{"guid": "579d0935-1256-43dc-8020-3d81779fe78b:636a4b53-63f8-476d-b916-47960ba7449c", "ecli": "ECLI:SK:OSPD:2024:1423206479.3", "spisova_znacka": "8C/36/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/36/2024 z 3. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Prievidza z 3. októbra 2024, sp. zn. 8C/36/2024, ECLI:SK:OSPD:2024:1423206479.3", "identifikacne_cislo": "1423206479", "sud": {"guid": "sud_122", "nazov": "Okresný súd Prievidza", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-prievidza"}, "sudca": "JUDr. Tomáš Rudáš", "sudca_id": 2558, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tomas-rudas-2558", "datum_vydania": "2024-10-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/636a4b53-63f8-476d-b916-47960ba7449c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPD:2024:1423206479.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSPD:2024:1423206479.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSPD:2024:1423206479.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Prievidza\n8C/36/2024\n1423206479\n03. 10. 2024\nJUDr. Tomáš Rudáš\nECLI:SK:OSPD:2024:1423206479.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nOkresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Tomášom Rudášom v právnej veci žalobcu A. B., nar.\nX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., zast. AK OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., G. Švéniho 6, Prievidza, IČO: 50\n595 652, proti žalovanému Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, IČO:\n00 151 866, v konaní o určenie nemajetkovej ujmy, takto\nrozhodol:\nI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3000,-eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nII. Súd vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.\nIII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.\nŽalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 6659,47eur spolu s\npríslušenstvom.\n2. Žalobca v konaní uviedol, že dlhodobo bol nútený pracovať ako hasič- technik strojník špecialista\nnad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/\nES. V dôsledku porušenia únijného práva si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy od pasívne\nvecne legitimovaného subjektu Slovenskej republiky. Nemajetkovú ujmu si žalobca určil ako súčin\npočtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom zbore\na sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný\nkalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja si určil žalobca ako súčin\nodpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sume zodpovedajúcej 30% náhrady z prináležiacej\nhodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku.\n3. Žalovaný namietal dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej\nujmy, pričom poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov a nimi priznávané sumy nemajetkových\nújm od 1000,-eur do 2500,-eur. Žalovaný mal za to, že pokiaľ si uplatnil žalobca nárok podľa zákona č.\n514/2003 Z. z., žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku, a to predbežné prerokovanie\nnároku príslušným orgánom a takisto, že v zmysle príslušného zákona neboli splnené podmienky\nvzniku zodpovednosti štátu. Žalovaný mal za to, že smernica 2003/88/EHS nemá vymedzenú pôsobnosť\nspadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovaného sa smernica\nnevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Žalovaný mal za to, že nie je vo veci pasívne vecne\nlegitimovaným. Navyše pokiaľ žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad\nsmernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto\nnebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v žalobe. Takisto žalovaný namietal premlčanie predmetného\nnároku. Žalovaný mal ďalej za to, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia rovnako\n\nako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č.\n315/2001 Z. z. Žalobca navyše neuvádza aká konkrétna škoda mu bola spôsobená, žalovaný mal za to,\nže neboli splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku priloženú\nako prílohu k žalobe podľa tvrdení žalovaného nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku\nnemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto žalobcom\nuvádzaný výpočet nemajetkovej ujmy sa žalovanému javí ako špekulatívny. Výška nemajetkovej ujmy\nje zjavne neprimeraná a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných\nčinov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Čo sa týka\núroku z omeškania mal žalovaný za to, že v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 ustáliť\nomeškanie žalovaného je možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie. Takisto\nžalovaný namietal miestnu nepríslušnosť.\n4. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi ako žaloba s prílohami, pokus o zmier - predžalobná\nvýzva, podací lístok, stanovisko k pokusu o zmier, rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/04, návrhy\ngenerálneho advokáta prednesené 12.7.2005, rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01\naž C-403/01, rozsudok Súdneho dvora vo veci 106/77, smernica Európskeho parlamentu a rady\n2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, rozsudok Súdneho\ndvora vo veci C-243/09, rozsudok Súdneho dvora vo veci C-518/15, rozsudok Súdneho dvora vo veci\nC-118/08, rozhodnutie 2CoPr/3/2019, rozsudok k rozlišovaniu pracovného času a služobného času a\ndoby odpočinku KS Prešov 15Co/6/2020, rozhodnutie KS Košice 9CoCsp/4/2020, rozsudok KS Košice\n5Co/163/2021, výplatné pásky, rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného\nzboru v Trenčíne, oznámenie o sume a zložení platu, žiadosť žalovaného o predĺženie lehoty na\npodanie vyjadrenia k žalobe, vyjadrenie k žalobe, upovedomenie o postúpení žaloby, postúpenie\nveci na MS Bratislava IV, nesúhlas MS BA IV s postúpením veci, uznesenie KS BA, vyjadrenie PZ\nžalobcu, vyjadrenie žalovaného s prílohami, výpočet priemerného týždenného služobného času žalobcu\nv sledovaných referenčných obdobiach spolu s ďalšími pripojenými listinnými dôkazmi zistil nasledovný\nskutkový stav:\n5. Súd zistil, že žalobca pracoval u žalovaného ako hasič vo funkcii vedúci technik strojník v žalovanom\nobdobí od apríla 2020 do marca 2023. Podľa prehľadu odpracovaných hodín pohotovosti predložených\nžalovaným súd zistil, že žalobca v rozhodnom období u žalovaného odpracoval celkovo 1983,21\npohotovostných hodín. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle článku 6 písm. b) priemerný pracovný\nčas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. ESD vo veci C-429/09\nrozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu\nuplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.