{"guid": "812efef0-47cf-4d0b-b2ce-02f9949d5349:ed039706-0728-46e6-bce1-d19443c64cf4", "ecli": "ECLI:SK:OSBJ:2024:8223209554.2", "spisova_znacka": "1Csp/15/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1Csp/15/2023 z 6. 11. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Bardejov z 6. novembra 2024, sp. zn. 1Csp/15/2023, ECLI:SK:OSBJ:2024:8223209554.2", "identifikacne_cislo": "8223209554", "sud": {"guid": "sud_157", "nazov": "Okresný súd Bardejov", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-bardejov"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2024-11-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2016/257/#paragraf-86.odsek-1", "nazov": "§ 86 ods. 1 zákona č. 257/2016 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2016/257/#paragraf-86.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/257-2016/paragraf-86"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2016/257#paragraf-86"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ed039706-0728-46e6-bce1-d19443c64cf4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBJ:2024:8223209554.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBJ:2024:8223209554.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSBJ:2024:8223209554.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Bardejov\n1Csp/15/2023\n8223209554\n06. 11. 2024\nMgr. Tomáš Saraka\nECLI:SK:OSBJ:2024:8223209554.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu EOS KSI Česká republika,\ns.r.o., so sídlom Novodvorská 994/138, 142 00 Praha 4, IČO: 25 117 483, právne zastúpeného\nRemedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO:\n53 255 739, proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX C., o zaplatenie\n22.326,35 Kč s príslušenstvom, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 5.983,84 Kč a úrok z omeškania vo výške 8,25\n% ročne zo sumy 5.983,84 Kč od 02.09.2020 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nII. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .\nIII. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1.Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 02.08.2023 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť mu sumu 22.326,35 Kč s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy\n22.003,83 Kč od 02.09.2020 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76\neur a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval tým, že žalovaná uzatvorila dňa 16.01.2017\nso spoločnosťou Unicredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Praha 4- Michle,\nŽeletavská 1525/1, PSČ 140 92, IČO:649 48 242 (ďalej aj „banka“) žiadosť/zmluvu o poskytnutí\nkontokorentného úveru č. D., predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť žalovanej po splnení\nvšetkých stanovených podmienok kontokorentný úver v dojednanej výške a žalovaná sa zaviazala\ndodržiavať podmienky dohodnuté v zmluve, vo Všeobecných obchodných podmienkach a produktových\npodmienkach a Cenníku. Podľa tvrdenia žalobcu v žalobe, žalovaná si svoje povinnosti riadne a včas\nneplnila, preto bola bankou opakovane vyzývaná k úhrade dlžnej sumy, a to najmä výzvou zo dňa\n25.05.2020, kedy ju banka vyzvala k úhrade pohľadávky vo výške 14.307,28 Kč, ktorá vznikla titulom\nnepovoleného debetu na účte a upozornila ju, že ak k úhrade dlžnej sumy v stanovenej lehote nedôjde,\nje oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Nakoľko žalovaná podľa tvrdenia žalobcu v stanovenej\nlehote svoj záväzok neuhradila, listom zo dňa 03.08.2020 označeným ako „Zesplatnení kontokorentního\núvěru. Odstoupení od smlouvy o vedení účtu“ banka ku dňu 12.08.2020 vyhlásila úver za predčasne\nsplatný a zároveň k 01.09.2020 odstúpila od zmluvy. Žalobca uviedol, že na základe zmluvy o postúpení\npohľadávok zo dňa 17.12.2021 uzavretej medzi bankou a spoločnosťou EOS Investment Česká\nrepublika, s.r.o., IČO: 014 11 641, ktorá zanikla bez likvidácie na základe fúzie zlúčením s nástupníckou\nspoločnosťou - žalobcom, postúpila banka na žalobcu pohľadávku voči žalovanej, pričom pohľadávka ku\ndňu postúpenia predstavovala sumu 22.326,35 Kč v súlade s prílohou Zmluvy o postúpení pohľadávok\na platobnou históriou, kde banka ako postupca deklarovala, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej\n\nv predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu\npostúpenia pohľadávky. Keďže žalovaná podľa tvrdenia žalobcu neuhradila dlžnú sumu ani čiastočne,\nhoci je nesporné, že medzi ňou a bankou vznikol záväzkový vzťah podľa § 2395 až 2400 zákona\nč.89/2012 Sb. Občanský zákoník, z ktorého jej vznikla povinnosť vrátiť danú sumu, uplatňuje si nárok\nsúdnou cestou. Poukazujúc na čl.14 bod 14.1 Všeobecných obchodných podmienok žalobca tvrdil, že\nv zmysle dohody zmluvných strán sa ich zmluvný vzťah spravuje právnym poriadkom Českej republiky,\npričom je podľa neho na konanie daná právomoc súdov Slovenskej republiky.\n2. Výzvou zo dňa 07.09.2023 súd žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu vyzval, aby v lehote\n15 dní doplnil skutkové tvrdenia žaloby tak, že bude špecifikovať uplatnenú pohľadávku a spôsob jej\nvýpočtu, a to čo do istiny a aj jej príslušenstva, pričom je potrebné uviesť, akú sumu žalovaná zaplatila\na zároveň spôsob započítania úhrad a predložiť všetky doklady a výstupy z registra, ktorými bola\noverovaná schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver.\n3. Žalobca k výzve súdu sa vyjadril tak, že predmetom zmluvy o poskytnutí kontokorentného úveru\nbolo poskytnutie povoleného prečerpania vo výške 150.000 Kč, kde všetky pohyby, ktoré žalovaná\nuskutočnila po vyčerpaní vlastných prostriedkov na účte, stali sa predmetom kontokorentného úveru.\nPodľa žalobcových tvrdení sa žalovaná do povoleného prečerpania na účte dostala obratom zo dňa\n30.05.2017, kedy realizovala platbu kartou vo výške 5.440,61 Kč a výsledný zostatok na účte po\nvykonaní tohto obratu predstavoval sumu – 3.196,04 Kč. Žalobca uviedol tabuľkový prehľad finančných\noperácií v tvare dátum, obrat, suma, zostatok za dobu od 29.05.2017 do 31.08.2020 a tvrdil, že\nžalovaná z poskytnutého úverového rámca (opakovaným čerpaním a dopĺňaním úverového rámca\nplatbami) vyčerpala sumu 6.562,85 Kč, pričom išlo o výbery kartou, platby kartou, medzibankové prevody\na trvalé príkazy. Zároveň tvrdil, že v súvislosti s povoleným prečerpaním boli jej zúčtované poplatky\nvo výške 8.123,80 Kč, debetný úrok vo výške 2.738,01 Kč a sankčný úrok vo výške 5.491,80 Kč a že\npočas obdobia existencie povoleného prečerpania uhradila 579,01 Kč. Uplatňovaná pohľadávka tak\npodľa neho pozostáva z rozdielu medzi debetnými operáciami a úhradami žalovanej počas existencie\npovoleného prečerpania. Vo vzťahu k skúmaniu bonity poukázal na § 86 ods.1 zákona č.257/2016 Sb.\no spotřebiteľském úvěru a uviedol, že podľa jeho názoru právo uplatniť námietku neplatnosti zmluvy\nz dôvodu uplynutia premlčacej doby zaniklo, a preto skúmanie bonity považuje pre výsledok konania za\nirelevantné. Napriek tomu dodal, že existujúce záväzky žalovanej overil veriteľ dopytom do úverového\nregistra, z ktorého zistil, že nemala žiadne mesačné úverové zaťaženie, pričom v žiadosti o úver uviedla\nžalovaná čistý mesačný príjem 14.000 Kč u zamestnávateľa IČO: 015 70 757 na dobu neurčitú od\n10/2016 a zároveň uviedla rodinný stav slobodná a nepriznala žiadne vyživované dieťa. Je preto názoru,\nže úverová schopnosť žalovanej bola riadne overená, a preto žiadal vyhovieť žalobe v celom rozsahu.\n4. Žalovaná sa k žalobe, ktorá jej spolu s vyjadrením žalobcu, prílohami k žalobe a výzvou vyjadriť sa\nk nej do vlastných rúk doručená bola dňa 28.05.2024, písomne nevyjadrila.\n5. Nakoľko hodnota tohto spotrebiteľského sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,-eur, skutkové\ntvrdenia strán neboli sporné, pričom prejednávaný spor, v ktorom išlo iba o otázku jednoduchého\nprávneho posúdenia veci, bolo možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, súd\nv súlade s ust. § 297 písm. b) CSP spor prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol\nverejne vyhlásený dňa 06.11.2024, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia boli v súlade s ust. § 219 ods.\n3 CSP oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 23.10.2024 a súčasne na webovej stránke súdu\nna webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Strany sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.\n6. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a vyjadrenia žalobcu, vykonal dokazovanie oboznámením sa\ns obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich\nnebolo žalovanou namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné, oboznámením sa\ns obsahom odpovede na lustráciu žalovanej v REGOB SR (§ 295 CSP) a zistil tento skutkový stav:\n7. Žalovaná, ktorej žaloba bola riadne doručená, nepoprela skutkové tvrdenie žalobcu o uzavretí zmluvy\na poskytnutí jej uvedenej sumy peňažných prostriedkov bankou, tieto preto súd v súlade s ust. §\n151 ods.1 CSP považoval za nesporné. Z obsahu žalobcom predloženej žiadosti/zmluvy o poskytnutí\nkontokorentného úveru E./XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.01.2017 (č.l.27 až 30 spisu) súd zistil, že\nna základe žiadosti žalovanej o poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 5.000 Kč k jej účtu číslo\nXXXXXXXXXX/XXXX UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. zaviazala sa za predpokladu\n\nsplnenia všetkých podmienok stanovených bankou poskytnúť jej kontokorentný úver v danej výške na\ndanom osobnom účte s tým, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú „Obecné obchodní podmínky Uni\nCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Produktové obchodní podmínky Uni Credit Bank Czech\nRepublic and Slovakia, a.s., pro úvěry a Sazebník odměn za poskytování bankovních služeb – Část\nfyzické osoby nepodnikající Uni Credit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s.“ Podľa čl.III Žiadosti/\nZmluvy označeného ako výška úveru žalovaná ako klient berie na vedomie, že banka je oprávnená\nvýšku úveru jednostranne zvýšiť, a to do maximálnej výšky 150.000 Kč, pričom o zmene a dátume\núčinnosti zmeny bude vopred písomne informovaná a banka úver zvýši, pokiaľ s tým žalovaná nevysloví\nv lehote stanovenej bankou písomný nesúhlas. Podľa článku V zmluvy úver mal byť úročený variabilnou\núrokovou sadzbou, ktorá ku dňu podpisu žiadosti/zmluvy bola vo výške 18 % p.a. s tým, že úrok je\nsplatný mesačne, vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca. V článku V bod 3 a 4 zmluvy bolo\ndojednanie o povinnosti žalovanej zaplatiť banke jednorazový poplatok za poskytnutie úveru a poplatky\nza správu a vedenie úveru a vedenie svojho účtu, a to mesačne k poslednému dňu kalendárneho\nmesiaca vo výške stanovenej Sadzobníkom. Podľa článku VIII bod 1 zmluvy ak klient nezaplatí v termíne\nsplatnosti