{"guid": "e74c351e-cce0-44ed-ac1e-1294bed48694:71abc36b-a904-4a9a-a622-a8e678181a80", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6124352183.2", "spisova_znacka": "10C/13/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10C/13/2024 z 6. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 6. mája 2025, sp. zn. 10C/13/2024, ECLI:SK:OSBB:2025:6124352183.2", "identifikacne_cislo": "6124352183", "sud": {"guid": "sud_139", "nazov": "Okresný súd Banská Bystrica", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Pavel Rohárik", "sudca_id": 2974, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-pavel-roharik-2974", "datum_vydania": "2025-05-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "17Co/99/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "8e37042f-aa45-4e7a-a9e6-f8a44d7c69c6:5a0da2ac-10b2-4dd9-92d5-35f3d2955a8a", "datum": "2026-03-31", "vztah": "zmenene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-363", "nazov": "§ 363 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-363", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-363"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-364", "nazov": "§ 364 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-364", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-364"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-125", "nazov": "§ 125 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-363", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-364", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/71abc36b-a904-4a9a-a622-a8e678181a80", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6124352183.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBB:2025:6124352183.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBB:2025:6124352183.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Banská Bystrica\n10C/13/2024\n6124352183\n06. 05. 2025\nJUDr. Pavel Rohárik\nECLI:SK:OSBB:2025:6124352183.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n10C/13/2024\nOkresný súd Banská Bystrica rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom vo veci žalobcu A. B.,\nC. XX. A. XXXX, XXX XX D., D. XXX, zastúpeného\nJUDr. Andreou Stupárovou, advokátkou, 962 31 Veľká Lúka, Novomeského 1266/25, IČO: 50 224 620,\nproti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, 812\n72 Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.404,64 Eur, takto\nrozhodol:\n10C/13/2024\nI. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 6.404,64 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia.\nII. Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od\nprávoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.\nodôvodnenie:\n10C/13/2024\n1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 30. júla 2024 žiada uložiť žalovanej uhradiť mu sumu 6.404,64\nEur titulom náhrady škody spôsobenej porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES\nzo dňa 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“),\ntak, že táto nebola implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, čím\nžalovaná ako členský štát Európskej únie porušila úniové právo. Uplatňuje i náhradu trov konania.\n2. Žalobca uvádza, že od 1. októbra 2014 je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej len\n„HaZZ“) s miestom výkonu služobnej činnosti na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru\nv Banskej Bystrici, na Hasičskej stanici v Banskej Bystrici. Štátnu službu vykonáva v služobnom pomere\nv súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“) v služobnej hodnosti práporčík a funkcií hasič - záchranár.\n3. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu žalobca odôvodňuje poukazom na judikatúru Súdneho dvora\nEurópskej únie, podľa ktorej má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý\nnedodržiava právne predpisy Únie (napr. vec E., veci C-6/90 a C-9/90,C-429/09). Argumentuje\ni rozhodnutím Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25. novembra 2010 vo veci Günter Fuß s tým, že článok\n6. písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorý má priamy účinok, lebo priznáva jednotlivcovi právo, ktoré môže\n\npriamo uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi. Pasívne vecne legitimovanou je podľa žalobcu Slovenská\nrepublika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo\nvnútra“) , do pôsobnosti ktorého spadá aj HaZZ (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a\nčinnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Ministerstvo vnútra je súčasne garantom právnej\núpravy vymedzenej v zákone č. 315/2001 Z. z., a teda aj garantom riadnej transpozície Smernice\n2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.\n4. Žalobca tvrdí, že škoda mu vznikla nesprávnym implementovaním Smernice 2003/88/ES do právneho\nporiadku Slovenskej republiky, t. j. porušením úniového práva, následkom čoho vykonával prácu nad\nzákonom povolený limit pracovnej doby. Uvádza, že služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je\nrozvrhnutý nerovnomerne a jeho pracovná zmena sa skladá z vykonávania štátnej služby, po ktorej\nnasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zák. č. 315//2001 Z.z.) - inak označená\nako ,,určená služobná pohotovosť“. Okrem toho mu býva nariadená aj „nariadená pracovná pohotovosť“,\nt.j. služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času, mimo bežnej služobnej zmeny. Táto\npohotovosť nie je vopred plánovaná (napr. v prípade náhle vzniknutej situácie vyžadujúcej si zásah\nviac hasičov ako tých, ktorí práve vykonávajú určenú služobnú pohotovosť v rámci svojej služobnej\nzmeny, ako aj v prípade náhlej indispozície niektorého z hasičov, ktorí mali naplánovanú určenú služobnú\npohotovosť, atď.). Ani jedna z pohotovostí sa podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nezapočítava do služobného\nčasu hasiča. Služobnú pohotovosť pritom žalobca vykonáva tak, že musí byť prítomný na hasičskej\nstanici v Banskej Bystrici, bez možnosti jej opustenia a to buď tak, že je pripravený na výkon práce, t.j.\nčaká na výkon práce (neaktívna časť pracovnej pohotovosti), alebo tak, že aktívne vykonáva služobnú\npohotovosť (vykonáva zásah) a vtedy sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas.\n5. Žalobca uvádza, že jeho pracovná zmena bola do 31. decembra 2021 rozvrhnutá na 17 hodín výkonu\nslužby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (v čase od 22:30 hod. do 05:30 hod.) a od 1. januára\n2022 je jeho pracovná zmena rozvrhnutá na 16 hodín výkonu služby a\n8 hodín služobnej pohotovosti (v čase od 22:00 hod. – do 06:00 hod.). V rámci jednej pracovnej zmeny\nako hasič strávi na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Pri zaradení do troch pracovných zmien\n(čata A, B, C) žalobca každý tretí deň odpracuje zmenu v trvaní 24 hodín a 2 dni má voľno. Medzi\nzmenami absolvuje výcviky, školenia a rekondičné pobyty. Za týždeň odpracuje 2 alebo 3 zmeny, t. j. 48\nalebo 72 hodín, a za mesiac 10 - 11 zmien,\nt. j. 240 - 264 hodín. Stáva sa, že odslúži aj viac hodín, lebo hasičský zásah, na ktorom sa zúčastňuje,\nmôže trvať aj niekoľko hodín a absolvuje ho až do konca. V žalovanom období od 1. júla 2021 do 30.\njúna 2024 (rozhodné obdobie) len v rámci určenej pohotovosti priamo nadväzujúcej ma výkon zmenovej\nslužby odpracoval v roku 2021 - 284,01 hodín, v roku 2022 - 715,74 hodín, v roku 2023 - 737,92\nhodín a v roku 2024 - 383,76 hodín, čo spolu predstavuje 2.121,40 hodín. Tieto hodiny mu neboli podľa\nzákona 315/2001 Z.z. započítané do služobného času, čo je v priamom rozpore s článkom 2 ods. 1.,\nods. 2 a článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, podľa ktorých priemerný pracovný týždenný čas 48\nhodín nesmie byť prekročený, pričom pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník vykonáva\nčinnosť podľa pokynov zamestnávateľa. Služobná pohotovosť tak má byť súčasťou pracovného času,\nčo podľa slovenskej vnútroštátnej úpravy neplatí.\n6. Žalovaná argumentuje , že Smernica 2003/88/ES je normou komunitárneho práva, ktorú je Slovenská\nrepublika ako členský štát Európskej únie povinná dodržiavať, pričom prednosť komunitárneho práva\npred právom vnútroštátnym je základnou zásadou komunitárneho práva. S poukazom na uvedený\nrozpor v znení zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore a Smernice 2003/88/ES\nv nezapočítaní služobnej pohotovosti do služobného času má žalobca za to, že nedošlo k správnej\ntranspozícii Smernice 2003/88/ES, hoci v prílohách k zákonu je uvedená v zozname preberaných právne\nzáväzných aktov Európskej únie. Na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho\núčinku je založená zodpovednosť členského štátu, pričom osoby, ktoré sú týmto konaním poškodené\nsa môžu voči členskému štátu domáhať spôsobenej škody. Zodpovednosť členského štátu v prípade\nporušenia komunitného práva je pritom absolútna a objektívna. Členský štát sa jej nemôže za žiadnych\nokolnosti zbaviť, ani sa z nej vyviniť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu\nspôsobil. Zo znenia Smernice 2003/88/ES jednoznačne vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti\nhasiča je súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Tieto závery sú zrejmé aj z\nrozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Zákon č.315/2001 Z.z. v rozpore so Smernicou 2003/88/ES umožňuje,\nže sa do pracovného času hasiča nezapočítava služobná pohotovosť, čím vzniká formálny stav, podľa\nktorého sa javí, že pracovný čas žalobcu - hasiča nepresahuje 48 hodín týždenne, hoci reálne sa tento\n\nmaximálny limit služobného času pravidelne prekračuje. To dokazuje nesprávnu transpozíciu Smernice\n2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.\n7. Žalobca uvádza, že skutočný priemerný týždenný pracovný čas za rozhodné obdobie, t. j. 1. júla 2021\ndo 30. júna 2024, predstavuje 56 hodín týždenne. Z toho má byť zrejmé, že priemerný týždňový pracovný\nčas počas celého žalovaného obdobia markantne presahuje nielen 40 hodinový týždenný služobný čas\npríslušníka HaZZ ako ho stanovuje § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ale aj maximálne prípustný\ntýždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín, ktorý stanovuje článok 6. písm. b) Smernice 2003/88/ES.