Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/44/2024 z 22. 1. 2025
Citácia: rozsudok Okresného súdu Prešov z 22. januára 2025, sp. zn. 11C/44/2024, ECLI:SK:OSPO:2025:8124206174.2
Okresný súd Prešov | 11C/44/2024 | ECLI:SK:OSPO:2025:8124206174.2 | 2025-01-22 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii, OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f687a667-ce65-4b9f-9e5c-e2eb37564b32
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8124206174.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Okresný súd Prešov
11C/44/2024
8124206174
22. 01. 2025
JUDr. Iveta Wildeová
ECLI:SK:OSPO:2025:8124206174.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: JUDr. Tomáš Tauber, advokát,
so sídlom Stará cesta 3139/6, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 51151227, p r o t i žalovanému: A. B.,
nar. XX.X.XXXX, bytom B. C. XX, XXX XX D., o zaplatenie 700 Eur a prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 500,06 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
500,06 Eur od 20.12.2024 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.
III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 42,8%.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou z 11.7.2024 sa domáhal zaplatenia 700 Eur s úrokmi z omeškania 5% ročne
z uvedenej sumy od 10.7.2021 do zaplatenia. Nárok odôvodnil odmenou za poskytnutie právnej služby
žalovanému v trestnej veci 1T/92/2020 vedenej na tunajšom súde. Doložil plnú moc na zastupovanie
žalovaného z 13.10.2020 a faktúru č. 20210041 na úhradu zálohy na poskytovanie právnych služieb
vo výške 800 Eur z 2.7.2021 so splatnosťou 9.7.2021, ktorú žalovaný prevzal 2.7.2021. Z faktúry však
uhradil len 100 Eur 16.11.2021. V žalobe žalobca špecifikoval aj jednotlivé úkony právnej služby, ktoré
vykonal.
2. Žalovanému sa nepodarilo doručiť žalobu do vlastných rúk. Na adrese D., B. C. XX, ktorú uviedol
v trestnom konaní, sa podľa šetrenia OO PZ Prešov sever nezdržiava. Miesto jeho pobytu nevedel uviesť
ani jeho otec, ktorý so žalovaným nie je v kontakte. V registri obyvateľov má uvedenú ako adresu pobytu
len Mesto Prešov. Negatívne dopadla aj jeho lustrácia v Sociálnej poisťovni a ZVJS. Podľa správy Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove žalovaný nie je poberateľom žiadnych sociálnych dávok.
Súd preto postupoval podľa § 116 ods. 2 CSP a zverejnil oznámenie o podanej žalobe na úradnej
tabuli a webovej stránke súdu dňa 14.12.2024. Uplynutím 15 dní tak nastala fikcia o doručení žaloby
žalovanému.
3. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalobcu, jeho výsluchom, faktúrou č. 20210041,
výpisom z účtu žalobcu, spisom tohto súdu 1T/92/2020, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento
skutkový stav:
4. Žalobca ako advokát zastupoval žalovaného v jeho trestnej veci na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 1T/92/2020 a to na základe písomnej plnej moci z 13.10.2020 podpísanej oboma stranami sporu.
V nej sa konštatuje aj to, že žalovaný si je vedomý nároku advokáta na odmenu za toto zastupovanie,
ako aj náhrady za výdavky a stratu času podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

5. Z trestného spisu 1T/92/2020 vyplýva, že na žalovaného bola podaná obžaloba 30.8.2020 v čase,
keď bol vo väzbe a zastupoval ho iný advokát – JUDr. Štefan Ščerbák. Obžaloba mu bola doručená
7.10.2020. Vo veci sudca vydal trestný rozkaz, ktorý bol doručený žalovanému a JUDr. Ščerbákovi
9.10.2020 spolu s uznesením o ponechaní žalovaného vo väzbe. Žalovaný voči tomuto uzneseniu
zahlásil sťažnosť. 13.10.2020 prevzal obhajobu žalovaného žalobca. Ten spracoval odôvodnenie
sťažnosti žalovaného voči uzneseniu o ponechaní vo väzbe a to dňa 19.10.2020, hoci Krajský súd
v Prešove rozhodol o zamietnutí tejto sťažnosti ešte 14.10.2020.
