{"guid": "a0bafad5-e6e3-480a-890d-0d8e280cbf60:32fabea1-b3ef-40b5-be2e-1915cc97eeed", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1", "spisova_znacka": "8Svk/15/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Svk/15/2025 z 26. 5. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR z 26. mája 2026, sp. zn. 8Svk/15/2025, ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1", "identifikacne_cislo": "1020201749", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Anita Filová", "sudca_id": 48, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anita-filova-48", "datum_vydania": "2026-05-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "nazov": "§ 462 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385", "nazov": "zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-21.odsek-2", "nazov": "§ 21 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-21.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-95.odsek-1", "nazov": "§ 95 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-95.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-95"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-95.odsek-4", "nazov": "§ 95 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-95.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-95"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-151.odsek-5", "nazov": "§ 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-151.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-151"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-151.odsek-6", "nazov": "§ 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/#paragraf-151.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/385-2000/paragraf-151"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2000/385#paragraf-21", "/SK/ZZ/2000/385#paragraf-95", "/SK/ZZ/2000/385#paragraf-151"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/32fabea1-b3ef-40b5-be2e-1915cc97eeed", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n8Svk/15/2025\n1020201749\n26. 05. 2026\nJUDr. Anita Filová\nECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1\n\nUznesenie\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: C.. Y. E., dátum narodenia:\nXX.XX.XXXX, bytom N. X, XXX XX Prešov, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti oznámenia\nžalovaného č. 2975/2020/42 z 12. októbra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu\nSprávneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/267/2020-75 z 28. októbra 2024, takto\nrozhodol:\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k.\nBA-6S/267/2020-75 z 28. októbra 2024 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI. Priebeh administratívneho konania\n1. Žiadosťou z 2. septembra 2020 sa žalobkyňa podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a\nprísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\nsudcoch“ alebo „zákon č. 385/2000 Z. z.“) domáhala započítania právnej praxe komerčného právnika v\nKomore komerčných právnikov, ktorú vykonávala od 18. januára 1994 do 25. júna 2003, ako inej právnej\npraxe do času výkonu funkcie sudcu na účely ustanovení § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch.\n2. Vtedajšia ministerka spravodlivosti oznámením č. 2975/2020/42 z 12. októbra 2020 (ďalej len\n„napadnuté opatrenie“ alebo „napadnuté oznámenie“) žalobkyni oznámila, že jej nezapočítava inú\nprávnu prax do času výkonu funkcie sudcu z dôvodu, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte\nprokuratúry, t. j. vo sfére, kde boli upravené nároky zhodné ako v oblasti justície.\nII. Konanie pred správnym súdom\n3. Žalobkyňa sa správnou žalobou domáhala preskúmania napadnutého opatrenia o nezapočítaní jej\ninej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu na účely nárokov vyplývajúcich z ustanovenia § 21\nods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch\n4. V správnej žalobe žalobkyňa označila napadnuté oznámenie ministerky spravodlivosti ako opatrenie,\nktoré bolo vydané s odkazom na § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, avšak s argumentom, že iná\nprávna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, v ktorej sú zhodne upravené\nnároky ako v oblasti justície. Uvedené tak podľa nej znamená, že žalovaný svoje oprávnenie založil\nna dôvodoch podľa § 151 ods. 5 zákona o sudcoch, čo je nielen v gramatickom nesúlade so znením\n§ 151 ods. 6 zákona o sudcoch, ale aj s jeho účelom. Žalobkyňa mala za to, že vzhľadom na obsah\njej žiadosti mala byť preskúmaná ňou namietaná existencia tvrdosti zákona, a to na základe zákonom\npredvídanej a predpokladanej spolupráce so Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“)\na následne mal byť vydaný akt reflektujúci predmetné zistenia. Keďže takýto postup zvolený nebol,\nopatrenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona\nč. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Rovnako sa\ndomáhala zrušenia napadnutého opatrenia aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť\na nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.\n\n5. Žalobkyňa tvrdila, že z obsahu napadnutého opatrenia (vzhľadom na to, že nemá prísne formálnu\npodobu rozhodnutia) nie je možné zistiť ani dôvody, pre ktoré sa žalovaný nevenoval otázkam, ktorých\nskúmanie ustanovenie § 151 ods. 6 zákona o sudcoch žalovanému umožňuje skúmať, a na základe\nktorých potom už so súhlasom súdnej rady môže vydať pozitívny akt v prospech žiadateľa. Z ustanovenia\n§ 151 ods. 6 zákona o sudcoch vyplýva, že minister spravodlivosti môže, ale nemusí žiadosti na\nodstránenie tvrdosti zákona vyhovieť, teda rozhodnutie ministra je vydávané na základe voľnej úvahy,\nktorá však musí byť riadne zdôvodnená.\n6. Mala za to, že v jej prípade boli splnené podmienky pre riadny postup podľa § 151 ods. 6 zákona\no sudcoch. Tvrdila, že výkon právnej praxe komerčného právnika zodpovedal výkonu praxe advokáta,\npričom poukázala na skutočnosť, že po celú dobu výkonu funkcie sudkyne vykonávala túto funkciu\nna netrestných úsekoch, kde zúročila predchádzajúce skúsenosti. Žalobkyňa argumentovala, že výkon\npraxe komerčného právnika sa do doby výkonu funkcie sudcu započítaval pre potreby platového\nzatriedenia podľa § 82 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch. Tvrdosť zákona podľa žalobkyne spočíva v\ntom, že § 151 ods. 5 zákona o sudcoch umožňuje explicitne započítať do výkonu funkcie sudcu výkon\nfunkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora,\nako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do dňa nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona. Zákon tak vylúčil možnosť započítať aj inú právnickú činnosť u tých sudcov, ktorí\nsa stali sudcami po účinnosti tohto zákon, t. j. po 1. januári 2001, čo vykazuje znaky diskriminácie a\nnerovnakého zaobchádzania. Účel a cieľ zákonodarcu podľa žalobkyne nie je jasný a nevyplýva ani z\nnapadnutého opatrenia.\n7. Napadnuté opatrenie ďalej podľa žalobkyne porušuje princíp predvídateľnosti rozhodnutí vyjadrený\nv § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Správny poriadok“), podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby o skutkovo zhodných alebo\npodobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Tento princíp mal žalovaný podľa žalobkyne\nporušiť neaplikovaním základných zásad správneho konania a princípov dobrej verejnej správy. Podľa\nzistení žalobkyne mal žalovaný v minulosti niekoľkokrát započítať inú právnu prax (napr. aj prax\nadvokáta) podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch. Na podporu svojich tvrdení poukázala na uznesenie\nsúdnej rady č. 356 z 10. novembra 2014, ktorým bol daný súhlas so započítaním inej právnej praxe do\nčasu výkonu funkcie sudcu JUDr. D. A., sudcu Krajského súdu v Prešove, čas výkonu funkcie prokurátora\na 2/3 času výkonu funkcie advokáta pre účely ustanovenia § 21 ods. 2, § 50 ods. 1 a § 95 ods. 4 zákona\no sudcoch.\n8. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako neprípustnú odmietnuť alebo ako\nnedôvodnú zamietnuť, keďže napadnutým opatrením nedošlo k zásahu do subjektívnych práv\nžalobkyne. Napadnuté opatrenie samo osebe žiadnym spôsobom nemenilo postavenie žalobkyne.\nŽalovaný nespochybňoval, že otázka počtu rokov výkonu funkcie sudcu je rozhodujúca aj pre aplikáciu\n§ 21 ods. 2 alebo § 95 zákona o sudcoch (ako na to poukázala aj žalobkyňa), avšak vo všetkých\ntýchto prípadoch dochádzalo k osobitnému procesu - konaniu, ktorého výsledkom bolo samostatné\nrozhodnutie. Vzhľadom na uvedené, kým nedošlo k posúdeniu nárokov žalobkyne v zmysle týchto\nosobitných ustanovení zákona o sudcoch, nemohlo dôjsť ani k zásahu do subjektívnych práv žalobkyne,\nktorých ochrany by sa mohla domáhať všeobecnou správnou žalobou. Žalovaný tiež poznamenal, že na\nodstránenie tvrdosti zákona postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch neexistuje právny nárok,\na že nie je možné vnímať tvrdosť zákona v tom smere, že pri odchode z funkcie sudcu nie je vyplatené\nodchodné v maximálnej výške, resp. že nie je vyplácaný príplatok za výkon funkcie sudcu výpočtovo\nviazaný na maximálny počet 35 rokov. Skutočnosť, že zákonodarca umožnil ministrovi spravodlivosti\nzapočítať inú právnu prax, žalovaný vnímal ako možnosť reagovať na konkrétnu špecifickú situáciu,\nt. j. prijať vo výnimočnom prípade individuálne riešenie a odstrániť skrivodlivosť, ktorá by nevydaním\ntakéhoto rozhodnutia vznikla.