\n8. Podľa žalobcu Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre konštante uvádza, že poškodený jednotlivci\nmajú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu, ak sú splnené nasledovné tri\npodmienky : 1/ cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie právnej\nnormy únie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody, a 3/ priama príčinná súvislosť medzi týmto\nporušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Ak sú splnené všetky tri podmienky, je štát\npovinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť\nza škodu.\n9. V prípade prvej podmienky žalobca argumentuje, že článok 6. písm. b) Smernice 2003/88/ES\npredstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý\npracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia.\nToto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť stanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6. písm. b) Smernice\n2003/88/ES nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom článok\n6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva jednotlivcom práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred\nvnútroštátnymi súdmi. Už len vzhľadom na obsah a účel samotnej smernice považuje žalobca za zjavné\na nepochybné, že cieľom Smernice 2003/88/ES je priznať práva jednotlivcom pracovníkom. Podotýka,\nže v každom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore\ns judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti a poukazuje na množstvo judikatúry, kde Súdny dvor EÚ\nkonštantne rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,\npočas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas\nako to predpokladá Smernica 2003/88/ES.\n10. V prípade druhej podmienky žalobca uvádza, že Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenie\ntýkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva,\nže náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode,\naby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vo\nvnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných\nvnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli\nk praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Právny\nporiadok Slovenskej republiky neobsahuje konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky\nnáhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva únie, tu porušením článku 6. písm. b/\nSmernice 2003/88/ES. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou\nSúdneho dvora EÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva\núnie členským štátom, sa subsidiárne používa vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie\na efektivity.\n11. Ohľadne právneho posúdenia žalovaného nároku má žalobca za to, že uplatnený nárok je pri\nabsencií explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie\njednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka upravujúcich\nnemajetkovú ujmu. Sú to ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom najbližšie k náhrade\nškody porušením úniového práva. Tu porušením článku 6. písm. b) Smernice 2003/88/ES sú sústavne\na dlhoročne porušované práva žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce\nv porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj porušenie práva na súkromie a rodinný život v\npríčinnej súvislosti s tým, že musí reálne odpracovať viac ako je podľa Smernice 2003/88/ES povinný.\nNeprimeraná pracovná zaťaženosť má nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a negatívne sa prejavuje\naj na jeho osobnom a rodinnom živote. Preto má žalobca za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku\nna náhradu škody.\n\n12. Aj tretiu podmienku považuje žalobca za naplnenú s tým, že ak by žalovaná správne prebrala\nustanovenia čl. 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., resp., ak\nby boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, neboli by porušované práva žalobcu\nna maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas a nestratil by čas odpočinku, na ktorý by mal nárok.\n13. Žalobca poukazuje na spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú odvodzuje od § 122 ods. 1\na ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. To preto, že slovenský právny poriadok nemá špeciálnu právnu\núpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie. Služobná\npohotovosť je mu uhrádzaná vo výške vyplývajúcej z uvedených ustanovení - 15 % zo sumy, ktorou je\npríslušná časť jeho služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti mu je uhrádzaná peňažná\nnáhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu. Žalobca má za to, že § 122\nzákona č. 315/2001 Z. z. je ohľadne výpočtu náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená, ustanovením,\nktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie k súdnej veci. S prihliadnutím na požiadavku primeranosti\nnáhrady škody žalobca uvádza, že výšku náhrady škody tu je nutné stanoviť analogickým použitím\nustanovenia § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. upravujúceho náhradu za služobnú pohotovosť a náhradu\nza nariadenú služobnú pohotovosť. Hodiny, ktoré odpracoval nad limit maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času, analogicky posudzuje ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného\nčasu, lebo tento by mal byť rozvrhnutý tak, aby jeho práva neboli porušované, pričom porušované\nboli práve výkonom pohotovosti. Priemerná náhrada škody tu predstavuje rozdiel medzi peňažnou\nnáhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ. z. a peňažnou náhradou uvedenou v\n§ 122 ods. 2. písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z. Žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda\npredstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej\nčasti služobného platu podľa § 122 ods. 2. písm. a) zák. č. 315/2001 Z. z.) a výškou náhrady určenú\nza služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1. zák. č.\n315/2001 Z. z. a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%,\nresp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu. Žalobca je presvedčený, že takýto\nspôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora\nEÚ, spĺňa požiadavku primeranosti a nie je ani sumou neprimerane vysokou.\n14. K splatnosti jednotlivých nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy žalobca uvádza,\nže tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva\nporušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Mzda príslušníkov HaZZ je platná\nvždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, teda splatnosť mzdy za mesiac júl\n2021 nastala dňa 10. augusta 2021, splatnosť mzdy za mesiac august 2021 dňa 10. septembra 2021,\natď. Vzhľadom k všeobecnej trojročnej premlčacej dobe vyplývajúce z Občianskeho zákonníka si touto\nžalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie troch rokov pred podaním žaloby, počnúc splatnosťou mzdy\nza mesiac júl 2021 (ktorá nastala 10. augusta 2021) až po jún 2024, vrátane (ktorá nastala 10. júla 2024).\n15. Žalobca nemajetkovú ujmu vyčíslil za obdobie od júla 2021 do decembra 2021 v sume 790,11 Eur,\nza obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.004,21 Eur, za obdobie od januára 2023 do\ndecembra 2023 v sume 2.305,39 Eur a za obdobie od januára 2024 do júna 2024 v sume 1.303,93 Eur.\nNa základe toho celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje\nsumu 6.404,64 Eur.\n16. Na dôkaz svojich tvrdení predložil žalobca listinné dôkazy - rozhodnutie prezidenta HaZZ\no vymenovaní žalobcu do funkcie hasiča v prípravnej štátnej službe ako príslušník čakateľ zo dňa\n29. septembra 2014, rozhodnutie prezidenta HaZZ o vymenovaní žalobcu do stálej štátnej služby zo\ndňa 19. septembra 2015 a o preradení do funkcie hasič - záchranár, i rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ,\nktorým bol povýšený do hodnosti práporčík zo dňa 11. septembra 2023, tabuľku za celé žalovaného\nobdobie, z ktorej vyplýva počet reálne odpracovaných hodín, fond pracovného času s uvedením počtu\nhodín pohotovosti na pracovisku za príslušný mesiac, výplatné pásky a mesačné výpisy plánu služieb.\nPredložil i množstvo rozhodnutí tunajší súdov a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.\n17. Žalovaná namieta nárok uplatňovaný žalobcom ako v celom rozsahu nedôvodný a žiada žalobu\nzamietnuť. Žalobca si podľa žalovanej nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá\nsa na príslušníkov HaZZ nevzťahuje. Žalovaná uvádza, že rozsah a pôsobnosť Smernice 2003/88/\nES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, a negatívne v jej článku 2\nods. 2. Z toho vyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú\n\nurčité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa názoru žalovanej štátnu službu príslušníkov\nHaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie\npôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2. Ten určuje, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje\ntam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných\nslužieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia, alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.\nŠtátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným\nrozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb\ncivilnej ochrany. Vzhľadom na to má žalovaná za to, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným\nsubjektom, lebo mu z hmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne oprávnenia, teda ani domáhať\nsa od žalovanej náhrady škody za porušenie povinnosti transponovať smernicu. Pretože žalovanej z\nhmotnoprávneho predpisu nevyplývajú žiadne povinnosti, nie je ani ona pasívne vecne legitimovaná.