{"guid": "dccf0a2d-c028-4e2a-94e4-3acd1599794d:bb437945-a053-484e-9959-991535dc5613", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4120205802.1", "spisova_znacka": "4Cdo/185/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/185/2024 z 21. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. augusta 2025, sp. zn. 4Cdo/185/2024, ECLI:SK:NSSR:2025:4120205802.1", "identifikacne_cislo": "4120205802", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr.Ing. Mario Dubaň", "sudca_id": 141, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ing-mario-duban-141", "datum_vydania": "2025-08-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124.odsek-1", "nazov": "§ 124 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-124.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-124"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "nazov": "§ 191 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-3", "nazov": "§ 365 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-365.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-365"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "nazov": "§ 432 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-432.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-432"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-124", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-365", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-432", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-442", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bb437945-a053-484e-9959-991535dc5613", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4120205802.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4120205802.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:4120205802.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/185/2024\n4120205802\n21. 08. 2025\nJUDr. Mario Dubaň\nECLI:SK:NSSR:2025:4120205802.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu G. Š., narodeného XX. J. XXXX, T. M., T. I.Q. XXX/\nXX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Koscelanským, Nitra, Fraňa Mojtu 24, proti žalovaným 1/\nZ.. N. G., narodenému XX. H. XXXX, T. M., F. XXX/XX, 2/ R.. J. G., narodenej XX. G. XXXX, T. M.,\nF. XXX/XX, obom zastúpeným advokátkou Mgr. Romanou Mravíkovou, Nitra, Coboriho 9, o určenie\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10C/48/2020, o\ndovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 6. marca 2024 sp. zn. 5Co/138/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalobcovi priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým\nrozsudkom z 23. júna 2022 č. k. 10C/48/2020-447 určil, že žalobca je výlučným vlastníkom v celosti\nparcely registra „C“ č. XXX/X - záhrada vo výmere 915 m2 pre K. T. M., kat. úz. T. M. tak, ako je táto\nzakreslená v geometrickom pláne č. 126/2019, ktorý bol vyhotovený dňa 26. júla 2019 geodetom Z.. J.\nU., autorizačne overený dňa 26. júla 2019 a úradne overený dňa 08. augusta 2019 Okresným úradom\nNitra, katastrálnym odborom pod č. G1-1716/2019, ktorý geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť\ntohto rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %. Vychádzal z tvrdení žalobcu, že predmetný pozemok užíva od roku 1971 na základe toho,\nže mu ho spolu s ďalšími časťami pôvodných pozemkov darovali jeho rodičia. Darovanie síce nebolo\nprávne perfektné, lebo nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností, avšak žalobca bol po celý čas v\npresvedčení, že mu táto časť pozemku právom patrí, a s týmto vedomím ju nepretržite obhospodaroval,\nužíval ako záhradu, vysadil stromy a časť zastaval rodinným domom. Uvedené pozemky boli súčasťou\npôvodných pozemnoknižných parciel č. XXX/X a XXX/X, ktorých podielovými spoluvlastníkmi boli práve\nrodičia žalobcu a jeho sestry F. G., matky žalovaných.\n1.1. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že k rozdeleniu pozemkov medzi žalobcu a jeho\nsestru došlo zo strany rodičov ešte počas ich života formou faktického vydelenia a prenechania užívania.\nKeď sa žalobca v roku 1971 oženil, prevzal do držby časť záhrady od T. I. ulice, ktorá zahŕňala aj\nneskoršiu spornú parcelu č. XXX/X. Hranice boli v teréne vyznačené kolíkom, špagátom a neskôr\nstromami a plotom, ktoré podľa svedectiev vysadil a postavil žalobca. Tento stav bol zaznamenaný aj v\ngeometrickom pláne z roku 1994, ako aj pri neskoršom zameraní v roku 2019. O užívaní tohto územia\nako výlučného vlastníka žalobcu svedčili viacerí svedkovia: H. O., J. X. a T. Š., ako aj čestné vyhlásenia\nsusied J. R. a P. Y.. Títo potvrdili, že medzi súrodencami došlo k rozdeleniu pôvodných rodičovských\npozemkov v pomere 1:1 a že od tohto okamihu si každý z nich užíval pridelenú časť ako výlučný vlastník.\n1.2. Súd prvej inštancie osobitne zohľadnil právne aspekty dobromyseľnosti držby; vychádzal z toho,\nže dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie nie je predmetom priameho dokazovania, ale je možné\n\nju vyvodiť z vonkajších okolností a správania nadobúdateľa. V danom prípade žalobca konal v dobrej\nviere počas celej doby držby, nebolo preukázané, že by mu bol akýmkoľvek spôsobom do držby\nzasahované a žalovaní sami nevykonávali žiadne vlastnícke práva k tejto konkrétnej parcele. Tvrdenia\nžalovaných o tom, že sporný pozemok mal byť súčasťou nehnuteľností, ktoré im boli darované ich\nmatkou sa nepotvrdili. Ani matka žalovaných v notárskej zápisnici z roku 1994 netvrdila, že by bola\nvlastníčkou predmetnej parcely č. XXX/X. Naopak, táto parcela bola v katastri evidovaná ako zbytková,\nbez vyznačených vlastníckych práv, čo korešpondovalo s tvrdením žalobcu, že nebola predmetom\nžiadneho prevodu na žalovaných alebo ich právnu predchodkyňu.