\n9. Vo vzťahu k prípadu JUDr. D. A., na ktorý sa odvolávala žalobkyňa, žalovaný uviedol, že síce súhlas\nsúdnej rady bol udelený aj v smere započítania pomernej časti praxe advokáta, minister spravodlivosti\nvšak započítal menovanému len pôsobenie vo funkcii prokurátora; pôsobenie vo funkcii advokáta\nzapočítané nebolo.\n10. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. BA-6S/267/2020-75 z 28. októbra\n2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) správnu žalobu ako neprípustnú odmietol podľa § 98 ods. 1\npísm. g) SSP.\n11. Na úvod správny súd uviedol, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu,\nale priamo zákonom. Preto pokiaľ žalobkyňa v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd\nsám určí žalovaného a s takto určeným žalovaným aj koná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Asan/16/2019 z 5. mája 2020, bod 27). S poukazom na uvedené označil\n\nza žalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (žalobkyňa ako žalovanú označila\nministerku spravodlivosti Slovenskej republiky).\n12. V odôvodnení správny súd uviedol, že hoci napadnuté oznámenie je nepochybne aktom orgánu\nverejnej správy, keďže ho vydala ministerka spravodlivosti v rámci výkonu jej pôsobnosti v oblasti\nverejnej správy, táto skutočnosť ešte nepostačuje na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté\noznámenie je opatrením. Na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté oznámenie je opatrením, by\nmuselo byť vydané v administratívnom konaní a zároveň by ním museli alebo aspoň mohli byť priamo\ndotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne. Pokiaľ niektorá (ktorákoľvek)\nz týchto kumulatívnych podmienok nebola splnená, potom napadnuté oznámenie nie je opatrením.\nSprávny súd sa tak v ďalšom zameral na dopad napadnutého oznámenia na práva, právom chránené\nzáujmy alebo povinnosti žalobkyne.\n13. V kontexte vyššie uvedeného považoval za rozhodujúce, že samotným aktom ministra spravodlivosti\no započítavaní inej právnej praxe sa právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej\npraxe, nijako nemení. Akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe je „iba“ podkladom\npre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 (odchodné) a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods.\n4 (výplata dôchodku) zákona o sudcoch. Až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je spôsobilé priamo\nzasiahnuť do subjektívnych práv fyzickej osoby. Žalobkyňa tak má možnosť v rámci žaloby smerujúcej\nproti rozhodnutiam o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch\nvzniesť aj námietky smerujúce proti aktu, ktorým ministerka spravodlivosti postupom podľa § 151 ods.\n6 zákona o sudcoch vybavila žiadosť žalobkyne o započítanie inej právnej praxe.\n14. Správny súd tiež skonštatoval, že samotný akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej\npraxe môže meniť právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, len vo\nvzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákon o sudcoch (nárok na preventívnu rehabilitáciu), keďže nárok\npodľa tejto právnej normy vzniká ex lege, t. j. bez potreby vydania ďalšieho osobitného rozhodnutia alebo\nopatrenia, pri kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to dosiahnutia zákonom stanoveného veku\nsudcu v príslušnom kalendárnom roku a výkonu funkcie sudcu po zákonom stanovenú minimálnu dobu.\nLen v tomto prípade je preto akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej\npraxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákon o sudcoch spôsobilým priamo zasiahnuť do subjektívnych\npráv osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe.\n15. Z uvedeného je podľa správneho súdu zrejmé, že napadnutým oznámením nie sú a ani nemohli\nbyť subjektívne práva žalobkyne priamo dotknuté. Napadnuté oznámenie tak nie je opatrením, keďže\nnespĺňa jeden z definičných znakov opatrenia (atribút „priamosti“). Správny súd uviedol, že v dôsledku\ntohto zistenia potom už bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či napadnuté oznámenie (ne)bolo\nvydané v administratívnom konaní. Pre úplnosť správny súd dodal, že napadnuté oznámenie nie je\nani iným zásahom orgánu verejnej správy a nie je ani rozhodnutím orgánu verejnej správy, keďže aj\nkeby ministerka spravodlivosti vyhovela žiadosti žalobkyne o započítanie inej právnej praxe, príslušným\naktom by nezakladala, nemenila ani nerušila a ani nedeklarovala práva, právom chránené záujmy ani\npovinnosti žalobkyne a tieto by aktom ministerky spravodlivosti ani neboli priamo dotknuté. Preto správny\nsúd uzavrel, že žaloba smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne\nspôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Z uvedeného