\n6. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\n7. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,\nktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy\npreniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty\nEurópskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie\nprávne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády\npodľa čl. 120 ods. 2.\n8. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,\nak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.\n9. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o\nniektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na\nbezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.\n10. Podľa čl. 1 ods. 2 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného\nodpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný\npracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n\n11. Podľa čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,\nverejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,\n17, 18 a 19 tejto smernice.\n12. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a „čas odpočinku“ je akýkoľvek\nčas, ktorý nie je pracovným časom.\n13. Podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na\nzabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný\npracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n14. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas\npríslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému\núradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času\npríslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.\n15. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.\nNerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri\nnerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia\nako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej\nslužobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n16. Podľa § 91 ods. 1, 2 a 3 zákona o HZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec\nurčeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme\nštátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi\nsa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok medzi\ndvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom roku\nmožno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.\n17. Podľa § 92 ods. 1 zákona o HZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej\nslužbe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej\nslužby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n18. Podľa § 92 ods. 2 zákona o HZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v\nodôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času\na) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s\nmožnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.\n19. Podľa § 103 ods. 5 zákona o HZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto\nzákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a\nza pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.\n20. Podľa § 122 ods. 1 zákona o HZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,\npatrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť\njeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.\n21. Podľa § 122 ods. 3 zákona o HZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za\nčas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je\nštátnou službou nadčas.\n22. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na\nochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,\nsvojho mena a prejavov osobnej povahy.\n\n23. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo\ndané primerané zadosťučinenie.\n24. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,\nže bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická\nosoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n25. Podľa § 13 ods. 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej\nujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n26. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej\n(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,\nnemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\n27. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná\na plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\n28. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani\niným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im\nnajbližšie.\n29. Čo sa týka namietaného nedostatku právomoci SR konať v danej veci, súd mal preukázané, že\nžalobca uplatňoval v konaní nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom\nna porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, konkrétne nesplnenie\npovinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného\nčasu 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Žalobca mal za to, že daná smernica\nsa vzťahuje i na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Spor o náhradu škody\nspôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania\nsmernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z\njudikatúry SDEÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ\nmedzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. ESD vo veci C-429/09\nrozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu\nuplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v\nprejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci\nkompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu\nškody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná Slovenská\nrepublika neprevzala, resp. nesprávne prevzala do svojej právnej úpravy čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/\nES vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov v rámci zákona č. 315/2001 Z.z. Vzťah úniového\na vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a súčasne zásadou priameho účinku, ktoré sú\npovinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi\nzáväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnym zákonom.\n30. Čo sa týka namietanej pasívnej vecnej legitimácie, má súd za to, že podľa čl. 288 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak voľba\nforiem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto smernica je\nadresovaná členským štátom a žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný\nza prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom\nv prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES,\npokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.