Rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 26C/9/2024 z 7. 8. 2024
Citácia: rozsudok Okresného súdu Lučenec z 7. augusta 2024, sp. zn. 26C/9/2024, ECLI:SK:OSLC:2024:6624200554.5
Okresný súd Lučenec | 26C/9/2024 | ECLI:SK:OSLC:2024:6624200554.5 | 2024-08-07 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 97 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., § 96 ods. 2 ZP, § 11 OZ, § 13 OZ, § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 9 ZP, § 96 ods. 2 ZP, § 100 ods. 1 OZ, § 100 ods. 2 OZ, § 101 OZ, § 853 ods. 1 OZ, § 151 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/995f962e-61ba-41af-993d-9c5a459f3449
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSLC:2024:6624200554.5

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Lučenec
26C/9/2024
6624200554
07. 08. 2024
JUDr. Marek Lepáček
ECLI:SK:OSLC:2024:6624200554.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Lučenec v konaní pred sudcom JUDr. Marekom Lepáčkom, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX D. E., zastúpený: JUDr. Miroslav Chromý, advokát, so sídlom,
SNP 33, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie
6.747,63 EUR, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.697,46 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 98,52 %, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania žalobcu.
odôvodnenie:
1. Dňa 30.01.2024 žalobca doručil súdu žalobu voči žalovanému o zaplatenie 6.747,63 EUR
z titulu nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového
práva žalovaným, a to na skutkovom a právnom základe, že žalobca je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) s hodnosťou F. vo funkcii hasič záchranár špecialista na Hasičskej
stanici v G. E.. Služobný pomer vnikol uzavretím pracovnej zmluvy s nástupom dňa XX.XX.XXXX
v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z., o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len
„ZoHaZZ“). Služobný čas hasiča je rozvrhnutý nerovnomerne, a to tým spôsobom, že pracovná zmena
trvá 24 hodín a potom nasledujú 2 dni voľna. Do konca roku 2021 pracovná zmena sa skladala z výkonu
služby v trvaní 17 hodín
po ktorej nasledovala určená služobná pohotovosť v trvaní 7 hodín
(pomer 17/7).
Od roku 2022 pracovná zmena sa skladá z 16-hodinovej služby
a následne
z 8-hodinovej určenej služobnej pohotovosti (pomer 16/8).
Ak počas služobnej pohotovosti je hasič vyslaný na zásah, služobná pohotovosť sa mení na prácu
nadčas. V dôsledku nesprávnej implementácie smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES
zo dňa 04.11.2003, o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“) do
ZoHaZZ musel žalobca v období od 01.01.2021 do 31.12.2023 (ďalej len „posudzované obdobie“)
odrobiť
za týždeň v priemere viac hodín, než ako pripúšťa Smernica (48 hodín), čo negatívne
zasiahlo do jeho práv na ochranu zdravia, a taktiež do súkromného a rodinného života. Uplatnená
škoda vo výške 6.747,63 EUR ako peňažná náhrada za nemajetkovú ujmu predstavuje rozdiel medzi
peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť (§ 122 ods. 1 ZoHaZZ) a peňažnou náhradou za
nariadenú služobnú pohotovosť (§ 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ). Výšku nemajetkovej ujmy tak žalobca
určil ako súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 %
mínus 15 %) a v prípade odpracovania určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako

súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %
mínus 30 %).
2. Skutočnosti tvrdené žalobcom a jeho prostriedky procesného útoku v priebehu konania boli
nasledovné:
2.1. Počas určenej služobnej pohotovosti sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku a byť pripravený
na prípadný výjazd, ktorý sa realizuje do jednej minúty.
2.2. Určená služobná pohotovosť sa nezapočítava do fondu pracovného času, následkom čoho
priemerný týždenný pracovný čas prekračuje 48 hodín, čo je v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice.
Deje sa tak v dôsledku toho, že ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje
za služobný
(pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice. Tu je rozdiel medzi ZoHaZZ a ustanovením
96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce (ďalej len „ZP“), ktorý neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti považuje za pracovný čas. Nesprávna transpozícia Smernice do ZoHaZZ umožňuje
služobnému úradu (zamestnávateľovi) rozvrhnúť služobný čas príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne
prekračuje Smernicou maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas.
2.3. S odkazom na ustanovenie § 97 ZoHaZZ sa za vykonávanie štátnej služby považuje aj čas čerpania
dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna
za štátnu službu vo sviatok, neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti
na vykonávanie štátnej služby z dôvody choroby, úrazu alebo karantény.
2.4. V posudzovanom období žalobca odpracoval spolu 1.826,75 hodín určenej služobnej pohotovosti,
pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do
pracovného času. Pre rok 2021 to predstavovalo 520,75 hodín, pre rok 2022 622,75 hodín a pre rok
2023 683,25 hodín.
2.5. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu
škody porušením úniového práva, ak sú splnené 3 podmienky: 1) cieľom porušenej právnej normy únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou.
2.6. Prvá podmienka v predmetnej veci pre potreby uplatnenia nároku na náhradu škody je splnená,
pretože článok 6 písm. b) stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas. Cieľom Smernice tak bolo priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi.
