{"guid": "51d62b25-c08d-4eb6-9eb0-005cad31e662:ddd61bc4-7495-41be-b7a7-6e2171fbc672", "ecli": "ECLI:SK:OSPP:2024:8723209864.7", "spisova_znacka": "19Csp/31/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 19Csp/31/2023 z 17. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Okresného súdu Poprad z 17. mája 2024, sp. zn. 19Csp/31/2023, ECLI:SK:OSPP:2024:8723209864.7", "identifikacne_cislo": "8723209864", "sud": {"guid": "sud_160", "nazov": "Okresný súd Poprad", "typ": "okresny", "slug": "okresny-sud-poprad"}, "sudca": "JUDr. Iveta Jenčová", "sudca_id": 2374, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-iveta-jencova-2374", "datum_vydania": "2024-05-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "27CoCsp/2/2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "79755f69-08be-438a-8a35-551ebd5d8d7c:6408be00-c5e6-4776-96f9-243d9b3e2227", "datum": "2024-10-24", "vztah": "zmenene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-3.odsek-5", "nazov": "§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-3.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "nazov": "§ 100 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-100.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-100"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "nazov": "§ 101 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-101", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-101"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/250#paragraf-4", "/SK/ZZ/2007/250#paragraf-3", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-100", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-101"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ddd61bc4-7495-41be-b7a7-6e2171fbc672", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPP:2024:8723209864.7", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSPP:2024:8723209864.7", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:OSPP:2024:8723209864.7/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nOkresný súd Poprad\n19Csp/31/2023\n8723209864\n17. 05. 2024\nJUDr. Iveta Jenčová\nECLI:SK:OSPP:2024:8723209864.7\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n19Csp/31/2023\n\nOkresný súd Poprad - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, C.\nXX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom AK Zámocká 525/28, 091 01\nStropkov, IČO: 53 450 345, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava,\nIČO: 00 151 653, právne zastúpená: Advokátska kancelária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom: Bočná\n10, 040 01 Košice 1, IČO: 36 863 017 o primerané finančné zadosťučinenie takto\nrozhodol:\n19Csp/31/2023\nI. Súd žalobu z a m i e t a.\nII. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené\nsamostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\n1.Žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 520,- € z titulu\nprimeraného finančného zadosťučinenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a aby jej priznal nárok\nna 100 % náhradu trov konania.\nŽalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11Csp/89/2018\nbola úspešná ako žalovaná v postavení spotrebiteľky. Právny nástupca terajšej žalovanej, spoločnosť\nSilverside, a.s. a následne Blackside, a.s. (vtedajší žalobcovia) si v pôvodnom konaní uplatňoval nárok\nna zaplatenie sumy 104.000,- € s príslušenstvom zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0494593685 zo dňa\n20.10.2011. Okresný súd Poprad rozsudkom sp. zn.11Csp/89/2018-235 zo dňa 06.10.2010 v spojení\ns potvrdzujúcom rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28.10.2021\nžalobu v celom rozsahu zamietol, pričom konštatoval porušenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, neplatné\npostúpenie bankovej pohľadávky a poukázal na skutočnosť, že síce právny predchodca žalobcu vyzval\nžalovanú na\nuhradenie sumy a taktiež oznámil žalovanej mimoriadnu splatnosť úveru, avšak uvedené zásielky\nžalovanej neboli doručené čo znamená, že žalovaná o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, resp. výzve ani\nnebola oboznámená a žiadna klauzula zmluvy o úvere neobsahuje ustanovenie o vyhlásení mimoriadnej\nsplatnosti úveru. To znamená, že ak by žalobca chcel vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, tak by tak\nmohol urobiť so súhlasom klienta, a to tak, ako to ustanovuje zákon o bankách, čo v uvedenom prípade\n\nnebolo urobené. Súd uvedený právny úkon – zosplatnenie úveru, považoval za neplatný právny úkon,\nčo znamená, že aj ďalšie postúpenia pohľadávky sú neplatné. Súd mal za to, že v čase podania žaloby\nani pôvodný veriteľ, ani ďalší nástupcovia nedisponovali pohľadávkou v rozsahu podanej žaloby.\nŽalobkyňa zastúpená právnym zástupcom poukázala na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007\nZ. z. o ochrane spotrebiteľa, čím odôvodňovala svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie,\na to aj s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.\nMala zato, že rozsudkom vydaným v základnom konaní je preukázané, že žalovaná porušila jej\nprávo tým, že uzatvorila s inkasnou spoločnosťou neplatný právny úkon, na základe ktorého právny\nnástupca požadoval odo nej peňažný nárok. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle\nuvedeného ustanovenia postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovanej nešlo len o hrozbu\nakademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že jej právny nástupca\nuplatňoval nedôvodnú pohľadávku na súde.\nZa primeranú výšku finančného zadosťučinenia považovala žalobkyňa sumu vo výške 520,- €, čo\npredstavuje 0,5 % zo sumy istiny uplatnenej žalobou, pretože vo veciach, v ktorých je predmetom\nkonania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného\nfinančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil alebo sa chcel\nobohatiť. Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy\nsúdu. Jediným kritériom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Pojem\n„primeraný“ má viacero synoným, avšak jedným z nich je slovo „spravodlivý“. Výška primeraného\nfinančného zadosťučinenia preto nemôže mať len symbolický význam, pretože symbolická výška\nnezohľadňuje obsah pojmu spravodlivosť. Zároveň je potrebné zohľadniť aj účel inštitútu primeraného\nfinančného zadosťučinenia (ďalej len „PFZ“), a to jeho sankčnú, odradzujúcu, satisfakčnú a relutárnu\nfunkciu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len jeho priznaním v takej výške, aby malo\nnielen deklarované funkcie, ale aby malo tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške\nspĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z\nktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany\ndodávateľa.