{"guid": "1a00f130-5177-4f1c-8c82-571c09979f89:6cee8343-95b0-4c57-9b6e-32cf0100cd4e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6118300893.1", "spisova_znacka": "4Cdo/69/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/69/2023 z 19. 3. 2025", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2025, sp. zn. 4Cdo/69/2023, ECLI:SK:NSSR:2025:6118300893.1", "identifikacne_cislo": "6118300893", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Miroslav Šepták", "sudca_id": 146, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-miroslav-septak-146", "datum_vydania": "2025-03-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/66/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/66-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "nazov": "§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/#paragraf-23.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/182-1993/paragraf-23"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2009/66#paragraf-4", "/SK/ZZ/1993/182#paragraf-23"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6cee8343-95b0-4c57-9b6e-32cf0100cd4e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6118300893.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6118300893.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2025:6118300893.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Cdo/69/2023\n6118300893\n19. 03. 2025\nMgr. Miroslav Šepták\nECLI:SK:NSSR:2025:6118300893.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a\nčlenov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. spore žalobkyne B. Z., narodenej\nXX. Q. XXXX, S., O. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Čverčkom, Košice, Čajakova 5, proti\nžalovanému Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 7 343,28 eura s\npríslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 15C/61/2018, o dovolaní žalobkyne\nproti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 13. septembra 2022 sp. zn. 6Co/78/2022, takto\nrozhodol:\nDovolanie z a m i e t a.\nŽalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd\") napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Okresného\nsúdu Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie resp. prvoinštačný súd) zo dňa 22. decembra 2021 č.k.\n15C/61/2018-455, okrem výroku I., ktorým prvoinštančný súd konanie o zaplatenie 1 502,14 eura s\npríslušenstvom zastavil tak, že žalobu zamietol (výrok I.); (výrokom II.) odmietol odvolanie proti rozsudku\nvo výroku I., ktorým súd prvej inštancie konanie o zaplatenie 1 502,14 eura s príslušenstvom zastavil;\nžalovanému priznal proti žalobkyni podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového\nporiadku (ďalej len „CSP\") nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).\n1.2. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala\nzaplatenia sumy 7 343,28 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie\nnehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Terasa, zapísaných na LV č. XXXXX za obdobie\nod 02. júla 2016 do 01. júla 2018 a náhrady trov konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané,\nže žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX v katastrálnom\núzemí I., obec: Košice - západ, okres: Košice II, a to parciel registra „C\" č. XXXX/X, o výmere 183\nm2, druh: trvalé trávne porasty, parcely č. XXXX/XX, o výmere 80 m2, druh: zastavané plochy a\nnádvoria, parcely č. XXXX/XX, o výmere 272 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/\nXX, o výmere 3604 m2, druh: ostatné plochy, parcely č. XXXX/X, o výmere 61 m2, druh: ostatné\nplochy, parcely č. XXXX/XX, o výmere 822 m2, druh: ostatné plochy, v rozsahu 558 m2. Žalovaný\nužíva predmetné parcely od roku 1957, kedy na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej\nzelene. Z predloženého LV č. XXXXX vyplynulo, že parcely č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, druh pozemku:\nzastavané plochy a nádvoria, sú užívané ako pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavbacestná miestna a účelová komunikácia, parcely č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, druh pozemku: ostatné\nplochy, sú užívané ako okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný\npozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: trvalé trávne\nporasty, je využívaná ako pozemok, na ktorom sú lúky, lesy a pasienky trvalo porastenými trávami\n\nalebo pozemok dočasne nevyužívaný pre trvalý trávny porast, parcela č. XXXX/X a č. XXXX/X, druh\npozemku: ostatné plochy, je užívaná ako pozemok, na ktorom sú skaly, svahy, rokliny, výmole, vysoké\nmedze s krovím alebo kamením a iné plochy, ktoré neposkytujú trvalý úžitok, pričom podľa zhodného\ntvrdenia sporových strán tieto dve parcely tvoria priľahlé plochy k zvyšným parcelám evidovaným na LV č.\nXXXXX. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice- MÚSES schváleného uznesením č. 811/2013\nMestským zastupiteľstvom (č.l. 332 spisu) je uvedená lokalita špecifikovaná ako Mestské biocentrum\nregionálneho významu BC- RM. Odbor výstavby Obvodného národného výboru č. Výst. 2224-a-1985-Bk\ndňa 15. marca 1985 vydal rozhodnutie o využití územia pre Borovicový háj v lokalite S.d so stanovením\npodmienok (čl. 438). V rozhodnutí bolo konštatované, že zmena využitia územia vyhovuje obecným\ntechnickým požiadavkám na stavbu stanovenou vyhláškou č. 83/1946 Zb.. Z pracovného rokovania\nohľadom územného rozhodnutia akcie „Borovicový háj v lokalite Košice- Západ\", konaného dňa 08.\nmarca 1985 na odbore výstavby vyplývajú pripomienky hlavného architekta k predloženému riešeniu\nsadovníckej úpravy na úrovni VP- pre lokalitu Borovicový háj za Popradskou cestou, stanovisko odboru\nMHODaP ObNV Košice II a vyjadrenie ZaSP, ktorý uviedol, že v rámci budovania zelene mesta Košíc\nuvažuje sa s prebudovaním hája nad Popradskou cestou na obvodový park pre Košice. Tento zámer\nbol zosúladený s generelom zelene mesta Košíc a jeho realizáciu podporuje. Po majetkovo-právnom\nvysporiadaní a výstavbe parku sa malo zabezpečiť jeho spravovanie a údržba. Na základe hospodárskej\nzmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10. novembra 1987 prešiel Borovicový háj o rozlohe\n11,4245 ha k. ú. Košice- Západ v obstarávacej cene 398.054 Sk zo správy Záhradnícky a sad. podnik\nmesta Košíc na Záhradnícky a sadový podnik mesta Košice - Správa verejnej zelene Košice. Dôvodom\nprevodu správy bola úprava Borovicového hája na obvodový park, ktorý ma prevádzať preberajúci.\nMajetok bol prevedený ku dňu 30. novembru 1987. Dňa 03. mája 2004 na základe Protokolu o prechode\nvlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (čl.\n441) odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach, so sídlom Rastislavova 79, Košice preberajúcemu\nMestu Košice, so sídlom Tr. SNP 48/A, Košice nehnuteľnosti, okrem iného Borovicový háj o rozlohe\n11,4245 ha, k. ú. S. s prechodom vlastníctva ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí k\n01. máju 1991. Prílohou č. 7 protokolu bola inventárna a technická karta budovy s názvom Borovicový\nháj- rozloha 11,4245 ha.\n1.3. Prvoinštančný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudku sp. zn. 16C/52/2016) zistil,\nže z pracovného rokovania Magistrátu Mesta Košice dňa 30. októbra 1996 vyplynulo, že Borovicový\nháj vznikol po roku 1960 jeho vysadením s tým, že majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov nebolo\nvykonané. Vlastníci pozemkov chceli svoje vlastnícke právo realizovať a žiadali, aby územie bolo určené\nna individuálnu bytovú výstavbu. Z tohto dôvodu ÚHA mesta Košice v r.1993 „navrhol\" zmenu územného\nplánu z verejnej zelene na zmiešanú funkciu a to občiansku bytovú výstavbu a verejnú zeleň. Mestské\nzastupiteľstvo však zmenu územného plánu neschválilo. Úrad životného prostredia Košice na základe\nvyžiadania podkladov ÚHA vydal v marci 1996 stanovisko, v ktorom jednoznačne trval na zachovaní\nBorovicového hája ako biocentra. Na tomto pracovnom rokovaní všetci dotknutí vlastníci pozemkov\nžiadali o majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v ich vlastníctve v alternatívach finančného\nvysporiadania v cene stavebného pozemku, zámeny pozemkov za stavebné pozemky alebo uzavretie\nnájomných zmlúv na užívanie týchto pozemkov so zachovaním jestvujúcich vlastníckych práv. Listom\nzo dňa 14. marca 1997, adresovaným riaditeľovi Magistrátu Mesta Košice, žiadal jeden z vlastníkov o\nposkytnutie informácie, v akom štádiu sa nachádza majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov a aké\nkonkrétne kroky v tejto veci podnikol magistrát. Listom zo dňa 01. apríla 1997 magistrát oznámil, že\nproblematika týkajúca sa riešenia majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov v „Borovicovom háji\"\npo prejednaní na pracovnom rokovaní dňa 30. októbra 1996 bola predmetom viacerých jednaní, na\nktorých však neboli prijaté jednoznačné závery, mali sa však brať do úvahy oprávnené záujmy mesta, t.\nj. zachovanie Borovicového hája ako biocentra, ako aj záujmy jednotlivých zúčastnených vlastníkov. Z\ntohto písomného vyjadrenia vyplynulo, že na základe rozhodnutia bývalého Úradu životného prostredia\nKošice má byť Borovicový háj zachovaný ako biokoridor. Do úvahy preto prichádzal iba návrh na\nuzatvorenie nájomných vzťahov k pozemkom, vlastníctvo ktorých ostane zachované. Listom zo dňa\n13. mája 1997 označeným ako Majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v Borovicovom háji tiež\noznámil, že v súlade s uznesením Mestského zastupiteľstva, ktoré neschválilo zmenu územného plánu,\nnavrhli vlastníkom pozemkov uzatvorenie nájomných zmlúv (uvedené vyplynulo aj z listinných dôkazov\npredložených v súdnom konaní vedenom na tunajšom súde pod. sp. zn. 13C/917/1999).\n1.4. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice č. 25 o miestnom územnom systéme ekologickej\nstability účinné dňom 24. novembra 1994 medzi existujúce a navrhované biocentrá v § 3 ods. 3, bod 13\n\nzaradil aj Borovicový háj. Žalovaný sa aj správal ako vlastník verejnej zelene „Borovicový háj\", o čom\nsvedčí aj jeho list zo dňa 15. októbra 2009, číslo A/2009/14990, adresovaný Správe katastra Košice,\nktorým žiadal o zápis vecného bremena k niektorým pozemkom v jeho prospech, pričom obsahom\ntohto práva mala byť povinnosť vlastníkov pozemkov nachádzajúcich sa pod verejnou zeleňou strpieť\núdržbu a užívanie pozemkov mestom Košice a jeho správcami v rozsahu a spôsobom potrebným na\nzabezpečenie činnosti pri udržiavaní, ochrane a zveľaďovaní verejnej zelene. Dôvodil, že verejnú zeleň\n„Borovicový háj\" mu odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach protokolom zo dňa 03. mája 2004.\nVšeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane verejnej zelene\nbolo napadnuté protestom prokurátora, nakoľko boli zistené porušenia ustanovení jednotlivých tam\nšpecifikovaných zákonov, v ktorom prokurátor konštatoval, že dochádza k neprípustnému zasahovaniu\ndo výkonu užívacích práv vlastníkov spojených s vlastníckym právom k nehnuteľnostiam. Mesto Košice\nnedovolene zasiahlo do vlastníckeho práva fyzických a právnických osôb a v neprípustnej miere určovalo\nako majú užívať a disponovať so svojim súkromným majetkom ohľadom údržby a správy verejnej zelene.\nAk Mesto chcelo dodržiavať povinnosti upravené v § 4 VZN pri tvorbe, údržbe a správe zelene, nič mu\nv tom nebránilo, naopak mesto bolo povinné v zmysle § 4 ods. 3, písm. g) zákona o obecnom zriadení\nzabezpečiť údržbu a správu verejnej zelene, čo nie je nutné riešiť vydaním VZN. Je neprípustné, aby\nv § 4 VZN zakotvené povinnosti boli platné a záväzné aj pre subjekty odlišné od mesta Košice. Mesto\nKošice preto prekročilo svoju normotvornú právomoc. Následne bolo toto VZN zrušené uznesením\nMestského zastupiteľstva v Košiciach č. 797/2023 na 22. rokovaní dňa 16. decembra 2013. Uznesením\nMestského zastupiteľstva v Košiciach č. 811 zo dňa 16. decembra 2013 bol schválený Miestny územný\nsystém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES). Z listiny zo dňa 18. marca 2016 označenej ako\nPozvánka vyplynulo že dňa 06. apríla 2016 sa malo uskutočniť pracovné rokovanie za účelom začatia\nprocesu tvorby vzájomnej dohody medzi Mestom Košice s vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi pozemkov\no obojstranne prijateľnom funkčnom využití pozemkov, s cieľom zachovania maximálneho podielu\nexistujúcej vzrastlej zelene na pozemkoch, ako súčasti zelenej infraštruktúry Mesta Košice. Uznesením\nMestského zastupiteľstva z XV. zasadnutia zo dňa 24. apríla 2017 pod č. 745 bolo schválené riešenie\nodkúpenia lokality Borovicový háj s finančným dopadom na rozpočet mesta, so schválením splátkového\nkalendára rozloženého na niekoľko rokov. Uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach z XVIII.\nzasadnutia zo dňa 11. decembra 2017 pod č. 973 bola schválená kúpa pozemkov v lokalite Borovicový\nháj za kúpnu cenu 69,61 eur/m2.\n1.5. Vec právne posúdil súd prvej inštancie podľa ustanovení § 1, § 2 ods. 1,2 , § 3 ods. 1, § 4 ods.\n1,2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod\nstavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len „zákon č. 66/2009\nZ.z.\"), § 151n ods. 1, § 151o, § 128 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Občiansky zákonník\"), článku 20 ods. 1 vety druhej, ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Konštatoval, že k vyššie uvedeným pozemkom sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z. Predmetný\nzákon totiž rieši usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce\nalebo vyššie územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa\nosobitných predpisov vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný\ncelok so stavbou (§ 1 ods. 1 citovaného zákona). Ostatné typy verejnej zelene sú upravené v ods. 2\n§ 1 citovaného zákona. Inak povedané na pozemky žalobkyne sa vzťahuje uvedený zákon, nakoľko\nsa na nich nachádza verejná zeleň. Rovnako bola splnená druhá podmienka, a to, že daná lokalita\nprešla do vlastníctva mesta na základe delimitačného protokolu o prechode vlastníctva majetkových\npráv a záväzkov zo dňa 03. mája 2004 zo správy Mestskej zelene Košice s účinnosťou k 01. máju\n1991. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, či žalobkyni\npatrí náhrada. Spornou skutočnosťou bolo, či sa jedná o náhradu jednorazovú alebo opakovanú.\nPoukázal na to, že citovaný zákon nadobudol účinnosť dňa 01. júla 2009 a odvtedy neboli usporiadané\nmajetkové vzťahy Mesta Košice ako oprávneného z vecného bremena so žalobkyňou. Vykonaným\ndokazovaním mal za preukázané, že snahy o usporiadanie týchto vzťahov boli intenzívne vyvíjané ešte\npred účinnosťou daného zákona, keď prebiehali viaceré pracovné rokovania, na ktorých sa zúčastňovali\naj vlastníci dotknutých pozemkov. Prvotnými návrhmi na vyriešenie situácie bolo finančné vysporiadanie\nv cene stavebného pozemku. Neskôr sa spôsob úpravy ustálil na uzatváranie nájomných zmlúv, ani k\nuvedenému však nedošlo, a to ani po zriadení zákonného vecného bremena. Mesto Košice riešilo túto\nsituáciu len s niektorým vlastníkmi, a to odkúpením pozemkov. Uznesením mestského zastupiteľstva z\nXV. zasadnutia zo dňa 24. apríla 2017 pod č. 745 bolo schválené riešenie odkúpenia lokality Borovicový\nháj s finančným dopadom na rozpočet mesta so schválením splátkového kalendára rozloženého na\nniekoľko rokov. Bola schválená kúpa pozemkov v lokalite Borovicový háj na zasadnutí Mestského\n\nzastupiteľstva v Košiciach, čo vyplýva z uznesenia z XVIII. zasadnutia zo dňa 11. decembra 2017\npod č. 973. Aj napriek uvedeným skutočnostiam k usporiadaniu vzťahov so žalobkyňou nedošlo. Súd\nprvej inštancie ďalej uviedol, že mesto naďalej ostáva nečinné a zákon nestanovuje dobu, dokedy\nsa má s vlastníkmi pozemkov vysporiadať. Zákon ani nerieši otázku finančnej náhrady za nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva, avšak súdnou praxou daného súdu a Krajského súdu v Košiciach bolo\npostupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa náhrada vo výške obvyklého nájomného.\nŽalobkyňa síce založila svoj nárok na ustanoveniach o bezdôvodnom obohatení, avšak prvoinštančný\nsúd zdôraznil, že vecné bremeno zaťažilo žalobkyňu zo zákona č. 66/2009 Z.z. a žalovaný je zo zákona\noprávneným z tohto vecného bremena, preto nemôže ísť o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.\nNapriek skutočnosti, že žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 2Cdo/194/2018 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 v zmysle ktorých prislúcha oprávnenému z vecného bremena\njednorazová náhrada a vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie poukázal na rozdielnosť účelu\nzákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č. 182/1993 Z.z., pričom zásadný rozdiel medzi týmito zákonmi je\nv tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. je povinný strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom\nkatastrálnom území, pričom pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. majú byť konečným\nspôsobom majetkovo právneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu\nna obce a vyššie územné celky podľa osobitných predpisov. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva\ndočasnosť vzniknutého vecného bremena, na rozdiel od zákona č. 182/1993 Z.z., kde sa jedná o vecné\nbremeno ako trvalé a konečné riešenie usporiadania majetkovo právnych vzťahov vlastníkov bytov a\nnebytových priestorov k pozemku pod danou stavbou. K prezentovanému názoru ohľadne opakovanej\nnáhrady prvoinštančný súd poukázal tiež na to, že je potrebné prihliadnuť na dôsledok, aký táto úprava\nvyvolala u vlastníka nehnuteľnosti ako osoby z takéhoto vecného bremena povinnej. Nespochybniteľne\nho v konečnom dôsledku obmedzuje prípadne úplne vylučuje z užívania nehnuteľnosti, keďže ju nemôže\ndržať, užívať a nakladať a s týmto obmedzovaním, ktoré je v jeho neprospech, nie je spojená žiadna\nnáprava a ani možnosť tento stav zmierniť. Uvedená skutočnosť nastala tak, ako to vyplýva z povahy\nzákonných vecných bremien bez jeho súhlasu a jej riešenie je ponechané výlučne na vôli subjektu z\ntohto vecného bremena oprávneného, teda žalovaného.\n1.6. Čo sa týka výšky priznanej finančnej náhrady súd prvej inštancie ustálil túto výšku ako obvyklé\nnájomné, pričom vychádzal zo znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci sporu predložené, za nízku\npovažoval hodnotu ročného nájomného, ku ktorej dospel Inštitút súdneho inžinierstva v znaleckom\nposudku č. 9/2018, ak ustálil výšku ročného nájomného pozemkov na 2,749 eur/m2 za rok 2018 a 2,674\neur/m2 za rok 2017 a dobu návratnosti použil hodnotu 30 rokov. Naopak za nadhodnotenú považoval\nsumu určenú znaleckým posudkom č. 15 a znaleckým posudkom č. 37/2018 predloženými žalobkyňou\n(6,580 eur/m2 a 6,484 eur/m2), kde bola stanovená doba návratnosti 15 rokov. Konštatoval, že po\nčiastočnom späťvzatí žaloby výška ročného nájmu uplatnená žalobkyňou predstavovala sumu 5,234\neur/m2, ktorú považoval za primeranú, pričom predmetná výška bola súdmi priznávaná aj v obdobných\nkonaniach, na ktoré poukazovala žalobkyňa. Súd prvej inštancie teda považoval základ nároku za daný,\nnakoľko užívaním pozemkov žalobkyne, na ktorých sa nachádza inžinierska stavba žalovaného ako aj\nverejná zeleň a priľahlé pozemky, patrí žalobkyni náhrada za nútené obmedzenie jej vlastníckeho práva,\npričom výšku nároku ustálil výpočtom tak, že vychádzal zo sumy 5,234 eur za 1 m2, čo pri výmere\n558 m2 predstavuje sumu 2 920,75 eura ročne (5,234 eura x 558 m2) čo za obdobie od 02. júla 2016\ndo 01. júla 2018 činí sumu 5 841,14 eura (779,17 eura x 2), ktorú sumu je povinný žalovaný zaplatiť\nžalobkyni, o čom súd rozhodol vo výroku I. tohto rozsudku (správne výroku II. pozn. odvolacieho súdu).