akýkoľvek svoj dlh, je povinný platiť banke úroky z omeškania, ide o závažné porušenie zmluvy\na banka je v takom prípade oprávnená odstúpiť od žiadosti/zmluvy s účinkami odstúpenia do budúcna\na stanoviť okamžitú splatnosť celého úveru. Žalobca predložil súdu žalovanej adresované Oznámenia\no nepovolenom debetnom zostatku na bežnom účte zo dňa 18.06.2017, 16.07.2017 a 27.08.2017, kde\nbola bankou upozorňovaná na nepovolené debetné zostatky na účte a tiež výzvu k úhrade dlžnej sumy\nzo dňa 02.02.2018 a výzvu k úhrade dlžnej sumy po splatnosti zo dňa 02.05.2019 a zo dňa 25.05.2020,\nkde ju vyzývala banka k úhrade dlžnej sumy po splatnosti. Listom zo dňa 03.08.2020 označeným\nako „Zosplatnění kontokorentního úvěru Odstoupení od smlouvy o vedení účtu“ banka oznamovala\nžalovanej, že vyhlasuje kontokorentný úver vo výške 5.000 Kč za splatný ku dňu 12.08.2020 z dôvodu\nprekročenia povolenej výšky úverového rámca kontokorentného úveru a márneho uplynutia lehoty pre\núhradu splatnej pohľadávky banky a že s účinnosťou ku dňu 01.09.2020 odstupuje od zmluvy, na základe\nktorej jej vedie účet. Vyzvala ju zároveň k zaplateniu sumy 22.003,83 Kč najneskôr do 01.09.2020.\n8. Žalobca predložil spolu so žalobou a zmluvou aj listinu zo dňa 11.01.2017 označenú ako údaje\no klientovi ku kontokorentnému úveru, v ktorej je okrem osobných údajov žalovanej uvedené, že táto\nbola slobodná, nemala žiadne vyživované dieťa, žila v jednočlennej domácnosti, v nájme, má základné\nvzdelanie, je zamestnaná v spoločnosti EDYMAX SE na dobu neurčitú od 10/2016, nie je v skúšobnej\ndobe a že jej priemerný čistý mesačný príjem je 14.000 Kč.\n9. Žalobca ako dôkazy predložil tiež výpisy z účtu žalovanej, z ktorých vyplýva, že jej príjmom v máji\n2017 od zamestnávateľa EDYMAX SE bola suma vo výške 7.573 Kč a v júni 2017 suma len 579 Kč.\nPo výzve súdu žalobca uviedol, že z dopytu do úverového registra zistil, že žalovaná nemala žiadne\núverové zaťaženie, pričom predložil listinu ( č.l. 103 spisu), v ktorej okrem údajov žalovanej je uvedené,\nže nebola nájdená v registri.\n10. Súd právne posúdil zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu (bankou) a žalovanou\nako spotrebiteľský, keďže banka v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytla žalovanej ako fyzickej\nosobe - nepodnikateľovi bankový produkt - úver. Aj samotná zmluva výslovne uvádza, že jednalo sa\no spotrebiteľský úver (viď článok IX bod 6 zmluvy). Nakoľko ide tu o konanie s cudzím prvkom, keďže\nžalobcom je obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike a aj samotná zmluva uzavretá bola\nžalovanou s bankou v Českej republike podľa českého práva, súd skúmal najskôr svoju právomoc\nv tomto spotrebiteľskom spore, pričom v zmysle čl. 4 a 18 nariadenia európskeho parlamentu a Rady\n(EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a\nobchodných veciach má svoju právomoc za danú, čo medzi stranami ani nebolo sporné (žalovaná\nmá bydlisko v Slovenskej republike, kde aj prevzala žalobu) a v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 6 bod 2,\nkapitoly II. nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ESS) č. 593/2008 zo 17.06.2008 (ďalej len „Rím\nI“), posúdil voľbu rozhodného práva, t. j. práva Českej republiky, čo rovnako nebolo sporné. Podľa\nčl.14 bod 14.1 Všeobecných obchodných podmienok banky účinných od 01.04.2016 (č.l.34 spisu) ak\nnie je v konkrétnom zmluvnom ustanovení dohodnuté inak, zmluvný vzťah medzi bankou a klientom\na akékoľvek mimozmluvné vzťahy vznikajúce v súvislosti s ním sa riadia českým právom.\n11. Podľa § 86 ods. 1 českého zákona č.257/2016 Sb. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom\nv čase uzavretia zmluvy, ktoré citoval aj žalobca vo svojej odpovedi zo dňa 14.12.2023 na výzvu súdu,\nposkytovatel před uzavřením smlouvy o spotřebitelském úvěru nebo změnou závazku z takové smlouvy\n\nspočívající ve významném navýšení celkové výše spotřebitelského úvěru posoudí úvěruschopnost\nspotřebitele na základě nezbytných, spolehlivých, dostatečných a přiměřených informací získaných od\nspotřebitele, a pokud je to nezbytné, z databáze umožňující posouzení úvěruschopnosti spotřebitele\nnebo i z jiných zdrojů. Poskytovatel poskytne spotřebitelský úvěr jen tehdy, pokud z výsledku posouzení\núvěruschopnosti spotřebitele vyplývá, že nejsou důvodné pochybnosti o schopnosti spotřebitele\nspotřebitelský úvěr splácet.\n12. Žalobca, vychádzajúc z obsahu jeho odpovede na výzvu súdu vo vzťahu k skúmaniu bonity\nspotrebiteľa považoval za rozhodujúce to, že podľa § 86 ods.1 zákona č.257/2016 Sb. o spotřebitelském\núvěru v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy poskytne-li poskytovatel spotřebiteli spotřebitelský úvěr\nv rozporu s § 86 odst.1 větou druhou, je smlouva neplatná. Spotřebitel múže uplatnit námitku neplatnosti\nv tříleté promlčecí lhútě běžící ode dne uzavřetí smlouvy. Spotřebitel je povinen vrátit poskytnutou jistinu\nspotřebiteslkého úvěru v době přiměřené jeho možnostem.\n13. Žalobca tvrdil, že právo uplatniť námietku neplatnosti zmluvy z dôvodu uplynutia premlčacej doby\nzaniklo a že preto je otázka skúmania bonity pre výsledok konania irelevantná.\n14. S uvedeným názorom žalobcu sa súd nestotožňuje.