\n1.3. Vzhľadom na to, že žalobca s predmetným pozemkom nakladal ako s vlastným a zároveň bol\nso zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu patrí, boli naplnené všetky zákonom stanovené\npodmienky vydržania podľa § 129 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len\n„OZ“). Súd prvej inštancie výslovne uviedol, že vydržacia doba bola v danom prípade naplnená už\nnajneskôr k 01. aprílu 1984, a to s prihliadnutím na možnosť započítania držby pred 01. aprílom 1983\npodľa § 507 ods. 1 OZ. Odmietol obranné argumenty žalovaných, ktoré sa týkali spochybňovania dátumu\nvýstavby plota, existencie sporov medzi súrodencami, či platobných výmerov k daniam z nehnuteľností,\nnakoľko tieto neboli podporené relevantnými dôkazmi, resp. neboli spôsobilé vyvrátiť právne významné\nskutočnosti, najmä oprávnenosť a dobromyseľnosť držby žalobcu. Samotná skutočnosť, že na susednej\nparcele boli evidovaní iní podieloví spoluvlastníci (napr. rodina J.), nemala podľa názoru súdu vplyv na\nposúdenie oprávnenosti držby, keďže táto nebola nikdy spochybnená právne relevantným spôsobom.\nO nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).\n2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom zo 06. marca\n2024 sp. zn. 5Co/138/2022 rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/\npriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V celom rozsahu sa stotožnil so\nskutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a využil možnosť skráteného odôvodnenia podľa\n§ 387 ods. 2 CSP. Pripomenul, že vo veci sa rozhodovalo opätovne po tom, čo bol predchádzajúci\nrozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09. novembra 2020 zrušený z dôvodu nedostatočne vyhodnotenej\ndobromyseľnosti držby a potreby doplnenia dokazovania. Odvolací súd ďalej konštatoval, že konajúci\nsúd následne riadne vykonal dokazovanie, zameral sa na otázku oprávnenosti a dobromyseľnosti\ndržby žalobcu k spornému pozemku parc. č. XXX/X v k. ú. T. M. a dospel k záveru o splnení\nvšetkých podmienok vydržania. Podľa odvolacieho súdu bolo preukázané, že žalobca vstúpil do\ndržby predmetného pozemku v roku 1971, keď mu jeho rodičia fakticky prenechali časť pôvodných\npozemkov, vrátane spornej parcely, na ktorých si následne postavil rodinný dom a zvyšnú časť užíval\nako záhradu. Rodičia žalobcu boli podielovými spoluvlastníkmi pôvodných parciel č. XXX/X a XXX/X,\nz ktorých v roku 1971 vyčlenili časť v prospech žalobcu. Ich zámerom bolo rozdelenie nehnuteľností\nmedzi žalobcu a jeho sestru v pomere 1:1. Poukázal na to, že pozemky boli v prírode oddelené\nplotom, ktorého existencia bola preukázaná najneskôr v roku 1994, ako to vyplýva z vyhotoveného\ngeometrického plánu. Žalobca sporný pozemok obhospodaroval ako vlastný s vedomím a bez zásahov\nzo strany žalovaných (ich právnej predchodkyne). Zdôraznil, že dobromyseľnosť žalobcu ako držiteľa\nbola podložená viacerými skutočnosťami, vrátane faktického rozdelenia pozemkov medzi ním a jeho\nsestrou, existenciou prirodzených hraníc a absenciou akýchkoľvek relevantných zásahov do jeho držby.\n2.1. Keďže existoval putatívny nadobúdací titul v podobe ústneho darovania od rodičov, žalobca bol\nv čase vstupu do držby objektívne presvedčený, že mu predmetný pozemok právom patrí. Držba\nžalobcu nebola nikým a ničím rušená, žalovaní si neuplatňovali žiadne nároky na predmetný pozemok\naž do doby podania žaloby, pričom ani ich právna predchodkyňa vo verejných listinách netvrdila, že\nje jeho vlastníčkou. Dedičské konania z rokov 1975 a 1978 podľa názoru odvolacieho súdu nijako\nnenarušili žalobcovo presvedčenie o oprávnenosti jeho držby. Z ich obsahu nevyplývalo, že by bola\nsporná parcela predmetom dedenia alebo že by došlo k spochybneniu faktického rozdelenia medzi\nsúrodencami. Notárska zápisnica z roku 1994, na ktorú sa odvolávali žalovaní, uvádzala výpočet\npozemkov patriacich matke žalovaných, avšak sporná parcela č. XXX/X v nej uvedená nebola, čo podľa\nkrajského súdu korešpondovalo so skutkovou obhajobou žalobcu. Odvolací súd v kontexte uvedeného\npoznamenal, že žalovaní ani v odvolacom konaní nepreukázali existenciu zlej viery žalobcu. Ich tvrdenia\no neskoršom nadobudnutí podielu 1/13 v roku 2018 nemali vplyv na dobromyseľnosť žalobcu a nezmarili\núčinky predchádzajúcej držby, ktorá vyústila už skôr do originárneho nadobudnutia pozemku vydržaním.\nOprávnenosť držby bola podľa odvolacieho súdu založená existenciou putatívneho nadobúdacieho\n\ntitulu, ktorým bola ústna darovacia zmluva z roku 1971, i keď táto nevyhovovala formálnym požiadavkám\nzákona. Súd však vyhodnotil, že práve existencia tohto titulu mohla žalobcu objektívne oprávnene viesť k\npresvedčeniu, že pozemok nadobudol právom, čo zakladá jeho dobromyseľnosť. Odvolací súd poukázal\nna relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky,\npodľa ktorej nie je nevyhnutné, aby nadobúdací titul bol formálne platný, ak jeho existencia viedla\ndržiteľa k presvedčeniu o oprávnenosti držby. Dôraz kládol najmä na to, že zákon pre nadobudnutie\nvlastníckeho práva vydržaním výslovne nevyžaduje existenciu právneho titulu a že účelom vydržania\nje právne stvárniť dlhodobý faktický stav držby. Držba žalobcu bola podľa zistení súdu vykonávaná v\nsúlade s dobrými mravmi, pokojne, bez rušenia a s vedomím okolia.