\nO príslušenstve prvoinštančný súd rozhodol podľa ustanovení § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, §\n3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z. a § 563 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že žalobkyňa\nvyzvala žalovaného na plnenie výzvou zo dňa 17. mája 2018 s lehotou na plnenie 3 dni od doručenia,\npričom žalovaný výzvu prevzal 17. mája 2018, lehota na plnenie mu uplynula 20. mája 2018 a teda\ndňom 21. mája 2018 sa dostal do omeškania s plnením. Ku dňu 21. mája 2018 činila základná úroková\nsadzby ECB 0% zvýšená o päť percentuálnych bodov, preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni úrok\nz omeškania vo výške 5% ročne od 21. mája 2018 do zaplatenia z priznanej sumy.\n1.7. Zároveň s poukazom na § 145 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 1 CSP súd prvej inštancie čiastočne\nzastavil konanie vo výške 1.502,14 eur s príslušenstvom na základe čiastočného späťvzatia žaloby\n(výrok I.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 o 1 a § 263 ods. 1 CSP\na na základe úspechu v spore priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 60% proti žalovanému.\n\nNeúspech žalobkyne spočíval v sume 1.502,14 eur, čo predstavovalo 20% a jej úspech predstavoval\nsuma 5.841,14 eur, čo je 80%. Zároveň súd prvej inštancie nevidel priestor pre aplikáciu § 257 CSP.\n2. Odvolací súd v dôvodoch zmeňujúceho rozhodnutia uviedol, že odvolanie žalovaného bolo\n(čiastočne) dôvodné. V prejednávanom spore neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku,\nani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok okrem výroku I. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku\nnapadnutého rozhodnutia (§ 388 CSP).\n2.1. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bolo nesprávne právne posúdenie priznanej náhrady\nza nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z.z., keď súd prvej inštancie priznal\nžalobkyni náhradu vo forme opakujúceho plnenia a neposúdil jej nárok ako nárok na jednorazovú\nnáhradu, pričom zároveň neprihliadol na vznesenú námietku premlčania. Odvolací súd ďalej pokračoval,\nže súd prvej inštancie poukázal na rozdielnosť účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č. 182/1993\nZ.z., ktorý aplikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/194/2018 a sp.\nzn. 8Cdo/17/2019, pričom vychádzal z úvahy, že zásadný rozdiel medzi obidvoma úpravami vecného\nbremena je v tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je\npovinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav\nv príslušnom katastrálnom území, pričom pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Zb. majú\nbyť konečným spôsobom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z\nvlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky podľa osobitných predpisov, a teda, že z citovaného\nustanovenia vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena. Zákon č. 182/1993 Z. z. o\nvlastníctve bytov a nebytových priestorov v § 23 ods. 4 ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom\npozemku, na ktorom je dom postavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom\nvlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome. Vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993\nZ. z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a\nnebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou.\n2.2. Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení\ns výsledkami konania o dedičstve, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona (§ 151o\nods. 1 Občianskeho zákonníka). Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v\nnevyhnutnej miere a v rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu.\nV prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh\nverejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je vysporiadať\ndoteraz nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a\nvyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Zároveň sa upravuje spôsob usporiadania týchto\npozemkov. Nesporne z neho vyplýva, že ním upravené vecné bremeno je dočasným, nie definitívnym\nriešením do času, kedy vlastník stavby vyrieši stav buď zámennou zmluvou alebo pozemkovými\núpravami. Zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe\nnáhradného pozemku však podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež\nďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, vhodného na zámenu.\nAž neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v\nrámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie\npozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci\nnariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná\nbuď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak\nlen za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav\nnie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom\nustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník\npozemku.\n2.3. Odvolací súd ďalej pokračoval, že pokiaľ zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu\nmožnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným\nbremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, úvaha súdu prvej\ninštancie o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\npo dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§\n123, § 124, § 128 ods. 1), Listinou základných práv a slobôd (čl. 11 ods. 1) , ale ani s Ústavou Slovenskej\nrepubliky (č. 20 ods. 1). Odvolací súd konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z.z. nerieši otázku finančnej\nnáhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, avšak súdnou praxou bolo postupne ustálené,\nže vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného.\n\nVychádzalo sa z doterajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález\nÚS SR PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12. októbra 2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III.ÚS 237/2009 sa\nústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného\nobmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach (a aj\nokresné súdy v obvode tohto krajského súdu). Odlišné od doterajšej rozhodovacej praxe sú však závery\nrozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26. augusta 2019 a\nsp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020 (na ktoré v tomto spore poukázal žalovaný), v zmysle\nktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods.1\nzákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu\núčinnosti zákona, t.j. 01. júla 2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia vychádzajú\nz rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014\n(R 73/2016) a zo dňa 24. marca 2016 sp. zn. 7 Cdo/26/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej\nnáhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a\nnebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj\nna priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. 66/2009 Z.z.. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie vyššie uvedenej\njudikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS\n539/2020 zo dňa 28. októbra 2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne. Aj\nproti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 bola podaná ústavná\nsťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021 odmietnutá\npri rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými\nsúdmi, spor nebol právoplatne rozhodnutý. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno\npodľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v\nktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady; jedná sa o rozhodnutie z 27. októbra 2021 sp. zn.\n1Cdo/171/2021 a z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie\nsp. zn. 8Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady.\n2.4. Odvolací súd citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2020\nsp. zn. 8Cdo/17/2019, už v ktorom poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019,\nsp. zn. 2Cdo/194/2018, v tomto sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky\n„či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z.,\nmá nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných\nplatieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa\nviaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne\nzáväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv\nzákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa\nplnenia\" (bod 35) a následne uviedol: „Obdobnú „dovolaciu otázku\" už najvyšší súd riešil v rozsudku\nz 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014,\nktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej\nlen „zákon č. 182/1993 Z.z.\"). Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie\nprimeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj obmedzenie\nvlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným)\nvecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny\ncharakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva\nzakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona\nk pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod\nstavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo\nzodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane\npráva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych\npredpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie\nzáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v\nprospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009\nZ.