\n15. Podľa § 86 ods. 2 českého zákona o spotrebiteľskom úvere, Poskytovatel při posouzení\núvěruschopnosti spotřebitele posuzuje zejména schopnost spotřebitele splácet sjednané pravidelné\nsplátky spotřebitelského úvěru, a to na základě porovnání příjmů a výdajů spotřebitele a způsobu plnění\ndosavadních dluhů. Hodnotu majetku přitom zohledňuje tehdy, jestliže ze smlouvy o spotřebitelském\núvěru vyplývá, že spotřebitelský úvěr má být částečně nebo úplně splacen výnosem z prodeje majetku\nspotřebitele, nikoli pravidelnými splátkami, nebo jestliže z finanční situace spotřebitele vyplývá, že bude\nschopen splácet spotřebitelský úvěr bez ohledu na své příjmy.\n16. Podľa § 87 ods. 1 českého zákona o spotrebiteľskom úvere v aktuálnom znení, Poskytneli\nposkytovatel spotřebiteli spotřebitelský úvěr v rozporu s § 86 odst. 1 větou druhou, je smlouva\nneplatná. Soud k neplatnosti přihlédne i bez návrhu. Spotřebitel je povinen vrátit poskytnutou jistinu\nspotřebitelského úvěru v době přiměřené jeho možnostem.\n17. K potrebe skúmania splnenia povinnosti dodávateľa pri overovaní bonity spotrebiteľa vždy a ex offo\npoukazuje súd na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zn. C - 679/18, podľa ktorého články 8 a 23 smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o\nzrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú\npovinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa\nktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré\nz porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú\npožiadavky podľa uvedeného článku 23.\n18. Súd dáva do pozornosti aj článok 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/\nES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého členské štáty by mali prijať vhodne opatrenia\nna podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu berúc do úvahy osobitný\ncharakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácii a\nvzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení\ntýkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,\naby veritelia neposkytovali\núvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty\nvykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na\nsankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom\nriziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.6.2006 o začatí a\nvykonávaní činností úverových inštitúcii, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly\núverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol\nspotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného\nvzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj\nspotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.\n\n19. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v\nrozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity\nje neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou\nstarostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2\nzákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie\ngenerálneho zákona – Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom\nporušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym\npredmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú\nplatbu beztoho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda\nobzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia\nexistovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť\nbonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z\npohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal\nako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom\ntrhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne\neurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa\npovažovať za odporujúce morálke.“\n20. Vychádzajúc z uvedeného tunajší súd nemal najmenšie pochybnosti, že bol v tomto spotrebiteľskom\nspore s ochranou slabšej strany v zmysle označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ povinný skúmať\nex offo splnenie povinnosti veriteľa spočívajúcu v preverení bonity spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy\no spotrebiteľskom úvere. V naznačenom smere potom ani prípadná námietka žalobcu o tom, že by súd\nprvej inštancie takto rozporoval tvrdenia o skúmaní bonity žalovanej, ktoré neboli sporné, nemohla by\nbyť relevantná.\n21. Uvedený záver by pre žalobcu nemal byť nijako nový, či prekvapivý. V uvedenej súvislosti súd\ndo pozornosti žalobcu dáva jeho samého sa týkajúci rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.\n13CoCsp/38/2023 z 23.11.2023, kde uvedený krajský súd v obdobnej veci formuloval absolútne rovnaký\nzáver, z akého pri svojom rozhodnutí vychádzal aj tunajší súd.\n22. Súd preto aplikoval § 86 ods. 1 a 2 českého zákona o spotrebiteľskom úvere v znení účinnom\nv čase uzavretia zmluvy a zaoberal sa otázkou, či pred uzavretím zmluvy o úvere pôvodný veriteľ\nskúmal „úvěruschopnost“ spotrebiteľa. Zaoberal sa tak posúdením konania pôvodného veriteľa o tom,\nči po posúdení relevantných informácií boli dané dôvodné pochybnosti o schopnosti žalovanej splácať\nspotrebiteľský úver. Súd vyhodnotil, že banka dôsledne neskúmala bonitu žalovanej, čo malo za\nnásledok neplatnosť zmluvy a povinnosť žalovanej vrátiť len istinu spotrebiteľského úveru v zmysle §\n87 ods. 1 českého zákona o spotrebiteľskom úvere.\n23. Z verejne dostupných súdnych rozhodnutí súdov Českej republiky vyplýva, že aj tamojšia (domáca,\nčeská) judikatúra dospela k rovnakým záverom o povinnosti ex offo skúmania bonity a záveru\no absolútnej neplatnosti zmluvy v prípade jej porušenia.