Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 17Csp/43/2024 z 22. 11. 2024
Citácia: rozsudok Okresného súdu Prešov z 22. novembra 2024, sp. zn. 17Csp/43/2024, ECLI:SK:OSPO:2024:8124202989.2
Okresný súd Prešov | 17Csp/43/2024 | ECLI:SK:OSPO:2024:8124202989.2 | 2024-11-22 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, OZ, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c122baba-d455-43e1-a171-9c1a227d207c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2024:8124202989.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Prešov
17Csp/43/2024
8124202989
22. 11. 2024
JUDr. Eva Lampartová
ECLI:SK:OSPO:2024:8124202989.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
2 17Csp/43/2024
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Lampartovou v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Brežany 33, 082 41 Bajerov, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Prievozská 2,
821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpenému: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská
2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, o zaplatenie 1 123,50 EUR s prísl., takto
rozhodol:
2 17Csp/43/2024
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 271,89 EUR spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 212,89 EUR od 19.05.2018 do zaplatenia a zo sumy 59 EUR od 14.01.2019
do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumu
80 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. V prevyšujúcej časti primeraného finančného zadosťučinenia a úrokov z omeškania z bezdôvodného
obohatenia súd žalobu
zamieta.
IV. Žalobca m á nárok voči žalovanému na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu vychádzajúc
pri výpočte trov konania z prísudku s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
20 17Csp/43/2024
1. Žalobou doručenou dňa 27.06.2018, po jej viacnásobnom doplnení a rozšírení navrhol žalobca, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1 123,50 EUR spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00 % ročne zo sumy 59 EUR od 29.01.2009 do zaplatenia, zo sumy 30 EUR od 27.10.2010
do zaplatenia, zo sumy 40 EUR od 28.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 22.09.2011 do
zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 28.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 28.12.2011 do zaplatenia,
zo sumy 70 EUR od 25.01.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 18.02.2012 do zaplatenia, zo
sumy 70 EUR od 21.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 25.04.2012 do zaplatenia, zo sumy
70 EUR od 23.05.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 22.06.2012 do zaplatenia, zo sumy 70

EUR od 30.07.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 24.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR
od 25.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 24.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 84,50 EUR od
16.11.2012 do zaplatenia, sumu 20 000 EUR titulom primeraného finančného zadosťučinenia, sumu vo
výške 1 084,68 EUR titulom náhrady za stratu času. Sumu 1 123,50 EUR s príslušenstvom si žalobca
uplatnil z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, sumu 20 000 EUR z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia a sumu 1 084,68 EUR z titulu náhrady škody.
2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie z dôvodu,
že žalovaný prijímal peniaze aj po zamietnutí exekúcie, resp. na základe nekalých obchodných praktík,
či neprijateľných zmluvných podmienok, hoci bol už o ich neprijateľnosti oboznámený z rozhodnutí
o zamietnutí žiadostí v exekúcii. Poukázal na to, že žalovaný mu zaslal dohodu o úhrade pohľadávky
v splátkach z 28.05.2007 so špecifikáciou dlžnej sumy a tiež oznámenie o vykonaní osobnej návštevy
dňa 17.05.2011 so špecifikáciou dlžnej sumy. Dňa 29.08.2011 uzavreli strany sporu dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku, kde je uvedená iba istina bez nákladov na inkasné konanie
s tým, že príslušenstvo malo byť vyčíslené pri vystavení splátkového kalendára, resp. po zaplatení
istiny a nákladov. Žalovaný zaslal žalobcovi splátkový kalendár z 12.09.2011 s výškou istiny 236,24
EUR, výškou ostatného príslušenstva podľa zmluvy 157,76 EUR, úrok z omeškania 20,1 % ročne zo
sumy 236,24 EUR za dobu od 14.11.2006 do dňa splatnosti poslednej splátky podľa splátkového
kalendára a náklady na inkasné konanie vo výške 94,57 EUR. Za nekalú podmienku, a teda neplatné
zmluvné dojednanie, označil úrok vo výške 20,1 % ročne. Žalobca taktiež poukázal na rozdielnosť
špecifikácie istín, úrokov a nákladov na inkasné konanie uvedených vo výzvach, resp. listinách
žalovaného. Ďalej žalobca popísal, že od 28.01.2009 do 15.11.2012 zaplatil žalovanému sumu 1 123,50
EUR, a to dňa 28.01.2019 sumu 59 EUR, dňa 26.10.2010 sumu 30 EUR, dňa 27.11.2010 sumu
40 EUR, dňa 21.09.2011 sumu 70 EUR, dňa 27.10.2011 sumu 70 EUR, dňa 27.12.2011 sumu 70
EUR, dňa 24.01.2012 sumu 70 EUR, dňa 17.02.2012 sumu 70 EUR, dňa 20.03.2012 sumu 70
EUR, dňa 24.04.2012 sumu 70 EUR, dňa 22.05.2012 sumu 70 EUR, dňa 21.06.2012 sumu 70 EUR,
dňa 29.07.2012 sumu 70 EUR, dňa 23.08.2012 sumu 70 EUR, dňa 24.09.2012 sumu 70 EUR, dňa
23.10.2012 sumu 70 EUR, dňa 15.11.2012 sumu 84,50 EUR. Listom zo dňa 13.05.2018 žalobca vyzval
žalovaného k vráteniu peňazí, ktoré získal neoprávneným obohatením, okrem iných aj pri spisovej
značke 430.190. Žalovaný žalobcovi doručil vyjadrenie zo dňa 11.06.2018, že jeho žiadosti nemôže
vyhovieť.
3. Žalobca tiež podaním zo dňa 30.01.2019 žiadal, aby súd vyzval žalovaného na predloženie kópie
úverovej zmluvy a všeobecných podmienok a tiež, aby vysvetlil rozdielne špecifikácie istiny, úrokov
a nákladov na inkasné konanie v listoch z 28.05.2007, 17.05.2011, 29.08.2011 a 12.09.2011.
4. Podaním zo dňa 21.02.2019 žalobca doplnil, že namieta premlčanie vymáhania dlhu, pretože celý dlh
bol splatný dňa 14.11.2006 a od tej doby a ani od 28.05.2007 (Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach)
si žalovaný neuplatnil svoje právo na súd. V súvislosti s tým mal za to, že Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku z 29.08.2011 je neplatná v celom rozsahu z dôvodu premlčania doby
vymáhania dlhu. Okrem toho opäť zdôraznil, že úrok 20,1 % ročne je úžerný a neplatný. Žalobca až
po nahliadnutí do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 15Er/85/2010 zistil, že došlo zo strany žalovaného
k vedomému protizákonnému obohacovaniu sa na jeho úkor. S poukazom na uvedené mal zasa za to,
že jeho právo nie je na vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody nie je premlčané. Žalobca
mal tiež za to, že žalovaný bol o nekalých a neplatných podmienkach oboznámený pri exekúciách, ktoré
viedol proti žalobcovi EX 2263/10u a EX14164/10u, a to uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 9CoE/48/2011 z 28.06.2012 a 26CoE/9/2012 z 05.12.2012, kde boli zamietnuté žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že žalovaný vedome
vymáhal premlčaný dlh a doposiaľ ho napriek výzve nevrátil. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že
v liste zo dňa 28.05.2007 žalovaný uviedol, že odkúpil pohľadávku od veriteľa Tatra banka, a.s., čím
vstúpil do všetkých práv pôvodného veriteľa. Žalobca mal za to, že žalovaný sa vedome obohacoval
podvodom na majetku žalobcu, a to vzhľadom na to, že sa nedomáhal vymáhania dlžnej sumy súdnou
cestou a tiež s ohľadom na rozdielne špecifikácie dlžných súm v listoch žalovaného z 28.05.2007
(dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach), z 17.05.2011 (oznámenie o vykonanej osobnej návšteve),
z 29.08.2011 (dohoda o uzavretí splátkového kalendára) a na liste z 12.09.2011 (splátkový kalendár).