6. Dňa 19.10.2020 žalobca spracoval odpor žalovaného voči trestnému rozkazu. Vykonal aj tieto
úkony právnej služby: 16.11.2020 vypracoval žiadosť žalovaného o prepustenie s väzby; 24.11.2020
sa zúčastnil na pojednávaní; 25.11.2020 sa zúčastnil na výsluchu za účelom rozhodnutia o žiadosti na
prepustenie z väzby; 15.2.2021 podal návrh na zrušenie kontroly technickými prostriedkami a dohľadu
probačného a mediačného úradníka; 19.6.2021 podal návrh na zrušenie zákazu vycestovania a 2.7.2021
sa zúčastnil na výsluchu ohľadom posúdenia návrhu na zrušenie zákazu vycestovania.
7. Všetky vyššie uvedené úkony žalobca uviedol aj v tejto žalobe vrátane prevzatia obhajoby a prvej
porady s klientom 13.10.2020, ďalšej porady kratšej ako jednu hodinu v ÚVV Prešov dňa 15.10.2020,
podobne aj porady z 22.10.2020, 11.11.2020, 23.11.2020 a uviedol aj ďalší úkon nazretia do súdneho
spisu dňa 22.10.2020. Pokiaľ ide o tieto ďalšie úkony zo spisu vyplýva len nahliadnutie žalobcu do
spisu 22.10.2020, za čo mu však odmena v zmysle vyhlášky neprináleží. Porady s klientom preukázal
potvrdením z ÚVV.
8. Žalobca v žalobe neuviedol výšku požadovanej odmeny za jednotlivé úkony, ale žalobu podal na
základe nezaplatenej zálohy za právne služby, ktorú žalobca vyfakturoval žalovanému faktúrou č.
20210041 z 2.7.2021 vo výške 800 Eur so splatnosťou 9.7.2021. Keďže v žalobe uviedol, že žalovaný
mu z tejto faktúry uhradil len 100 Eur dňa 16.11.2021, čo aj preukázal výpisom zo svojho účtu, žaloval
len o zvyšok tejto faktúry. Z dôvodu jej neuhradenia a z dôvodu neposkytovania súčinnosti zo strany
žalovaného žalobca vypovedal žalovanému plnú moc listom z 20.6.2022.
9. Na výzvu súdu o preukázanie splnenia informačnej povinnosti žalobcu v zmysle § 18 ods. 4 zákona
č. 586/2003 Z.z. a predloženie konečného vyúčtovania právnych služieb žalovanému žalobca poukázal
na už predloženú plnú moc a uviedol, že vyúčtovanie nespracoval, nárok uplatnil na základe faktúry
uvedenej v žalobe, na ktorú má v zmysle zákona nárok. Zopakoval preto úkony právnej služby (zhodne
so žalobou), pri ktorých však doplnil nárok na odmenu v úhrnnej výške 1.138,71 Eur a režijný paušál
124,87 Eur. Vyčíslil aj náhradu za stratu času za cestu zo E. C. F. do Prešova späť vo výške 473,84 Eur
a za použitie osobného motorového vozidla pri týchto cestách (124 km tam aj späť) vo výške 215,51
Eur, teda celkovo by mal nárok na 1.952,93 Eur.
10. Žalobca aj na pojednávaní najprv spontánne uviedol, že povinnosť v zmysle § 18 ods. 4 zákona
o advokácii si splnil, čoho dôkazom je predložená plná moc. Až následne na otázku súdu, či žalovaného
upozornil na konkrétnu výšku odmeny odpovedal kladne tvrdiac, že žalovanému predložil tabuľky,
z ktorých vyplývala výška jeho odmeny za jednotlivé úkony, pričom mu uviedol aj to, že jeho odmena
činí 1/12 výpočtového základu. Dodal, že súd by mal vychádzať pri rozhodovaní z tohto jeho skutkového
tvrdenia, ktoré žalovaný nespochybnil.
11. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientov v
konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní,
poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov,
správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva
sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“).
12. Podľa § 18 ods. 2 citovaného zákona advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s
odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a
dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych
služieb.

13. Podľa § 18 ods. 4 citovaného zákona advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby
informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte
pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej
služby vykonať bezodkladne.
14. Podľa § 18 ods. 5 citovaného zákona odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých
nepostupoval s odbornou starostlivosťou.
15. Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona advokát poskytuje právne služby za odmenu a má právo
požadovať za ne primeraný preddavok.
16. Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona advokát popri nároku na odmenu má nárok aj na náhradu
hotových výdavkov a na náhradu za stratu času. Za hotové výdavky sa považujú výdavky účelne a
preukázateľne vynaložené v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä súdne a iné poplatky,
cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady, odpisy alebo výpisy z
verejných registrov.
17. Podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi
advokátom a klientom; ak nedôjde k dohode, patrí advokátovi tarifná odmena.
18. Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi
advokátom a jeho klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny
advokáta sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14).
19. Podľa § 2 ods. 2 citovanej vyhlášky zmluvná odmena sa určuje
a)
súčinom počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci a hodinovej sadzby (hodinová odmena),
b)
paušálnou sumou (paušálna odmena),
c)
podielom na hodnote veci (podielová odmena),
d)
tarifnou odmenou dohodnutou inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny.
20. Podľa § 15 citovanej vyhlášky advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a)
na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b)
na náhradu za stratu času (§ 17).
21. Podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie
je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu
času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.
23. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.
24. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka obchodníkom je osoba, ktorá v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike koná v rámci svojej

podnikateľskej činnosti alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby, ktorá koná v jej mene alebo
na jej účet.
25. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike nekoná v rámci
svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania.
26. Podľa § 13 Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory po skončení zastúpenia je
advokát povinný bez zbytočného odkladu vec s klientom písomne finančne vysporiadať a vrátiť mu
všetky doklady, ktoré mu zveril alebo ktoré v mene klienta počas zastupovania prevzal.
27. Predmetom sporu je nárok žalobcu na odmenu a náhradu hotových výdavkov za právnu službu, ktorú
ako advokát poskytol žalovanému v súdnom konaní 1T/92/2020. Ide o nárok vyplývajúci zo založeného
záväzkového vzťahu medzi advokátom a klientom, na ktorý sa použijú ustanovenia príkaznej zmluvy
podľa § 724 a násl. Občianskeho zákonníka, pričom klient ako príkazca je povinný poskytnúť advokátovi
ako príkazníkovi odmenu s ohľadom na povolanie príkazníka (§ 730 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na
tento zmluvný vzťah sa nevyžaduje písomná dohoda, písomne udelené plnomocenstvo však deklaruje,
že medzi splnomocniteľom a splnomocnencom existuje právny vzťah založený dohodou o poskytovaní
právnej pomoci. Súčasťou založenej zmluvy medzi advokátom a klientom nemusí byť dohoda o odmene,
pretože absencia tzv. zmluvnej odmeny znamená, že advokát má nárok na tzv. tarifnú odmenu upravenú
v § 9 až 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
28. Žalobca ako advokát má za vykonané právne služby právo na odmenu, ktoré však nie je absolútne.
Musí totiž preukázať vykonanie úkonov právnej služby ako aj to, že pri každom úkone postupoval
s odbornou starostlivosťou (§ 18 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z.z.) a napokon v prípade, ak klient je
spotrebiteľ (čo je aj v tomto prípade) má tzv. informačnú povinnosť upravenú v § 18 ods. 4 zákona
o advokácii, ktorý bol zavedený do zákona s účinnosťou od 1.9.2009. Podľa dôvodovej správy k tomu
ustanoveniu obdobne ako u notára musí advokát vopred informovať spotrebiteľa právnej služby o cene
úkonu právnej služby. Ak si túto povinnosť nesplní a poskytne úkon právnej služby, zanikne mu zo zákona
právo na odmenu za tento úkon právnej služby. Cieľom je posilniť dôveru v advokátky stav, pretože
odmena za poskytovanie právnej služby sa stane viac predvídateľnou. Prax totiž potvrdzuje, že najmä
pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam o celkovej konečnej odmene
advokáta. Navrhované ustanovenie zapadá do celkového kontextu právnej úpravy určenej na ochranu
spotrebiteľa. Možno teda uzavrieť, že úmyslom zákonodarcu bolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako
spotrebiteľa, aby sa odmena za poskytovanie právnej služby stala viac predvídateľnou, aby klient ako
spotrebiteľ mal možnosť slobodne a hlavne dostatočne informovane sa rozhodnúť, či služby advokáta
využije alebo nie (rozsudok Najvyššieho súdu SR 5MCdo/10/2013 z 25.3.2014).