dôvodu sa preto\nsprávny súd nezaoberal (a ani sa nemohol zaoberať) námietkami smerujúcimi k nezákonnosti postupu\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého oznámenia, k nepreskúmateľnosti napadnutého oznámenia a\nk jeho vecnej nesprávnosti. Pre úplnosť dodal, že aj pokiaľ by sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že\nnapadnuté oznámenie je opatrením, stále by musel postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako\nneprípustnú odmietnuť, a to ako opatrenie predbežnej povahy [§ 7 písm. e) SSP]. Aj v takom prípade by\ntotiž platilo, že napadnuté oznámenie je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa\n§ 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, a že až následné rozhodnutie o\ntýchto nárokoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne.\nIII. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov\n16. Proti napadnutému uzneseniu podala žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) v zákonnej lehote\nkasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Navrhla, aby kasačný súd zrušil\nnapadnuté uznesenie správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n17. Sťažovateľka namietala, že boli splnené podmienky na súdny prieskum napadnutého oznámenia\nžalovaného, keďže išlo o akt orgánu verejnej správy, pričom tento akt mal priamy dosah na jej status. Z\nuvedeného dôvodu podľa sťažovateľky správny súd pochybil, keď na účely svojho rozhodnutia aplikoval\n§ 7 písm. e) SSP. Napadnuté oznámenie podľa jej názoru nie je ani opatrením predbežnej povahy,\nkeďže nemalo dočasný charakter a v čase jeho vydania neprebiehalo žiadne administratívne konanie o\n\npriznaní nárokov. Ak by ale predsa len išlo o opatrenie predbežnej povahy, sťažovateľka namietala, že\nnapadnuté opatrenie nespĺňa ani definíciu procesného či poriadkového rozhodnutia alebo opatrenia.\n18. Rovnako sa podľa sťažovateľky nemožno stotožniť so záverom správneho súdu, že pokiaľ nedošlo\nk posúdeniu výšky nárokov podľa § 21 ods. 2, § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch,\ntak jej práva a právom chránené záujmy nemohli byť dotknuté.\n19. Sťažovateľka s poukazom na generálnu klauzulu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky tvrdila, že zo súdneho prieskumu nesmú byť vylúčené akty týkajúce sa základných práv a\nslobôd. Medzi základné práva patrí právo na súdnu ochranu, ako aj právo na ochranu majetku, pričom\npredmet majetku je potrebné vnímať najširším možným spôsobom. Majetkom podliehajúcim ochrane\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu môžu byť majetky existujúce, majetkové hodnoty, a to vrátane\npohľadávok, u ktorých je možné predpokladať existenciu legitímnej nádeje na ich zhmotnenie. Pod\nochranu čl. 1 Dodatkového protokolu spadajú aj nároky na sociálne dávky a dôchodky, pričom realizácia\nsystému dávok či dôchodkov sa musí realizovať v súlade s čl. 14 Dohovoru, teda zákazom diskriminácie.\n20. Sťažovateľka ďalej namietala, že správny súd prevzal účelový a zavádzajúci argument žalovaného,\npodľa ktorého má byť napadnuté opatrenie preskúmavané až v rámci rozhodovania o nárokoch podľa §\n21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení poukázala na žiadosť\nministra spravodlivosti Viliama Karasa, ktorý požiadal súdnu radu o súhlas so započítaním výkonu inej\nprávnej praxe pre účely § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch sudcovi JUDr. G. G., ktorej bolo\nvyhovené. Uviedla, že predmetné písomnosti nepredložila v konaní pred správnym súdom, keďže v čase\npodania správnej žaloby ani počas súdneho konania o nich nemala vedomosť. Z uvedených písomností\npodľa sťažovateľky vyplýva, že rozhodovanie o započítaní inej právnej praxe sa uskutočňuje aj vo vzťahu\nk aktívnym sudcom ešte pred začatím konania o priznaní nárokov podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona\no sudcoch, pričom takéto rozhodnutie má priamy dopad na ich subjektívne práva, keďže sa automaticky\npremieta do následného procesu priznávania nárokov.\n21. Konštatovala, že ak je účelom správneho súdnictva materiálna ochrana zákonnosti, potom podľa\nsťažovateľky nemožno odmietnuť správnu žalobu len z dôvodu, že jej subjektívne práva neboli priamo\ndotknuté alebo že jej nevznikla ujma, keďže porušenie práva môže existovať aj bez vzniku ujmy.\nZdôraznila, že pre aktívnu legitimáciu na podanie žaloby postačuje len potenciál možného ukrátenia.\n22. Záverom sťažovateľka poukázala na to, že správny súd rozhodol o jej správnej žalobe nezákonne\ntak, že ju po štyroch rokoch odmietol. Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie nie je dostatočne\nodôvodnené, keďže z neho nie sú zrejmé rozhodujúce dôvody, na ktorých je založené. Podľa\nsťažovateľky správny súd vec nesprávne právne posúdil, porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie\na odmietol spravodlivosť.