\n24. Súd príkladmo poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prahe sp.zn. 25Co/1/2022, kde tento\nza obdobných okolností uviedol (viď bod 26 a nasl. odôvodnenia, pre úplnosť citované v pôvodnom,\nčeskom znení) „Odvolací soud dále zjišťoval, zdali žalobkyně dostatečně prověřila úvěruschopnost\nžalovaného tak, jak jí to ukládá ustanovení § 86 ZSÚ. Je totiž třeba zdůraznit, že v daném případě se\njedná o spotřebitelský vztah, kdy žalobkyně jako poskytovatel úvěru má povinnost před poskytnutím\núvěru náležitě prověřit poměry dlužníka spotřebitele a posoudit jeho schopnost splácet úvěr. Úvěr smí\nspotřebiteli poskytnout pouze tehdy, když s odbornou péčí schopnost dlužníka posoudí a z jejího zjištění\nje zřejmé, že dlužník bude schopen úvěr splácet. Neprověří-li věřitel dlužníka dostatečně nebo poskytneli dlužníkovi úvěr i přes svá negativní zjištění, je úvěrová smlouva neplatná. I když obsah povinnosti\njednat při posuzování úvěruschopnosti spotřebitele s odbornou péčí zákon o spotřebitelském úvěru\nneobsahuje, je možné vycházet z definice obsažené v § 2 odst. 1 písm. p) OchrSpotř, který stanoví, že\nodbornou péčí se rozumí úroveň zvláštních dovedností a péče, kterou lze od podnikatele ve vztahu ke\nspotřebiteli rozumně očekávat a která odpovídá poctivým obchodním praktikám nebo obecným zásadám\ndobré víry v oblasti jeho činnosti. Ke shodným závěrům co do posouzení úvěruschopnosti s odbornou\npéčí dospěl i Nejvyšší správní soud v rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 AS 30/2015, ve kterém\nvyslovil závěr, že věřitel musí náležitě pečlivě zjišťovat schopnost spotřebitele splácet úvěr a požadovat\n\ndoklady k jeho tvrzení. Věřitel by měl úvěruschopnost dlužníka aktivně zjišťovat a prověřovat, nikoliv se\nspokojit s jeho ničím nedoloženými prohlášeními. Povinnost věřitele posoudit před uzavřením smlouvy\nbonitu spotřebitele představuje pro spotřebitele i určitou záruku, že věřitel bude při poskytování úvěru\npostupovat tak, aby jej do určité míry chránil před neschopností splácet. Primárním chráněným zájmem\nje zde ochrana spotřebitele před neodpovědným poskytnutím úvěru, které by vedlo k jeho insolvenci\nse všemi negativními důsledky. Nejvyšší soud ČR ve svých závěrech rozhodnutí zde dne 25. 7. 2018,\nsp. zn. 33 Cdo 2178/2018, uvedl mimo jiné, že důsledky neschopnosti splácet úvěr se netýkají jen\ndlužníka (spotřebitele), ale dotýkají se společnosti jako celku, neboť na ni mají vliv důsledky dlužníkova\npředlužení a případné insolvence. Do veřejné sociální sítě pak spadne nejen dlužník, ale většinou i osoby\nna něm závislé, dojde k porušení rodinných a sociálních vztahů. V souladu se závěry Ústavního soudu\nČR vyslovenými v jeho nálezu ze dne 26. 2. 2019, sp. zn. III. ÚS 4129/18, by obecné soudy měly vést\nposkytovatele úvěru (třeba i cestou případného zastavení exekuce) k přesvědčivému zkoumání toho,\nzda (budoucí) dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu\no žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek. To, zda je reálné splácení dluhu, je celkem\nvýchozí zásada, která by jako obecný princip měla být vzata v úvahu soudy, bez ohledu na to, zda je v\nnějakém zákoně výslovně zakotvena nebo nikoliv. Z uvedeného je tedy nepochybné, že platnost úvěrové\nsmlouvy je třeba zkoumat v jakékoliv fázi soudního řízení, a to i v již probíhajícím řízení exekučním.“\n25. Pre tu súdenú vec, vzhľadom na argumentáciu žalobcu o zániku práva uplatniť námietku neplatnosti\nzmluvy z dôvodu uplynutia premlčacej doby, dôležité sú najmä závery obsiahnuté v bode 27 až\n29 odôvodnenia vyššie uvedeného rozhodnutia, podľa ktorých „Porušení povinnosti posouzení\núvěruschopnosti dlužníka je upraveno v § 87 odst. 1 ZSÚ. Při výkladu tohoto ustanovení je třeba vycházet\nz historie zákonné úpravy a vývoje judikatury. Povinnost věřitele posoudit úvěruschopnost spotřebitele\nbyla nově v právní úpravě stanovena v § 9 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, účinném\nod 1. 1. 2011 do 30. 11. 2016 (dále jen SZSÚ ). V právní praxi nebylo výraznějších pochyb o tom, že\ndůsledkem nesplnění této povinnosti věřitele byla absolutní neplatnost smlouvy. Ačkoli tento dřívější\nzákon o spotřebitelském úvěru výslovně nestanovil, že následkem porušení povinností podle § 9 odst.\n1 tohoto zákona je absolutní neplatnost smlouvy, ve které se sjednává spotřebitelský úvěr, bylo taktéž v\nmnoha rozhodnutích finančního arbitra opakovaně konstatováno, že tento výklad je z hlediska ochrany\nspotřebitele nutný a nasvědčuje mu i legislativní vývoj ochrany spotřebitele a samotné právní úpravy\nspotřebitelských úvěrů a jejich zprostředkování (viz např. nález finančního arbitra ze dne 20. 3. 2017,\nsp. zn. FA/4056/2017, FA/SU/374 [číslo], ze dne 23. 7. 2015, sp. zn. FA/7819/2015, FA/SU/208 /2014,\nze dne 28. 5. 2018, č. j. FA/SR/SU /1192/2017 20 aj.).\n28. SZSÚ je transpozicí Směrnice. Předobrazem ustanovení § 9 odst. 1 SZSÚ je čl. 8 Směrnice, který\nuložil členským státům EU zajistit, aby před uzavřením úvěrové smlouvy věřitel posoudil úvěruschopnost\nspotřebitele na základě dostatečných informací získaných případně od spotřebitele, a pokud je to\nnezbytné, na základě vyhledávání v příslušné databázi. V bodě 26 odůvodnění Směrnice je kladen důraz\nna to, aby se věřitelé nepouštěli do nezodpovědného půjčování ani neposkytovali úvěry bez předchozího\nposouzení úvěruschopnosti. Za účelem kontroly úvěruschopnosti spotřebitele by mělo být věřitelům\ndovoleno využívat informace poskytnuté spotřebitelem nejen během přípravy dané úvěrové smlouvy, ale\ni v průběhu dlouhodobého obchodního vztahu. Stejně tak spotřebitel by měl jednat obezřetně a dodržovat\nsvé smluvní povinnosti. Výkladem čl. 8 Směrnice se zabýval i soudní dvůr v rozsudku ze dne 18. 