\nSúd má potom za to, že pokiaľ smernica 2003/88/ES je určená žalovanému/štátu, ktorý zodpovedá za\njej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/\nES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný. Súd v danom smere poukazuje na\nustálenú prax, kde v rozsudku vo veci C-429/09 Fuß v bode 45 a 46 ESD pripomenul, že podľa ustálenej\njudikatúry zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré\nsú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená , pričom daná povinnosť\nplatí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý\n\nsa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského\nštátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.\n31. V rozsudku C-429/09 bod 35 ako to je vyššie spomenuté súd tiež rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní\npred vnútroštátnymi súdmi. Teda súd má za to, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu\n- Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy,\ndo pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z.),\nktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Navyše v zmysle zákona o hasičskom zbore\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone o\nHasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do\nslovenského právneho poriadku.\n32. Čo sa týka námietky žalovaného, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd v danom\nsmere uplatňoval výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny dvor, kedy z jeho judikatúry vyplýva, že čl. 2\nods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité\nosobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu\nustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie\nslužieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna\nsituácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné\nrozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až\nC-403/01 Pfeiffer). Súd argumentuje obdobne ako vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny dvor uviedol, že\nsmernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily\nv teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci\niným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené\npríslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom\nna svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku,\npokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd má potom za to, že na činnosti zásahových síl verejnej\nhasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice\n89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za\nobvyklých podmienok. Podľa rozsudku SDEÚ vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na\nuvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním\nzvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán sporu\nnebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej\npohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju\nmožné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu\nkatastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.\n33. Čo sa týka spornosti otázky či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.\na na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES, je potrebné uviesť, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom\nukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť\nako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie,\nktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom\npriznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 Fuß). Súdny\ndvor vo viacerých svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane\nzdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do\nvýpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná\npracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za\npracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov\nSúdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,\npočas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas\na nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09,\nC-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi\nna pracovisku, súd má potom za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do\npracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je\npreto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Naša právna úprava\nobsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu\n\nštátnej služby so zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie\nslužobného času, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd sa oboznámil s prílohou č. 4 k\nzákonu, v rámci ktorej aj keď do znenia bola prebratá i časť smernice 2003/88/ES, avšak úprava\nzahrnutá v zákone č. 315/2001 Z.z. nie je v súlade s právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno z právnej\núpravy a z jej praktickej aplikácie dovodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste\nvýkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES\n(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane\nnadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z.z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe\nzákona č. 315/2001 Z.z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak\ntakýto pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm.\nb). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve\nnaopak, z ust. § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že\nzákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou\nv mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a\nvýkonu služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem\nna jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas\na na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový\nnárok upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti\n(a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí\npríslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde\npočas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný\npríjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že\nzákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle\n§ 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení\nna aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu\nštátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas, avšak na tomto mieste treba podčiarknuť, že\nzákon hovorí, že tento prípad sa považuje za prácu nadčas podľa § 122 ods. 3 predmetného zákona. Z\nustanovenia § 91 ods. 1 zákona potom vyplýva, že štátna služba ako nadčas je vykonávaná nad rámec\nurčeného služobného času ako ďalší služobný čas, ktorý sa započítava do týždenného služobného času\nv zmysle § 85 ods. 2, na rozdiel od samotnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti. Súd má potom\nza to, že zákon o hasičskom zbore nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, je dokonca v rozpore\ns ňou, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej\npohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku. Zo znenia smernice 2003/88/ES\nje zrejmé, že tá neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu\n„pracovný čas“, ako túto definíciu uvádza samotná smernica.