\n23. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnuté uznesenie správneho\nsúdu považuje za vecne správne, zákonné a riadne odôvodnené. Žalovaný tiež uviedol, že pre vec\nsťažovateľky je nepoužiteľný prípad vo veci JUDr. G., nakoľko je zrejmé, že súdna rada súhlasila so\nzapočítaním inej právnej praxe len vo vzťahu k obdobiu výkonu funkcie justičného čakateľa, hoci tento\nžiadal i o započítanie obdobia výkonu advokácie. Sťažovateľka podľa žalovaného nepredniesla žiadne\ndôvody, ktoré by podporovali jej kasačný návrh, a preto navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú\nzamietnuť.\nIV. Posúdenie kasačného súdu\n24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“)\npo zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1\nSSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§\n57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť\nje dôvodná.\n25. Spornou otázkou, k vyriešeniu ktorej bol kasačný súd vyzvaný, bolo, či správny súd postupoval\nzákonne, ak správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol ako neprípustnú, a\nto z dôvodu, že označil napadnuté opatrenie - oznámenie o nezapočítaní inej právnej praxe do času\nvýkonu funkcie sudcu za nespôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu, pretože ním subjektívne\npráva sťažovateľky nie sú a ani nemohli byť priamo dotknuté.\n26. Kasačný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sa už rovnakou právnou otázkou zaoberal vo\nveci sp. zn. 3Svk/30/2024 z 25. marca 2026, pričom v bodoch 22 až 27 skonštatoval nasledovné :\n„22. Správny súd odmietol správnu žalobu sťažovateľky z dôvodu, že smerovala proti takému aktu\norgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho\nsúdnictva. K tomuto záveru správny súd dospel na základe vyhodnotenia, že napadnuté oznámenie\nžalovaného o nezapočítaní inej právnej praxe nie je opatrením, nakoľko sťažovateľkine subjektívne\npráva ním nie sú a ani nemohli byť priamo dotknuté, keďže predstavuje „iba“ podklad pre rozhodovanie\n\no nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. Až\nnásledné rozhodnutie o týchto nárokoch je podľa správneho súdu spôsobilé priamo zasiahnuť do\nsubjektívnych práv fyzickej osoby. Správny súd tento záver zopakoval vo viacerých bodoch napadnutého\nuznesenia (uvedené vyplýva z bodov 56, 57 alebo 59 napadnutého uznesenia správneho súdu)[40 až\n42 napadnutého uznesenia v danej veci - poznámka kasačného súdu].\n23. Predmetné zdôvodnenie odmietnutia žaloby správneho súdu, nie je podľa názoru kasačného súdu\npostačujúce. To, že určitý správny akt (list alebo oznámenie) predstavuje podklad pre následné ďalšie\nrozhodovanie správneho orgánu, ešte automaticky neznamená, že ním nemohlo dôjsť k následku,\nktorý spôsobil účastníkovi konania ujmu na jeho subjektívnych právach. S uvedeným počíta aj samotné\nustanovenie § 7 písm. e) SSP, ktoré vytvorilo dve kategórie, tzv. podkladových rozhodnutí a opatrení;\ntie ktoré správne súdy nepreskúmavajú lebo nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach\núčastníka konania a a contrario, tie ktoré mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach\núčastníka konania, v dôsledku čoho nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu správnymi súdmi.\n24. Správny súd síce uviedol, že akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe môže meniť\nprávne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, len vo vzťahu k nároku podľa\n§ 50 ods. 1 zákona o sudcoch (nárok na preventívnu rehabilitáciu) z dôvodu, že takýto nárok vzniká\nex lege, kasačnému súdu potom ale nie je zrejmý rozdiel v dôsledkoch takéhoto (ne)započítania resp.\nnerozhodnutia o ňom vo vzťahu k nároku podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch (odchodné), keďže aj\nten vzniká ex lege, bez potreby vydania ďalšieho osobitného rozhodnutia alebo opatrenia. Podstatné je,\nže v prípade nároku na preventívnu rehabilitáciu je rozhodujúcim faktorom doba výkonu funkcie sudcu,\nv prípade odchodného je to výška základného platu odvíjajúca sa aj od doby výkonu funkcie sudcu.\nNaviac nemožno založiť rozhodnutie súdu len na skutočnosti, že rozhodnutie o dobe výkonu funkcie\nsudcu v prípade sťažovateľky nie je „potrebné“, nakoľko jej nárok vznikol aj bez tohto rozhodnutia. Pokiaľ\nby sťažovateľka hypoteticky žiadala o započítanie inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu aj\nvo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, žalovaný by v zmysle § 151 ods. 6 zákona\no sudcoch musel uplatniť rovnaký postup, a to vydať sťažovateľke správny akt obsahujúci posúdenie\ndôvodnosti jej žiadosti a záver o dôvodnosti jej požiadavky. Optikou argumentácie správneho súdu by\nvšak už takéto oznámenie predstavovalo priamy dotyk na subjektívnych právach sťažovateľky.