5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 15.03.2019 poukázal na to, že k bezdôvodnému obohateniu
nemôže dôjsť v prípade, ak na prijatie plnení existoval právny dôvod (titul). V danom prípade mal

žalovaný za to, že je vylúčené bezdôvodné obohatenie na jeho strane na úkor žalobcu , pretože prijatými
plneniami bol uspokojovaný žalobcov dlh a žalovaný v čase prijatia plnení disponoval hmotnoprávnym
nárokom voči žalobcovi. Preto žalobu považoval za nedôvodnú. Uviedol, že žalobca uzavrel dňa
30.10.2003 so spol. Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930 zmluvu, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver
vo výške 30 000 SK (995,81 EUR), pričom žalovaný si neplnil svoje povinnosti zo zmluvy, v dôsledku
čoho vznikla postupcovi pohľadávka, ktorú následne zmluvou o postúpení pohľadávok postúpil na
žalovaného. Ku dňu postúpenia bola pohľadávka žalovaného (k 14.11.2006) vo výške 22 581,09 Sk
(749,56 EUR). Žalovaný uviedol, že so žalobcom sa po viacerých mimosúdnych rokovaniach dohodol
na postupnom splatení dlžnej sumy spolu s úrokmi z omeškania v pravidelných mesačných splátkach
a mal za to, že plnením vo výške 1 123,50 EUR, ktorého vydania sa žalobca domáha, bol v celom
rozsahu uspokojený hmotnoprávny nárok žalovaného voči žalobcovi spolu s úrokmi z omeškania, ktorý
v čase prijatia plnení existoval a tieto plnenia tak nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného. Poukázal i na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa
09.04.2014, v zmysle ktorého je rozhodujúce, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom
hmotnoprávnom základe i v prípade, ak niekto plnil na základe rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr
zrušené. K bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené by došlo iba v prípade, ak by právny
dôvod plnenia (v prípade plnenia na základe rozhodnutia, ktoré bolo následne zrušené) nespočíval na
hmotnom práve. Žalovaný ale tiež ďalej poukázal na skutočnosť, že všetky plnenia, ktorých vrátenia sa
žalobca domáha, plnila žalovanému C. B., nie žalobca. V tomto smere žalovaný namietal, že žalobca
nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore a ak plnenia poskytla p. C. B., tak iba ona je
v zmysle § 456 OZ aktívne vecne legitimovanou na vrátenie poskytnutých plnení. Žalovaný tiež z
opatrnosti vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že ku dňu podania žaloby
16.08.2018 považuje za premlčané nároky za plnenia prijaté od žalobcu pred 16.08.2016. Žalovaný
pritom prijal posledné plnenia od žalobcu dňa 15.11.2012, a tak ak by prijaté plnenia aj predstavovali
bezdôvodné obohatenie, tak by tento nárok bol v súlade s § 107 ods. 1 OZ už v celom rozsahu
premlčaný. Ohľadnom primeraného finančného zadosťučinenia mal predovšetkým za to, že žalobca nie
je osobou, ktorá na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
o ochrane spotrebiteľa (ZoOS) alebo osobitnými predpismi, a tak žalobcovi nevznikol nárok na primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 ZoOS. Poukázal tiež na to, že žalovaný neoznačil porušenie
konkrétnych spotrebiteľských práv, v dôsledku ktorých by mal vzniknúť žalobcovi nárok na primerané
finančné zadosťučinenie, a tak žalovaný nevedel zaujať voči tomuto nároku konkrétnu procesnú obranu.
Zastával pritom názor, že konaním žalovaného žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ani neboli porušené
žiadne jeho spotrebiteľské práva.
6. Žalobca v replike zo dňa 17.04.2019 uviedol, že dodávatelia mali povinnosť odstrániť
zo spotrebiteľských zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovenia nevýhodnejšie oproti
ustanoveniam OZ, pričom za týmto účelom stanovil zákonodarca lehotu 3 mesiacov na nápravu, pričom
jej márne uplynutie spojil s následkom neplatnosti problémového ustanovenia. V zmysle § 879f ods. 4 OZ
ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s § 53, § 54 a § 57 OZ, podľa ods. 3 sú
neplatné po uplynutí troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Neprimerane vysoký ročný
úrok nebol zmenený do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti § 879f ods. 4 OZ, a tak je takáto
neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Ohľadom mimosúdnych rokovaní uviedol, že žiadne neboli,
žalobcovi boli iba listiny podsunuté na podpis. Ak žalovaný poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa 09.04.2014, tak žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil súdu
žiadny rozsudok súdu, ktorý by žalobcovi ukladal povinnosť plniť z nesplateného úveru z 30.10.2003
a tiež nepredložil žiadnu zmluvu o postúpení pohľadávky z tohto úveru podpísanú obidvoma stranami
a žalobca mal za to, že žalovaný sa rozsiahlym (okrem nevysvetlených rozdielnych špecifikácií dlžných
súm v listoch žalovaného) dopustil protizákonného obohatenia z majetku žalobcu. Podľa žalobcu
nemal žalovaný na nič nárok. Žalobca pritom nepovažoval za postačujúci dôkaz predložený žalovaným
v podobe Prílohy č. 4 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 14.11.2006, pričom mal za to, že sa tam
nenachádza žiaden podpis, či pečiatka. Pre prípad, že by žalovaný predložil rozhodcovský rozsudok
vzťahujúci sa k danej pohľadávke, žalobca poukázal na neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej
doložky, na základe ktorej má prípadný rozhodcovský rozsudok účinky paaktu. K námietke premlčania
žalobca zastával názor, že jeho nárok nie je premlčaný, pretože dňa 25.04.2018 bol na tunajšom
súde nahliadnuť do spisu v exekučnom konaní žalovaného proti žalobcovi sp. zn. 15Er/85/2010,
kde si vyžiadal kópie rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a až následne po ich preštudovaní zistil, že došlo zo strany žalovaného k vedomému obohacovaniu
sa na jeho úkor. Mal za to, že v žiadnom prípade nedošlo k premlčaniu jeho práva na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia a práva na náhradu škody ani v trvaní 10 rokov, pretože škoda
a bezdôvodné obohatenie boli spôsobené úmyselnou protizákonnou úžerou - neprimerane vysoký úrok,
obohacovanie sa po premlčaní práva na vymáhanie a vedomé ignorovanie § 53a ods. 1 OZ. Čo sa týka
aktívnej vecnej legitimácie v spore, poukázal na to, že je disponentom na tomto bankovom účte a po
smrti C. B. i dedičom tohto účtu. Vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu poukázal na to,
že žalovaný zodpovedá za následky nezákonného obohatenia, pretože rozhodnutiami Okresného súdu
Prešov a Krajského súdu v Prešove bol informovaný o nekalých zmluvných podmienkach a napriek tomu
žalobcovi nevrátil uhradené peniaze späť. Žalovaný v liste z 28.05.2007 oprel svoju aktívnu legitimáciu
o odkúpenie pohľadávky od Tatra banka, a.s., čím vstúpil do všetkých práv pôvodného veriteľa. Žalovaný
navyše podpísal dňa 29.08.2011 so žalobcom dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku, vedome po premlčaní práva na súdne vymáhanie dlhu. Okrem istiny 1 123,50 EUR s prísl.
a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 EUR si žalobca uplatňoval aj náhradu škody
za stratu času a peňazí – vypracovanie a poštové doručovanie výzvy z 26.04.2018 a z 13.05.2018
žalovanému, vypracovanie žaloby , doplnenej žaloby z 12.08.2018, doplnku k žalobe z 21.02.209, a to
všetko vo výške 705,66 EUR s DPH.
7. Žalovaný nevyužil možnosť dupliky.
8. Súd nariadil vo veci pojednávanie a súčasne vyzval žalovaného na predloženie dohôd o uznaní
dlhu, úhrade pohľadávky, splátkovom kalendári a tiež na vyjadrenie, na základe ktorých listín žalovaný
nadobudol pohľadávky voči žalobcovi.
9. Žalovaný podaním zo dňa 05.06.2019 objasnil, že v súvislosti s pohľadávkou vedenou pod spisovým
číslom 430.190, z ktorej vrátenia plnení sa žalobca domáha, bola medzi stranami sporu uzavretá dohoda
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach dňa 29.08.2011. Žalovaný preto ozrejmil, že
predkladá iba túto dohodu, pretože voči žalobcovi eviduje desiatky spisov a nie je mu zrejmé, preto
by mal predkladať dôkazy aj k iným vzťahom. V tejto súvislosti poukázal na to, že sa vedú aj ďalšie
súdne konania s obdobnou argumentáciou žalobcu. Čo sa týka skutočnosti, na základe ktorej žalovaný
nadobudol pohľadávku voči žalobcovi, žalovaný poukázal na prechádzajúce podanie a prílohu č. 4
k zmluve o postúpení pohľadávok z 14.11.2006, z ktorej má vyplývať, že jednou z postupovaných
pohľadávok bola pohľadávka voči žalobcovi, ktorá bola nezameniteľným spôsobom špecifikovaná.
Zotrval na námietke premlčania s poukazom na posledné plnenie žalobcu z roku 2012 a trojročnú
objektívnu premlčaciu dobu.
10. Uznesením č.k. 15Csp/127/2018-111 zo dňa 26.06.2019 tunajší súd pripustil zmenu žaloby
spočívajúcu v rozšírení v časti nároku na zaplatenie primeraného finančného zabezpečenia z pôvodne
požadovaných 10 000 EUR na 20 000 EUR.