29. Rozhodne za kvalifikované splnenie povinnosti advokáta podľa § 18 ods. 4 zákona o advokácii
nemožno považovať všeobecné a nekonkrétne oboznámenie klienta (spotrebiteľa) o tom, že za
poskytovanú právnu pomoc patrí advokátovi odmena a hotové výdavky podľa vyhlášky č. 655/2004
Z.z., čo je uvedené v plnej moci. Súd sa plne stotožňuje s názorom Krajského súdu v Bratislave
v rozsudku 3Co/1/2021, ktorý uviedol, že ustanovenie § 18 ods. 4 citovaného zákona predpokladá
poučenie o konkrétnej výške odmeny vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnej služby, a to ešte pred ich
vykonaním, keďže len také poučenie môže prispieť k splneniu účelu t.j. posúdeniu záujmu spotrebiteľa
na poskytovaní právnej pomoci vo vzťahu k výške predpokladanej odmeny a jeho schopnosti ju uhradiť.
K totožnému záveru dospel aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku 16Co/59/2022 zo 14.9.2023,
keďže súd konštatoval, že nepostačuje ak advokát informuje klienta o odmene odkazom na vyhlášku č.
655/2004 Z.z., pretože poučenie musí vecné a konkrétne.
30. Žalobca v žalobe, ale aj v neskorších vyjadreniach stále uvádzal, že nárok uplatňuje na základe
faktúry o preddavku za právnu službu. Je pravdou, že žalobca má nárok na preddavok počas
poskytovania právnej služby od klienta, ale ak dôjde k ukončeniu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci
môže žiadať o odmenu a hotové výdavky len za konkrétne úkony právnej pomoci, ktoré uskutočnil
a z toho dôvodu bolo jeho povinnosťou po ukončení právneho vzťahu so žalovaným vykonať konečné
vyúčtovanie právnej služby. Faktúra o zálohe v takom prípade stráca relevanciu a teda žalobca môže
žalovať o zaplatenie odmeny a hotových výdavkov len za konkrétne úkony právnej pomoci. Ak by súd mal
záujem postupovať striktne podľa obsahu žaloby, ktorou bolo uplatnenie nároku na základe spomínanej

zálohovej faktúry, čo napokon žalobca uviedol aj na pojednávaní, potom by podľa niektorých právnych
názorov mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Takýto postup vyplýva z právneho názoru rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR 4Cdo/85/2021 zo dňa 12.2.2024, podľa ktorého súd nemôže vyhovieť žalobe na
základe iného skutkového stavu než je v nej uvedený. Súd teda napriek tomuto právneho záveru posúdil
nárok žalobcu nie podľa faktúry o preddavku, na základe ktorej žalobca nárok uplatnil, ktorá pritom
žiadne úkony právnej pomoci nekonkretizovala, ale podľa úkonov, ktoré žalobca uviedol v odôvodnení
žaloby s tým, že ich uskutočnil, hoci nárok neuplatnil vo vzťahu k ním, ale na základe spomínanej faktúry
o zálohe.