\nNakoľko je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená\nhypotéza uvedenej právnej normy. Z tohto dôvodu sa domáhala PFZ vo výške 520,- €, pričom nárok ako\nho požaduje zohľadňuje 0,5 % zo sumy, ktorú odo nej právny nástupca žalovanej požadoval a o túto\nsumu mala byť neoprávnene ukrátená.\n2. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe poprela všetky skutkové a iné tvrdenia žalobkyne, žalobu\nžiadala zamietnuť a priznať jej nárok na 100 % náhradu trov konania.\nŽalobný návrh na zaplatenie PFZ považovala až za nehorázny a amorálny. Žalobkyňa v žalobe neuviedla\nzásadné skutočnosti na splnenie viacerých predpokladov príslušného typu nároku, čím žalovanú zbavuje\nmožnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požaduje zadosťučinenie za akúsi bližšie\nnešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, hoci sama nie je ochotná vrátiť mimoriadne vysokú sumu úveru,\nktorý prijala a spotrebovala.\nInštitút PFZ slúži vždy na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu, keď po vyčerpaní\nostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej sféry, ktorý\nnemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok však nesleduje žiadne nastolenie rovnováhy\nmedzi „silnejšou“ a „slabšou“ zmluvnou stranou, ale ide o obyčajné „prilepšenie si“ z majetku cudzieho,\nhoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala byť odškodnená. Žalovaná uviedla, že malo by byť\núlohou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy vykonal aj šetrenia za účelom posúdenia žalobného\nnároku v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany.\nVzniesla aj námietku premlčania s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je namieste\naplikovať v súlade s ustáleným prístupom k posudzovaniu premlčania, ktoré má byť závislé výlučne\nod objektívnych skutočností, a do ktorej kategórie patrí aj žalobou uplatnený nárok podľa § 3 ods. 5\nzákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990\nZb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len \"zákon č.\n250/2007 Z. z.“), na rozdiel od premlčania napr. nárokov na náhradu škody a vydanie bezdôvodného\nobohatenia, kde sa právne významnou stáva aj subjektívna vedomosť dotknutého subjektu. Dôraz sa\nteda musí klásť na čas, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, a nie na okamih, keď oprávnený subjekt\nprávo mohol vykonať po prvý raz. Začiatok plynutia premlčacej doby takto najmä nesmie byť závislým\nna subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa iniciovať súdne konanie, v ktorom uplatní porušenie práva\nalebo povinnosti zo sféry spotrebiteľského práva. V zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania by\ntak totiž došlo k neprípustnému posunutiu začiatku premlčacej doby, a to prakticky neobmedzene a\n\npodľa ľubovôle spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázala ma rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 249/2023 zo dňa 10. 05. 2023, podľa ktorého začiatok plynutia premlčacej doby vo\nvšeobecnosti nemôže byť závislý od vôle subjektu. Poukázala aj na „zbierkové“ judikáty R 28/1984 a R\n91/2004, ale aj početné neskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. rozsudok sp. zn. 3Cdo/174/2016\nzo dňa 10. 11. 2016).\nŽalovaná v ďalšom uviedla, že právne pravidlá, ktoré je potrebné aplikovať aj na prejednávanú\nvec, najvyššie súdne autority takisto opakovane artikulovali vo vzťahu k (čo do povahy aj účinkov)\nnajbližšiemu právnemu inštitútu, ktorým je právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch podľa § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka; medzi jeho účelom a účelom inštitútu zadosťučinenia podľa § 3 ods.\n5 zákona č. 250/2007 Z. z. totiž niet žiadneho právne relevantného rozdielu. V tejto súvislosti citovala\nz uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17. 02. 2011 a\nrozsudku sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27. 11. 2012, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. 58, podľa ktorého „Právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje\njedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu\nosobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, nestačí na\nvyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek\ntomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným\nekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho\nsúdu je v uvedenom zmysle určujúci obsah nároku, a nie predmet jeho ochrany. Ak obsahom nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty\nvylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej\npremlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka\nviazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť\nosobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k\ntakémuto zásahu došlo.“\nV danom prípade skutočnosťou, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje uplatnený satisfakčný nárok, je postúpenie\núverovej pohľadávky, ku ktorému došlo zmluvou zo dňa 08. 12. 2017 (ako bolo zistené aj v spore sp.\nzn. 11Csp/89/2018 na Okresnom súde Poprad). Premlčacia doba potom v zmysle uvedenej judikatúry\nzačala plynúť nasledujúceho dňa 09. 12. 2017 a skončila uplynutím troch rokov dňa 09. 12. 2020. Keďže\nžaloba bola podaná až dňa 08. 06. 2023 (teda o dva a pol roka neskôr), k začatiu súdneho konania\ndošlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej doby, čo plne opodstatňuje záver o premlčaní príslušného\nžalobného nároku.\nŽalovaná tiež namietala, že žaloba trpí nesplnením základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu\nvo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sú významné z hľadiska aplikácie relevantnej hmotnoprávnej normy.\nIde najmä o samotnú podstatu zadosťučinenia (satisfakcie). Nebolo totiž prednesené žiadne presvedčivé\ntvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mala žalobkyňa utrpieť, resp. ktorá jej mala hroziť, a ktorá by mala\nbyť bankou prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená. Poukázala napr. na výstižné závery\nrozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/159/2015 zo dňa 25. 05. 2015, podľa ktorého je účelom\na zmyslom zadosťučinenia „odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ\nsa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto\nkonaní bol úspešný“. A takisto napr. na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/110/2019\nzo dňa 15. 