11. Žalobca ešte do pojednávania reagoval na podanie žalovaného, kde uviedol, že žalovaný nepoprel
tvrdenia žalobcu o vymáhaní úžery a premlčaného práva na vymáhanie dlhu, podvod, nárok na
vydanie obohatenia a náhradu škody i právo na primerané finančné zadosťučinenie. Nad rámec
už skôr uvádzaných tvrdení a argumentácie rozvinul ešte argumenty pre neplatnosť prípadného
rozhodcovského rozsudku a rozhodcovskej doložky, Uviedol, že do šlo k bezdôvodnému obohateniu
žalovaného na základe neplatného rozhodcovského rozsudku a premlčaného práva na vymáhanie dlhu,
vymáhanie úžery (neplatný, neprimerane vysoký ročný úrok úveru a neplatný neprimerane vysoký ročný
úrok z omeškania) a žalobcovi patrí náhrada škody podľa § 106 ods. 2 OZ a primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Náhradu škody za stratu času a peňazí si
záverom uplatnil už vo výške 966,78 EUR s DPH.
12. Uznesením č.k. 15Csp/127/2018-125 zo dňa 03.10.2019 tunajší súd pripustil zmenu žaloby
spočívajúcu v rozšírení tak, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 1 123,50 EUR spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 59 EUR od 29.01.2009 do zaplatenia, zo sumy 30 EUR
od 27.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 40 EUR od 28.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od
22.09.2011 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 28.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 28.12.2011
do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 25.01.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 18.02.2012 do
zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 21.03.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 25.04.2012 do zaplatenia,
zo sumy 70 EUR od 23.05.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 22.06.2012 do zaplatenia, zo sumy
70 EUR od 30.07.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 24.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR

od 25.09.2012 do zaplatenia, zo sumy 70 EUR od 24.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 84,50 EUR od
16.11.2012 do zaplatenia, sumy 20 000 EUR titulom primeraného finančného zadosťučinenia a sumy
966,78 EUR titulom náhrady za stratu času.
13. Keďže na pojednávaní dňa 08.07.2020 žalobca ešte rozšíril žalobu v časti náhrady za stratu času,
tak súd pripustil aj túto zmenu žaloby, kedy namiesto sumy 966,78 EUR žalobca už požadoval náhradu
za stratu času/náhradu škody vo výške 1 084,68 EUR.
14. Na pojednávaní dňa 08.07.2020 žalobca okrem iného tiež uviedol, že postúpenie pohľadávky mu
oznámil žalovaný, nie pôvodný veriteľ, hoci podľa žalobcu tak mal učiniť práve pôvodný veriteľ. Ohľadom
primeraného finančného zadosťučinenia objasnil, že odkedy sa žalovaný začal obohacovať na jeho úkor
uplynulo už 11 rokov, čo keď prepočítal na mesiace predstavuje 130 mesiacov, a tak pri primeranom
finančnom zadosťučinení 20 000 EUR vychádza na mesiac suma 150 EUR. Takúto sumu považoval
s ohľadom na status žalovaného za adekvátnu. Objasnil i uplatnenú náhradu škody, kde uviedol, že
zahŕňal tam čas strávený hľadaním podkladov a zákonov, pretože nie je advokát. Pri výpočte vychádzal
z priemerného zárobku v SR. DPH pritom zahrnul z dôvodu, že ak bude podávať daňové priznanie,
tak pri iných príjmoch je potrebné zaplatiť aj DPH. Skonštatoval ešte k postúpeniu pohľadávky, že on
nenavrhuje doplnenie dokazovania predložením zmluvy o postúpení pohľadávok, iba konštatuje, že
nebola predložená napriek tomu, že súd o ňu žalovaného žiadal.
15. Žalovaný na pojednávaní dňa 08.07.2020 k postúpeniu pohľadávky uviedol, že ak žalobca toto
spochybňuje a tvrdí, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, tak potom by žalovaný v tomto
konaní nebol vecne pasívne legitimovaný, pretože by bol iba miestom plnenia a veriteľom by bola stále
Tatra banka a.s., čo by bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby.
16. Žalobca podaním zo dňa 07.07.2020 poukázal na to, že žalovaný už bol listom zo dňa 31.05.2019
zo strany súdu vyzvaný na predloženie všetkých dohôd o uznaní dlhu, úhrade pohľadávky, splátkovom
kalendári, ktoré boli so žalobcom uzavreté, a to vrátane uvedenia skutočnosti, na základe ktorých
žalovaný nadobudol pohľadávky voči žalobcovi, avšak žalovaný v stanovenej lehote súdu nepredložil
žiadnu zmluvu o postúpení predmetnej pohľadávky z Tatra banka, a.s. na žalovaného. Preto mal žalobca
za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca tiež súdu predložil výpisy z účtu, z ktorých
má vyplývať, že posielal peniaze zo svojho holandského účtu na účet D. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX, ktorého bol disponentom a z tohto účtu boli následne finančné prostriedky prevedené na účet
žalovaného. Taktiež predložil uznesenie č.k. 34D/2/2018-26, na základe ktorého prešiel predmetný
účet titulom dedenia na žalobcu. Opätovne sa tiež vyjadril k neplatnosti rozhodcovského rozsudku
a počítaniu premlčacej doby. Taktiež dodal, že v čase podsunutia dohody o uzavreté splátkového
kalendára a uznaní záväzku dňa 29.08.2011 bol zákonný úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne, pričom
žalovaný zakomponoval do dohody bez súhlasu žalobcu okrem nákladov na inkasné konanie vo výške
94,57 EUR a ostatného (nešpecifikovaného) príslušenstva podľa zmluvy vo výške 157,76 EUR aj úrok
z omeškania vo výške 20,01 % ročne zo sumy 236,24 od 14.11.2006 do dňa splatnosti poslednej splátky
podľa splátkového kalendára.
17. Žalovaný podaním zo dňa 17.09.2020 predložil kópiu Zmluvy o postúpení pohľadávok z 14.11.2006,
pričom špecifikoval, že ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala pohľadávku vo výške 749,55
EUR pozostávajúcu z istiny 528,73 EUR, riadneho úroku 48,15 EUR, poplatkov 63,07 EUR a úrokov
z omeškania vo výške 109,61 EUR v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok. Objasnil, že
žalobca uzavrel s postupcom dňa 27.10.2003 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru pre fyzické
osoby č. 403076, na základe ktorej pôvodný veriteľ poskytol žalobcovi úver 30 000 Sk (995,81 EUR).
V zmysle čl. I Zmluvy sa žalobca zaviazal splatiť úver s úrokovou sadzbou 12,25 % ročne a to v 36
pravidelných mesačných splátkach po 1 010 Sk (33,52 EUR) splatných vždy k 10. dňu v mesiaci. Ďalej
objasnil, že žalobca čerpal peňažné prostriedky dňa 31.10.2003 vo výške 995,81 EUR a za obdobie od
03.10.2003 do 05.05.2005 uhradil celkom sumu 935,04 EUR, a to dňa 03.11.2003 sumu 19,92 EUR, dňa
10.11.2003 sumu 35,19 EUR, dňa 10.12.2003 sumu 35,19 EUR, dňa 10.01.2004 sumu 35,19 EUR, dňa
10.02.2004 sumu 35,19 EUR, dňa 11.03.2004 sumu 10,79 EUR, dňa 16.03.2004 sumu 27,76 EUR, dňa
10.04.2004 sumu 35,19 EUR, dňa 10.05.2004 sumu 35,19 EUR, dňa 10.06.2004 sumu 35,19 EUR, dňa
10.07.2004 sumu 35,19 EUR, dňa 10.08.2004 sumu 35,19 EUR, dňa 14.09.2004 sumu 38,09 EUR, dňa
29.10.2004 sumu 48,96 EUR? dňa 26.11.2004 sumu 25,32 EUR, dňa 30.11.2004 sumu 40,34 EUR, dňa
06.12.2004 sumu 16,60 EUR, dňa 07.01.2005 sumu 104,55 EUR, dňa 04.02.2005 sumu 69,17 EUR,

dňa 21.02.2005 sumu 43,16 EUR, dňa 06.04.2005 sumu 103,82 EUR, dňa 05.05.2005 sumu 69,90 EUR.
Z predmetných úhrad bola na istinu započítaná suma 467,09 EUR, na poplatky suma 215,76 EUR, na
riadny úrok suma 136,38 EUR a na úrok z omeškania suma 115,81 EUR. Do postúpenia pohľadávky
boli žalobcovi vyúčtované poplatky v celkovej výške 278,83 EUR, a tak pri započítaní sumy 215,76
EUR predstavoval zostatok poplatkov 63,07 EUR. Riadny úrok bol žalobcovi vyúčtovaný v celkovej
výške 184,53 EUR, a tak po započítaní sumy 136,38 EUR bol zostatok vo výške 48,15 EUR postúpený
na žalovaného. Úrok z omeškania bol žalobcovi vyúčtovaný v celkovej výške 225,42 EUR, a tak po
započítaní sumy 115,81 EUR bol na žalovaného postúpený úrok z omeškania v sume 109,61 EUR.
