{"guid": "71051f74-00f8-4db5-8bac-6a3014a7ff4f:b846db54-eb68-4011-9e00-00a8c0e7c8a9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3", "spisova_znacka": "5Obdo/28/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/28/2024 z 27. 1. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2026, sp. zn. 5Obdo/28/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3", "identifikacne_cislo": "6121505791", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Andrea Moravčíková PhD.", "sudca_id": 240, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-andrea-moravcikova-phd-240", "datum_vydania": "2026-01-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 478/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:31a5295b-ab96-43c1-b176-f9e489742f31", "datum": "2026-09-08", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-571.odsek-1", "nazov": "§ 571 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-571.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-571"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-571.odsek-2", "nazov": "§ 571 ods. 2 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-571.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-571"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-3", "nazov": "§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-3.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-50.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 50 ods. 2 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-50.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "nazov": "§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-2", "nazov": "§ 51 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-c", "nazov": "§ 51 ods. 4 písm. c) zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-4.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "nazov": "§ 366 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-366", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-366"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181.odsek-2", "nazov": "§ 181 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-181"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181.odsek-4", "nazov": "§ 181 ods. 4 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-181.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-181"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "nazov": "§ 448 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-448", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-448"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-40", "nazov": "§ 40 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-2", "nazov": "§ 43 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-43.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-471c", "nazov": "§ 471c CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-471c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-471c"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-22", "nazov": "§ 22 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-22", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/513#paragraf-571", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-3", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-50", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-51", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-366", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-181", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-448", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-40", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-43", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-471c", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b846db54-eb68-4011-9e00-00a8c0e7c8a9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/28/2024\n6121505791\n27. 01. 2026\nJUDr. Andrea Moravčíková\nECLI:SK:NSSR:2026:6121505791.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Lenky Praženkovej,\nv spore žalobcu Stella Lunaris, s.r.o., Laurinská 4, Bratislava, IČO: 52 226 531, zastúpeného BIZOŇ\n& PARTNERS, s.r.o. Laurinská 4, Bratislava, IČO: 36 833 533, proti žalovanému UNIPHARMA - 1.\nslovenská lekárnická akciová spoločnosť, Opatovská cesta 4, Bojnice, IČO: 31 625 657, zastúpenému\nKarkó, s.r.o., Obchodná 8985/5A, Žilina, IČO: 50 158 121, o zaplatenie 306 000 eur s príslušenstvom,\nvedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 14Cb/8/2022, o dovolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7. decembra 2023, č. k. 43Cob/67/2023-305 v znení opravného\nuznesenia č. k. 43Cob/67/2023-403 zo dňa 7.11.2024, takto\nrozhodol:\nDovolanie žalobcu z a m i e t a .\nŽalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Prievidza (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 14Cb/8/2022-169 zo dňa\n29.11.2022, v znení opravného uznesenia č. k. 14Cb/8/2022-242 zo dňa 27.4.2023, žalobu zamietol a\nžalovanému priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.\n2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že žalobca sa domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz (podľa\nzákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní), ktorým žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 18\n000 eur s príslušenstvom. Následne podaním doručeným súdu dňa 22.7.2022 žalobca zmenil (rozšíril)\nžalobu tak, že sa domáhal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 306 000 eur s úrokmi z omeškania. Žalobca\nrozšíril žalobu o sumu 288 000 eur s príslušenstvom titulom dohodnutej paušálnej odmeny za mesiace\njúl 2021 až február 2022 podľa prvej mandátnej zmluvy (ďalej aj „zmluva 1/“) a za mesiace august 2021\naž február 2022 podľa druhej mandátnej zmluvy (ďalej aj „zmluva 2/“). Súd prvej inštancie uznesením\nzo dňa 26.7.2022, č. k. 14Cb/8/2022-80 pripustil zmenu žaloby.\n3. Žalobca si žalobou uplatňoval nárok na odmenu za činnosť, ktorú mal vykonať pre žalovaného na\nzáklade dvoch mandátnych zmlúv, ktoré spolu uzatvorili dňa 1.3.2021. V oboch zmluvách vystupoval\nžalovaný v postavení mandanta („objednávateľ“) a žalobca v postavení mandatára („dodávateľ“).\nPredmetom prvej zmluvy bola činnosť žalobcu pre žalovaného, spočívajúca v revidovaní skladových\nzásob žalovaného a činnosť: „Optimalizácia COGS“ (cost of goods sold), t.j. optimalizácia nákladov\npredaného tovaru. Za výkon uvedených činností mal žalobca nárok na fixnú odmenu s DPH vo výške\n18 000 eur mesačne. Predmetom druhej zmluvy bola činnosť žalobcu spočívajúca v revidovaní hrubého\nzisku produktov značky PLUS, za ktorú mal žalobca nárok na fixnú odmenu vo výške 18 000 eur\nmesačne s DPH. Z mandátnych zmlúv vznikal žalobcovi nárok na fixnú odmenu za výkon činnosti podľa\n\nzmluvy. Činnosti podľa prvej zmluvy mal pre žalovaného vykonávať konateľ žalobcu Ing. Božik a činnosti\npodľa druhej zmluvy mal vykonávať konateľ žalobcu Mgr. Uhrina. Popri fixnej odmene, mal žalobca\npri každej zo zmlúv nárok aj na variabilnú odmenu (príloha č. 2 oboch zmlúv). Súd prvej inštancie\nkonštatoval, že predmetom sporu bol len nárok žalobcu na fixnú odmenu, preto sa variabilnou odmenou\nnezaoberal.\n4. Pri posudzovaní otázky, či žalobcovi vznikol nárok na odmenu uplatnený žalobou, súd prvej inštancie\nskúmal, či žalobca skutočne vykonal činnosť, ktorá bola predmetom mandátnej zmluvy, a ktorej riadne\nvykonanie malo za následok vznik nároku žalobcu na fixnú odmenu (§ 571 ods. 2 zákona č. 513/1991\nZb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov, ďalej len „ObZ“). Za nesporné považoval,\nže žalovaný zaplatil žalobcovi odmenu za mesiace marec 2021 až máj 2021 v prípade zmluvy 1/ a za\nmesiace marec 2021 až jún 2021 v prípade zmluvy 2/. Skutkové tvrdenia a námietky žalovaného, že\nžalobca nevykonával riadne svoju činnosť podľa zmlúv v období pred júnom 2021, resp. ešte v období\npred uzatvorením zmlúv 1.3.2021, považoval za irelevantné, keďže žalovaný riadne uhradil faktúry\nvystavené žalobcom za uvedené obdobia a vykonanie činností podľa zmlúv žalovaný v čase úhrady\nodmeny nerozporoval.\n5. Podľa súdu prvej inštancie možno nárok uplatnený žalobou vo vzťahu k zmluve 1/ z časového hľadiska\nrozdeliť na dve obdobia, pričom sporné bolo, či žalobca vykonával činnosti podľa tejto zmluvy ešte v\nmesiaci jún 2021. Žalobca tvrdil, že činnosti riadne vykonal a súdu preložil faktúru za mesiac jún 2021 a\n„Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára“, vyhotovené žalobcom, ktoré žalovaný odmietol podpísať.\nŽalovaný v priebehu sporu tvrdil, že žalobca už činnosti podľa prvej zmluvy v mesiaci jún nevykonával.\nKeďže žalovaný namietol skutkové tvrdenia žalobcu, žalobca musel svoje tvrdenia preukázať (uniesť\ndôkazné bremeno), pričom však žalobca iný dôkaz nepredložil. Súd prvej inštancie tak skutkové tvrdenia\nžalobcu, že činnosť podľa mandátnej zmluvy 1/ riadne vykonával aj v mesiaci jún 2021, nepovažoval\nza preukázané. Uviedol, že pre súd nebolo podstatné, či v rámci zmluvného vzťahu medzi stranami ne/\nbola dohodnutá povinnosť žalobcu predkladať žalovanému reporty alebo hmotné výsledky jeho činnosti,\navšak pokiaľ chcel byť žalobca v spore úspešný a uniesť dôkazné bremeno, musel preukázať, že činnosť\npodľa zmluvy riadne vykonal.\n6. Za nesporné považoval súd prvej inštancie to, že žalobca už od júla 2021 až do februára 2022 činnosti\npodľa zmluvy 1/ nevykonával, len vystavoval faktúry na uplatnenie fixnej odmeny podľa zmluvy. V\nprípade zmluvy 2/ žalovaný uhradil žalobcovi odmenu za marec až jún 2021. Žalobca si po zmene žaloby\nuplatňoval nárok na fixnú odmenu aj podľa druhej zmluvy, za obdobie od júla 2021 do februára 2022.\nŽalobca v podaní zo dňa 22.7.2022 ani vo výpovedi konateľa žalobcu na pojednávaní nekonkretizoval,\nktoré činnosti a kedy vykonával, ani neuviedol skutkové tvrdenia, že by akékoľvek činnosti bol vykonával.\nŽalobca však tvrdil, že činnosti pre žalovaného nevykonával pre prekážku na strane žalovaného, napriek\ntomu aj v prípade druhej zmluvy faktúry na fixnú odmenu uplatnenú až do mesiaca február 2022 vystavil.\n7. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ žalovaný nevykonával v rozhodnom období žiadnu činnosť\nmandatára podľa zmluvy, nemá nárok na (fixnú) odmenu podľa mandátnej zmluvy, pričom nepostačuje\njeho presvedčenie, že zmluva trvala a že vystavoval faktúry. Súd prvej inštancie podotkol, že pokiaľ\nžalobca činnosť nevykonával, nebolo potrebné sa v spore zaoberať ani tým, či zmluva v čase vystavenia\nfaktúr stále trvala, t.j. nebolo potrebné skúmať platnosť odstúpenia od zmluvy zo strany žalovaného zo\ndňa 29.9.2021.\n8. Na záver uviedol, že nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným v jeho podaní zo dňa 30.9.2022 (č.l. 126)\na tiež dôkazy navrhnuté žalobcom v jeho podaní zo dňa 23.11.2022 (č.l. 148), s ohľadom na sudcovskú\nkoncentráciu konania (§ 153 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení\nneskorších predpisov, ďalej len „CSP“), a teda na uvedené dôkazy neprihliadol, keďže dôkazné návrhy\nboli doručené súdu v oboch prípadoch až po uplynutí sudcom stanovenej lehoty. O trovách konanie\nrozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a podľa § 262 ods. 2 CSP.\n9. O odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom\nč. k. 43Cob/67/2023-305 zo dňa 7.12.2023, v znení opravného uznesenia č. k. 43Cob/67/2023-403 zo\ndňa 7.11.2024, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n\n10. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd stranám mohol a mal uviesť v predbežnom právnom\nposúdení, že sa na vec vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/1056/2004,\npričom žalobca by právne argumentoval, že dané rozhodnutie nie je na vec aplikovateľné, reagoval\nodvolací súd poukazom na § 193 CSP a tým, že pri interpretácii práva a aplikovaní zákonov v totožnej\nprávnej otázke môžu súdy Slovenskej republiky dospieť k rovnakým právnym názorom a záverom ako\ndospeli aj súdy Českej republiky. Odvolací súd tiež zdôraznil, že pod ustálenú rozhodovaciu prax nepatria\nani rozhodnutia ostatných odvolacích súdov Slovenskej republiky a súdov prvej inštancie Slovenskej\nrepubliky.\n11. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie síce poukázal na právny názor v rozsudku Najvyššieho súdu\nČeskej republiky (bod. 18.), avšak tento právny názor predstavoval len výklad § 571 ods. 2 ObZ, pričom\nsúd prvej inštancie prejednávaný spor posudzoval v konkrétnych okolnostiach súdenej veci, a to podľa\nznenia zmluvných dojednaní. Konštatoval, že súd prvej inštancie bol názoru, že z oboch zmlúv vyplýva\nžalobcovi nárok na fixnú odmenu za výkon činnosti podľa zmluvy, a preto súd prvej inštancie skúmal,\nči žalobca skutočne vykonal činnosť, ktorej riadne vykonanie zakladalo vznik jeho nároku na fixnú\nodmenu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vyjadreným v českom rozhodnutí v tom zmysle,\nže mandatárovi vznikne nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez\nohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie, teda ak mandatár činnosť riadne nevykonal,\nnárok na odplatu nemá, pričom zákonná úprava nerozlišuje dôvody nevykonania činnosti mandatárom.\n12. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že na základe zmluvných dojednaní mal žalobca\nnárok na fixnú odmenu za každý mesiac trvania zmlúv bez ohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci\nčinnosti vykonal. Žalobca vo svojich podaniach pred súdom prvej inštancie ako podstatné a rozhodujúce\nskutočnosti uvádzal, že ide o fixnú odmenu v zmysle zmluvných dojednaní s tým, že žalovaný uhradil\nžalobcovi faktúry za jeho činnosť za mesiace marec až máj 2021 podľa zmluvy 1/ a za mesiace marec\naž jún 2021 podľa zmluvy 2/. Poukázal na to, že zástupca žalobcu až na prvom pojednávaní vo veci\nsamej dňa 13.9.2022 stotožnil pojem „fixná“ s pojmom „paušálna“ odmena, pričom si žalobca uplatňoval\nv konaní nárok na fixnú odmenu aj za mesiace, o ktorých ani len netvrdil, že by činnosti vykonával, avšak\nuplatňoval si ju s tvrdením, že svoju činnosť objektívne plniť nemohol. Tvrdenie, že žalobca mal nárok na\nfixnú odmenu za každý mesiac trvania zmlúv bez ohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci činnosť vykonal,\nresp. vykonával, podľa odvolacieho súdu predstavuje novotu v odvolacom konaní (§ 366 CSP).\n13. Ďalej uviedol, že medzi sporovými stranami nebol spor o výklad zmluvných ustanovení upravujúcich\nfixnú odmenu, poukazujúc na čl. 3 ods. 3.2. a bod 1 prílohy č. 1 oboch mandátnych zmlúv, z ktorých\nvyplývalo, že strany sa dohodli že žalobca voči žalovanému má nárok na fixnú odmenu za výkon činnosti\npodľa zmluvy. Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že nešlo o paušálnu odmenu za každý mesiac trvania\nzmluvy bez ohľadu na to, či sa činnosť žalobcom vykonávala. Poukázal na to, že strany si dohodli\nodmenu vo fixnej mesačnej výške, ktorá bola podľa čl. 3 ods. 3.2 oboch zmlúv podmienená tým, že ide o\nodmenu „za výkon činnosti podľa tejto zmluvy“. Podľa odvolacieho súdu sa teda od žalobcu vyžadovalo,\naby v každom mesiaci trvania zmlúv pre žalovaného činnosti vykonával.\n14. K argumentácii žalobcu, ktorou podporne poukazoval na paušálnu odmenu advokátov, uviedol, že\nv záväzkovom vzťahu medzi sporovými stranami na základe uzavretých zmlúv sa vyžadoval aktívny\nprístup žalobcu, a nie len tzv. stav pripravenosti poskytovať žalovanému služby, ako je to pri nároku\nadvokátov na dohodnutú paušálnu odmenu. Ďalej uviedol, že žalobca mal zmluvne dohodnuté konkrétne\nčinnosti, ktoré mal vykonávať za účelom dosiahnutia očakávaného výsledku. Odvolací súd sa ďalej\nstotožnil s názorom žalobcu, že podľa rozhodovacej praxe platí, že strany konania nie sú povinné\nuplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože táto je vecou súdu. Ďalej uviedol, že\nv súdenej veci tvrdenia žalobu neumožňovali nárok subsumovať pod inú hmotnoprávnu úpravu (napr.\nbezdôvodné obohatenie, náhradu škody) než titulom odmeny mandatára. Z tvrdení žalobcu nebola\nzistiteľná ani iná skutočnosť uvedená v zákone, ktorá by v rozsahu žalovanej peňažnej povinnosti mohla\nzakladať vznik záväzku žalovaného proti žalobcovi (§ 489 Občianskeho zákonníka). Podľa odvolacieho\nsúdu, ak tvrdenia žalobcu neumožňovali podriadiť tvrdený nárok pod iný právny dôvod než titulom\nodmeny mandatára, nemohla obstáť argumentácia žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je\nnepreskúmateľné. Odvolací súd tiež uviedol, že tvrdenia o náhrade škody vo forme ušlého zisku vo výške\nmesačnej paušálnej odmeny dohodnutej v mandátnej zmluve je možné podriadiť pod nárok na paušálnu\nodmenu dohodnutú v mandátnej zmluve, avšak tvrdenia o paušálnej odmene dohodnutej v mandátnej\n\nzmluve neumožňujú podriadiť nárok pod náhradu škody vo forme ušlého zisku, keďže z týchto tvrdení\nnie je možné vyvodiť atribúty náhrady škody.\n15. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie poprel jednu zo základných zásad CSP, t.j. aby bol spor\nrozhodnutý spravodlivo, keď podľa žalobcu nie je spravodlivé, že žalovaný sa môže svojho záväzku\nzbaviť jednoducho tak, že znemožní žalobcovi vykonávať dohodnutú činnosť a od zmlúv uzavretých\nna dobu určitú neplatne odstúpi, odvolací súd zdôraznil, že legitímne očakávania žalobcu v civilnom\nsporovom konaní neznamenajú, že súd vždy musí jeho žalobe vyhovieť. V súdenej veci súd prvej\ninštancie rozhodol v súlade so zákonnou úpravou mandátnej zmluvy a v konkrétnych okolnostiach podľa\nzmluvných dojednaní strán, pričom ak v jednotlivých mesiacoch žalobca činnosti podľa zmlúv nevykonal,\nnemohol byť založený jeho nárok titulom fixnej odmeny, a keďže tvrdenia žalobcu neumožňovali\npodriadiť jeho nárok ani pod inú hmotnoprávnu úpravu, súdy nemali na základe akého právneho\ndôvodu dospieť k záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej\ninštancie vec správne právne posúdil, keď žalobou uplatnený nárok subsumoval pod nárok žalobcu\nako mandatára na dohodnutú mesačnú odmenu vo fixnej výške za riadne vykonané činnosti za každý\njednotlivý mesiac trvania zmlúv.\n16. K námietke, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom podaním zo dňa\n23.11.2022, hoci boli predložené 6 dní pred termínom pojednávania, a žalobca ich v rovnaký deň doručil\naj právnemu zástupcovi žalovaného, a teda vykonanie dôkazov nevyžadovalo nariadenie ďalšieho\npojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu prvej inštancie a dôkazy boli iba reakciou na\nskutkové tvrdenia žalovaného prednesené vo vyjadrení zo dňa 30.09.2022, odvolací súd konštatoval,\nže v záväzkovom vzťahu medzi stranami nešlo o paušálnu odmenu, na ktorú by žalobcovi vznikal nárok\nbez ohľadu na to, či činnosti vykonával každý mesiac po dobu trvania zmlúv, ale šlo o odmenu vo\nfixnej výške za výkon činnosti za každý mesiac trvania zmluvy 1/ a 2/. Preto pre popis skutkového\ndeja bolo potrebné, aby žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol tvrdenia o vykonaných\nčinnostiach za jednotlivé mesiace a podoprel ich dôkazmi. V písomných podaniach urobených do\nnariadenia pojednávania vo veci samej žalobca konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach neuviedol,\npričom pokiaľ predložil jednotlivé „Potvrdenia mandanta o činnosti mandatára“ podľa zmluvy 1/, tieto\nnemohli predstavovať splnenie povinnosti tvrdenia, t.j. nemohli povinnosť tvrdenia nahrádzať. Konkrétne\ntvrdenia o vykonaných činnostiach žalobca neuviedol ani na prvom pojednávaní konanom na súde\nprvej inštancie dňa 13.9.2022. Bol to preto žalobca, na kom v konaní spočívala povinnosť tvrdenia a\ndôkazná povinnosť o vykonaných činnostiach a tieto povinnosti žalobca mal už v čase začatia konania\nbez ohľadu na prípadnú obranu žalovaného. Ak žalobca v konaní na súde prvej inštancie zanedbal svoju\npovinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, nemohla obstáť jeho odvolacia argumentácia, že vyjadrenie\nzo dňa 23.11.2022 a listiny predložené s týmto vyjadrením, boli iba reakciou na tvrdenia žalovaného,\nt.j. dôkazmi opaku. Tieto tvrdenia a dôkazy mal žalobca uviesť a uplatniť v rámci základnej zákonnej\npovinnosti opísania rozhodujúcich skutočností svojho nároku a ich podopretia dôkazmi.\n17. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd argumentáciu žalobcu, že pokiaľ súd prvej\ninštancie na pojednávaní dňa 13.9.2022 analogicky podľa § 181 ods. 4 CSP poskytol stranám lehotu 14\ndní na prípadné vyjadrenia a návrhy na doplnenie dokazovania, tak argumentácia žalobcu, že dôkazy\noznačené a predložené vyjadrením zo dňa 23.11.2022 boli reakciou na vyjadrenie žalovaného, nemôže\nobstáť, keďže išlo o dôkazy, ktoré mal žalobca uplatniť v rámci zákonnej povinnosti označiť dôkazy na\npreukázanie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd zdôraznil, že v prípade takto určenej sudcovskej\nlehoty platí, že po jej márnom uplynutí na tieto skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy nemusí súd\nprihliadať. Žalobca pritom neuviedol, prečo ani v určenej lehote 14 dní riadne a dostatočne nesplnil svoju\npovinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť o vykonaných činnostiach. Pretože prostriedky procesného\nútoku uplatnené žalobcom podaním zo dňa 23.11.2022 mal uplatniť už v žalobe, resp. v rozšírení\nžaloby, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, a pretože ich neuplatnil\nani v lehote určenej súdom prvej inštancie analogicky podľa § 181 ods. 4 CSP, nemohla obstáť jeho\nargumentácia, že vykonanie týchto dôkazov nevyžadovalo odročenie už nariadeného pojednávania\nalebo ďalšie úkony súdu. Nešlo o prostriedky procesného útoku, ktoré mohli byť a mali byť až reakciou na\nobranu žalovaného, a len okolnosť, že šlo o listinné dôkazy, ktoré by bolo možné vykonať na pojednávaní\nprečítaním alebo oznámením ich obsahu, nebola postačujúca na to, aby súd prvej inštancie na tieto\nprostriedky procesného útoku prihliadal. Odvolací súd preto uzavrel, že procesný postup súdu prvej\ninštancie bol správny.