07. 2020: „Odvolací súd zastáva názor, že z citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona\no ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie má povahu\nnáhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva (a jeho úspešné\nuplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola daná aj existencia nemajetkovej ujmy, ktorá v\npríčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v\nsúdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná\nako skutočná. Samotný záver súdu prvej inštancie, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne\nuplatnil porušenie práva, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného\nzadosťučinenia podľa §3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto skutočnosti\nautomaticky, bez ďalšieho neznamenajú ujmu na strane žalobcu..... Odvolací súd v danej veci nemal\npreukázané, akú konkrétnu ujmu žalobca utrpel, keďže ju žiadnymi dôkazmi nepreukázal, a teda nebolo\nby možné následne ani určiť konkrétne primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by slúžilo k reparácii\n(k zhojeniu, odčineniu) vzniknutej ujmy na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov preto treba uzavrieť, že\nžalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej ujmy, keďže dôkazné bremeno\nohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností\nvyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí\n\n(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010). Za tejto situácie považoval odvolací súd\npriznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi za nedôvodné.“\nV žalobe úplne absentuje tvrdenie akýchkoľvek konkrétnych skutočností, čomu má byť učinené zadosť;\nje to o. i. významné z hľadiska posúdenia, či vôbec môže ísť o odškodniteľnú ujmu a či nejde o ujmu, na\nnáhradu ktorej sú v právnom poriadku dezignované iné nástroje, v ktorom prípade by išlo o neprípustnú\nduplicitu. Žaloba neobsahuje ani akékoľvek tvrdenia na prípadné iné kritériá, na základe ktorých by\nprípadne bolo možné ustáliť určitú výšku satisfakčného nároku (napr. povaha a závažnosť konania,\nktoré nám bolo vytknuté, jeho trvanie a následky, a pod.). Z procesného hľadiska teda žalobkyňa\nnepredniesla žiadne tvrdenie na splnenie jedného zo základných znakov hypotézy hmotnoprávnej\nnormy, ktorej aplikácie sa sama dovoláva. Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť pritom vždy rezultuje\ndo procesnoprávnej sankcie v podobe prehry sporu. Ako napokon uviedol aj zákonodarca v dôvodovej\nspráve k ustanoveniu § 150 Civilného sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje\ntzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými\nprostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu.“ Ani na ďalšie obligatórne znaky relevantnej\nprávnej normy v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. neboli produkované skutkové tvrdenia\na dôkazné návrhy, ktoré by mali zodpovedať jej riadnej a ústavnokonformnej aplikácii. Jedným zo\nznakov hypotézy predmetnej právnej normy je, že spotrebiteľ „na súde úspešne uplatní porušenie\npráva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“. Vyžaduje sa teda aktívne\nkonanie spotrebiteľa, ktorý sa žalobou domáhal na súde ochrany svojho subjektívneho práva a s takouto\nžalobou bol aj procesne (a právoplatne) úspešný. Táto podmienka však nemohla byť naplnená účasťou\nžalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11Csp/89/2018 (a následne v\nkonaní o odvolaní na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7CoCsp/6/2021), v ktorých konaniach\nvystupovala v procesnom postavení žalovanej.\nKľúčová požiadavka podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., t. j. že spotrebiteľ sa musí dovolať\nporušenia práva alebo povinnosti v konaní na súde a musí byť v takomto konaní úspešný, t. z. výsledok\nsporu musí jednoznačne potvrdzovať správnosť ním uplatneného procesného nároku, musí zahŕňať, že\nprocesný úspech spotrebiteľa je výsledkom riadneho, spravodlivého a zákonného procesu, v ktorom má\nprotistrana zaručenú plnú možnosť oboznamovať sa s jeho vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi, vyjadrovať\nk nim svoje stanovisko a uplatňovať všetky zákonom dovolené prostriedky procesnej obrany (vrátane\nopravných prostriedkov). Zákonnej dikcii, ktorá nárok na finančné zadosťučinenie priznáva voči tomu,\nkto „za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá“, v spojení s požiadavkou „úspešného uplatnenia\nna súde“, predsa musí zodpovedať také usporiadanie procesných vzťahov, keď je záväzný, autoritatívny\nzáver o protiprávnom konaní výsledkom sporu, ktorého je zodpovedná osoba stranou, a teda v ktorom\nmá plnú a efektívnu príležitosť uplatniť všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Žiadnu\nz týchto možností však žalovaná nemala, nakoľko nepodala žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkami\nOkresného súdu Poprad č. k. 11Csp/89/2018-235 zo dňa 06. 10. 2020 a Krajského súdu v Prešove\nč. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28. 10. 2021, ani v ich priebehu inak nezískala procesné postavenie\nsporovej strany. Aj podľa § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Výrok právoplatného rozsudku je\nzáväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak\nnie je ustanovené inak.“ Keďže žalovaná na danom konaní nijako procesne neparticipovala, nemohla\nsa k otázke platnosti postúpenia vyjadriť, nemohla uplatniť žiadne prostriedky procesného útoku, resp.\nobrany, produkovať skutkové tvrdenia, navrhnúť dôkazy, predniesť právnu argumentáciu ani podať\nopravný prostriedok.\n3. V replike žalobkyňa nesúhlasila s tvrdeniami žalovanej uvedenými vo vyjadrení. S poukazom na ust.\n§ 4 ods. 8 a 10 zákona o ochrane spotrebiteľa, je potrebné žalovanú považovať za subjekt, ktorá už\ndlhodobo nerešpektuje právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov. Súdnou mocou bolo právoplatne\nrozhodnuté a judikované porušenie spotrebiteľských noriem z jej strany. Uvedené skutočnosti evidentne\npreukazujú, že žalobkyňa v súdnom (základnom) konaní úspešne uplatnila porušenie práva alebo\npovinnosti žalovanou. Inštitút PFZ má mať charakter sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu\nk spotrebiteľovi postupoval v rozpore so zákonom.\nPoukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022: „Odvolací\nsúd v rozsahu odvolacích námietok žalovanej v podstatnom uviedol: „Úspešné uplatnenie na súde\nzo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa názoru\nodvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícií žalobcu,\nresp. v rámci konania ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné vychádzať\nz teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť,\nktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z tohto dôvodu\n\nje nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktoré je\nvýsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol pozícií žalovaného možno subsumovať pod pojem\núspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a\nosobitnými predpismi. Z tohto dôvodu ani táto odvolacia námietka nebola odvolacím súdom posúdená\nako dôvodná ... Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca v tom, že v predchádzajúcom\nkonaní vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného, nakoľko v danom\nkonaní konajúci súdu zamietol žalobu postupníka. V odôvodnení svojho rozsudku mohol jedine uviesť\ndôvody, pre ktoré tak učinil a tam nepochybne skonštatoval nesprávnosť postúpenia pohľadávky, ktorú\nnepochybne spôsobil žalovaný tým, že porušil svoje povinnosti, ktoré mu ustanovuje osobitný predpis,\na to zákon o bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktoré nepochybne súd prijaté z dôvodu ochrany\nspotrebiteľa, aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornení a uplynutí určitých časových okamihov\ndaný do vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd dospel k záveru,\nže citované rozhodnutie okresného súdu bolo základom pre posúdenie skutočnosti či žalovaný porušil\nsvoju povinnosť ustanovenú osobitným zákonom. Táto otázka nepochybne preukázaná bola a táto\npodmienka priznania finančného zadosťučinenie bola opäť splnená. Ani skutočnosť, že žalovaný nebol\núčastníkom tohto konania, nič nemení na tomto závere, nakoľko nepochybne súd konštatoval, že\nsubjektom, ktorý porušil ustanovenia zákona o bankách bol žalovaný, ktorý nerešpektoval tam vyjadrené\nzákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že v\ndanom konaní bol žalobca postupník z uvedenej zmluvy. Z tohto konania nepochybne bolo preukázané,\nže spotrebiteľ na súde bol úspešný v otázke porušenia jeho práv, ktoré ustanovuje osobitný predpis pre\nžalovaného, tento zodpovedá za toto porušenie a spornou ostáva len výška primeraného finančného\nzadosťučinenia (body 11 a 12 odôvodnenia odvolacieho rozsudku).“\nTvrdenie žalovanej, že na § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, postráda akékoľvek výkladové pravidlá. Uplatnenie analógie § 3 ods. 5 zákona\no ochrane spotrebiteľa s poukazom na § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa zvykne zamieňať s\nextenzívnym výkladom. V zásade je v práve potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad. Pričom\npri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukazujem naviac na formálnosystematický výklad (argumentum a rubrica), keďže jeho účelom a zmyslom citovaného zákona je\n„ochrana spotrebiteľa“ a nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa“. Nadpis a pomenovanie\nsú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje, že sa určité\nustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo súvisia. Zaradenie do rôznych častí\nalebo zákonov dáva práveže najavo opak.\nNárok na priznanie PFZ je čo do dôvodu a základu daný, pričom hypotéza uvedenej právnej normy\nzákona o ochrane spotrebiteľa je preukázateľne naplnená. Skutočnosť, že žalovaná spotrebiteľskú\nzmluvu koncipovala, dominantne viedla kontraktačný proces a pohľadávku postúpila na neoprávnený\nsubjekt (inkasnú spoločnosť), nie je sporná. Skutočnosť, že žalovaná nie je uvedená v rozsudku ako\nstrana konania, nezbavuje ju zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Poukázala na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022, z ktorého opäť citovala pasáž\nna podporu svojich tvrdení.\nZa nesprávnu, až priam iluzórnu považovala žalovaná aj vznesenú námietku premlčania. Nárok na\npriznanie PFZ je v zmysle § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa spätý s úspešným\nuplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi\nv podobe právoplatného rozhodnutia súdu. Preto až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine\nqua non pre súdne uplatnenie tohto nároku. V tomto smere poukázala na rozsudok Krajského súdu v\nPrešove č.k. 2Co/137/2016- 71 zo dňa 24.05.2017:„Ako nedôvodnú považuje odvolací súd žalovaným\nvznesenú námietku k uplatnenému nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia vzhľadom\nna to, že zo vyššie citované znenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa\nupravuje právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva\nalebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá v prípade ak si na\nsúde úspešne uplatní toto porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto a osobitným predpismi.\nTo znamená, že žalovaná si na súde úspešne uplatnila porušenie práva nadobudnutím právoplatnosti\nrozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 17.04.2014, č.k. 7C/66/2012-152, kedy jej začala plynúť\npremlčacia lehota na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia.“\nPokiaľ ide o výšku žiadaného PFZ žalobkyňa zotrvala tiež na podanej žalobe, poukázala na judikatúru\na uviedla, že ujma, ktorá jej konaním žalovanej vznikla, nebola len v akademickej rovine, ale\npreukázateľne hrozil zásah do jej majetkovej sféry. Zároveň uplatňovaním prostriedkov procesnej obrany\nv súdnom konaní bol narušený nielen jej bežný život. K posudzovaniu výšky PFZ poukazujem na\nzásadné uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/53/2016, zo dňa 04.10.2016, z ktorého\n\nodôvodnenia citovala.: „Podľa názoru odvolacieho súdu odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty\nprevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol\nriziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne na úkor spotrebiteľa obohatiť.“\nPodľa rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 23Co/42/2019, zo dňa 29.01.2020, výška PFZ môže\ndosiahnuť až výšku majetkovej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila (odôvodnenie odsek 8.). Poukázala aj\nna iné súdne rozhodnutia a uviedla, že jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného\nfinančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo\nmienil spôsobiť, porušením spotrebiteľského práva. Osobitne dala do pozornosti rozsudok Krajského\nsúdu v Prešove, sp. zn. 21Co/31/2018, zo dňa 16.10.2018, týkajúci sa obdobnej veci, v ktorej bolo\npriznané primerané finančné zadosťučinenie v takej výške, v akej sa mienil žalovaný na úkor spotrebiteľa\nobohatiť (1 022,52 €), rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/104/2017, zo dňa 29.05.2018,\nrozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/23/2017, zo dňa 24.08.2017, rozsudok Krajského súdu\nv Prešove, sp. zn. 19Co/30/2018, zo dňa 28.06.2018 a ďalšie.