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu\ndo vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a\nvyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné\n\nbremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide\nvšak o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok\nneprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému\ncelku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým\ncestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré\nboli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť\ndlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú\npovolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce\na vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a\nzákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery\nvo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis\nneuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS\n474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa\n§ 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv\na slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3\nObčianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu\nza vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných\npráv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu,\nsp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti\nplne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí\nprimeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná\nproporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok\nKrajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.\n19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014). Ak judikatúra najvyššieho súdu\nakceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom\nzaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného\nbremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú\nvšetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami\nkogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je\nvymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave,\nnemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre\nopačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov\".\n2.5. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade\ns čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho\npráva Občiansky zákonníka v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke\nprávo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za\nnáhradu. Odvolací súd sa priklonil k názoru, že ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje\nžiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať\nv konkrétnej lehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 až do\nvykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva\nvo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do\nusporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.. Bolo\nby nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie\nsvojho vlastníckeho práva, a to bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu. Napriek tomuto názoru\nodvolací súd pri rozhodovaní v danej veci rešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\n(viď judikát R 71/2018), ktorá je založená na priznávaní jednorazovej náhrady. S prihliadnutím na vývoj\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu preto odvolací súd konštatoval, že v prípade náhrady za nútené\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z. patrí žalobkyni jednorazová náhrada. Dospel\nk záveru, že v prejednávanej veci uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP bol\nnaplnený, lebo prvoinštančný súd síce správne aplikoval zákon č. 66/2009 Z.z. na zistený skutkový stav,\navšak ho nesprávne vyložil, ak dospel k právnemu záveru, že za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nprináleží opakovaná náhrada.\n\n2.5. Na základe uvedených skutočností, pri závere o dôvodnosti priznania jednorazovej náhrady\nza nútené obmedzenie vlastníckeho práva bolo nevyhnutné posúdiť žalovaným vznesenú námietku\npremlčania. Odvolací súd aplikoval na vec ustanovenia § 100 ods. 1, 2 a § 101 Občianskeho zákonníka\na tiež vychádzal z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu\nzo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/2016, ktoré rieši nárok na finančnú náhradu\nza obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom na tento\nnárok má právo iba pôvodný vlastník pozemku, v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v\nzákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Aj podľa § 4\nods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. takisto zo zákona vzniká aj vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť\nvýkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom\nkatastrálnom území. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter\nopakujúceho sa plnenia. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené vecné\nbremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka)\nod nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1. septembra 2009 (do 01.septembra 2012).\nŽalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobou doručenou\nsúdu dňa 02. júla 2018, teda po uplynutí stanovenej lehoty, preto odvolací súd prihliadol na žalovaným\nvznesenú námietku premlčania, a žalobu žalobkyne v rozsahu 5 841,14 eura s príslušenstvom z dôvodu\npremlčania zamietol.\n2.6. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nestotožnila s aplikáciou zákona č. 66/2009 Z.z.\nna prejednávaný prípad aj keď odvolanie nepodala. Hoci nárok jej bol priznaný iným titulom ako žiadala,\nmala zo to, že správne jej mal byť priznaný v plnej výške, a to titulom bezdôvodného obohatenia. K\nprávnemu posúdeniu sporu súdom prvej inštancie a k aplikácii zákona č. 66/2009 Z. z. (§ 1 ods. 1 a 2, §\n4 ods. 1) odvolací súd doplnil, že vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak na prejednávaný spor\naplikoval citovaný zákon. Súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť spôsobu využitia pozemkov\nevidovaných na LV č. XXXXX, v katastrálnom území I., ktoré sú vo vlastníctve žalobkyne a súčasne\nsú predmetom sporu. Ustálil, že v prípade parcely č. XXXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a\nnádvoria, a parcely č. XXXX/XX druh pozemku zastavaná plocha je spôsob využitia pozemku 22 pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba- cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná\ncesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti, pričom parcela č. XXXX/X, druh pozemku\ntrvalé trávne porasty a par. č. XXXX/X, druh pozemku ostatné plochy sú priľahlým pozemkom k\nuvedeným parcelám, uvedené vyplynulo aj zo zhodného prednesu strán sporu. Na uvedené parcely\nsa preto vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z., nakoľko sa na nich nachádzajú stavby, ktoré vrátane priľahlej\nplochy prešli vo vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. V prípade parcely č. XXXX/XX, druh\npozemku ostatné plochy a parcely č. XXXX/XX, druh pozemku ostatné plochy, spôsob ich využitia „29\"\nprvoinštančný súd zistil, že ide o pozemky, na ktorých sa nachádza okrasná záhrada, uličná a sídlisková\nzeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie, a teda aj\nna tieto parcely sa vzťahuje citovaný zákon. Z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných\ntvrdení strán sporu vyplynulo, že predmetné parcely žalovaný dlhodobo (od roku 1957) využíva, keď na\ntýchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj\". Správou\nnárodného majetku „Borovicový háj\" bol poverený Záhradnícky a sad. podnik mesta Košíc, ktorý správu\nku dňu 30. novembru 1987 odovzdal Záhradníckemu a sad. podniku mesta Košíc - Správa verejnej\nzelene Košice; uvedené vyplynulo z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa\n10. novembra 1987 (čl. 440). Ku dňu účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému\nnehnuteľnému majetku preukázal Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným\nprotokolom zo dňa 28. júna 1991 tento majetok bol odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá\nbola zriadená na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14. mája 1991\nako rozpočtová organizácia mesta; uvedené vyplynulo z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových\npráv a záväzkov, v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 03. mája 2004 (čl. 441). Z\nuvedeného vyplýva, že bola splnená podmienka uvedená v ustanovení § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.,\na to, že citovaný zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých\nje verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č.\n138/1991 Zb..\n2.7. Pokiaľ žalobkyňa s poukazom na protest prokurátora uviedla, že danú lokalitu nemožno označiť\nako verejná zeleň, pričom v dôsledku protestu prokurátora bolo zrušené uznesenie č. 2/1991 z 19.\ndecembra 1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, odvolací súd poznamenal, že zákon č. 66/2009\n\nZ.z. nedefinuje pojem verejná zeleň. V proteste prokurátora bolo namietané definovanie pojmu verejná\nzeleň v rámci VZN, pričom však nemožno poprieť fakt, že daná lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta\na je prístupnou verejnosti. Jedine zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v ustanovení §\n47 ods. 5 špecifikuje pojem verejná zeleň nasledovne:„ ustanovenie odseku 4 písm. a) sa nepoužije,\nak drevina rastie na území s druhým alebo tretím stupňom ochrany, na cintorínoch, v zastavanom\núzemí obce na miestach voľne prístupných verejnosti (ďalej len \"verejná zeleň\") alebo na ornej pôde\nako solitér, stromoradie, skupina stromov alebo súčasť terasy alebo medze\", z čoho možno vyvodiť, že\ndaná lokalita spĺňa charakter verejnej zelene. Charakter zelene a miesta voľne prístupného verejnosti\nohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu Miestny územný systém ekologickej stability mesta\nKošice (ďalej MÚSES). Miestny územný systém ekologickej stability (MÚSES) z r. 2013, ktorý bol\nschválený uznesením z XXII. rokovania Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo 16. decembra 2013\npod č. 811 (čl. 332), patrí medzi dokumentáciu ochrany prírody a krajiny. Pre územie Košíc bol územný\nsystém ekologickej stability na miestnej úrovni po prvýkrát spracovaný ako Lokálny územný systém\nekologickej stability mesta Košice (LÚSES) v roku 1992 a na základe spracovaných analýz bolo v\nrámci aglomerácie Košíc vyčlenených 59 lokálnych biocentier a 135 lokálnych biokoridorov. V roku 2006\nbol