Vzhľadom k tomu, že úprava ZoHaZZ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
porušenie práva únie (Smernice) je dostatočne závažné.
2.7. Druhá podmienka (existencia škody) je rovnako splnená. Slovenská právna úprava neobsahuje
žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením
práva únie. Analogicky sa tak použije ustanovenie § 11 až 13 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“). Porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je porušované právo na ochranu zdravia
(článok 40 Ústavy SR), právo na ochranu súkromia a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR) a právo
na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky (čl. 36 Ústavy SR), a to v príčinnej súvislosti s tým, že
žalobca musel reálne odpracovať viac, ako v zmysle Smernice bol povinný. Práca hasiča je mimoriadne
náročná, kedy neraz nasadzuje svoj vlastný život a o to viac potrebuje dostatočný odpočinok po práci
na regeneráciu fyzických a psychických síl, čo sa mu v dôsledku porušovania práva na primeranú dobu
odpočinku nedostáva. Čas, ktorý by mohol venovať svojej rodine, starostlivosti o domácnosť či osobným
záľubám musel tráviť v práci. Základ nároku na náhradu škody má teda povahu nemajetkovej ujmy, ktorej
náhrady sa domáha v peniazoch. Ako vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, už len
samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie
nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o
ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času,
je dostatočný na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby
k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach
žalobcu.
2.8. Tretia podmienka spočívajúca v príčinnej súvislosti medzi porušovaním článku 6 písm. b) Smernice
a vzniknutou škodou vo forme nemajetkovej ujmy je taktiež splnená. V dôsledku nezarátavania služobnej
pohotovosti do pracovného času musel žalobca odpracovať viac, než je smernicou maximálne povolený
48-hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto skutočnosti dochádza k porušovaniu jeho práva
na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného života.
2.9. Rozhodujúcim momentom vzniku ujmy žalobcu je výplatný termín za jednotlivé mesiace, tj. 10- deň
ako deň splatnosti mzdy za predchádzajúci mesiac. Príkladmo za (prvý) mesiac január 2021 výplatný

termín teda predstavuje deň 10.02.2021. Nárok za posudzované obdobie tak nie je premlčaný, pretože
neprekračuje obdobie troch rokov pred podaním žaloby (30.01.2024).
2.10. V roku 2021 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.989,90 hodín. Určená služobná
pohotovosť predstavovala 520,75 hodín, z toho 499,75 hodín s 15% náhradou platu
a 21 hodín
s 30% náhradou platu. Keďže rok 2021 mal 52,14 týždňov, priemerný týždenný pracovný čas za rok
2021 u žalobcu predstavoval 48,13 hodín. Hodinová sadzba predstavovala sumu 10,2394 EUR. Výška
náhrady škody podľa uplatneného mechanizmu za rok 2021 tak predstavuje sumu 1.834,01 EUR.
2.11. V roku 2022 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.958 hodín. Určená služobná
pohotovosť predstavovala 622,75 hodín, z toho 614,75 hodín s 15% náhradou platu
a 8 hodín
s 30% náhradou platu. Keďže rok 2022 mal 52,14 týždňov, priemerný týždenný pracovný čas za rok 2021
u žalobcu predstavoval 49,49 hodín. Hodinová sadzba v mesiacoch január až jún 2022 predstavovala
sumu 10,2394 EUR a v mesiacoch júl až december 2022 sumu 10,4788 EUR. Výška náhrady škody
podľa uplatneného mechanizmu za rok 2022 tak predstavuje sumu 2.248,04 EUR.
2.12. V roku 2023 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.958 hodín. Určená služobná
pohotovosť predstavovala 683,25 hodín, z toho 651,25 hodín s 15% náhradou platu a 32 hodín s 30%
náhradou platu. Keďže rok 2023 mal 52,14 týždňov, priemerný týždenný pracovný čas za rok 2023
u žalobcu predstavoval 50,65 hodín. Hodinová sadzba v mesiacoch január 2023 až august 2023
predstavovala sumu 11,1000 EUR a v mesiacoch september až december 2023 sumu 11,9848 EUR.
Výška náhrady škody podľa uplatneného mechanizmu za rok 2023 tak predstavuje sumu 2.665,59 EUR.
2.13. Za celé posudzované obdobie žalobca odslúžil 1.826,75 hodín určenej služobnej pohotovosti, čo
pri uplatnenom mechanizme výpočtu predstavuje požadovanú náhradu škody vo výške 6.747,63 EUR.
3. Žalobca na podporu svojich tvrdení súdu predložil dôkazy: prehľadná tabuľka
(čl. 16), výplatné
pásky (čl. 114-132) a navrhol vykonať nasledujúce dôkazy: výsluch žalobcu.
4. Vyjadrenia žalovaného a jeho prostriedky procesnej obrany v priebehu konania boli nasledovné:
4.1. Pôsobnosť Smernice sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, teda ani na žalobcu. Keďže ustanovenia
Smernice sa na žalobcu nevzťahujú, porušením Smernice tak žalobcovi nemohla vzniknúť škoda.
