Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. VK-3C/24/2022 z 15. 5. 2024 Citácia: rozsudok Okresného súdu Lučenec z 15. mája 2024, sp. zn. VK-3C/24/2022, ECLI:SK:OSLC:2024:6222200983.3 Okresný súd Lučenec | VK-3C/24/2022 | ECLI:SK:OSLC:2024:6222200983.3 | 2024-05-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 474 ods. 1 OZ, § 115 OZ, § 137 CSP, § 194 CMP, § 194 ods. 1 CMP, § 192 CMP, § 474 ods. 1 OZ, § 475 OZ, § 115 OZ, § 158 CMP, § 194 ods. 2 CMP, § 193 CMP, predpis č. 189/1992 Zb., § 150 ods. 1 CSP, § 196 ods. 2 CSP, § 346 TZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/879e49ff-6ff5-4b18-b088-5a539fc6c96b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2024:6222200983.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Lučenec VK-3C/24/2022 6222200983 15. 05. 2024 JUDr. Tomáš Minárik ECLI:SK:OSLC:2024:6222200983.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Tomášom Minárikom v spore žalobkyne: P.. O. P., A.. XX. XX. XXXX, trvale bytom T. F. XXX, v zast.: JUDr. Jozef Veselý, advokát so sídlom Mierová 1, Veľký Krtíš, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Okresným úradom Banská Bystrica, so sídlom Nám. Ľ. Štúra č. 1, 974 05 Banská Bystrica, o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľke ako spolužijúca osoba, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovaná m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100,00 %. odôvodnenie: 1. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala aby súd určil, že je dedičkou po nebohej O. W., H. W., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom vo Q. O., Q. XXX/XX, ktorá zomrela dňa 21.05.2021 (ďalej aj „Poručiteľka“), na základe toho, že žila s Poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Žalobu zdôvodnila tým, že v dedičskom konaní po Poručiteľke bolo zistené, že Poručiteľka zomrela vo veku 70 rokov ako slobodná a bezdetná, rodičia ju predumreli, súrodencov nemala, závet nezanechala a preto k zákonnému dedeniu po Poručiteľke bol predvolaná žalovaná. Právny zástupca žalobkyne v dedičskom konaní prehlásil, že žalobkyňa s Poručiteľkou tvorila spoločnú domácnosť viac ako jeden rok, zabezpečovala chod domácnosti a starala sa o Poručiteľku, kupovala jej lieky, varila, upratovala, starala sa o chod domácnosti a spoločne aj hospodárili s tým, že kvôli pandemickej situácii sa Poručiteľka stretávala len so žalobkyňou. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 10D/204/2021-43 zo dňa 04.05.2022 súd odkázal žalobkyňu na podanie žaloby na súd o určenie, že je dedičkou po Poručiteľke ako spolužijúca osoba a na čas sporového konania konanie o dedičstve prerušil. Žalobkyňa s poukazom na § 474 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) zdôraznila, že doba jedného roka pred smrťou Poručiteľky je obdobie od 21.05.2020, kde toto obdobie bolo silným covidovým obdobím, kedy Poručiteľka mala strach kontaktovať sa a stýkať sa s inou osobu ako so žalobkyňou a výslovne si priala žiť sama v byte, aby nedošlo k nákaze, pretože bola veľmi opatrná a jedinou kontaktnou osobou bola len žalobkyňa. Pojem spoločná domácnosť je možné chápať aj rozširujúco, kde nie je podmienkou to, aby účastníci spolu žili v jednom byte, ale spoločnú domácnosť môžu tvoriť aj osoby, ktoré spolu nežijú takýmto spôsobom, ale v zásade ich vzájomný vzťah je charakterizovaný určitými atribútmi, z ktorých vyplýva, že táto skutočnosť je daná, hlavne pokiaľ sa týka veku, zdravotného stavu a iných skutočností, ktoré sú uvedené aj v uznesení Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 10D/204/2021-43 zo dňa 04.05.2022 a zápisnici o dedičstve. Poukázala tiež na to, že Poručiteľke zabezpečila pohreb, Poručiteľka ju brala za svoju najbližšiu rodinu a ešte bola aj krstná dcéra Poručiteľky. 2. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním na č.l. 24 a nasl. spisu. Uviedla, že spolužitie osôb v spoločnej domácnosti predpokladá spoločné bývanie. Spolužitie domácnosti nezakladá výpomoc v domácnosti alebo starostlivosti o iného. Vzhľadom k tomu osoba, ktorá nežila v spoločnej domácnosti, aj keď sa starala o poručiteľa, nie je zákonným dedičom, a to aj s poukazom na ustálenú judikatúru (V 26/1972). V prípade dedičského nároku žalobkyne po poručiteľke nie je splnený základný pojmový znak žitia v spoločnej domácnosti tak ako ho definuje Občiansky zákonník v ustanovení § 115 a ustanovení § 474 ods. 1, a to trvalosť žitia v spoločnej domácnosti predpokladajúca spravidla spoločné bývanie, nakoľko žalobkyňa a Poručiteľka nikdy nemali spoločné bývanie. Občiansky zákonník vyžaduje, aby boli splnené obe zákonné podmienky, teda aby okrem starostlivosti o domácnosť poručiteľa spolužijúca osoba „žila s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka v spoločnej domácnosti". To znamená, že na to, aby vznikol dedičský nárok v druhej dedičskej skupine, nestačí iba „staranie sa o poručiteľa", resp. „staranie sa o jeho domácnosť", ale musí tam byt' aj skutočné spolužitie v spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nikto nemôže byt' príslušníkom dvoch domácnosti súčasne. Spolupatričnosť k jednej domácnosti bráni fyzickej osobe, aby súčasne založila iné spotrebné spoločenstvo. Zákon používa výraz „žitie s poručiteľom v spoločnej domácnosti poručiteľa". Z toho možno vyvodiť, že spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb treba rozumieť skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých týchto osôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa možností a schopností a každá z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva to, čo potrebuje, pričom pomáha aj ostatným. Podľa potrieb sa členovia v spoločnej domácnosti podieľajú na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už ide o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie a podobne. Spolužijúca fyzická osoba musí žiť v spoločnej domácnosti tak, ako by bola členom rodiny, pričom spolužitie uvedených osôb s poručiteľom musí existovať v čase smrti poručiteľa. Zo všetkých skutočností uvádzaných v žalobe, aj skutočností uvedených na pojednávaní v Notárskej kancelárii notára JUDr. Jána Šimova (napr. vyjadrenie že: obdobie od 21.05.2020, kde toto obdobie bolo silne covidové, Poručiteľka mala strach kontaktovať sa a stýkať sa s inou osobou, ako bola žalobkyňa a Poručiteľka si výslovne priala žiť v byte sama) má žalovaná za to, že spoločnú domácnosť predpokladajúcu spoločné hospodárenie všetkých jej členov žalobkyňa a Poručiteľka nikdy nemali a spotrebné spoločenstvo trvalej povahy nikdy spoločne nevytvorili. Z tohto je zrejmé, že napriek dennej starostlivosti žalobkyne o Poručiteľku žalobkyňa mala svoju vlastnú domácnosť, svoje vlastné spotrebné spoločenstvo trvalej povahy a Poručiteľka mala svoju. Zároveň žalovaná poukázala na to, že predmetom sporu by s poukazom na § 137 písm. d/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 194 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) malo byť len riešenie skutkovej otázky, t. j. či žalobkyňa bola spolužijúcou osobou s Poručiteľkou po dobu jedného roka pred jej smrťou a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Skutočnosť, či je žalobkyňa dedičkou by mal vyriešiť dedičský súd v konaní o dedičstve. 