\n4. V duplike žalovaná zotrvala na všetkých argumentoch v rámci sporovej obrany, najmä na námietke\nnesplnenia základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu k jednotlivým skutočnostiam, ktoré sú\nvýznamné z hľadiska aplikácie relevantnej a na vec dopadajúcej hmotnoprávnej normy v ustanovení\n§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Rovnocenne sa pridržiavala aj obrany o absencii tvrdení, ktoré\nby substancovali akúkoľvek nemateriálnu ujmu na strane žalobkyne, alebo konkretizovali kritériá, na\nzáklade ktorých vyčíslila požadovanú satisfakciu.\nPoukázala tiež na kritériá sformulované Najvyšším súdom Slovenskej republiky v súvislosti so\nzadosťučinením (náhradou nemajetkovej ujmy), na ktoré vzniká nárok v dôsledku nezákonného\nrozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v zmysle ustanovenia § 17 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov: „I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné\nprieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, na\nktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného nezbavuje\npovinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v\njednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej\nujmy..... V súvislosti s uvedeným v predchádzajúcom odseku je to práve žalobca ako poškodený,\nktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom\nrozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla\nnemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť\nna preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre\nurčenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012)..... Inými slovami\npoškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností umocňujúcich zásah\ndo kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy\nza nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj\npovinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať.“ (rozsudok sp. zn. 7Cdo/222/2021 zo dňa\n30. 03. 2023). Už len z hľadiska kľúčových princípov rovnosti, právnej istoty a nediskriminácie by bolo\nneobhájiteľné, aby sa právna úprava zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci vykladala\nspôsobom, že je potrebné tvrdenie a preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy i jej príčinnej súvislosti\ns protiprávnym konaním, avšak iný súbor obsahovo rovnocenných právnych noriem by bol to tak, že\ndotknutý subjekt, tu spotrebiteľ, je spod tohto dôkazného bremena oslobodený.\nSatisfakčné nároky, ako uviedla žalovaná, nesmú za žiadnych okolností slúžiť na obohacovanie\ndotknutého subjektu, ako sa to opakovane premietlo aj do rozhodovacej praxe najvyšších súdnych\nautorít (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.\n064 2006, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/25/2019 zo dňa 20.\n06. 2019). Najvyšší súd opakovane akcentuje, že „i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch\npredmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská.\nUplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa\nakejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by\nvo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní\n‚odškodnenia‘ zásahu do práva na ochranu osobnosti s ‚odškodňovaním‘ zásahov do iných základných\npráv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach\n(napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.“ Preto žalovaná zdôraznila, že žalobkyňou\npožadovaná výška zadosťučinenia má až amorálny rozmer, v porovnaní s odškodnením, ktoré je obetiam\n\nnajrozmanitejšieho protiprávneho konania štandardne priznávané súdmi Slovenskej republiky, obzvlášť\nak sú porušené ústavné hodnoty najvyššej dôležitosti, medzi ktoré podľa znenia Ústavy Slovenskej\nrepubliky a jeho interpretácie zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. PL. ÚS\n11/2016 zo dňa 07. 02. 2018) ochrana spotrebiteľov nepatrí.\n5. Na súdnom pojednávaní bola vypočutá na návrh žalovanej žalobkyňa, ktorá uviedla, že žalobu\npodala preto, lebo boli porušené jej práva. V roku 2011 uzavrela zmluvu o úvere, poskytnutý úver\nnajskôr splácala, ale potom pre finančné problémy prestala splácať. Slovenská sporiteľňa nesúhlasila\ns odkladom, ani so znížením splátok, úver jej zosplatnili. Potom prebiehala aj dražba, nemohla\nnehnuteľnosť predať a tak vyplatiť úver. Až od svojho právneho zástupcu, vzhľadom na úspech\nv pôvodnom konaní, sa dozvedela, že má nárok na PFZ. Ak mala odpovedať na otázku, aké jej práva\nboli porušené, pri jej omeškaní, neplatení, čo také sa jej stalo, tak uviedla, že sa stalo to, že vôbec s\nňou nechceli dohodnúť, chceli to vydražiť za 40.000,- € a pôvodný znalecký posudok bol o dosť vyšší,\npreto sa bránila. Mala za to, že mala na to nárok a neprávom ju žalovaná bombardovala niektorými\nvecami. Brala úver 104.000,- € a asi 18.500,- € splatila, keď mala finančné prostriedky a potom žiadala\no zníženie, o odklad a oni ju odmietali. Keby to mohla predať a predala by to za dobrú cenu, tak mohla\núver vyplatiť.\nPrávny zástupca žalobkyne zotrval na podanej žalobe a písomných vyjadreniach. Uviedol, že\nzosplatnenie by malo byť poslednou možnosťou, ako sa domôcť úhrady pohľadávky. Sama žalobkyňa\nuviedla, že sa snažila s bankou dohodnúť, avšak jej to nebolo umožnené. Svoj nárok uplatnený v tomto\nkonaní odvíjajú od pôvodného konania, ktoré bolo vedené na tunajšom súde sp. zn. 11C/89/2018, kde\nbola žalobkyňa plne úspešná. Žaloba v pôvodnom konaní nebola zamietnutá iba z procesných dôvodov.\nBola posúdená riadne aj hmotnoprávne.\nPrávna zástupkyňa žalovaného rovnako zotrvala na všetkých ústnych a písomných vyjadreniach.\nUviedla, že ak sa právny zástupca žalobkyne vyjadril, že zosplatnenie má byť vraj posledným nástrojom\nveriteľa, tak takéto tvrdenie je v rozpore so zákonom, pričom na druhej strane súdy v súčasnej dobe\nsankcionujú práve veriteľa, ak nezosplatní úver v čas. Už len z prvej výzvy, ktorú predložili je zrejmé,\ns koľkými splátkami a za koľko mesiacov bola žalobkyňa v omeškaní. Právna zástupkyňa konštatovala,\nže banka poskytla žalobkyni dostatočný časový priestor na vysporiadanie svojich záväzkov voči banke.