4.2. Smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku, a to aj do ZoHaZZ,
čo je
uvedené v transpozičnej prílohe č. 4 pod bodom 5. Článok 2 ods. 1 Smernice bol transponovaný do
ZoHaZZ, a to do ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, 2 a 3 a § 92 ods. 1, z ktorých jasne vyplýva, že za
výkon štátnej služby sa považuje aj služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,
bez ohľadu na to, či sa jedná o nariadenú alebo určenú služobnú pohotovosť. Vyplýva to aj z kolektívnych
zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ pre rok 2019 až 2023. Článok 6 Smernice bol do ZoHaZZ
transponovaný tiež. Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný
týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, ako je tomu v Smernici, ZoHaZZ a kolektívne
zmluvy dostatočne ustanovujú počty služobného času hasičov, počas ktorých hasiči vykonávajú štátnu
službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok.
4.3. Smernica zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi porušená nebola. Priemerný týždenný
pracovný čas je potrebné vypočítavať v 6-mesačnom referenčnom období, pričom je nutné započítavať
len skutočne odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval
na mieste výkonu práce
alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. Jedná sa o riadnu časť služby, služobnú pohotovosť,
školenia, rekondičné pobyty a zvyšovanie kvalifikácie žalobcu.
6 – mesačné referenčné obdobie je
potrebné počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok.
4.4. Priemerný týždenný pracovný čas nemožno vypočítať z fondu pracovného času. V zmysle článku 2
ods. 2 do pracovného času nemožno zarátavať čas, ktorý spadá pod definíciu času odpočinku. Je preto
irelevantné, že žalobca poukazuje na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach
výšku mzdy a nie pracovný čas v zmysle Smernice.
Do pracovného času tak nemožno zarátavať
vyšetrenie v lekárskom zariadení, dovolenku, sprevádzanie rodinného príslušníka, práceneschopnosť,
dodatkovú dovolenku, voľno z kolektívnej zmluvy, voľno za výkon služby vo sviatok, voľno poskytnuté
v súvislosti s pandémiou COVID-19, pričom predmetné voľná sú zahrnuté vo fonde pracovného času,
nakoľko ide o platené voľná. Je irelevatné, že ustanovenie § 97 ZoHaZZ posudzuje tieto dni ako služobný
čas. ZoHaZZ predmetné dni posudzuje ako služobný čas z dôvodu, že sa takýto čas započítava na účely
výpočtu mzdy, ako aj plnenia fondu pracovného času. Smernica ďalej neutralizuje v článku 16 písm. b)
s poukazom na článok 7 Smernice riadne platenú dovolenku spolu so všetkou práceneschopnosťou.
4.5. Nemožno zamieňať pojmy pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice a služobný čas v zmysle
§ 85 ods. 1 ZoHaZZ. Pracovný čas podľa Smernice započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou. Služobný čas započítava výkon štátnej služby, do ktorého sa

v zmysle § 97 ods. 1 ZoHAZZ započítava aj čas dovolenky a rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle
Smernice spadajú pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2.
4.6. V I. referenčnom období (január 2021 - jún 2021) žalobca odpracoval 1.170 hodín a 35 minút
v 25,572 týždňoch (179 dní), teda jeho priemerný týždenný pracovný čas bol 45 hodín a 46 minút. V II.
referenčnom období (júl 2021 - december 2021) žalobca odpracoval 772 hodín a 12 minút v 16,929
týždňoch (118,5 dní), teda jeho priemerný týždenný pracovný čas bol 45 hodín a 36 minút. V III.
referenčnom období (január 2022 - jún 2022) žalobca odpracoval 964 hodín a 21 minút v 23,858
týždňoch (167 dní), teda jeho priemerný týždenný pracovný čas bol 40 hodín a 25 minút. V IV.
referenčnom období (júl 2022 – december 2022) žalobca odpracoval 1.080 hodín v 24 týždňoch (168
dní), teda jeho priemerný týždenný pracovný čas bol 45 hodín. V V. referenčnom období (január 2023 jún 2023) žalobca odpracoval 1.096 hodín a 15 minút v 24,143 týždňoch (169 dní), teda jeho priemerný
týždenný pracovný čas bol 45 hodín a 24 minút. V VI. referenčnom období (júl 2023 - december 2023)
žalobca odpracoval 1.116 hodín a 15 minút v 25,143 týždňoch (176 dní), teda jeho priemerný týždenný
pracovný čas bol 44 hodín a 23 minút.
4.7. Náhradu nemajetkovej ujmy nemožno určiť presným matematickým výpočtom, ako to robí žalobca.
4.8. Podľa obsahu žaloby si žalobca neuplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale si uplatňuje
mzdové nároky. Jedná sa tak o pracovnoprávny spor, pričom Okresný súd Lučenec nie je kauzálne
príslušným súdom na prejednávanie pracovnoprávnych sporov.
4.9. Počty hodín služieb pohotovosti sú v skutočnosti iné, ako uvádza žalobca. V roku 2021 bola služobná
pohotovosť žalobcu 506:45 hodín. S použitím mechanizmu výpočtu žalobcu tak za rok 2021 priemerný
týždenný pracovný čas predstavoval 47,88 hodín [(1989,90 hodín + 506,75 hodín) : 52,14 týždňov].