\n18. K výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaná uvádza, že žalobca síce tvrdí, že si uplatňuje náhradu škody,\nresp. náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, ale s poukazom na § 124\nods. 1 CSP si uplatňuje mzdové nároky. Žalovaná poukázala na rozdiel medzi služobnou pohotovosťou\na nariadenou služobnou pohotovosťou. Ak žalobcovi počas určenej služobnej pohotovosti škoda vznikla,\nale počas nariadenej služobnej pohotovosti mu už škoda nevznikla, znamená to, že ak by všetka\nodslúžená pohotovosť bola nariadená, nie určená, tak by žiadnu škodu nepociťoval. Z toho vyplýva,\nže žalobca síce opisuje údajné porušenie jeho práv podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ale\nžaloba sa týka iba rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť. Aj v predloženej\ntabuľke len spočítal fond pracovného času so služobnou pohotovosťou. Žalovaná však má za to, že\nžalobca nebol v danom období z hľadiska odmeny za vykonanú štátnu službu ukrátený na svojich\nprávach. Používanie fondu pracovného času a jeho zamieňanie s pojmom „pracovný čas“ s poukazom\nna čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nie je správne. Do fondu pracovného času sa započítava aj čas\nodpočinku. Žalovaná považuje za nesprávne aj viazanie začiatku premlčacej doby na splatnosť mzdy, t.j.\nna mzdové nároky, a nie na vznik nemajetkovej ujmy, pričom nemajetkovú ujmu pociťuje žalobca v nízkej\nodmene za určenú služobnú pohotovosť. Začiatok plynutia premlčacej doby by mal byť viazaný na\nexistenciu ujmy, a to deň po dni, kedy k nej došlo. Mala by sa teda viazať na deň služobnej pohotovosti.\nŽalobca si tak v konaní uplatňuje mzdové nároky, keďže škodu odvodzuje od § 122 ods. 1, ods. 2 zák.\nč. 315/2001 Z.z..\n19. K tvrdenému porušeniu Smernice 2003/88/ES poukázala žalovaná na to, že ak by aj nedošlo\nk správnej transpozícií Smernice 2003/88/ES, a táto je spôsobilá nadobudnúť priamy účinok, tak\nnezakladá žiaden nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. náhradu mzdových nárokov žalobcu.\nPodľa žalovanej je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou Smernice 2003/88/ES a jej aplikáciou.\nPreto by mal súd skúmať, či vôbec došlo pri aplikácií rozvrhovania služobného času k porušeniu článku\n6. písm. b) Smernice 2003/88/ES alebo nie.\n20. Žalovaná tvrdí, že žalobca nepreukázal tretiu podmienku - porušenie povinnosti štátu, škodu a\npríčinnú súvislosť medzi nimi. Poukazuje i na čl. 2 ods. 1, ods. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\nupravujúcej čo je pracovný čas, čo je čas odpočinku a čo je priemerný čas. Vo vzťahu k priemernému\nčasu Smernica 2003/88/ES umožňuje uplatňovať odchýlky od čl. 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade protipožiarnych\nslužieb a služieb civilnej ochrany, pričom možnosť odchýlky nemôže viesť k stanoveniu referenčného\nobdobia dlhšieho ako 6 mesiacov. Žalovaná s poukazom na § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. uvádza,\nže služobný čas môže byť rozvrhnutý nerovnomerne na obdobie 6 mesiacov, čo znamená, že táto časť\nSmernice 2003/88/ES bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne.\n21. Ohľadne nároku na náhradu škody žalovaná zastáva názor, že nie je zrejmé ako žalobcovi mohla\nvzniknúť škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmeňovaný. Podotkla,\nže počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho,\npričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Ak nie je zásah, žalobca môže\nodpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste vykonávania štátnej služby je aj určený priestor na\nodpočinok. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek\ntomu dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje, že\nv prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom do štátnej\nslužby v HaZZ oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a z voľne prístupných zdrojov i\nna informatívnom pohovore počas prijímacieho konania. Vopred vedel o platových podmienkach, o\nslužobnej pohotovosti a služobnom čase, i o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s\n\nnerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú. Akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej\nprísahy. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv spočívajúcich v ochrane zdravia,\npsychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, a porušenia práva na súkromie\na rodinný život vyznie v tomto kontexte ako účelové a kontraproduktívne konanie žalobcu.\n22. Žalovaná namieta i uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy ako neprimerane vysokú v porovnaní\nvýšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, ujma ktorých je reálne vyššia. Tvrdí, že žalobca\nneuniesol dôkazné bremeno a nemajetkovú ujmu nijako nepreukázal. Predložená tabuľka je len\nvýpočtom a nepreukazuje ani porušenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ESS, ani existenciu akejkoľvek\nnemajetkovej ujmy, či závažnosť ujmy, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n23. Napokon žalovaná vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti s tým, že orgán konajúci v mene\nžalovaného má sídlo v Bratislave, a tak je miestne príslušný Mestský súd Bratislava VI. Navrhol, aby\nbol vec postúpená na miestne príslušný súd.\n24. Podľa čl. 7 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), Slovenská republika môže\nmedzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo\nna základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku\núniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi\nSlovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná\nzákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n25. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nmedzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré\npriamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.\n26. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do\nsúkromného a rodinného života.\n27. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce\npracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, d)\nnajvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.\n28. Podľa čl. 40 ústavy má každý právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú\nobčania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré\nustanoví zákon.\n29. Podľa čl. 1 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 Smernice 2003/88/ES, (1) táto smernica ustanovuje\nminimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. (2) Táto\nsmernica sa vzťahuje na a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej\ndovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas. (3) Táto smernica sa vzťahuje na\nvšetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby\nboli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.\n30. Podľa čl. 2 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície:\n1. „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa\na vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo\npraxou; 2. „čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. 5. Práca na zmeny je\nakákoľvek metóda organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú\nna rovnakých pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný\nčas môže byť nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu\nurčitej doby dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase.\n31. Podľa čl. 5 Smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie\ntoho, aby za každé obdobie siedmich dní mal pracovník nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok\nv trvaní aspoň 24 hodín plus jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3. V prípade, že\n\nje to zdôvodnené objektívnymi, technickými alebo organizačnými podmienkami, môže sa uplatňovať\nminimálny čas odpočinku 24 hodín\n32. Podľa čl. 6 Smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,\nže v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:\na) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi\nopatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný\npracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n33. Podľa čl. 16 Smernice 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5\n(týždenný čas odpočinku) referenčné obdobie nepresahujúce 14 dní; b) pre uplatňovanie článku 6\n(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej\nročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo\nsú pri výpočte priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné\nobdobie definované po konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami\nalebo dohodami uzavretými medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni.\nAk minimálny 24-hodinový čas týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto\nreferenčného obdobia, nie je zahrnutý do výpočtu priemeru.\n34. Podľa čl. 17, ods. 3 písm. b), bod iii) Smernice 2003/88/ES, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa\nmôžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16:b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré\nsi vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov\nalebo bezpečnostných firiem; v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby,\nnajmä: iii) služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne\nslužby a služby civilnej ochrany;\n35. Podľa čl. 17 ods. 1 a ods. 5 prvý pododsek Smernice 2003/88/ES, (1) pri zachovaní náležitého\nzreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu\nodchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa\ntrvanie pracovného času nemeria a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci\na najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého\nrozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch\na náboženských spoločenstvách. (5) V súlade s odsekom 2 tohto článku sa možno odchýliť od článku\n6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v druhom\na sedemnástom pododseku tohto odseku. Podľa čl. 16 Smernice 2003/88/ES, možnosť odchýlky z od\nčlánku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného\nobdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.