spracovaný Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES) a v ňom bolo v\nrámci aglomerácie Košíc vyčlenených 11 biocentier mestskej regionálnej úrovne, 36 biocentier miestnej\núrovne, 3 biokoridory mestskej regionálnej úrovne, 118 biokoridorov miestnej úrovne a 44 interakčných\nprvkov. Prvý Regionálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (RÚSES) bol spracovaný\nv roku 1995 a dokumentácia tohto RÚSES bola s malými úpravami prevzatá aj do Územného plánu\nveľkého územného celku Košického kraja (ÚPN VÚC), spracovaného v roku 1998 (zmeny a doplnky\nroku 2004, 2009). RÚSES mesta Košice bol aktualizovaný, súbežne s aktualizáciou LÚSES v roku\n2006 a samostatne v roku 2010. Dokumentácia predloženého MÚSES predstavuje aktualizáciu MÚSES\nmesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z\naktualizovaných RÚSES mesta Košice z rokov 2006 a 2010 (MÚSES, r. 2013). Z MÚSES vyplynulo, že\nuž od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ul. považovaná za biocentrum (str. 88)\nna mestskej regionálnej úrovni (BC-R (M) str.101 a zároveň súčasť biokoridoru mestského regionálneho\nvýznamu (BK-R (M) Čičkovský potok - BC-R(M) Borovicový lesík nad Popradskou ul. - BC-R(M) Park\nna Žriedlovej ul. - BC_R(M) Mestský park - Mlynský náhon - Hornád (str. 113). Z uvedeného vyplýva,\nže aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, ktoré definovalo pojem\nverejná zeleň, bolo v dôsledku protestu prokurátora zrušené, nemalo to vplyv na zmenu charakteru danej\nlokality ako verejnej zelene, a nakoľko táto verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta podľa osobitného\npredpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný prípad.\n2.8. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku\nI. v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v prevyšujúcej časti (5.841,14 eur s\npríslušenstvom) zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný podal odvolanie aj proti rozsudku vo\nvýroku, ktorým nebolo rozhodnuté v jeho neprospech a v tejto časti nebol oprávnenou osobou na podanie\nodvolania, odvolací súd odvolanie proti rozsudku vo výroku I. podľa § 386 písm. b)/ CSP odmietol. O\nnároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s\n§ 255 ods. 1,2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Konštatoval, že žalobkyňa bola neúspešná v celom rozsahu,\npreto jej nárok na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho konania)\nvoči úspešnému žalovanému, ktorému tento nárok voči neúspešnej žalobkyni vznikol v plnom rozsahu.\n3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka\") dovolanie,\nktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b), c)\nCSP. Navrhovala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.\n3.1. V bode A dovolania (Právna povaha „verejnej zelene\" ako veci v právnom zmysle slova) uviedla, že\npre rozhodnutie vo veci bola podstatnou právna otázka stanovenia kritérií právnej kvalifikácie „verejná\nzeleň\" z hľadiska posúdenia tejto kategórie ako predmetu občiansko-právnych vzťahov pre účely výkladu\npríslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP\nnamietala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko v ňom nie sú uvedené\nkritéria pre právnu kvalifikáciu objektu Borovicový háj ako stavby, čím odvolací súd znemožnil žalobkyni\nvyvrátenie toho, že došlo k vytvoreniu takejto stavby a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n\n3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka namietala, že sa\nodvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá sa vzťahuje na pravidlá\nvzťahu stavby/príslušenstva stavby a pozemku, medzi inými uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 30. augusta 2012 sp. zn. 6Cdo/18/2011 (rozlíšenie súčasti veci a príslušenstva veci),\nz 27. novembra 2008, sp. zn. 6Obo/178/2007 (vinný dom a vinná pivnica ako vzťah hlavnej veci\na príslušenstva), rozsudok z 24. septembra 2014 sp. zn. 10Sžr/174/2013. Podľa názoru žalobkyne\nuplatnenie zákona č. 66/2009 Z. z. je vylúčené pri kategórii „verejná zeleň\" na objekty, pri ktorých neboli\nvykonané iné než administratívno-technické jej vyčlenenia bez toho, aby bola inými faktickými úkonmi\nvytvorená samostatná ako vec majúca povahu stavby/parku. Na vzniku takejto stavby sa okrem iného\nvyžaduje stavebné alebo iné povolenie, ktorý takúto stavbu individualizuje. Žalobkyňa uviedla, že územie\noznačované ako Borovicový háj nie je stavbou/parkom, ku ktorej by mohol nadobudnúť vlastníctvo\nžalovaný.\n3.2.1. V bode B dovolania (Predpoklady vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu podľa č.\n66/2009 Z. z. pri kategórii „verejná zeleň\") žalobkyňa formulovala právne otázky, ktoré sú podľa jej\nnázoru spôsobilé byť posúdené v rámci dovolacieho konania, a to nasledovne:\n1/ „z hľadiska systematického výkladu právnej úpravy týkajúcej sa vzniku práva zodpovedajúcemu\nvecnému bremenu je alebo nie je možné na kategóriu „verejná zeleň\" podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009\nZ. z. vztiahnuť právne závery týkajúce sa zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa\nzákona č. 182/1993 Z. z.?\" Žalobkyňa, vyvodzujúc prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) a\nc) CSP mala za to, že nie je možné vzťahovať § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v časti vzniku vecného\nbremena ex lege na objekt kategórie „verejná zeleň\" bez toho, aby tomu predchádzal zápis príslušného\npráva obce (mesta) zodpovedajúceho vecnému bremenu v katastri nehnuteľností.\n2/ „čo je obsahom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. pri objektoch spadajúcich pod kategóriu „verejná zeleň\" podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.\nz. a teda aké čiastkové oprávnenia vyplývajú z takéhoto práva zodpovedajúceho vecnému právu pre\nobec (mesto)?\" Žalobkyňa poukazujúc na dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že\nnie je možné absorbovať náhradu za vstup verejnosti na pozemok titulom bezdôvodného obohatenia\nv náhrade za vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009\nZ. z. Namietala, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal vzťahom bezdôvodného obohatenia a osobitnej\nnáhrady nepriamo plynúcej zo zákona 66/2009 Z. z. a taktiež došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio\niustititae tým, že došlo k odopretiu práva žalobcu aby bolo rozhodnuté o nároku, o akom žiadala\nrozhodnúť, nie o nároku z iného právneho titulu.\n3/ „z hľadiska systematického výkladu právnej úpravy týkajúcej sa vzniku práva zodpovedajúcemu\nvecnému bremenu je alebo nie je možné na kategóriu „verejná zeleň\" podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009\nZ. z. vztiahnuť právne závery týkajúce sa vzniku náhrady za zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému\nbremenu podľa zákona č. 182/1993 Z.z.?\" Žalobkyňa, vyvodzujúc prípustnosť dovolania podľa § 421\nods. 1 písm. b) a c) CSP mala za to, že pri budovách kategórie „verejná zeleň\" nedochádza na základe\n§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. k vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zo\nzákona a ak by tomu aj tak bolo, nemožno v prípade vzniku takéhoto práva zodpovedajúceho vecnému\nbremenu akceptovať pravidlo o tom, že pre dotknuté subjekty v takomto prípade vznikla jednorazová\nnáhrada momentom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ale až momentom zápisu príslušného práva\nzodpovedajúceho vecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 cit. zákona v katastri nehnuteľností. Podľa názoru\nžalobkyne odvolací súd tiež nesprávne právne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným a teda\nv prípade, ak by aj vo veci vzniklo právo na jednorazovú náhradu za obmedzujúce opatrenia podľa\nzákona č. 66/2009 Z. z, tak takéto právo v čase podania žaloby nebolo premlčané.\n3.2.2. V bode C dovolania (Vlastnícke právo a jeho prevod k Borovicovému háju) dovolateľka uviedla, že\npre rozhodnutie vo veci boli podstatné právne otázky či „1/ nadobudol právny predchodca žalovaného\nplatne vlastnícke právo k Borovicovému háju?\" a či „2/ došlo vo veci k platnému prevodu vlastníckeho\npráva k Borovicovému háju z právneho predchodcu na žalovaného?\" Poukazujúc na § 420 písm. f)\nCSP žalobkyňa uviedla, že odvolací súd Borovicový háj ako vec v právnom zmysle nevymedzil a\nnásledne úplne opomenul ustáliť moment vzniku vlastníctva k tejto veci na strane právneho predchodcu\nžalovaného. V súvislosti s postupnosťou krokov, ktorými malo dôjsť k prevodu Borovicového hája zo štátu\nna žalovaného (zachytených v bode 54 rozsudku odvolacieho súdu) žalobkyňa, vyvodzujúc prípustnosť\n\ndovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a § 420 písm. f) CSP, formulovala v bode C dovolania ďalšie\nprávne otázky, týkajúce sa: a) správy národného majetku Borovicový háj Záhradníckym a sadovníckym\npodnikom mesta Košice a právnych predpokladov prechodu vlastníckeho práva tejto veci na obce podľa\n§ 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., b) Hospodárskej zmluvy z 10. novembra 1987, ktorou Záhradnícky\na sadovnícky podnik mesta Košice odovzdal správu Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta\nKošice - správa verejnej zelene ku 30. novembru1987, c) práva hospodárenia k Borovicovému háju\nku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Záhradníckym a sadovníckym podnik mesta Košice, d)\nDelimitačného protokolu z 28. júna 1991, ktorým bol Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta\nKošice - správa verejnej zelene Borovicový háj odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach,\ne) Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov z 03. mája 2004. K otázkam\nformulovaným v bode C dovolania žalobkyňa uviedla právne posúdenie, na základe ktorého dospela k\nzáveru, že z dôvodu vád v získaní lokality Borovicový háj do správy národného majetku Záhradníckym\na sadovníckym podnikom mesta Košice a následných vád prevodu takejto správy národného majetku\nvrátane vád Hospodárskej zmluvy, neboli na strane žalovaného splnené zákonné predpoklady podľa\nzákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a teda prípadné vlastníctvo žalovaný k lokalite Borovicový háj\nnezískal. Z uvedeného dôvodu nemožno na vec § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z aplikovať.