Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Svk/15/2025 z 26. 5. 2026 Citácia: uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR z 26. mája 2026, sp. zn. 8Svk/15/2025, ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1 Najvyšší správny súd SR | 8Svk/15/2025 | ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1 | 2026-05-26 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: SSP, § 462 ods. 1 SSP, zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, § 21 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., § 95 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., § 95 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., § 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z., § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/32fabea1-b3ef-40b5-be2e-1915cc97eeed Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Najvyšší správny súd SR 8Svk/15/2025 1020201749 26. 05. 2026 JUDr. Anita Filová ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201749.1 Uznesenie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: C.. Y. E., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, bytom N. X, XXX XX Prešov, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného č. 2975/2020/42 z 12. októbra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/267/2020-75 z 28. októbra 2024, takto rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/267/2020-75 z 28. októbra 2024 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žiadosťou z 2. septembra 2020 sa žalobkyňa podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“ alebo „zákon č. 385/2000 Z. z.“) domáhala započítania právnej praxe komerčného právnika v Komore komerčných právnikov, ktorú vykonávala od 18. januára 1994 do 25. júna 2003, ako inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu na účely ustanovení § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch. 2. Vtedajšia ministerka spravodlivosti oznámením č. 2975/2020/42 z 12. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté opatrenie“ alebo „napadnuté oznámenie“) žalobkyni oznámila, že jej nezapočítava inú právnu prax do času výkonu funkcie sudcu z dôvodu, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, kde boli upravené nároky zhodné ako v oblasti justície. II. Konanie pred správnym súdom 3. Žalobkyňa sa správnou žalobou domáhala preskúmania napadnutého opatrenia o nezapočítaní jej inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu na účely nárokov vyplývajúcich z ustanovenia § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch 4. V správnej žalobe žalobkyňa označila napadnuté oznámenie ministerky spravodlivosti ako opatrenie, ktoré bolo vydané s odkazom na § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, avšak s argumentom, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, v ktorej sú zhodne upravené nároky ako v oblasti justície. Uvedené tak podľa nej znamená, že žalovaný svoje oprávnenie založil na dôvodoch podľa § 151 ods. 5 zákona o sudcoch, čo je nielen v gramatickom nesúlade so znením § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, ale aj s jeho účelom. Žalobkyňa mala za to, že vzhľadom na obsah jej žiadosti mala byť preskúmaná ňou namietaná existencia tvrdosti zákona, a to na základe zákonom predvídanej a predpokladanej spolupráce so Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) a následne mal byť vydaný akt reflektujúci predmetné zistenia. Keďže takýto postup zvolený nebol, opatrenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Rovnako sa domáhala zrušenia napadnutého opatrenia aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 5. Žalobkyňa tvrdila, že z obsahu napadnutého opatrenia (vzhľadom na to, že nemá prísne formálnu podobu rozhodnutia) nie je možné zistiť ani dôvody, pre ktoré sa žalovaný nevenoval otázkam, ktorých skúmanie ustanovenie § 151 ods. 6 zákona o sudcoch žalovanému umožňuje skúmať, a na základe ktorých potom už so súhlasom súdnej rady môže vydať pozitívny akt v prospech žiadateľa. Z ustanovenia § 151 ods. 6 zákona o sudcoch vyplýva, že minister spravodlivosti môže, ale nemusí žiadosti na odstránenie tvrdosti zákona vyhovieť, teda rozhodnutie ministra je vydávané na základe voľnej úvahy, ktorá však musí byť riadne zdôvodnená. 