\nPoprela, že by banka, akákoľvek banka, bránila svojmu dlžníkovi v predaji akéhokoľvek jeho majetku na\nuspokojenie svojich dlhov. Práve naopak, je úplne zrejmé, že ktorákoľvek banka víta a umožňuje svojim\nklientom, aby si prvorado nehnuteľnosť, ktorou zabezpečujú svoj hypoúver a ktorý aj použili poväčšine\nna kúpu nehnuteľnosti, teda prísne vzaté nehnuteľnosti, ktoré nadobudli za cudzie peniaze, sami\npredali. Žalobkyňa ohľadom svojich tvrdení, že banka jej nevyšla v ústrety nepredložila jediný dôkaz, len\nzastiera fakt, že jej omeškanie bolo mnohomesačné a priestor nato, aby speňažila vlastnú nehnuteľnosť,\nalebo inak si vyriešila životnú situáciu, bol dostatočný a dlhý. Právna zástupkyňa zdôraznila, že zo\nskonzumovaného úveru 104.000,- € bolo v čase postúpenia pohľadávky splatených iba niečo cez\n18.000,- €, teda necelých 17% poskytnutých finančných prostriedkov. A k tejto enormne vysokej dlžnej\nsume si žalobkyňa vyčísľuje jej navýšenie, tzn. chce dosiahnuť stav, aby popri tak vysoko nesplatenom\ndlhu sa naďalej ešte obohatila. V konaní žalujúca strana napriek opakovaným výzvam žalovanej strany\nnebola schopná ani identifikovať presné právo, ktoré malo byť porušené. Právna zástupkyňa zopakovala\nďalšie relevantné argumenty s poukazom na platnú judikatúru, ktoré sú dôvodmi pre jej návrh na\nzamietnutie žaloby.\n6. Z výsledkov vykonaného dokazovania, z výsluchu žalobkyne, z vyjadrení právnych zástupcov,\nz Rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 11Csp/89/2018-235 zo dňa 6.10.2020, z Rozsudku\nKrajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/6/2021 zo dňa 28.10.2021, zo Zmluvy o splátkovom\núvere zo dňa 20.10.2011 uzavretej medzi stranami sporu, z Výzvy na úhradu zo dňa 5.4.2016, ako\naj z ďalších listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že medzi žalobkyňou ako dlžníkom\na žalovanou ako veriteľom bola dňa 20.10.2011 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0494593685,\nna základe ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi úver vo výške 104.000,- €. Tento sa dlžník, teda žalobkyňa\nv prebiehajúcom súdnom konaní, zaviazal úver splácať v mesačných splátkach v zmysle Zmluvy.\nTúto svoju zmluvnú a zákonnú povinnosť, splácať úver riadne a včas žalobkyňa nesplnila. Právny\nnástupca veriteľa (po postúpení pohľadávky) podal na súd žalobu voči dlžníkovi (tam žalovaná,\nv prebiehajúcom súdnom konaní žalobkyňa) o zaplatenie sumy 104.000,- € s prísl.. Konanie bolo\nvedené pod sp. zn. 11Csp/89/2018 a žaloba bola rozsudkom zo dňa 6.10.2020 zamietnutá. Rozsudkom\nKrajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28.10.2021 bol rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdený. Z obsahu oboch týchto súdnych rozhodnutí vyplýva, že v konaní bolo preukázané,\n\nže žalovaná (tu žalobkyňa) porušila svoje povinnosti riadne a včas splácať úver pričom súdy ale\nkonštatovali porušenie § 92 ods. 8 zákona o bankách pred postúpením bankovej pohľadávky, teda došlo\nk neplatnému postúpenie bankovej pohľadávky, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. Žaloba teda\nbola zamietnutá z procesných dôvodov, v zmysle nedodržania zákonného postupu pred postúpením\nbankovej pohľadávky.\n7. Žalobkyňa svoj nárok na priznanie PFZ odvodzovala od vyššie uvedených súdnych rozhodnutí\ns poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a s poukazom\nna ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.\n8. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv\na povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi\nna súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby\nsa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto\nkonanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov\njednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa\nuplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý\nna súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými\npredpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo\npovinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.\nPodľa § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie spotrebiteľovi\nupierať práva podľa § 3.\n9. Súd má zato, že v konaní nebolo preukázané zo strany žalobkyne, aké jej konkrétne práva boli\nporušené, ktoré by zakladali nárok na priznanie PFZ, a tiež nebolo preukázané, aká ujma jej bola\nspôsobená. Žalobkyňa v tomto smere teda neuniesla ani bremeno tvrdenia a následne samozrejme ani\nbremeno dôkazu. Podľa názoru súdu, priznanie PFZ žalobkyni by tiež bolo v rozpore s dobrými mravmi.\nŽalobkyňa z poskytnutého a spotrebovaného úveru vo výške 104.000,- € (čo je len úver bez úrokov\na bez poplatkov) splatila cca 18.500,- €, čo v konaní nebolo sporné. A pri takejto „platobnej disciplíne“\npožaduje zadosťučinenie za akúsi bližšie nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, hoci sama nie je ochotná\nvrátiť mimoriadne vysokú sumu úveru, ktorý prijala a spotrebovala.\n10. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa\nPFZ, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná PFZ a\nv akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré\nmajú vplyv na konkrétny prípad. PFZ je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu\nvyjadrenú v rôznych formách. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje\nposkytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. V danom prípade však nič také\npreukázané nebolo. Inštitút PFZ slúži vždy na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu,\nkeď po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej\nsféry, ktorý nemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok, ako uviedla žalovaná a súd sa\ns tým stotožňuje, však nesleduje žiadne nastolenie rovnováhy medzi „silnejšou“ a „slabšou“ zmluvnou\nstranou, ale ide o snahu o „prilepšenie si“ z majetku žalovanej, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by\ntakto mala byť odškodnená.\n11. S poukazom na čl. 2 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo porušených\npráv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp\nprávnej istoty. Nemožno opomínať, že žalobkyňa, ktorá sa domáha PFZ finančného zadosťučinenia\nsama porušila zmluvné ustanovenia úverovej zmluvy, svoje zmluvné a zákonné povinnosť splácať úver.\nA tvrdí, že jej práva boli poškodené. V konečnom dôsledku ani len nepredniesla žiadne presvedčivé\ntvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mala utrpieť, resp. ktorá jej mala hroziť, a ktorá by mala byť bankou\nprostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená.\n12. Súd zhodne so žalovanou poukazuje napr. na závery rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.\n19Co/110/2019 zo dňa 15. 07. 2020: „Odvolací súd zastáva názor, že z citovaného ustanovenia § 3\nods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie\n\nmá povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva\n(a jeho úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola daná aj existencia nemajetkovej\nujmy, ktorá v príčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej\nujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma\npreukázaná ako skutočná. Samotný záver súdu prvej inštancie, že žalobca ako spotrebiteľ na súde\núspešne uplatnil porušenie práva, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie\nfinančného zadosťučinenia podľa §3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto\nskutočnosti automaticky, bez ďalšieho neznamenajú ujmu na strane žalobcu..... Odvolací súd v danej\nveci nemal preukázané, akú konkrétnu ujmu žalobca utrpel, keďže ju žiadnymi dôkazmi nepreukázal,\na teda nebolo by možné následne ani určiť konkrétne primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by\nslúžilo k reparácii (k zhojeniu, odčineniu) vzniknutej ujmy na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov preto\ntreba uzavrieť, že žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej ujmy, keďže\ndôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie\ntýchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto\nskutočností tvrdí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010). Za tejto situácie považoval\nodvolací súd priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi za nedôvodné.“ S takýmito závermi sa\nsúd stotožňuje a to o to zvlášť, že ten, koho práva boli porušené, nebola žalobkyňa. Práve ona si od\nžalovaného zobrala vysoký úver, z ktorého splatila cca 17-18% a len preto, že bola úspešná v konaní,\nv ktorom bola žaloba zamietnutá len z dôvodu neplatného postúpenia bankovej pohľadávky, žiada\nešte naviac ďalšiu finančnú čiastku ako údajné, nevediac v čom spočívajúce a za čo vôbec uplatnené,\nzadosťučinenie.\n13. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v\nprípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho\nstupňa ochranu nie len jeho deklaráciu, ako už súd uviedol. Súd má zato, že žalobkyni žiadna ujma,\nktorá by odôvodňovala priznanie PFZ nevznikla, a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie\nhrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek\nprávneho dôvodu. PFZ je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v\nrôznych formách. Predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu\nza uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyni požadovaných\nfinančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné\nnapraviť inak. Toto však nepredstavuje daný prípad. Tu ani len nebolo tvrdené konkrétne porušenie\npráva v kontexte s prípadným nárokom na PFZ a už vôbec nie, že by utrpela nejakú nemajetkovú ujmu,\nktorú by bolo možné reparovať len priznaním PFZ. Keďže súd má zato, že žalobkyňa nemá vôbec nárok\nna PFZ, bližšie sa v odôvodnení tohto rozsudku nezaoberá jeho uplatnenou výškou.\n14. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto\nzákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník\npremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\nPodľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia\ndoba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.\n15. Žalovaná vzniesla aj námietku premlčania voči uplatnenému nároku na PFZ. Námietku premlčania\nodôvodnila tým, že v danom prípade skutočnosťou, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje uplatnený satisfakčný\nnárok, je postúpenie úverovej pohľadávky, ku ktorému došlo zmluvou zo dňa 08. 12. 2017. Premlčacia\ndoba potom v zmysle judikatúry, ktorú uviedla, začala plynúť nasledujúceho dňa 09. 12. 2017 a skončila\nuplynutím troch rokov dňa 09. 12. 2020. Keďže žaloba bola podaná až dňa 08. 06. 2023 (teda o dva a\npol roka neskôr), k začatiu súdneho konania došlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej doby, čo plne\nopodstatňuje záver o premlčaní príslušného žalobného nároku.\n16. Súd má zato, že tento nárok premlčaný nie je. Nárok na priznanie PFZ je v zmysle § 3 ods. 5 posledná\nveta zákona o ochrane spotrebiteľa spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti\nustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi v podobe právoplatného rozhodnutia súdu.\nPreto až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine qua non pre súdne uplatnenie tohto nároku. V\ntomto smere aj žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016- 71 zo\ndňa 24.05.2017:„Ako nedôvodnú považuje odvolací súd žalovaným vznesenú námietku k uplatnenému\nnároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia vzhľadom na to, že zo vyššie citované znenie\n\n§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa na primerané\nfinančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom\na osobitnými predpismi zodpovedá v prípade ak si na súde úspešne uplatní toto porušenie práva alebo\npovinnosti stanovenej týmto a osobitným predpismi. To znamená, že žalovaná si na súde úspešne\nuplatnila porušenie práva nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa\n17.04.2014, č.k. 7C/66/2012-152, kedy jej začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie primeraného\nfinančného zadosťučinenia.“ V danom prípade rozsudky, na podklade ktorých si žalobkyňa uplatnila\nnárok na PFZ nadobudli právoplatnosť dňa 11.11.2021, žaloba bola súdu doručená dňa 8.6.2023, teda\nvčas, počas plynutia premlčacej doby.\n17. V kontexte vyššie uvedených skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd\nrozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, teda žalobu v celom rozsahu zamietol.\n18. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že úspešnej\nžalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.\nPoučenie:\nŘ Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom\nOkresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.\nŘ Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému\nrozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).\nŘ Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia\nlehoty na podanie odvolania.