S ohľadom na uvedené žalovaný opätovne poukazoval na skutočnosť, že plneniami prijatými od žalobcu
bol uspokojovaný hmotnoprávny nárok, ktorý v čase prijatia týchto plnení existoval, a teda nešlo o prijatie
plnenia bez právneho dôvodu. Žalovaný tiež opätovne poukázal na skutočnosť, že na tunajšom súde
prebiehajú ďalšie štyri konania s rovnakým odôvodnením, avšak s pripojením odlišných príloh, pričom
žalovaný iba vychádzajúc z príloh dedukuje, akých plnení sa vlastne žalobca domáha a tieto teda
žalovaný považuje za plnenia z pohľadávky, ktorú žalovaný eviduje pod číslom spisu 430.190. Okrem
už skôr tvrdených skutočností a argumentácie napokon ešte žalovaný uvádzal, že žalobca nepreukázal
jeho úmysel pri obohatení sa, a tak nemožno aplikovať 10- ročnú objektívnu premlčaciu dobu, ale je
potrebné prihliadnuť na márne uplynutie 3-ročnej objektívnej premlčacej doby a žalobu z tohto dôvodu
zamietnuť. K uplatnenej náhrade škody len stručne poprel, že nie sú splnené zákonné podmienky na
vznik takéhoto nároku, jeho výšku a skutočnosť, že žalobca si účtuje i DPH napriek tomu, že nie je
platcom DPH.
18. Na pojednávaní dňa 23.09.2020 žalobca vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky upozornil, že zmluva
o postúpení pohľadávok v bode 7.11. uvádza, aké má prílohy, pričom tieto súdu neboli predložené. Zo
zmluvy samotnej nevyplýva, že bola postúpená aj konkrétna pohľadávka zo zmluvy žalobcu s Tatra
banka, a.s. Napokon tiež namietal, že predložená bola iba kópia zmluvy, resp. overená kópia zmluvy,
ktorú uzavrel s Tatra banka, a.s.
19. Žalovaný však na pojednávaní dňa 23.09.2020 uviedol, že nevidí dôvod na ďalšie predkladanie
úverovej zmluvy. Pre prípad, že by súd považoval postúpenie za neplatné, tak poukázal na judikatúru,
že v takomto prípade sa jedná o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pretože postupník sa považuje
iba za platobné miesto.
20. Rozsudkom č.k. 15Csp/127/2018-197 zo dňa 30.09.2020 tunajší súd rozhodol vo veci samej
tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 851,61 EUR spolu s 5 % -ným ročným úrokom
z omeškania od 16.05.2018 do zaplatenia z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, v lehote 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti vydania bezdôvodného
obohatenia žalobu zamietol (II. výrok), zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 250 EUR
z titulu primeraného finančného zadosťučinenia (III. výrok), v prevyšujúcej časti ohľadom primeraného
finančného zadosťučinenia žalobu zamietol (IV. výrok) a napokon zamietol i žalobu z titulu náhrady škody
vo výške 1 084,68 EUR (V. výrok), Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal (VI. výrok).
21. Voči predmetnému rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaný.
22. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 22CoCsp/15/2021-292 zo dňa 28.10.2021 potvrdil rozsudok
(I. výrok), odmietol odvolanie žalobcu voči výrokom I. a III. (II. výrok) a stranám sporu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal (III. výrok). Z rozsudku odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že
dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného bolo plnenie prijaté na základe
absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý bol neplatný od počiatku, a tak bezdôvodné obohatenie
vzniklo okamihom prijatia takéhoto plnenia. Žalobca pritom zaplatil na základe splátkového kalendára
sumu 994,50 EUR (platby od 21.09.2011 do 15.11.2012 v prospech žalovaného) po odpočítaní
existujúceho dlhu z úverovej zmluvy č. 674703 zo dňa 30.10.2003 vo výške 142,89 EUR predstavuje
rozdiel 851,61 EUR, ktorú zaplatil z neplatného právneho úkonu, a teda toto predstavuje bezdôvodné
obohatenie. Odvolací súd sa pritom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ak by aj zmluva
o postúpení pohľadávok nebola platná a žalovaný by nemal byť vecne pasívne legitimovaný, aj tak
by žalobca plnil žalovanému bez právneho dôvodu a aj vtedy by mal žalobca nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, pričom v danom prípade bolo preukázané, že žalobca plnil z neplatného
právneho úkonu. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, odvolací súd konštatoval, že subjektívna
doba začala plynúť dňom, kedy sa žalobca dozvedel, že nemal plniť, t.j. v apríli 2018, konkrétne

19.04.2018, kedy bol nahliadnuť do spisu v exekučnej veci, a tak žalobcu podal žalobca dňa 27.06.2018
v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby. Za nedôvodnú tiež považoval vznesenú námietku
premlčania i čo sa týka objektívnej premlčacej doby, pričom uzavrel, že s ohľadom na okolnosti prípadu
úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný už od uzatvorenia Dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho
na podpis žalobcovi, a tak je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Odvolací súd
za vecne správne a preskúmateľné považoval rozhodnutie o primeranom finančnom zadosťučinení,
náhrade škody i o trovách konania. Odôvodnenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia
považoval za postačujúce, objasňujúce dôvody, prečo bolo priznané v danej výške a čo sa týka náhrady
škody stotožnil sa so závermi prvoinštančného súdu, že neboli vo veci splnené základné predpoklady
zodpovednosti za škodu.
23. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR
tak, že rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 30.09.2020 č.k. 15Csp/127/2018-197 vo výrokoch
II., IV. a VI. a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2021 č.k. 22CoCsp/15/2021-292 v
spojení s opravným uznesením zo dňa 17.02.2022 č.k. 22CoCsp/15/2021-329 vo výroku I. v časti,
ktorou boli potvrdené výroky II., IV. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj vo výroku III. zrušil a
vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. (I. výrok). Vo zvyšnej časti dovolanie žalobcu odmietol.
Dovolací súd považoval za relevantnú námietku žalobcu, že súd prvej inštancie, ani odvolací súd
sa dostatočne nevysporiadali s jeho argumentom týkajúcim sa nepreukázania riadneho postúpenia
pohľadávky z pôvodného veriteľa Tatra banka, a.s. na žalovaného. Argument žalobcu o nepreukázaní
postúpenia pohľadávky bol pritom kľúčový, keďže v prípade neexistencie resp. neplatnosti postúpenia
pohľadávky by žalovaný nemal právny titul na prijatie akýchkoľvek platieb od žalobcu. Oba súdy k tomuto
argumentu žalobcu zhodne uviedli len to, že aj keby zmluva o postúpení pohľadávok nebola platná,
žalobca by aj tak plnil žalovanému bez právneho dôvodu a aj vtedy by mal žalobca nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. To je síce pravda, avšak rozdiel je vo výške tohto bezdôvodného obohatenia:
Ak došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a neplatná je len Dohoda o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku, uzavretá medzi žalovaným a žalobcom, potom bezdôvodným obohatením sú len
platby vykonávané žalobcom na základe uvedenej Dohody. Ak však nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky na žalovaného, potom môžu byť za bezdôvodné obohatenie považované všetky platby, ktoré
žalovaný od žalobcu prijal, bez ohľadu na to, či išlo o platby započítavané na istinu dlhu voči pôvodnému
veriteľovi alebo na úroky, poplatky či rôzne sankcie a tiež bez ohľadu na to, či boli zaplatené pred alebo
po uzatvorení Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Dovolací súd ďalej uviedol,
že z obsahu spisu, ako aj z odôvodnení rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je zrejmé,
že žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie a následne aj v odvolaní namietal, že mu pôvodný
veriteľ (Tatra banka, a.s.) neoznámil postúpenie pohľadávky a žalovaný dôveryhodne nepreukázal svoj
hmotnoprávny nárok na pohľadávku E. F.. S týmto zásadným argumentom sa však súdy nevysporiadali,
pričom súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v rámci skutkového posúdenia veci vôbec nevenoval
pozornosť žalobcom namietanému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalovaného a
tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd (napriek v odvolaniu opätovne vznesenej námietke
žalobcu týkajúcej sa nepreukázania postúpenia pohľadávky na žalovaného). Z bodu 21 odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd nesprávne označil argument žalobcu o nepreukázaní postúpenia
pohľadávky za irelevantný, a ani z podobne formulovaného bodu 28 odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu nemožno vydedukovať, či podľa názoru súdov došlo k platnému postúpeniu pohľadávky alebo
nie. Dovolací súd k tomu dodal, že v súdnom spise sú založené viaceré listinné dôkazy (fotokópia
zmluvy o postúpení pohľadávok a jej prílohy, oznámenie o postúpení pohľadávky a poštový podací
hárok), avšak súd prvej inštancie ani odvolací súd tieto listinné dôkazy nijako nevyhodnotili (pričom
dovolací súd nemôže vykonávať dôkazy a vyvodzovať z nich skutkový stav). Čo sa týka primeraného
finančného zadosťučinenia, dovolací súd uviedol, že vzhľadom na zásadu zákazu reformatio in peius
nemohol zrušiť vyhovujúcu časť rozhodnutí súdov o primeranom finančnom zadosťučinení, pretože by
to bolo v neprospech strany, ktorá podala dovolanie a v prospech strany, ktorá dovolanie nepodala,
avšak vzhľadom na čiastočné zrušenie rozhodnutí prvej inštancie a odvolacieho súdu vo veci samej ako
súvisiaci (závislý) výrok zrušil zamietavý výrok o primeranom finančnom zadosťučinení bez toho, aby
sa vecne zaoberal dovolacími námietkami voči nemu vznesenými. Ohľadom náhrady škody dovolací
súd uviedol, že súdy nižšieho stupňa zamietli žalobu v tejto časti z dôvodu, že neboli preukázané
základné predpoklady zodpovednosti za škodu, teda porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného
v súvislosti so vznikom škody a ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom
škody, a tak ani neprichádzalo do úvahy posudzovanie výšky škody. Záverom dovolací súd uviedol, že

bude úlohou súdu prvej inštancie sa vecne zaoberať ním uvádzanými skutočnosťami, najmä vykonať
a vyhodnotiť dôkazy k postúpeniu pohľadávky, ktoré sú už založené v spise, v prípade návrhu strán
vykonať i ďalšie dokazovanie a následne vyhodnotiť, či bolo preukázané platné postúpenie pohľadávky
voči žalobcovi z pôvodného veriteľa Tatra banka, a.s. na žalovaného. Okrem trov pôvodného konania,
súd prvej inštancie rozhodne i o trovách dovolacieho konania.