Keďže v predmetnom roku 2021 nedošlo k porušeniu článku
6 Smernice, neprináleží žalobcovi
náhrada nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške 1.834,01 EUR.
4.10. Začiatok premlčacej doby nemožno viazať na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac (ako činí
žalobca), nakoľko plynutie premlčacej doby pri nemajetkovej ujme začína dňom nasledujúcim po dni,
kedy k takému zásahu došlo, ako vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/42/2023-202
zo dňa 22.09.2023. Vzhľadom na podanú žalobu dňa 30.01.2024 nepremlčané obdobie tak plynie od
29.01.2021, kedy mal žalobca svoju prvú služobnú pohotovosť. Obdobie od 01.01.2021 do 28.01.2021
je premlčané.
4.11. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal
na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná.
4.12. Žalovaný nemá pasívnu vecnú legitimáciu.
4.13. Žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy.
5. Žalovaný na podporu svojich tvrdení súdu predložil dôkazy: plány služieb (čl. 64-69), prehľad plánu za
roky 2021 až 2023 (čl. 69-94) a tabuľky výpočtu priemerného týždenného služobného času (čl. 95-97).
6. Podľa článku 1 ods. 1 Smernice, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky
na bezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
7. Podľa článku 1 ods. 3 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice. Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných
v smernici 1999/63/
ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.
8. Podľa článku 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
2. "čas odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
9. Podľa článku 6 písm. b) Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
10. Podľa článku 15 Smernice, táto smernica nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo
prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov alebo ktoré umožňujú alebo dovoľujú uplatňovanie kolektívnych
zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov.
11. Podľa článku 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť: pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

12. Podľa článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii Smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby
alebo výroby, najmä: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt
a telekomunikácií, sanitky,
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
13. Podľa článku 19 Smernice, možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3
a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.
14. Podľa článku 29 Smernice, táto smernica je adresovaná členským štátom.
15. Podľa článku 19 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky (predtým a ďalej len
„Ústava SR“), každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného
a rodinného života.
16. Podľa článku 36 písm. c), d) a e) Ústavy SR, zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu
prípustnú dĺžku pracovného času, primeraný odpočinok po práci.
17. Podľa článku 40 Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia
majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,
ktoré ustanoví zákon.
18. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa
vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.
19. Podľa § 85 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
20. Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.
21. Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času
v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.
22. Podľa § 86 ods. 3 ZoHaZZ, za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník
podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.
23. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe
v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
24. Podľa § 97 ods. 1 ZoHaZZ, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
a) čerpania dovolenky,
b) plateného služobného voľna,
c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu,
d) účasti na rekondičnom pobyte,
e) prehlbovania kvalifikácie,
f) zvyšovania kvalifikácie,
g) prestávok na dojčenie,
h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok,
i) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci na jeho inak obvyklý služobný
deň,
j) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu
1. dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu,
2. karantény,
3. materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa
s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť do šiestich rokov
dieťaťa,
4. zaradenia príslušníka mimo činnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na
zaradenie mimo činnej štátnej služby,
k) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky v inštitúciách Európskej únie,
l) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu podľa § 160 ods. 2.
25. Podľa § 103 ods. 5 ZoHaZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom
okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za
pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.
26. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

27. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej
služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
28. Podľa § 122 ods. 3 ZoHaZZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas,
v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.
29. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, § 40
ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až
132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods.
5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods.
4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.
30. Podľa § 85 ods. 9 ZP, priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie
prekročiť 48 hodín.
31. Podľa § 96 ods. 2 ZP, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený
na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za
pracovný čas.
32. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
33. Podľa § 13 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.
34. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
35. Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým
nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
36. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
37. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.
38. Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.
39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
40. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
41. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
42. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
43. Za nesporné súd považoval najmä nasledujúce skutočnosti:
a. žalobca pracuje v štátnej službe ako príslušník HaZZ od roku 2003;
b. v roku 2021 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.989,90 hodín;
c. v roku 2022 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.958 hodín. Určená služobná pohotovosť
predstavovala 622,75 hodín, z toho 614,75 hodín s 15% náhradou platu a 8 hodín s 30% náhradou platu;
d. v roku 2023 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.958 hodín. Určená služobná pohotovosť
predstavovala 683,25 hodín, z toho 651,25 hodín s 15% náhradou platu a 32 hodín s 30% náhradou
platu;
e. fond pracovného času nezahŕňa hodiny určenej služobnej pohotovosti.
44. Za sporné súd považoval najmä nasledujúce skutočnosti:
a. koľko hodín určenej služobnej pohotovosti žalobca odpracoval v roku 2021;
b. či služobná činnosť príslušníka HaZZ spadá do pôsobnosti Smernice;

c. či vnútroštátna úprava ZoHaZZ je v súlade so Smernicou;
d. či žalovaný je pasívne vecne legitimovaný;
e. či sa žalobca domáha mzdového nároku alebo náhrady nemajetkovej ujmy;
f. aký bol priemerný týždenný pracovný čas u žalobcu v posudzovanom období.