\n25. Správny súd uvedený záver bližšie nevysvetlil. Ak aj ďalšia argumentácia správneho súdu smerovala\nk tomu, že v prípade oznámenia o započítaní, resp. nezapočítaní inej právnej praxe na účely nároku\npodľa § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákon o sudcoch je znova „iba“ podkladom pre ďalšie rozhodovanie,\nkasačný súd znova uvádza, záver o podkladovom charaktere správneho aktu nemusí automaticky\nznamenať, že ním nemohlo dôjsť k následku, ktorý by sťažovateľke nespôsobil ujmu na jej subjektívnych\nprávach. Naopak pokiaľ by sa aj kasačný súd priklonil k predmetnej úvahe správneho súdu, že\nide „iba“ o podklad a sťažovateľka má svoje námietky proti oznámeniu žalovaného vzniesť až proti\nrozhodnutiu o samotnom nároku podľa § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákon o sudcoch (čím správny\nsúd pravdepodobne myslel rozhodnutie o priznaní, resp. nepriznaní starobného dôchodku, predčasného\nstarobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa osobitného predpisu), kasačnému súdu\nnie je zrejmé, ako by aj v prípade spochybnenia týchto rozhodnutí v súdnom konaní, bolo možné\ndomáhať sa zmeny rozhodnutia o výške dôchodkovej dávky založenej aj na zohľadnení rozhodnutia\nministra spravodlivosti o nezapočítaní doby do výkonu funkcie sudcu, ktoré v konaní o žiadosti o\nzapočítanie nebolo preskúmané v rámci dostupných opravných prostriedkov. Argumentácia správneho\nsúdu smerujúca k „odkladu“ prieskumu rozhodovania žiadosti podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch\nsa kasačnému súdu javí skôr ako postup smerujúci k denegatio iustitiae, čím by nepochybne došlo k\nporušeniu sťažovateľkinho práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n26. Vyššie uvedenú nedostatočnosť vysvetlenia právnej úvahy správny súd ešte zhoršil v záverečnom\nbode 69 napadnutého uznesenia [v bode 44 napadnutého uznesenia v danej veci - poznámka kasačného\nsúdu], v ktorom uviedol, že pokiaľ by sa aj stotožnil s tvrdením žalobkyne, že napadnuté oznámenie je\nopatrením, stále by musel postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako neprípustnú odmietnuť,\na to ako opatrenie predbežnej povahy [§ 7 písm. e) SSP]. V predmetnom závere tak správny súd vyvodil\nzáver, že ak by aj mohlo ísť o opatrenie predbežnej povahy, toto nemohlo mať za následok ujmu na\nsubjektívnych právach sťažovateľky. V nadväznosti na závery kasačného súdu uvedené v bode 24\ntohto rozhodnutia treba správnemu súdu vytknúť, že svoje závery neoprel o konkrétne argumenty, prečo\nby takéto oznámenie nemohlo spôsobiť sťažovateľke ujmu na jej subjektívnych právach. Správny súd\npochybil v tom, že nedal sťažovateľke aspoň rámcové vysvetlenie ohľadne vyhodnotenia spôsobilosti\npredmetného správneho aktu zasiahnuť do jej subjektívnych práv, ktorej posúdenie bolo v prejednávanej\n\nveci kľúčové na prijatie záveru o jasnom a zrozumiteľnom odôvodnení, ktoré napĺňa obsah ustanovenia\n§ 139 ods. 2 SSP.\n27. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára že napadnuté uznesenie správneho súdu nie\nje dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, neposkytuje relevantné odpovede na podstatné okolnosti\npredmetného prípadu a na relevantné námietky sťažovateľky. Zistené vady uznesenia správneho súdu,\ndosahujú intenzitu porušujúcu právo na spravodlivý proces sťažovateľky [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP],\npričom tieto vady sú dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia, a súčasne v tejto fáze konania bránia\nkasačnému súdu v preskúmaní právnych otázok nastolených sťažovateľkou v kasačnej sťažnosti.“\n27. Kasačný súd tak vo veci sp. zn. 3Svk/30/2024 z 25. marca 2026 zrušil uznesenie správneho súdu\nz dôvodu, že nebolo dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené. Súčasne však kasačný súd v citovanom\nuznesení, konkrétne v bode 25 skonštatoval, že: „Argumentácia správneho súdu smerujúca k „odkladu“\nprieskumu rozhodovania žiadosti podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch sa kasačnému súdu javí skôr\nako postup smerujúci k denegatio iustitiae, čím by nepochybne došlo k porušeniu sťažovateľkinho práva\nna súdnu a inú právnu ochranu v zmysle § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“\n28. So závermi uvedenými v uznesení sp. zn. 3Svk/30/2024 z 25. marca 2026 sa kasačný súd v\ntu posudzovanej veci v podstatnom stotožňuje, pričom niektoré závery kasačného súdu považuje za\npotrebné ešte doplniť svojou vlastnou argumentáciou.