Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/1737/2020 z 24. 2. 2026 Citácia: uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 24. februára 2026, sp. zn. 9Ek/1737/2020, ECLI:SK:OSBB:2026:6120406751.3 Okresný súd Banská Bystrica | 9Ek/1737/2020 | ECLI:SK:OSBB:2026:6120406751.3 | 2026-02-24 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 202 ods. 1 EP, § 250 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/06b8d173-f9f6-40a1-8f63-218ca62d14b9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2026:6120406751.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Banská Bystrica 9Ek/1737/2020 6120406751 24. 02. 2026 Mgr. Silvia Turzová ECLI:SK:OSBB:2026:6120406751.3 Uznesenie Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 45 684 618, práv. zast.: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, proti povinnému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX C. D., o vymoženie pohľadávky vo výške 158,66 Eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora: Mgr. Ivan Jambor, so sídlom exekútorského úradu E. X, XXX XX F. pod sp. zn. 271 EX 720/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/1737/2020 zo dňa 06. 02. 2026, takto rozhodol: Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/1737/2020 zo dňa 06. 02. 2026 z a m i e t a. odôvodnenie: 1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/1737/2020 zo dňa 06. 02. 2026 vyššia súdna úradníčka zamietla námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že po preskúmaní vyjadrenia predloženého súdny exekútorom povereným na vykonanie tejto exekúcie zistila, že súdny exekútor v priebehu tejto exekúcie zisťoval majetok, resp. príjmy povinného podliehajúce exekúcii lustráciami účtov v bankách, v Sociálnej poisťovni a vykonával zisťovanie majetku, resp. príjmov postihnuteľných exekúciou. V priebehu tejto exekúcie súdny exekútor zistil, že povinný nemá vedený účet v žiadnej banke. Ďalej zistil, že nie je vlastníkom žiadneho motorového vozidla a rovnako ani nehnuteľnosti. Poverený súdny exekútor zistil, že povinný bol zamestnaný naposledy od 12. 01. 2022 do 21. 01. 2022, že nie je poberateľom dôchodkovej dávky, dávky v nezamestnanosti a ani poberateľom nemocenskej dávky. Do vydania upovedomenia o zastavení exekúcie (20. 01. 2026) nedošlo ani k čiastočnej úhrade, resp. splneniu vymáhaného nároku zo strany povinného v tejto konkrétnej exekúcii, pričom poverený súdny exekútor nemal vedomosť o existencii majetku, resp. príjmoch povinného, ktoré by exekúcii podliehali. Z uvedeného teda vyplýva, že súdny exekútor postupoval správne. V podaných námietkach, podľa názoru súdu, oprávnený neuviedol postačujúci dôvod, na základe ktorého by bolo možné čo i len predpokladať nesprávne vydané upovedomenie o zastavení exekúcie pre nemajetnosť fyzickej osoby. V prípade, že oprávnený nebol spokojný s vedením exekúcie povereným súdnym exekútorom, mal možnosť v zmysle § 34 ods. 2 Exekučného poriadku, podať návrh na zmenu súdneho exekútora. Na základe uvedeného, vyššia súdna úradníčka musela konštatovať, že v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie boli splnené predpoklady ustanovené zákonom na vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Od začatia exekúcie, t. j. doručenia poverenia na vykonanie exekúcie poverenému súdnemu exekútorovi (§ 57 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku), dňa 11. 11. 2020 uplynulo 5 rokov. Poverený súdny exekútor v priebehu tejto exekúcie nevymohol ani len časť pohľadávky oprávneného z exekučného titulu a svojich trov exekučného konania. Keďže súdny exekútor poverený vykonaním tejto exekúcie počas tejto exekúcie po dobu ustanovenú zákonom (5 rokov od začatia exekúcie) nezistil majetok alebo príjmy povinného, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, a ktoré by postačovali aspoň na úhradu trov tohto exekučného konania povereného súdneho exekútora, boli splnené všetky predpoklady ustanovené zákonom na vydanie upovedomenia o zastavení exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pre nemajetnosť povinného, ktorý je fyzickou osobou. Záverom odôvodnenia tohto uznesenia exekučný vyššia súdna úradníčka konštatovala, že upovedomenie poverenému súdneho exekútora o zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného vydané podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, je vecne správne a boli naplnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Preto námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení exekúcie zamietla. 2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky doručil oprávnený tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Podľa oprávneného, konajúci súd nesprávne zhodnotil splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie exekútorom a nesprávne tak rozhodol, z nasledovných dôvodov. Ako to vyplýva z upovedomenia o zastavení exekúcie exekútorom, ale aj odôvodnenia napadnutého uznesenia, vykonal exekútor iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, resp. dopyty na orgány a inštitúcie a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a § 115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného ako napr. televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 EUR, cennosti, nábytok, počítače a notebooky, lampy, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľností alebo iného vysoko hodnotného majetku, ak by ho oprávnený aj vlastnil. Z § 59 odsek 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku. Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, resp. si ich žiada iba v prípadoch predpokladaných zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi oprávneného a oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcií, ktoré možnosti má v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie, čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na úhradu akýchkoľvek preddavkov ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného požadovať. Exekučný súd má v konaní o námietkach posúdiť, či boli splnené podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie exekútorom. Do kompetencie súdu patrí na riadne podané námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu, či exekútor sám deklaroval vykonanie zisťovanie všetkého možného majetku povinného, nie len majetku evidovaného subjektami podľa § 2 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z.z. Aj z vyjadrenia exekútora je zrejmé, že exekútor nikdy povinného nenavštívil v jeho obydlí a nezistil reálny stav hnuteľného majetku povinného a úvahy o nákladoch jeho speňaženia sú tak hypotetické. Oprávnený nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného. Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetko majetok povinného sám a z vlastnej iniciatívy. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti práva v Slovenskej republiky by mali byť súdny exekútori tí poslední ktorí „od stola“ prístupom ešte znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravdou, že by im Exekučný poriadok nedával dostatok možností alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonávanie exekúcie bez toho aby sám musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávanie exekúcie formálnym spôsobom v rámci ktorého exekútor iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku zastaví exekúcie a inkasuje náhrady podľa vyhlášky. 3. Súdny exekútor k podanej sťažnosti uviedol, že súhlasí so závermi súdu. Oprávnený vyjadril len svoje domnienky o existencii majetku povinného, ale nepreukázal existenciu relevantného exekvovateľného majetku. Zistený reálny skutkový stav súdny exekútor preukázal lustráciami majetku povinného. 4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú. 6. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná. 7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. 8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie. 9. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne. 10. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak pri exekúcii vedenej na majetok fyzickej osoby sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň na úhradu trov exekútora. 11. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol. 12. V tomto smere treba konštatovať, že vyššia súdna úradníčka dostatočne a správne zistila skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnila, pričom sa vysporiadala so všetkými pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami. Napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za v celom rozsahu vecne správne, v súvislosti s čím zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. 13. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie len skutočne nad rámec dopĺňa, že po oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastavení exekúcie. V prvom rade možno pripomenúť, že dôvodom pre zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť, že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. 14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné možnosti vykonania exekúcie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súdny exekútor nie je povinný vykonať fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade, ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty. Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na objektívnych skutočnostiach. Z vykonaných lustrácií v predmetnej exekúcii jednoznačne vyplýva, že povinný nedisponuje žiadnym príjmom či majetkom väčšej hodnoty, ktorý by bol exekvovateľný. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť povinnosť úhrady trov exekučného konania. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie ešte poukazuje na to, že povinný má hlásený trvalý pobyt „bezdomovca,“ teda adresou jeho pobytu je obec Zemianska Olča bez uvedenia konkrétnej adresy. V dôsledku uvedeného tak obrana oprávneného vyznieva neadresne, bez väzby na túto podstatnú skutočnosť. 15. Ešte k poukazu oprávneného na rozhodnutia exekučného súdu v iných konaniach musí sťažnostný súd doplniť, že pri svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdne autority (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za ustálenú judikatúru možno považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak oprávneným uvedené rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax a tento sťažnostný súd nie je postupom v inom exekučnom konaní viazaný. Zároveň, treba uviesť, že citované rozhodnutia sú rozhodnutiami vyšších súdnych úradníkov, ktoré neprešli sudcovskou kontrolou a sú založené na skutkových okolnostiach tej-ktorej exekučnej veci, ktoré môžu byť odlišné od skutkových okolností v predmetnej exekúcii, a teda závery tam prijaté nemožno paušálne aplikovať vo všetkých exekučných veciach vedených v prospech oprávneného. 16. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal, tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav zodpovednosť nenesú. 17. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným poriadkom. 18. Súd prvej inštancie preto sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vyššej súdny úradníčky ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď napadnuté uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné 202 ods. 4 Exekučného poriadku). (§