45. Súd vec prejednal na pojednávaní, ktorého sa zúčastnili obidve strany konania.
46. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predložené stranami sporu a výsluchom žalobcu ako
strany konania.
47. Po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na nesporné skutočnosti súd zistil, že žalobca pracuje
ako príslušník HaZZ od roku 2003. V roku 2021 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.989,90
hodín. Určená služobná pohotovosť predstavovala 506,75 hodín, z toho 485,75 hodín s 15% náhradou
platu a 21 hodín s 30% náhradou platu. V roku 2022 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.958
hodín. Určená služobná pohotovosť predstavovala 622,75 hodín, z toho 614,75 hodín s 15% náhradou
platu a 8 hodín s 30% náhradou platu. V roku 2023 fond pracovného času žalobcu predstavoval 1.958
hodín. Určená služobná pohotovosť predstavovala 683,25 hodín, z toho 651,25 hodín s 15% náhradou
platu a 32 hodín s 30% náhradou platu. V období od 01.01.2021 do 31.12.2023 (posudzované obdobie)
fond pracovného času žalobcu teda predstavoval 5.905,90 hodín (1.989,90 hodín + 1.958 hodín +
1.958 hodín). Určená služobná pohotovosť žalobcu, ktorá nie je zahrnutá vo fonde pracovného času,
v posudzovanom období predstavovala 1.812,75 hodín (506,75 hodín + 622,75 hodín + 683,25 hodín).
48. Žalovaný správne poukázal na skutočnosť (čo v konečnom dôsledku žalobca ani nenamietal), že
v roku 2021 žalobca neodslúžil ním uvádzaných 520,75 hodín služobnej pohotovosti, ale len 506,75
hodín. Konkrétne za mesiac december 2021 žalobca nesprávne uviedol 35 hodín určenej služobnej
pohotovosti s 15%-nou náhradou mzdy, pričom v skutočnosti ich odslúžil len 21, čo preukazuje tabuľka
výpočtu priemerného týždenného služobného času (čl. 95 p.v.) a prehľad plánu za rok 2021 (čl. 77).
49. Žalovaný namietal spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času a poukázal tiež na
to, že priemerný týždenný čas je potrebné počítať v 6-mesačnom referenčnom období. K danej veci
súd uvádza, že súhlasí s názorom žalovaného, že v zmysle Smernice v spojení s ZoHaZZ referenčné
obdobie, počas ktorého by sa nemal prekročiť v priemere 48-hodinový pracovný čas, predstavuje 6
mesiacov. To však neodôvodňuje prijať záver, že v dlhšom, a to konkrétne v období troch rokov, teda
v posudzovanom období (od 01.01.2020 do 31.12.2023), ako vyčlenil žalobca, priemerný týždenný
pracovný čas môže byť prekročený. V zásade teda platí, že tak ako
v (referenčnom) 6mesačnom, tak ani v trojročnom období nemôže byť prekročený (v priemere) 48-hodinový pracovný
čas v týždni. Pre posúdenie porušenia článku 6 písm. b) Smernice je tak irelevantné, či sa posudzuje
obdobie šiestich mesiacov alebo troch rokov, pretože ani v jednom prípade nemôže dôjsť k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovnému času. Pokiaľ teda žalobca namieta prekročenie
priemerného 48-hodinového pracovného času v trojročnom období, a k takému prekročeniu skutočne
aj došlo, tak je potrebné prijať záver, že článok 6 písm. b) Smernice bol porušený, čo korešponduje aj
s judikatúrou Súdneho dvora, a to konkrétne napríklad s rozsudkom C-429/09 zo dňa 25.11.2010 (ďalej
len „rozsudok C-429/09“).
50. Medzi žalobcom a žalovaným bola ďalej nezhoda v tom, ako stanoviť počet odpracovaných hodín
pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Zatiaľ čo žalobca vychádza z počtu
odpracovaných hodín podľa takzvaného fondu pracovného času vrátane počtu hodín odslúžených
určenej služobnej pohotovosti, tak v zásade žalovaný namietal, že od počtu hodín stanovených vo
fonde pracovného času treba odpočítať služobné hodiny vymedzené v § 97 ZoHaZZ (ako sú napríklad
čerpanie dovolenky, platené služobné voľno, náhradné voľno za štátnu službu nadčas a podobne),
pretože sa nejedná o pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice. K tejto otázke je potrebné
poukázať na znenie článku 15 Smernice, podľa ktorého členské štáty (teda aj Slovenská republika ako
žalovaný), sú oprávnené prijímať také legislatívne úpravy, ktoré sú pre pracujúcu osobu priaznivejšie.