6. Mala za to, že v jej prípade boli splnené podmienky pre riadny postup podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch. Tvrdila, že výkon právnej praxe komerčného právnika zodpovedal výkonu praxe advokáta, pričom poukázala na skutočnosť, že po celú dobu výkonu funkcie sudkyne vykonávala túto funkciu na netrestných úsekoch, kde zúročila predchádzajúce skúsenosti. Žalobkyňa argumentovala, že výkon praxe komerčného právnika sa do doby výkonu funkcie sudcu započítaval pre potreby platového zatriedenia podľa § 82 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch. Tvrdosť zákona podľa žalobkyne spočíva v tom, že § 151 ods. 5 zákona o sudcoch umožňuje explicitne započítať do výkonu funkcie sudcu výkon funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon tak vylúčil možnosť započítať aj inú právnickú činnosť u tých sudcov, ktorí sa stali sudcami po účinnosti tohto zákon, t. j. po 1. januári 2001, čo vykazuje znaky diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania. Účel a cieľ zákonodarcu podľa žalobkyne nie je jasný a nevyplýva ani z napadnutého opatrenia. 7. Napadnuté opatrenie ďalej podľa žalobkyne porušuje princíp predvídateľnosti rozhodnutí vyjadrený v § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Tento princíp mal žalovaný podľa žalobkyne porušiť neaplikovaním základných zásad správneho konania a princípov dobrej verejnej správy. Podľa zistení žalobkyne mal žalovaný v minulosti niekoľkokrát započítať inú právnu prax (napr. aj prax advokáta) podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch. Na podporu svojich tvrdení poukázala na uznesenie súdnej rady č. 356 z 10. novembra 2014, ktorým bol daný súhlas so započítaním inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu JUDr. D. A., sudcu Krajského súdu v Prešove, čas výkonu funkcie prokurátora a 2/3 času výkonu funkcie advokáta pre účely ustanovenia § 21 ods. 2, § 50 ods. 1 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch. 8. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako neprípustnú odmietnuť alebo ako nedôvodnú zamietnuť, keďže napadnutým opatrením nedošlo k zásahu do subjektívnych práv žalobkyne. Napadnuté opatrenie samo osebe žiadnym spôsobom nemenilo postavenie žalobkyne. Žalovaný nespochybňoval, že otázka počtu rokov výkonu funkcie sudcu je rozhodujúca aj pre aplikáciu § 21 ods. 2 alebo § 95 zákona o sudcoch (ako na to poukázala aj žalobkyňa), avšak vo všetkých týchto prípadoch dochádzalo k osobitnému procesu - konaniu, ktorého výsledkom bolo samostatné rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené, kým nedošlo k posúdeniu nárokov žalobkyne v zmysle týchto osobitných ustanovení zákona o sudcoch, nemohlo dôjsť ani k zásahu do subjektívnych práv žalobkyne, ktorých ochrany by sa mohla domáhať všeobecnou správnou žalobou. Žalovaný tiež poznamenal, že na odstránenie tvrdosti zákona postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch neexistuje právny nárok, a že nie je možné vnímať tvrdosť zákona v tom smere, že pri odchode z funkcie sudcu nie je vyplatené odchodné v maximálnej výške, resp. že nie je vyplácaný príplatok za výkon funkcie sudcu výpočtovo viazaný na maximálny počet 35 rokov. Skutočnosť, že zákonodarca umožnil ministrovi spravodlivosti započítať inú právnu prax, žalovaný vnímal ako možnosť reagovať na konkrétnu špecifickú situáciu, t. j. prijať vo výnimočnom prípade individuálne riešenie a odstrániť skrivodlivosť, ktorá by nevydaním takéhoto rozhodnutia vznikla. 9. Vo vzťahu k prípadu JUDr. D. A., na ktorý sa odvolávala žalobkyňa, žalovaný uviedol, že síce súhlas súdnej rady bol udelený aj v smere započítania pomernej časti praxe advokáta, minister spravodlivosti však započítal menovanému len pôsobenie vo funkcii prokurátora; pôsobenie vo funkcii advokáta započítané nebolo. 10. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. BA-6S/267/2020-75 z 28. októbra 2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) správnu žalobu ako neprípustnú odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP. 11. Na úvod správny súd uviedol, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. Preto pokiaľ žalobkyňa v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd sám určí žalovaného a s takto určeným žalovaným aj koná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/16/2019 z 5. mája 2020, bod 27). S poukazom na uvedené označil za žalovaného Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (žalobkyňa ako žalovanú označila ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky). 