24. Žalobca podaním zo dňa 08.04.2024 navrhol, aby súd vykonal dokazovanie výzvou žalovaného
k predloženiu originálu Zmlluvy o postúpení pohľadávky, alebo jej overenej kópie s minimálne dnešným
dátumom overenia, spolu so všetkým i prílohami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o postúpení
pohľadávok (aj v elektronickej forme), aj s odovzdávacím protokolom, preberacím protokolom,
originálom úverovej zmluvy (ktorú ako vlastník pohľadávky musí mať), doručenia oznámenia o postúpení
pohľadávky žalobcovi a ďalšie listiny, ktoré sú potrebné k určeniu výšky bezdôvodného obohatenia na
základe podvodu – bez preukázania postúpenia pohľadávky na žalovaného. Čo sa týka primeraného
finančného zadosťučinenia poukázal na ústavou zakotvené právo vlastniť a pokojne užívať majetok,
o ktorý bol žalobca pripravený vedomým a úmyselným podvodným konaním žalovaného.
25. Súd žalovaného vyzval (výzva zo dňa 28.08.2024, doručená žalovanému dňa 28.10.2024) na
predloženie Zmluvy o postúpení pohľadávky (originálu alebo overenej kópie), na základe ktorej
mal žalovaný nadobudnúť pohľadávku voči žalobcovi, a to spolu so všetkými prílohami, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, prípadne i iných dôkazov slúžiacich k preukázaniu platného postúpenia
pohľadávky voči žalobcovi.
26. Žalovaný podaním zo dňa 07.11.2024 zotrval na predchádzajúcich vyjadreniach a uviedol,
že je právne irelevantné, či pôvodný veriteľ (postupca) oznamoval postúpenie pohľadávky, ak tak
učinil samotný postupník (ktorému len vznikla povinnosť navyše preukázať sa zmluvou o postúpení
pohľadávok čo aj urobil). Mal za to, že Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 14.11.2006 spolu s jej
prílohou je súčasťou súdneho spisu, pričom bola doručená s vyjadrením žalovaného zo dňa 17.09.2020
a 15.03.2019. Navyše ale poukazoval na skutočnosť, že od postúpenia pohľadávky v roku 2006 uplynulo
18 rokov a uchovávanie tohto typu dokumentu po takto dlhú dobu by mohlo byť rizikové z hľadiska
zásady minimalizácie podľa Všeobecného nariadenia na ochranu osobných údajov (tzv. GDPR), preto
požadované listiny žalovaný nevie predložiť. Záverom uviedol, že žalobca ako pán sporu je povinný
predkladať listiny ako napr. zmluvu o úvere, na základe čoho žalovaný nemá povinnosť a ani ambíciu
sanovať nedostatky podanej žaloby žalobcu.
27. Súd na základe dokazovania vykonaného výsluchom žalobcu i listinnými dôkazmi predloženými
stranami sporu (na čl. 3 list žalovaného adresovaný žalobcovi zo dňa 28.05.2007 vrátane jeho príloh,
na čl. 5 oznámenie o vykonaní osobnej návštevy zo dňa 17.05.2011, na čl. 6 dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 29.08.2011 /i na čl. 93 v čitateľnejšej forme/, na čl.
7 splátkový kalendár zo dňa 12.09.2011, na čl. 8 až 16 výpis z účtu C. za obdobie od 23.11.2008 do
31.12.2012, na čl. 17 žiadosť žalobcu o špecifikáciu a zdokladovanie trov konania, kópie právoplatných
rozsudkov súdov všetkých zmlúv v evidencii žalovaného zo dňa 26.04.2018 /vrátane podacieho lístka
a výsledku sledovania zásielky/, na čl. 19 výzva na vrátenie peňazí zo dňa 13.05.2018 /vrátane
podacieho lístka a výsledku sledovania zásielky/, na čl. 21 vyjadrenie žalovaného zo dňa 11.06.2018,
na čl. 22 rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 22.05.2018, na čl. 41 vyjadrenie
Spotrebiteľského rozhodcovského súdu Košice zo dňa 22.01.2019, na čl 51. potvrdenka o platení zo
dňa 25.04.2018, , na čl. 62 Príloha č. 4 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 14.11.2006, na čl.
76 plnomocenstvo zo dňa 23.12.2008, na čl. 77 prehlásenie splnomocnenca zo dňa 23.12.2008, na
č. 78 potvrdenie o vydaní karty z 20.01.2014, na čl. 79 vysporiadanie dedičstva, na čl. prehlásenie
FATCA zo dňa 05.04.2018, na čl. 106 Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru pre fyzické osoby
č. 403076 zo dňa 30.10.2003, na čl. 119 výplatné pásky žalobcu, na čl. 148 až 155 výpis z účtu za
obdobie od 23.12.2008 do 31.12.2012 /prichádzajúce platby od žalobcu na účet Márie Čmiľanskej/,
na čl. 156 uznesenie OS Prešov sp. zn. 34D/2/2018 /Dnot/21/2018/ zo dňa 22.03.2018, na čl. 159
sadzba zákonných úrokov z omeškania, na čl. 171 Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 14.11.2006 /
neoverené kópia/, na čl. 174 rub Príloha č. 5 k zmluve o postúpení pohľadávok, na čl. 175 Príloha
č. 6 k Zmluve o postúpení pohľadávok, na čl. 185 oznámenie o postúpení pohľadávky a o ukončení
zmluvného vzťahu zo dňa 14.11.2006, na čl. 186 podací hárok zo dňa 15.11.2006, na čl. 187 Príloha č.
4 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 14.11.2006) a nesporných skutkových tvrdení strán sporu
zistil nasledovný skutkový stav:

28. Zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 403076 zo dňa 30.10.2003 vyplýva, že žalobca
uzavrel so spol. Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930 zmluvu o úvere, na základe ktorej sa banka zaviazala
poskytnúť žalobcovi úver v sume 30 000 Sk (995,82 EUR) a žalobca sa zaviazal tento splatiť v 36
pravidelných mesačných splátkach po 1 010 Sk (33,53 EUR) splatných vždy j 10. dní v mesiaci. Klientské
číslo dlžníka sa uvádza 674703 a číslo bežného účtu dlžníka 2617743866. V predmetnej zmluve sa
ďalej uvádzajú nasledovné podmienky: úroková sadzba 12,25 %, RPMN 8,91 %, výška jednorazového
poplatku za poskytnutie spotrebiteľského úveru 2 % z objemu poskytnutého úveru, končená splatnosť
do 3 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky.
29. Z listu žalovaného adresovaného žalobcovi dňa 28.05.2007 vyplýva, že žalovaný predložil žalobcovi
dohodu o úhrade pohľadávky v splátkach a žiadal žalobcu o podpis priloženej dohody a zaslanie jedného
vyhotovenia na adresu žalovaného najneskôr do 04.06.2007.
30. Z oznámenia o vykonaní osobnej návštevy (čl. 5) vyplýva, že dňa 17.05.2011 vykonal žalovaný
osobnú návštevu za účelom dohodnutia spôsobu zaplatenia záväzku vo výške 969,93 EUR, ktorý mal
žalobca voči žalovanému. Predmetný záväzok bol špecifikovaný ako č. zákazníka 674703 – zmluva zo
dňa 30.10.2003, istina 236,24 EUR, úroky 488,94 EUR, náklady veriteľa 244,75 EUR.