\n2.2. Odvolací súd sa vysporiadal s odvolacími námietkami ohľadom otázky platenia daní žalovanými,\nexistencie oplotenia a hodnovernosti svedeckých výpovedí a čestných vyhlásení (napr. P. Y., J. R.) a\nusúdil, že tieto okolnosti nemajú vplyv na zhodnotenie oprávnenosti držby, resp. že neboli spôsobilé\nvyvrátiť správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Rovnako považoval za bezpredmetné\na oneskorené tie dôkazné návrhy a skutkové tvrdenia žalovaných, ktoré boli predložené až po\nuplynutí odvolacej lehoty, čím nebolo dodržané ustanovenie § 365 ods. 3 CSP. Vzhľadom na spôsob\nnadobudnutia, dĺžku držby a jej charakter (výlučná, nepretržitá, pokojná), ako aj na absenciu dôkazov\no zlej viere, odvolací súd sa stotožnil so záverom, že podmienky vydržania podľa § 134 ods. 1 OZ boli\nsplnené najneskôr k 01. aprílu 1984, po započítaní držby pred 01. aprílom 1983 v súlade s § 507 a §\n865 ods. 3 OZ. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262\nods. 1, 2 CSP.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), a tiež že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 CSP).\n3.1. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, lebo sa nezaoberal v\ncelom rozsahu všetkými odvolacími dôvodmi. Ani jeden z nižších súdov nereflektoval kľúčovú námietku,\nže v roku 1971 nemohlo dôjsť k platnému ani faktickému darovaniu celého podielu na nehnuteľnosti\nzo strany rodičov žalobcu, pretože ich spoluvlastnícky podiel k predmetným pozemkom predstavoval\niba 12/13, pričom zvyšný podiel 1/13 patril až do roku 2018 rodine J.. Tento podiel žalovaní nadobudli\nodkúpením, a teda nebolo možné, aby bol darovaný žalobcovi ešte v roku 1971. Dovolateľ ďalej\npodrobil kritike, že súdy bez dostatočného vyhodnotenia výpovedí svedkov a rozporných dôkazov\nprijali záver o existencii ústnej darovacej zmluvy medzi rodičmi žalobcu a žalobcom samotným; označil\nnajmä rozporuplnosť výpovedí svedkov, absenciu presnej identifikácie predmetu údajného darovania,\nako aj skutočnosť, že žalobca nepreukázal, čo mu malo byť darované, v akom rozsahu a za akých\nokolností. Takto nemohla byť naplnená ani skutková podstata vydržania. Poukázal tiež na to, že žalobca\naž do roku 2017 neuhrádzal daň z predmetného pozemku, čo takisto vylučuje jeho dobromyseľnosť\nako držiteľa. Naopak, žalovaní predložili výmer o dani, ktorým chceli preukázať, že na pozemok plnili\ndaňovú povinnosť aj oni, no súd sa tým nezaoberal. Ďalšia námietka smerovala proti vyhodnoteniu\nfotografií predložených žalovanými, z ktorých mal podľa ich názoru vyplývať faktický stav na pozemku,\nkonkrétne absencia oplotenia pred rokom 1988. Tieto dôkazy neboli súdom vyhodnotené, resp. nebolo\nzrejmé, či sa súd s ich obsahom vôbec vysporiadal. Z fotografií má byť zrejmý nesúlad so skutkovou\nverziou žalobcu o užívaní, obrábaní a oplotení pozemku. Zdôraznil, že ak by bol pozemok už v roku\n1971 skutočne oddelený plotom, muselo by to byť zachytené už na starších fotografiách, čo sa podľa\nneho nepreukázalo. S poukazom na obsah fotografií a ďalších dôkazov tiež spochybnil pravdivosť\nčestných prehlásení J. R. a P. Y., ktoré podľa jeho názoru obsahujú účelové tvrdenia. Podľa dovolateľa\nk samotnému rozdeleniu pozemkov medzi žalobcu a jeho sestru v skutočnosti došlo až v roku 1972\nvytvorením nových parciel č. XXX/X a XXX/X, pričom v tom čase žalobca o ďalší pozemok nemal\nzáujem. Tento skutkový vývoj podľa neho vyvracia pravdivosť tvrdenia žalobcu, že mu už v roku 1971\nrodičia fakticky darovali parcelu č. XXX/X. Žalovaný 1/ napokon zdôraznil, že žalobca neuniesol dôkazné\nbremeno preukázania vstupu do držby v dobrej viere a oprávnenej držby k predmetnému pozemku.\nUzavrel, že v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaní vyvrátili domnienku dobromyseľnosti žalobcu,\npoukázali na rozpory v jeho tvrdeniach a zdokumentovali, že k žiadnej ústnej zmluve o darovaní pozemku\nv roku 1971 dôjsť nemohlo. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že súdy sa nevysporiadali v odôvodnení s\nodklonom od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti poukázal na\nviaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Cdo/283/2009, 5Cdo/49/2010,\n6Cdo/78/2011) a Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 484/2015) a podotkol, že v súlade s princípom\n\nprávnej istoty a rozhodovacej praxe súdnych autorít nebol žalobca dobromyseľným a oprávneným\ndržiteľom. Vzhľadom na uvedené dovolateľ žiadal rozhodnutia nižších súdov zrušiť a vec vrátiť súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že podaný mimoriadny opravný prostriedok neoznačuje\nkonkrétny dovolací dôvod a jeho obsah je nejasný, pričom vyžaduje len subjektívny prepis skutkového\nstavu. Dovolanie nesmeruje k žiadnemu reálnemu právnemu problému, ale k prehodnocovaniu\nskutkových zistení, čo v dovolacom konaní nie je prípustné. Argumentáciu dovolateľa o údajnom odklone\nod judikatúry považoval za neopodstatnenú, keďže jeho odkazované rozhodnutia boli prekonané\naktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1VCdo/1/2024); podľa nej\nvydržanie je prípustné aj vtedy, ak vydržateľ nadobudol nehnuteľnosť ústnou darovacou zmluvou (tak ako\nje to v tomto konkrétnom prípade), rozhodujúce je to, či ju nadobudol poctivo a keďže svoju nehnuteľnosť\nobdržal ako dar, je to jedným zo spôsobov poctivého nadobudnutia nehnuteľnosti. V nadväznosti na\nto akcentoval, že dobromyseľne a nerušene vykonával faktickú vec nad vecou, vo svojej držbe nebol\nnikým rušený a svojou držbou len vykonával vlastné právo bez toho, aby zasahoval do práva iného. S\npoukazom na uvedené žiadal dovolanie žalovaného 1/ ako nedôvodné zamietnuť.