Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 14C/27/2025 z 24. 11. 2025 Citácia: uznesenie Okresného súdu Michalovce z 24. novembra 2025, sp. zn. 14C/27/2025, ECLI:SK:OSMI:2025:7725201619.3 Okresný súd Michalovce | 14C/27/2025 | ECLI:SK:OSMI:2025:7725201619.3 | 2025-11-24 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 145 ods. 1 CSP, § 146 ods. 1 CSP, § 146 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9f83e529-7584-43e8-8fc4-3741db6af1e1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSMI:2025:7725201619.3 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Michalovce 14C/27/2025 7725201619 24. 11. 2025 JUDr. Vladimír Červeňák ECLI:SK:OSMI:2025:7725201619.3 Uznesenie Okresný súd Michalovce v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX A., právne zast.: drábiková&partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Košická 49, 821 09 Bratislava proti žalovanému: Polskie Linie Lotnicze LOT S..A., so sídlom ul. Komitetu Obrony Robotników 43, 021 46 Varšava, Poľsko, o zaplatenie 250,00 Eur s prísl. takto rozhodol: I. Súd konanie z a s t a v u j e . II. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Žalobca sa návrhom na vydanie európskeho platobného rozkazu, doručeným súdu dňa 29.04.2025 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 250,- Eur spolu s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania, titulom nároku na náhradu za meškanie letu. 2. Okresný súd Michalovce vydal dňa 10.06.2025 európsky platobný rozkaz, č.k. 14C/27/2025-34, ktorým zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 250 Eur s príslušenstvom. Predmetný európsky platobný rozkaz bol žalovanému doručený dňa 23.06.2025. 3. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 21.07.2025 podal žalovaný odpor proti vydanému európskemu platobnému rozkazu, v nadväznosti na čo súd v súlade s čl. 17 nariadenia (ES) č. 1896/2006 vo veci pokračoval v súlade s vnútroštátnym civilným súdnym konaním podľa Civilného sporového poriadku. 4. Písomným podaním doručeným súdu dňa 03.11.2025 (spolu s listinnými dôkazmi) sa žalovaný vyjadril k žalobe v ktorej uviedol, že žalobca mal pôvodne rezerváciu na let LO518 Košice –Varšava, odlet o 05:15 LT, prílet o 06:25 LT, a LO6 Varšava – JFK, odlet o 12:25 LT, prílet o 15:45 LT, dňa 03.06.2023. Let LO518 bol zrušený z dôvodu mimoriadnych okolností – zrážky s vtákom. Cestujúci priletel do cieľovej destinácie (JFK) podľa pôvodného plánu – letom LO6 dňa 3.júna 2023 (bez 3-hodinového meškania). Žalovaný ďalej uviedol, že podľa jeho názoru, preto cestujúci nemá nárok na náhradu škody. Zároveň uviedol, že táto záležitosť je premlčaná. Let LO518 mal byť realizovaný 3.júna 2023. Sťažnosť v tejto veci bola podaná leteckému dopravcovi 19. marca 2025, čo je viac ako 6 mesiacov neskôr. Keďže let LO518 bol datovaný 3.júna 2018 (žalovaný zrejme omylom uviedol nesprávne rok), a právo u leteckého dopravcu bolo uplatnené až 19.marca 2025. Podľa žalovaného nárok žalobcu zanikol a právo je premlčané. Podľa ust. §763 ods.3 musí cestujúci svoje právo uplatniť najprv u dopravcu, čo musí urobiť bez zbytočného odkladu (poriadková lehota), najneskoršie však do 6 mesiacov. Lehota 6 mesiacov je prekluzívna (prepadná). Vzhľadom na uvedené žalovaný uviedol, že žalobca nemá nárok na odškodné a navrhol, aby súd žalobu zamietol, a aby žalobcovi bola uložená povinnosť nahradiť náklady konania v súlade s právnymi predpismi. 5. Vyjadrenie žalovaného súd zaslal žalobcovi dňa 17.11.2025 na písomné vyjadrenie. Následne podaním zo dňa 21.11.2025 žalobca prostredníctvom svojho právneho záastupcu doručil súdu späťvzatie žaloby a návrh na nepriznanie náhrady trov konania. Podaním zo dňa 21.11.2025 žalobca vzal žalobu späť a žiadal, aby súd konanie v celom rozsahu zastavil v zmysle čl. 17 ods. 1 Nariadenia (ES) č. 1896/2006 a prísl. ustanovení vnútroštátneho procesného práva, keďže si neželá v konaní pokračovať. Zároveň navrhol, aby súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na kompenzáciu priamo u žalovaného. Žalovaný však na túto výzvu vôbec nereagoval – ostal nečinný a neposkytol žiadnu súčinnosť ani stanovisko, že predmetný nárok neuznáva. Žalobcovi teda nezostalo iné, než domáhať sa svojho práva súdnou cestou, a preto prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal návrh na vydanie platobného rozkazu. Až po začatí súdneho konania sa žalovaný vyjadril k veci, a to v odpore k podanému návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu. Žalobca