3. Žalobkyňa v replike na č.l. 34 spisu uviedla, že bola viazaná uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 10D/204/2021-43 zo dňa 04.05.2022, ktorým bolo určené, v akom znení je potrebné podať žalobu, žalobu takto v stanovenej lehote podala, a teda sú splnené formálne kritériá, aby súd mohol o takejto žalobe konať. Ďalej uviedla, že dokazovanie ohľadne konkrétnych skutočností je determinované nie formálnymi predpokladmi spoločnej domácnosti, ale rozširujúcimi skutočnosťami akceptáciou zmenených podmienok týkajúcich sa ochorenia COVID 19. Zdôraznila tiež, že mala záujem uhrádzať do ukončenia súdneho sporu všetky náklady súvisiace s poplatkami, ktoré je potrebné platiť za byt, v ktorom Poručiteľka bývala, správcovi, avšak na základe podnetu žalovaného došlo 22.06.2022 k zapečateniu nehnuteľnosti notárom. 4. Žalovaná v duplike na č.l. 46 spisu skutočnosť, že iniciovala pečatenie nehnuteľnosti, ktorú Poručiteľka užívala, odmietla. 5. Súd predmetný spor prejednal na pojednávaní dňa 16.05.2023 a 15.05.2024, pričom o žalobe následne rozhodol. 6. Na pojednávaní dňa 16.5.2023 žalobkyňa i žalovaná na svojich písomných stanoviskách zotrvali. Na pojednávaní dňa 15.5.2024 žalobkyňa uviedla, že dokazovanie v tomto súdnom konaní má dva rozmery, a to právny a ľudský. Z hľadiska ľudského rozmeru je nesporné, že tu bol vypočutý určitý príbeh, ktorý je vyjadrením nezištnej pomoci medzi Poručiteľkou a žalobkyňou, v tom slova zmysle, že v žiadnom prípade žalobkyňa nenútila Poručiteľku aby urobila závet a robila to bez ohľadu na svoje rodinné zázemie, svoje postavenie a brala to ako súčasť rodiny a rodinných vzťahov. Ani žalobkyňa, ani jej rodinný príslušníci, sa nesnažili nejakým spôsobom skresľovať alebo manipulovať s dôkazmi a vypovedali pravdivo. Vypovedali objektívne a vlastne tu je aj ten princíp dobrých mravov, ktoré by mal súd zohľadniť, že v podstate nemajú záujem nejakým spôsobom tú situáciu napríklad prezentovať tak, že žalobkyňa prestala bývať u svojho manžela a bývala rok pred smrťou v byte Poručiteľky. Je nesporné, že žalobkyňa mala trvalé bydlisko v obci Dolné Plachtince, ale zároveň tvorila aj spoločnú domácnosť z hľadiska vykonania dokazovania aj u poručiteľky vo Veľkom Krtíši. Pojem spoločná domácnosť je daná tým, že účastníci spolu žijú a spolu uhrádzajú svoje náklady. To spolužitie je špecifikované dvomi okolnosťami v tomto prípade, a to jednak tým, že Poručiteľka nechcela odísť do Plachtiniec, chcela zostať vo svojom byte a tým, že bolo obdobie Covidu, kedy aj to nebolo možné, aj Poručiteľka bola charakterizovaná svedkami ako osoba, ktorá sa strašne bála Covidu. Uhrádzanie nákladov na spoločnú domácnosť je nesporné, pretože bolo preukázané, že žalobkyňa sa podieľala na chode spoločnej domácnosti s Poručiteľkou. Z hľadiska intenzívneho a extenzívneho výkladu možno konštatovať, že v tomto prípade žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno a preukázala, že najmenej jeden rok, čo nie je sporné tiež, z hľadiska toto obdobia zdravotného stavu a podobne, žila s Poručiteľkou v spoločnej domácnosti a spoločne uhrádzali tieto potreby, pretože vlastne spolužitie nie je len to, kde niekto prespáva, ale spolužitie je charakterizované aj inými činnosťami, ktoré tu boli preukázané. Napríklad upratovaním, varením, nosením stravy, zabezpečovaním liekov s tým, že je zrejmé, že žalobkyňa rešpektovala len prianie Poručiteľky, že nechce, aby niekto iný u nej prespával. Žalobkyňa bola jediná osoba, ktorá sa o Poručiteľku starala s tým, že je nesporné, že najmenej rok pred smrťou Poručiteľky sa Poručiteľka nedokázala postarať o seba, bola odkázaná na pomoc žalobkyne. Nebola to pritom tá starostlivosť, že niekto príde občas a za odplatu niečo urobí, ale to bol silný rodinný vzťah založený na vzájomnej náklonnosti, ktorá bola vyjadrením toho, že žalobkyňa tvorila spoločnú domácnosť aj s Poručiteľkou. Preto sú splnené podmienky aby súd takejto žalobe vyhovel a priznal žalobkyni i nárok na náhradu trov konania. 7. Žalovaná na pojednávaní dňa 15.5.2024 uviedla, že priznanie dedičských nárokov žalobkyne bolo podmienené splnením zákonnej podmienky v tom, že žalobkyňa bola spolužijúcou osobou s Poručiteľkou po zákonom predpokladaný čas. Rozhodujúcou kategóriou bol pojem spoločná domácnosť, ktorý definuje Občiansky zákonník ako tú, ktorú tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Akceptujeme aj existujúcu judikatúru, ktorá predpokladá, že spoločné bývanie samo osebe nezakladá dedičský nárok podľa Občianskeho zákonníka pretože zákon vyžaduje skutočné faktické spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí tak, ako keby boli členmi rodiny, ktorí nemajú inú domácnosť. Žalobkyňa deklarovanú formu spolužitia s Poručiteľkou v spoločnej domácnosti v rozhodnom čase nepreukázala, keď neuniesla dôkazné bremeno k tvrdeným skutočnostiam. Charakteristické črty spoločnej domácnosti spočívajú v trvalosti a stálosti spolužitia osôb a žalobkyňa daný predpoklad vyvodzovala z toho, že obstarávala práce pre Poručiteľku, udržiavala jej domácnosť, zabezpečovala stravu a poskytovala jej zdravotnú starostlivosť v rozsahu v akom mohla a vedela. K uvedenému je ale treba podotknúť, že spolužitie v domácnosti nezakladá výpomoc v domácnosti alebo starostlivosť o inú osobu, pretože uvedené činnosti predstavujú len formu dočasnej občianskej výpomoci. Čo sa týka svedeckých výpovedí, tie svedkyne, ktoré boli predvolané na predchádzajúcom pojednávaní, autenticky nevedeli dosvedčiť alebo nemali žiadne autentické poznatky o skutočnostiach týkajúcich sa hospodárenia uvádzaných osôb v spoločnej domácnosti a z toho titulu ani nemohli poznať dostatočne skutočnú mieru vynakladanej starostlivosti o domácnosť, ani mieru odkázanosti na žalobkyňu. Čo sa týka svedkov, ktorí boli vypočutí na dnešnom pojednávaní, tí potvrdili, že žalobkyňa vynakladala určitú mieru starostlivosti o Poručiteľku, ale aj sama svedkyňa uviedla, že poručiteľka nebola sociálne odkázaná na hradenie nejakých finančných prostriedkov, čo sa týka svojej bytovej otázky, alebo svojich nákupov, že toto si zabezpečovala z vlastných finančných prostriedkov. To znamená, že žila a hospodárila samostatne a na svoj vlastný účet. Ďalej je potrebné podotknúť, že žalobkyňa viedla spoločnú domácnosť so svojím manželom aj v zmysle Občianskeho zákonníka. Povaha spoločnej domácnosti vylučuje, aby tá istá osoba súčasne bola členom dvoch alebo viacerých spoločných domácností a teda žalobkyňa nemohla byť súčasťou inej tvrdenej spoločnej domácnosti v rozhodnom čase s nebohou Poručiteľkou. Žalobkyňa nepreukázala zákonné podmienky najmä trvalosť a stálosť deklarovaného spolužitia s Poručiteľkou nakoľko účelom spolužitia žalobkyne nebolo zabezpečovanie potrieb spoločne vedenej domácnosti v zmysle Občianskeho zákonníka, ale forma občianskej výpomoci. 8. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkov W. P., P.. P. W., P. C.-H., U.. Y. Š.E., Q. X., O. N. Y. G. P. a oboznámením úmrtného listu na č. l. 6 spisu, krstného listu na č. l. 7 spisu, uznesenia na č. l. 8 spisu a zápisnice o pojednávaní na č. l. 9 spisu, pričom zistil nasledovný skutkový stav. 9. Z úmrtného listu na č. l. 6 spisu, uznesenia na č. l. 8 spisu a zo zápisnice o pojednávaní na č. l. 9 spisu mal súd za preukázané, že v dedičskej veci pôvodne vedenej Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp. zn. 10D/204/2021 (t.č. vedenej Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. VK-10D/204/2021) prebieha dedičské konanie po Poručiteľke, ktorá zomrela dňa 21.5.2021 vo veku 70 rokov ako slobodná a bezdetná, rodičia ju predumreli, súrodencov nemala, závet nezanechala a preto k zákonnému dedeniu po Poručiteľke bol predvolaná žalovaná. Posledné trvalé bydlisko Poručiteľky bolo evidované na adrese Q. O., Q. XXX/XX. Uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 10D/204/2021-43 zo dňa 04.05.2022 bola žalobkyňa podľa § 194 ods. 1 CMP v spojení s § 192 CMP odkázaná na podanie žaloby na súd o určenie, že je dedičkou po Poručiteľke ako spolužijúca osoba a na čas sporového konania súd konanie o dedičstve prerušil. 10. Žalobkyňa v rámci svojho výsluchu uviedla, že Poručiteľka bola viac ako 30 rokov súčasťou ich rodiny. Bola pri každých narodeninách, meninách, Vianociach, kedy sa navštevovali, spoločne oslavovali všetky sviatky. Poručiteľka žalobkyni strašne pomohla, keď žalobkynina svokra ostala sama. Vtedy sa Poručiteľka so svojou matkou o svokru žalobkyne kompletne postarali. Keď matka Poručiteľky ako aj svokra žalobkyne zomrela, Poručiteľka ostala sama. Prvých 10 mesiacov ako svokra žalobkyne zomrela, tak to Poručiteľka zvládala všetko dobre, ale potom dostala strašný strach, strach zo smrti, z ochorenia. Prestala vychádzať z bytu, nechodila ani do obchodov, to bola doba rok a pol, kým zomrela, čo bola odkázaná na pomoc žalobkyne. Žalobkyňa jej to bola dlžná kvôli tomu, že bola súčasťou ich života, deti žalobkyne ju milovali, s každým vysvedčením chodili za ňou. Posledný rok ona už odmietala kontakt aj na sviatky a stretávala sa len so žalobkyňou z toho dôvodu, že robí v nemocnici, pravidelne ju týždenne testovali. Žalobkyňa jej zabezpečovala lieky, odbery nakoľko bola ťažká cukrovkárka, ráno jej doniesla nejaké jedlo alebo oprané prádlo nakoľko rok nemala funkčnú práčku a pralo aj sušilo sa u žalobkyne. Žalobkyňa mala stále pocit, že je dlžná Poručiteľkinej mame, ktorá bola nekonečne dobrý človek k rodine žalobkyne. Poručiteľka mala 2 týždne pred smrťou úraz, mala zlomenú ruku a odmietla hospitalizáciu. Nevedela sa hýbať a žalobkyňa tam vtedy u nej bola vkuse. Poručiteľka si však nepriala, a to ani nikdy predtým, aby tam niekto prespával. V minulosti, keď sa o niečo bolo treba postarať, tak susedia kontaktovali žalobkyňu alebo jej manžela. Posledný rok však už nikoho ku sebe nepustila, len žalobkyňu. Poručiteľka si však držala odstup, ona nedôverovala. Žalobkyňa vedela, kde má Poručiteľka peniaze, avšak keď tie peniaze vyberala, žalobkyňa musela odísť z miestnosti. Pokiaľ sa jedná u uhrádzanie nákladov domácnosti, skoro všetko sa varilo u žalobkyne. Ona Poručiteľke nikdy nevyčleňovala, že na to treba platiť, a to ani vtedy, keď doniesla diétne jedlo z nemocnice. Keď bolo treba, tak sa pralo u Poručiteľky ručne, keď sa pralo u žalobkyne v práčke, nikdy sa to finančne neoddeľovalo. Byt aj inkaso si platila Poručiteľka sama z jej zdrojov. Nákupy hradili spoločne. Veľakrát spolu jedli ráno aby žalobkyňa videla, že sa Poručiteľka naje, aj kvôli tomu, že ona si už nedopriala v podstate nič. Domáce práce v byte vykonávala žalobkyňa už rok a pol pred smrťou Poručiteľky. Poručiteľka strašne schudla a bola slabá, rýchlo sa zadýchala. Tiež Poručiteľku sprchovala. Bežný deň žalobkyne rok pred smrťou poručiteľky vyzeral tak, že ráno zaparkovala rovno pred bytom, skontrolovala Poručiteľku, či je v poriadku, zmerali krv a žalobkyňa išla do roboty. Veľakrát Poručiteľka žalobkyni do roboty volala, či príde s tým, že vedela, že žalobkyňa príde. Poobede mala Poručiteľka svoje programy a seriály, najčastejšie o 18.00 poslala žalobkyňu domov. Niekedy ostali tak, že sa aj navečerali spolu a žalobkyňa išla domov neskôr. Za pomoc Poručiteľke žalobkyňa nedostávala žiadnu odmenu. Poručiteľka mala strašne nízky dôchodok, žalobkyňa to ani nechcela, aj bola Poručiteľke strašne zaviazaná z minulosti, keď potrebovali požičať peniaze, vždy jej Poručiteľka požičala peniaze. Na otázku, či sa niekedy stalo, že by žalobkyňa u Poručiteľky prespala alebo vedela prespať, žalobkyňa uviedla: „teoreticky áno, ale ona si to nepriala nikdy. Ona mala rada aj moje deti, jednak teda aj moju svokru nebohú, boli sesternice, ale ona ku nej chodila, ale naspäť nie. Ona mala také dni, že povedala, že dneska budeme len v kuchyni. Alebo keď išla niečo zobrať, tak som sa musela otočiť chrbtom. Ja keď som ju nakladala do sanitky, vtedy keď už s ňou bolo veľmi zle, tak ešte som musela pritiahnuť kreslo ku skrini, aby sa dostala, ale ja som musela vyjsť von, aby vedela, či si z tej skrine niečo beriem. Takže ona si vždy taký odstup držala, ale prespať som tam neprespávala nikdy, kvôli tomu, že som vedela, že jednak sa ona necítili dobre, keď tam niekto bol.“. Na otázku, či náhodou nebola aj nejaká iná osoba, ktorá by žalobkyni pomáhala so starostlivosťou o Poručiteľku, žalobkyňa uviedla: „ bol môj manžel, moje deti, ale už ten posledný rok nikto, ešte tam je tá pani suseda, čo je tiež zdravotná sestra, tá chodila jej pichať inzulín kým žila a ešte niekedy, tak veľakrát keď som prišla, tak som sa pýtala čo je v chladničke, doniesla mi moja W., že doniesla mi halušky, alebo tak. Ešte tú niekedy pustila, ale inak asi nie, nikto. Vo vchode, napr. poštárku áno, od poštárky si ona preberala dôchodok, to zase nedôverovala, to ona mala presne zadelené ale bolo už tak posledné mesiace, že sa vtedy vyplácalo inkaso, že sme nemuseli so všetkým chodiť na poštu, ale prespať som tam neprespávala nikdy, neželala si to.“ 11. Svedkyňa W. P. v rámci svojej výpovede uviedla, že býva vo Q. O. A. J.. Q. XX a pod ňou v byte bývala Poručiteľka. Svedkyňa bola sestričkou a veľmi dobre sa s Poručiteľkou poznali. O Poručiteľku sa posledný rok starala žalobkyňa a svedkyňa pretože poručiteľka si už nevedela ani oprať, ani uvariť. Svedkyňa vie, že Poručiteľku balamutil sused oproti, ale starali sa o ňu len oni dve. Potom si dolámala ruku pri Bille a spadla zo schodov a bola odkázaná už vo všetkom na druhých, nebola schopná sa sama o seba postarať vôbec. Žalobkyňa ku nej často chodila, prala jej, varila, pretože nebola už schopná. Rok pred smrťou Poručiteľky svedkyňa pravidelne za Poručiteľkou chodila a Poručiteľka sem-tam prišla za svedkyňou, keď ešte ako tak mohla. „Potom si ruku dolámala, ja som chodila, ja som jej jesť nosila, O. tiež, však bola v robote, ale keď mohla, tak prišla ju navštíviť.