31. Základom sporu bolo posúdenie nároku žalobcu na odmenu s poukazom na § 18 ods. 4 zákona
o advokácii. K tomu súd uvádza, že je povinný ex offo skúmať, čo nedošlo k zániku nároku advokáta
na odmenu, keďže k tomu dochádza zo zákona, pokiaľ advokát nepreukáže splnenie svojej informačnej
povinnosti v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Dôkazné bremeno teda spočíva na žalobcovi,
aby preukázal splnenie tejto povinnosti voči žalovanému. K tomu súd vyzval žalobcu prípisom ešte pred
pojednávaním, na ktorý reagoval tým spôsobom, že dôkazom splnenia tejto povinnosti je plná moc
podpísaná žalovaným. Neuviedol teda nič v tom smere, že ústne žalovanému oznámil konkrétnu výšku
odmeny za 1 úkon právnej pomoci, spontánne o tom vypovedal aj na pojednávaní a až následne na
výslovnú otázku súdu, či žalovanému uviedol aj konkrétnu výšku odmeny za 1 úkon odpovedal kladne,
hoci na konkrétnu sumu si už nepamätal. Žalobca však nikdy nenavrhol výsluch žalovaného, hoci aj
výsluch strany sporu súd môže vykonať len na návrh niektorej strany. To, že žalobca až na pojednávaní
a podľa názoru súdu účelovo vzhľadom na jeho predchádzajúce vyjadrenia tvrdil, že klienta o výške
odmeny informoval a žalovaný, ktorý na pojednávaní nebol prítomný (jeho pobyt je neznámy) a nemal
možnosť sa k tomuto dodatočnému tvrdeniu žalobcu vyjadriť rozhodne neznamená, že žalobca si splnil
svoju dôkaznú povinnosť a že preukázal splnenie spomínanej informačnej povinnosti. K záveru o fikcii
o nespornosti skutkového tvrdenia v zmysle § 151 ods. 1 CSP by mohlo dôjsť nanajvýš vtedy, ak by
platila fikcia o doručení žaloby alebo iného písomného vyjadrenia žalovanému o ďalšom skutkovom
tvrdení a nedošlo by k účinnému spochybneniu dané skutkového tvrdenia. V tomto prípade však sporné
skutkové tvrdenie žalobcu odznelo až na pojednávaní, na ktorom žalovaný nebol prítomný a je logické,
že v akomkoľvek spore, ak jedna strana na pojednávaní uvedie nové skutkové tvrdenie v neprítomnosti
druhej strany nemožno to považovať za nesporné skutkové tvrdenie, ale nasleduje dôkazná povinnosť
tejto strany preukázať toto svoje nové skutkové tvrdenie. O to viac to platí v spotrebiteľských sporoch
akým je aj tento. Žalovaný je v postavení slabšej zmluvnej strany a je povinnosťou žalobcu ako
dodávateľa splnenie svojej zákonnej povinnosti relevantne preukázať, čo však žalobca nedokázal.
32. Žalobca poučil žalovaného o jeho povinnosti na zaplatenie odmeny a hotových výdavkoch nie
konkrétnou sumou za jeden úkon právnej služby, ale len všeobecne odkazom na vyhlášku č. 655/2004
Z.z., čo súd nepovažuje za splnenie informačnej povinnosti vyplývajúcej z § 18 ods. 4 citovaného zákona,
dôsledkom čoho je, že žalobca nemá nárok na odmenu. Zároveň súd uvádza, že ani jeden z úkonov
právnej služby, ktoré uviedol v žalobe nemožno považovať za bezodkladný, teda taký, pred vykonaním
ktorého nemal žalobca možnosť klienta o danom úkone a jeho odmene za neho informovať.
33. Žalobcovi preto vznikol nárok len na náhradu hotových výdavkov a za stratu času podľa § 15 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z.
34. Podľa § 15 citovanej vyhlášky advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a)
na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b)
na náhradu za stratu času (§ 17).
35. Podľa § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa
vzťahujú osobitné predpisy,5) ak táto vyhláška neustanovuje inak.
36. Podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie
je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu
času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

37. Pri posudzovaní dôvodnosti hotových výdavkov a náhrady za stratu času však tieto musia súvisieť
s úkonmi právnej služby, za ktoré si môže advokát účtovať odmenu podľa danej vyhlášky a teda
v tomto prípade za úkony uvedené v § 14 citovanej vyhlášky. Za takýto úkon však nemožno považovať
„nazretie do súdneho spisu“, ide o úkon z 22.10.2020, keďže takýto úkon medzi odmeňované úkony
právnej služby uvedený vo vyhláške nie je. Taktiež je potrebné hodnotiť, či žalobca postupoval pri
jednotlivých úkonoch s odbornou starostlivosťou, teda či príslušný úkon bol dôvodný a účelný. Tejto
požiadavke však nemôže vyhovieť ďalšia porada s klientom z 15.10.2020, keď dva dni predtým bola
realizovaná predchádzajúca porada a medzi nimi nebol vykonaný iný úkon. Porada z 22.10.2020
súvisela s prevzatím obhajoby. Preto súd považoval za dôvodné hotové výdavky a náhradu za stratu
času len pri úkonoch z 13.10.2020 (prevzatie obhajoby), poradu s klientom 22.10.2020, 11.11.2020,
23.11.2020, účasť na hlavnom pojednávaní 24.11.2020 a účasť na výsluchoch 25.11.2020 a 2.7.2021.