\n\n18. Žalobca tiež namietal záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal vykonanie prác za mesiac jún\n2021 podľa zmluvy 1/, súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne skutkové zistenia, keď mal prehliadnuť\niné dôkazy a zhodné tvrdenia strán. Vo vzťahu k uvedenej námietke odvolací súd uviedol, že v žalobe\nžalobca neuviedol konkrétne tvrdenia o činnostiach, ktoré mal vykonať za mesiac jún 2021 podľa zmluvy\n1/, a teda v odpore, ktorý bol prvým procesným úkonom žalovaného v konaní, žalovaný ani nemal aké\ntvrdenia žalobcu o vykonaných činnostiach poprieť. Konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach za\nmesiac jún 2021 žalobca neuviedol ani vo vyjadrení k odporu žalovaného, i keď vo vyjadrení k odporu\nako dôkaz označil a predložil Potvrdenie mandanta o činnosti mandatára za jún 2021. Odvolací súd bol\nnázoru, že zásadu, že splnenie povinnosti tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy,\nje potrebné uplatňovať aj pri ďalších dôkazoch, resp. návrhoch strán na dokazovanie uplatnených v\niných podaniach než v žalobe. Ak žalobca do konania prvého pojednávania na súde prvej inštancie dňa\n13.9.2022 v písomných podaniach neuviedol konkrétne tvrdenia o vykonaných činnostiach za mesiac jún\n2021, a tieto na pojednávaní dňa 13.9.2022 neuviedol ani zástupca žalobcu, nemôže podľa odvolacieho\nsúdu obstáť argumentácia žalobcu, že „tu boli zhodné tvrdenia strán“, ak zástupca žalovaného na\npojednávaní dňa 13.9.2022 v jeho úvodnom prednese uviedol, že „v mesiacoch júl až september žalobca\nnevykonával žiadnu činnosť“, z čoho podľa žalobcu nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že v\njúni 2021 činnosť vykonával. Žalovaný v odpore uviedol, že žalobca žiadne činnosti podľa zmluvy\n1/ nevykonával, a teda šlo len o dedukciu, ktorú žalobca mienil v odvolaní vyvodiť z neuvedených\ntvrdení zástupcu žalovaného. Obdobnou dedukciou žalobca v odvolaní postupoval aj pri poukazovaní\nna výpoveď člena predstavenstva žalovaného Ing. W., keď z jeho odpovede, že „si nespomína“, či\nboli výpadky v zásobách aj „počas mesiacov máj až jún“, podľa žalobcu je zrejmé, že ak by žalobca\nčinnosť v júni 2021 nevykonával, nepochybne by odpoveď bola, že činnosť vtedy vykonávaná nebola.\nTiež za neodôvodnenú dedukciu žalobcu považoval aj poukazovanie na výpoveď svedka C. s tým, že\nsvedok spochybňoval výlučne kvalitu činnosti žalobcu, ale nie samotné vykonávanie činnosti ako také,\ntu odvolací súd poukázal na to, že postavenie svedka v sporovom konaní nie je možné stotožniť s tým,\nže by malo ísť o zhodné tvrdenia strán.\n19. Odvolací súd súhlasil s názorom žalobcu, že výsluch konateľa právnickej osoby je podľa\n§ 195 CSP dôkazom, avšak z výpovede Ing. Božíka o stave zásob a náraste predaja ku koncu júna 2021\nnemožno vyvodiť konkrétne činnosti vykonané žalobcom v júni 2021. Uvedené tvrdenia preto nemohli\nbyť považované za nesporné, hoci neboli žalovaným kvalifikovane popreté. Žalobca sa tiež pokúšal\nvyvodiť záver o vykonanej činnosti v júni 2021 z výpovede svedkyne Z., ktorá potvrdila stretnutie s\nobchodným partnerom RECORDATI SK s.r.o. Odvolací súd zdôraznil, že ak žalobca neuviedol konkrétne\ntvrdenie o činnosti v mesiaci jún 2021, že jeho činnosť v júni 2021 spočívala v stretnutí s obchodným\npartnerom, nebolo povinnosťou súdu vyvodiť takéto tvrdenie z dôkazu, keďže žalobca bol ten, kto mal\ntvrdiť a preukázať aké konkrétne činnosti v mesiaci jún 2021 podľa zmluvy 1/ vykonal, resp. vykonával.\nOdvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vykonanie\nčinnosti podľa zmluvy 1/ v mesiaci jún 2021.\n20. Na záver uviedol, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu,\nvrátane výroku o náhrade trov konania, avšak neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu týkajúcu sa\ntohto výroku, čím neumožnil odvolaciemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia v tomto rozsahu. O\nnároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods.\n1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.\n21. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj\n„dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodňoval existenciou vady podľa ust § 420 písm. e) CSP, a\ntým, že v dovolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia a rozhodoval nesprávne obsadený súd.\nDovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie, zároveň požiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými\nprostriedkami.\n22. Dovolateľ namietal, že v odvolacom konaní došlo k zmene členky senátu bez toho, aby na to\nboli splnené podmienky. Ďalej uviedol, že k jej zmene došlo dokumentom „Určenie tretieho člena\nsenátu“ datovaným dňa 30.11.2023, avšak tento dokument bol podpísaný až dňa 4.12.2023. Dovolateľ\nza neprípustnú považuje skutočnosť, aby k zmene členky senátu došlo len 3 dni pred rozhodnutím\nodvolacieho senátu. Tvrdí, že pri namietanej zmene člena senátu badať prvky účelovosti, čo je v rozpore\ns právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\n23. Dovolateľ v lehote na podanie dovolania doplnil a rozšíril dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil\nexistenciou vady podľa § 420 písm. f) CSP a zároveň podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP majúc za to, že\ndovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci.\n24. Vo vzťahu k existencii vady podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie bolo prekvapivé, keďže súd prvej inštancie neuviedol predbežné právne posúdenie veci, resp.\nže zmenil v priebehu konanie názor na to, čím sa bude zoberať, ale stranám sporu túto skutočnosť\nneozrejmil (bod D dovolania). Poukázal na § 181 ods. 2 CSP tvrdiac, že keď súd uvedie, ktoré zákonné\nustanovenia sa na vec vzťahujú a podľa ktorých bude skúmať, či žalobou uplatnený nárok je dôvodný,\ntoto podľa dovolateľa nemožno považovať za predbežné právne posúdenie veci. Namietal, že súd prvej\ninštancie v priebehu konania zmenil názor na to, čím sa bude zaoberať, stranám to však neuviedol,\nčím postupoval v rozpore s § 181 ods. 2 CSP, čím žalobcovi znemožnil účinne sa domáhať jeho\npráva na súde, napr. uplatnením ďalších procesných prostriedkov. Namietal, že odvolací súd nesprávne\nposúdil ako novotu tvrdenie žalobcu, že mal nárok na odmenu za každý mesiac trvania zmlúv bez\nohľadu na to, či v tom ktorom mesiaci činnosť vykonal, resp. vykonával (body 32 -35, 38-39), pretože\nžalobca nemohol týmto spôsobom argumentovať skôr, keďže žalovaný sa týmto nebránil a žalobca sa\nto dozvedel až z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd tak nenapravil pochybenie súdu prvej\ninštancie, keď neprihliadol na celú argumentáciu žalobcu smerujúcu proti (prekvapivému) právnemu\nposúdeniu veci súdom prvej inštancie. Pochybenie súdu prvej inštancie tak v spojení s nesprávnym\nprocesným postupom odvolacieho súdu podľa dovolateľa dosiahlo takú intenzitu, že došlo k porušeniu\npráva na spravodlivý proces, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.\n25. Dovolateľ vadu podľa § 420 písm. f) CSP videl tiež v nedostatočnom a zmätočnom odôvodnení\nrozhodnutia odvolacieho súdu (bod E dovolania). Poukázal na to, že odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu\nuplatneného nároku ako fixnej, resp. paušálnej odmeny a relevantnosti odvolacej argumentácie uviedol,\nže „zástupca žalobcu až na prvom pojednávaní vo veci samej, konanom na súde prvej inštancie dňa\n13.9.2022, v rámci úvodného prednesu (§ 191 ods. 1 CSP) stotožnil pojem „fixná“ odmena s pojmom\n„paušálna“ odmena“ (bod 40 odôvodnenia). Podľa dovolateľa rozlíšenie medzi fixnou a paušálnou\nodmenou malo podstatný význam pre rozhodnutie vo veci, pričom odvolací súd prehliadol argumentáciu\nžalobcu v jeho vyjadrení v bodoch 6 a 10 návrhu na zmenu žaloby, kde uviedol, že išlo o paušálnu\nodmenu. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd sa s danou argumentáciou nevysporiadal, a teda žalobcom\nnamietaná vada spočívajúca v nedostatočnom a zmätočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nzakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.\n26. Dovolateľ namietal, že súdy nižšej inštancie neposúdili žalobu z hľadiska iného právneho dôvodu\naplikujúc princíp „iura novit curia“ (bod F dovolania). Poukázal na bod 24 rozhodnutia súdu prvej\ninštancie, z ktorého vyplynulo, že pokiaľ žalobca nevykonával v rozhodnom období žiadnu činnosť\nmandatára podľa zmluvy, nemá nárok na (fixnú) odmenu podľa mandátnej zmluvy a nepostačuje jeho\npresvedčenie, že zmluva trvala a že vystavoval faktúry, pričom zároveň súd konštatoval, že to nevylučuje\njeho prípadné iné nároky, ktoré mu v súvislosti so zmluvným vzťahom so žalovaným mohli vzniknúť.\nUviedol, že odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou vysporiadal v bodoch 43-45 tak, že tvrdenia\nžalobcu vraj neumožňovali žalobou uplatnený nárok subsumovať pod inú hmotnoprávnu úpravu, než\ntitulom odmeny mandatára a najmä tvrdenia žalobcu neumožňovali posúdiť žalobou uplatnený nárok\ntitulom náhrady škody vo forme ušlého zisku. Dovolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie nevidel v\nskutkových tvrdeniach žalobcu také nedostatky ako odvolací súd, súd prvej inštancie ich iba inak právne\nposúdil. Odvolací súd tak odôvodnenie súdu prvej inštancie podľa dovolateľa nahradil iným vlastným\nodôvodnením, vo vzťahu ku ktorému žalobca nemal možnosť argumentovať.\n27. Dovolateľ namietal aj arbitrárnosť skutkových záverov konajúcich súdov (bod G dovolania) s\npoukazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) ako\naj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“). Dovolateľ mal za to, že odvolací\nsúd poprel základné princípy prenosu bremena tvrdenia, dôkazného bremena a voľného hodnotenia\ndôkazov, keď si ich vyložil tak, že súd nesmie prihliadnuť na také tvrdenie svedka, ktoré žalobca\npredtým sám doslovne nenapísal, najmä keď svedka navrhol žalovaný. Podľa dovolateľa tvrdenia\nžalobcu preukazovali konkrétnu činnosť žalobcu vykonávanú v mesiaci jún 2021, a teda skutkový záver\no neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k tomto mesiacu je arbitrárny.\n\n28. K nesprávnemu právnemu posúdeniu dovolateľ uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods.\n1 písm. b) CSP je daná tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\nktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľ vymedzil právnu otázku\nv znení: „či má mandatár nárok na mesačnú odplatu aj za tie mesiace trvania mandátnej zmluvy kedy\nsvoju činnosť nevykonával, hoci aj pre okolnosti na strane mandanta“.\n29. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 32Odo/1056/2004 dospel k záveru, že pokiaľ žalobca nevykonával v rozhodnom období žiadnu\nčinnosť mandatára podľa zmluvy, nemá nárok na (fixnú) odmenu podľa mandátnej zmluvy. Podľa\ndovolateľa odvolací súd aj keď sa pokúsil rozlíšiť medzi fixnou a paušálnou odmenou, vyriešil nastolenú\notázku v bode 38 rozhodnutia tak, že „pokiaľ ide o výklad § 571 ods. 2 ObZ tak, ako ho zaujal Najvyšší súd\nČR v konštatovanom rozhodnutí sp. zn. 32Odo/1056/2004 zo dňa 15.3.2005, odvolací súd bol právneho\nnázoru, že zákonná úprava je založená na tom, že mandatárovi vznikne nárok na odplatu, keď riadne\nvykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie, a\nteda ak mandatár činnosť riadne nevykonal, nárok na odplatu nemá, pričom zákonná úprava nerozlišuje\ndôvody, pre ktoré mandatár činnosť riadne nevykonal.“ Podľa dovolateľa uvedený rozsudok nebol na\ndanú vec aplikovateľný, podporne poukazujúc na záver toho istého senátu Najvyššieho súdu ČR v inej\nveci 32Odo/303/2005. Vo vzťahu k uvedeným rozhodnutia uviedol, že rozdiel medzi týmito rozhodnutia\nbol vysvetlený Ústavným súdom ČR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 1204/12 tak, že rozhodnutie sp. zn.\n32Odo/1056/2004 sa vzťahuje na skutkový stav, keď zo strany mandatára nebolo plnené vôbec a v\ndruhej veci mandatár práce vykonával, avšak nie každý mesiac po dobru trvania mandátnej zmluvy. Do\npozornosti dovolacieho súdu dal aj rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov v SR.