Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 40Cb/89/2023 z 27. 1. 2025 Citácia: rozsudok Okresného súdu Prešov z 27. januára 2025, sp. zn. 40Cb/89/2023, ECLI:SK:OSPO:2025:8722203522.6 Okresný súd Prešov | 40Cb/89/2023 | ECLI:SK:OSPO:2025:8722203522.6 | 2025-01-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: ObZ, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cacc0b41-bb6c-4bdf-8d84-3c99cbe047f5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPO:2025:8722203522.6 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Prešov 40Cb/89/2023 8722203522 27. 01. 2025 JUDr. Žaneta Motyková ECLI:SK:OSPO:2025:8722203522.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Žanetou Motykovou v právnej veci žalobcu: RITRO Invest spol. s r.o., so sídlom L. Svobodu 2493/52, 058 01 Poprad, IČO: 44 540 973, právne zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský, advokát, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 36 553 961, proti žalovanému: RAUL International, s.r.o., so sídlom Okružná 768/63, 058 01 Poprad, IČO: 36 782 360, právne zastúpeného: Mgr. Lucia Lorenčíková, advokátka, so sídlom Murgašova 86/1, 058 01 Poprad, IČO: 50 053 167 o zaplatenie 235.384,94 EUR s príslušenstvom, takto rozhodol: I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 235.384,94 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 235.384,94 Eur od 01.01.2020 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobca podal dňa 19.12.2022 Okresnému súdu Poprad návrh na vydanie platobného rozkazu, v ktorom žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 235 384,94 Eur s úrokom z omeškania ako aj nahradiť trovy konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 28.03.2016 uzatvorená Zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku v celkovej výške 220 000,- Eur za účelom financovania dostavby plničky minerálnej vody. Následne zmluvné strany dňa 30.12.2017 uzatvorili Dodatok číslo 1 k Zmluve o pôžičke, v rámci ktorého bola navýšená suma istiny o nesplatené úroky za obdobie rokov 2016 a 2017 v celkovej výške 9 643,74 Eur. K 01.01.2018 tak bola nová výška istiny peňažnej pôžičky poskytnutej na základe Zmluvy o pôžičke a jej dodatku rovnajúca sa sume 229 643,84 Eur. Dňa 31.12.2018 zmluvné strany uzatvorili Dodatok číslo 2 k Zmluve o pôžičke, v rámci ktorého bola navýšená suma istiny o 5 741,10 Eur ako úrok za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018. K 01.01.2019 tak bola nová výška istiny peňažnej pôžičky poskytnutej na základe Zmluvy o pôžičke a jej dodatkov rovnajúca sa sume 235 384,94 Eur, pričom žalovaný svoj dlh do dnešného dňa neuhradil. 2. Dňa 06.10.2023 Okresný súd Poprad postúpil spor vecne, kauzálne a miestne príslušnému Okresnému súdu Prešov. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 05.02.2024 uviedol, že vzťah medzi sporovými stranami považuje za občianskoprávny, pretože žalobca pri uzatváraní Zmluvy o pôžičke nevystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pretože v čase uzatvorenia Zmluvy o pôžičke nevykonával podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania úverov alebo pôžičiek. Rovnako namietal, že ani na strane žalovaného nie je daná existencia súvisu s podnikateľskou činnosťou. Vo veci samej uviedol, že žalobca mal mať splatnú pohľadávku v enormnej výške už od 01.01.2020 a napriek tomu podal žalobu na súd až v decembri 2022. Vo svojom vyjadrení zároveň tvrdil, že medzi sporovými stranami existovala ústna dohoda, že za sprostredkovanie obchodných príležitostí žalobca žalovanému vyplatí odmenu vo výške zodpovedajúcej sume 220 000,- Eur, pričom žalobca prišiel v tejto súvislosti s návrhom, že uzavrú Zmluvu o pôžičke a následne sa žalobca vzdá nároku z pôžičky a záväzky medzi sebou takto urovnajú. 4. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení – replike doručenej súdu dňa 20.03.2024 okrem iného uviedol, že vyjadrenie žalovaného považuje za iracionálne a výsostne účelové a poprel všetky skutkové a právne tvrdenia protistrany. Uviedol, že od 01.04.2017 do 31.10.2021 bol A. B. - jediný spoločník žalovaného zamestnancom žalobcu na pracovnej pozícii business development manager a všetky vzájomné vzťahy z tohto pracovnoprávneho pomeru boli vysporiadané v Dohode o ukončení pracovného pomeru zo dňa 22.10.2021. Tvrdenie, že mal odmeniť A. B. prostredníctvom pôžičky pre právnickú osobu RAUL International s.r.o. považoval za odporujúce akejkoľvek logickej úvahe a poprel uzatvorenie akýkoľvek ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným. 5. Žalovaný vo svojej duplike doručenej súdu dňa 25. 04. 2024 poukázal na to, že A. B. a C. D. E. ako konatelia sporových strán mali od roku 2015 viaceré spoločné podnikateľské aktivity a A. B. dojednával pre ďalšiu spoločnosť C. D. E., spoločnosť VIA INVEST s.r.o. kúpu nehnuteľností, za realizáciu ktorých mal A. B. získať odmenu vo výške 220 000,- Eur a pre prípad, že by súd vyhodnotil nárok žalobcu ako dôvodný si in eventum započítal svoju pohľadávku z titulu neuhradenej odmeny za realizáciu investičných príležitostí vo výške 220 000,- Eur voči žalobcom uplatňovanému nároku. Zároveň navrhol oboznámiť spisy týkajúce sa konkurzného a reštrukturalizačného konania žalobcu vedené na Okresnom súde Prešov pod spisovou značkou 1K/11/2021 a 2R/3/2022. 6. Súd vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný namietal kauzálnu príslušnosť Okresného súdu Prešov svojím podaním zo dňa 16.10.2024 vyslovil nesúhlas s postúpením sporu z Okresného súdu Poprad. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 31.10.2024 č. k. 6Ncb/3/2024 - 137 rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Prešov s postúpením veci z Okresného súdu Poprad nie je dôvodný a príslušným na prejednanie veci je Okresný súd Prešov s odôvodnením, že v prejednávanej právnej veci sa jedná o obchodnoprávny spor napriek skutočnosti, že žalobca nemal v rámci predmetu podnikania, tzv. základných činností poskytovanie pôžičiek. Túto činnosť je potrebné považovať za činnosť zabezpečujúcu chod a rozvoj podniku, tzv. akcesorickú činnosť, ktorá sa subsumuje pod obchodné záväzkové vzťahy. 7. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 27.01.2025, na ktorom právni zástupcovia sporových strán zotrvali na svojich argumentáciách. Právny zástupca žalovaného namietal, že žalovanému nebolo doručené Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.10.2024 č.k. 6Ncb/3/2024, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi a výsluchom žalobcu v zastúpení konateľa C. D. E. a zamietol návrh žalovaného na dokazovanie spismi vedenými na Okresnom súde Prešov pod. sp. zn. 1K/11/2021 a 2R/3/2022. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav: 8. Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 28.03.2016 Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 220 000,- Eur s konečným termínom splatnosti dňa 31.12.2019 za účelom financovania dostavby plničky minerálnej vody z prameňa Smokovecká kyselka s úrokovou sadzbou vo výške 2,5 % ročne z poskytnutých finančných prostriedkov, vždy k 31.12 príslušného kalendárneho roka, pričom prvá splátka úrokov bola dohodnutá na 31.12.2017, následne 31.12.2018 a posledná 31.12.2019. 