\n36. Podľa článku 2 ods. 1, 2 Smernice 89/391/EHS, o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia\nbezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „Smernica 89/391/EHS“), (1) táto\nsmernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,\nobchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). (2) Táto smernica sa neuplatňuje\ntam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných\nslužieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.\nV takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť\nv zmysle cieľov tejto smernice.\n37. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom\npríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. (2) Služobný čas príslušníka je\n40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej\nzmluve vyššieho stupňa.\n38. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (1) služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov. (2) Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých\nslužobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne\nnadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v\nslužobnom dni.\n\n39. Podľa § 91 ods. 1, 2, 3 zákona č. 315/2001 Z. z. (1) Štátnou službou nadčas je štátna služba\nvykonávaná nad rámec určeného služobného času. (2) Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť\nv naliehavom záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne\nnariadiť, nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý\nodpočinok medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. (3) V\nkalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.\n40. Podľa § 92 ods. 1, 2 písm. a), zákona č. 315/2001 Z.z., (1) služobný úrad určuje príslušníkovi\nslužobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne\nnadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. (2) Na\nzabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi\nslužobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby.\n41. Podľa § 103 ods. 2, 5 zákona č. 315/2001 Z.z., (2) služobný plat tvoria zložky služobného príjmu\nuvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g). (5) Príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto\nzákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a\nza pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.\n42. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí\nmu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby\nnadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %..\n43. Podľa § 122 ods. 1, 2 písm. a), 3 zákona č. 315/2001 Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1\nurčená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo\nsumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného\npokoja. (2) Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú\nhodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného\nplatu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy,\nak ide o deň služobného pokoja. (3) Náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za\nčas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je\nštátnou službou nadčas.\n44. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z.z., príslušnou časťou služobného platu na účely tohto zákona pri\n40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom\nčase sa príslušná časť služobného platu úmerne upraví.\n45. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä\nživota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej\npovahy.\n46. Podľa § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, (1) fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,\naby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili\nnásledky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo\npostačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch.\n47. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne\nupravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy\nobsahom aj účelom im najbližšie.\n48. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, vypočutím právnych zástupcov strán a oboznámením\nsa s ich písomnými podaniami, listinnými dôkazmi a na tomto základe zistil pre rozhodnutie významné\nnasledovné :\n49. Predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený voči žalovanej titulom náhrady z porušenia práva\nEurópskej únie, analogicky uplatnený podľa ustanovení o nemajetkovej ujme v sume 6.404,64 Eur za\n\nobdobie od júla 2021 do júna 2024, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená prekročením maximálneho\nlimitu týždenného pracovného času, stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v dôsledku\nnesprávnej implementácie Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. Predmetom konania\nnebola nemajetková ujma z dôvodu porušenia práva na ochranu osobnosti, tak ako opakovane\nargumentovala žalovaná. Jej obrana nereagovala na skutkové tvrdenia žalobcu (a tieto ani nepopierala),\na preto i rozhodnutia, na ktoré sa žalovaná odvolávala, nie je možné aplikovať na tento prípad. Súd,\nvychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu, uplatnený nárok kvalifikoval ako škodový nárok, nárok na\nnáhradu škody sui generis, ktorý bol iba analogicky (z dôvodu neexistencie právnej úpravy takejto škody\na jej náhrady v slovenskom právnom poriadku) uplatnený podľa ustanovení o ochrane osobnosti. Preto\nnejde o nárok vyplývajúci z ochrany osobnosti, ale zo vzniknutej škody. Z tohto dôvodu súd vykonal\ndokazovanie k náhrade škody z titulu porušenia práva Európskej únie, a nie dokazovanie nemajetkovej\nujmy. Právna kvalifikácia uplatneného nároku patrí súdu.\n50. Niet sporu o tom, že žalobca vykonáva od 1. októbra 2014 prácu ako hasič záchranár v služobnom\npomere v súčasnosti (i v spornom období) podľa zák. č. 315/2001 Z. z. Existencia služobného\npomeru žalobcu v HaZZ je nesporne preukázaná rozhodnutím prezidenta HaZZ o vymenovaní žalobcu\ndo funkcie hasiča v prípravnej štátnej službe, ako príslušník čakateľ zo dňa 29. septembra 2014,\nrozhodnutím prezidenta HaZZ o vymenovaní žalobcu do stálej štátnej služby zo dňa 19. septembra\n2015, i rozhodnutím riaditeľa KR HaZZ, ktorým bol žalobca povýšený do hodnosti práporčík zo dňa 11.\nseptembra 2023. Pretože táto skutočnosť nebola sporná, súd len odkazuje na uvedené rozhodnutia,\nktoré sú v spise.\n51. Sporné neboli ani listiny predložené žalobcom - tabuľka za žalované obdobie, v ktorej žalobca vyčíslil\nnemajetkovú ujmu, a z ktorej najmä vyplýva počet reálne odpracovaných hodín, fond pracovného času\ns uvedením počtu hodín pohotovosti na pracovisku za príslušný mesiac, výplatné pásky za žalované\nobdobie a mesačné výpisy plánu služieb. Súd jednotlivo na tieto listiny poukazuje, bližšie ich však\nnerozoberá z dôvodu, že žalovaná ich obsah nenamietala. Sú to listiny, ktoré vyhotovoval zamestnávateľ\nžalobcu a žalovaná ich počas konania nespochybnila.\n52. Nie je sporné ani to, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom pomere v rozhodnom období mal\nslužobný čas rozvrhnutý nerovnomerne a jeho pracovná zmena sa skladala z výkonu služby v rozsahu\n17, resp. 16 hodín, a z určenej pohotovosti, ktorá nasledovala bezprostredne po výkone služby v rozsahu\n7, resp. 8 hodín v čase od 22:00 hod. do 6:00 hod. Nesporné tak je, že žalobca v rámci jednej pracovnej\nzmeny strávil na pracovisku nepretržite minimálne 24 hodín. Za nesporné súd považuje i to, že výkon\nslužobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť, za ktorú bol odmeňovaný ako za prácu nadčas,\na neaktívnu časť.\n53. Súd konštatuje, že Smernice Európskeho parlamentu a Rady sú záväzné pre členské štáty\nEurópskej únie z hľadiska cieľa, ktorý sa má konkrétnou smernicou dosiahnuť. Forma a metóda\ndosiahnutia tohto cieľa sa ponecháva na členské štáty. Vnútroštátny zákonodarca, v prípade\nSlovenskej republiky, Národná rada Slovenskej republiky musí v zásade prijať transponujúci právny\nakt, ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici, ktorú treba\ndo vnútroštátneho právneho poriadku implementovať včas (v lehote určenej priamo v smernici, resp. do\n20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku) a správne. Samotné smernice totiž nemajú priamy\núčinok. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie rozlišuje dve možnosti aplikácie smerníc. Nepriama\naplikácia smerníc na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá bez ohľadu na priamy účinok\nsmernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny orgán vykladal vnútroštátne\nprávo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (tzv. eurokonformný výklad) alebo priama aplikácia,\nktorá vychádza z priameho účinku smernice, na základe ktorej fyzickej alebo právnickej osobe, resp.\nčlenskému štátu, vyplývajú priamo zo smernice konkrétne práva resp. povinnosti. Súdny dvor Európskej\núnie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy\núčinok na členský štát aj vtedy, ak daný členský štát ešte neprijal transponujúci právny akt. To vtedy,\nkeď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo nebola transponovaná správne.\n54. Doktrínu priamej účinnosti smerníc možno považovať za produkt rozhodcovskej činnosti Súdneho\ndvora Európskej únie (napr. rozhodnutie Su´dneho dvora vo veci F. G.; vo veci C 152/84 Marshall v.\nSouthampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C\n148/78, H. I. v. J. K.) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval\n\nsmernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štýri podmienky na\nprizanie priamej účinnosti : a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, b)\nnepodmienený záväzok, c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a d)\nnejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi ale naopak priznáva mu nejaké právo.