\n30. Podľa dovolateľa mala byť právna otázka vyriešená tak, že jedinou podmienkou pre nárok mandatára\nna dohodnutú paušálnu odmenu je vykonávať činnosti pre mandanta v zmysle § 571 ods. 2 veta prvá\nObZ v rámci plnenia predmetu mandátnej zmluvy, a to bez ohľadu na to, či tieto boli vykonávané každý\nmesiac po dobu jej trvania. Pokiaľ by mal byť vznik nároku dohodnutej paušálnej odmeny viazaný na\nvykonanie činnosti mandatárom pre mandanta každý mesiac, tak by muselo byť takéto dojednanie\npodľa dovolateľa vyslovene obsiahnuté v zmluve. Dovolateľ na záver dovolaciemu súdu navrhol, aby\nnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n31. Dovolanie žalobcu bolo doručené na vyjadrenie žalovanému dňa 27.3.2024 s určenou lehotou na\nvyjadrenie 10 dní odo dňa doručenia výzvy, ktorá uplynula dňa 6.4.2024 (sobota), teda posledným dňom\nbol deň 8.4.2024 ako najbližší pracovný deň. Najvyšší súd teda v súlade s § 436 ods. 3 CSP na vyjadrenie\nžalovaného, doručené súdu prvej inštancie 9.4.2024, neprihliadal.\n32. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala\nvčas strana sporu zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je v časti\nprípustné, avšak nie je dôvodné a je potrebné ho zamietnuť (§ 448 CSP).\nK prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. e) CSP\n33. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP z\ndôvodu, že v odvolacom konaní rozhodovali vylúčení sudcovia a tiež rozhodoval nesprávne obsadený\nsúd, resp. že v odvolacom konaní došlo k zmene člena senátu bez toho, aby boli na to splnené\npodmienky.\n34. Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\n35. Ústavný súd v súvislosti s právom na zákonného sudcu uviedol, že princíp zákonného sudcu treba\npokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára\na upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania, resp. stranu\nsporu záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených\nzásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol\nvylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov ,,ad hoc“ (pozri napr. I. ÚS 239/04, IV.\nÚS 257/07). Zákonný sudca je podľa judikatúry ústavného súdu sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené\npodmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba však pokladať sudcu určeného\n\nv súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými\nsudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte; ako aj sudcu,\nktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné ďalšie dôvody\n(pozri napr. II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).\n36. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súvislosti s právom na zákonného sudcu\nvyslovil, že rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie\npodmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť súdu musí byť okrem\niného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom\n(rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4.5.2000).\n37. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený zákonom je popri\npožiadavkách zákonného vymedzenia vecnej, miestnej a funkčnej príslušnosti súdu, rozdelenia súdnej\nagendy medzi sudcov a senáty vrátane stanovenia ich počtu i zloženia, požiadavke vylúčenia sudcu z\nprejednania a rozhodnutia veci z dôvodov jeho zaujatosti, aj právo na náležité preskúmanie námietok\nstrany sporu ohľadom porušenia z týchto požiadaviek vyplývajúcich práv a následné vyporiadanie sa\ns týmito námietkami preskúmateľným spôsobom súdom príslušným na rozhodnutie o nich (napr. I. ÚS\n52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06).\n38. V tejto súvislosti je potrebné akcentovať, že právo na zákonného sudcu neznamená právo na\nkonkrétneho sudcu, napokon aj samotný zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) vo svojom § 3 ods. 3 stanovuje, že zákonný sudca je\nsudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom\npráce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami\nsú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Strana v konaní, v\nktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom\nje aj sudca určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (pozri napr. II. ÚS 15/96, II. ÚS 16/2011,\nIII. ÚS 459/2017).\n39. Podľa § 50 ods. 2 písm. c) zákona o súdoch, rozvrh práce obsahuje určenie spôsobu zastupovania\nsenátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť\nv súlade s osobitnými zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu\nalebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi\nvykonať jednotlivé úkony.\n40. Záruka súvisiaca so spôsobom určenia zákonného sudcu sa prejavuje reguláciou prijatou v § 51\nods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorej ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu\nkonania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným\nvýberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom\ntak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.\n41. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch, podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená aj\nvtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.\nSúdy vychádzajú z rozvrhu práce, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu\nsúdnictva, teda prostredníctvom rozvrhu práce je okrem iného upravené aj prideľovanie jednotlivých\nsporov, na základe zásady pevného prideľovania súdnej agendy a zabezpečuje, aby nedochádzalo k\nvýberu sudcov a súdov ad hoc.\n42. Podľa § 51 ods. 4 písm. a) zákona o súdoch, ak odsek 5 neustanovuje inak, náhodným výberom\npomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa\nrozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade (a) dlhodobej šesť týždňov\npresahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená.\n43. Z rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2023, účinného od 1. novembra 2023\nso zapracovaným dodatkom č. 12, z čl. III bod 3.1, vyplýva, že ak vznikne náhla prekážka, ktorá bráni\nzákonnému sudcovi (konajúcemu ako samosudca), ktorému bola vec pridelená, vykonávať úkony a\nrozhodovať vo veci po kratší čas ako šesť týždňov, vec bude pridelená sudcovi určenému rozvrhom\npráce krajského súdu na zastupovanie tohto zákonného sudcu; pridelenie sa vykonáva v čase, keď\nsa zistí náhla prekážka a potreba pridelenia veci. Na účely tohto ustanovenia sa za náhlu prekážku v\n\npráci považuje aj čerpanie dovolenky. Na zastupovanie predsedu senátu alebo člena senátu sa použijú\nprimerane ustanovenia bodu 2.6.1. Podľa bodu 3.2, ak senát nie je dočasne obsadený tretím členom\nsenátu, určí ho riadiaci predseda zatupujúceho senátu. Na zastupovanie predsedu senátu alebo člena\nsenátu sa použijú primerane ustanovenia bodu 2.6.1.\n44. Podľa bodu 2.6.1 písm. b), ak došlo k vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania veci sudcu alebo\nsudcov, ktorí nevykonávajú funkciu predsedu senátu ďalším členom alebo členmi senátu, stáva sa sudca\nalebo sudcovia zastupujúceho senátu, podľa rozhodnutia riadiaceho predsedu zastupujúceho senátu.\nAk je zriadený štvorčlenný senát, zastupuje člena senátu ďalší člen toho istého senátu.\n45. Dovolací súd tu uvádza, že obsah spisu nenasvedčuje tomu, že by v danom prípade rozhodovali iní\nnež zákonní sudcovia (zákonný senát). Vec na odvolacom súde bola náhodným výberom (technickými\na programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti SR) pridelená a zapísaná do\nsenátu 43Cob pod sp. zn. 43Cob/67/2023. Z rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok\n2023 pritom vyplýva, že členmi senátu boli v čase nápadu veci JUDr. Blaha, Mgr. Kamenská (ako sudca\nspravodajca) a JUDr. Holecová. Z článku V bod 2.12 rozvrhu práce vyplýva, že senát 43 má rozvrhom\npráce ako zastupujúci senát určený senát 42. Senát 42 bol v zložení riadiaci predseda (predsedníčka\nsenátu) JUDr. Kubincová, PhD., JUDr. Novotná predsedníčka senátu a členka senátu JUDr. Gindlová.\nNa základe dopytu dovolacieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici bolo zistené, že z dôvodu\nčerpania dlhodobej PN nebola riadiaca predsedníčka senátu 42 JUDr. Kubincová, PhD. prítomná v práci\nv období od 4.10.2023 do 31.3.2024. Vzhľadom na bod 3.2 cit. rozvrhu práce v spojení s bodom 2.6.1\npísm. a) veta prvá, predsedu senátu zastupuje ďalší predseda toho istého senátu (tu JUDr. Novotná). Z\ndôvodu (ako aj z čl. 302 spisu vyplýva), že v danom čase bola neprítomná riadiaca predsedníčka senátu\n42 JUDr. Kubincová, PhD, určila JUDr. Novotná dňa 30.11.2023 ako predsedníčka (zastupujúceho)\nsenátu 42 na podklade oznámenia JUDr. Holecovej (členky senátu 43Cob) o nastúpení na dlhodobú PN,\naplikáciou čl. III bod 32 a bod 2.6.1.b) Rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako tretieho\nčlena senátu 43Cob na prejednanie a rozhodnutie veci 43Cob/67/2023 JUDr. Gindlovú. Zo Zápisnice\no verejnom vyhlásení rozhodnutia zo dňa 7.12.2023 vyplynulo, že senát rozhodoval v zložení Mgr.\nKamenská (sudca spravodajca), JUDr. Blaha a JUDr. Gindlová, čo zodpovedá postupu predvídanému\nrozvrhom práce. Dovolací súd tiež konštatuje, že skutočnosť, že podľa žalobcu nemala určená tretia\nčlenka odvolacieho senátu dostatok času na naštudovanie spisu, nie je dôvodom na porušenie práva\nna zákonného sudcu. Námietka nezákonnej zmeny člena senátu bola preto posúdená ako nedôvodná.\nDovolací súd konštatuje, že k porušeniu tohto práva nedošlo a zloženie senátu bolo v súlade s rozvrhom\npráce.\n46. K namietanej funkčnej ne/príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici na prejednanie a\nrozhodnutie sporu, poukazuje dovolací súd na rozhodnutie sp. zn. 5Ndob/5/2023 zo dňa 16. augusta\n2023, publikované pod č. 43/2023 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej\nrepubliky č. 4/2023 k príslušnosti krajských súdov na konanie o odvolaniach proti rozhodnutiam súdov\nprvej inštancie vydaných v obchodnoprávnych sporoch podľa CSP, podľa ktorého:\nI. Na odvolacie konanie začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 v obchodnoprávnych\nsporoch je od 1. júna 2023 funkčne príslušný krajský súd určený podľa Civilného sporového poriadku\nv znení účinnom od 1. júna 2023.\nII. Ustanovenie § 34 ods. 1 a 2 CSP vo väzbe na ustanovenie § 22 CSP v znení od 1. júna 2023 je\npotrebné interpretovať tak, že od 1. júna 2023 je daná funkčná príslušnosť výhradne Krajského súdu v\nBanskej Bystrici, Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach ako súdov špecializovaných\nna konania o odvolaniach proti rozhodnutiam vydaným v obchodnoprávnych sporoch všetkými súdmi\nprvej inštancie (nielen okresným alebo mestským súdom v sídle krajského súdu), spadajúcimi tak do\nobvodov týchto troch krajských súdov, ako aj do obvodov krajských súdov vymenovaných v § 22 písm.\nd) až h) CSP.\n47. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú\npríslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba do\notvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu (veta za bodkočiarkou v znení účinnom\nod 1. júla 2023).\n48. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne\npostúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí\n\nlen vtedy, ak mu už bola žaloba doručená. Podľa § 34 ods. 1 CSP (v znení účinnom od 1. júna 2023),\nak odsek 2 neustanovuje inak, o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu rozhoduje krajský súd, v\nktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Podľa § 34 ods. 2 CSP (v znení\núčinnom od 1. júna 2023), na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní podľa a) § 22\npísm. f) a h) a § 23 písm. f) a h) je príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici, b) § 22 písm. d) a g) a\n§ 23 písm. d) a g) je príslušný Krajský súd v Bratislave, c) § 22 písm. e) a § 23 písm. e) je príslušný\nKrajský súd v Košiciach.