12. V odôvodnení správny súd uviedol, že hoci napadnuté oznámenie je nepochybne aktom orgánu verejnej správy, keďže ho vydala ministerka spravodlivosti v rámci výkonu jej pôsobnosti v oblasti verejnej správy, táto skutočnosť ešte nepostačuje na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté oznámenie je opatrením. Na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté oznámenie je opatrením, by muselo byť vydané v administratívnom konaní a zároveň by ním museli alebo aspoň mohli byť priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne. Pokiaľ niektorá (ktorákoľvek) z týchto kumulatívnych podmienok nebola splnená, potom napadnuté oznámenie nie je opatrením. Správny súd sa tak v ďalšom zameral na dopad napadnutého oznámenia na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne. 13. V kontexte vyššie uvedeného považoval za rozhodujúce, že samotným aktom ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe sa právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, nijako nemení. Akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 (odchodné) a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 (výplata dôchodku) zákona o sudcoch. Až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv fyzickej osoby. Žalobkyňa tak má možnosť v rámci žaloby smerujúcej proti rozhodnutiam o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch vzniesť aj námietky smerujúce proti aktu, ktorým ministerka spravodlivosti postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch vybavila žiadosť žalobkyne o započítanie inej právnej praxe. 14. Správny súd tiež skonštatoval, že samotný akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe môže meniť právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, len vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákon o sudcoch (nárok na preventívnu rehabilitáciu), keďže nárok podľa tejto právnej normy vzniká ex lege, t. j. bez potreby vydania ďalšieho osobitného rozhodnutia alebo opatrenia, pri kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to dosiahnutia zákonom stanoveného veku sudcu v príslušnom kalendárnom roku a výkonu funkcie sudcu po zákonom stanovenú minimálnu dobu. Len v tomto prípade je preto akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákon o sudcoch spôsobilým priamo zasiahnuť do subjektívnych práv osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe. 15. Z uvedeného je podľa správneho súdu zrejmé, že napadnutým oznámením nie sú a ani nemohli byť subjektívne práva žalobkyne priamo dotknuté. Napadnuté oznámenie tak nie je opatrením, keďže nespĺňa jeden z definičných znakov opatrenia (atribút „priamosti“). Správny súd uviedol, že v dôsledku tohto zistenia potom už bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či napadnuté oznámenie (ne)bolo vydané v administratívnom konaní. Pre úplnosť správny súd dodal, že napadnuté oznámenie nie je ani iným zásahom orgánu verejnej správy a nie je ani rozhodnutím orgánu verejnej správy, keďže aj keby ministerka spravodlivosti vyhovela žiadosti žalobkyne o započítanie inej právnej praxe, príslušným aktom by nezakladala, nemenila ani nerušila a ani nedeklarovala práva, právom chránené záujmy ani povinnosti žalobkyne a tieto by aktom ministerky spravodlivosti ani neboli priamo dotknuté. Preto správny súd uzavrel, že žaloba smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Z uvedeného dôvodu sa preto správny súd nezaoberal (a ani sa nemohol zaoberať) námietkami smerujúcimi k nezákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého oznámenia, k nepreskúmateľnosti napadnutého oznámenia a k jeho vecnej nesprávnosti. Pre úplnosť dodal, že aj pokiaľ by sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že napadnuté oznámenie je opatrením, stále by musel postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako neprípustnú odmietnuť, a to ako opatrenie predbežnej povahy [§ 7 písm. e) SSP]. Aj v takom prípade by totiž platilo, že napadnuté oznámenie je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, a že až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne. III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 16. Proti napadnutému uzneseniu podala žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Navrhla, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. Sťažovateľka namietala, že boli splnené podmienky na súdny prieskum napadnutého oznámenia žalovaného, keďže išlo o akt orgánu verejnej správy, pričom tento akt mal priamy dosah na jej status. Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľky správny súd pochybil, keď na účely svojho rozhodnutia aplikoval § 7 písm. e) SSP. Napadnuté oznámenie podľa jej názoru nie je ani opatrením predbežnej povahy, keďže nemalo dočasný charakter a v čase jeho vydania neprebiehalo žiadne administratívne konanie o priznaní nárokov. Ak by ale predsa len išlo o opatrenie predbežnej povahy, sťažovateľka namietala, že napadnuté opatrenie nespĺňa ani definíciu procesného či poriadkového rozhodnutia alebo opatrenia. 18. Rovnako sa podľa sťažovateľky nemožno stotožniť so záverom správneho súdu, že pokiaľ nedošlo k posúdeniu výšky nárokov podľa § 21 ods. 2, § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, tak jej práva a právom chránené záujmy nemohli byť dotknuté. 19. Sťažovateľka s poukazom na generálnu klauzulu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tvrdila, že zo súdneho prieskumu nesmú byť vylúčené akty týkajúce sa základných práv a slobôd. Medzi základné práva patrí právo na súdnu ochranu, ako aj právo na ochranu majetku, pričom predmet majetku je potrebné vnímať najširším možným spôsobom. Majetkom podliehajúcim ochrane podľa čl. 1 Dodatkového protokolu môžu byť majetky existujúce, majetkové hodnoty, a to vrátane pohľadávok, u ktorých je možné predpokladať existenciu legitímnej nádeje na ich zhmotnenie. Pod ochranu čl. 1 Dodatkového protokolu spadajú aj nároky na sociálne dávky a dôchodky, pričom realizácia systému dávok či dôchodkov sa musí realizovať v súlade s čl. 14 Dohovoru, teda zákazom diskriminácie. 20. Sťažovateľka ďalej namietala, že správny súd prevzal účelový a zavádzajúci argument žalovaného, podľa ktorého má byť napadnuté opatrenie preskúmavané až v rámci rozhodovania o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení poukázala na žiadosť ministra spravodlivosti Viliama Karasa, ktorý požiadal súdnu radu o súhlas so započítaním výkonu inej právnej praxe pre účely § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch sudcovi JUDr. G. G., ktorej bolo vyhovené. Uviedla, že predmetné písomnosti nepredložila v konaní pred správnym súdom, keďže v čase podania správnej žaloby ani počas súdneho konania o nich nemala vedomosť. Z uvedených písomností podľa sťažovateľky vyplýva, že rozhodovanie o započítaní inej právnej praxe sa uskutočňuje aj vo vzťahu k aktívnym sudcom ešte pred začatím konania o priznaní nárokov podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, pričom takéto rozhodnutie má priamy dopad na ich subjektívne práva, keďže sa automaticky premieta do následného procesu priznávania nárokov. 21. Konštatovala, že ak je účelom správneho súdnictva materiálna ochrana zákonnosti, potom podľa sťažovateľky nemožno odmietnuť správnu žalobu len z dôvodu, že jej subjektívne práva neboli priamo dotknuté alebo že jej nevznikla ujma, keďže porušenie práva môže existovať aj bez vzniku ujmy. Zdôraznila, že pre aktívnu legitimáciu na podanie žaloby postačuje len potenciál možného ukrátenia. 22. Záverom sťažovateľka poukázala na to, že správny súd rozhodol o jej správnej žalobe nezákonne tak, že ju po štyroch rokoch odmietol. Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené, keďže z neho nie sú zrejmé rozhodujúce dôvody, na ktorých je založené. Podľa sťažovateľky správny súd vec nesprávne právne posúdil, porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie a odmietol spravodlivosť. 23. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnuté uznesenie správneho súdu považuje za vecne správne, zákonné a riadne odôvodnené. Žalovaný tiež uviedol, že pre vec sťažovateľky je nepoužiteľný prípad vo veci JUDr. G., nakoľko je zrejmé, že súdna rada súhlasila so započítaním inej právnej praxe len vo vzťahu k obdobiu výkonu funkcie justičného čakateľa, hoci tento žiadal i o započítanie obdobia výkonu advokácie. Sťažovateľka podľa žalovaného nepredniesla žiadne dôvody, ktoré by podporovali jej kasačný návrh, a preto navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Posúdenie kasačného súdu 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 25. Spornou otázkou, k vyriešeniu ktorej bol kasačný súd vyzvaný, bolo, či správny súd postupoval zákonne, ak správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol ako neprípustnú, a to z dôvodu, že označil napadnuté opatrenie - oznámenie o nezapočítaní inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu za nespôsobilé byť predmetom súdneho prieskumu, pretože ním subjektívne práva sťažovateľky nie sú a ani nemohli byť priamo dotknuté. 26. Kasačný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sa už rovnakou právnou otázkou zaoberal vo veci sp. zn. 3Svk/30/2024 z 25. marca 2026, pričom v bodoch 22 až 27 skonštatoval nasledovné : „22. Správny súd odmietol správnu žalobu sťažovateľky z dôvodu, že smerovala proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. K tomuto záveru správny súd dospel na základe vyhodnotenia, že napadnuté oznámenie žalovaného o nezapočítaní inej právnej praxe nie je opatrením, nakoľko sťažovateľkine subjektívne práva ním nie sú a ani nemohli byť priamo dotknuté, keďže predstavuje „iba“ podklad pre rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. Až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je podľa správneho súdu spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv fyzickej osoby. Správny súd tento záver zopakoval vo viacerých bodoch napadnutého uznesenia (uvedené vyplýva z bodov 56, 57 alebo 59 napadnutého uznesenia správneho súdu)[40 až 42 napadnutého uznesenia v danej veci - poznámka kasačného súdu]. 23. Predmetné zdôvodnenie odmietnutia žaloby správneho súdu, nie je podľa názoru kasačného súdu postačujúce. To, že určitý správny akt (list alebo oznámenie) predstavuje podklad pre následné ďalšie rozhodovanie správneho orgánu, ešte automaticky neznamená, že ním nemohlo dôjsť k následku, ktorý spôsobil účastníkovi konania ujmu na jeho subjektívnych právach. S uvedeným počíta aj samotné ustanovenie § 7 písm. e) SSP, ktoré vytvorilo dve kategórie, tzv. podkladových rozhodnutí a opatrení; tie ktoré správne súdy nepreskúmavajú lebo nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania a a contrario, tie ktoré mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania, v dôsledku čoho nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu správnymi súdmi. 24. Správny súd síce uviedol, že akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe môže meniť právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, len vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch (nárok na preventívnu rehabilitáciu) z dôvodu, že takýto nárok vzniká ex lege, kasačnému súdu potom ale nie je zrejmý rozdiel v dôsledkoch takéhoto (ne)započítania resp. nerozhodnutia o ňom vo vzťahu k nároku podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch (odchodné), keďže aj ten vzniká ex lege, bez potreby vydania ďalšieho osobitného rozhodnutia alebo opatrenia. Podstatné je, že v prípade nároku na preventívnu rehabilitáciu je rozhodujúcim faktorom doba výkonu funkcie sudcu, v prípade odchodného je to výška základného platu odvíjajúca sa aj od doby výkonu funkcie sudcu. Naviac nemožno založiť rozhodnutie súdu len na skutočnosti, že rozhodnutie o dobe výkonu funkcie sudcu v prípade sťažovateľky nie je „potrebné“, nakoľko jej nárok vznikol aj bez tohto rozhodnutia. Pokiaľ by sťažovateľka hypoteticky žiadala o započítanie inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu aj vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, žalovaný by v zmysle § 151 ods. 6 zákona o sudcoch musel uplatniť rovnaký postup, a to vydať sťažovateľke správny akt obsahujúci posúdenie dôvodnosti jej žiadosti a záver o dôvodnosti jej požiadavky. Optikou argumentácie správneho súdu by však už takéto oznámenie predstavovalo priamy dotyk na subjektívnych právach sťažovateľky. 