\nV prípade netransponovania smernice alebo pri nesprávnej transpozícii smernice, ktorá má priamy\núčinok, osoby, ktoré sú takýmto nekonaním štátu poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady\nspôsobenej škody, za ktorú štát zodpovedá objektívne. Súd poukazuje i na článok 7 ods. 2, 5, článok\n144 ústavy a článok 3 CSP, v zmysle ktorých je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami\nSlovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom. Súd je tiež viazaný aj judikatúrou Európskeho\nsúdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je tak nadradené právu\nčlenských štátov, pričom by medzi nimi nemal byť rozpor a v prípade, ak rozpor je, potom rozpor\nmedzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť vyriešený v prospech komunitárneho práva.\nVzťah úniového a vnútroštátneho práva sa teda riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež\npovinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva tzv. ex offo, z úradnej\npovinnosti.\n55. Súd skúmal naplnenie základných predpokladov absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu, t.j.\nskúmal, či došlo k porušeniu úniového práva, konkrétne Smernice 2003/88/ES, jej netransponovaním\nv celom rozsahu a jej nedodržiavaním pokiaľ ide o maximálny týždenný pracovný čas, o nezapočítavanie\npracovnej pohotovosti žalobcu, ako hasiča prítomného na pracovisku, do jeho služobného (pracovného)\nčasu, či tým boli porušené práva žalobcu, či je porušenie práv žalobcu dostatočne závažné, či žalobcovi\nporušením práv vznikla škoda a či je daná priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Európskej\núnie a škodou spôsobenou žalobcovi ako jednotlivcovi.\n56. Vecnú legitimáciu sporových strán skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti aj bez vznesenia\nnámietky. V tejto veci naviac vzniesla námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu i svojej\npasívnej vecnej legitimácie žalovaná.\n57. Súd zastáva stanovisko, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní daná je. Poukazuje na\nrozsudok Súdneho dvora Európskej únie C- 429/09 vo veci Günter Fuß, z ktorého vyplýva, že hasiči\nzamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný\ntýždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b)\nSmernice 2003/88/ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého\nčlenského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.\nPotrebné je zdôrazniť, že tým Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má\npriamy účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi\nsúdmi.\n58. Súd zároveň konštatuje, že i pasívna vecná legitimácia žalovanej v konaní je daná a jej námietku\npovažuje za nedôvodnú. Smernica 2003/88/ES priznáva jednotlivcom práva v rámci minimálnych\npožiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času a má priamy účinok.\nTu súd opätovne poukazuje na to, že predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú\nz absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Zodpovednosť\nčlenského štátu Európskej únie tak platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý\nsa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má, podľa vnútroštátneho práva, povinnosť\nškodu nahradiť. Za tohto stavu je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tejto veci Slovenská\nrepublika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán do pôsobnosti, ktorého\nspadá i HaZZ (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácií a činnosti vlády a organizácii\nústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom bol a je žalobca v rozhodnej dobe. Súčasne Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky je garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone č. 315/2001 Z. z. a do\njeho kompetencie spadá zodpovednosť za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského\nprávneho poriadku. Súd vo svojich záveroch poukazuje i na ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ napr.\nrozsudok vo veciach C-46/93 a C-48/93, vo veci Brasserie du pecheur a Factortame, vo veci Transportes\nUrbanos y Servicos Generales SAL, ako aj na uznesenie C-437/05 vo veci Jan Vorel, rozsudok vo\nveciach C-397/01 - C-403/01 vo veci L. H. a rozsudok C-524/04 vo veci Test Claimants in the Thin Cap\nGroup Litigation.\n\n59. Posudzujúc námietky žalovaného vychádzal súd z ustanovení Smernice 2003/88/ES a ich výkladu,\npričom podľa čl. 1 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, táto ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť\na ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Podľa článku 1 ods. 3 sa vzťahuje na všetky\nodvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli\ndotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice 2003/88/ES je pracovný\nčas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Čas odpočinku\nje akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie\npracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách\npodľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý\nalebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby, dní alebo\ntýždňov, pracujú v rôznom čase. S odkazom na znenie samotného článku 2 ods. 1 a judikatúru\nSúdneho dvora EÚ sa za „pracovný čas“ považuje čas, spĺňajúci tri kritériá, prvé, čas keď pracovník\npracuje, t.j. keď sa nachádza na pracovisku alebo na mieste určenom zamestnávateľom. Pracoviskom\nje pritom akékoľvek miesto, kde má pracovník vykonávať činnosť na príkaz zamestnávateľa, t.j. vrátane\nabsolvovania odbornej prípravy požadovanej zamestnávateľom, ktorá sa uskutočňuje na inom mieste,\nako je jeho obvyklé miesto výkonu práce a úplne alebo čiastočne nad rámec bežného pracovného času\npredstavuje „pracovný čas“(rozsudok vo veci C-909/19, Unitatea Administrativ Teritorială). Súdny dvor\nEÚ v súvislosti s tým, či sa „pohotovostná služba“ alebo „pohotovosť na zavolanie“ považuje za „pracovný\nčas“ alebo „čas odpočinku“ objasnil, že ak sa „pohotovostná služba“ alebo „pohotovosť na zavolanie“\nuskutočňuje na mieste určenom zamestnávateľom, ktoré je odlišné od bydliska pracovníka, celý čas\ntakejto služby sa systematicky považuje za „pracovný čas“ podľa smernice bez toho, aby bolo potrebné\nakékoľvek ďalšie posúdenie (napr. rozsudok vo veci C-303/98, Simap, bod 48). Pracovným časom je aj\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa, t.j. je mu k dispozícii, aby mohol\nv prípade potreby okamžite vykonávať pre zamestnávateľa svoju činnosť. V súvislosti s „pohotovosťou\nna zavolanie“ je pracovným časom celý čas tejto pohotovosti vtedy, keď pracovník nemôže slobodne\nnakladať počas tohto obdobia s časom, v ktorom sa od neho výkon profesionálnej služby nepožaduje\na nemôže venovať tento čas svojim vlastným záujmom (napríklad rozsudok vo veci C-518/15, Matzak).\nNapokon, pracovným časom je aj čas spĺňajúci kritérium, že pracovník musí vykonávať svoju činnosť\nalebo povinnosti, pri ktorom nie je rozhodujúca intenzita ani akékoľvek prerušenie vykonávanej činnosti.\nZ uvedeného tak vyplýval záver aj vo vzťahu k „času odpočinku“, keď v prípade, ak príslušný čas\nnespĺňa vyššie uvedené kritériá, potom ho treba považovať za čas odpočinku. Článok 5 smernice\npritom stanovuje, že za každé obdobie 7 dní, je daný nárok na minimálny odpočinok v trvaní 24 hodín\nplus jedenásťhodinový denný odpočinok, čo predstavuje nepretržitý odpočinok v trvaní 35 hodín, ktorý\nmôže spriemerovať v rámci referenčného obdobia 14 dní. Podľa článku 6 Smernice 2003/88/\nES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť\nbezpečnosť a zdravie pracovníkov, týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými\nprávnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi\nsociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov\nneprekročí 48 hodín. Už z uvedených ustanovení Smernice 2003/88/ES je zrejmé, že táto upravuje\nminimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. S poukazom\nna výkladové oznámenie Európskej Komisie o Smernici 2003/88/ES, zo znenia článku 6 vyplýva, že\ntýždenný pracovný čas sa môže spriemerovať a podľa článku 16 písm. b) sa na výpočet tohto priemeru\nmôže stanoviť členskými štátmi referenčné obdobie až do 4 mesiacov v prípade všetkých odvetví\na všetkých činností. Referenčné obdobie môžu členské štáty v určitých prípadoch upraviť odchýlne\n(článok 19 Smernice), avšak najviac na 12 mesiacov. Článok 19 tak upravuje možnosť odchýliť sa od\nreferenčných období na výpočet týždenného pracovného času a obmedzuje referenčné obdobie na 6\nmesiacov prostredníctvom zákonov a maximálne na 12 mesiacov prostredníctvom kolektívnych zmlúv\nalebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi a to z konkrétnych dôvodov (rozsudok vo veci\nC-303/98, Simap, bod 69).\n60. Žalovaná namieta, že nárok žalobcu nie je daný z dôvodu, že sa na neho ako príslušníka HaZZ\nSmernica 2003/88/ES nevzťahuje. S týmto tvrdením sa súd nestotožňuje a má za to, že v tomto prípade\nslužobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.\n61. Smernica 2003/88/ES v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty\nuplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností (uvedených v čl. 17 tejto kapitoly), osobitne\nuvedených pracovníkov, odchýlok podľa kolektívnych dohôd, ale pri zachovaní náležitého zreteľa na\n\nvšeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Podľa čl. 17 kapitoly 5 sa členské štáty\nmôžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 vtedy, keď vzhľadom na osobitnú povahu\npríslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si\nho vopred môžu určiť sami pracovníci, a aj to len pri zachovaní zreteľa na všeobecné zásady\nochrany ich bezpečnosti a zdravia.\n62. Štátna služba žalobcu ako hasiča nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by mali zakladať výnimku z\npôsobnosti Smernice 2003/88/ES podľa článku 17. Pokiaľ ide o Smernicu 89/391/EHS, podľa článku 2\nods. 1 sa táto vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné. Podľa článku 2 ods. 2 Smernice\n89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre\nurčité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné\nčinnosti služieb civilnej ochrany. V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ\nje to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov predmetnej smernice.