31. Z dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 29.08.2011 (čl. 6 i čl. 93)
vyplýva, že žalobca uznal čo do dôvodu a výšky záväzok voči žalovanému, ktorý vznikol na základe
zmluvy uzavretej s pôvodným veriteľom Tatra banka a.s., číslo zmluvy 674703 zo dňa 30.10.2003,
pričom dlžná suma pozostávala z istiny vo výške 236,24 EUR, kolónka náklady na inkasné konanie
nie je vyplnená (je tam šikmá čiara, čo znamená, že tieto náklady neboli vyčíslené) a z príslušenstva,
pričom toto malo byť vyčíslené pri vystavení splátkového kalendára, resp. po zaplatení istiny a nákladov.
Z predmetnej dohody ďalej vyplýva dojednanie o splatení dlhu v mesačných splátkach po 70 EUR k 25.
dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky 25.09.2011.
32. Z predloženej kópie Zmluvy o postúpení pohľadávok (čl. 171) vyplýva, že Tatra banka, a.s. postúpila
na žalovaného odplatne splatné peňažné pohľadávky špecifikované v Prílohe č. 1 k Zmluve. Vzhľadom
na poslednú stranu s overovacou doložkou z tejto kópie jasne vyplýva, že nejde o kompletnú kópiu
alebo dokument, ktorý bol osvedčený notárom JUDr. Janou Kövesovou, Notársky úrad Bratislava dňa
22.10.2013, keďže v osvedčovacej doložke sa uvádza, že listina sa skladá z 12 listov (osvedčovaný
bol úplný odpis bez akýchkoľvek zmien) a súdu predložených bolo 11 strán dokumentu.
33. Z Prílohy č. 4 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 14.111.2006 (čl. 62) vyplýva špecifikácia
klienta A. B., CIF 674703, pôvodná výška úveru 30000, spotrebný úver, výška pravidelnej mesačnej
splátky 1010, začiatok omeškania 10.05.2005, mimoriadna splatnosť (výpoveď) 06.06.2006, úroková
dzadzba 25, istina ku dňu odpredaja 15 928,47, riadne úroky ku dňu odpredaja 1450,45, úroky
z omeškania ku dňu odpredaja 3302,17, poplatky ku dňu odpredaja 1900, celková výška pohľadávky ku
dňu odpredaja 22581,09, číslo úverovej zmluvy 403076.
34. Z oznámenia o postúpení pohľadávky a o ukončení zmluvného vzťahu zo dňa 14.11.2006 (na čl.
185) vyplýva, že toto predstavuje zrejme všeobecný vzor tohto oznámenia, nakoľko neobsahuje žiadne
konkrétne údaje o postupovanej pohľadávke.
35. Z plnomocenstva zo dňa 23.12.2008 (čl. 77) vyplýva, že C. B. splnomocnila žalobcu na nakladanie
s prostriedkami na jej účte č. XXXXXXXXXX/XXXX.
36. Z výpisu z účtu C. B. č. D. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX za obdobie 23.12.2008 až 31.12.2012
(čl. 148 až 155) vyplýva, že na predmetný účet boli prijaté od žalobcu platby dňa 30.12.2008 suma
165,97 EUR, dňa 22.10.2010 suma 150 EUR, dňa 26.10.2010 suma 250 EUR, dňa 26.10.2010 suma
50 EUR, dňa 19.11.2010 suma 500 EUR, dňa 21.09.2011 suma 290 EUR, dňa 29.09.2011 suma
250 EUR, dňa 10.10.2011 suma 100 EUR, dňa 19.10.2011 suma 99 EUR, dňa 21.10.2011 suma
80 EUR, dňa 20.01.2012 suma 200 EUR, dňa 24.01.2012 suma 100 EUR, dňa 02.02.2012 suma
50 EUR, dňa 09.02.2012 suma 40 EUR, dňa13.03.2012 suma 40 EUR, dňa 15.03.2012 suma 400
EUR, dňa 12.04.2012 suma 200 EUR, dňa 24.04.2012 suma 90 EUR, dňa 04.05.2012 suma 30 EUR,
dňa 10.05.2012 suma 200 EUR, dňa 22.05.2012 suma 100 EUR, dňa 23.05.2012 suma 150 EUR,

dňa 05.06.2012 suma 50 EUR, dňa 08.06.2012 suma 50 EUR, dňa 08.06.2012 suma 350 EUR, dňa
28.06.2012 suma 100 EUR, dňa 29.06.2012 suma 30 EUR, dňa 03.07.2012 suma 100 EUR, dňa
12.07.2012 suma 50 EUR, dňa 27.07.2012 suma 200 EUR, dňa 06.08.2012 suma 100 EUR, dňa
23.08.2012 suma 300 EUR, dňa 20.09..2012 suma 150 EUR, dňa 24.09.2012 suma 100 EUR, dňa
26.09.2012 suma 150 EUR, dňa 28.09.2012 suma 100 EUR, dňa 12.10.2012 suma 60 EUR, dňa
22.10.2012 suma 240 EUR, dňa 24.10.2012 suma 150 EUR, dňa 26.10.2012 suma 250 EUR, dňa
02.11.2012 suma 200 EUR, dňa 14.11.2012 suma 300 EUR.
37. Z predloženého výpisu z účtu C. B. č. D. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX za obdobie 23.12.2008
až 31.12.2012 vyplývajú nasledovné úhrady na účet žalovaného: dňa 28.01.2009 suma 59 EUR,
dňa 26.10.2010 sumu 30 EUR, dňa 27.11.2010 sumu 40 EUR, dňa 21.09.2011 sumu 70 EUR,
dňa 27.10.2011 sumu 70 EUR, dňa 27.12.2011 sumu 70 EUR, dňa 24.01.2012 sumu 70 EUR, dňa
17.02.2012 sumu 70 EUR, dňa 20.03.2012 sumu 70 EUR, dňa 24.04.2012 sumu 70 EUR, dňa
22.05.2012 sumu 70 EUR, dňa 21.06.2012 sumu 70 EUR, dňa 29.07.2012 sumu 70 EUR, dňa
23.08.2012 sumu 70 EUR, dňa 24.09.2012 sumu 70 EUR, dňa 23.10.2012 sumu 70 EUR, dňa
15.11.2012 sumu 84,50 EUR.
38. Z uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 34D/2/2018 zo dňa 22.03.2018 vyplýva, že žalobca
nadobudol po poručiteľke C. B. bežný účet mKonto IBAN D. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený
na meno poručiteľky v mBank, S.A., pobočka zahraničnej banky, so zostatkom ku dňu smrti poručiteľky
vo výške 5,82 EUR s prísl.
39. Z potvrdenky o platení (čl. 51) č. zošitu 8/18, bežné číslo 0943, vyplýva, že žalobca zaplatil za
fotokópie zo spisu sp. zn. 14Er/454/2010 dňa 19.04.2018 sumu 6,90 EUR. Z nesporných skutkových
tvrdení žalobcu vyplýva, že dňa 19.04.2018 bol nahliadnuť do exekučných spisov, okrem iného i spisu
sp. zn. 14 Er/454/2010.
40. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa nasledovných ustanovení:
41. Podľa § 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
v znení účinnom ku dňu 30.10.2003 (ďalej len „ZoSÚ“)
tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
42. Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
43. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.
44. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
45. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.
46. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 do 31.12.2007 (ďalej
aj len ako „OZ“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
47. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
48. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
49. Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
50. Podľa § 54 ods. 1 až 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší.
51. Podľa § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a
spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením §
55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
52. Podľa § 879f ods. 4 Občianskeho zákonníka ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú
dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí
troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od
spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa
odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do
troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.
53. Podľa § 23a ods. 1 zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia úverovej
zmluvy typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
54. Podľa § 23a ods. 2 zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia úverovej
zmluvy typová zmluva nesmie obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä
1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo
na prevzatie inej služby,
2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby
spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu;
b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
55. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
56. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

57. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
58. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.
59. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.
60. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
61. Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo
dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo;
ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
62. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.
63. Podľa § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca
bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi
alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením
postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení.
64. Podľa § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky
doklady a poskytnúť všetky potrebné informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky.
65. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
66. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.
67. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
68. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
69. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

70. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch predávajúci nesmie
a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,
b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3,
c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.1)
71. Pre objasnenie súd považuje za vhodné ozrejmiť, že predmetom sporu po dovolacom konaní ostal
nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 271,89 EUR spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne z jednotlivých žalovaným prijatých plnení alobcu odo dňa nasledujúceho po ich
úhrade/prijatí žalovanému až do zaplatenia, ako aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
19 750 EUR (pôvodne požadované bolo primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 EUR,
v poradí prvým rozsudkom právoplatne priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 EUR).
Súd má za úlohu rozhodnúť i o trovách konania.