25. Správny súd uvedený záver bližšie nevysvetlil. Ak aj ďalšia argumentácia správneho súdu smerovala k tomu, že v prípade oznámenia o započítaní, resp. nezapočítaní inej právnej praxe na účely nároku podľa § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákon o sudcoch je znova „iba“ podkladom pre ďalšie rozhodovanie, kasačný súd znova uvádza, záver o podkladovom charaktere správneho aktu nemusí automaticky znamenať, že ním nemohlo dôjsť k následku, ktorý by sťažovateľke nespôsobil ujmu na jej subjektívnych právach. Naopak pokiaľ by sa aj kasačný súd priklonil k predmetnej úvahe správneho súdu, že ide „iba“ o podklad a sťažovateľka má svoje námietky proti oznámeniu žalovaného vzniesť až proti rozhodnutiu o samotnom nároku podľa § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákon o sudcoch (čím správny súd pravdepodobne myslel rozhodnutie o priznaní, resp. nepriznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa osobitného predpisu), kasačnému súdu nie je zrejmé, ako by aj v prípade spochybnenia týchto rozhodnutí v súdnom konaní, bolo možné domáhať sa zmeny rozhodnutia o výške dôchodkovej dávky založenej aj na zohľadnení rozhodnutia ministra spravodlivosti o nezapočítaní doby do výkonu funkcie sudcu, ktoré v konaní o žiadosti o započítanie nebolo preskúmané v rámci dostupných opravných prostriedkov. Argumentácia správneho súdu smerujúca k „odkladu“ prieskumu rozhodovania žiadosti podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch sa kasačnému súdu javí skôr ako postup smerujúci k denegatio iustitiae, čím by nepochybne došlo k porušeniu sťažovateľkinho práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 26. Vyššie uvedenú nedostatočnosť vysvetlenia právnej úvahy správny súd ešte zhoršil v záverečnom bode 69 napadnutého uznesenia [v bode 44 napadnutého uznesenia v danej veci - poznámka kasačného súdu], v ktorom uviedol, že pokiaľ by sa aj stotožnil s tvrdením žalobkyne, že napadnuté oznámenie je opatrením, stále by musel postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako neprípustnú odmietnuť, a to ako opatrenie predbežnej povahy [§ 7 písm. e) SSP]. V predmetnom závere tak správny súd vyvodil záver, že ak by aj mohlo ísť o opatrenie predbežnej povahy, toto nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky. V nadväznosti na závery kasačného súdu uvedené v bode 24 tohto rozhodnutia treba správnemu súdu vytknúť, že svoje závery neoprel o konkrétne argumenty, prečo by takéto oznámenie nemohlo spôsobiť sťažovateľke ujmu na jej subjektívnych právach. Správny súd pochybil v tom, že nedal sťažovateľke aspoň rámcové vysvetlenie ohľadne vyhodnotenia spôsobilosti predmetného správneho aktu zasiahnuť do jej subjektívnych práv, ktorej posúdenie bolo v prejednávanej veci kľúčové na prijatie záveru o jasnom a zrozumiteľnom odôvodnení, ktoré napĺňa obsah ustanovenia § 139 ods. 2 SSP. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára že napadnuté uznesenie správneho súdu nie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, neposkytuje relevantné odpovede na podstatné okolnosti predmetného prípadu a na relevantné námietky sťažovateľky. Zistené vady uznesenia správneho súdu, dosahujú intenzitu porušujúcu právo na spravodlivý proces sťažovateľky [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP], pričom tieto vady sú dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia, a súčasne v tejto fáze konania bránia kasačnému súdu v preskúmaní právnych otázok nastolených sťažovateľkou v kasačnej sťažnosti.“ 27. Kasačný súd tak vo veci sp. zn. 3Svk/30/2024 z 25. marca 2026 zrušil uznesenie správneho súdu z dôvodu, že nebolo dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené. Súčasne však kasačný súd v citovanom uznesení, konkrétne v bode 25 skonštatoval, že: „Argumentácia správneho súdu smerujúca k „odkladu“ prieskumu rozhodovania žiadosti podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch sa kasačnému súdu javí skôr ako postup smerujúci k denegatio iustitiae, čím by nepochybne došlo k porušeniu sťažovateľkinho práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“ 28. So závermi uvedenými v uznesení sp. zn. 3Svk/30/2024 z 25. marca 2026 sa kasačný súd v tu posudzovanej veci v podstatnom stotožňuje, pričom niektoré závery kasačného súdu považuje za potrebné ešte doplniť svojou vlastnou argumentáciou. 