\n63. Výnimka z pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, ktorá je definovaná v pomerne širokom rozsahu,\nsa musí vykladať tak, že článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice\nslužby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné\npre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Výnimka sa tak obmedzuje na\nprípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich\nživot, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové\na záchranné tímy.\n64. V zásade, i keď služba žalobcu ako hasiča, okrem iných úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj\núlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych\nčinností, pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť\nudalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti, ktoré sú s ňou\nspojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli\nna ňu prenesené. Výkon služby žalobcu sa tak podľa názoru súdu nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,\nktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a\nochrany zdravia zamestnancov pri práci. Možno konštatovať aj s poukazom na rozhodnutia Súdneho\ndvora EÚ (C-52/04, C-397/01, C-403/01 a i.), že sa na službu žalobcu resp. na neho ako príslušníka\nHaZZ smernica vzťahuje v celom rozsahu. Odchýlky sa môžu vykonať len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, ale\nodchýlku od článku 2 alebo článku 6 Smernica 2003/88/ES nepripúšťa. Vzhľadom na to má súd za to,\nže služobná činnosť žalobcu ako hasiča patrí do pôsobnosti Smernice2003/88/ES.\n65. Preto možno konštatovať, že pri tvorbe zákona č. 315/2001 Z.z. bol štát povinný zabezpečiť aj\nstanovenie predpísaného limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený\nv článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného\nobdobia\n66. Ďalšou námietkou žalovanej bolo spochybňovanie tvrdenia žalobcu, že Smernica 2003/88/ES nebola\ndo právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne. Žalovaná uvádzala, že úprava\nv zákone č. 315/2001 Z. z. neodporuje predmetnej smernici s tým, že táto bola implementovaná a je\nzohľadnená aj v zákone č. 315/2001 Z. z. Ani túto námietku súd neakceptoval.\n67. Zo znenia zákona č. 315/2001 Z.z. možno konštatovať, že vnútroštátna právna úprava rozumie\npod služobným časom časový úsek, v ktorom príslušník HaZZ vykonáva štátnu službu a je k dispozícií\nslužobnému úradu. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. je služobný čas 40 hodín týždenne.\nSlužobný čas môže byť rozvrhnutý nerovnomerne, pričom nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je\nrozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov a dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch\nnesmie byť vyššia ako 18 hodín. Na čas štátnej služby bezprostredne nadväzuje určená služobná\npohotovosť, vykonávaná v mieste štátnej služby, ktorá nesmie presiahnuť najviac 24 hodín v služobnom\ndni (§ 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Ďalej podľa vnútroštátnej právnej úpravy platí, že\nnad rámec služobného času štátnej služby vykonávajú príslušníci HaZZ aj štátnu službu nadčas,\nktorá je vykonávaná nad rámec určeného služobného času, a ktorá môže byť písomne (resp. ústne\ns následným písomným záznamom) nariadená v naliehavom záujme aj na dni služobného pokoja.\nNepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie skrátiť na menej ako osem hodín. V\nkalendárnom roku možno prikázať štátnu službu nadčas, najviac v rozsahu 300 hodín (§ 91 ods. 1, 2,\n3 zákona č. 315/2001 Z. z.).\n\n68. Ako už bolo uvedené, služobný úrad určuje príslušníkom HaZZ aj služobnú pohotovosť v štátnej\nslužbe, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 zákona č.\n315/2001 Z. z. v rámci rozvrhnutia služobného času. Môže však na zabezpečenie nevyhnutných úloh\nv odôvodnených prípadoch nariadiť aj služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92\nods. 1, 2 písm. a), zákona č. 315/2001 Z.z.). Podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. sa pritom,\nokrem iných dôvodov, ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky, plateného\nslužobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, čas účasti na rekondičnom\npobyte, na prehlbovaní a zvyšovaní kvalifikácie. Zákon č. 315/2001 Z.z. umožňuje, aby bol služobný\nčas rozvrhnutý nerovnomerne, pričom nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie\nšiestich mesiacov. Zo zákonnej úpravy nie je jednoznačne zrejmé, či ide o vnútroštátnu úpravu 6mesačného referenčného obdobia v zmysle Smernice 2003/88/ES, pretože to nie je nijako bližšie\nšpecifikované.\n69. Zo znenia zákona č. 315/2001 Z. z., do ktorého by mala byť transponovaná Smernica 2003/88/\nES vyplýva, že umožňuje rozvrhnúť služobný čas žalobcu tak, že tento je síce ohraničený počtom\n40 hodín týždenne, ale spolu naň bezprostredne nadväzujúcimi služobnými pohotovosťami - určenou\nalebo nariadenou môže presiahnuť a i presahuje maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b)\nSmernice 2003/88/ES, t. j. 48 hodín týždenne, pričom služobné pohotovosti sa do služobného času\nnezapočítajú. Smernica 2003/88/ES ako špecifický prameň Únie vyžaduje od členských štátov, aby\ndosiahli cieľ sledovaný predmetnou smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom\nporiadku, ustanovenia smernice majú byť prebraté tak (jasne a zrozumiteľne), aby sa vo vnútroštátnom\npráve dosiahol stav sledovaný smernicou. Článok 6 Smernice 2003/88/ES však do zákona č. 315/2001\nZ. z. transponovaný nebol.\n70. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jasne určuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie\nsiedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Z ustanovení zákona\nč. 315/2001 Z. z. však vyplýva, že tento zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby v rámci služobného\nčasu a v rámci určenej služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas. Napriek\ntomu, že stále ide o výkon štátnej služby, sa služobná pohotovosť nezapočítava do služobného času\n(ak nedochádza k služobným výjazdom). Smernica 2003/88/ES okrem maximálneho 48 hodinového\ntýždenného pracovného času výslovne stanovuje v článku 2 bod 1 a 2, že pracovný čas predstavuje\nakýkoľvek čas počas, ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi vrátane „pohotovostnej služby“, alebo\n„pohotovosti na zavolanie“, vrátane absolvovania odbornej prípravy požadovanej zamestnávateľom a\nčas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Žalobcovi určená služobná pohotovosť,\nako napr. čas odbornej prípravy, ktorá je vyžadovaný zamestnávateľom, má byť teda súčasťou\nslužobného času. Pretože nemožno tvrdiť, že ide o čas jeho odpočinku.\n71. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že zákon č. 315/2001 Z. z. je v rozpore so Smernicou 2003/88/\nES, keď nepochybne článok 2 bod 1., a 2., i článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES neboli prebraté do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Argumentácia žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne\nprebratie Smernice 2003/88/ES nemohla pred súdom obstáť. V záveroch súd poukazuje na rozsudok\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022. Ak nedochádza\nk zarátavaniu pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča počas jeho neaktívnej časti do pracovného\nčasu v rozpore so Smernicou 2003/88/ES, potom absentujúca alebo nesprávna transpozíciu predmetnej\nsmernice do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide\no objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá existuje ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia\npráva Európskej únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych\nnoriem nahradiť. Súd konštatuje, že zo znenia ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. možno vyvodiť\nzáver, že práva žalobcu boli vzhľadom na znenie článku 6 písm. b) a článku 2 bod 1., a 2., Smernice\n2003/88/ES v žalovanom období porušované, lebo zákon č. 315/2001 Z. z. negarantoval práva žalobcu\nvyplývajúce zo Smernice 2003/88 ES.\n72. Námietku žalovanej, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí žalobca byť bdelý\na aktívny a má k dispozícií vytvorené miesto na oddych, a ak nie je nariadený služobný zásah, môže\nodpočívať alebo sa venovať inej činnosti, považuje súd za právne nevýznamnú vzhľadom na fakt, že\nžalobca počas služobnej pohotovosti musí byť v budove hasičskej stanice, ktorú nemôže opustiť a musí\n\nbyť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať zájazd. Tým žalobca plní ako zamestnanec\npokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto nie sú určené žiadne iné činnosti\nnemôže byť na ťarchu zamestnanca.\n73. Súd skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv\nvyplývajúcich z článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Súdny dvor EÚ vo viacerých\nprípadoch judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, ak súd splnené tri\npodmienky - 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom právo a porušenie je\ndostatočne závažné, 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť medzi porušením práva a škodou\nspôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či sú tieto podmienky splnené závisí na rozhodnutí\ntoho, ktorého vnútroštátneho súdu.\n74. Prvá podmienka je splnená, lebo článok 2 a článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje\npravidlo sociálneho práva U´nie s osobitným významom, z ktorého má prospech každý pracovník,\nkeďže je minimálnou požiadavkou určenou za zistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá\nčlenským štátom stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas. Táto hranica\nzahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť. Od tejto hranice sa nemožno v žiadnom prípade\nodchýliť, ak ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov. Súčasne v každom prípade je porušenie práva\nÚnie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti.\n75. V prípade posúdenia splnenia druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná\nsúvislosť) súd v nadväznosti na uvedené zistenia v počte odpracovaných hodín žalobcu s poukazom\nna rozsudok ESD C-429/09 vo veci Günter Fuss a iné rozhodnutia ESD (rozhodnutia C-303/98 vo\nveci Simap, C-241/99 vo veci onfederación Intersindical Galega (CIG), C-52/04 vo veci Personalrat der\nFeuerwehr Hamburg, C-518/15 vo veci Rudy Matzak), dospel k záveru, že žalobcovi vznikla škoda z\ntitulu porušenia práva Únie a stotožňuje sa s tvrdeniami žalobcu, že už samotná strata času odpočinku\nje dôvodom na priznanie škody z dôvodu porušenia Úniového práva nedodržaním 48 hodinového\ntýždenného pracovného času. Škodu tak predstavuje predovšetkým ujmu, ktorá žalobcovi vznikla\nv dôsledku straty času na odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný\npracovný čas podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dodržaný.\n76. Vzhľadom na to, že absentuje vnútroštátna práva úprava, ktorá by explicitne upravila nárok\njednotlivca na náhradu škody z porušenia práva Európskej Únie, žalobca analogicky poukázal na\nustanovenia § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú ujmu, ako na ustanovenia\nobsahom a účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva.\n77. Vzhľadom na to, že Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu\nškody v prípade jej porušenia, a ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú právnu\núpravu vzťahujúcu sa k právu jednotlivca na náhradu škody voči štátu pri porušení práva Európskej\nÚnie, súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že ujma, ktorá mu vznikla nerešpektovaním Smernice\n2003/88/ES má najbližšie k zásahu do jeho osobnosti. V slovenskom právnom poriadku je právnym\nzákladom zodpovednosti štátu za škodu článok 46 ods. 3 ústavy, ktorý stanovuje, že každý má právo na\nnáhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej\nsprávy alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti sú upravené v zákone\nč. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Posudzovanie\nzodpovednosti štátu za porušenie úniového práva v zmysle tejto úpravy je vylúčené vzhľadom na úpravu\nrozsahu použiteľnosti tohto zákona. Preto je škodu možné posudzovať analogicky podľa § 11 - § 13\nObčianskeho zákonníka. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením úniového práva musí byť\nprimeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv.\n78. Súd má za to, že je preukázaná priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Európskej únie\na škodou žalobcu z porušenia tohto práva. Ak by transpozícia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b)\nSmernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. bola správna, nebol by prekračovaný maximálny 48\nhodinový čas priemerného pracovného týždňa. Porušením Smernice 2003/88/ES vznikla ujma žalobcovi\nako jednotlivcovi z dôvodu, že smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku\na nebola dodržiavaná, a preto práva žalobcu boli poškodené práve v priamej príčinnej súvislosti\ns porušením práva Únie žalovanou. Škoda žalobcu spočíva v strate práva na odpočinok a tým aj k zásahu\ndo jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na súkromie a rodinný život,\n\nlebo musel odpracovať viac ako je povinný. Všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu\nvzniknutú žalobcovi tak boli splnené.\n79. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní\npracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času. Dokazovaním bol preukazný zásah\ndo jeho osobnostných práv, konkrétne do jeho práva na ochranu zdravia a súčasne do jeho práva\nna súkromie a rodinný život. Na úkor svojej rodiny musel žalobca tráviť čas v práci a prichádzal\no čas, ktorý by chcel a mohol využiť venovaním sa svojim najbližším vrátane jeho maloletých detí,\nmanželke, pripadne aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovnou činnosťou. Pri určovaní výšky náhrady\nškody súd prihliadol i na dlhodobé trvanie takéhoto protiprávneho stavu. Vychádzal pritom z výpovede\nžalobcu, ktorú vyhodnotil ako vierohodnú. Žalobca vypovedal vecne a stručne. Vzhľadom na sústavnosť\na dlhodobosť porušovania práv žalobcu má súd za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práv\nžalobcu by nebolo dostatočným zadosťučinením. Preto súd považoval za spôsobilú formu odškodnenia\nporušených práv žalobcu peňažnú náhradu.\n80. Žalobca sa domáha náhrady škody vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré\nreálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času, pričom za primeranú náhradu\npovažoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001\nZ. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.,\n(t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Spôsob výpočtu náhrady škody žalobcom považuje súd\nza akceptovateľný a primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu do jeho práv došlo, ako\naj k následkom v živote žalobcu. Žalobcom uplatnená suma predstavuje rozdiel medzi odmenou,\nktorá sa priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2, ktorá je vyššia (vo výške 50\n% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku)\na pohotovosti podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z, za ktorú je odmena nižšia (15% alebo 30 %\npeňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného\nkalendárneho roku). Výšku škody žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej\npohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného\nkalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za\npríslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej\nslužobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v\nčase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej\nsadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %).\n81. Škodu žalobca vypočítal nasledovne:\n82. Za obdobie júl 2021 až december 2021 predstavuje škoda sumu 790,11 Eur, pričom (i) fond\npracovného času bol v rozsahu 947,50 hodín; (ii) určená služobná pohotovosť bola v rozsahu 284,01\nhodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť bola v rozsahu 6,30 hodín. Určená služobná pohotovosť\na nariadená služobná pohotovosť bola v rozsahu 290,31 hodín. Na uvedené časové obdobie v roku\n2021 pripadá v priemer 26,28 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený\nčasový úsek v roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 47,10 hodín (1 237,81 hodín :\n26,28 týždňov). V období júl 2021 až december 2021 žalobca odpracoval 277,01 hodín 15%-nej určenej\nslužobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného\nplatu za každú hodinu, a 7 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,\nza ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nSlužobná pohotovosť nariadená bola v rozsahu 6,30 hodín. Škoda za rok 2021\n(júl 2021 – december 2021 vrátane) v zmysle uvedeného predstavuje spolu sumu 790,11 Eur.\n83. Za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje škoda sumu 2 004,21 Eur, pričom (i) fond\npracovného času bol v rozsahu 1 952 hodín, (ii) určená služobná pohotovosť bola v rozsahu 715,71 hodín\na (iii) nariadená služobná pohotovosť bola v rozsahu 33,53 hodín. Spolu určená služobná pohotovosť\na nariadená služobná pohotovosť bola v rozsahu 749,24 hodín. Na uvedené časové obdobie v roku 2022\npripadá v priemer 52,14 pracovných týždňov, čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový\núsek v roku 2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,81 hodín (2 701,24 hodín : 52,14\ntýždňov). V období január 2022 až december 2022 žalobca odpracoval 691,71 hodín 15%-nej určenej\nslužobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného\nplatu za každú hodinu, a 24 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,\n\nza ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.\nSlužobná pohotovosť nariadená bola v rozsahu 33,53 hodín. Škoda za rok 2022 (január 2022 - december\n2022 vrátane) v zmysle uvedeného predstavuje spolu sumu 2 004,21 Eur.\n84. Za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje škoda sumu 2 305,39 Eur, pričom (i)\nfond pracovného času bol v rozsahu 1 943,50 hodín, (ii) určená služobná pohotovosť bola v rozsahu\n737,92 hodín, (iii) nariadená služobná pohotovosť bola v rozsahu 23,32 hodín. Spolu určená služobná\npohotovosť a nariadená služobná pohotovosť bola v rozsahu 761,24 hodín. Na uvedení časové obdobie\nroku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovný týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za\nuvedený časový úsek 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,87 hodín (2 704,74\nhodín : 52,14 týždňov). V období január 2023 až december 2023 žalobca odpracoval 722,44 hodín\n15%-nej urcˇenej sluzˇobnej pohotovosti, za ktoru´ zˇalobcovi prina´lezˇala odmena v rozsahu 15% z\npri´slusˇnej cˇasti sluzˇobne´ho platu za kazˇdu´ hodinu a 15,48 hodi´n 30%-nej urcˇenej sluzˇobnej\npohotovosti v cˇase sluzˇobne´ho pokoja, za ktoru´ zˇalobcovi prina´lezˇala odmena v rozsahu 30%\npri´slusˇnej cˇasti sluzˇobne´ho platu za kazˇdu´ hodinu. Služobná pohotovosť, ktorá bola žalobcovi\nnariadená bola v rozsahu 23,32 hodín. Škoda za rok 2023 (január 2023 – december 2023 vrátane)\nv zmysle uvedeného predstavuje spolu sumu 2 305,39 Eur.\n85. Za obdobie január 2024 až jún 2024 predstavuje škoda 1 304,93 Eur, pričom (i) fond pracovného času\nbol v rozsahu 1010,50 hodín, (ii) určená služobná pohotovosť bola v rozsahu 383,76 hodín, (iii) nariadená\nslužobná pohotovosť bola v rozsahu 0 hodín. Spolu určená služobná pohotovosť a nariadená služobná\npohotovosť bola v rozsahu 383,76 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere 26\npracovný týždňov, čo potom v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2024 dosiahol\njeho priemerný týždenný pracovný čas 53,63 hodín (1 394,26 hodi´n : 26 ty´zˇdnˇov). V období január\n2024 až jún 2024 žalobca odpracoval 375,76 hodín 15%-nej urcˇenej sluzˇobnej pohotovosti, za ktoru´\nzˇalobcovi prina´lezˇala odmena v rozsahu 15% z pri´slusˇnej cˇasti sluzˇobne´ho platu za kazˇdu´ hodinu\na 8 hodi´n 30%-nej urcˇenej sluzˇobnej pohotovosti v cˇase sluzˇobne´ho pokoja, za ktoru´ zˇalobcovi\nprina´lezˇala odmena v rozsahu 30% pri´slusˇnej cˇasti sluzˇobne´ho platu za kazˇdu´ hodinu. Služobná\npohotovosť nebola žalobcovi v tomto období nariadená. Škoda za rok 2024\n(január 2024 - jún 2024 vrátane) v zmysle uvedeného predstavuje spolu sumu 1 304,93 Eur.