9. Dňa 01.04.2016 žalobca poskytol žalovanému sumu 220 000,- Eur. 10. Dňa 30.12.2017 zmluvné strany Zmluvy o pôžičke uzatvorili Dodatok č. 1 k uzatvorenej zmluve, predmetom ktorého bola písomná dohoda, že o dlžnú čiastku rovnajúcu sa nesplatenému úroku za obdobie 2016 - 2017 vo výške 9 643,84 Eur bude navýšená suma istiny pôžičky. K 01.01.2018 tak predstavovala výška istiny pôžičky poskytnutej na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016 v znení dodatku číslo 1 sumu 229 643,84 Eur. 11. Dňa 31.12.2018 zmluvné strany Zmluvy o pôžičke uzatvorili Dodatok č. 2 k uzatvorenej zmluve, predmetom ktorého bola písomná dohoda, že o dlžnú čiastku rovnajúcu sa nesplatenému úroku za obdobie roku 2018 vo výške 5 741,10 Eur bude navýšená suma istiny pôžičky. K 01.01.2019 tak predstavovala výška istiny pôžičky poskytnutej na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016 v znení dodatku číslo 2 sumu 235 384,94 Eur. 12. Žalovaný do dnešného dňa neuhradil žalobcovi svoj záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016 v znení dodatku číslo 1 a 2 vo výške 235 384,94 Eur. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledovných zákonných ustanovení: 13. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej ako „Obchodný zákonník“), tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. 14. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 15. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 16. 16. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 17. Podľa § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. 18. Podľa § 502 odsek 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. 19. Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. 20. Podľa § 369 odsek 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 21. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania. Právne posúdenie veci: 22. V predmetnej právnej veci bolo nesporné, že medzi stranami sporu bola dňa 28.03.2016 uzatvorená Zmluva o pôžičke a rovnako nebolo sporné, že zmluvné strany následne uzatvorili k Zmluve o pôžičke zo dňa 28.03.2016 dodatky - dodatok číslo 1 z dňa 30.12.2017 a dodatok číslo 2 zo dňa 31.12.2018. Sporným bolo, resp. prostriedky procesnej obrany žalovaného spočívali v tom, že predmetný spor nie je obchodnoprávnym sporom a že žalovaný na základe takto uzatvorenej zmluvy neposkytol žalovanému sumu vo výške 220 000,- Eur. Žalovaný zároveň namietal, že medzi sporovými stranami existovala ústna dohoda, že za sprostredkovanie obchodných príležitostí žalobca vyplatí žalovanému odmenu vo výške zodpovedajúcej sume 220 000,- Eur a že sa žalobca vzdá svojho nároku z pôžičky a záväzky medzi sebou takto urovnajú. Z uvedeného dôvodu žalovaný disponuje voči žalobcovi pohľadávkou vo výške 220 000,- Eur, ktorú si v konaní započítal na žalobcom uplatnený nárok. 23. Predmetnú zmluvu uzatvorili žalobca a žalovaný ako podnikateľské subjekty pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, preto súd tento vzťah posudzoval ako obchodnoprávny. Napriek skutočnosti, že v čase uzatvorenia Zmluvy o pôžičke dňa 28.03.2016 žalovaný nemal v predmete podnikania poskytovanie úverov alebo pôžičiek, takúto činnosť možno jednoznačne subsumovať pod podnikateľskú činnosť ako sekundárnu činnosť podnikateľa, ktorá súvisí s podnikaním, a teda zabezpečujúcou chod a rozvoj podniku. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný v konaní namietal, že predmetný spor má občianskoprávny a nie obchodnoprávny charakter, čím by sa menila kauzálna príslušnosť súdu, Okresný súd Prešov predložil spor svojmu inštitucionálne nadriadenému súdu - Krajskému súdu v Prešove, ktorý svojím uznesením zo dňa 31.10.2024 sp. zn. 6Ncb/3/2024 rozhodol, že príslušný na prejednanie veci je Okresný súd Prešov ako kauzálne príslušný súd v obchodnoprávnych sporoch a konštatoval, že v prejednávanej právnej veci sa jednoznačne jedná o obchodnoprávny spor a to bez ohľadu na skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke žalobca nemal v predmete podnikania poskytovanie pôžičiek a úverov. Krajský súd uviedol, že „záväzky vzniknuté v rámci predmetu podnikania (tzv. základné činnosti), ako aj záväzky vzniknuté z činností súvisiacich s predmetom podnikania (t.j. činností zabezpečujúcich chod a