\n49. Podľa § 471c CSP (v znení účinnom od 1. júna 2023), konania začaté a právoplatne neskončené\ndo 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do\n31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne\npríslušného súdu na iný súd.\n50. V danom spore išlo o konanie o odvolaní, ktoré bolo začaté a právoplatne neskončené do 31.\nmája 2023. Podľa predpisov účinných do 31. mája 2023 bol na konanie o uvedenom odvolaní funkčne\npríslušný Krajský súd v Trenčíne. S účinnosťou od 1. júna 2023 je podľa § 34 ods. 2 písm. a) CSP na\nkonanie v obchodnoprávnych sporoch podľa § 22 písm. f) a h) a § 23 písm. f) a h) CSP príslušný Krajský\nsúd v Banskej Bystrici, keďže prechodné ustanovenie § 471c CSP výslovne neupravilo, že konanie o\nodvolaní začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončí na súde funkčne príslušnom\npodľa predpisov účinných do 31. mája 2023. Ustanovenie § 34 ods. 2 CSP je potrebné od 1. júna\n2023 aplikovať aj v takom prípade, keď okresný súd rozhodujúci obchodnoprávny spor v prvej inštancii\nnie je jedným z okresných súdov vymedzených v § 22 písm. d) až h). Pokiaľ súdom rozhodujúcim v\nobchodnoprávnom spore v prvej inštancii bol Okresný súd Prievidza, ktorý patrí do obvodu Krajského\nsúdu Trenčín, je potrebné aplikovať § 34 ods. 2 písm. a) CSP a funkčne príslušným súdom tak je Krajský\nsúd v Banskej Bystrici.\n51. Najvyšší súd ešte dodáva, že prijatými závermi nedochádza k porušeniu práva na zákonného\nsudcu (§ 3 ods. 3 zákona o súdoch) a ani k porušeniu zásady perpetuatio fori, keď k zmene funkčnej\npríslušnosti súdov došlo na základe zmeny právnej úpravy a jej okamžitej aplikovateľnosti, pričom\núprava intertemporality novej procesnej úpravy bola v rukách zákonodarcu (z hľadiska zmien v nastavení\nsúdnej mapy, kompetencií súdov v rámci súdnej reformy). Dovolací súd tu podporne poukazuje aj na\naktuálne závery ústavného súdu prijaté v uznesení pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2024-21,\nktorým odmietol návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o\nsúlade ustanovenia § 471c v spojení s § 22 písm. d) CSP v znení účinnom od 1. júna 2023 „v rozsahu\nvzťahujúcom sa na obchodnoprávne spory začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023“.\n52. Preto ak dovolateľ vyvodzoval vadu nesprávne obsadeného súdu tým, že v danej právnej veci\nrozhodoval ako odvolací súd Krajský súd v Banskej Bystrici, dospel dovolací súd k záveru, že na\nkonanie o odvolaní žalobcu bol podľa § 34 ods. 2 písm. a) CSP v znení účinnom od 1.6.2023 funkčne\npríslušný Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorému v súlade s § 43 ods. 1 CSP bola predmetná vec\nsprávne postúpená Krajským súdom v Trenčíne. Dovolací súd konštatuje, že uvedená námietka žalobcu\nnezakladá vadu konania podľa § 420 písm. e) CSP.\nK prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP\n53. Dovolateľ ďalej prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 420 písm. f) CSP, nakoľko\nmu ako žalobcovi odvolací súd mal nesprávnym procesným postupom znemožniť,\naby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. K tvrdenej vade zmätočnosti malo dôjsť v dôsledku nedodržania postupu súdu\nprvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP, čo malo mať za následok prekvapivosť rozhodnutia, tiež že\nodôvodnenie odvolacieho rozhodnutia je nedostatočné a zmätočné, že súd neposúdil žalobu z hľadiska\niného právneho dôvodu (iura novit curia) a že odvolací súd dospel k arbitrárnym záverom.\n54. K námietke nedodržania postupu súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP\na jeho následnej prekvapivosti, resp. že súd prvej inštancie zmenil v priebehu konania názor na to čím\nsa bude zoberať, ale stranám sporu tuto skutočnosť neozrejmil, čím v končenom dôsledku malo dôjsť k\nprekvapivému rozhodnutiu, dovolací súd konštatuje, že s touto námietkou žalobcu sa nestotožňuje.\n\n55. Civilný sporový poriadok uvádza v ustanovení § 181 ods. 2 CSP, že po úkonoch podľa odseku 1 súd\nurčí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné,\nktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci.\nTo neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.\n56. Dovolateľ uviedol, že v prípade postupu súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, resp. ak by súd prvej inštancie\nnezmenil názor ohľadom toho, s čím sa bude v konaní zaoberať, tak by realizácia procesných práv\nžalobcu bola iná a v konaní by napríklad uplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku, tieto však ani v\npodanom dovolaní bližšie nešpecifikoval. Dovolací súd konštatuje, že z obsahu zápisnice o pojednávaní\ndňa 13.9.2022 vyplýva, že „Súd postupuje podľa § 181 ods. 2 CSP. Prednes sudcu je v plnom znení\nzachytený na nahrávke z pojednávania. Súd ho samostatne neprotokoluje.“ Zo zvukového záznamu z\npojednávania vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia veci uviedol,\nktoré skutočnosti považuje za nesporné a čo považuje za sporné, tiež uviedol, ktoré dôkazy vykoná, a k\npredbežnému právnemu posúdeniu sa vyjadril súd konštatujúc, že na daný spor sa vzťahujú ustanovenia\nmandátnej zmluvy podľa § 566 ObZ a nasl. k odmene mandatára, § 567 o odstúpení a odstúpenie podľa\n§ 344 ObZ, tiež sa vyjadril, že bude skúmať, či podmienky na priznanie odmeny boli splnené, resp. či\nodstúpenie bolo platné.\n57. Dovolací súd po oboznámení sa so zvukovým záznamom konštatuje, že súd prvej inštancie\nuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré sú nesporné, tiež uviedol predbežné právne posúdenie\nveci, teda dôsledne realizoval povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP. Námietka dovolateľa týkajúca sa\nopomenutia dodržania postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu prvej inštancie nie je dôvodná.\n58. Dovolací súd konštatuje, že cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na\nskutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu,\naby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie\ntak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité, a nevenovala sa\npozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo\nprávne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej\nprocesných práv, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať\nsa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Rovnako tak z\nrozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 16/2012, vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí\nvo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP (aktuálne § 181 ods. 2 CSP), vyjadrí svoj\ndefinitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj rozhodnutia NS SR sp.\nzn. 3Cdo/3/2016, sp. zn. 5Cdo/211/2013, sp. zn. 5Cdo/181/2021, sp. zn. 7Cdo/279/2021).\n59. Treba tiež zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1\nCSP), berie do úvahy skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP) a pri zisťovaní\nskutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich\npravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými\npredbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym\nposúdením. Predbežné právne posúdenie veci vyslovené súdom však nie je pre súd záväzné, pretože sa\nnejedná o rozhodnutie súdu. Opačný výklad by viedol k deformovaniu rozhodovacieho procesu, najmä\nak by v priebehu súdneho konania vyšla najavo spornosť určitej skutočnosti. Právny názor a hodnotiace\núsudky súdu sú vlastné až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu podľa § 181 ods.\n2 CSP. Ak sa toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia\nstrany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva.\n60. Dovolateľ v súvislosti s opomenutím postupu súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 181 ods. 2\nCSP namietal aj prekvapivosť rozhodnutia súdu. O tzv. prekvapivé rozhodnutie\nide predovšetkým vtedy, keď odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch,\nako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom\nodvolacieho súdu nemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať\nnové dôkazy, ktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.\n61. Princíp právnej istoty znamená, že strany môžu predvídať obsah súdneho rozhodnutia\nv konkrétnej právnej veci. O nečakané (prekvapivé) rozhodnutie odvolacieho súdu\n\nide vtedy, ak sa odvolací súd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej inštancie\nalebo ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej\ninštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným právnym záverom odvolacieho súdu\nnemá strana sporu možnosť vyjadrovať sa, právo argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy,\nktoré sa z hľadiska právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. V danej súvislosti je\nteda zrejmé, že prípadné porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP nemôže mať za následok prekvapivé\nrozhodnutie v zmysle vyššie uvedeného. Keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie vo veci na\nrovnakých právnych záveroch ako súd prvej inštancie, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného\nsúdom prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu nemohlo byť pre dovolateľa prekvapivé.\n62. Ohľadom tvrdenej arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že za arbitrárne\nsa považuje súdne rozhodnutie založené na svojvôli či ľubovôli súdu, neopierajúce sa o zákon. Pokiaľ\nide o arbitrárnosť, táto môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad\nprávnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá\noporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom\nhodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že\nz nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená\ninterpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak\nnemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu\na práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). Takúto vadu, spočívajúcu v arbitrárnosti\nnapadnutého rozhodnutia, však dovolací súd v danom prípade nezistil. Pokiaľ sa odvolací súd po\npreskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom vysloveným súdom prvej inštancie bez\ntoho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozhodnutia, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá\nby napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP len\npreto, že sporová strana s rozhodnutím nesúhlasí.\n63. Vo vzťahu k námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, dovolací súd z tohto\nhľadiska preskúmal nielen rozhodnutie odvolacieho súdu, ale vzhľadom na jeho potvrdzujúci charakter\naj rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže z hľadiska nimi uvádzaných dôvodov tvoria celok. Z obsahu\ndovolania v zásade možno vyvodiť, že dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu ako nesprávny procesný\npostup v podstate to, že sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že vec neposúdil podľa predstáv\nžalobcu, a teda ním napadnuté prvoinštančné rozhodnutie nezmenil.