12.\n2014, ve věci C 449/13, CA Consummer Finance proti F. G. a další, kde mimo jiné bylo konstatováno, že\nsměrnice 2008/48/ES neobsahuje taxativní výčet informací, na základě kterých má poskytovatel úvěru\nposoudit úvěruschopnost spotřebitele, ani nespecifikuje, jestli mají být tyto informace kontrolovány, a\npokud ano, jakým způsobem. Čl. 8 ve spojení s bodem 26 Směrnice naopak přiznává poskytovateli úvěru\nprostor pro uvážení při určování, zda informace, které má k dispozici stačí k doložení úvěruschopnosti\nspotřebitele, či nikoliv, a zda je má ověřit pomocí jiných údajů. Z toho podle Soudního dvora vyplývá,\nže poskytovatel úvěru musí v každém jednotlivém případě s přihlédnutím k jeho konkrétním okolnostem\nzvážit, zda se jedná o příslušné informace, a zda jsou tyto informace dostatečné pro posouzení\núvěruschopnosti spotřebitele. Pouhá ničím nepodložená prohlášení spotřebitele nemohou být sama o\nsobě kvalifikována jako dostatečná, nejsou-li podepřená žádnými doklady.\n29. SZSÚ byl nahrazen přijetím ZSÚ, účinným od 1. 12. 2016, který má vést k ještě k větší ochraně\nspotřebitele (např. stanovením taxativních podmínek, za kterých je podnikatel oprávněn poskytovat\nspotřebitelský úvěr s tím, že nebankovní poskytovatel spotřebitelského úvěru je oprávněn poskytovat\núvěr pouze na základě oprávnění k této činnosti uděleným Českou národní bankou za stanovených\npodmínek). Citovaný zákon v § 75 pak stanoví povinnost poskytovatele a zprostředkovatele provozovat\nsvou činnost s odbornou péčí. Povinnost posoudit s odbornou péčí úvěruschopnost spotřebitele je\n\nstanovena ustanovením § 86 odst. 1, 2 uvedeného zákona. Podle § 87 odst. 1 zák. o spotřebitelském\núvěru, poskytne-li poskytovatel spotřebiteli spotřebitelský úvěr v rozporu s ustanovením § 86 odst. 1\nvětou druhou, je smlouva neplatná. Spotřebitel může uplatnit námitku neplatnosti v tříleté promlčecí\nlhůtě běžící ode dne uzavření smlouvy. Spotřebitel je povinen vrátit poskytnutou jistinu spotřebitelského\núvěru v době přiměřeného možnostem. I když zákon o spotřebitelském úvěru výslovně nestanoví,\nže následkem porušení povinnosti podle § 87 odst. 1 tohoto zákona je absolutní neplatnost smlouvy,\nve které se spotřebitelský úvěru sjednává, legislativní vývoj ochrany spotřebitele i právní úpravy\nspotřebitelských úvěrů a jejich zprostředkování potvrdil, že takový výklad z hlediska ochrany spotřebiteli\nje správný, jak se podává z rozsudku Soudního dvora EU ze dne 5. 3. 2020 ve věci C -679/18 OPRFinance, které deklaruje povinnost soudu zabývat se ex offo, tedy i bez námitky dlužníka, zda věřitel\nnáležitě posoudil úvěruschopnost dlužníka.“\n26. Súd poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu v Písku č.k.4C/216/2023-29, kde ten uviedol ( viď\nbod 18 odôvodnenia, pre úplnosť citované v pôvodnom, českom znení) „ Soud vycházel z nálezu\nÚstavního soudu sp. zn. III. ÚS 4129/18 ze dne 26. 2. 2019, v němž tento uvedl, že Nejvyšší správní\nsoud při výkladu § 9 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů,\núčinného do 30. 11. 2016 (když obsahově obdobná úprava je zakotvena i v § 86 zákona č. 257/2016\nSb., tedy pro účely tohoto výkladu lze vycházet z toho, že se právní úprava nezměnila) dovodil, že\nsoučástí odborné péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že poskytovatel nespoléhá na údaje\no schopnosti splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto údaje prověří (případně si je\nnechá od žadatele doložit). Ústavní soud dále zdůraznil, že nejde o žádný zvlášť přísný či dokonce\nnepřiměřený požadavek; to, zda je reálné splacení dluhu, je přece celkem výchozí zásada, kterou by\njako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém zákoně výslovně\nzakotven, anebo nikoli. Ústavní soud rovněž dospěl k závěru, že nezkoumá-li obecný soud, zda úvěrující\npři poskytnutí spotřebitelského úvěru prověřil schopnost úvěrovaného plánovaný úvěr splatit, zasáhne\ntím do základního práva spotřebitele na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních\npráv a svobod. S ohledem na shora uvedené má soud za to, že v § 87 odst. 1 zákona o spotřebitelském\núvěru stanovenou neplatnost smlouvy jakožto důsledek porušení povinnosti poskytovatele (řádně a\ns odbornou péčí) posoudit úvěruschopnost spotřebitele je nutno vykládat za použití § 588 o.z. jako\nneplatnost absolutní, když dané porušení povinnosti poskytovatele odporuje zákonu a současně zjevně\nnarušuje veřejný pořádek. Soud je proto povinen zabývat se uvedenou otázkou i bez návrhu žalovaného\nspotřebitele. Rovněž z rozsudku Soudního dvora EU ze dne 5. 3. 2020 ve věci C -679/18 OPRFinance vyplývá povinnost soudu zabývat se z úřední povinnosti, tedy i bez námitky dlužníka, otázkou,\nzda poskytovatel úvěru posoudil náležitě, tedy na základě nezbytných, spolehlivých, dostatečných a\npřiměřených informací, úvěruschopnost spotřebitele, a pokud této povinnosti nedostál, povinnost soudu\ndovodit z tohoto porušení z úřední povinnosti následek stanovený vnitrostátním právem, tj. absolutní\nneplatnost smlouvy.