rozvoj podniku, tzv., akcesorické činnosti) sa budú subsumovať pod obchodné záväzkové vzťahy, t.j. budú mať charakter obchodných záväzkov a budú sa riadiť Obchodným zákonníkom". Krajský súd zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca sa nielen voči žalovanému, ale aj voči Futbalovému klubu Poprad, občianske združenie v minulosti ako aj v súčasnosti domáha svojich nárokov titulom zmlúv o pôžičke, ktoré uzatvorili ešte v čase, keď žalobca nemal takýto predmet podnikania (poskytovanie úverov a pôžičiek) zapísané ako predmet podnikania v obchodnom registri. Z uvedeného je tak evidentné, že žalobca postupoval v rámci podnikateľskej činnosti a to s prihliadnutím na všetky okolnosti vzniku záväzku a preto je takýto záväzok potrebné subsumovať pod obchodné záväzkové vzťahy, ktoré sa budú riadiť Obchodným zákonníkom. 24. Vzhľadom ku skutočnosti, že v prejednávanej právnej veci sa jedná o obchodnoprávny vzťah, súd na neho aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že na obchodnoprávne vzťahy sa subsidiárne v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, jedná sa o prípady, kedy obchodnoprávna úprava vymedzená v Obchodnom zákonníku absentuje na daný právny vzťah. Zákonodarca v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka explicitne vymedzuje, že ustanovenie Občianskeho zákonníka sa použijú len v prípade, ak niektoré otázky nemožno riešiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. O takýto prípad sa však nejedná v prejednávanej právnej veci, pretože právna úprava vymedzená v Obchodnom zákonníku vymedzuje poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi a ich vrátenie veriteľovi za dojednané úroky v § 497. Na predmetný právny vzťah je možné použiť konkrétnu právnu úpravu vymedzenú v § 497 a nasledovné Obchodného zákonníka a preto je neplatná dohoda zmluvných strán, v zmysle, ktorej si tieto dojednali zmluvu o pôžičke podľa ustanovenia § 657 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z týchto ustanovení je zrejmé, že všeobecné súdy pri posúdení otázky premlčania museli rozhodnúť o tom, či sa na vzťah strán sporu použije Občiansky alebo Obchodný zákonník, teda či je platné dojednanie strán, že na ich vzťah sa použije Občiansky zákonník. Ak by išlo o obchodný vzťah, bola by takáto dohoda neplatná, keďže podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka si strany môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod Obchodný zákonník, sa bude spravovať Obchodným zákonníkom, no dojednanie Občianskeho zákonníka na obchodnoprávny vzťah možné nie je. (III. ÚS 153/2020). Na základe uvedeného súd zmluvu zo dňa 28.03.2016 právne posúdil ako zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, pretože na základe takto uzatvorenej zmluvy sa žalobca ako veriteľ zaviazal, že na požiadanie žalovaného ako dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 25. K prostriedkom procesnej obrany žalovaného, ktorý v konaní uviedol, že mu žalobca žiadne finančné prostriedky neposkytol, súd uvádza, že žalobca hodnoverným spôsobom súdu preukázal, že sumu 220 000,- Eur previedol zo svojho bankového účtu na bankový účet žalovaného. Z výpisu z bankového účtu žalobcu z č.l. 8 jednoznačne vyplýva, že dňa 01.04.2016 žalobca previedol na účet žalovaného sumu 220 000,- Eur. Argumentácia žalovaného v tomto smere je preto neopodstatnená a nedôvodná. 26. Za rovnako neopodstatnenú považuje súd argumentáciu žalovaného v jeho vyjadrení zo dňa 01.02.2004, kde poprel žalobcom uplatnený nárok a uviedol: „Naopak, medzi žalobcom a žalovaným existovala ústna dohoda, že za sprostredkovanie obchodných príležitostí žalobca žalovanému vyplatí odmenu vo výške zodpovedajúcej sume 222 000,- Eur.