\n64. V danom prípade podľa dovolacieho súdu už z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd sa\nzaoberal pre vec podstatnou argumentáciou strán, aplikoval príslušné právne normy a ich interpretáciu v\ndanom prípade vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom zreteľne vyjadril dôvody, pre ktoré bolo\nnutné žalobu zamietnuť, so správnosťou záverov ktorých sa stotožnil aj odvolací súd. Oba súdy nižšej\ninštancie uzavreli, že žalobca sa mandátnou zmluvou 1/ a 2/ nemohol domáhať tzv. paušálnej odmeny\n(bez ohľadu na vykonanie činnosti), nakoľko v zmluvách bolo dohodnuté vykonanie konkrétnych činností,\nktoré bol žalobca povinný vykonať. Žalobca sa domáhal za každý mesiac trvania oboch zmlúv odmien\nza riadny výkon/vykonanie jeho činnosti vo fixne určenej výške, a to aj ak v jednotlivých mesiacoch\nčinnosti podľa zmlúv nevykonal, čo súdy posúdili tak, že mu nemohol nárok vzniknúť titulom fixnej\nodmeny. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že v konkrétnych okolnostiach danej veci, s ohľadom na\ntvrdenia žalobcu, nebolo možné podradiť jeho nárok pod inú hmotnoprávnu úpravu, a aj preto posúdil\nnárok žalobcu ako nedôvodný.\n65. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyjadril k argumentácii\na námietkam žalobcu, ako aj k dôvodom, pre ktoré sa priklonil k záveru, že žalobou uplatnený nárok\nna splnenie peňažnej povinnosti, je nutné vyhodnotiť ako nárok žalobcu ako mandatára na dohodnutú\nmesačnú odmenu vo fixnej výške za riadne (skutočné) vykonanie činnosti pre žalovaného za každý\njednotlivý mesiac trvania mandátnych zmlúv. Odvolací súd sa s argumentami a námietkami žalobcu\nv dostatočne miere vysporiadal, rozhodnutie odvolacieho súdu je zrozumiteľné, dáva odpovede na\nzásadné otázky prejednávanej veci, pričom odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej\ninštancie, ktorú vyhodnotil ako správnu.\n66. Rozhodnutia súdov oboch nižších inštancii z hľadiska ich odôvodnenia nevykazujú znaky\narbitrárnosti či nepreskúmateľnosti z hľadiska obsahovej či logickej nekonzistentnosti alebo rozporu s\n\npríslušnou zákonnou úpravou Civilného sporového poriadku, a teda naplnenia podmienky nesprávneho\nprocesného postupu takej intenzity, ktorá by vo svojom dôsledku niesla so sebou vadu zmätočnosti\nkonania z dôvodu porušenia práva strany na spravodlivý proces a vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP, a\ntým ani prípustnosti a dôvodnosti dovolania. To, že sa žalobca s posúdením veci odvolacím súdom, jeho\nzávermi, samotným rozhodnutím a jeho dôvodmi nestotožnil, nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle §\n420 písm. f) CSP.\n67. Vo vzťahu k námietke iura novit curia, že súdy neposúdili žalobu z hľadiska iného právneho dôvodu,\npovažuje dovolací súd túto argumentáciu dovolateľa za nedôvodnú. Zásada iura novit curia, ktorá\novláda civilné konanie, stanovuje, že sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti\nnemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné\nskutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd\ntak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z\ndispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný\nprávny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo\nžalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok\nalebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd\nviazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na\ntvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009\nz 22. septembra 2010),\n68. Žalobca teda nie je povinný svoj nárok právne kvalifikovať, resp. ak svoj nárok právne kvalifikuje\nnesprávne, nie je súd týmto jeho právnym názorom viazaný, ale je povinný posúdiť vec podľa tých\nprávnych noriem, ktoré na žalobcom tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú, pretože súd je\ntým, kto má právnu kvalifikáciu vykonať. Súd tak nemôže žalobou uplatnený nárok zamietnuť len z toho\ndôvodu, že ho žalobca nesprávne právne kvalifikoval (4Cdo/200/2019, 6MCdo/4/2011).\n69. V danom spore je však zrejmé, že odvolací súd v bode 43 odôvodnenia svojho rozhodnutia\nkonštatoval, že právna kvalifikácia je vecou súdu, zároveň však dovodil, že v konkrétnych\nokolnostiach súdenej veci tvrdenia žalobcu neumožňovali žalobou uplatnený nárok subsumovať pod\ninú hmotnoprávnu úpravu, než ako nárok titulom odmeny mandatára, čo sa nijako nevymyká obsahu\nspisu v kontexte všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Žalobcom vznesená argumentácia neumožňovala\nposúdiť žalobou uplatnený nárok titulom náhrady škody vo forme ušlého zisku, či titulom bezdôvodného\nobohatenia alebo iných skutočností, ktoré by mohli zakladať vznik záväzku žalovaného voči žalobcovi,\nako konštatoval odvolací súd a s týmto konštatovaním sa stotožňuje aj dovolací súd. Tu dovolací súd\nlen pripomína, že samotné právne posúdenie veci, hoci aj nesprávne, nespadá pod dovolacie dôvody\nzmätočnosti z hľadiska vady nesprávneho procesného postupu v konaní súdu (por. R 24/2017).\n70. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k\nvade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny\nproces, čo zakladá dôvod na odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. c) CSP.\nK prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP\n71. Pre dovolanie podané podľa § 421 CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá\nv rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne, platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva\nnesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n72. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku\ndovolací súd doposiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita takúto\notázku (t.j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí) vyriešil. Zároveň\nplatí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca\n\n(kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky,\nktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické\notázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. To znamená, že musí ísť o právnu otázku,\nktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, teda o právnu otázku\nrozhodujúcu pre rozhodnutie vo veci samej. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie\nodvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i\nkeby bola prípadne v priebehu konania posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska\ntohto ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/189/2018 z 26. marca 2019).\n73. V posudzovanom prípade dovolateľ vymedzil otázku v znení: či má mandatár nárok na mesačnú\nodplatu aj za tie mesiace trvania mandátnej zmluvy kedy svoju činnosť nevykonával, hoci aj pre okolnosti\nna strane mandanta“\n74. Dovolací súd vo vzťahu k uvedenej otázke považuje dovolanie v tejto časti za prípustné v zmysle\n§ 432 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 421 písm. b) CSP, pričom sú splnené podmienky pre dovolací\nvecno-právny prieskum. Dovolací súd primárne vychádza z toho, že odplatnosť záväzkového vzťahu\nzaloženého mandátnou zmluvou predstavuje jeho základný pojmový znak, vyplývajúci priamo z § 566\nods. 1 Obchodného zákonníka. Vznik nároku mandatára na odplatu upravuje dispozitívne § 571 ods. 2\nObchodného zákonníka, podľa ktorého - ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné - mandatárovi vzniká nárok na\nodplatu v okamihu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol zaviazaný, a to bez zreteľa na to, či vykonaná\nčinnosť viedla k dosiahnutiu očakávaného výsledku. Zákon zároveň predpokladá situácie, v ktorých\nmôže pri zariaďovaní záležitosti vzniknúť mandatárovi významná nákladová záťaž; v takom prípade\nje mandatár oprávnený po uzavretí zmluvy požadovať od mandanta primeraný preddavok na náklady.\nMandátna zmluva ako obchodnoprávny kontrakt je preto typicky odplatnou zmluvou, pričom odplatnosť\nsa v aplikačnej praxi štandardne prejavuje tým, že zmluva určuje výšku odmeny alebo aspoň spôsob\njej určenia. Z hľadiska zákonného nastavenia však - ak zmluva neustanoví odlišný režim - nárok na\nodplatu nie je podmienený dosiahnutím výsledku; podmienkou je riadne vykonanie dojednanej činnosti.\nDispozitívnosť § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka pritom umožňuje stranám konštruovať odmeňovanie\nv zásade v dvoch modeloch: buď ako odmenu, ktorá mandatárovi patrí za riadny výkon dohodnutej\nčinnosti bez ohľadu na výsledok, alebo ako odmenu, ktorá je - popri požiadavke riadneho výkonu činnosti\n- zmluvne viazaná aj na dosiahnutie dohodnutého výsledku. V oboch prípadoch však zostáva určujúcou\npodmienkou vzniku nároku na odmenu skutočnosť, že mandatár riadne vykonal zmluvne dohodnutú\nčinnosť; samotná deklarovaná pripravenosť na jej vykonávanie bez faktického plnenia na vznik nároku\nna odplatu spravidla nepostačuje.\n75. Žalobca počas konania zastával názor, že v zmysle dojednania zmluvných strán v oboch mandátnych\nzmluvách mu vznikal nárok na (ním tvrdenú) paušálnu mesačnú odmenu v dojednanej fixnej výške bez\nohľadu na to, či činnosť podľa mandátnej zmluvy pre mandanta vykonával, zatiaľ čo žalovaný vykladal\ndojednanie zmluvných strán tak, že nárok mandatára na dojednanú odmenu je spojený s výkonom\nkonkrétnych činností vymedzených v zmluvách.\n76. Dovolací súd sumarizuje, že v posudzovanom prípade bol pre rozhodnutie odvolacieho súdu (pri\nzistenom skutkovom stave, ktorý dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať a je ním viazaný)\nrozhodujúci záver, že žalobca mal nárok na učenú výšku fixnej odmeny len za skutočne/fakticky\nvykonané činnosti bližšie špecifikované v zmluvách, ktoré však od mesiaca jún 2021 pre žalovaného\nnevykonával, a keďže nešlo o paušálnu odmenu, na ktorú by mu vznikol nárok bez ohľadu na čo, či\nčinnosti vykonával každý mesiac počas trvania zmlúv, tak nárok na fixnú odmenu žalobcovi nepatrí,\na teda jeho nárok nie je dôvodný. Konečný záver súdov nižších inštancií sa tak odvíjal od úvahy\no neopodstatnenosti žalobou uplatneného nároku vzhľadom na to, že žalobca nevykonával zmluvne\nšpecifikované činnosti, a to bez ohľadu na to, či mu vo vykonávaní činností bránil žalovaný. Žalobca si\nako mandatár neplnil povinnosti, činnosti skutočne nevykonával, a preto za výkon svojej činnosti nemal\nnárok na fixnú odmenu. Konajúce súdy uzavreli, že pokiaľ mandatár činnosť riadne nevykonal, bez\nohľadu na to, z akého dôvodu, napr. aj pre okolnosti na strane mandanta, nemá nárok na odplatu.\n77. Dovolací súd ďalej uvádza, že nárok žalobcu na fixnú odmenu v zmysle zmluvy 1/ a zmluvy 2/ bol\nkoncipovaný ako protiplnenie za riadny výkon činnosti, pričom tento nárok bol viazaný na vykonávanie\nčinností špecifikovaných v mandátnych zmluvách. Súčasne, obe zmluvy ukladali žalobcovi povinnosť\n\nvykonávať činnosti s cieľom dosiahnuť vopred definovaný a očakávaný výsledok, presne v zmluvách\nvymedzený.\n78. Pri hľadaní odpovede na dovolateľom formulovanú otázku najvyšší súd aplikoval závery aj z\nobdobných rozhodnutí, ktoré však svoje závery opierajú o odlišný skutkový stav a nenesú tak znaky\nustálenej rozhodovacej praxe aplikovateľnej na vec prejednávanú. Dovolací súd preto pristúpil k\nzodpovedaniu dovolateľom položenej otázky ako k otázke doposiaľ neriešenej dovolacím súdom.\n79. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/43/2010 zo dňa 14.12.2010 je pre argumentačnú\nlíniu ďalej rozvinutú významný najmä tým, že výslovne pracuje s napätím medzi § 571 ods. 2\nObZ (odplatnosť a „zmluva na činnosť“) a § 568 ods. 2 ObZ (informačno-odovzdávacia povinnosť\nmandanta), pričom zdôrazňuje rozhodujúcu úlohu zmluvne dohodnutého mechanizmu odmeny a\nštandardu odborného postupu mandatára. V tam posudzovanom prípade bola odmena konštruovaná\nako „podielová/sukcesná“ a viazaná na získanie (poskytnutie) finančných prostriedkov, ku ktorému\npodľa zisteného skutkového stavu nedošlo spôsobom predpokladaným zmluvou, a preto nárok na túto\nčasť odmeny nevznikol; súd tu zároveň neprijal argument, že neúspech bol spôsobený porušením §\n568 ods. 2 ObZ na strane mandanta, keďže z okolností veci vyvodil, že mandatár sa „neinformoval o\npostupe vo veci, nekomunikoval s orgánom rozhodujúcim o žiadosti a nepreukázal odbornú starostlivosť\nv rozsahu, ktorý by vylučoval jeho vlastný podiel na neúspechu“, pričom osobitne akcentoval aj to, že\nzmluva sa opierala o režim podielovej odmeny podľa advokátskej tarify. Toto rozhodnutie však potvrdzuje\nmetodologické východisko, podľa ktorého o vzniku a rozsahu nároku na odmenu v mandáte primárne\nrozhoduje obsah dohody strán (vrátane toho, či ide o odmenu viazanú na činnosť alebo na výsledok),\na pri činnostných záväzkoch je súčasne imanentným kritériom posúdenia „riadnosti“ plnenia odborný\npostup mandatára, nie ex post racionalizácia neúspechu odkazom na všeobecnú povinnosť mandanta\n(§ 568 ods. 2 ObZ) bez preukázania vlastnej procesnej a odbornej diligencie mandatára.\n80. Z hľadiska širšieho kontextu je ďalej dôležité uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/91/2021\nz 31.01.2023, ktoré v sporovej situácii odmeňovania člena štatutárneho orgánu (pri zmluvnom odkaze\nna primerané použitie mandátnej úpravy) explicitne artikuluje dva nosné postuláty: po prvé, že mandát\nje typologicky „zmluvou o vynaložení úsilia“, takže pre posúdenie splnenia záväzku je rozhodujúce,\nči mandatár postupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou, rešpektoval pokyny a konal v záujme\nmandanta, a nie to, či sa dosiahol ekonomicky očakávaný výsledok; po druhé, že odňatie alebo\nnevzniknutie odmeny z dôvodu nedosiahnutia výsledku je možné iba ako dôsledok výslovnej zmluvnej\n(alebo vnútroorganizačnej) konštrukcie, t.j. ak si strany (resp. v danej veci príslušné orgány spoločnosti)\nplatne nastavili pravidlá, podľa ktorých sa odmena viaže na výsledok alebo sa kráti pri konkrétnom\nporušení povinností.\n81. Citovaná judikatúra má vo vzťahu k v prejednávanej veci formulovaným záverom význam najmä ako\nautoritatívne potvrdenie, že odmena v režime mandátu (a analogicky v režimoch naň nadväzujúcich) sa\nzásadne nespája s výsledkom, pokiaľ si to strany výslovne nedohodli, avšak vždy predpokladá riadne\nplnenie činnostného záväzku posudzované cez optiku odbornej starostlivosti a zmluvne nastavených\npravidiel, čo je kompatibilné so záverom, že pri mesačnom odmeňovaní bez tzv. paušálu za dostupnosť,\nmusí byť predmetom dokazovania (a tým aj podmienkou nároku) preukázateľná realizácia zmluvne\ndohodnutej činnosti v príslušnom období, nie iba existencia trvania zmluvy samotnej.\n82. Mandátna zmluva podľa Obchodného zákonníka predstavuje typický záväzkový typ „zmluvy o\nčinnosti“, v ktorej sa mandatár zaväzuje zariaďovať pre mandanta dohodnutú obchodnú záležitosť,\npričom odplatnosť je jej imanentným znakom; ak odplata nie je dojednaná výslovne, zákon ju\npredpokladá najmä vtedy, ak zariaďovanie záležitosti patrí do predmetu podnikateľskej činnosti\nmandatára (§ 566 ods. 1 a 2 ObZ; porovnaj Patakyová a kol.: Obchodný zákonník. Komentár, C. H. Beck,\n2022, str. 1560). Zákonná úprava v § 571 ObZ rozlišuje jednak pravidlá určenia výšky odplaty a jednak\npravidlá vzniku nároku na odplatu: ak výška odplaty nebola určená v zmluve, mandatárovi patrí odplata\nobvyklá v čase uzavretia zmluvy za obdobnú činnosť, pričom rozhodujúcim okamihom pre zistenie\n„obvyklej“ odplaty je čas uzavretia mandátnej zmluvy, nie čas neskoršieho plnenia. Vo veci prejednávanej\nje však určujúci § 571 ods. 2 ObZ, ktorý v dispozitívnej rovine viaže vznik nároku na odplatu na riadne\nvykonanie činnosti, na ktorú bol mandatár povinný, pričom zákon výslovne oddeľuje výkon činnosti od\núspechu (výsledku) zariaďovania - výsledok nie je podmienkou nároku, avšak podmienkou nároku je\nriadne vykonanie činnosti, ak si strany nedohodli iný režim odmeňovania („ak zo zmluvy nevyplýva\n\nniečo iné“). Z toho vyplýva základná metodologická premisa: pri pravidelnej mesačnej „fixnej“ odmene\nnemožno automaticky vychádzať z toho, že ide o paušálnu odplatu za samotné trvanie zmluvného\nvzťahu. Rozhodujúce je, či zmluva (výslovne alebo výkladom podľa obsahu a účelu) konštruuje odplatu\nako protiplnenie za faktický výkon dohodnutej činnosti, alebo ako paušál za disponibilitu/pripravenosť\nmandatára, resp. za kontinuálne zabezpečovanie agendy bez väzby na mesačnú preukázateľnú aktivitu\n(porov. citovaný komentár Patakyová a kol.).\n83. V tomto rámci možno v zhode so súdmi nižšej inštancie poukázať na historickú judikatúru\nNajvyššieho súdu ČR, vychádzajúcu z totožnej zákonnej dikcie Obchodného zákonníka, je teda v\nzhode s konštrukčným základom úpravy mandátu, a teda je použiteľná na vec prejednávanú ako\nvýkladová pomôcka pri interpretácii práva aplikáciou cudzieho rozhodnutia, pričom táto judikatúra\nposkytuje presvedčivý interpretačný oporný bod aj pre slovenské pomery. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn.\n32Odo/1056/2004 zo dňa 15.3.2005 je - ak nie je dohodnuté inak - jedinou podmienkou vzniku nároku\nmandatára na odplatu riadne vykonaná činnosť; ak mandatár činnosť nevykonáva (hoci aj z dôvodu\nprekážok na strane mandanta), nárok na odplatu mu nevzniká. Rovnakú nosnú myšlienku potvrdzuje\naj rozsudok NS ČR sp. zn. 23Cdo/3992/2011 zo dňa 20.12.2011, podľa ktorého (ak účastníci nedohodli\nodlišný režim) vznik nároku na odplatu nie je viazaný na to, či mandant dával pokyny alebo na formu\nodmeny, ale výlučne na riadne vykonanú činnosť. Táto judikatúra zároveň ukazuje hranicu, kedy môže\nbyť mesačná fixná odmena kvalifikovaná ako skutočný paušál, ktorý sa aplikuje aj na mesiace bez\nrovnomerne rozloženej aktivity, keď pre vec riešenú v rozsudku NS ČR sp. zn. 32Odo/303/2005 zo dňa\n25.1.2006 bolo podstatné, že mandátna zmluva nastavila paušálnu odmenu a povinnosti mandatára\nneboli koncentrované do konkrétnych časových období ani viazané na požiadavku preukazovať výkon\nkaždý mesiac; preto samotná existencia mesiacov s nižšou alebo nerovnomernou aktivitou nebola\ndôvodom na zánik povinnosti mandanta platiť dohodnutý paušál. Z týchto východísk vyplýva správne\nrozlišovacie pravidlo pre posudzovanú vec, teda ak „fixná mesačná odmena“ nie je zmluvne koncipovaná\nako paušál za disponibilitu či výkon kontinuálnej agendy nezávisle od mesačnej aktivity, ale je (podľa\nobsahu mandátnej zmluvy) protiplnením za faktické vykonávanie konkrétne vymedzených činností,\npotom sa uplatní jadro § 571 ods. 2 ObZ v tom zmysle, že nárok na túto odplatu vzniká len za obdobia,\nv ktorých bola dohodnutá činnosť riadne vykonaná.\n84. Ak mandatár od určitého mesiaca zmluvne špecifikované činnosti nevykonával, absentuje zákonný\npredpoklad vzniku nároku na odplatu, a to bez ohľadu na to, či príčinou nečinnosti boli okolnosti na\nstrane mandanta, keďže zákon (pri „odmene za činnosť“) neviaže vznik nároku na samotné trvanie\nzmluvy, ale na riadny výkon dohodnutej činnosti, pričom prípadné porušenie povinností mandanta (napr.\nneposkytnutie súčinnosti) môže - podľa okolností - zakladať iné právne následky, nie však automatickú\ntransformáciu režimu § 571 ods. 2 ObZ na „odplatu za nečinnosť“. Dovolací súd tu podotýka, že\ntomto kontexte korektív poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ) vystupuje ako výnimočný nástroj\n„ultima ratio“ pre extrémne situácie, nie ako prostriedok na nahradenie absentujúceho zákonného či\nzmluvného základu nároku na odplatu; preto ani argumentácia prekážkami na strane mandanta nemôže\nbez ďalšieho preklenúť absenciu riadne vykonanej činnosti, ak zmluva neustanovuje paušálnu odmenu a\nmandatár z titulu odplaty uplatňuje nárok za obdobie faktickej nečinnosti. Na skutkový stav, v ktorom bola\nvýška fixnej odmeny zmluvne určená, avšak súčasne bola viazaná na výkon konkrétne špecifikovaných\nčinností, ktoré mandatár od júna 2021 fakticky nevykonával, preto nadväzuje presvedčivý a zákonne\nkonzistentný záver súdov nižšej inštancie, že nejde o paušálnu odmenu splatnú bez ohľadu na výkon,\nale o odplatu za činnosť. V období absencie výkonu nevzniká mandatárovi právo na odplatu podľa § 571\nods. 2 ObZ, pričom otázka, či mandant nečinnosť spôsobil, môže byť právne relevantná len z hľadiska\niných nárokov (najmä nákladových či zodpovednostných), nie však pre samotný vznik nároku na „fixnú“\nodmenu, ktorá je obsahovo viazaná na výkon dohodnutej činnosti.\n85. Relevantnou vo veci bola i polemika vedená vo vzťahu k výkladu pojmu použitého v zmluve\n(„fixná odmena“), kedy rozlišovanie medzi „fixnou“ a „paušálnou“ odmenou je v danom spore určujúce,\npretože výsledok subsumpcie pod § 571 ods. 2 ObZ závisí od toho, či si zmluvné strany dohodli\nodmenu ako protiplnenie za preukázateľný výkon dohodnutej činnosti, alebo ako paušál za disponibilitu\n(pripravenosť) mandatára nezávislý od toho, či sa v konkrétnom období činnosť fakticky vykonala.\nPojem „fixná odmena“ má v právno-ekonomickom aj lexikologickom zmysle primárne význam označenia\njej nemennosti (predurčenosti) z hľadiska výšky, t.j. ide o odmenu pevne určenú sumou alebo\njednoznačným výpočtovým pravidlom, ktorá sa nemení podľa rozsahu či úspešnosti výsledku. „Fixná“ tak\ntvorí prirodzený protipól k odmene „variabilnej“, ktorej výška je viazaná na splnenie alebo mieru splnenia\n\nurčitého parametra výsledku (typicky dosiahnutie definovaného ekonomického alebo právneho efektu,\nprípadne jeho percentuálne naplnenie), a práve preto sa v praxi často kombinuje fixná zložka (za výkon\nčinností) a variabilná zložka (za úspech), čo bolo zjavné aj zo skutkového stavu vo veci prejednávanej.\n86. Naproti tomu pojem „paušálna odmena“ (paušál) je v tomto kontexte kvalitatívne odlišný: nejde len o\nnemennosť výšky, ale predovšetkým o osobitný režim odplaty, pri ktorom je odmena konštruovaná ako\nplatba za určitý rozsah záväzku mandatára v časovom období, typicky za disponibilitu, pripravenosť,\nexkluzivitu určitej agendy, pričom nie je podmienkou, aby sa v každom jednotlivom mesiaci realizoval\nidentifikovateľný súbor úkonov; rozhodujúci je stav pripravenosti plniť a priebežné pokrytie dohodnutej\nagendy v rámci trvania zmluvy, ak je takto nastavený predmet záväzku. Paušál je preto konceptuálne\nspojený s prevzatím rizika nerovnomernej potreby výkonu: v niektorých obdobiach môže byť výkon\nintenzívny, v iných minimálny, avšak zmluvná logika paušálu spočíva v tom, že mandant platí stabilnú\nprotihodnotu za to, že mandatár je v zmluvnom režime pripravenosti a kapacitne viazaný pre mandanta.\nPráve preto doktrína a judikatúra zdôrazňuje, že ak nie je dohodnuté inak, samotné trvanie mandátnej\nzmluvy bez riadne vykonanej činnosti nárok na odplatu nezakladá, pričom odlišný záver je možný len\nvtedy, ak „zo zmluvy vyplýva niečo iné“, teda ak zmluva založí paušálny režim alebo iný osobitný\nmechanizmus viazaný na čas, nie na preukázateľný výkon.