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.\n6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon\npripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP.\n7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo\nveci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,\naby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces.\n8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\n\n12. Žalovaný 1/ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal\nnedostatočné odôvodnenie, resp. nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a pochybenia pri zistení\nskutkového stavu.\n13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať\nsa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky\nposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu\nzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia\nvšetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod\nporušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa\núčastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za\núčelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.\n14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý\nproces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,\nbod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá\nrozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola\núčastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na\nprávny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi\nv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia\ndôkazov a pod.).\n15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v\nzmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil\nvady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho\nsúdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,\n8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti\nargumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na\nspravodlivý proces.\n16. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky\narbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Napadnutý rozsudok spĺňa zákonné\npožiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia a jeho odôvodnenie je preskúmateľné z hľadiska\nskutkových i právnych záverov. Odvolací súd sa nielen formálne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej\ninštancie v intenciách § 387 ods. 2 CSP, ale doplnil aj vlastné skutkové a právne hodnotenia, čím vytvoril\ndostatočný základ na posúdenie správnosti jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, na\nakom skutkovom základe je rozhodnutie postavené, ktoré dôkazy boli považované za rozhodné a akým\nspôsobom boli vyhodnotené, a taktiež aké právne úvahy viedli odvolací súd k záveru o nadobudnutí\nvlastníckeho práva žalobcom vydržaním.\n16.1. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so skutkovým závermi učinenými súdom prvej\ninštancie, pričom na jeho skutkové zistenia logicky nadviazal a sumarizoval kľúčové dôvody, pre ktoré\nžalobcova držba naplnila znaky podľa § 134 ods. 1 OZ. Podrobne sa zaoberal otázkou oprávnenosti a\ndobromyseľnosti držby žalobcu k parcele č. XXX/X, jasne popísal okolnosti jej nadobudnutia v roku 1971,\ndelimitáciu v teréne, spôsob užívania, ako aj správanie žalobcu počas držby. Odvolací súd zdôraznil, že\ndržba žalobcu nadväzovala na neperfektnú darovaciu zmluvu uzavretú medzi ním a jeho rodičmi, čím bol\nsplnený predpoklad existencie putatívneho právneho titulu. Vnútorné presvedčenie žalobcu o vlastníctve\nbolo podľa odvolacieho súdu opodstatnené, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že k pozemku pristupoval\nako k vlastnému, dlhodobo ho obhospodaroval a spor o vlastníctvo nevznikol až do nadobudnutia\npodielu žalovanými. Z odôvodnenia je zrejmé, že odvolací súd vyhodnotil jednotlivé dôkazy, najmä\ndelimitáciu parcely, postavenie plota, výpovede o užívaní pozemku a absenciu právnych nárokov zo\nstrany žalovaných alebo ich právnej predchodkyne. Na základe týchto zistení vyslovil právny záver o\nsplnení všetkých predpokladov vydržania.\n\n16.2. Odvolací súd sa ďalej vecne vysporiadal s námietkami žalovaných, ktoré smerovali jednak proti\nexistencii oprávnenej držby žalobcu v dôsledku tvrdenej ústnej darovacej zmluvy z roku 1971, jednak\nproti jej prípadnému právnemu režimu ako darovania pre prípad smrti podľa § 628 ods. 3 OZ, a taktiež\nproti tvrdenému nadobudnutiu vlastníckeho podielu 1/13 nehnuteľnosti žalovanými v roku 2018 od J..