“ Takéto tvrdenie žalovaného je však ničím nepodložené a podľa názoru súdu nemôže spochybniť žalobcom uplatnený nárok. K takto vymedzeným skutkovým tvrdeniam žalovaný nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy na ich preukázanie. Žalobca síce následne súdu predložil v konaní 3 kúpne zmluvy zo dňa 21.12.2015, avšak tieto zmluvy neboli uzatvorené medzi sporovými stranami a nijako nesúvisia s prejednávanou vecou. Predmetné kúpne zmluvy boli uzatvárané medzi spoločnosťou Pilsberg Investment s.r.o. a spoločnosťou VIA INVEST s.r.o.. Konateľom spoločnosti VIA INVEST s.r.o. je C. D. E., ktorý je zároveň konateľom žalobcu, avšak táto skutočnosť nepreukazuje žalovaným tvrdené skutočnosti. Rovnako žalovaným tvrdenú ústnu dohodu medzi sporovými stranami nepreukazuje, že kontaktnou osobou pre spoločnosť VIA INVEST s.r.o. bol konateľ žalovaného, A. B.. Podľa tvrdení samotného žalovaného mali C. D. E. a A. B. od roku 2015 viaceré podnikateľské aktivity, následne bol A. B. ako fyzická osoba zamestnaný v spoločnosti RITRO Invest spol. s r.o., avšak žiadna z týchto skutočností nepreukazuje žalovaným tvrdené skutočnosti. 27. Žalovaný v konaní v zmysle vyššie uvedeného neuniesol dôkazné bremeno. Ide o procesnú zodpovednosť strany sporu, ktorá v prípade neunesenia takéhoto procesného bremena nesie formu procesnej sankcie v podobe straty sporu. V tejto súvislosti súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.03.2010 sp. zn. 5 Obo 52/2010 „Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.“ 28. Súd tak v konaní nemal preukázané, že by žalovanému vznikol nárok voči žalobcovi na zaplatenie sumy 220 000,- Eur za sprostredkovanie investičných príležitostí a preto ani nemohlo dôjsť k započítaniu neexistujúcej žalovaným tvrdenej pohľadávky. K započítaniu by mohlo dôjsť v prípade existencie vzájomných pohľadávok, ktoré sú spôsobilé na započítanie, pričom v prejednávanej právnej veci žalovaný nepreukázal samotnú existenciu jeho pohľadávky vo výške 220 000 Eur, pretože predložené zmluvy medzi spoločnosťou Pilsberg Investment s.r.o. a spoločnosťou VIA INVEST s.r.o. nepreukazujú nárok žalovaného, ktoré by bolo možné započítať na žalobcom uplatnený nárok. 29. Žalovaný v konaní zároveň poukázal na skutočnosť, že A. B. požičal žalobcovi na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 13.08.2018 finančné prostriedky. Predmetná zmluva však nijako nesúvisí s prejednávanou právnou vecou a nijakým spôsobom nespochybňuje žalobcom uplatnený nárok. Zmluva o pôžičke zo dňa 13.08.2018 je uzatvorená medzi inými subjektmi a to medzi žalobcom a fyzickou osobou A. B.. Osobu A. B. pritom nemožno zamieňať so spoločnosťou RAUL International s.r.o. ako pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní a to napriek skutočnosti, že A. B. je konateľom žalovaného. 30. Prostriedky procesnej obrany žalovaného v prejednávanej právnej veci spočívali aj v tom, že s konateľom žalobcu mal dobré vzťahy, dôveroval mu a nemal pochybnosti o jeho úmysloch a preto pristúpil na uzatvorenie takejto „fiktívnej“ zmluvy. Sú však opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalobca reálne previedol na bankový účet žalovaného finančné prostriedky vo výške 220 000,- Eur, čo vyvracia žalovaným tvrdenú fiktívnosť Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016. 31. Za rovnako irelevantné súd považuje, že A. B. bol od 01.04.2017 do 31.10.2021 zamestnancom žalobcu, pretože v konaní nebol preukázaný súvis tejto skutočnosti so Zmluvou o pôžičke zo dňa 28.03.2016 medzi spoločnosťou RITRO Invest spol s r.o. a spoločnosťou RAUL International s.r.o.. 32. Žalovaný v konaní zároveň namietal, že nemá vedomosť o tom, akým spôsobom viedol žalobca uplatnenú pohľadávku vo svojom účtovníctve. V tejto súvislosti navrhol pripojiť spisy vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1K/11/2021 a 2R/3/2022. Súd však následne zamietol návrh žalovaného na dokazovanie v súvislosti s