\n87. Z hľadiska interpretácie zmluvy je preto potrebné dôsledne oddeliť dve roviny: (i) „fixná“ ako pevne\nurčená výška odmeny a (ii) „paušálna“ ako odmena splatná z titulu časového režimu (disponibility),\nktorá môže byť rovnako fixná, no jej nároková báza nie je viazaná na preukázaný výkon v každom\nobdobí. Inak povedané, paušálna odmena môže byť fixná, avšak fixná odmena nie je automaticky\npaušálna; paušálnosť je kvalitatívny znak odplatového režimu, kým fixnosť je kvantitatívny znak výšky. Z\ntohto dôvodu samotné označenie odmeny ako „fixnej“ ešte neimplikuje, že ide o paušál za dostupnosť,\na rovnako ani mesačná periodicita platieb ešte nevytvára bez ďalšieho paušálny režim; mesačná\nperiodicita môže predstavovať iba technické určenie splatnosti odmeny; samotná skutočnosť, že\nodmena je splatná mesačne, ešte neznamená, že ide o paušálnu odmenu za trvanie zmluvného vzťahu,\nkeďže odmena môže zostať viazaná na výkon činnosti definovanej v zmluve v príslušnom období,\npokiaľ zo zmluvy alebo z účelu dojednania nevyplýva, že strany chceli odmeňovať najmä disponibilitu\na pripravenosť mandatára bez väzby na konkrétne mesačné plnenie (porov. cit. komentár Patakyová\na kol.).\n88. Osobitný charakter posudzovanej veci spočíva v tom, že zmluvné strany dojednali dvojzložkové\nodmeňovanie, v ktorom „fixná“ odmena predstavovala pevne stanovenú mesačnú sumu viazanú\nna preukázateľný výkon činností podľa oboch mandátnych zmlúv, kým „variabilná“ odmena bola\npriamo podmienená mierou dosiahnutia špecifikovaného očakávaného výsledku. Takéto nastavenie je\ntypologicky konzistentné s mandátnym modelom: fixná zložka je protiplnením za priebežné vykonávanie\ndohodnutých činností (bez ohľadu na úspech), variabilná zložka je nadstavbou motivujúcou výsledok.\nUž samotná existencia variabilnej zložky viazanej na výsledok podporuje záver, že fixná zložka bola\nkonštruovaná ako odmena za výkon činností, nie ako paušál za dostupnosť; paušál za dostupnosť má\ntotiž spravidla ekonomickú funkciu „odmeny za kapacitnú viazanosť“, zatiaľ čo v tejto veci je funkcia\nfixnej zložky zjavne „odmena za činnosť“ a funkcia variabilnej zložky „odmena za výsledok“ .\n89. Rozhodujúcu indíciu o skutočnej vôli strán pritom poskytuje aj ich následné správanie, ktoré je podľa\nustálenej interpretačnej metodiky významné pre výklad obsahu právneho úkonu, najmä ak zmluvné\noznačenia môžu navodzovať viacero výkladov. V danom prípade žalobca v mesiacoch marec, apríl\na máj 2021 predkladal žalovanému „Potvrdenia mandanta o činnosti mandatára“ (v danom období aj\npísomne akceptované žalovaným), teda listiny, ktorými sa preukazoval výkon činnosti mandatára v\nkonkrétnom období. Takéto konanie je zmysluplné a racionálne práve v režime, v ktorom je nárok na\nmesačnú fixnú odmenu viazaný na preukázateľné vykonanie zmluvne špecifikovaných činností; naopak,\nv režime paušálu za dostupnosť by požiadavka na pravidelné potvrdzovanie činností nedávala typický\nekonomický ani právny zmysel, pretože pri paušále je jadrom protiplnenia disponibilita, nie inventarizácia\núkonov.\n90. Z uvedeného vyplýva, že pre posúdenie nároku nie je správne pýtať sa, či bola dohodnutá „fixná“\nodmena, ale či bola dohodnutá „fixná mesačná odmena za výkon“ alebo „paušálna mesačná odmena\nza dostupnosť“. Keďže v posudzovanej veci zmluvné dojednania (fixná zložka za vykonanú činnosť\nvs. variabilná zložka) a mechanizmus preukazovania činnosti (potvrdenia/výkazy) objektivizujú, že\n\nfixná odmena bola určená ako pevne stanovené protiplnenie za vykonávanie zmluvne špecifikovaných\nčinností v každom mesiaci trvania vzťahu, potom neexistuje priestor na extenzívny výklad, podľa ktorého\nby „fixná“ mala znamenať „paušálna“. V dôsledku toho je právne správne vychádzať z režimu § 571\nods. 2 ObZ - ak mandatár v určitých mesiacoch zmluvne špecifikované činnosti fakticky nevykonával\na zmluva nezakladala paušálnu odmenu za disponibilitu, nevzniká mu za tieto mesiace nárok na fixnú\nodmenu (rozumej na odmenu vo fixnej výške), pričom prípadné prekážky na strane mandanta môžu byť\nrelevantné len pre iné nároky (v danom konaní relevantne neuplatnené), nie pre samotný vznik nároku\nna odplatu za činnosť.\n91. Dovolací súd tak, s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie považoval právnu otázku položenú\ndovolateľom za prípustnú (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) a odpovedá na ňu nasledovne:\nAk je mesačná fixná odmena v mandátnej zmluve podľa Obchodného zákonníka konštruovaná ako\nprotiplnenie za výkon zmluvne špecifikovaných činností, nárok mandatára na túto odmenu vzniká (pri\nabsencii odlišnej dohody) len za obdobia, v ktorých mandatár dohodnutú činnosť riadne vykonal; za\nmesiace faktickej nečinnosti mandatára nárok na odplatu podľa § 571 ods. 2 ObZ nevzniká ani v prípade,\nže nečinnosť bola vyvolaná okolnosťami na strane mandanta, pokiaľ zmluva nezakladá paušálnu odplatu\nza disponibilitu alebo iný režim odmeňovania nezávislý od mesačného výkonu.\n92. Podľa § 448 CSP, dovolací súd zamietne dovolanie, ak dovolanie nie je dôvodné.\n93. Dovolací súd vzhľadom na prípustnosť dovolania v časti dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. b)\nCSP týkajúcich sa položenej právnej otázky, uskutočnil vo veci meritórny prieskum. Z právnych záverov\ndovolacieho súdu vyššie formulovaných k zodpovedaniu právnej otázky podstatnej pre rozhodnutie\nsporu, vyplýva, že odvolací súd napadnutým rozsudkom rozhodol vecne správne, ak potvrdil zamietnutie\nžaloby, správne uzavrel, že pokiaľ žalovaný nevykonával v rozhodnom období žiadnu činnosť mandatára\npodľa mandátnych zmlúv, nemá nárok na fixnú odmenu. Dovolací súd tak dospel k záveru, že žalobca\nnedôvodne odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci, teda jeho dovolanie smeruje\nproti vecne a právne správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, a v súlade s § 448 CSP dovolací súd\ntak dovolanie ako nedôvodné zamietol.\n94. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP), preto mu vznikol\nnárok na plnú náhradu trov tohto konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol\nnajvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP vo väzbe na § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady\ntrov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným\nuznesením (§ 262 ods. 2 CSP).\n95. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 478/2026", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:31a5295b-ab96-43c1-b176-f9e489742f31", "datum": "2026-09-08", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "43Cob/67/2023", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:41024e8d-7da1-4555-b53f-94fab1c5a37a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.11.2024.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2024 z 20. 11. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-11-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:PL.US.11.2024.1"}, {"guid": "ussr:47b35879-dd33-43cf-b941-6e3733444a8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 115/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/2020 z 6. 10. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-10-06", "citacie_n": 427, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.115.2020.2"}, {"guid": "ussr:6c036875-b178-491c-b0d7-ce119a025729", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 459/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 459/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.459.2017.1"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:eb357379-f9e3-4af3-9f2a-ff2a76a6f0df", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:eb357379-f9e3-4af3-9f2a-ff2a76a6f0df"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 202/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 202/02 z 16. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-16", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2b05df37-cf1b-4ca5-bea7-956d0d0fd485"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:8b192278-e24f-422e-8e40-c1773184c82f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 119/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 119/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b192278-e24f-422e-8e40-c1773184c82f"}, {"guid": "ussr:208d7f88-9e18-491f-8d82-144e8afb4e8c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 118/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:208d7f88-9e18-491f-8d82-144e8afb4e8c"}, {"guid": "ussr:d5ae0a64-4329-49a6-9f1a-14eab911b2c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 87/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 87/01 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d5ae0a64-4329-49a6-9f1a-14eab911b2c5"}, {"guid": "ussr:074ac2a0-b669-4297-8b50-042236f3fc53", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.52.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 52/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/97 z 27. 10. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-10-27", "citacie_n": 95, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.52.1997.1"}, {"guid": "ussr:0f61c62c-11fb-4752-861c-ea24948f7043", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/99 z 9. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-09", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1999.1"}, {"guid": "ussr:82523e3c-332e-42d4-8b26-afcf9d39513c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.15.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 15/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 15/96 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.15.1996.1"}, {"guid": "0afb34bf-d6c5-4927-b5cc-ee6b4e8f36ca:51212582-6ded-4730-8489-1c351b3f813f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:2516203456.1", "spisova_znacka": "4Obdo/91/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/91/2021 z 31. 1. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-01-31", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:2516203456.1"}, {"guid": "242a170b-3636-4c5b-b8b0-19ec021290d5:7a5af010-c982-43da-a122-3350a6d07560", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:4117220330.1", "spisova_znacka": "7Cdo/279/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/279/2021 z 31. 1. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-01-31", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:4117220330.1"}, {"guid": "9449a2d3-3c1f-45bf-954e-03919ef58a51:1a80cdcb-28ae-492e-bb1b-8a1f8f205eb3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7607209839.1", "spisova_znacka": "6MCdo/4/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2011 z 7. 8. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-08-07", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7607209839.1"}, {"guid": "01130387-cffe-482d-8173-eac22e0dd3bb:1e19c29c-09a2-4b00-93b2-8deffb5ab3c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Cb/8/2022", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/8/2022 z 8. 4. 2022", "sud": "Okresný súd Lučenec", "datum_vydania": "2022-04-08", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/01130387-cffe-482d-8173-eac22e0dd3bb:1e19c29c-09a2-4b00-93b2-8deffb5ab3c0"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:31a5295b-ab96-43c1-b176-f9e489742f31", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.478.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 478/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 478/2026 z 8. 9. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-09-08", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.478.2026.1"}]}