\nOdvolací súd výslovne uviedol, že vstup žalobcu do držby sa zakladal na putatívnom právnom titule v\npodobe ústnej darovacej zmluvy, a že okolnosti sprevádzajúce tento vstup boli relevantné pre posúdenie\ndobromyseľnosti. Jasne odmietol výklad, podľa ktorého by išlo o simulované darovanie pre prípad smrti,\na vysvetlil, že aj v hypotetickom prípade jeho neplatnosti by boli skutkové a právne otázky totožné.\nTaktiež podrobne analyzoval tvrdenia žalovaných o odvodenom nadobudnutí vlastníctva v roku 2018,\npričom na základe pomeru nadobudnutého podielu a z časového hľadiska konštatoval, že vydržanie ako\noriginárny titul už predtým založilo vlastnícke právo žalobcu. Zároveň zdôvodnil, že samotné neskoršie\nnadobudnutie podielu 1/13 nemalo objektívny potenciál spochybniť žalobcovu dobromyseľnosť, ktorá\nbola založená omnoho skôr a trvala nepretržite. Odvolací súd tiež výslovne vyjadril, že rozsah tvrdeného\ndarovania sa vzťahoval na všetky vtedajšie evidované parcely, neskôr identifikované ako sporná parc.\nč. XXX/X.\n16.3. Následne sa odvolací súd podrobne a vnútorne konzistentne vysporiadal s otázkou oprávnenosti\ndržby žalobcu, najmä s dôrazom na okolnosť absencie riadneho scudzovacieho titulu. Výslovne uviedol,\nže záver o existencii dobromyseľnej držby žalobcu by bol platný bez ohľadu na to, či darovanie prebehlo\nod oboch rodičov alebo len zo strany otca, a tiež bez ohľadu na formu právneho titulu. V súlade so\nsúčasnou judikatúrou, vrátane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/139/2023, vyložil, že právny\ntitul ako taký nie je nevyhnutnou podmienkou pre vydržanie podľa § 134 ods. 1 OZ, ak je držiteľ objektívne\npresvedčený o oprávnenosti svojho vlastníctva. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd\nzohľadňoval všetky skutkové okolnosti, ktoré mali význam pre posúdenie subjektívnej dobromyseľnosti\nžalobcu, a to vrátane jeho správania od roku 1971, spôsobu vyznačenia hraníc pozemku v teréne,\npriebehu užívania, správania strán počas nasledujúcich desaťročí, ako aj okolností dedičských konaní\nz rokov 1975 a 1978. V tejto súvislosti logicky vysvetlil, prečo z nesúladu geometrických údajov v týchto\nkonaniach nemožno vyvodiť stratu dobromyseľnosti držiteľa. Z jeho úvah je zrejmé, že dospel k záveru o\ntrvaní dobromyseľnosti na strane žalobcu, a to aj napriek neexistencii písomného právneho titulu. Záver\no oprávnenej držbe odôvodnil aj so zreteľom na princíp putatívneho nadobudnutia a zaužívanú súdnu\nprax, ktorú podložil citáciami relevantnej judikatúry. Podrobne sa vysporiadal aj s dôkaznými návrhmi\nžalovaných, najmä s tvrdeniami zameranými proti vierohodnosti čestných prehlásení P. Y. a J. R.,\nktoré nepovažoval za spôsobilé spochybniť skutkový základo existencii faktického rozdelenia pozemkov\nmedzi rodičov a deti už v rozhodujúcom období. V tejto súvislosti vysvetlil, prečo samotná nepresnosť\núdaju o evidovanom trvalom pobyte v neskoršom období nemá automaticky za následok diskvalifikáciu\nhodnovernosti ich tvrdení. Predmetné čestné vyhlásenia vyhodnotil ako súčasť celkového dôkazného\nrámca, ktorý vytváral logicky previazanú výpovednú hodnotu o existencii delenia nehnuteľností medzi\nsúrodencov už v roku 1971.\n16.4. Ani vo vzťahu k odvolacím dôvodom, ktorými žalovaní namietali absenciu úhrad miestnych daní zo\nstrany žalobcu, resp. tvrdené platenie dane z nehnuteľností z ich strany, nemožno považovať napadnuté\nrozhodnutie za nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd sa s touto námietkou zaoberal výslovne a\ns poukazom na právny rámec vydržania uviedol, že predmetom konania bola predovšetkým otázka\noriginárneho nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany žalobcu, a nie posúdenie správania účastníkov\npo uplynutí vydržacej doby. V tejto súvislosti jasne vysvetlil, že aj keby bolo preukázané, že žalovaní\nurčitý čas uhrádzali miestne dane alebo poplatky za spornú nehnuteľnosť, takáto skutočnosť by nemala\nžiadny právny význam pre posúdenie naplnenia podmienok vydržania, ktoré boli rozhodujúce pre právne\nposúdenie veci. Rovnako zrozumiteľne sa vysporiadal s námietkami smerujúcimi k existencii a priebehu\noplotenia predmetnej parcely, keď zdôraznil, že už pri vyhotovení geometrického plánu v roku 1994 bol\nplot na pozemku fyzicky prítomný a zameraný, čo podporovalo tvrdenie o dlhotrvajúcej faktickej držbe\nžalobcu. Argumenty žalovaných, ktoré smerovali k spochybňovaniu času jeho výstavby, odvolací súd\nposúdil ako oneskorene uplatnené dôkazné návrhy v zmysle § 365 ods. 3 CSP, a preto ich považoval\nza procesne nevýznamné.\n16.5. Odvolací súd sa napokon podrobne a zrozumiteľne vysporiadal aj s otázkou výpočtu vydržacej\ndoby a okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva, keď nadviazal na skutkové závery súdu prvej\ninštancie o vstupe žalobcu do držby v roku 1971, a vysvetlil právne dôsledky tejto skutočnosti vo svetle\nlegislatívneho vývoja. Jasne uviedol, že hoci desaťročná vydržacia doba mohla uplynúť už v roku 1981,\n\núčinky vydržania podľa § 507a OZ v znení zákona č. 131/1982 Zb. mohli nastať najskôr 01. apríla 1984,\nčo odôvodnil s poukazom na prechodné ustanovenie § 865 ods. 3 OZ novšej právnej úpravy (zákona\nč. 509/1991 Zb.). V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že v prípade držby nadobudnutej pred 1.