uviedol, že práve pasivita žalovaného v mimosúdnej fáze prispela k vyvolaniu tohto súdneho konania. Žalobcovi teda nezostalo iné riešenie, než uplatniť svoj nárok súdnou cestou. Išlo o poslednú možnosť, ako získať rozhodnutie a zistiť, na základe akých dôvodov žalovaný odmieta plniť požadovanú kompenzáciu. Samotné konanie na súde bolo vyvolané pasivitou žalovaného v mimosúdnej fáze. Nebyť jeho nečinnosti, spor sa mohol vyriešiť bez zaťaženia súdov. Až vďaka súdnemu procesu sa žalobca dozvedel konkrétne dôvody, pre ktoré nemá nárok na kompenzáciu. Žalovaný mu tieto dôvody neposkytol dobrovoľne, ani po predžalobnej výzve právneho zástupcu žalobcu. Táto situácia poukazuje na asymetriu medzi stranami - žalovaný (veľká spoločnosť) disponoval informáciami a právnym aparátom, no odmietol komunikovať, kým žalobca ako spotrebiteľ musel vynaložiť čas a prostriedky na súdne konanie len preto, aby získal odpoveď. Žalobca zároveň uviedol, že je neprípustné, aby súd sankcionoval spotrebiteľa za to, že sa domáha svojich práv, a to priznaním nákladov právneho zastúpenia veľkého leteckého dopravcu na jeho ťarchu. Žalovaný je podnikateľský subjekt s dostatočnými finančnými, aj personálnymi zdrojmi na vybavovanie spotrebiteľských nárokov - mal možnosti spor vyriešiť, či vysvetliť mimosúdne. Namiesto toho zvolil postoj ignorácie, a následne žiadal preplatenie advokátskych trov, keď bol nútený reagovať až na žalobu. Takéto konanie nemôže požívať súdnu ochranu do tej miery, aby ešte žalovanému prináležala odmena za právne služby na úkor žalobcu. Uloženie povinnosti hradiť trovy konania za týchto okolností fakticky demotivuje spotrebiteľov od uplatňovania ich práv a podporuje nečinnosť veľkých spoločností v mimosúdnej komunikácii, čo je v rozpore so zásadami spravodlivosti. 6. Žalobca vo vyjadrení zároveň poukázal na § 257 CSP „súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa." Uviedol, že toto zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania a dáva súdu možnosť, aby v celkom výnimočných prípadoch neuložil neúspešnej strane povinnosť nahradiť trovy úspešnej strane. K uvedenej problematike sa vyjadril v niekoľkých svojich stanoviskách aj Ústavný súd Slovenskej republiky, napr. v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 422/2018-14 je objasnené, že ustanovenie § 257 CSP teda umožňuje súdu v medziach zákona nepriznať náhradu trov konania tej strane, ktorej by inak podľa výsledku sporu prislúchala. Dôvodom na takéto výnimočné rozhodnutie však môžu byť iba okolnosti hodné osobitného zreteľa, pričom zákon tieto okolnosti nekonkretizuje ani len príkladmo. Súdna prax však dovodila, že pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa treba prihliadať najmä na pomery a postoj oboch strán sporu a na okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Inými slovami, treba vyhodnotiť aj príčiny a správanie účastníkov pred začatím konania, ktoré vyústili do sporu, a zvažovať, či by striktné uplatnenie zásady úspechu v takom prípade neviedlo k neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej nespravodlivosti. V predmetnom konaní, žalobca poukazuje na existenciu práve takých výnimočných okolností hodných osobitného zreteľa. Konkrétne ide o postup žalovaného v predžalobnej fáze, ktorý je podľa názoru žalobcu významným dôvodom, prečo by nemala byť žalovanému ako úspešnej strane priznaná náhrada trov konania. Je nesporné, že žalobca sa pred podaním žaloby pokúsil spor vyriešiť mimosúdne - žalovaného písomne vyzval na plnenie a poskytol mu priestor na dobrovoľné odstránenie protiprávneho stavu. Žalovaný však túto šancu ignoroval, na výzvu nijako nereagoval a neposkytol vysvetlenie ani nápravu. Okolnosťou, ktorá viedla k súdnemu uplatneniu nároku, tak bola práve nečinnosť žalovaného v predžalobnej etape. Ak by žalovaný bol reagoval riadne a včas, nemuselo dôjsť k zaťaženiu súdu týmto sporom. Žalobca zdôraznil, že takéto konanie žalovaného (pasivita a nezáujem o mimosúdne riešenie) je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania. 7. Podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1896/2006, ak sú splnené požiadavky ustanovené v článku 8,súd čo najskôr a obvykle do 30 dní od podania návrhu vydá európsky platobný rozkaz prostredníctvom vzorového tlačiva E, ako je uvedené v prílohe V. Do tridsaťdňovej lehoty sa nezapočítava čas, počas ktorého navrhovateľ dopĺňal, opravoval alebo menil návrh. 8. Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) č. 1896/2006, ak sa odpor podá v lehote ustanovenej v článku 16 ods. 2, konanie pokračuje na príslušnom súde členského štátu pôvodu v súlade s pravidlami riadneho občianskeho súdneho konania, pokiaľ navrhovateľ vyslovene nepožiadal o ukončenie konania v takomto prípade. Ak si navrhovateľ uplatňoval svoju pohľadávku prostredníctvom európskeho platobného rozkazu, nič vo vnútroštátnom práve nesmie mať vplyv na jeho postavenie v nasledujúcom riadnom občianskom súdnom konaní. Pokračovanie konania ako riadneho občianskeho súdneho konania v zmysle odseku 1 sa riadi právom členského štátu pôvodu. Navrhovateľ je oboznámený so skutočnosťou, či odporca podal odpor a o akomkoľvek pokračovaní konania ako riadneho občianskeho súdneho konania. 9. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť. 10. Podľa § 145 ods. 1, 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 11. Podľa § 146 ods. 1, 2 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. Súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 12. Žalobca má dispozičné právo návrhom, do ktorého patrí aj právo vziať návrh celkom späť. Späťvzatie návrhu je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t.j. súdu. Na základe nepochybnej vôle žalobcu konanie zastaviť, ako aj na základe vyššie uvedených ustanovení, súd konanie zastavil. Súhlas žalovaného súd nezisťoval, nakoľko k späťvzatiu došlo ešte pred prvým pojednávaním. 13. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 14. Podľa § 256 ods. 1 a 2 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. 15. Späťvzatie žaloby vyplýva z dispozičného oprávnenia žalobcu (dominus litis). Ak v dôsledku späťvzatia žaloby dôjde k zastaveniu sporového konania, je povinnosťou súdu potom pri rozhodovaní o trovách konania skúmať, procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného (spočívajúce napríklad v úhrade žalovanej sumy po začatí konania), potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. 16. Späťvzatie žaloby je teda dispozitívny procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého vyplýva, že na prejednaní uplatneného nároku celkom alebo v určitej časti netrvá a je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu nebude súdom v rozsahu späťvzatia meritórne rozhodnuté. Zákon neukladá povinnosť zdôvodniť späťvzatie žaloby (alebo jej časti), avšak dôvody späťvzatia sú významné pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. 17. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto procesne zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takom prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska výsledku správania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie. 18. Podľa ust. § 257 Civilného sporového poriadku výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 19. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (ust. § 255 Civilného sporového poriadku) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( ust. § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia, preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. 20. Zmyslom a účelom náhrady trov v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. 21. V danom prípade žalobca zobral žalobu späť z dôvodu tých skutočností, ktoré mu neboli známe pred podaním žaloby a dozvedel sa ich až z vyjadrenia žalovaného zo dňa 03.11.2025, ktorým podaním sa žalovaný vyjadril k žalobnému návrhu (vzhľadom na podaný odpor veci). Pričom žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 03.11.2025 poukázal na premlčanie uplatňovaného nároku. 22. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 257 CSP. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal, a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§257 CSP), ktoré súd videl v povahe veci, v okolnostiach, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, v procesnom správaní a postoja strán sporu, teda pri zohľadnení samotnej procesnej situácie, za ktorej došlo k späťvzatiu žaloby žalobcom, okolností, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby, ako i okolností na strane strán sporu súd, pričom zobral do úvahy okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu jeho nároku na súde, ako aj postoj žalovaného v konaní (v podiele oboch strán na vzniku a priebehu sporu). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na tunajší súd. V zmysle § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a 2 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.