To znamená, že ak žalovaný ako štát prijal právnu úpravu, ktorá je pre posúdenie priemerného
maximálneho počtu pracovných hodín pre pracujúce osoby, teda aj pre žalobcu, priaznivejšia, a to
konkrétne ustanovením § 97 ZoHaZZ, kde za služobný (pracovný) čas sa považuje aj čas, ktorý by
mohol predstavovať čas odpočinku, tak pre posúdenie počtu odpracovaných hodín je potrebné aplikovať
práve aj predmetné ustanovenie § 97 ZoHaZZ. Inými slovami, žalovaný nemôže neaplikovať ním prijaté
zákonné ustanovenie (§ 97 ZoHaZZ), ak je to pre žalobcu ako pracujúcu osobu priaznivejšie. Preto
žalovaným namietanú skutočnosť o neaplikácii ustanovenia § 97 ZoHaZZ súd považuje
za
nedôvodnú a to vedie k nepochybnému záveru, že pre stanovenie počtu odpracovaných hodín je
potrebné vychádzať z počtu hodín, ktorý je vymedzený vo fonde pracovného času a z ktorého vychádzal
aj žalobca.

51. Nemožno odhliadnuť ani od ustálenej rozhodovacej súdnej praxe, ktorá konštantne pri stanovovaní
počtu odpracovaných hodín vychádza z fondu pracovného času. Preto aj v záujme zachovania princípu
právnej istoty nie je daný dôvod určovať iný spôsob stanovania počtu odpracovaných hodín, než ako
vyplýva z fondu pracovného času. Len príkladmo súd poukazuje napríklad na
- rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/64/2023-218 zo dňa 14.02.2024 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/37/2024-285 zo dňa 24.04.2024,
- rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 21C/22/2022-310 zo dňa 11.09.2023 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/104/2023 zo dňa 04.04.2024,
- rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/16/2023-233 zo dňa 27.07.2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/91/2023 zo dňa 04.04.2024,
- rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 19C/25/2023-202 zo dňa 04.10.2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 11Co/112/2023 zo dňa 25.01.2024 či
- rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/25/2023-213 zo dňa 05.09.2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/134/2023 zo dňa 07.05.2024.
52. Zhrnúc doposiaľ uvedené, keďže v posudzovanom období (od 01.01.2021 do 31.12.2023) žalobca
odpracoval celkom 7.718,65 hodín (5.905,90 hodín podľa fondu pracovného času + 1.812,75 hodín
určenej služobnej pohotovosti) a posudzované obdobie pozostávalo z 156,42 týždňov (52,14 týždňov
x 3 roky) tak priemerný počet odpracovaných hodín za týždeň v posudzovanom období u žalobcu
predstavoval 49,35 hodín (7.718,65 hodín : 156,42 týždňov). Je tak potrebné skonštatovať, že v prípade
žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času,
ako ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice.
53. Ďalej je potrebné uviesť, že pôsobnosť Smernice sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ a teda aj
na žalobcu. Ako judikoval Súdny dvor napríklad v rozsudku C-518/15 zo dňa 21.02.2018 (ďalej len
„rozsudok C-518/15“), Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie (bod 27.). Na účely uplatnenia Smernice sa pojem “pracovníka“ nemôže
vykladať rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam, ktorý je vlastný
právu Únie. Za “pracovníka“ treba považovať každého, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti, s
výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Charakteristickým
znakom pracovnoprávneho vzťahu je okolnosť, že určitá osoba vykonáva počas určitého obdobia
v
prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá odmenu (bod 28.). Právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie (bod 29.). Na účely kvalifikácie pracujúcej osoby ako “pracovníka“
v zmysle Smernice je pritom irelevantné, či sa jedná o profesionálneho alebo dobrovoľného hasiča (bod
30.).
54. Podporne je možné poukázať aj na to, že ZoHaZZ v prílohe č. 4, bod. 5. preberá Smernicu do znenia
zákona, a preto i z tohto hľadiska je potrebné dospieť k záveru, že služobná činnosť žalobcu patrí do
pôsobnosti Smernice.
55. Navonok sa môže javiť, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ je v súlade s právom Európskej únie,
nakoľko podľa prílohy č. 4. bod 5. ZoHaZZ bola Smernica do jeho znenia prebratá. Aj podľa ustanovenia
§ 193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane okrem iného aj ustanovenia §
85 ZP, podľa ktorého priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie
prekročiť 48 hodín. ZP ale zároveň explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa
zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna
časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie § 96 ZP však na služobný
pomer príslušníkov HaZZ nie je aplikovateľné, pretože znenie § 193 ZoHaZZ naň neodkazuje.
56. Ďalej z ustanovení ZoHaZZ (konkrétne § 85, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) vyplýva, že zákon
oddeľuje vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby
hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne
nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch
ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do jeho služobného
času. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, čo korešponduje aj s judikatúrou Súdneho dvora

(viď napríklad bod 57. a 59. rozsudku C-518/15). ZoHaZZ tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo
služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno
dovodiť aj z ustanovenia § 122 ods. 3 ZoHaZZ, z ktorého tiež vyplýva rozlíšenie, že ak počas trvania
služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby
(k výjazdu), až takéto vykonanie je
štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali
inú definíciu pojmu “pracovný čas“, ako je definícia uvedená
v Smernici. Z uvedeného potom
vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť
služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu)
a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. V tejto súvislosti potom môže súd konštatovať, že Slovenská
republika ako členský štát EÚ v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto
prípade príslušníkov HaZZ, neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 ods.