72. Vzhľadom na závery dovolacieho súdu sa súd prioritne zaoberal argumentmi žalobcu o tom, že
žalovaný nepreukázal postúpenie pohľadávky. S poukazom na vyššie uvedené závery dovolacieho
súdu a § 524, 526 a 528 Občianskeho zákonníka a skutočnosť, že žalobca sa dožadoval preukázania,
že žalovaný bol oprávnený vymáhať dlh z predmetnej úverovej zmluvy, súd vyzval žalovaného i na
predloženie originálov alebo osvedčenej kópie zmluvy o postúpení pohľadávok aj s prílohami, ako
i prípadne ďalších listinných dôkazov preukazujúcich, že žalovanému svedčal hmotnoprávny nárok na
pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 403076 zo dňa 30.10.2003. Keďže žalovaný v tomto
smere súdu nepredložil požadované listiny, súd zastáva názor, že neuniesol dôkazné bremeno, ktoré mu
ako postupníkovi prináležalo a v spore nepreukázal, že by mal hmotnoprávny nárok na plnenia zo strany
žalobcu pre splnenie záväzkov z uvedenej zmluvy o úvere č. 403076 zo dňa 30.10.2003. Totižto, súdu
bola predložená iba kópia zmluvy o postúpení pohľadávky, i to zrejme v neúplnom znení a iba niektoré
prílohy (č. 4, č. 5, č. 6), avšak nie príloha č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, ktorá mala obsahovať
špecifikáciu postúpených pohľadávok. Navyše oznámenie o postúpení pohľadávky taktiež nenapĺňa
požiadavky určitého a zrozumiteľného právneho úkonu smerujúceho voči žalobcovi, keď v podobe, v akej
bolo predložené súdu, neobsahuje žiadne konkrétne údaje a špecifikáciu postúpenej pohľadávky.
73. Žiada sa dodať, že súd považoval tvrdenia žalovaného o uplynutom čase (18 rokov od postúpenia)
a nemožnosť predloženia dôkazov za účelové tvrdenia v snahe vyhnúť sa predloženiu týchto dôkazov.
Ako údajný postupník by žalovaný mal disponovať požadovanými listinnými dôkazmi pre preukázanie
svojho hmotnoprávneho základu pre prijatie plnení zo strany žalobcu, zvlášť, ak od roku júna 2018 sa
vedie tento spor (žaloba podaná ani nie 6 rokov od posledných úhrad žalobcu – posledná úhrada zo dňa
15.11.2012), čo súd považuje vzhľadom na okolnosti prípadu za primeranú dobu, neospravedlňujúcu
žalovaného od nepredloženia relevantných dôkazov na preukázanie jeho hmotnoprávneho základu
nároku na prijaté plnenia od žalobcu.
74. V tomto smere sa žiada podotknúť že žalobcovi je potrebné poskytnúť prináležiacu zvýšenú ochranu
ako spotrebiteľovi, ktorý je v zjavne nevýhodnejšom postavení oproti dodávateľovi, resp. žalovanému,
ktorý je veľkou spoločnosťou venujúcou sa správe pohľadávok, ich odkúpeniu a vymáhaniu, ale
i poskytovaniu spotrebiteľských úverov. Otázka spotrebiteľského vzťahu medzi stranami sporu pritom
nebola sporná a vyplýva i z predkladaných listinných dôkazov, keď žalovaný sa označoval za údajného
nadobúdateľa pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
75. Čo sa týka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, súd má za to, že žalobca dostatočným spôsobom
ozrejmil a preukázal, že plnenia, ktoré žalovaný prijal, predstavovali jeho úhrady, nie úhrady p. C. B.,
pričom žalobca iba využíval účet C. B. na úhrady jednotlivých splátok žalovanému. Svedčia o tom výpisy
z účtov C. B. za obdobie od 23.12.2008 až 31.12.2012, ako i skutočnosť, že žalobca bol disponentom
tohto účtu.
76. Keďže medzi stranami sporu nebola sporná výška žalovaným prijatých úhrad zo strany žalobcu,
súd vo svetle uvedeného právneho záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného pri preukázaní
svojho hmotnoprávneho základu pre prijatie úhrad, zaviazal žalovaného na zaplatenie rozdielu medzi
celkovými prijatými úhradami vo výške 1 123,50 EUR a doposiaľ žalobcovi priznaným nárokom na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 851,61 EUR, a teda na zaplatenie sumy 271,89 EUR
(1 123,50 EUR mínus 851,61 EUR).

77. Čo sa týka nároku na úrok z omeškania, súd žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 212,89 EUR od 19.05.2018 do zaplatenia a zo sumy 59 EUR od 14.01.2019
do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol. Pri posúdení omeškania súd dospel
k záveru o potrebe aplikácie § 563 Občianskeho zákonníka, pretože nebola medzi stranami dojednaná
splatnosť dlhu. Keďže žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
1 064,50 EUR (z predmetnej úverovej zmluvy) výzvou zo dňa 13.05.2018, ktorá bola žalobcovi doručená
dňa 15.05.2018, pričom žalobca požadoval splnenie uvedeného dlhu v lehote do 3 dní od obdržania
výzvy, žalovaný tak bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie v celkovom rozsahu 1 064,50 EUR
do 18.05.2018, a až nasledujúcim dňom – 19.05.2018 sa dostal do omeškania s úhradou tohto dlhu.
Keďže o úroku z omeškania v časti istiny 851,61 EUR už bolo právoplatne rozhodnuté v poradí prvým
rozsudkom tunajšieho súdu, tak súd rozhodol už iba o úroku z omeškania prináležiaceho za doplatok
sumy 212,89 EUR. So zvyškom vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 59 EUR sa žalovaný dostal
do omeškania až dňom 14.01.2019, čo predstavuje deň nasledujúci po tom, čo bol žalovaný v zmysle
§ 563 OZ povinný plniť, keďže o tom, že žalovaný má žalobcovi vydať i plnenie vo výške 59 EUR
sa žalovaný dozvedel až doručením zmeny žaloby dňa 12.01.2019 (viď doručenka pri čl. 33) a teda
nasledujúceho dňa 13.01.2019 mohol svoj dlh v zmysle § 563 OZ dobrovoľne splniť.
78. Napokon súd považuje za potrebné dodať, že samotnú dohodu o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku, ktorú uzavreli strany sporu dňa 29.08.2011 nemožno osve považovať za dôkaz
preukazujúci hmotnoprávny základ nároku žalovaného na prijatie plnení. Zvlášť za situácie, kedy
táto dohoda bola naviazaná na zmluvu o úvere, ktorú mal žalovaný nadobudnúť od pôvodného
veriteľa zmluvou o postúpení pohľadávok, avšak táto skutočnosť (o nadobudnutí pohľadávky zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 14.11.2006) sa v konaní nepreukázala. Platnosť uznania dlhu je navyše
potrebné vyhodnotiť aj v kontexte s princípom ochrany spotrebiteľa, ktorý je v spotrebiteľských právnych
vzťahoch prioritný. Je potrebné vychádzať z toho, že neinformovanosť spotrebiteľa o dôsledkoch
uznania spočívajúcich v predĺžení všeobecnej premlčacej lehoty z troch rokov na desať rokov a posunutí
začiatku jej plynutia od splatnosti pohľadávky do uznania dlhu, nemôže byť na ujmu spotrebiteľa. Pre
platnosť každého právneho úkonu sa vyžaduje (okrem iného) sloboda a vážnosť vôle (§ 37 ods. 1
OZ). Tá je výsledkom určitého psychického rozhodovacieho procesu. Uznanie dlhu je právnym úkonom
a osoba, ktorá sa slobodne a vážne rozhodne pre tento právny úkon, má byť uzrozumená s podstatou
daného právneho inštitútu a jeho dôsledkami. Aj keď vo všeobecnosti platí zásada „ignorantia iuris non
excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), tento princíp je nepoužiteľný v spotrebiteľských právnych
vzťah v neprospech spotrebiteľa, keďže ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Mcdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013). Z dohody nevyplýva,
aby žalobca ako dlžník mal vedomosť o postúpení pohľadávky a tiež o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že konanie žalovaného má prvky nekalej obchodnej praktiky a je
v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie
najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné známky diskriminácie
alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobkov a poskytovaní služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí a praxe, využíva najmä
omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Takýto postup
žalobcu podľa súdu napĺňa aj znaky nekalej obchodnej praktiky, ktoré sú zakázané, ako to vyplýva z § 7
ods. 1 spomínaného zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný dal podpísať žalobcovi
dohodu o splátkach, ktorá by za iných okolností bola rozhodujúca a do ktorej bolo zakomponované aj
uznanie dlhu čo do základu aj čo do výšky bez upozornenia na dôsledky tohto uznania a vnútil tak
žalobcovi podpísanie aj uznanie dlhu. Podpisom týchto formulárových dohôd si žalobca zhoršil svoje
zmluvné postavenie, keď vôľou žalobcu bolo zjavne dojednať si splátkový kalendár k domnelému dlhu,
avšak vzhľadom na zakomponovanie i uznesenia dlhu i napríklad rozhodcovskej doložky a umiestnením
priestoru pre podpis až na konci dokumentu, musel podpísať celý formulár (bez možnosti v týchto
častiach ovplyvniť obsah dojednaní). Vo svetle uvedených právnych záverov, predovšetkým ale teda
skutočnosti, že nebolo preukázané postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalovaného, súd
dospel k záveru, že dohoda zo dňa 28.08.2011 je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ).