\n3.2.3. V bode D dovolania (Právne posúdenie Borovicového hája a kategórie „verejná zeleň\" žalobkyňa,\nvyvodzujúc dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že pre rozhodnutie vo veci bola\npodstatnou právna otázka „Ktoré kritériá vedú k zaradeniu určitej budovy/objektu pod právnu kategóriu\n„verejná zeleň\" podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z?\". Dovolateľka sa stotožnila s odvolacím\nsúdom, že právna kategória „verejnej zelene\" nebola ku dňu účinnosti čl. I zákona č. 66/2009 Z. z v\nprávnom poriadku definovaná, poukázala však na to, že extenzívny výklad pojmu „verejná zeleň\" je\nvylúčený (keďže v prípade § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z sa jedná o verejno-právny zásah do\nzákladného práva vlastníkov dotknutých pozemkov). Mala za to, že pre účely kvalifikácie určitého objektu\nako „verejnej zelene\" nemožno vychádzať z dokumentov, na ktoré poukázal odvolací súd, nakoľko\nvšetky označené dokumenty majú charakter dokumentov vydaných v súvislosti s predpismi na ochranu\nživotného prostredia. Preto právne posúdenie odvolacieho súdu je vo svojich dôsledkoch totožné s tým,\nže bola umožnená svojvôľa v prospech žalovaného rozhodnúť o tom, kde sa zriadi právo zodpovedajúce\nvecnému bremenu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Žalobkyňa v tejto súvislosti vyslovila záver,\nže za „verejnú zeleň\" podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. možno považovať výhradne stavbu, ktorá\nje parkom nachádzajúcim sa v bezprostrednej blízkosti centra obce prípadne námestia obce (mesta). V\ninom prípade by musel s jeho sprístupnením verejnosti súhlasiť vlastník pozemku na to, aby mohol byť\npovažovaný za „verejnú zeleň\" a to najneskôr ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. Nakoľko lokalita\nBorovicový háj nevykazuje znaky „verejnej zelene\" podľa uvedeného zákona, odvolací súd túto právnu\notázku nesprávne právne posúdil, relevantné kritéria „verejnej zelene\" podľa zákona č. 66/2009 Z. z.\nsprávne nevymedzil a tieto vo vzťahu k predmetu konania správne neaplikoval. Preto v rámci dovolania\npodľa § 420 písm. f) CSP žalobkyňa namietala, že rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou arbitrárnosti\na nepreskúmateľnosti.\n3.2.4. V bode E dovolania (Ďalšie právne skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci) žalobkyňa uviedla,\nže žalovaný žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, že Borovicový háj bol už pred rokom 1990\nverejnou zeleňou. Práve naopak, žalobkyňa preukázala Protestom prokurátora, že „verejná zeleň\" v\nlokalite Borovicový háj mala vzniknúť až dňa 19. decembra 1991. Nakoľko do roku 1987 bol Borovicový\nháj lesom a nie verejnou zeleňou, bolo zámerom Národného výboru mesta Košice (predchodca Mesta\nKošice) vytvoriť z Borovicového hája Mestskú (vnútromestskú ) zeleň - obvodový park. Keďže verejná\nzeleň bola zavedená až všeobecne záväzným nariadením č. 2/1992 o zakladaní, údržbe a správe\nzelene, ktoré nadobudlo účinnosť 19. decembra 1991, nemohla táto ku dňu 01. mája 1991 prejsť do\nvlastníctva obce podľa zákona č. 369/1990 Zb.\n4. Podaním z 25. mája 2024 žalobkyňa doplnila svoje dovolanie o vyjadrenie, v ktorom uviedla, že\npodľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká vecné bremeno len k stavbe, a to povolenej podľa platných\nprávnych predpisov. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaný nepredložil žiadne územné, stavebné ani\nkolaudačné rozhodnutie, odvolávajúc sa na to, že uplynuli skartačné lehoty, čo však neznamená že\nstavba je povolená. V tomto smere poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 25. februára 2021 sp. zn. 3Cdo/263/2018, uznesenie veľkého senátu zo 07. októbra 2020 sp. zn.\n1Cdo/6/2019, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 127/2010 z 22. júna 2010 a\nuviedla, že rozhodnutie o umiestnení stavby z 15. marca 1985 nie je opatrené doložkou právoplatnosti.\n\nŽalobkyňa zároveň poukázala na odlišné závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z\n26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a z 30. novembra 2020 sp. zn. 8 Cdo/17/2019, v zmysle\nktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1\nzákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu\núčinnosti zákona, t.j. 1. júla 2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Žalobkyňa napriek takémuto\nvývoju rozhodovacej praxe zastáva názor, že je nevyhnutné súbežne rešpektovať aj zásadu právnej\nistoty. Preto aj keď ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009\nZ. z. vyššie uvedená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola obohatená aj o ďalšie rozhodnutia, v\nktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady podľa názoru žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky má možnosť sa odkloniť od (v čase jeho rozhodovania existujúcej) ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu, aby rešpektoval zásadu právnej istoty, pretože ak súd rozhoduje konkrétny\nspor, na ktorý mu zákonodarca nedáva žiaden návod, mal by si dotvoriť spravodlivo a racionálne normu\nna konkrétny prípad za použitia analógie.\n5. Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\" alebo „dovolací súd\") ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v\nsúlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424\nCSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady\npre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné\na preto ho zamietol (§ 448 CSP).\n7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok\na tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej\nCivilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu\nje dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak\nzákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,\nnemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.\n8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo\nalebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne.\n10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť\nvytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\n\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť\ndovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §\n431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.\nDovolanie podľa § 420 písm. f) CSP\n13. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala,\nže odvolací súd sa nezaoberal riadne jej tvrdeniami, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu nedostatočné, ďalej namietala nesprávne skutkové a právne závery.\n14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej\nmiere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť\nnesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných\nustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)\ntak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou\npráva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť\nrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom\nsvojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio\niustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho\nrozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať\núčinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v\nzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS\n105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo\n168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n16. V danom prípade k tvrdeniu dovolateľky, že sa odvolací súd nevysporiadal riadne s jej\nargumentáciou, v dôsledku čoho majú byť jeho závery arbitrárne, dovolací súd uvádza, že odvolací\nsúd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne primeraným spôsobom vyjadril k nosným právnym\nzáverom o jednorázovosti poskytnutej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom\nzriadeným na základe zákona č. 66/2009 Z.z., vychádzajúc v tomto predovšetkým so záverov\nzrušujúceho dovolacieho rozhodnutia vo veci sp. zn. 8Cdo/17/2019 a podporne poukazujúc na dovolacie\nrozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018. V dôvodoch napadnutého rozhodnutia odvolacieho súd sú zreteľne\nvysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia (v bodoch 49. až 52.), ktoré súd aplikoval a z\nktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.\nNa základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že vyslovené právne závery odvolacieho súdu nie je\nmožné považovať za celkom zjavne neodôvodnené, arbitrárne, či právne nekonformné. To platí aj vo\nvzťahu k záverom, akými „zadefinoval\" odvolací súd to, že Borovicový háj má charakter verejnej zelene\na prečo. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, či\nnedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné). Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom\nprípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej\nstrany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. V tejto súvislosti považuje\ndovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať\nodpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o\nodvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné\ndať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva\naj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu\n\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia\n(napr. I. ÚS 188/06).\n17. Zo zhora uvedeného (pod bodom 16.) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd\nrozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky\nnáležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP\nnemožno považovať to, že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila a že odvolací súd\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými\na právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a\nnestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420\npísm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi\na predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,\nrozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z\njudikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia\nodvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť\ndovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho\nsúdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie\nveci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd\nuž podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi\nneznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,\n4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že\ndovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním\ntvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.\n19. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v\ndovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť\na úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané\ndôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však\nmožnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní\n(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či\nkonajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,\nktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k\nvade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu\nvady zmätočnosti nezistil.\n20. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že\nkonanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení\n§ 420 písm. f) CSP.\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP\n21. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. § 421 ods. 1 písm. b) či §\n421 ods. 1 písm. c) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu\nprieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť\n(najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie\ndovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až §\n435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a\n8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o\n\nprípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako\npredchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.\n22. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP môže byť len otázka právna\n(nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad\nObčianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o\notázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).\nOtázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace\nzáklad ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť\nzároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené\na nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.\n23. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R\n71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu\" predovšetkým stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou\njudikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí\na stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo\nVýbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy\no rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT\nPraha v rokoch 1974, 1980 a 1986.\n24. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu\" (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), „vyriešenia\nprávnej otázky\" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo „zjednotenia rozdielneho rozhodovania\" (§ 421 ods. 1\npísm. c) CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom\nkonaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky)\nz hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.\n25. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený)\nrozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď rozhodnutie veľkého senátu\nobchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 a tiež 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019).\n26. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods. 1 CSP\nv súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu\ndovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolateľka (uplatňujúca\nvšetky dôvody nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 CSP) nesúhlasila s právnym\nposúdením otázky, či v danom prípade prislúcha vlastníkovi pozemku náhrada za zriadenie vecného\nbremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. v jednorazovej forme. Namietala, že odvolací súd sa vôbec\nnezaoberal vzťahom bezdôvodného obohatenia a osobitnej náhrady nepriamo plynúcej zo zákona č.\n66/2009 Z. z.. Žalobkyňa nesúhlasila ani s tým, ako odvolací súd aplikoval pojem „verejnej zelene\" na\nzistený skutkový stav, keďže podľa jej presvedčenia žalovaný nepreukázal, že Borovicový háj bol už pred\nrokom 1990 verejnou zeleňou. A napokon spochybnila aj vlastnícke právo a jeho prevod k Borovicovému\nháju na žalovaného s poukazom na jednotlivé listiny. Prezentovala názor, v zmysle ktorého nie je možné\nvzťahovať ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v časti vzniku vecného bremena ex lege na\nobjekt kategórie „verejná zeleň\" bez toho, aby tomu predchádzal zápis príslušného práva obce (mesta)\nzodpovedajúceho vecnému bremenu v katastri nehnuteľností; tiež lokalita Borovicový háj podľa jej\nnázoru nevykazuje znaky „verejnej zelene\" podľa uvedeného zákona. Odvolací súd túto právnu otázku\nnesprávne právne posúdil, relevantné kritéria „verejnej zelene\" podľa zákona č. 66/2009 Z. z. správne\nnevymedzil a tieto vo vzťahu k predmetu konania správne neaplikoval. Žalobkyňa dôvodila, že riešenie\nvyššie uvedených otázok súdmi nižších inštancií bolo v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou (§ 421\nods. 1 písm. a) CSP) resp. že vyššie uvedeným spôsobom nastolená otázka nebola v rozhodovacej praxi\n\ndovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) a napokon argumentoval aj jej rozdielnym\nriešením najvyšší súdom (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).\n27. Podľa názoru najvyššieho súdu bola nosná právna otázka nastolená v preskúmavanej veci (o\njednorázovosti náhrady za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.) praxou súdnych\nautorít už vyriešená, keďže za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať nielen\nrozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky, ale i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý\nprávny názor. Z týchto rozhodnutí vyplýva nesprávnosť právneho názoru súdu prvej inštancie, ktorý\npriznal žalobkyni náhradu vo forme opakujúceho plnenia a neposúdil jej nárok ako nárok na jednorazovú\nnáhradu.\n28. Vo veci konajúci senát 8C najvyššieho súdu zistil, že v rozhodnutí z 30. novembra 2019 sp. zn.\n8Cdo/17/2019 najvyšší súd riešil otázku, či náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona\nč. 66/2009 Z.z. prislúcha vlastníkovi pozemku v jednorazovej forme alebo ako opakujúce sa plnenie\n(teda presne tú istú otázku, na vyriešení primárne ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie v aktuálnej\nveci). V okolnostiach preskúmavanej veci najvyšší súd priblížil pojem vecné bremeno zriadené ex lege\n(\"zákonné\" vecné bremeno) vo verejnom záujme, k právnej problematike, ktorej sa už obdobne vyjadril\nvo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa náhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle zákona\nč. 182/1993 Z.z. (viď rozsudky z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016, sp.\nzn. 3Cdo/49/2014). V spomínanom rozhodnutí najvyšší súd nadviazal na právne závery vyjadrené už\nskôr, a to v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2019 (napadnutým ústavnou sťažnosťou, ktorú však ústavný\nsúd uznesením z 28. októbra 2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020 odmietol ako zjavne neopodstatnenú) a\nkonštatoval, že tak, ako náhrada za vecné bremeno zriadené podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993\nZ.z. má povahu výlučne jednorazového plnenia, nemá povahu opakujúceho sa plnenia ani náhrada\nza zriadenie vecného bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. Právna veta rozhodnutia sp. zn.\n8Cdo/17/2019 znie: „Pokiaľ vlastník pozemku nemal k 1. júlu 2009 s obcou, ktorá na jeho pozemku\nnadobudla vlastníctvo stavby podľa osobitného predpisu (napr. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí\nv z. n. p.) zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo mu týmto dňom právo na primeranú jednorazovú\nnáhradu za obmedzenie jeho vlastníckych práv vecným bremenom zriadeným podľa § 4 ods. 1 zákona\nč. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,\nktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Na premlčanie tohto práva vlastníka\nzaťaženého pozemku na takú náhradu sa vzťahovala všeobecná premlčacia doba troch rokov (§\n101 Občianskeho zákonníka), ktorá začala plynúť uvedeným dňom\". Obdobné závery najvyšší súd\nzopakoval aj v rozhodnutiach z 27. októbra 2021 sp. zn. 1Cdo/171/2021, z 26. januára 2022 sp. zn.\n1Cdo/99/2019, z 14. decembra 2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021, v rozsudku z 30. októbra 2024 sp. zn.\n1Cdo/133/2023 a v uznesení z 26. júna 2024 sp. zn 7Cdo/49/2023.\n29. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rozhodovaciu prax nastolenú rozhodnutiami najvyššieho súdu\nz 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019 a neskôr\npotvrdenú v ďalších rozhodnutiach možno bezpochyby označiť už za ustálenú súdnu prax najvyššieho\nsúdu (R 71/2018). To, že uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018 nebolo\nzverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR nie je\nz hľadiska toho ako je „zadefinovaná\" ustálená súdna prax najvyššieho súd skutočnosť relevantná. Ak\njudikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za\nobmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo\ntomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak\nani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné)\nvecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené\nverejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh\noprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v\nzhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie\nvlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Dovolací súd\nuzatvára, že súdmi nižších inštancií riešená nosná právna otázka (s protichodnými právnymi závermi)\nuž bola v minulosti judikatúrou najvyššieho súdu vyriešená so závermi, ktoré sa stali súčasťou ustálenej\nsúdnej praxe dovolacieho súdu a od týchto sa odvolací súd pri posudzovaní zisteného skutkového stavu\nneodklonil, a to vrátane otázky premlčania uplatneného nároku ako jednorazovej náhrady.\n\n30. Pokiaľ ide o dovolateľkou spochybňované závery odvolacieho súd o charaktere územia\noznačovaného ako „Borovicový háj\" ako verejnej zelene a otázku vlastníctva žalovaného k nej dovolací\nsúd uvádza, že k prezentovaným záverom odvolací súd dospel na základe celého radu vykonaných\ndôkazov, na základe ktorých ustálil konkrétne skutkové zistenia (v bodoch 53. až 59.). Pri absencii\nlegálnej definície pojmu verejnej zelene musel aj podľa dovolacieho súdu pri posudzovaní charakteru\n„Borovicového háju\" odvolací súd vychádzať v prvom rade zo spôsobu využitia pozemkov žalobkyne,\nktorá skutočnosť vyplynula z údajov katastra nehnuteľnosti, ale popritom vzal v úvahu aj ďalšie\nskutočnosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2024 sp. zn.\n4Cdo/28/2023). Závery, ku ktorým dospel v danej veci zodpovedajú pravidlám formálnej logiky a\ndôkazom v spore vykonaným. S poukazom na uvedené najvyšší súd uzatvára, že záver odvolacieho\nsúdu (a rovnako tak aj súdu prvej inštancie), že lokalita „Borovicový háj\" je verejnou zeleňou, vychádzal\nzo špecifických a konkrétnych skutkových okolností sporu, preto v uvedenom smere považuje otázku\nvznesenú dovolateľkou o nesprávnom výklade verejnej zelene v danej veci za skutkovú a nie právnu.\nPokiaľ ide o žalobkyňou spochybňované vlastníctva žalovaného k „Borovicovému háju\" jej dovolacie\nnámietky boli len v rovine tvrdení/popierania takéhoto vlastníctva resp. iného hodnotenia dôkazov\nv spore vykonaných a preto neboli pre dovolací súd relevantné. Dovolací súd nespochybňuje, že\nžalobkyňa je vlastníčkou pozemkov vo vzťahu ku ktorým si uplatňovala žalobou svoj nárok, avšak\nspôsob ich využitia spadajúci pod režim zákona č. 66/2009 Z.z. takýto nárok vylučuje. Považuje za\npotrebné tiež zdôrazniť, že dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení,\nktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie, na ktorých je založené napadnuté, ani prostriedkom\nurčeným na prehodnotenie vykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP\nviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti\nskutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho\nsúdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného\npri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré\nsú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne\nprávne posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na\nzáklade tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej\nprávoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade\ndo úvahy neprichádza.\n32. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd žalobkyňou nastolené/položené otázky považoval\nodvolacím súdom za správne vyriešené, a preto podané dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).\n33. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §\n453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovaného v dovolacom konaní, ktorému\nby patril v zmysle uvedenej zásady nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255\nods. 1 CSP). Z obsahu spisu ale vyplýva, že mu žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli, preto mu\nnárok na ich náhradu dovolací súd nepriznal.\n34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Co/78/2022", "guid": "b7420eef-aa31-4ee7-8fe8-c448a252e2cd:8348e8db-dec9-4fe9-b1e2-9d9413cf60bc", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:96611ac6-9798-403e-b27a-566d192bbb3c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.537.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 537/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 z 30. 9. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-09-30", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.537.2021.1"}, {"guid": "ussr:6c42d7ac-764f-4769-b630-911f7fc96962", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 15/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-25", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.15.2021.2"}, {"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:46c4c6d2-ffec-44d4-86fd-057f5cb95d95", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 539/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.539.2020.1"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:cecc06ed-5bb1-4b6e-bcc1-015e231020bf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 51/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 510, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.51.2020.2"}, {"guid": "ussr:2fb442f0-acc9-4097-888c-1a3b22b5bd72", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 528, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.336.2019.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:80b80880-3c67-4bcb-8e3a-1faa001aeccb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 127/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2010 z 22. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-22", "citacie_n": 197, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80b80880-3c67-4bcb-8e3a-1faa001aeccb"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 98/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 98/97 z 18. 12. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-12-18", "citacie_n": 626, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:01e9b120-2948-45b8-982b-95a1e9fa3d0d"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "1d8c64ec-6ec0-425c-95b9-3371a3bc14dd:9e4d5469-ea0f-4432-82c4-38beb088a47e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:8210204565.3", "spisova_znacka": "4Cdo/28/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/28/2023 z 28. 11. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-11-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:8210204565.3"}, {"guid": "9b861029-c40b-4028-8dfc-7e57e1c31db9:4a4c077a-91a2-4f1c-a566-88fee3e68f00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:6720203876.1", "spisova_znacka": "1Cdo/133/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/133/2023 z 30. 10. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-10-30", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:6720203876.1"}, {"guid": "ace120a2-1924-4089-bc05-e54b05552a0d:84960a80-2bed-4ce9-9470-fa89a5c8cb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2"}, {"guid": "55a921dd-19c5-46e0-9a3c-bf6a7fc208c7:baeee3a9-7578-46d8-86d8-12f8e541d07a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1", "spisova_znacka": "1VObdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 26. 4. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-04-26", "citacie_n": 394, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:2108207113.1"}, {"guid": "47bf89bb-63c6-4adc-8cea-a72f4a2f5d47:f05e7df7-0de3-48aa-a5c7-fc939e8c7fd5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1", "spisova_znacka": "8Cdo/17/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-11-30", "citacie_n": 253, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1"}, {"guid": "4680b331-d3cd-4480-9a8d-6cb62d28d87c:b314eef7-2b69-4af8-b5c7-a59740db4f78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1", "spisova_znacka": "3Cdo/168/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2018 z 19. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-19", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1"}, {"guid": "d03fdd75-8d96-4f8b-a8b3-9b5fff77e868:001fc468-3d2f-4ae6-b8a9-2ff32c65ed33", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5710211652.1", "spisova_znacka": "7Cdo/95/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/95/2017 z 27. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-27", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5710211652.1"}, {"guid": "ac729a3b-2e45-42e0-8895-9444315ed9e9:da1ec388-f21c-44d9-9c95-4e195dbf2f69", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6711212008.1", "spisova_znacka": "4MCdo/2/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 z 22. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-22", "citacie_n": 149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6711212008.1"}, {"guid": "6dc626a0-45e6-456a-93f0-684a7c0ac876:ebefed61-7df3-47b6-ace1-d09959dfd575", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/78/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/78/2022 z 28. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2022-09-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/6dc626a0-45e6-456a-93f0-684a7c0ac876:ebefed61-7df3-47b6-ace1-d09959dfd575"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:8b1eddb9-4309-40f4-847b-e95984b6d250", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.531.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 531/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 531/2026 z 22. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.531.2026.1"}, {"guid": "ccc4063c-7cab-4f96-bd39-6b6f38e651d5:7c9a370f-cd12-4e0f-8b47-00612048c1c5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:6121320546.4", "spisova_znacka": "9Co/147/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 9Co/147/2024 z 8. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-04-08", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:6121320546.4"}]}