29. Správny súd napadnuté uznesenie založil primárne na tom, že napadnuté opatrenie je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 (odchodné) a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 (príplatok za výkon funkcie sudcu) zákona o sudcoch a až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne (bod 32 napadnutého uznesenia), čo znamená, že až následne vydané rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Súčasne ale skonštatoval, že napadnuté opatrenie môže meniť právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch (nárok na preventívnu rehabilitáciu), keďže tento nárok vzniká ex lege. 30. Podľa kasačného súdu však správny súd tento svoj záver nevysvetlil, keď neuviedol, čo pod týmto podkladom myslí, konkrétne či ide o skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie, ktorého existenciu predpokladá ustanovenie § 27 ods. 1 SSP. Skôr vydané rozhodnutie/opatrenie je totiž rozhodnutím/ opatrením (i) z ktorého následne vydané rozhodnutie/opatrenie vychádza (napríklad rozhodnutie o príplatku podľa § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch), (ii) je pre toto rozhodnutie/ opatrenie záväzné a (iii) nie je samostatne preskúmateľné správnym súdom. Kasačnému súdu však z odôvodnenia napadnutého uznesenia skôr vyplýva, že správny súd mal na mysli pravdepodobne skôr vydané opatrenie podľa § 27 ods. 1 SSP. Tomuto zodpovedá opakovane vyslovený záver správneho súdu, že námietky smerujúce proti napadnutému opatreniu môže žalobkyňa uplatniť v rámci prieskumu rozhodnutí vydaných podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, pričom by tak podľa správneho súdu mohla efektívne urobiť iba v rámci všeobecnej správnej žaloby, predmetom ktorej by skutočne bolo rozhodnutie o priznaní príplatku podľa § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch. Kasačný súd súčasne zastáva názor, že v rámci tejto správnej žaloby by sa žalobkyňa mohla domáhať zrušenia aj skôr vydaného opatrenia postupom podľa § 191 ods. 3 písm. b) SSP. Týmto spôsobom by v podstate bol zabezpečený súdny prieskum opatrenia ministra spravodlivosti vydaného podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch. Relevantnou skutočnosťou však je, ako bude uvedené nižšie, že tento režim súdneho prieskumu neplatí pre všetky nároky sudcu v súvislosti s dobou výkonu funkcie sudcu, čo v podstate naznačil aj sám správny súd. 31. Kasačný súd ešte dodáva, že je potrebné rozlišovať medzi skôr vydaným rozhodnutím/opatrením, ktoré samostatne súdnemu prieskumu nepodlieha a rozhodnutím/opatrením predbežnej povahy, ktoré automaticky nie je vylúčené zo súdneho prieskumu. Práve vo vzťahu k rozhodnutiu/opatreniu predbežnej povahy sa totiž skúma dotyk na subjektívnych právach žalobcu, pričom, pokiaľ je identifikovaný, toto rozhodnutie/opatrenie je samostatným predmetom súdneho prieskumu bez ďalšieho, teda bez následne vydaného meritórneho rozhodnutia. Rozhodnutím predbežnej povahy je napríklad rozhodnutie o predbežnom opatrení podľa § 43 Správneho poriadku. Napadnuté opatrenie žalovaného povahu predbežného opatrenia nemá, keďže sa ním definitívne deklaruje, či sa iná právna prax do výkonu funkcie sudcu započítava alebo nie. 32. Relevantnou skutočnosťou podľa kasačného súdu na účely posúdenia, či napadnuté opatrenie podlieha alebo nepodlieha súdnemu prieskumu je, že minister spravodlivosti postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch vydáva so súhlasom súdnej rady jedno opatrenie o započítaní inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu, ktoré sa vzťahuje na všetky nároky, ktoré zákon o sudcoch s dobou výkonu funkcie sudcu spája. To znamená, že sa rovnako vzťahuje na účely nároku na (i) preventívnu rehabilitáciu (§ 50 ods. 1); (ii) odchodné (§ 21 ods. 2); (iii) príplatok za výkon funkcie sudcu (§ 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4). Kasačný súd vo svojom uznesení, ktorého časť je citovaná v bode 26 tohto uznesenia, korigoval záver správneho súdu, že v prípade nároku na odchodné podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch sa rozhodnutie rovnako ako v prípade preventívnej rehabilitácie nevydáva. To znamená, že tieto nároky vznikajú ex lege, a teda súdny prieskum opatrenia ministra spravodlivosti o nezapočítaní inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu v rámci následného rozhodovania o týchto nárokoch neprichádza do úvahy. V takomto prípade, ako to konštatoval aj správny súd, je opatrenie ministra spravodlivosti priamo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, keďže má nesporne dopad na subjektívne práva konkrétneho sudcu. 