\nŘ Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že :\na) neboli splnené procesné podmienky,\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\nc) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\ne) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany\nalebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo\nh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nŘ Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že\nprávoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu\nuvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.\nŘ Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať\nlen do uplynutia lehoty na podanie odvolania.\nŘ Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené\nv konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci alebo\nd) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\n\nŘ Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak,\naby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden\nrovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania\nna trovy toho, kto podanie urobil.\nŘ Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať\nnávrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch\na exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).", "vazby": {"stav": {"sz": "27CoCsp/2/2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "guid": "79755f69-08be-438a-8a35-551ebd5d8d7c:6408be00-c5e6-4776-96f9-243d9b3e2227", "datum": "2024-10-24", "vztah": "zmenene"}}, "cituje": [{"guid": "ussr:d7987b52-ac85-4a92-b893-09d23cf21d88", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:2.US.249.2023.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2023 z 10. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-10", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:2.US.249.2023.1"}, {"guid": "ussr:ec1eb379-c68e-4c52-899a-7665e78889c4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 889, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.11.2016.1"}, {"guid": "ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be"}, {"guid": "b07f7b3a-4179-4a43-9f11-e9daa724b0eb:46678e06-e3d5-41d9-bccb-aa429d3f2d8a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1113239297.1", "spisova_znacka": "3Cdo/25/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/25/2019 z 20. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-20", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1113239297.1"}, {"guid": "7d66f3c1-145d-4114-bc46-7b5f9fe1ce54:0ac0c502-420d-43a3-88ac-2cafe449ea06", "ecli": null, "spisova_znacka": "7CoCsp/6/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7CoCsp/6/2021 z 28. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-10-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7d66f3c1-145d-4114-bc46-7b5f9fe1ce54:0ac0c502-420d-43a3-88ac-2cafe449ea06"}, {"guid": "f11fe6e8-7555-4e1c-b11c-fdb0bda50b5a:62326fc7-af6d-42bc-a598-c31d13f3c363", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8118209167.1", "spisova_znacka": "23Co/42/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 23Co/42/2019 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8118209167.1"}, {"guid": "88c68393-3353-4376-bece-2cc7969de9df:8ac83f4f-0c1b-40d6-9284-0e4861a7df0e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8319200291.1", "spisova_znacka": "19Co/110/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/110/2019 z 22. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-01-22", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8319200291.1"}, {"guid": "5505c8fa-b904-461a-8605-e9cc54f84b40:6543c6ea-0de5-4bee-8e6f-5cc3a326a77b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8117200708.1", "spisova_znacka": "21Co/31/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/31/2018 z 15. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-10-15", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117200708.1"}, {"guid": "522824b7-1142-4ba9-9818-fe009b2d9379:db5f0615-4a72-444e-9cb0-794f13261aac", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8317207147.1", "spisova_znacka": "19Co/30/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/30/2018 z 27. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-06-27", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8317207147.1"}, {"guid": "73b2f0a3-ff39-4fe6-a287-a8adac030b29:1099f402-514e-4442-97d2-46b0cf657105", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1214223577.1", "spisova_znacka": "3Co/53/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/53/2016 z 29. 11. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 82, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1214223577.1"}, {"guid": "decb7544-cefd-45a5-95ee-e04ae9d5e4d8:636a8d8f-71aa-4442-9b93-f1aa1f3a3b00", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7514202780.1", "spisova_znacka": "6Co/104/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/104/2017 z 17. 7. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-07-17", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7514202780.1"}, {"guid": "671f96c1-f786-4938-abdf-aa693b3d9263:496e0704-92d6-45fd-9fb5-4e55cfee8c0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Co/23/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/23/2017 z 15. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-02-15", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/671f96c1-f786-4938-abdf-aa693b3d9263:496e0704-92d6-45fd-9fb5-4e55cfee8c0e"}, {"guid": "6a112ece-74e4-4d8b-a07d-ed08f53dda16:ded37d39-de59-4030-a9ca-26bb6b9fae46", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1315213203.1", "spisova_znacka": "2Co/137/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/137/2016 z 28. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-04-28", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1315213203.1"}, {"guid": "f3562e06-a2dc-45a0-aa26-bbdcb18da0de:68dc22ad-1d3f-4052-bb2f-b9054e25ed74", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5414205051.1", "spisova_znacka": "11Co/159/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/159/2015 z 24. 5. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-05-24", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5414205051.1"}, {"guid": "834f64dd-6c35-4c7f-93ff-3839cd2c2c4d:a7319336-bec4-4fd5-b12a-b6bdc31b3e5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Csp/89/2018", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Csp/89/2018 z 11. 7. 2018", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2018-07-11", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/834f64dd-6c35-4c7f-93ff-3839cd2c2c4d:a7319336-bec4-4fd5-b12a-b6bdc31b3e5b"}], "citovane_v": []}