\naprílom 1983 je možné započítať celú vydržaciu dobu, avšak vydržanie môže skončiť najskôr k 1. aprílu\n1984. Súčasne objasnil, že hoci zákonom predpokladaná vydržacia doba uplynula v 80-tych rokoch\n(1. apríla 1984), nadobudnutie „plnohodnotného“ vlastníctva (teda nie osobné vlastníctvo, resp. právo\nužívania) so započítaním predchádzajúcej oprávnenej držby nastalo zmenou právnej úpravy odo dňa\n01. januára 1992.\n16.6. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd sa v rámci svojho preskúmania\ndôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli v konaní\nnastolené, ako aj s konkrétnymi odvolacími námietkami žalovaných. Odôvodnenie krajského súdu\nspĺňa obsahové náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP - jasne vysvetľuje, čo žalovaní namietali, ako\nsa k týmto námietkam súd postavil, aké skutkové tvrdenia a dôkazy vzal do úvahy, ktoré z nich\npovažoval za preukázané, ako ich hodnotil a na akých právnych záveroch založil svoje rozhodnutie. V\nspojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatných bodoch nadviazal, tvorí rozhodnutie\nodvolacieho súdu ucelený, zrozumiteľný a vnútorne konzistentný celok, ktorý spĺňa zákonné požiadavky\nkladené na odôvodnenie rozhodnutí podľa § 393 CSP.\n16.7. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,\nže dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje\nrozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi\nvyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže\nsama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na\nspravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,\nteda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa\nním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a\npožiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.\nÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n17. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom\nkonaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú\nnevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania\nv odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci\nboli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia.\n18. Dovolateľ ďalej namietal, že súdy nižších inštancií bez dostatočného vyhodnotenia výpovedí svedkov\na rozporných dôkazov prijali skutkový záver o existencii ústnej darovacej zmluvy medzi rodičmi žalobcu\na samotným žalobcom. Poukazoval najmä na neidentifikovateľnosť predmetu údajného darovania,\nabsenciu jednoznačných okolností jeho odovzdania, nedostatočné vyhodnotenie dôkazov o oplotení\nsporného pozemku a s tým súvisiacu nesprávnosť v posúdení dobromyseľnosti žalobcu. Dovolací súd\nk tomu uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie\nnedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať\nnové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,\nuž len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu\nprvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.\nustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených\nsúdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.)\n\na či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo\ndôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd po dôkladnom preštudovaní\nspisového materiálu takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.\n19. Dovolací súd pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to\nkaždý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Zároveň je potrebné uviesť, že\nnesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce skutkové závery boli svojvoľné či ústavne\nneudržateľné, nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť\npoznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí\nprávo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).\n20. Nad rámec uvedeného hodno poznamenať, že súdy nižších inštancií sa dôsledne venovali\nrozhodujúcim skutočnostiam pre posúdenie dobromyseľnosti držby sporného pozemku žalobcom;\ndetailne sa zaoberali otázkou existencie ústneho darovania v roku 1971, hodnotili výpovede svedkov,\nčestné prehlásenia, historické súvislosti vývoja pozemkov, ako aj vývoj právnych titulov a držby, pričom\nuzavreli, že napriek absencii písomnej darovacej zmluvy mohol žalobca vstúpiť do dobromyseľnej\noprávnenej držby na základe putatívneho titulu, teda v subjektívnom presvedčení o platnom nadobudnutí\nvlastníckeho práva.\n20.1. Súdy sa riadne zaoberali námietkou ohľadom plnenia daňových povinností k spornému pozemku s\ntým výsledkom, že úhrada daní nie je rozhodujúcim znakom dobromyseľnosti držby, ak ostatné okolnosti\ndlhodobého užívania a faktického správania sa k veci preukazujú subjektívne presvedčenie držiteľa o\nvlastníctve. Neprítomnosť zápisu žalobcu ako daňovníka nezakladá samo osebe stratu dobromyseľnosti,\nak ide o stav existujúci mnoho rokov po začiatku držby. Rovnako sa súdy vysporiadali aj s výmerom o\ndani predloženým žalovanými a nevyvodili z neho záver spôsobilý vyvrátiť oprávnenosť držby žalobcu.\nPokiaľ išlo o fotografie predložené žalovanými, z ktorých mal podľa ich názoru vyplývať faktický stav\nnehnuteľnosti a absencia oplotenia pred rokom 1988, súdy sa s ich obsahom vysporiadali. Odvolací súd\nv bode 40 výslovne uviedol, že už v roku 1994 pri vyhotovení geometrického plánu bol plot identifikovaný\na zaznamenaný, a teda výhrady žalovaných boli konfrontované s inými vykonanými dôkazmi. Súd ďalej\nuviedol, že nové dôkazy a tvrdenia žalovaní predložili oneskorene po lehote podľa § 365 ods. 3 CSP,\na preto na ne už podľa správnosti neprihliadal.