38. Podľa § 1 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. výpočtovým základom na účely výpočtu tarifnej odmeny
advokáta za zastupovanie klienta v trestnom konaní a konaní o priestupkoch je priemerná mesačná
mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o tri roky
predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa odseku 3.
39. 1/60 výpočtového základu za úkony z roku 2020 je 14,73 Eur a za úkony z roku 2021 je 15,35 Eur.
Žalobca vyúčtoval za úkony za rok 2020 za každý z nich 2 hodiny za stratu času (ide o cestu zo E. C.
F., kde má žalobca sídlo, do Prešova a späť), čo súd akceptoval, ale len pri úkonoch uvedených vyššie,
čo činí 353,52 Eur (6 x 4 x 14,73) a za úkon z 2.7.2021 ide o sumu 61,4 Eur (4 x 15,35), úhrnne teda
nárok za stratu času predstavuje 414,92 Eur.
40. Žalobca má nárok aj na náhradu cestovných výdavkov v dôsledku použitia jeho osobného
motorového vozidla zn. F. D. E. E. C. F. do Prešova a späť, opäť však len v súvislosti s vyššie uvedenými
úkonmi, za ktoré právny predpis mu umožňuje priznať odmenu. Žalobca žiada náhradu za spotrebovanú
naftu podľa jej ceny. Súd priznal nasledujúce sumy: za úkon z 13.10.2020 sumu 30,52 Eur (pri cene 1,003
Eur/liter), za úkon z 11.11.2020 sumu 30,43 Eur (pri cene 0,988 Eur/liter), za úkony z 23.,24. a 25.11.2020
išlo o sumu za každý úkon 30,67 Eur (pri cene 1,026 Eur/liter) a za úkon z 2.7.2021 o sumu 32,18 Eur
(pri cene 1,255 Eur/liter), čo úhrnne predstavuje 185,14 Eur. Žalobcovi tak vznikol nárok vo výške 600,06
Eur (414,92 + 185,14) a keďže žalovaný doposiaľ zaplatil žalobcovi len 100 Eur súd vyhovel žalobe len
za zaplatenie sumy 500,06 Eur a vo zvyšku ju ako nedôvodnú z vyššie uvedených dôvodov zamietol.
41. Súd zároveň poukazuje na nesprávny postup žalobcu, ak po ukončení právneho zastúpenia
nevypracoval konečné vyúčtovanie právnej služby. Je to jeho povinnosťou vyplývajúcej z § 13
Advokátskeho poriadku. Žalobca taktiež nesprávne v žalobe a aj v ďalšom vyjadrení sa sústreďoval
pri vysvetľovaní nároku na faktúru o preddavku, tá však neobsahuje žiadne konkrétne vyúčtovanie
a ak došlo k ukončeniu právneho vzťahu nie je možné nároku vyhovieť len s odkazom na vyúčtovaný
preddavok. Keďže však žalobca zároveň v žalobe konkretizoval jednotlivé úkony právnej služby, ktoré
vykonal a v doplňujúcom vyjadrení aj hotové výdavky a náhradu za stratu času, súd posudzoval jeho
nárok podľa nich (teda nie podľa faktúry podľa o preddavku) a dospel k záverom uvedeným vyššie.
42. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania odo dňa po splatnosti faktúry o preddavku, ktorú však súd
nepovažoval za relevantnú pre priznanie nároku. S poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka sa
žalovaný dostal do omeškania so zaplatením prisúdenej sumy až odo dňa po doručení tejto žaloby.
Fikcia o doručení žaloby v zmysle § 116 ods. 2 CSP nastala až 19.12.2024, súd preto priznal úroky až
od 20.12.2024 a preto žalobu zamietol aj v tej časti, ktorou sa žalobca dožadoval skoršieho priznania
úrokov z omeškania.
43. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. V spore bol
úspešnejší žalobca, ale len v podiele 71,4%, žalovaný mal úspech v podiele 28,6%. Preto podľa pomeru
zásady úspechu strán v spore súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42,8%
(71,4 – 28,6). Nezistil totiž žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne.
44. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť
podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.