1 Smernice a aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času
stanovená článkom 6 písm. b) Smernice.
57. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že by si žalobca (po obsahovom posúdení žaloby)
v konaní uplatňoval mzdové nároky. Žalobca jasne deklaroval, že nárok si uplatňuje z titulu nemajetkovej
ujmy v zmysle § 13 OZ. Pokiaľ pre výpočet samotnej výšky nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal
z rozdielu medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť
(§ 122 ods. 1 ZoHaZZ)
a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť (§ 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ), tak na
základe uvedeného nemožno prijať záver, že by sa žalobca v skutočnosti domáhal mzdových nárokov,
pretože sa jedná len o mechanizmus (spôsob výpočtu) pre stanovenie primeranej výšky náhrady škody.
Naopak, jadrom uplatneného nároku je práve porušenie ustanovení Smernice a s tým spojený zásah
do jeho osobnostných práv. Z uvedeného dôvodu nie je ani dôvodná námietka ohľadom tvrdenej
nesprávnej kauzálnej príslušnosti súdu, pretože predmetom sporo nie je mzdový nárok a nejedná sa
tak o pracovnoprávny spor.
58. Tiež je potrebné poznamenať, že článok 6 písm. b/ Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto nemožno dôvodne požadovať od žalobcu, aby na účely uplatnenia nároku
na získanie
náhrady za nemajetkovú ujmu najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi (viď
napríklad aj rozsudok C-429/09).
59. Súd sa zároveň stotožňuje s tvrdením, že v danom prípade pre uplatnenie nároku
na náhradu
škody pre nesprávnu transpozíciu Smernice a s ním spojený zásah do osobnostných práv dotknutej
osoby treba analogicky aplikovať ustanovenia § 11 a 13 OZ. Smernica neobsahuje ustanovenia o práve
na náhradu škody v prípade jej porušenia. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú
úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani
zákon č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu
úpravu neobsahuje. Preto je možné ustáliť, že ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu
(analógia podľa § 11 až 13 OZ).
60. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie súd uvádza, že podľa čl. 29 Smernice,
táto Smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a
adresát Smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom
dosiahnutia účelu Smernice. V prípade že štát túto povinnosť nesplní, je štát (žalovaný) zodpovedný aj za
nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho
prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika ako člensky štát a adresát
Smernice po vstupe do Európskej únie teda je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. Inými slovami, nakoľko Smernica je určená štátu,
ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu,
v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím Smernice do právneho poriadku, je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika
(štát).
61. Súd je toho názoru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením práva únie boli v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry
Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť (viď napríklad bod
47 rozsudku C-429/09).

62. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas
vrátane nadčasov v rozsahu maximálne 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo
uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane
nadčasov presiahol 48 hodín, k čomu v posudzovanom období aj došlo.
63. Porušenie čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je zároveň dostatočne závažné, pretože ide
o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viď napríklad rozsudok
C-429/09).
64. Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom
a
vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo
u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (čl.
40 Ústavy), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo zabezpečenie
potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný
život (článok 19 ods. 2 Ústavy), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle
Smernice, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal tak o čas, ktorý by chcel a
mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s
jeho pracovným zaradením.
65. Vznik škody preukazuje výsluch samotného žalobcu, ktorý uviedol, že služba je pre neho
vyčerpávajúca, v dôsledku čoho potrebuje po jej výkone odpočívať. Svoj voľný čas, teda čas, keď nie
je v práci, trávi športovaním a so synom.
66. Súd preto dospel k názoru, že boli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi.
67. Vzhľadom na povahu osobnostných práv, ktoré boli v tomto prípade porušené (právo na ochranu
zdravia, právo na súkromie) s prihliadnutím na skutočnosť, že čas, ktorý musel žalobca nad prípustnú
mieru v posudzovanom období stráviť v práci, nemožno už vrátiť späť, má súd
za to, aby v rámci
náhrady nemajetkovej ujmy bola žalobcovi priznaná peňažná satisfakcia v zmysle § 13 ods. 2 OZ.
68. Za primeranú náhradu súd považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú priznáva
ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Teda peňažná náhrada
za nemajetkovú
ujmu predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť (§ 122 ods. 1
ZoHaZZ) a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť (§ 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ), a to
v rozhodnom období. Súd sa nestotožňuje s názorom, že pre určenie konkrétnej výšky nemajetkovej
ujmy nemožno vychádzať z matematických výpočtov. Naopak, takto stanovený postup (ktorý aplikoval aj
žalobca) pri výpočte náhrady škody súd považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu
došlo, ako aj k následkom na jeho živote.
69. Súd však nemôže žalobcovi priznať ním uplatnenú škodu v celej požadovanej výške 6.747,63
EUR podľa ním deklarovaných 1.826,75 hodín určenej služobnej pohotovosti, pretože ako vyplýva
z už vyššie uvedeného (viď odsek 48. tohto rozsudku) žalobca v posudzovanom období odslúžil o 14
hodín menej určenej služobnej pohotovosti (v porovnaní s ním deklarovanými hodinami), pričom sa
jednalo o určenú služobnú pohotovosť s 15%-nou náhradou mzdy. Žalobca tak nemá nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy zodpovedajúcej 14-im hodinám
s 35 % peňažnou náhradou z prináležiacej
hodinovej odmeny, ktorá v danom období (december 2021) predstavovala 10,2394 EUR, čo v konečnom
dôsledku predstavuje sumu vo výške 50,17 EUR (14 x 10,2394 x 35 : 100).