“\n27. Nakoľko z vyjadrenia samotného žalobcu zo dňa 14.12.2023 vo vzťahu k skúmaniu bonity vyplýva,\nže veriteľ vychádzal tu len z tvrdeného mesačného príjmu žalovanej 14.000 Kč a z tvrdení žalovanej\no tom, že je slobodná a nemá žiadne vyživované dieťa a z dopytu do úverového registra, z ktorého malo\nvyplývať, že nemala žiadne úverové zaťaženie, také skúmanie bonity nestačí. Len čestné prehlásenie\nžalovanej o príjme je absolútne nepostačujúce. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz že tvrdený príjem\nveriteľ reálne čímkoľvek overil. Z výpisov z účtu, ktoré predložil a ktoré sú z doby po uzavretí zmluvy,\nvyplýva údaj o len polovičnej reálnej výške príjmu žalovanej (v máji 2017 od zamestnávateľa EDYMAX\nSE dostala na účet len 7.573 Kč). Žalovaná pritom v čase uzavretia zmluvy mala 4 maloleté deti, ako\nvyplýva z odpovede na lustráciu v Registri obyvateľov SR (č.l. 123 spisu), pričom veriteľ napriek tomu\nvychádzal z nulovej vyživovacej povinnosti a preveroval len úverové zaťaženie a žiadne iné výdavky.\nNič také aspoň žalobca netvrdil, ani nepreukázal.\n28. Žalobca ani len netvrdil výšku výdavkov, ktoré mali byť zistené od žalovanej, ani to, či a akým\nspôsobom výšku príjmu a výdavkov žalovanej overil. Žalobca nepredložil ani nenavrhol ohľadom\noverenia bonity žalovanej žiadne ďalšie dôkazy a zo žalobcom predložených dôkazov preverenie príjmu\na výdavkov (iných ako na splátky úverov) žalovanej nevyplýva. Bez zistenia a overenia skutočných\npríjmov a výdavkov žalovanej a porovnania jej príjmov a výdavkov nemohol právny predchodca\nžalobcu posúdiť, či je žalovaná schopná spotrebiteľský úver splatiť. Žalobca nepreukázal, že neboli\ndané dôvodné pochybnosti o schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Najvyšší súd Českej\nrepubliky a tiež Ústavný súd Českej republiky sa zaoberali výkladom tejto povinnosti veriteľa a dospeli\n\nk záveru, že je nedostatočné, ak veriteľ sa uspokojí len s prehlásením spotrebiteľa o jeho príjme\nalebo o osobných a majetkových pomeroch. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že údaje, ktoré\ndlžník uviedol si veriteľ aj overí (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo/2178/2018 zo dňa\n25.07.2018 alebo 33Cdo/201/2018 zo dňa 20. marca 2019). Podobne aj Ústavný súd Českej republiky vo\nsvojom náleze III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019 sa s týmito závermi stotožnil a uviedol, že poskytovateľ\núveru má jednoznačne povinnosť preveriť spotrebiteľovu schopnosť splatiť úver. Je možné poukázať\nzároveň aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C – 449/13 z 18.decembra 2014 vo veci Consumer\nFinance SA proti E. F.. Podľa tohto rozhodnutia poskytovateľ úveru má dôkazné bremeno posúdiť\núveryschopnosť dlžníka spotrebiteľa na základe dostatočných informácií, ktoré sú podložené dokladmi,\ntým má byť zabránené, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne.\n29. Súd tak konštatuje absolútnu neplatnosť zmluvy pre nedôsledné skúmanie „úvěruschopnosti“\nžalovanej. Na základe toho je žalovaná povinná vrátiť žalobcovi len istinu úveru. Skutkové tvrdenie\nžalobcu, že reálne čerpanie predstavovalo tu sumu 6.562.85 Kč, nebolo žalovanou popreté. Táto\nsuma vyplýva zo žalobcom predložených výpisov z účtu a prehľadu jednotlivých finančných operácií.\nŽalovaná do prvého prečerpania dostala sa obratom na účte dňa 30.05.2017, kedy po realizovaní výberu\nz bankomatu vo výške 5.440,61 eur zostatok na účte bol -3.196,04 Kč. Po započítaní ďalších reálnych\nčerpaní (1.360,15 Kč + 544,06 Kč + 13,6 Kč dňa 30.05.2017, sumy 49,-Kč dňa 27.06.2017, sumy 150\nKč dňa 19.12.2017, sumy 150 Kč dňa 15.01.2018, sumy 150 Kč dňa 05.02.2018, sumy 150 Kč dňa\n06.05.2019 a sumy 800 Kč dňa 27.06.2020 ) súčet je práve žalobcom uvádzaná suma 6.562,85 Kč. Po\nodpočítaní toho, čo žalovaná podľa tvrdení samotného žalobcu splatila (579,01 Kč), súd uložil žalovanej\ndoplatiť zvyšok do istiny poskytnutého úveru, teda sumu 5.983,84 Kč (6.562,85 Kč – 579,01 Kč).\n30. Podľa § 1970 českého Občianskeho zákonníka, Po dlužníkovi, který je v prodlení se splácením\npeněžitého dluhu, může věřitel, který řádně splnil své smluvní a zákonné povinnosti, požadovat\nzaplacení úroku z prodlení, ledaže dlužník není za prodlení odpovědný. Výši úroku z prodlení stanoví\nvláda nařízením; neujednají-li strany výši úroku z prodlení, považuje se za ujednanou výše takto\nstanovená.\n31. Podľa § 2 českého nariadenia vlády č.351/2013 Sb. na ktoré sa aj žalobca odvolával, Výše úroku z\nprodlení odpovídá ročně výši repo sazby stanovené Českou národní bankou pro první den kalendářního\npololetí, v němž došlo k prodlení, zvýšené o 8 procentních bodů.\n32. Žalobca úrok z omeškania žiadal od 02.09.2020, teda odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty\nna plnenie celej dlžnej sumy poskytnutej žalovanej vo výzve banky na vrátenie celej dlžnej sumy zo\ndňa 03.08.2020, doručovanie ktorej do sféry dispozície žalovanej riadne preukázal. K 02.09.2020 repo\nsadzba stanovená ČNB predstavovala 0,25 %, čo pri navýšení o 8 percentuálnych bodov predstavuje\n8,25 %. Na základe toho súd žalobcovi priznal úrok z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 5.983,84 Kč\nod 02.09.2020 do zaplatenia. V súlade ust.