“ Ďalej svedkyňa uviedla, že domáce práce v domácností Poručiteľky robila žalobkyňa a sem-tam aj svedkyňa a umývať okná k nej chodila ešte jedna pani z rodiny. Žalobkyňa chodila za Poručiteľkou skoro každý deň, avšak tam neprespávala. Poručiteľka to nechcela. K uvedenému svedkyňa doplnila, že: „my sme ju len uložili.“ 12. Z výsluchu svedkyne P.. P. W. vyplynulo, že táto Poručiteľku poznala, pretože bývala vo vedľajšom vchode, však balkóny mali „dá sa povedať“ spoločné. Hlavne ten posledný rok sa žalobkyňa, ktorá je kolegyňou svedkyne, o Poručiteľku starala - prala jej, varila a posledný rok to už bolo intenzívne. Veľa o tom so žalobkyňou komunikovali. Žalobkyňa vtedy chodila za Poručiteľkou aj pred prácou alebo po pracovnej dobe, a to rozhodne často, hoci svedkyňa nevie, či každý deň. Svedkyňa sa s Poručiteľkou stretávala nanajvýš na balkóne, keď tam Poručiteľka ešte chodila, čo však už posledný rok nebolo, a nevie, či so starostlivosťou o Poručiteľku alebo o jej domácnosť ešte niekto pomáhal. 13. Svedkyňa P. C.-H. v rámci výsluchu uviedla, že žalobkyňa je jej kolegyňou. Poznala i Poručiteľku, lebo nie raz prišla za žalobkyňou do práce. Prišla sa porozprávať alebo keď bolo potrebné, tak žalobkyňa išla s ňou aj k lekárovi lieky dať napísať. Po tom, keď matka Poručiteľky zomrela, Poručiteľka veľmi nechcela chodiť, tak len žalobkyňa chodila ku nej. Svedkyňa od žalobkyne vie, že sa o Poručiteľku starala, keď žalobkyňa nie raz uvádzala, že si potrebuje odbehnúť lebo doniesla do roboty aj jedlo pre Poručiteľku, že ide pozrieť, ako sa má, či dačo nepotrebuje a aj si telefonovali. Alebo keď už bola potom aj v nemocnici, tak len ona chodila za ňou do Lučenca do nemocnice. Ďalej svedkyňa uviedla, že Poručiteľku nenavštevovala, ale poznali sa, pretože predtým chodievala dosť často za žalobkyňou, dali si so svedkyňou kávu alebo čaj, rozprávali sa. Nevedela sa vyjadriť, či sa aj niekto iný staral o Poručiteľku alebo všetko bolo len na pleciach žalobkyne. Podľa jej vedomostí Poručiteľka bola mobilná, po byte vedela prejsť, ale stravu jej nosila len žalobkyňa, pretože nevládala variť alebo sa jej nechcelo. Kým ešte Poručiteľka bola mobilná, tak niekedy s ňou išla žalobkyňa na nákup alebo zabezpečiť lieky, ale posledný rok jej lieky zabezpečovala žalobkyňa a taktiež jej zabezpečovala nákupy. Tiež jej brala aj veci a doma jej oprala a doniesla jej čisté. 14. Z výsluchu svedkyne U.. Y. Š. vyplynulo, že bola v priateľskom vzťahu s Poručiteľkou. Do Covid obdobia sa stretávali 3x - 4x týždenne a už vtedy chodila za ňou žalobkyňa, už aj vtedy sa o ňu starala, varila jej a pomáhala so zdravotnými problémami. Horšie to bolo už vtedy, keď prišlo Covid obdobie, vtedy sa už svedkyňa s Poručiteľkou nenavštevovali, avšak dvakrát- trikrát do týždňa si volávali s tým, že Poručiteľka jej často hovorila, že „ O. tu bola, toto mi doniesla jesť, toto mi urobila, vyprala mi, povysávala.“ Ďalej svedkyňa uviedla, že Poručiteľka bola taká sama pre seba, nemala rada na noc nikoho. Avšak aj ráno, keď išla žalobkyňa do roboty, tak sa spýtala, čo Poručiteľka potrebuje, aké lieky, aj cez obed často z roboty odbehla a večer väčšinou chodila tiež. Keď bolo veľké upratovanie, tak chodila žalobkyňa umyť okná, vysávať, a podobne. Keď bolo treba zabezpečovala lieky od lekárov, hygienické potreby a podobne s tým, že kým nebolo Covid obdobie, tak aj Poručiteľka sama dobre chodila k lekárovi. Ešte pred Covidom jej aj svedkyňa občas niečo kúpila, keď ju o to Poručiteľka poprosila. Ďalej svedkyňa uviedla, že Poručiteľka mala dôchodok len okolo 370,-Eur a peniaze žalobkyni, napr. keď táto kúpila stravu, nedávala. 15. Svedkyňa Q. X. pri výsluchu uviedla, že bola susedou Poručiteľky. Každý deň počas týždňa, keď svedkyňa ráno aj poobede venčila psa, žalobkyňu stretávala. Aj s Poručiteľkou sa veľakrát rozprávala, že ako sa o ňu dobre stará. Navarené jej doniesla, oprať jej oprala, sprchovala ju, upratala jej. Veľmi milá, obetavá. Takto sa vyjadrila aj Poručiteľka. Počas Covidového obdobia už Poručiteľku vonku nestretávala, len žalobkyňu ráno a poobede. 16. Svedkyňa O. N., dcéra žalobkyne, pri výsluchu uviedla, že ona sama mala blízky vzťah s Poručiteľkou, bola to jej krstná matka a podľa názoru svedkyne žalobkyňa má nárok na to, čo žiada, nakoľko sa veľmi podieľala na starostlivosti o Poručiteľku. Boli si veľmi blízke a aj celá rodina sa veľmi často stretávali pri rôznych príležitostiach. Keď bola svedkyňa mladšia, síce sa nestretávali na dennej báze už len z toho dôvodu, že Poručiteľka veľmi návštevy prijímať nechcela a ani nikam chodiť, ale zvykla sa svedkyňa pravidelne u nej zastaviť. Stretávali sa aj na oslavách, prišli jej ukázať vysvedčenie, a podobne. Posledné roky už vždy Poručiteľka ostávala doma, bola čoraz slabšia a slabšia a nemala nikoho, kto by sa o ňu postaral. Všetko zabezpečovala žalobkyňa. Varila jej, upratala jej, nosila jej lieky. Keďže je zdravotnou sestrou merala jej cukor, išla aj niečo kúpiť, a podobne. Okrem nej určitú formu pomoci zabezpečovala aj jej kamarátka, susedka. Tá jej občas zvykla niečo nakúpiť, gro však riešila vždy žalobkyňa. Poručiteľka sa strašne bála Covidu a v období, keď Covid vypukol, sa už stretávať vôbec s nikým nechcela. Odvtedy za ňou chodila už len žalobkyňa najmä z titulu toho, aby jej doniesla jedlo. Približne dva mesiace pred smrťou však mala Poručiteľka úraz. Po tomto úraze už bola veľmi slabá a vtedy už žalobkyňa zabezpečovala aj veci súvisiace s hygienou ako sprchovanie, a podobne. Vtedy chodila za Poručiteľkou aj v priebehu pracovnej doby, kým dovtedy chodila najmä ráno pred prácou a poobede po práci. Fungovalo to predtým takým spôsobom, že žalobkyňa chodila za Poručiteľkou ráno aj poobede. Zabezpečila jej nákup, či už hygienických potrieb alebo stravy. Poručiteľka však nikdy nikomu nedovolila, aby s ňou býval. Vždy bola veľmi ustráchaná. Aj k svedkyni sa správala takým spôsobom, že keďže bola jej krstnou dcérou a napríklad chcela vybrať päť eur z nejakej skrine, tak svedkyňa musela opustiť izbu. Pokiaľ svedkyňa vie, nikdy nikto v jej domácnosti neprespal. Samotná žalobkyňa bývala v dome v Dolných Plachtinciach aj so svojím manželom. Neraz navrhla poručiteľke spoločné bývanie. Táto však bola veľmi ustráchaná, istým spôsobom jej bol cudzím každý jeden človek. Okrem toho v čase, keď vypukol Covid, sa strašne bála a vtedy sa už nechcela kontaktovať s nikým. Pokiaľ sa jedná o finančnú stránku mala nižší dôchodok nakoľko ona išla do predčasného dôchodku. Vždy bola preto sporivá, sťažovala sa, že má málo peňazí, žila veľmi striedmo, nič si nedopriala. Žalobkyňa jej pomáhala nezištne. Keďže je žalobkyňa zdravotnou sestrou, pravidelne Poručiteľke merala cukor, osobitne jej pomáhala po úraze, nakoľko Poručiteľka sa bála ísť aj do nemocnice. Pokiaľ sa