79. Žalovaným vznesenú námietku premlčania súd posúdil ako nedôvodnú. Vykonaným dokazovaním
mal súd za preukázané, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť v apríli roku 2018, kedy bol
žalobca nazrieť do exekučného spisu, pričom z pripojenej zápisnice v konaní vedenom pod sp. zn.
15Csp/125/2018 nepochybne vyplýva, že žalovaný sa zdržiaval v zahraničí, kde bol aj poistený v čase do
15.11.2017. Z týchto okolnosti teda nepochybne vyplýva, že žalobca si svoj nárok uplatnil v rámci plynutia

dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. V súvislosti s objektívnou premlčacou dobou súd poukazuje na
to, že je namieste použitie 10-ročnej premlčacej doby, keďže s ohľadom na konanie žalovaného je možné
vyhodnotiť, že šlo o úmyselné konanie žalovaného s cieľom obohatiť sa na úkor žalobcu (nepreukázal
nadobudnutie pohľadávky od Tatra banka, a.s., uzavrel dohodu o uznaní dlhu a zároveň následne
si v rámci splátkového kalendára uplatňoval i nároky, ktoré absolútne nekorešpondovali nárokmi zo
zmluvy /viď napr. úrok z omeškania 20,1 % ročne/) a žalovaný konal minimálne vo forme nepriameho
úmyslu.
80. Pri rozhodnutí o výške primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal zo záveru, že sú
naplnené zákonné predpoklady pre jeho priznanie v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, a teda:
- existencia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi slúžiacimi na ochranu spotrebiteľa (napr. v danom prípade minimálne teda
porušenie ustanovení § 4 ods. 2 písm. a/ a c/ zákona č. 250/2007 Z.z., keďže žalovaný ukladať žalobcovi
povinnosti bez právneho dôvodu a využil i nekalé obchodné praktiky),
- úspešné uplatnenie porušenia tohto práva alebo povinnosti spotrebiteľom na súde (a to vyhovenie
žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia) a
- pasívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý za porušenie predmetného práva alebo povinnosti
zodpovedá (žalovaný zodpovedá sa spôsobený vznik bezdôvodného obohatenia na jeho strane, ku
ktorému došlo v dôsledku jeho činnosti).
Účelom primeraného finančného zadosťučinenia je postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý
nerešpektuje právne normy prijaté na ochranu spotrebiteľov.
81. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 sa s týmto
názorom stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby
spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“
82. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ako aj na právne závery, ku ktorým súd
použitím uvedených právnych noriem dospel, súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primerané
finančné zadosťučinenie voči žalovanému, avšak nestotožnil sa so žalobcom uplatnenou výškou
primeraného finančného zadosťučinenia, ale určil ju v sume 80 EUR. V prevyšujúcej časti súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Súd sa domnieva, že priznaná suma reflektuje závažnosť konkrétnych
porušení práv žalobcu ako spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom prípade a intenzitu
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, prípadne potenciálnych dôsledkov, ktoré spotrebiteľovi
hrozili, ako aj subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Pri určovaní výšky primeraného
finančného zadosťučinenia súd zohľadnil všetky osobitosti tohto prípadu a priznané primerané finančné
zadosťučinenie považuje za primerané, spĺňajúce jednak funkciu satisfakcie pre žalobcu a minoritne
aj funkciu sankcie pre žalovaného zohľadňujúc podľa názoru súdu ako najvýznamnejšiu skutočnosť,
že na strane žalobcu došlo k majetkovému zásahu do jeho práv - bezdôvodným obohatením na
strane žalovaného, čo vyvolalo u žalobcu ako spotrebiteľa stav právnej neistoty, ktorý žalobca musel
riešiť podanou žalobou. Bolo preukázané, že celkový zásah do majetkovej sféry žalobcu predstavoval
bezdôvodné obohatenie v rozsahu 1 123,50 EUR a tento majetkový zásah začal narastať od januára
2009 do novembra 2012. Je ale potrebné zdôrazniť, že nešlo v tomto prípade o nútené plnenia (v
rámci exekúcie), ale plnenia, ktoré žalobca poukazoval na účet žalovaného dobrovoľne v domnienke
plnenia si dlhu zo zmluvy o úvere. Žalobcovi už bol priznaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie
v sume 250 EUR. Spolu s aktuálnou sumou primeraného finančného zadosťučinenia 80 EUR tak
celková priznaná suma primeraného finančného zadosťučinenia predstavuje čiastku 330 EUR. Podľa
názoru súdu celková výška primeraného finančného zadosťučinenia (330 EUR) reflektuje na všetky
okolnosti tohto prípadu a predovšetkým rozsah, trvanie i spôsob získania bezdôvodného obohatenia

vo výške 1 123,50 EUR. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje takmer 30 % zo sumy
bezdôvodného obohatenia, ktoré bol, resp. je žalovaný povinný vydať žalobcovi. Je potrebné dodať, že
súd zohľadňoval aj tú skutočnosť, že žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, a teda budú mu uhradené náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením jeho spotrebiteľských
práv a súd z vykonaného dokazovania a tvrdení žalobcu nezistil, že by zo strany žalovaného dochádzalo
k obťažujúcemu konania - vyvolávaniu, vyhrážaniu, manipuláciám, ktorými by presviedčal žalobcu
k poskytovaniu plnení.
83. Záverom súd zdôrazňuje aj fakt, že účelom primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení
práv spotrebiteľa síce nemá byť len odradenie dodávateľa od takýchto praktík do budúcna, je ním aj
určitá satisfakcia pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol potenciálny benefit aj pre ostatných spotrebiteľov,
avšak stále so zreteľom na to, že primerané finančné zadosťučinenie nemá byť nástrojom obohacovania
sa pre spotrebiteľa.
84. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
85. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
86. Podľa § 453 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane
použijú na dovolacie konanie.
87. Podľa § 453 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania
88. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 453 ods. 3 CSP a
§ 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov celého konania
v plnom rozsahu. Žalobca bol v celom rozsahu úspešný v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 1 123,50 EUR. Neúspešný bol iba v nepatrnej časti týkajúcej sa príslušenstva prináležiaceho
k tomuto nároku (časti úroku z omeškania). Čo sa týka úspechu v časti konania o primerané finančné
zadosťučinenie, tu súd poukazuje na skutočnosť, že žalobcov plný úspech v spore o tejto časti, kde
výška plnenia závisela od úvahy súdu, súd odvodzoval od úspechu v základe nároku. K tomu podporne
súd poukazuje na literatúru, napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926-927,
cit. „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu alebo znaleckej činnosti“. Súd je toho názoru, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia
závisí len od úvahy súdu, pričom súčasne žalobca neuplatňuje výšku plnenia v zjavne nedôvodnej
výške, predstavujúcej šikanózny výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a
nie záujmom na spravodlivom usporiadaní veci, nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať,
aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu, pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú
náhradu trov konania, ak bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný
len v časti. I keď Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie totožné s niekdajším § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre priznanie plnej náhrady
trov konania aj v prípade čiastočného úspechu, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu,
vyššie uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej
úpravy nie je dôvod na ustúpenie od takého záveru. Súd ďalej už len poznamenáva, že tak, ako
tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení
s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v takom prípade vypočíta
a určí len z výšky súdom priznaného plnenia. Na margo žalobcom požadovanej výšky primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 20 000 EUR súd konštatuje, že z vyjadrení žalobcu usudzuje, že takto
ohodnocoval zásah zo svojho pohľadu, pričom vzhľadom na jeho argumentáciu nemožno konštatovať,
že by šlo z jeho strany o cielené svojvoľné navyšovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia,

iba o ohodnotenie sumy primeraného finančného zadosťučinenia ovplyvnené subjektívnymi pocitmi
a vlastným ocenením zásahov (vychádzajúce možno z vlastných vnútorných hodnôt žalobcu). Vzhľadom
na uvedené skutočnosti súd priznal žalobcovi nárok voči žalovanému na náhradu trov celého konania,
a teda i vrátane trov pôvodného konania vedeného pod sp. zn. 15Csp/127/2018 a trov dovolacieho
konania, pričom ale pri výpočte trov konania sa bude vychádzať iba z prísudku. O výške trov konania
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
20 17Csp/43/2024
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov,
písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.