\n29. Správny súd napadnuté uznesenie založil primárne na tom, že napadnuté opatrenie je „iba“\npodkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 (odchodné) a § 95 ods. 1 v\nspojení s § 95 ods. 4 (príplatok za výkon funkcie sudcu) zákona o sudcoch a až následné rozhodnutie o\ntýchto nárokoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne (bod 32 napadnutého\nuznesenia), čo znamená, že až následne vydané rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho\nprieskumu. Súčasne ale skonštatoval, že napadnuté opatrenie môže meniť právne postavenie osoby,\nktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch\n(nárok na preventívnu rehabilitáciu), keďže tento nárok vzniká ex lege.\n30. Podľa kasačného súdu však správny súd tento svoj záver nevysvetlil, keď neuviedol, čo pod týmto\npodkladom myslí, konkrétne či ide o skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie, ktorého existenciu\npredpokladá ustanovenie § 27 ods. 1 SSP. Skôr vydané rozhodnutie/opatrenie je totiž rozhodnutím/\nopatrením (i) z ktorého následne vydané rozhodnutie/opatrenie vychádza (napríklad rozhodnutie o\npríplatku podľa § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch), (ii) je pre toto rozhodnutie/\nopatrenie záväzné a (iii) nie je samostatne preskúmateľné správnym súdom. Kasačnému súdu však z\nodôvodnenia napadnutého uznesenia skôr vyplýva, že správny súd mal na mysli pravdepodobne skôr\nvydané opatrenie podľa § 27 ods. 1 SSP. Tomuto zodpovedá opakovane vyslovený záver správneho\nsúdu, že námietky smerujúce proti napadnutému opatreniu môže žalobkyňa uplatniť v rámci prieskumu\nrozhodnutí vydaných podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, pričom by\ntak podľa správneho súdu mohla efektívne urobiť iba v rámci všeobecnej správnej žaloby, predmetom\nktorej by skutočne bolo rozhodnutie o priznaní príplatku podľa § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona\no sudcoch. Kasačný súd súčasne zastáva názor, že v rámci tejto správnej žaloby by sa žalobkyňa\nmohla domáhať zrušenia aj skôr vydaného opatrenia postupom podľa § 191 ods. 3 písm. b) SSP. Týmto\nspôsobom by v podstate bol zabezpečený súdny prieskum opatrenia ministra spravodlivosti vydaného\npodľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch. Relevantnou skutočnosťou však je, ako bude uvedené nižšie,\nže tento režim súdneho prieskumu neplatí pre všetky nároky sudcu v súvislosti s dobou výkonu funkcie\nsudcu, čo v podstate naznačil aj sám správny súd.\n31. Kasačný súd ešte dodáva, že je potrebné rozlišovať medzi skôr vydaným rozhodnutím/opatrením,\nktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha a rozhodnutím/opatrením predbežnej povahy, ktoré\nautomaticky nie je vylúčené zo súdneho prieskumu. Práve vo vzťahu k rozhodnutiu/opatreniu predbežnej\npovahy sa totiž skúma dotyk na subjektívnych právach žalobcu, pričom, pokiaľ je identifikovaný,\ntoto rozhodnutie/opatrenie je samostatným predmetom súdneho prieskumu bez ďalšieho, teda bez\nnásledne vydaného meritórneho rozhodnutia. Rozhodnutím predbežnej povahy je napríklad rozhodnutie\no predbežnom opatrení podľa § 43 Správneho poriadku. Napadnuté opatrenie žalovaného povahu\npredbežného opatrenia nemá, keďže sa ním definitívne deklaruje, či sa iná právna prax do výkonu\nfunkcie sudcu započítava alebo nie.\n32. Relevantnou skutočnosťou podľa kasačného súdu na účely posúdenia, či napadnuté opatrenie\npodlieha alebo nepodlieha súdnemu prieskumu je, že minister spravodlivosti postupom podľa § 151 ods.\n6 zákona o sudcoch vydáva so súhlasom súdnej rady jedno opatrenie o započítaní inej právnej praxe do\nčasu výkonu funkcie sudcu, ktoré sa vzťahuje na všetky nároky, ktoré zákon o sudcoch s dobou výkonu\nfunkcie sudcu spája. To znamená, že sa rovnako vzťahuje na účely nároku na (i) preventívnu rehabilitáciu\n(§ 50 ods. 1); (ii) odchodné (§ 21 ods. 2); (iii) príplatok za výkon funkcie sudcu (§ 95 ods. 1 v spojení\n\ns § 95 ods. 4). Kasačný súd vo svojom uznesení, ktorého časť je citovaná v bode 26 tohto uznesenia,\nkorigoval záver správneho súdu, že v prípade nároku na odchodné podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch\nsa rozhodnutie rovnako ako v prípade preventívnej rehabilitácie nevydáva. To znamená, že tieto nároky\nvznikajú ex lege, a teda súdny prieskum opatrenia ministra spravodlivosti o nezapočítaní inej právnej\npraxe do času výkonu funkcie sudcu v rámci následného rozhodovania o týchto nárokoch neprichádza\ndo úvahy. V takomto prípade, ako to konštatoval aj správny súd, je opatrenie ministra spravodlivosti\npriamo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, keďže má nesporne dopad na subjektívne práva\nkonkrétneho sudcu.