jedná o denný režim žalobkyne zhruba rok pred smrťou Poručiteľky, tak jej bežný deň vyzeral takým spôsobom, že každé ráno ešte pred prácou išla za Poručiteľkou. Doniesla jej niečo na raňajky alebo sa spolu naraňajkovali, následne išla do práce. Veľakrát jej doniesla z práce, nakoľko pracuje v nemocnici, aj obed, keďže nemocnica vie zabezpečiť diétne stravovanie. Následne sa za ňou vždy zastavila aj poobede a bola s ňou do večera. Následne šla domov. Poručiteľka už dlhodobo nebola schopná zabezpečovať si lieky, a toto všetko zabezpečovala žalobkyňa. Pred smrťou žalobkyňa riešila aj hygienu Poručiteľky. Dlhodobo zabezpečovala jej nákupy s tým, že toto všetko aj po finančnej stránke znášala žalobkyňa. Čo sa týka bývania, tak tieto náklady si Poručiteľka hradila sama. 17. Svedok G. P. pri výsluchu uviedol, že žalobkyňa je jeho manželkou. Čo sa týka Poručiteľky, tak k nej mal blízky vzťah, je to jeho rodina. Vyrastali spolu, veľmi často sa stretávali, najmä dovtedy, kým ešte žila matka Poručiteľky. V čase, keď matka Poručiteľky už bola na tom zle, tak ho prosila, či by sa aj so žalobkyňou o Poručiteľku nepostarali. On jej to vtedy sľúbil, aj to, že ju trebárs nedajú do starobinca, a podobne. Po smrti matky Poručiteľky tam svedok ešte nejaký čas chodil, ešte dovtedy, kým nevypukol Covid. Chodil tak jeden až dvakrát do týždňa. Ako však prepukol Covid, tak tohto sa ona strašne bála, a najmä smrti. Odvtedy súhlasila len s tým aby ju navštevovala žalobkyňa, a to z toho dôvodu, že ona pracovala v nemocnici, bola pravidelne testovaná na Covid, bola opakovane očkovaná, a podobne. Žalobkyňa tam chodila ráno pred prácou, chodila tam aj poobede, po práci. Veci poručiteľky sa prali v ich domácnosti. Nosili jej varené jedlo, ktoré sa u nich navarilo. Žalobkyňa jej kupovala lieky. Vie, že jej pomáhala aj s hygienou. Poručiteľka však nikdy nesúhlasila s tým, aby tam žalobkyňa alebo ktokoľvek iný prespal a niekedy to dopadlo tak, že žalobkyňa sa vrátila od Poručiteľky až večer. Svedok so žalobkyňou v tom čase žili v Dolných Plachtinciach v rodinnom dome. Ten rodinný dom vlastnia dvadsaťšesť rokov a aj predtým sa Poručiteľky pýtali, či trebárs nechce ísť k nim bývať. Ona povedala, že v žiadnom prípade. Jednoducho ona chcela byť sama, bola tak naučená, vyrastala tam, v tom svojom byte a tam chcela aj zostať. Ešte v čase, kým covid nebol, a keď občas prišla k nim, ani u nich nikdy nechcela prespať. Čo sa týka finančnej stránky tejto starostlivosti o Poručiteľku, tak svedok toto nejakým spôsobom nesledoval, aj doma žalobkyňa hospodárila s peniazmi, aj s jeho výplatou. Vie, že za tú varenú stravu, ktorú uvarili doma, nikdy nič nezobrali. Nevie presne ako to bolo s nákupmi stravy v obchodoch, s nákupmi liekov, zrejme sa to platilo z účtu alebo z peňazí Poručiteľky. Vie, že žalobkyňa v domácnosti Poručiteľky aj upratovala. Toto robila pre ňu bezodplatne. Má za to, že Poručiteľka by približne jeden a pol roka až dva roky pred smrťou určite sama existovať nedokázala. Ak by to mal svedok zhodnotiť a približne odhadnúť, tak žalobkyňa približne polovicu času strávila v práci a u Poručiteľky a druhú polovicu s ním v ich domácnosti. Čo sa týka nejakých iných osôb, ktoré by sa podieľali na starostlivosti o Poručiteľku, tak občas sa nejakí susedia ponúkli, že Poručiteľke niečo kúpia, keď idú do obchodu. Pokiaľ svedok vie, tak toto Poručiteľka odmietla a tieto nákupy zabezpečovala žalobkyňa. 18. Podľa § 474 ods. 1 OZ ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. 19. Podľa § 475 OZ ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. 20. Podľa § 115 OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. 21. Konanie o dedičstve podľa § 158 a nasl. CMP má mimosporový charakter a dedičskému súdu neumožňuje riešiť sporné otázky skutkového charakteru. Vzhľadom k tomu, ak dôjde v dedičskom konaní k sporu v skutkových otázkach, Civilný mimosporový poriadok v § 194 ukladá súdu povinnosť pokúsiť sa o odstránenie spornosti zmierom. Pokiaľ je uvedený postup neúspešný, súd odkáže účastníka, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Následne v dedičskom konaní pokračuje s účastníkmi podľa výsledku sporu (§ 194 ods. 1 a 2 CMP). V dedičskom konaní vedenom po Poručiteľke Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č. k. 10D/204/2021-43 zo dňa 04.05.2022 žalobkyňu podľa § 194 ods. 1 CMP v spojení s § 192 CMP odkázal na podanie žaloby na súd o určenie, že je dedičkou po Poručiteľke ako spolužijúca osoba. Následne žalobkyňa v súdom stanovenej lehote podala žalobu o určenie, že je dedičkou po Poručiteľke na základe toho, že žila s Poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Z platnej právnej úpravy však vyplýva, že predmetom konania, na ktoré bol žalobca dedičským súdom podľa § 194 CMP odkázaný, má byť len určenie spornej skutočnosti (čo je navyše v súlade s § 137 písm. d/ CSP) a naopak, že pokiaľ rozhodnutie závisí iba na právnom posúdení skutočností, ktoré sporné nie sú, samotný dedičský súd rozhodne o tom, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi účasť v konaní o dedičstve ukončuje (viď. znenie § 193 CMP). Preto mal dedičský súd vyššie citovaným uznesením správne žalobkyňu odkázať na podanie žaloby o určenie, že žila s Poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť (prípadne bola odkázaná výživou na Poručiteľku) a žalobkyňa mala podať žalobu v takomto znení. Uvedený nedostatok žaloby by však v prípade, ak by žalobkyňa preukázala, že žila s Poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť (prípadne bola odkázaná výživou na Poručiteľku), mal za následok zamietnutie jej žaloby len v časti o určenie, že je dedičkou o Poručiteľke, nie v časti o určenie, že žila s Poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Preto súd v konaní vykonal dokazovanie na riešenie otázky, či žalobkyňa skutočne žila s Poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť (keď v žalobe a ani v priebehu konania netvrdila, že by bola odkázaná na výživu Poručiteľky). Priznanie dedičských nárokov žalobkyne tak bolo podmienené splnením základnej zákonnej podmienky v tom, že žalobkyňa bola spolužijúcou osobou s Poručiteľkou po zákonom predpokladaný čas - vzhľadom na dátum úmrtia Poručiteľky (21.05.2021) teda minimálne od 21.5.2020. Rozhodujúcou kategóriou bol pojem domácnosť, ktorú definuje ust. § 115 OZ a ktorú podľa znenia tohto ustanovenia tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. 22. Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít pojem spoločná domácnosť predstavuje skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí, kde jednotliví členovia spoločne prispievajú na úhradu a obstarávanie spoločných potrieb, ako to má na mysli § 115 OZ. Na účely § 474 ods. 1 alebo § 475 OZ ide teda o skutočné spotrebné spoločenstvo poručiteľa a ďalších osôb, ktoré osoby prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností, a každá z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva to, čo potrebuje, pričom pomáha aj ostatným. Podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľajú na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už ide o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie, zábava, výlety a pod (R 34/1960, či R 12/1968). Spolužitie sa považuje za trvalé, ak sú objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť takéto spoločenstvo trvale, nielen na prechodnú dobu. Spoločné uhrádzanie nákladov na životné potreby možno charakterizovať ako hospodárske spolužitie, pri ktorom osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami, nie sú presne oddeľované finančnými prostriedkami a nerozlišuje sa, ktoré veci v domácnosti môžu tieto osoby užívať (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SR 1970-1983, zv. IV, str. 538). Pojem spoločná domácnosť v zmysle § 474 ods. 1 OZ podľa ustálenej judikatúry ďalej treba vykladať tak, že spravidla predpokladá spoločné bývanie a že výnimka z uvedeného je možná len v prípade, ak išlo o dočasný a prechodný pobyt mimo spoločnej domácnosti z dôvodu liečenia v nemocnici, z dôvodu návštevy príbuzných, vojenskej služby, či v prípade ak poručiteľ pre svoj zdravotný stav alebo z bytových dôvodov nemohol mať spoločný byt s osobami, s ktorými inak trvalo žil spolu a ktoré sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť (R 12/1968, či R 86/1952, z ktorého vyplýva, že tým, že poručiteľ strávil niekoľko mesiacov pred svojou smrťou v nemocnici, nestratili osoby, ktoré s ním žili v spoločnej domácnosti ako členovia rodiny a z tohto dôvodu sa starali o spoločnú domácnosť, dedičský nárok po ňom, ak pobytom poručiteľa v nemocnici nedošlo k zrušeniu spoločnej domácnosti). Pokiaľ ide o to, či by určitá osoba mohla alebo nemohla mať aj viaceré spoločné domácnosti, judikatúra najvyšších súdnych autorít pojednáva o uvedenej otázke len v súvislosti s manželmi, kedy stanovila, že pokiaľ manželstvo trvá a manželia sa podieľajú na úhrade spoločných potrieb, a teda žijú v trvalom spotrebnom spoločenstve (napr. spoločne užívajú byt a spoločne platia úhradu za užívanie bytu a za služby s ním spojené), založenie ďalšej spoločnej domácnosti jedným z manželov v inom spotrebnom spoločenstve nemožno z hľadiska § 115 OZ právne uznať (V 26/1980). Napokon, odborná literatúra k možnosti jednej osoby mať dve domácnosti vo všeobecnosti konštatovala, že spoločnú domácnosť môžu tvoriť len osoby, ktoré nemajú už inú domácnosť a výnimku s tohto pravidla pripustila napr. v situácii dieťaťa zvereného do striedavej osobnej starostlivosti, kedy v takomto prípade je dieťa striedavo členom dvoch domácností (napr. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, či Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. . Praha: C. H. Beck, 2015, str. 1657). Napokon judikatúra je konštantná v názore, že osoba, ktorá sa starala o poručiteľa (osamelého a nevládneho), ale nežila s ním v spoločnej domácnosti, nie je dedičom zo zákona podľa § 474 OZ (V 26/1972) a že samotná dočasná príbuzenské alebo občianska výpomoc pri obstarávaní domácnosti na spolužitie v spoločnej domácnosti nestačí (R 4/1953). Zároveň je potrebné uviesť, že predpokladom dedičského nároku spolužijúcej osoby nie je len to, že tvorila po zákonom stanovený čas spoločnú domácnosť s poručiteľom, ale aj to, že sa z tohto dôvodu starala o spoločnú domácnosť (prípadne bola odkázaná výživou na poručiteľa). 23. V prejednávanom prípade žalobkyňa odvodzovala svoj nárok od toho, že viac ako jeden rok tvorila spoločnú domácnosť s Poručiteľkou z tohto dôvodu, že zabezpečovala chod domácnosti a starala sa o Poručiteľku, kupovala jej lieky, varila, upratovala, prala, starala sa o chod domácnosti a spoločne aj hospodárili s tým, že spoločne nebývali len z tohto dôvodu, že Poručiteľka mala strach kontaktovať sa a stýkať sa s inou osobu ako so žalobkyňou a výslovne si priala žiť sama v byte, aby nedošlo k nákaze v covidovom období. Podľa názoru súdu však medzi žalobkyňou a Poručiteľkou nedošlo k vytvoreniu jednej domácností, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade totiž nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa s Poručiteľkou nikdy spoločne nebývala a žalobkyňa v domácnosti Poručiteľky ani len nikdy neprespala. Ako pritom vyplýva z odseku vyššie, pojem spoločná domácnosťou v zmysle § 474 ods. 1 OZ podľa ustálenej judikatúry treba vykladať tak, že spravidla predpokladá spoločné bývanie a že výnimka z uvedeného je možná len výnimočne z dôvodu dočasného a prechodného pobytu mimo spoločnej domácnosti z dôvodu liečenia v nemocnici, z dôvodu návštevy príbuzných, vojenskej služby, a podobne, kam podľa názoru súdu tiež možno zahrnúť prípady vysokoškolského štúdia dieťaťa bývajúceho na internáte, rodiča pracujúceho na turnusy v zahraničí a podobne. Okrem toho judikatúra pripustila existenciu spoločnej domácností aj v prípade, ak poručiteľ pre svoj zdravotný stav alebo z bytových dôvodov nemohol mať spoločný byt s osobami, s ktorými inak trvalo žil spolu a ktoré sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť. V prejednávanom prípade z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že poručiteľka si nikdy nepriala, aby u nej niekto prespával, že nikomu nedôverovala (žalobkyňa vedela, kde má Poručiteľka peniaze, avšak keď tie peniaze vyberala, žalobkyňa musela odísť z miestnosti, že keď si šla Poručiteľka niečo zobrať, žalobkyňa sa musela otočiť chrbtom, a že ešte aj v deň, keď ju žalobkyňa nakladala do sanitky a bolo s Poručiteľkou veľmi zle, tak musela Poručiteľke pritiahnuť kreslo ku skrini, aby sa tam Poručiteľka dostala, ale žalobkyňa musela vyjsť von, aby Poručiteľka vedela, či si z tej skrine niečo žalobkyňa neberie), že si Poručiteľka držala odstup a že sa necítila dobre, keď u nej niekto bol. Rovnaké závery možno vyvodiť aj z výsluchu W. P., ktorá uviedla, že žalobkyňa chodila za Poručiteľkou skoro každý deň, avšak tam neprespávala lebo poručiteľka to nechcela, či z výsluchu O. N., ktorá uviedla, že Poručiteľka nikdy nikomu nedovolila, aby s ňou býval, že vždy bola veľmi ustráchaná a pokiaľ svedkyňa vie, nikdy nikto v domácnosti Poručiteľky neprespal. Z výsluchu tejto svedkyne vyplynulo tiež, že samotná žalobkyňa bývala dlhodobo v dome v Dolných Plachtinciach aj so svojím manželom, že neraz navrhla Poručiteľke spoločné bývanie a že táto to vždy odmietla, nakoľko bola veľmi ustráchaná a istým spôsobom jej bol cudzím každý jeden človek. I svedok G. P., manžel žalobkyne, v rámci výsluchu uviedol, že so žalobkyňou dlhodobo žili v Dolných Plachtinciach v rodinnom dome (uvedený rodinný dom vlastnia dvadsaťšesť rokov) a že aj v minulosti sa Poručiteľky pýtali, či trebárs nechce ísť k nim bývať. Ona povedala, že v žiadnom prípade. Podľa názoru svedka ona chcela byť sama, bola tak naučená, vyrastala tam, v tom svojom byte a tam chcela aj zostať. Ešte v čase, kým Covid nebol, a keď občas prišla k nim, ani u nich nikdy nechcela prespať. Vykonaným odkazovaním tak bolo