú. Sledovaným cieľom rozhodovacej činnosti nemá byť právny formalizmus, ale naplnenie\nidey právneho štátu a poskytovanie súdnej ochrany pred nezákonnosťou orgánov štátnej moci.\n24. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c) CSP (§ 420 písm.\nf) CSP) a podľa § 447 písm. f) CSP (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) v celom rozsahu odmietol.\n25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "IV. ÚS 217/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:47aefadb-b132-4db8-8171-79a26ae5de74", "datum": "2026-04-14", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "15Co/104/2021", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 550/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 550/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 274, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:bbbbedea-7bc5-4e98-8b0e-66db2e560ccb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 204/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 204/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbbbedea-7bc5-4e98-8b0e-66db2e560ccb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "6c998f7a-e9c5-4502-8aa7-0c1333e26d94:81648f51-0ee5-4791-af8b-5a89a13ed614", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6912213003.3", "spisova_znacka": "2Co/214/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2Co/214/2015 z 20. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-05-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6912213003.3"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:47aefadb-b132-4db8-8171-79a26ae5de74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.217.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.217.2026.1"}]}