pripojenými spismi, pretože žalovaný vo svojom podaní zo dňa 25.04.2024 navrhol oboznámiť oba kompletné spisy. Na opakovanú výzvu súdu na pojednávaní dňa 27.01.2025, ktorú listinu z predmetného spisu navrhuje žalovaný dokazovať, tento uviedol, že nepozná obsah týchto spisov a navrhuje preukázať, ako dlžník priznal uplatnenú pohľadávku a ako s ňou bolo naložené. CSP však nepozná dokazovanie celým spisom, resp. dokazovanie celým pripojeným spisom nie je v súlade s pravidlami dokazovania podľa slovenského právneho poriadku. Dokazovanie musí byť vykonané spôsobom, ktorý je v súlade so zásadami súdneho konania, pričom vykonať listinný dôkaz možno len oboznámením sa s konkrétnou listinou. Podľa názoru súdu argumentácia právneho zástupcu žalovaného, že nepozná obsah týchto pripojených spisov nemôže mať vplyv na vykonávanie dokazovania a je jeho povinnosťou právne relevantným spôsobom navrhnúť dokazovanie, v opačnom prípade môže dôjsť k zamietnutiu návrhu na doplnenie dokazovania tak, ako tomu bolo v prejednávanej právnej veci. Odkaz na celý spisový materiál pripojeného spisu nie je dostatočne určitým návrhom na dokazovanie a na preukazovanie žalovaným tvrdených skutočností. Súd poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu sp. zn. 30 Cdo 1653/2009, zo ddňa 31. 8. 2010: I. Nejvyšší soud ve svých rozhodnutích opakovaně zaujal právní názor, že provádění důkazu celým spisem souhrnně není správné, neboť nelze posoudit, který z konkrétních důkazních prostředků z trestního, případně jiného spisu soud využil, když zpravidla nedochází k tomu, že by byl v občanském soudním řízení čten nebo sdělován obsah celého spisu. II. Důkaz listinou lze ve smyslu § 129 odst. 1 o.s.ř. provést pouze tak, že ji nebo její část při jednání předseda senátu přečte nebo sdělí její obsah. Jestliže důkaz listinou je proveden jiným – zákonem nepředvídaným – způsobem, je třeba konstatovat, že takové dokazování nebylo učiněno v souladu s § 129 odst. 1 o.s.ř. a že zjištění, která soud jako zásadně významná pro právní posouzení věci činil z takto vadně provedených důkazů, nelze při rozhodování využít. 33. Nad rámec uvedeného súd poukazuje aj na skutočnosť, že ak by si aj žalobca nesplnil svoje povinnosti vo vzťahu k vedeniu predmetnej pohľadávky vo svojom účtovníctve, neodôvodňuje to záver súdu v prejednávanej právnej veci o nedôvodnosti uplatnenej pohľadávky. V prejednávanej právnej veci rámci súdneho konania žalobca právne relevantným spôsobom preukázal svoj nárok. 34. Žalovaný zároveň v konaní namietal, že boli porušené jeho práva na spravodlivý proces tým, že mu súd nedoručil uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. októbra 2024 sp. zn. 6Ncb/3/2024, ktorým rozhodol o nesúhlase Okresného súdu Prešov s postúpením veci z Okresného súdu Poprad a určil, že príslušným na prejednanie veci je Okresný súd Prešov. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 27.01.2025 súd oboznámil sporové strany s predmetným rozhodnutím, proti ktorému navyše nie je prípustné odvolanie. Z uvedeného dôvodu nemožno prijať záver tvrdený žalovaným o porušení jeho procesných práv. 35. S poukazom na uvedené súd vyhodnotil nárok žalobcu ako dôvodný a žalovaného zaviazal doplatiť žalobcovi dlžnú sumu vo výške 235 384,94 Eur. 36. Súd žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 235 384,94 Eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti záväzku žalovaného v zmysle dodatku č. 2, t. j. od 01.01.2020, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia. 37. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V spore bol plne úspešný žalobca, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, nezistiac dôvody pre aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach prostredníctvom Okresného súdu Prešov, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.