preukázané nie len to, že žalobkyňa spoločne s Poručiteľkou nikdy nebývala a v jej domácnosti ani len jeden krát neprespala, ale aj to, že takéto možnosti odmietala aj dávno predtým, ako vypukol na území SR vírus COVID 19. V prejednávanom prípade sa tak nejedná o dočasný a prechodný, vonkajšími okolnosťami odôvodnený pobyt Poručiteľky mimo spoločnej domácnosti so žalobkyňou, či takýto dočasný a prechodný pobyt žalobkyne mimo spoločnej domácnosti s Poručiteľkou, akým by mohla byť hospitalizácia v zariadení ústavnej starostlivosti, vojenská služba, práca v zahraničí, pobyt na internáte a podobne. Navyše vytvoreniu spoločného bývania v prejednávanom prípade nebránili ani bytové dôvody, keď žalobkyňa a ani žiadny zo svedkov ani len netvrdili, že by sa Poručiteľka do rodinného domu žalobkyne a svedka P. nemohla nasťahovať napríklad pre nedostatok miesta v uvedenom dome. Takýto záver pritom vylučuje samotná tá skutočnosť, že podľa svedkyne N. (dcéra žalobkyne) a svedka P. (manžel žalobkyne), bola Poručiteľka bývať do rodinného domu so žalobkyňou opakované volaná, čo by zrejme realizované nebolo, ak by v tomto dome neboli vytvorené na bývanie Poručiteľky predpoklady. Uvedené platí o to skôr, že v konaní nebolo ani len tvrdené, že by byt, ktorý Poručiteľka užívala, bol bytom osobitného určenia podľa § 2 ods. 2 zákona č. 189/1992 Zb., t.j. byt stavebne určený na trvalé bývanie ťažko telesne postihnutej osoby, a ani, že by Poručiteľka bola takouto osobou osobitne v čase pred vypuknutím pandémie, kedy jej bolo zo strany žalobkyne, či jej manžela spoločné bývanie v dome žalobkyne a jej manžela ponúkané. Teda, že by dom žalobkyne nevyhovoval osobitným zdravotným požiadavkám Poručiteľky, ktoré osobitné zdravotné požiadavky mala zabezpečené len vo svojom byte osobitného určenia. Dôvodom, pre ktorý Poručiteľka nezačala bývať u žalobkyne alebo naopak žalobkyňa u poručiteľky, nebolo podľa názoru súdu ani zvýšené riziko ochorenia, či úmrtia po vypuknutí pandémie, keď Poručiteľka možnosť presťahovať sa k žalobkyni odmietala opakovane už pred pandémiou (viď. vyššie), a to z toho dôvodu, že bola podľa výsluchov žalobkyne, svedkyne P., N. a svedka P. vo všeobecnosti samotárska a ustráchaná. Podľa obsahu výsluchu žalobkyne bola Poručiteľka tiež nedôverčivá, a to tak k žalobkyni, ako aj k svedkyni N., ktorá napriek tomu, že bola krstnou dcérou Poručiteľky, musela vždy opustiť izbu, kde mala Poručiteľka peniaze, keď jej táto chcela dať napr. 5 €., čo svedkyňa N. (podľa názoru súdu výstižne) pomenovala slovami, že „istým spôsobom jej bol cudzím každý jeden človek“. Obdobné závery pritom vyplynuli aj z výsluchu svedkyne Š., ktorá Poručiteľkou charakterizovala tak, že ona „bola taká sama pre seba, nemala rada na noc nikoho“. Naopak, podľa názoru súdu vytvoreniu spoločnej domácnosti žalobkyne s Poručiteľkou bránil predovšetkým postoj Poručiteľky, ktorá (bez ohľadu na jej dôvody) nechcela vytvoriť spoločnú domácnosť nie len so žalobkyňou, ale ani s inou osobou, z ktorých dôvodov v jej domácnosti nikdy nikto iný neprespal a zástupne potom aj ten dôvod, že žalobkyňa mala vytvorenú spoločnú domácnosť so svojim manželom. Z výsluchu svedka G. P. (manžela žalobkyne) totiž vyplynulo, že svedok v rozhodnom čase jedného roka pred smrťou poručiteľky (a aj predtým a potom) žil so žalobkyňou v Dolných Plachtinciach v rodinnom dome, ktorý vlastnia dvadsaťšesť rokov, že doma žalobkyňa hospodárila s peniazmi vrátane jeho výplaty a že žalobkyňa približne polovicu času strávila v práci a u Poručiteľky a druhú polovicu s ním v ich domácnosti. Manželstvo žalobkyne a svedka teda nie len, že v rozhodnom čase trvalo (a trvá aj naďalej), ale manželia v danom čase tvorili trvalé spotrebné spoločenstvo (spoločne užívali spoločný rodinný dom a spoločne platili náklady s užívaním domu spojené a podobne), a to bez Poručiteľky, ktorá sa nijakým spôsobom nepodieľala na užívaní rodinného domu manželov, a ani na nákladoch spojených s týmto užívaním. Zároveň manžel žalobkyne sa v rozhodnom čase nijakým spôsobom nepodieľal na užívaní bytu Poručiteľky. Svedok P. tak tvoril spoločnú domácnosť len so žalobkyňou a žalobkyňa len s ním, a to aj s poukazom na to, že pokiaľ žalobkyňa s Poručiteľkou a v práci trávila približne polovicu času (v čoho dôsledku na Poručiteľku mohla pripadnúť nanajvýš polovica z polovice jej času), so svojim manželom trávila druhú polovicu času. Preto pokiaľ manželia P. tvorili vlastnú spoločnú domácnosť, nie je možno pripustiť, aby žalobkyňa tvorila inú spoločnú domácnosť aj s Poručiteľkou (viď. už vyššie citované rozhodnutie zverejnené ako V 26/1980). 24. Ďalej je potrebné uviesť, že spoločnou domácnosťou je len skutočné spotrebné spoločenstvo osôb, ktoré osoby nie len prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností, ale podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľajú na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už ide o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie, zábava, výlety a pod (R 34/1960, či R 12/1968). V prejedávanom prípade však síce bolo početnými svedeckými výpoveďami preukázané, že žalobkyňa sa starala tak o domácnosť, v ktorej Poručiteľka bývala (upratovanie) ako aj o samotnú poručiteľku (varenie stravy, robenie nákupov, vybavovanie liekov a na sklonku života poručiteľky i hygiena poručiteľky), a to nie len osobne, ale čiastočne aj po finančnej stránke (z výsluchu svedkyne W. vyplynulo, že jej prala a varila, a to často; z výsluchu svedkyne C.-H. toľko, že jej nosila stravu, vybavovala lieky, chodila s ňou k lekárom a prala jej; z výsluchu svedkyne Š.Ľ. to, že žalobkyňa bezodplatne nosila Poručiteľke stravu, robila jej nákupy, upratovala jej, nosila lieky; z výsluchu svedkyne X. to, že jej nosila dennodenne stravu, prala jej i upratovala; z výsluchu svedkyne N. to, že je varila, upratovala, nakupovala, prala, vybavovala lieky a po úraze pred smrťou je pomáhala aj s hygienou, a to všetko bezodplatne; a podobne), jednalo sa však vždy o jednostrannú pomoc pre Poručiteľku zo strany žalobkyne. Vykonaným dokazovaním totiž bolo preukázané, že žalobkyňa kúpila Poručiteľke to, čo táto potrebovala, zabezpečila jej lieky, keď to už Poručiteľka sama nezvládala, doniesla jej varené jedlo, oprala jej, odmerala cukor, upratala v byte a podobne, nepodieľala sa však na výhodách z toho plynúcich, keď v byte Poručiteľky si nezabezpečovala svoju bytovú otázku, keď tam aj niekedy s Poručiteľkou jedla, robila to pre to, aby dohliadla na to, že sa poručiteľka najedla, a z finančných prostriedkov Poručiteľky žalobkyňa tiež nijakým spôsobom neprofitovala. Pokiaľ totiž Poručiteľka hradila nájomné a náklady spojené s užívaním bytu zo svojho, hradila tým svoje náklady. Za varené jedlo, upratovanie v domácnosti, zabezpečovanie hygieny, liekov, a podobne Poručiteľka žalobkyni neplatila. Žalobkyňa tiež neprofitovala z osobnej starostlivosti Poručiteľky k nej, naopak len ona Poručiteľke osobnú starostlivosť poskytovala. Medzi