\n34. Čo sa týka rozhodného obdobia v žalobe, tak žaloba smerovala voči žalovanému za obdobie\nod apríl 2020 do marec 2023, pričom súdom bolo zohľadňované obdobie troch rokov spätne od\npodania žaloby. Súd mal dokazovaním za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý\npracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 17 hodinovej pracovnej\nzmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j.\nna pracovisku žalobca strávil sústavne 24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu\nčasť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej\npohotovosti. Súčet týždňov v sledovanom období tvorí podľa tabuľky výpočtu priemerného týždenného\nslužobného času predloženého žalovaným na pojednávaní 156,45 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia\nvyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálnych týždenných pracovných časov\na nadčasov po 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 7509,6\nhodín (156,45 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po\nzohľadnení skutočne odslúžených hodín realizoval výkon práce v rozsahu 6791 hodín (čo vyplýva\nz prehľadu tabuľky o počte odslúžených hodín dokladovanej žalovaným, ktorá skutočnosť ostala\nv konaní nespornou). Pokiaľ by súd ako relevantný dôkaz vzal do úvahy iba žalovaným predloženú\ntabuľku výpočtu priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach,\nna ktorú vyššie odkazuje, z nej súdu vyplynulo, že reálne odpracovaný čas (skutočne odpracované\nhodiny) žalobcu v priemere týždenne bol v rámci týždenných 48 h. Avšak súd hodnotí dôkazy nielen\njednotlivo, ale v ich vzájomnej súvislosti, na základe čoho súd dospel k zisteniam, že do tohto výpočtu\nnebola zapracovaná celková pracovná pohotovosť žalobcu, čo súd zistil z vlastnej činnosti a súdu\ndaná skutočnosť bola známa aj z výpovede svedkov v predošlých konaniach tunajšieho súdu ako\nnapr. konanie sp. zn. 8C/82/2023 a iné. Takisto zo žalobcom k žalobe predloženej tabuľky ohľadom\n\npočtu hodín celkovej pohotovosti, ktorá v konaní ostala nespornou, mal súd za preukázané, že žalobca\nza rozhodné obdobie mal celkovú pohotovosť 1983,21 hodín. Riadny pracovný týždenný čas tak\npredstavoval 156,45 týždňov násobených maximálnym týždenným časom 40 h, čo predstavuje 6258\nhodín v sledovanom období. Spolu s celkovou pohotovosťou 1983,21 h a maximálnym týždenným\npracovným časom 6258 hodín žalobca mal celkovo odpracovaných 8241,21 hodín. Ak súd vzal do\núvahy, že maximálne povolených za rozhodné obdobie bolo možné odpracovať 7509,6 hodín (156,45\ntýždňov x 48h), súd mal potom nespornými skutočnosťami za preukázané, že žalobca odpracoval nad\nlimit v rozhodnom období 731,61 hodín, čo v prípade zahrnutia celkovej pracovnej pohotovosti by sa\njednalo ešte o vyššie navýšenie pracovného času nad 48 h a to konkrétne o 4,7 hodín týždenne, a\nteda navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice. Súd\nzdôrazňuje, že sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj\ndo slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nielen zjavne nad\nrámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice.\n35. Súd v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovaným uvádzanými referenčnými\nobdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie cca 3 rokov,\nz ktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na\nto, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry\njeho oprávnených záujmov. Súd má za nesporné, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva\npracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto\nustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť\nv konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s\nčl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom\nprvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom\nžalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to tri roky spätne pred podaním žaloby na\nsúd, dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín.\nCelkovo súd prvej inštancie vyhodnotil, že za žalované obdobie žalobcov priemerný týždenný pracovný\nčas presahoval priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/\nES. K námietke žalovaného, že stanovený limit týždenného pracovného času mal byť počítaný aj pre\njednotlivé referenčné obdobia a nielen každých 7 dní, súd prvej inštancie poukazuje na rozsudok\nSúdneho dvora Európskej únie vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/\nES nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet priemerného pracovného času, ak táto\núprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v\nrozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca\n2 po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Súd má za to, že zákon č. 315/2001 Z. z. o\nHasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný\nčas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, preto\nje súd názoru, že pri výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z\nreferenčných období v trvaní 6 mesiacov ako to požadoval žalovaný a je možné vychádzať len z čl.\n6 písm. b) smernice 2003/88/ES a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane\nnadčasov. V danej súvislosti súd poukazuje na rozsudok SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß, podľa ktorého\nreferenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto\nsmernice na účely stanovenia týždenného priemerného pracovného času, aj keď tieto ustanovenia\nmajú v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci samej nemôžu byť relevantné, keďže, je nesporné, že\nvšetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedené v návrhu, ktorý vo veci samej\nuviedol žalobca. Z vyššie uvedeného má súd za to, že u žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol\ndodržaný a v danom smere žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný za\nprijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade\nnesplnenia tejto povinnosti je tak štát zodpovedný nielen za neimplementáciu, ale aj za nesprávnu\naplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho\nprebratia do právneho poriadku. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry\nSúdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie,\nktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90\na C-9/90 Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pecheur a Factortame), čím poškodení\n\njednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok. Ad a) cieľom porušenej\nprávnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, Ad b) porušenie je dostatočne závažné a Ad 3) medzi\ntýmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť\n( rozsudok C-118/08).\n36. Ad a) V konaní mal súd za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice\n2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax\nnerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b)\nsmernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného\njudikovaných aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas\ndotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za\ndostatočne závažné porušenie práva Únie.\n37. Ad b) Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného resp.\nnemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná\nv peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za\npredpokladu, že ju nemožno uspokojiť inak. Súd v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej\nveci aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npriznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s §\n11 OZ a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi v obdobných\nprejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade\nporušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok a právo na súkromie a rodinný život\na jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie\npožadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v\nzmysle § 13 ods. 2 OZ. Peňažná satisfakcia zásadne prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia\npodľa § 13 ods. 1 OZ nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za\nktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie\npožiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného\nčasu podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od\nneoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom\nna subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna\nsatisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a\npodobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v\nspoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch.\n38. Ad c) Súd mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením\npráva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V prejednávanej veci je potrebné prihliadnuť\nk tomu, že uplatnená škoda vychádza z právnych predpisov a judikatúry EÚ a tento termín je nutné\nvykladať autonómne v zmysle európskeho práva. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany\nžalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu\nzdravia a práva na odpočinok, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času\nbolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku\nvyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom\nalebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel aj\nk záveru o zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože\nmusel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich\nblízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, manželke a dcére,\nktoré majú obe zdravotné problémy Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v dôsledku\npracovného zaťaženia žalobcu mu neostáva dostatok času, ktorý by mohol venovať rodine. Z výsluchu\nžalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov sa nemôže dostatočne venovať hlavne svojej dcére, ktorá\nmala sklony k samovražde a potrebuje neustály dohľad. Vzhľadom na skutočnosť, že jeho manželka\nmá zdravotné obtiaže, dohľad nad dcérou je v prevažnej miere na žalobcovi, ktorý v dôsledku pracovnej\nvyťaženosti u žalovaného reálne uvažuje nad skončením pracovného pomeru z uvedených dôvodov.\nPokiaľ ma jeho dcéra nad sebou dohľad nemá tendencie k sebapoškodzovaniu. Takisto počas 48\nhodinového odpočinku musí byť nepretržite dostupný na telefóne, kedy je pochopiteľné, že zamestnanec\npociťuje istú zodpovednosť voči zamestnávateľovi a napätie a nemôže sa naplno venovať tak svojej\nrodine.\n\n39. Súd poznamenáva, pokiaľ žalovaný polemizuje ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej\npohotovosti, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej\nčinnosti, tak súd mal preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste\nvykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky\nprítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a\nže má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite\nplniť svoje povinnosti. Žalobca sa tak počas pohotovosti nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od\nsvojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť\norganizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov\nfakticky vylúčená.\n40. Súd má čo sa týka spochybňovania skutočnosti, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na\nporušovanie jeho práv, takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho\ndvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala\nprávo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES\nzo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal\nsvojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon\npráv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo\nnadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo\nnajprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.\n41. K námietke premlčania uplatneného nároku súd konštatuje, že porušením práva EÚ zo strany\nžalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich sa\nna ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy,\nktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ a začiatok plynutia\npremlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému\nzásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne\npočas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/\nES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže dôjsť jedným\nokamihom. Súd má za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (20.05.2024) teda v období 3 roky\nspätne od podania žaloby nie je premlčaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku\nzásahov do jeho osobnostných práv.\n42. Potom čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky má súd za to, že účelom a zmyslom\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu.\nPeňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy\nsúdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného\nzásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrená\nv peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou\nvzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu\ntreba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,\nintenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie\nsú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom\nmieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že\nžalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a\nbol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne\nviac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001\nZ.z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej\npohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti\nžalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku\nporušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor na odpočinok, oddych\na relax, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď, ako už bolo uvedené\nvyššie, mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa\nsvojím záľubám v záujme zlepšenia kvality života a zdravia, ale hlavne nemohol a nemôže dostatočne\nvykonávať dohľad a starostlivosť nad svojou maloletou dcérou, ktorá má vážne psychické zdravotné\nproblémy. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplýva,\nže aj naďalej dochádza.\n\n43. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej nemajetkovej\nujmy aj vzhľadom na špecifickú situáciu ohľadom zdravotného stavu žalobcovej manželky a hlavne\njeho maloletej dcéry je možné považovať sumu 3000,-eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie\na následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu ako to súd vyššie opísal. Takáto výška priznanej\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určená súdom aj s ohľadom na komparáciu s obdobnými\nprávoplatnými prípadmi a vyplývajúcou tak zo súdnej praxe (napr. Ks Ke sp. zn. 9CoCsp/4/2020,\nsp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021, Os Brezno sp. zn. 3C/15/2021,\nsp. zn. 2C/17/2021, Os Zvolen sp. zn. 18C/15/2021, Os Žiar nad Hronom sp. zn. 24C/23/2022, Os\nRimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023, atď.). Súd poznamenáva, že z dokazovania nevyplynula taká\nintenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo\nk takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by\nto odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Súd poznamenáva, že za\nnegatívny zásah do žalobcovho súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma\nnemajetkovej ujmy 3000,-eur. Pokiaľ teda žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd žalobu\nv prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú, a zamietol ju.\n44. Čo sa týka úrokov z omeškania súd tieto žalovanému nepriznal s odkazom na judikatúru NS SR sp.\nzn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého rozhodnutia má súd za to, že v prípade nemajetkovej ujmy vzniká\npovinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže\ndostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. V zmysle rozhodnutia NS\nSR sp. zn. 6Cdo/185/2011 má súd za to, že žalovaný by sa dostal do omeškania až momentom,\nkeby súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezaplatil žalobcovi riadne a včas, teda prvý\ndeň omeškania by nastal až dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Súd\npoukazuje aj na obdobné rozhodnutia NS SR v danej veci sp. zn. 7M Cdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo\n15/1997. Súd má potom za to, že rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má\nkonštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaný\nnemôže dostať do omeškania. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi úrok z omeškania nepriznal a žalobu\nv danej časti zamietol.\n45. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n46. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania\npomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n47. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n48. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP na základe zásady úspechu.\nPokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktoré bolo žalobcovi\npriznané, závisela od úvahy súdu. V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu\nSR sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo záverov ktorého vyplýva, že ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim\nposudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od\nznaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej\núpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu\nuplatneného nároku a pokiaľ mu súd na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v\ncelej uplatnenej výške a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania, nemožno\nto z procesného hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd priznal\nžalobcovi nárok na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu\n100 % s tým, že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu zdôvodnenej vyššie a čo sa týka\núrokov z omeškania jednalo sa o neúspech v nepatrnej časti. Pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady\ntrov konania bude súd vychádzať pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta z výšky súdom\npriznaného plnenia. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho\npísomného vyhotovenia, písomne cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.\nV odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti\nktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje\nza nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa\nrozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie je\npotrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že:\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie\nprostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1\nCivilného sporového poriadku).\nProstriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného\nsporového poriadku).\nAk povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na\nvýkon exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "98eb3344-325d-4873-9cb1-6429a2a3321e:88188d2c-9762-48a2-a7bb-5a218e7d1ff0", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/163/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/163/2021 z 14. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-04-14", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/98eb3344-325d-4873-9cb1-6429a2a3321e:88188d2c-9762-48a2-a7bb-5a218e7d1ff0"}, {"guid": "fb5e7637-b57c-42c0-bd59-73907de61ee8:229b5dde-1b1b-4593-8b4b-8dec04b8a975", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/39/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/39/2021 z 3. 2. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-02-03", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/fb5e7637-b57c-42c0-bd59-73907de61ee8:229b5dde-1b1b-4593-8b4b-8dec04b8a975"}], "citovane_v": []}