\n33. V súvislosti s vyššie uvedeným konštatovaním kasačný súd zastáva názor, ktorým súčasne\ndopĺňa odôvodnenie už citovaného uznesenia kasačného súdu (bod 26 tohto uznesenia), že konkrétne\nrozhodnutie/opatrenie buď súdnemu prieskumu podlieha alebo nepodlieha, pričom dôvody vylúčenia\nzo súdneho prieskumu môžu byť rôzne. Dôvodom okrem iného môže byť, že sa jedná o skôr vydané\nrozhodnutie/opatrenie podľa § 27 SSP alebo ide o predbežné rozhodnutie/opatrenie, ktoré nemá\ndopad do subjektívnych práv žalobcu. Platí však, že opatrenie buď má takú povahu, že zasahuje do\nsubjektívnych práv alebo do subjektívnych práv nezasahuje. Je preto neprípustné, aby to isté opatrenie\nv jednom prípade súdnemu prieskumu podliehalo a v druhom nie. Takáto diskontinuita rozhodovania by\nnarúšala princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania správnych súdov.\n34. Kasačný súd práve s poukazom na uvedené konštatuje, že napadnuté opatrenie je samostatne\nspôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a preto má byť predmetom súdneho prieskumu\nv správnom súdnictve. Pre tento záver kasačného súdu je irelevantné, či sťažovateľka následne\nnapadla rozhodnutie o príplatku vydané podľa § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch,\nkeďže predmetom daného správneho súdneho konania je napadnuté opatrenie žalovaného, ktoré je\nspôsobilým predmetom súdneho prieskumu. V prípade úspechu bude následne na sťažovateľke, aké\nprostriedky nápravy na ochranu svojich práv využije, pokiaľ budú niektoré k dispozícii. To ale kasačný\nsúd ponecháva výlučne na sťažovateľku. V ďalšom konaní tak správny súd meritórne prejedná správnu\nžalobu, vysporiada sa so žalobnými bodmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodní.\n35. V podstate obdobný záver vyslovil aj kasačný súd už v citovanom uznesení (bod 26 tohto uznesenia),\nkeď skonštatoval, že odklad prieskumu rozhodovania podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch sa mu javí\nskôr ako postup smerujúcu k denegatio iustitiae. Tento záver v tu preskúmavanej veci kasačný súd tak\nlen dovysvetlil.\n36. Pokiaľ ide o argumentáciu kasačného súdu vo veci sp. zn. 3Svk/30/2024, tak v tejto veci kasačný\nsúd nevyslovil svoj záväzný právny názor, či napadnuté opatrenie súdnemu prieskumu podlieha alebo\nnepodlieha, pričom ako už bolo uvedené v bode 34 tohto uznesenia, javilo sa mu, že ide skôr o postup\nsmerujúci k denegatio iustitiae. Kasačný súd vo veci sp. zn. 3Svk/30/2024 zrušil napadnuté uznesenie\nsprávneho súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. V tu posudzovanej veci kasačný súd zastáva názor,\nže napadnuté uznesenie správneho súdu síce obsahuje argumenty, ktoré sú nepresné a vzájomne si\nodporujúce, avšak kasačný súd aj napriek tomu identifikoval dôvody, ktoré boli relevantné vo vzťahu\nk záveru správneho súdu o odmietnutí správnej žaloby. Preto nedostatky odôvodnenia napadnutého\nuznesenia doplnil jednak odkazom na citované uznesenie kasačného súdu (bod 26 tohto uznesenia)\na rovnako tiež vlastnou úvahou. Z uvedeného dôvodu kasačný súd v práve posudzovanej veci nemal\nzákonnú povinnosť podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP uznesením predložiť vec veľkému senátu a mohol\nslobodne vysloviť svoj právny názor práve vo vzťahu k otázke, či opatrenie ministra spravodlivosti vydané\npodľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch podlieha alebo nepodlieha súdnemu prieskumu.\nV. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie uznesenia v časti trov\n37. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť\nsťažovateľky bola dôvodná a napadnuté uznesenie správneho súdu tak vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Keďže správny súd žalobu sťažovateľky odmietol\nako neprípustnú, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, kasačný súd postupom podľa § 462\nods. 1 SSP zrušil napadnuté uznesenie správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n38. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať podľa pokynov kasačného súdu vyjadrených v bode\n34 tohto uznesenia, pričom správny súd je viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§\n469 SSP).\n39. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467\nods. 3 SSP).\n40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/267/2020", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "2a1efabe-f954-46d5-a0aa-bed0fada8414:eafaae29-a772-4f26-8cd9-919b6f2a9c7a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1017200129.1", "spisova_znacka": "4Asan/16/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/16/2019 z 4. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-04", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1017200129.1"}], "citovane_v": []}