žalobkyňou a Poručiteľkou sa teda jednalo nie o vzťah spotrebného spoločenstva, v ktorom každý z členov tohto spoločenstva na fungovanie spoločenstva prispieva podľa svojich možností prácou alebo aj finančne a zároveň v rámci tohto spoločenstva uspokojuje svoje životné potreby, ale o príbuzenský vzťah, v ktorom žalobkyňa Poručiteľke pomáhala osobnou starostlivosťou a aj finančne, a to bez toho, aby vytvorili spoločnú domácnosť s tým, že miera tejto pomoci sa zvyšovala vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav a zvyšujúci sa vek poručiteľky. Ako však už bolo uvedené vyššie samotná dočasná príbuzenská alebo občianska výpomoc pri obstarávaní domácnosti na spolužitie v spoločnej domácnosti nestačí (R 4/1953, či V 26/1972). V prejednávanej veci je potrebné uviesť i to, že žalobkyňa bola síce osobou, ktorá sa v najväčšej miere na starostlivosti o poručiteľku podieľala, zďaleka však nebola osobou jedinou. Z výsluchu žalobkyne, svedkyne P.I., N. i svedka P. totiž vyplynulo, že do vypuknutia Covidu 19 pravidelne Poručiteľke pomáhal i svedok P. a nepravidelne svedkyňa Š. (nákupmi), avšak aj po prepuknutí Covidu 19 (a v rozhodnom období) v podstatnej miere i svedkyňa W. P.. Z výsluchu menovanej svedkyne totiž vyplynulo, že táto bola susedou Poručiteľky a že o Poručiteľku sa starala táto svedkyňa spoločne so žalobkyňou, Poručiteľke nosila jesť, občas upratovala Poručiteľke (žalobkyňa častejšie), spolu so žalobkyňou Poručiteľku ukladali spať a podobne. I z výsluchu žalobkyne pritom vyplynulo, že uvedená svedkyňa chodila Poručiteľke pichať inzulín (bola zdravotnou sestrou) a veľakrát jej nosila jesť, a to aj v rozhodnom období. Skutočnosť, že žalobkyňa z dôvodov, ktoré môžu byť rôzne, sa na pomoci Poručiteľke podieľala v najväčšom rozsahu, však na konštatovanie, že s poručiteľkou tvorila spoločnú domácnosť, nestačí. 25. Tiež je potrebné uviesť, že spoločná domácnosť ako trvalé spotrebné spoločenstvo je charakterizované aj tým, že osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami, nie sú presne oddeľované finančnými prostriedkami a nerozlišuje sa, ktoré veci v domácnosti môžu tieto osoby užívať (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SR 1970-1983, zv. IV, str. 538), v čoho dôsledku spoločnosťou domácnosťou nie je napr. vzťah viacerých študentov obývajúcich rovnaký prenajatý byt, a to ani v prípade ak sa rovnocenne skladajú na náklady s užívaním bytu spojené (R 34/1960). V prejedávanom prípade však bolo preukázané, že Poručiteľka sa vo svojom byte nesprávala tak, že by spoločnú domácnosť s ňou tvorila i žalobkyňa, a to už len vychádzajúc z výsluchu žalobkyne, ktorá uviedla, že musela na pokyn Poručiteľky opustiť izbu, keď si Poručiteľka niečo vyberala zo skrine, že Poručiteľka určovala, kde v daný deň budú tráviť čas, že stanovovala, kedy má žalobkyňa odísť a podobne (vid. vyjadrenia žalobkyne o tom, že ju Poručiteľka najčastejšie o 18.00 „poslala domov“, resp. že mala také dni, že povedala, že „dneska budeme len v kuchyni“ a podobne). Poručiteľka sa tak v byte, v ktorom bývala, správala tak, že len ona je v uvedenom byte „doma“ a že len ona určuje pravidlá toho, v ktorej časti bytu a kedy sa žalobkyňa môže zdržiavať. I uvedené potom vylučuje, že by žalobkyňa s Poručiteľkou spoločnú domácnosť tvorili. 26. Záverom súd považuje za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie za účelom zistenia výšky dôchodku Poručiteľky, keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa sa podieľala na chode domácnosti (nie však spoločnej) i po finančnej stránke (čo i len tým, že bezodplatne upratala, oprala a doniesla navarené jedlo) s tým, že na rozhodnutie prejednávanej veci nebola určujúcou ani otázka, či Poručiteľka bola alebo nebola na takúto finančnú pomoc zo strany žalobkyne odkázaná. Súd tiež nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré mali preukázať, že žalobkyňa uhradila náklady spojené s pohrebom Poručiteľky, keď táto skutočnosť v prvom rade nebola medzi stranami sporná, ďalej nie je relevantná na určenie toho, či žalobkyňa s Poručiteľkou počas posledného roku pred jej smrťou tvorili spoločnú domácnosť a navyše žalobkyňa mohla mať rôzne dôvody, pre ktoré Poručiteľke pohreb vystrojila, ako mohla mať aj rôzne dôvody, pre ktoré sa o Poručiteľku posledné roky starala. Žalobkyňa totiž sama pri výsluchu uvádzala, že jej Poručiteľka v minulosti strašne pomohla, keď sa Poručiteľka starala o svokru žalobkyne, tiež, že mala stále pocit, že je dlžná Poručiteľkinej mame, ktorá bola nekonečne dobrý človek k rodine žalobkyne, a rovnako aj, že bola Poručiteľke strašne zaviazaná z minulosti nakoľko keď potrebovali požičať peniaze, vždy jej Poručiteľka požičala. Okrem toho mohla mať žalobkyňa aj ďalšie nezištné ale aj zištné dôvody, pre ktoré Poručiteľke pomáhala, tieto však nie sú relevantné pre ustálenie, či tvorila alebo netvorila s Poručiteľkou spoločnú domácnosť. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by Poručiteľka so žalobkyňou spoločnú domácnosť tvorili, nemohlo byť ani preukázané, že by sa žalobkyňa starala o spoločnú domácnosť s Poručiteľkou. Naopak, bolo preukázané len to, že sa starala o domácnosť Poručiteľky a Poručiteľku. Napokon, súdu nie je zrejmé, akým spôsobom by mal v prejednávanej veci zohľadniť princíp dobrých mravov, ktorého aplikácie sa právny zástupca žalobkyne domáhal v súvislosti s tým, že „ani žalobkyňa, ani jej rodinní príslušníci sa nesnažili nejakým spôsobom skresľovať alebo manipulovať s dôkazmi a vypovedali pravdivo“ a že „nemajú záujem nejakým spôsobom tú situáciu napríklad prezentovať tak, že žalobkyňa prestala bývať u svojho manžela a bývala rok pred smrťou v byte Poručiteľky.“ Podľa § 150 ods. 1 CSP totiž majú strany povinnosť uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia „pravdivo a úplne“ a pokiaľ ide o svedka, tento je podľa § 196 ods. 2 CSP nie len „povinný vypovedať pravdu a nič nezamlčovať“, ale navyše ak „uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo takú okolnosť zamlčí“ môže sa dopustiť trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 zákona č. 300/2005 Z.z.. Uvádzať pravdivé skutkové okolnosti, resp. vypovedať pravdu ako svedok je tak v prvom rade povinnosťou vyplývajúcou so zákon, a jej splnenie by malo byť považované za automatické a rozhodne nie výnimočne, na základe čoho by strana sporu na ňou navrhnutí svedkovia mohli len z toho, že vypovedali pravdu vyvodzovať pre uvedenú stranu sporu priaznivejšie právne následky. 27. S poukazom na všetko už vyššie uvedené potom súd žalobu zamietol, keď v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa s Poručiteľkou po dobu jedného roka pred smrťou Poručiteľky viedli spoločnú domácnosť. 28. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej ako procesne úspešnej strane konania priznal voči v konaní neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, pracovisko Veľký Krtíš na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.