70. Po odpočítaní sumy 50,17 EUR zo žalobcom uplatnenej sumy 6.747,63 EUR tak finančné
odškodnenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu žalobcovi predstavuje sumu 6.697,46 EUR, pričom túto
sumu je možné považovať za primeranú výšku nemajetkovej ujmy, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu
a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie,
za ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu
(v rozhodnom období). Počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka, žalobca odpracoval
1.812,75 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo
predstavuje nemajetkovú ujmu v sume 3,69 EUR za hodinu (6.697,46 EUR : 1.812,75 hodín), ktorú
musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej
do pracovného času stráviť v práci a nemohol
sa venovať rodine, priateľom, svojim koníčkom,
či odpočinku.
71. V závere k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uvádza, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú,
nakoľko nerešpektovaním Smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú je potrebné analogicky posúdiť podľa

§ 11 a nasl. OZ vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Keďže ide o právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktoré je právom majetkovej povahy, premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie
tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ Smernice, pričom toto porušovanie
Smernice nebolo kompenzované v jeho služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat
hasičov je splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by táto ujma utrpená v daný mesiac
bola kompenzovaná v jeho služobnom plate za daný mesiac, škoda by bola takto nahradená
a
nebolo by potrebné domáhať sa jej v tomto súdnom konaní. Súd ustálil začiatok plynutia premlčacej
doby na dátum splatnosti mzdy žalobcu, pretože tento okamih sa viaže na moment vzniku nemajetkovej
ujmy. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac január 2021, ktorá bola splatná
10.02.2021. Žaloba bola súdu doručená dňa 30.01.2024, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní nie
je premlčaným v trojročnej premlčacej dobe. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby
ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd poukazuje napríklad na
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13C/59/2023 zo dňa 29.02.2024 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/27/2024 zo dňa 11.06.2024,
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10C/66/2023 zo dňa 13.02.2024 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/22/2024 zo dňa 28.05.2024,
- rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 14C/25/2023 zo dňa 05.09.2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/134/2023 zo dňa 07.05.2024,
- rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21C/21/2022 zo dňa 11.09.2023 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/132/2023 zo dňa 23.04.2024 či
- rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 21C/22/2022 zo dňa 11.09.2023 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/104/2023 zo dňa 04.04.2024.
72. Pokiaľ k otázke začatia plynutia premlčacej doby žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu
Zvolen č. k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023, tak predne je potrebné konštatovať, že tento rozsudok
(vo veci samej) bol už potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/140/2023
zo dňa 26.06.2024. Súd pripúšťa, že rozhodovacia prax v otázke začatia plynutia premlčacej doby
v obdobnej veci nie je jednotná a existuje aj odlišný názor, prezentovaný napríklad aj na Krajskom
súde v Banskej Bystrici, keď vo svojom rozsudku zo dňa 26.06.2024 sp. zn. 17Co/135/2023 sa vyjadril,
že „počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy
je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na
zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či
došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z
hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac február 2020 najskôr dňa 1. marca 2023.“. Ako teda
vyplýva z uvedeného názoru (tento názor je vyjadrený aj v rozsudku Okresného súdu Zvolen č.
k. 16C/42/2023-202 zo dňa 22.09.2023, na ktorý žalovaný odkazuje), zistiť, či došlo k prekročeniu
priemerného pracovného (služobného) času možno zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca,
čo znamená, že za mesiac január 2021 by premlčacia doba začala plynúť až dňa 01.02.2021 a uplynula
by 01.02.2024. Teda aj keby súd otázku premlčania posudzoval v zmysle tohto odlišného názoru,
k premlčaniu nároku nemajetkovej ujmy za mesiac január 2021 by rovnako nedošlo, pretože žaloba bola
na súd podaná dňa 30.01.2024.
73. S ohľadom na vyššie uvedené súd považoval žalobu žalobcu v časti 6.697,46 EUR
za dôvodnú
(výrok I.) a v prevyšujúcej časti, ktorá zodpovedá sume 50,17 EUR, zamietol (výrok II.). Keďže žalovaný
navrhol v prípade vyhovenia žalobe stanoviť lehotu na plnenie 15 dní, s čím žalobca súhlasil, zaviazal
súd žalovaného za zaplatenie priznanej sumy v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.
74. Predmetom sporu bola žaloba o zaplatenie sumy 6.747,63 EUR, pričom žalobca bol úspešný
vo výške 6.697,46 EUR, čo predstavuje 99,26 % a žalovaný bol úspešný vo výške 50,17 EUR, čo
predstavuje 0,74 %. Preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 98,52 % (99,26% - 0,74 %) (výrok III.), pričom o konkrétnej výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v súlade § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.