§ 218 ods.2 CSP súd výrok rozsudku o plnení v peniazoch\nvyjadril v cudzej mene (Kč), ktorej sa týkal záväzkový vzťah. Súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi dlžnú sumu v lehote stanovenej v § 232 ods.3 veta prvá CSP, t.j. v lehote do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku, keďže na určenie dlhšej lehoty na zaplatenie, či na povolenie splácať ju\nv splátkach nebol do dňa vyhlásenia rozsudku podaný návrh. Žalovanej bola žaloba riadne doručená,\ntá napriek výslovnej výzve súdu na vyjadrenie sa k nej nijako na ňu nereagovala, nevyjadrila sa ani\nk samotnému nároku, ani k jeho splatnosti. Preto nebol dôvod na určenie inej ako základnej zákonnej\ntrojdňovej lehoty na plnenie dlhu. Uvedené žalovanej nebráni, aby sa v prípade, že by prisúdenú sumu\nchcela splácať v splátkach, obrátila s takouto žiadosťou priamo na žalobcu.\n33. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na uplatnenie danej pohľadávky súd mal za preukázanú, nakoľko\npredloženou Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2021 a jej prílohou a tiež oznámením\no postúpení pohľadávky banky zo dňa 28.12.2021 bolo preukázané, že pôvodný veriteľ Unicredit Bank\nCzech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Praha 4- Michle, Želetavská 1525/1, PSČ 140 92, IČO:649\n48 242 postúpil pohľadávku voči žalovanej na obchodnú spoločnosť EOS Investment Česká republika,\ns.r.o., so sídlom Praha 4- Braník, Novodvorská 994/138, PSČ 142 00, IČO:014 11 641, ktorej právnym\nnástupcom na základe fúzie zlúčením so žalobcom s účinnosťou od 31.10.2022 je žalobca (viď výpis\nz obchodného registra Českej republiky na č.l. 14 a 15 spisu), ktorý vstúpil do právneho postavenia\nzanikajúcej spoločnosti EOS Investment Česká republika, s.r.o..\n\n34. Čo do požadovaných nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76 eur titulom\nvykonaného úkonu právnej služby - predžalobnej výzvy súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n35. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú v zmysle § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka\nspravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu\n(napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné a iné obdobné náklady súvisiace s uplatnením\npohľadávky). Tieto náklady sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to,\naby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania.\n36. Tu žalovaná bola k plneniu opakovane mnohokrát vyzývaná samotným postupcom, ako vyplýva\nz písomných výziev nachádzajúcich sa v spise a rovnako tak bola k plneniu vyzývaná pri oznámení\npostúpenia pohľadávky. Preto ďalšia výzva, navyše k plneniu súm absolútne nedôvodných (predžalobná\nvýzva, za ktorú sa uplatňuje náhrada, bola na plnenie sumy 24.731,08 Kč, 603,04 Kč a 2.072,16 Kč,\npričom ako vyplýva z tohto rozhodnutia, dlh žalovanej v skutočnosti bol a je len vo výške 5.983,84 Kč )\nnebola účelná, ani dôvodná.\n37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému\nnároku výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobca\nako i žalovaná boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní, pričom pomer úspechu a neúspechu je\nvýrazne v prospech žalovanej (úspech žalobcu cca 27 %, úspech žalovanej cca 73 %). Žalobcovi, ktorý\nuplatnil nárok na náhradu trov konania, preto vzhľadom na pomer jeho úspechu nárok na náhradu trov\nkonania nevznikol. Úspešnejšia žalovaná nárok na náhradu trov konania neuplatnila, zo spisu žiadne\npreukázateľné trovy konania žalovanej nevyplývajú, preto súd náhradu trov konania stranám sporu\nnepriznal, lebo žalobcovi nárok na ich náhradu vzhľadom na výsledok sporu a pomer jeho úspechu\na neúspechu nevznikol, a u žalovanej niet trov, náhrada ktorých by jej mala byť priznaná.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Bardejov.\nV odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,\nspisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa\nnapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ\ndomáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.\nRozsah , v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\nodvolania.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nOdvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej\ninštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada\nmala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.\nOdvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na\npodanie odvolania.\n\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh\nna vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "f1ff04ba-da06-452a-b987-ed952cd65802:ab584047-4e4e-4933-be98-3b2b2099a520", "ecli": null, "spisova_znacka": "13CoCsp/38/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13CoCsp/38/2023 z 23. 11. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-11-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f1ff04ba-da06-452a-b987-ed952cd65802:ab584047-4e4e-4933-be98-3b2b2099a520"}, {"guid": "f5dd8ac2-b537-4e1a-8543-bd203c3b5d94:030804e1-d82b-4750-b4ed-8c0becf04477", "ecli": null, "spisova_znacka": "25Co/1/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/1/2022 z 10. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2022-01-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f5dd8ac2-b537-4e1a-8543-bd203c3b5d94:030804e1-d82b-4750-b4ed-8c0becf04477"}, {"guid": "868a928c-e07b-4279-9bd8-51fbe6200fb1:2f2e1cc4-de64-4217-91e0-93c01a48ba46", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7713204860.2", "spisova_znacka": "6Co/171/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/171/2016 z 26. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-09-26", "citacie_n": 162, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7713204860.2"}], "citovane_v": []}