\n86. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované rozhodné\nobdobie teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa\n§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z v rozsahu 2 121,40 hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške\n6.404,64 Eur.\n87. Žalobca si uplatnil škodu vo výške 6.404,64 Eur. Priemerne si uplatnil cca 177,91 Eur za mesiac. Túto\nvýšku škody súd nepovažuje za neprimeranú, ako to tvrdí žalovaná. Škodu jednotlivca uplatnenú titulom\nnáhrady škody voči štátu za porušenie smernice Európskeho parlamentu a Rady nemožno porovnávať\ns nemajetkovou ujmou obetí trestných činov, lebo predmetom konania je nárok na náhradu škody sui\ngeneris. Nejde o nárok vyplývajúci z ochrany osobnosti, kde by sa dala analógia s obeťou trestného\nčinu aplikovať.\n88. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považuje ho za\nprimeraný s poukazom na zásah do rodinného života žalobcu, jeho súkromia. Má tiež za to, že takto\nvypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by dosiahol, ak by sa pohotovosť započítavala do fondu\npracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaná nenamietala jednotlivé vyčíslenia počtu hodín\nodpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac, hodinovú sadzbu, rozdiel percentuálny v zmysle § 92\nods. 1 a § 92 ods. 2 zák. 315/2001 Z. z.\n89. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa\npravidiel, ktoré stanovil Súdny dvor EÚ. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej\nprávnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na\nurčenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia\nalebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna\nspôsobenej škode.\n\n90. Súd spôsob výpočtu škody nepovažuje za uplatnenie mzdového nároku, ako to namietala žalovaná.\nNestotožnil s touto námietkou o uplatnení (skrytého) mzdového nároku žalobcu a nie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy resp. nároku na náhradu škody. Nejde tu o mzdový nárok, i keď žalobca pri výpočte\nvychádzal zo svojej výplatnej pásky, ale skutkovo tvrdil, že bol ukrátený na práve na odpočinok a nie\nna výške mzdy. Finančné vyjadrenie hodnoty odpočinku, o ktorý bol žalobca ukrátený spôsobom,\nže žalobca vyčíslil čas, ktorý bol v práci, a ktorý nemal zaplatený, súd preto považoval za vhodný\nspôsob vyčíslenia škody, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku straty odpočinku. Súd dodáva, že len zo\nspôsobu výpočtu nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Súdny dvor EÚ\nopakovane prezentoval stanovisko, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, a že čas\nfyzickej prítomnosti pracovníka v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za pracovný\nčas, nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba počas pracovnej pohotovosti skutočne vykonala.\nVýplatné pásky žalobcu nepreukazovali, že by to tak bolo.\n91. Pokiaľ ide o okamih, kedy žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody a kedy si ho mohol na súde\nuplatniť, súd vychádzal z toho, že porušenie dodržiavania maximálneho pracovného času žalobcu a aj\nrozsah prekročenia tohto času, mohol žalobca zistiť až po ukončení kalendárneho mesiaca (prípadne\nreferenčného obdobia). Nadriadený žalobcu spracoval plán služieb, resp. po tom, ako mu doručil\nvýplatnú pásku, z ktorých listín, žalobca mohol najskôr zistiť počet odpracovaných hodín v danom\nmesiaci, fond pracovného času, počet hodín pohotovosti a pod. Žalobca si nemohol škodu uplatňovať\ndeň po dni, keď nebolo možné vedieť, aký bude mesačný sumár odpracovaných hodín, ani po ukončení\n6-mesačného referenčného obdobia. Nemohol si škodu uplatňovať ani na začiatku mesiaca, hoci už\nsamotné rozvrhnutie služieb vopred tak, že pracuje 24 hodín a 2 dni má voľno (a vie si to vypočítať\nna niekoľko rokov dopredu), by porušovalo maximálny 48 hodinový týždňový pracovný čas v rámci\nktoréhokoľvek 6 mesačného obdobia v roku, pričom za referenčné obdobie podľa smernice, nie je\npodľa názoru súdu možné považovať ktorýkoľvek polrok v roku. Relevantné skutočnosti pre dôvodné\nuplatnenie škody sa tak žalobca dozvedel až po ukončení mesiaca, z výplatných pások a z plánu služieb,\nvyhotovených služobným úradom a to vo výplatnom termíne vždy k 10. dňu príslušného mesiaca.\n92. Námietka žalovanej smerovala i na povinnosť žalobcu upozorniť nadriadeného na jeho porušovanie\npráv a na to, že mu vzniká v dôsledku porušovania jeho práva ujma. Rovnako mal podľa žalovanej\nžiadať, aby mu nebola určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda neprejavil podľa\nžalovaného primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah tým, že nevyužil všetky\ndostupné prostriedky na právnu ochranu. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Súdneho\ndvora EÚ, predovšetkým na rozsudok vo veci Günter Fuß C-429/09 zo dňa 25. novembra 2010.\nIde o rozhodnutie týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby\nspadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54\nhodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci\nktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby,\nktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou. Išlo o skutkovo a právne identickú vec aká bola\npredmetom tohto sporu. V prípade porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany\nzamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutý pracovníci najprv\npožadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody\nvzniknutej v dôsledku toho porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu\nby sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na\njednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí\nz ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody,\nktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho\ndodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Preto táto tiež námietka neobstojí\n93. Po preskúmaní veci zo skutkovej i právnej stránky a vyhodnotení všetkých dôkazov, ktoré hodnotil\njednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, súd s prihliadnutím na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel\nk záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody z porušenia práva Európskej Únie nesprávnym prevzatím\nSmernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z., bol\npreukázaný a uplatnený dôvodne a vo výške primeranej vzniknutej škode. Za tohto stavu súd považuje\nžalobu za dôvodnú v celom rozsahu, a preto jej vyhovel.\n94. Záverom súd konštatuje, že miestna príslušnosť bola založená správne s poukazom na § 19 písm. b)\nCSP, podľa ktorého popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie príslušný aj súd, v ktorého obvode\n\nnastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou\nžalobca domáha, vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, ktorým je mesto Banská Bystrica\n(resp. Hasičská stanica v meste Banská Bystrica) – t. j. v súdnom okrese tunajšieho súdu, pričom tu\nnastala aj samotná skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody. Vzhľadom\nna to skutočnosti si žalobca v súlade s § 19 písm. b) CSP zvolil na podanie tejto žaloby ako miestne\npríslušný Okresný súd Banská Bystrica, čím je aj správne a zákonne založená miestna príslušnosť\nkonajúceho súdu.\n95. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane\nnáhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu.\nSúd mu preto priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol\nlen o nároku na náhradu trov konania. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením\npo právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\n10C/13/2024\nProti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný\nsúd Banská Bystrica.\nV odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu\nsmeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie\ndôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže\nodvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).\nPodanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci\nsamej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne\ndoručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa\ndodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie\npodania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov\ns prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší\nsubjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd\nvyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).\nOdvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie\nlen proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne\nobsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)\nzistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\nCSP).\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak : a) sa týkajú procesných podmienok, b)\nsa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní\n\ndošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez\nsvojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie\n(§ 366 CSP).\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a\nexekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších\npredpisov).", "vazby": {"stav": {"sz": "17Co/99/2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "guid": "8e37042f-aa45-4e7a-a9e6-f8a44d7c69c6:5a0da2ac-10b2-4dd9-92d5-35f3d2955a8a", "datum": "2026-03-31", "vztah": "zmenene"}}, "cituje": [{"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}], "citovane_v": []}