33. V súvislosti s vyššie uvedeným konštatovaním kasačný súd zastáva názor, ktorým súčasne dopĺňa odôvodnenie už citovaného uznesenia kasačného súdu (bod 26 tohto uznesenia), že konkrétne rozhodnutie/opatrenie buď súdnemu prieskumu podlieha alebo nepodlieha, pričom dôvody vylúčenia zo súdneho prieskumu môžu byť rôzne. Dôvodom okrem iného môže byť, že sa jedná o skôr vydané rozhodnutie/opatrenie podľa § 27 SSP alebo ide o predbežné rozhodnutie/opatrenie, ktoré nemá dopad do subjektívnych práv žalobcu. Platí však, že opatrenie buď má takú povahu, že zasahuje do subjektívnych práv alebo do subjektívnych práv nezasahuje. Je preto neprípustné, aby to isté opatrenie v jednom prípade súdnemu prieskumu podliehalo a v druhom nie. Takáto diskontinuita rozhodovania by narúšala princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania správnych súdov. 34. Kasačný súd práve s poukazom na uvedené konštatuje, že napadnuté opatrenie je samostatne spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a preto má byť predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Pre tento záver kasačného súdu je irelevantné, či sťažovateľka následne napadla rozhodnutie o príplatku vydané podľa § 95 ods. 1 v spojení s § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, keďže predmetom daného správneho súdneho konania je napadnuté opatrenie žalovaného, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. V prípade úspechu bude následne na sťažovateľke, aké prostriedky nápravy na ochranu svojich práv využije, pokiaľ budú niektoré k dispozícii. To ale kasačný súd ponecháva výlučne na sťažovateľku. V ďalšom konaní tak správny súd meritórne prejedná správnu žalobu, vysporiada sa so žalobnými bodmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodní. 35. V podstate obdobný záver vyslovil aj kasačný súd už v citovanom uznesení (bod 26 tohto uznesenia), keď skonštatoval, že odklad prieskumu rozhodovania podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch sa mu javí skôr ako postup smerujúcu k denegatio iustitiae. Tento záver v tu preskúmavanej veci kasačný súd tak len dovysvetlil. 36. Pokiaľ ide o argumentáciu kasačného súdu vo veci sp. zn. 3Svk/30/2024, tak v tejto veci kasačný súd nevyslovil svoj záväzný právny názor, či napadnuté opatrenie súdnemu prieskumu podlieha alebo nepodlieha, pričom ako už bolo uvedené v bode 34 tohto uznesenia, javilo sa mu, že ide skôr o postup smerujúci k denegatio iustitiae. Kasačný súd vo veci sp. zn. 3Svk/30/2024 zrušil napadnuté uznesenie správneho súdu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. V tu posudzovanej veci kasačný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie správneho súdu síce obsahuje argumenty, ktoré sú nepresné a vzájomne si odporujúce, avšak kasačný súd aj napriek tomu identifikoval dôvody, ktoré boli relevantné vo vzťahu k záveru správneho súdu o odmietnutí správnej žaloby. Preto nedostatky odôvodnenia napadnutého uznesenia doplnil jednak odkazom na citované uznesenie kasačného súdu (bod 26 tohto uznesenia) a rovnako tiež vlastnou úvahou. Z uvedeného dôvodu kasačný súd v práve posudzovanej veci nemal zákonnú povinnosť podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP uznesením predložiť vec veľkému senátu a mohol slobodne vysloviť svoj právny názor práve vo vzťahu k otázke, či opatrenie ministra spravodlivosti vydané podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch podlieha alebo nepodlieha súdnemu prieskumu. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie uznesenia v časti trov 37. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola dôvodná a napadnuté uznesenie správneho súdu tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Keďže správny súd žalobu sťažovateľky odmietol ako neprípustnú, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnuté uznesenie správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 38. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať podľa pokynov kasačného súdu vyjadrených v bode 34 tohto uznesenia, pričom správny súd je viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 39. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.