\n20.2. K vierohodnosti čestných vyhlásení J. R. a P. Y., ktoré dovolateľ spochybnil ako účelové a\nodporujúce iným dôkazom, sa odvolací súd vyjadril v bode 39 odôvodnenia. Konštatoval, že ich\nhodnotil v kontexte iných vykonaných dôkazov, najmä výpovedí, okolností deliacich pozemky a vývoja\ndržby, pričom nenašiel dôvody, ktoré by tieto výpovede diskvalifikovali z pohľadu ich vierohodnosti.\nUviedol aj známe riziká pri hodnotení čestných vyhlásení (vágne alebo prehnane precízne formulácie),\nktoré však sám zohľadnil a ich pravdivosť nebola spoľahlivo vyvrátená. Pokiaľ dovolateľ spochybňoval\ndôveryhodnosť skutkovej verzie žalobcu aj s poukazom na vývoj parciel až v roku 1972, tvrdiac, že\nžalobca nemohol nadobudnúť parcelu č. XXX/X už v roku 1971, odvolací súd sa s týmto argumentom\nzaoberal v bode 37 rozhodnutia, v ktorom vysvetlil, že v čase darovania boli parcely evidované ešte v\ninom zložení, no podľa výsledkov dokazovania bol žalobca už v tom čase uvedený do faktickej držby\nvymedzeného pozemku, neskôr identifikovaného ako parcela č. XXX/X. Právne ani skutkovo teda nebolo\nrozhodujúce, že presná identifikácia parcely vznikla až neskôr.\n21. Bez potreby hlbších analýz teda možno konštatovať, že z obsahu rozhodnutí súdov nižších inštancií\nnevyplýva extrémny nesúlad medzi vykonanými dôkazmi a prijatými skutkovými závermi, ktorý by\nmohol viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v\nrozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie veci a odvolací súd výsledky dokazovania preskúmal v rozsahu\ndôvodov odvolania. Súdy nižších inštancií na základe relevantných vykonaných dôkazov ustálili ucelený,\nlogicky súdržný a presvedčivý skutkový základ, ktorý umožňoval právne posúdenie veci bez vnútorných\nrozporov či znakov svojvôle.\n22. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil ústavnoprávne\ndeficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali v súlade so\n\nzákladnými princípmi civilného sporového konania, najmä náležitou aplikáciou prejednacej zásady,\nzásady voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípu všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri\nzisťovaní skutkového stavu rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie\ndôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov),\nnapadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie\nmyšlienkového procesu hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky svojvoľnosti,\nnelogických úsudkov či zrejmého omylu.\n23. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný 1/ neopodstatnene namieta,\nže odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].\n24. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) ďalej vyplýva, že dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď tvrdil, že napadnuté rozhodnutie sa odchýlilo od ustálenej rozhodovacej\npraxe najvyšších súdnych autorít.\n25. Dovolací súd vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu zdôrazňuje, že ustanovenie § 432\nods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť.\nUvedené ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť\ndovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný\ndovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola\nvyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n26. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená\njasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť)\ndovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje\nrozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli;\nv opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie\nvymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych\na hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade\nby uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej\nkoncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku\n(napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017). Treba\nzdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť\nukladá dovolateľovi.\n26.1. V tomto kontexte aj ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto\naby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením\ntoho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie\nnamietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. V náleze I. ÚS 51/2020 ústavný\nsúd výslovne uviedol, že „Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa\n§ 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti\ndovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom.“\n27. V preskúmavanej veci podľa názoru dovolacieho súdu sa žalovaný 1/ vyššie uvedenými kritériami\npre náležité uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP neriadil, keď zodpovedajúcim\nspôsobom nevymedzil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, tak ako to predpokladá\nustanovenie § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu. Dovolateľ náležite\nnenaformuloval a nepomenoval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, a zároveň nevysvetlil, v čom konkrétne spočíva odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Na\nzáklade citácie niekoľkých rozhodnutí bez konkretizácie väzby na dovolateľom jasne zadefinovanú\nprávnu otázku nie je možné vysloviť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Absencia\nprecízne formulovanej právnej otázky vylučuje, aby sa dovolací súd mohol zaoberať prípustnosťou\ndovolania podľa uvedeného ustanovenia. Inými slovami, nejednoznačné, resp. abstraktné odôvodnenie\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemôže cez prizmu ustanovenia § 432 ods. 2 CSP obstáť\nbez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana.\n\n28. Navyše, z obsahu dovolania je zrejmé, že podstatná časť dovolacích námietok žalovaného 1/\nsmeruje skôr proti skutkovým zisteniam a spôsobu vyhodnotenia dôkazov (najmä pokiaľ ide o existenciu\nústnej darovacej zmluvy z roku 1971, otázku začiatku dobromyseľnej držby, priebeh oplotenia pozemku,\nako aj o úhradu dane z nehnuteľnosti). Dovolací súd v tejto súvislosti opätovne zdôrazňuje, že\ndovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších\ninštancií a na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom\nurčeným na prehodnotenie vykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti\nskutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného\npri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré\nsú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne\nprávne posúdenie nemožno založiť na spochybňovaní skutkových záverov súdov nižších inštancií na\nzáklade tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, čo pritom v posudzovanom prípade tvorilo jadro\npodaného dovolania.\n29. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovaného 1/ nespĺňa zákonné\nnáležitosti prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Žalovaný\n1/ kvalifikovaným spôsobom nevymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, a neoznačil konkrétny rozpor medzi napadnutým rozhodnutím a ustálenou rozhodovacou praxou\ndovolacieho súdu. Takto koncipované dovolanie nie je spôsobilé založiť dovolací prieskum a nemôže\nviesť k prelomeniu právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu.\n30. Obiter dictum dovolací súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia z 13. mája 2024, sp. zn. 1VCdo/1/2024 vyslovil právny záver, že: „Právny\ntitul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho\nnedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy\nbude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol\niné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Vo svetle tejto novej\njudikatúry považuje dovolací súd právne posúdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobca vstúpil\ndo oprávnenej držby na základe putatívneho nadobúdacieho titulu v podobe ústnej darovacej zmluvy\nnespĺňajúcej formálne požiadavky zákona, za súladné s aktuálnym výkladom právnych predpokladov\npre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.\n31. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného 1/ v časti, v ktorej namietal vadu\nzmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje\nproti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne\nposúdenie veci, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými\ndovolacími dôvodmi.\n32. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP).\n33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/138/2022", "guid": "5692aeff-48bb-4b09-bdca-c62c3ea53a95:3c780dd9-025a-4adf-8ae2-287094125d55", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:01400b7d-c73a-4c84-b49c-73ab376801c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 484/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 409, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "7fd72622-8c1d-47b3-aeb0-4acc731e81aa:01466bd3-c873-4bcc-b94e-778c5aea0222", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:4109899900.1", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 z 13. 5. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-05-13", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:4109899900.1"}, {"guid": "61132f94-ebd3-4f00-85cf-0a1d02613c9c:52cf3e58-357b-4c60-9d9c-fc0f3f104993", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1", "spisova_znacka": "7Cdo/139/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/139/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4109899900.1"}, {"guid": "857679cc-2ccd-4d15-9c96-f01a7f297eba:5b0a0fbb-cfb8-40a6-99df-7442f4ff827f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:4115204936.1", "spisova_znacka": "3Cdo/94/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/94/2018 z 13. 6. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-06-13", "citacie_n": 118, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:4115204936.1"}, {"guid": "f285c1e4-aaee-4192-900f-57f2150987dc:53e6bd41-905d-4323-871a-9dde4de9db58", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/138/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/138/2022 z 21. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-10-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f285c1e4-aaee-4192-900f-57f2150987dc:53e6bd41-905d-4323-871a-9dde4de9db58"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:729b323a-b4e3-487e-998f-c4e41d2f31ce", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.363.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 363/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 363/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.363.2026.1"}]}