Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 19C/83/2022 z 22. 9. 2025 Citácia: rozsudok Okresného súdu Poprad z 22. septembra 2025, sp. zn. 19C/83/2022, ECLI:SK:OSPP:2025:8722203208.6 Okresný súd Poprad | 19C/83/2022 | ECLI:SK:OSPP:2025:8722203208.6 | 2025-09-22 | Rozsudok Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/267b4043-9622-449d-9369-1530dff7d0cf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPP:2025:8722203208.6 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Okresný súd Poprad 19C/83/2022 8722203208 22. 09. 2025 JUDr. Iveta Jenčová ECLI:SK:OSPP:2025:8722203208.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 19C/83/2022 Okresný súd Poprad - sudkyňa JUDr. Iveta Jenčová v spore žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, A. XXXX/X, XXX XX C., občan SR, právne zastúpená: Advokátska kancelária, JUDr. Igor Šafranko, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, o zaplatenie 548,28 € s prísl. takto rozhodol: 19C/83/2022 I. Súd žalobu v časti istiny 69,60 eur, pokuty vo výške 17,- eur a náhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur z a m i e t a. II. Žalovaná m á voči žalobcovi n á r o k na 100 % náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1.Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej istiny, poštovného a trov konania. Uviedol, že kontrolou úhrad zistil, že žalovaná ku dňu podania žaloby nezaplatila úhradu v zmysle zákona č. 340/2012 Z.z. za kontrolované obdobie od 1.6.2008 do 31.5.2022. Na písomnú výzvu zo dňa 19.5.2022 na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy nereagovala, tento dlh nezaplatila v lehote 30 dní od jej doručenia, a preto v zmysle citovaného zákona je povinná zaplatiť aj pokutu. Pohľadávka žalobcu pozostáva zo sumy 531,28 €, čo je istina za neuhradené mesačné predpisy v kontrolovanom období a zo sumy 17,- €, ktorá predstavuje pokutu za neuhradenie dlhu v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca si uplatnil aj sumu 2,10 € za zaplatené poštovné sadzby. 2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 31.3. 2023, v spojení s opravným uznesením z 24. 4. 2024 nasledovne: ,,I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 69,60 eur, pokutu vo výške 17,- eur a náhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Súd konanie do sumy 461,68 eur z a s t a v u j e. III. N a r i a ď u j e prevádzkovateľovi systému Slovenskej pošte, a.s. vrátiť žalobcovi alikvotnú časť zaplateného súdneho poplatku vo výške 9,30 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Trovy konania stranám n e p r i z n á v a.“ 3. Vykonaným dokazovaním, z prehľadu predpisov a úhrad, z výzvy žalobcu zo dňa 19.5.2021, z doručenky k výzve, z potvrdenia Slovenskej pošty a.s. o tarifných cenách, ako aj z ďalších listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že žalovaná za rozhodné obdobie od 18.11.2019 do 31.5.2022 (po čiastočnom späťvzatí žaloby po vznesenej námietke premlčania) neuhradila poplatky za služby v zmysle zákona č. 340/2012 Z. z. vo výške 69,60 €, a to za obdobie od novembra 2019 do januára 2022 (15 platieb po 4,64 €), nereagovala ani na výzvu žalobcu na ich úhradu spolu s poštovným v lehote 30 dní. Nedoplatok v zmysle prehľadu predpisov a platieb teda v uvedenom období predstavuje po čiastočnom späťvzatí žaloby po vznesení námietky premlčania žalovanou sumu 69,60 € za obdobie od 11/2019 do 01/2021 (žaloba bola súdu doručená dňa 18.11.2022) a v zmysle § 10 zákona č. 340/2012 Z. z. z dôvodu ich neuhradenia je žalovaná povinná zaplatiť aj pokutu vo výške 17,- €, tiež poštovné v súvislosti so zasielanou výzvou, ktoré podľa potvrdenia Slovenskej pošty činilo v rozhodnom období sumu 2,10 €. Žalobca súdu spolu so žalobou predložil aj Výzvu na zaplatenie nedoplatku datovanú dňom 19.5.2022. K Výzve bola pripojená doručenka s dátumom prevzatia Výzvy dňa 30.5.2022 a podpisom žalovanej v príslušnej kolónke. Úhrady, ktoré žalovaná vykonala boli realizované pred doručením výzvy, na výzvu už žalovaná žiadnou úhradou nereagovala. 4. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovaným zákonnými ustanoveniami súd rozhodol tak, ako je vyššie uvedené. Pokiaľ ide o platby žalovanej po 58,- € uhradených v období 02/2021 – 04/2021, súd konštatoval, že žalovaná neuviedla v popise platieb obdobie, za ktoré tieto platby uhrádza, čo ani nepopierala, a preto boli tieto platby žalobcom započítané na pohľadávky najstaršie splatné. Súd zhodne so žalobcom poukázal napr. na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co 579/87 zo dňa 04.02.1988: „Ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, aj keď by mohol byť premlčaný. V takomto prípade sa už dlžník nemôže následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom.“ Pokiaľ ide o koncesionárske poplatky, ako v tomto prípade, vec na súde nie je vedená ako vec spotrebiteľská (to súd uviedol v súvislosti s námietkou žalovanej strany ohľadom započítania platieb na najstaršie dlhy žalovanej), išlo o platby, ktorých povinnosť úhrady vyplýva priamo zo zákona. Čo sa týka mesačných úhrad platených žalovanou v období od 02/2021 do 05/2022 po 4,64 €, k týmto žalovaná v popise platieb uviedla, za aké obdobie ich uhrádzala, čo žalobca zohľadnil aj v čiastočnom späťvzatí žaloby. Vzhľadom na vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej, žalobca zobral žalobu čiastočne späť vo výške 387,44 € (za obdobie od 06/2018 do 10/2019) a vo výške 74,24 € (16 uhradených mesačných predpisov po 4,64 € v období od 02/2021 – 05/2022, ku ktorým žalovaná uviedla, za aké obdobie uhrádza), t.j. spolu vo výške 461,68 Eur a v tejto časti súd konanie zastavil, ale mal za to, že žalobca má nárok na úhradu nepremlčanej časti neuhradených poplatkov vo výške 69,60 € (15 neuhradených mesačných predpisov v období od 11/2019 do 01/2021), pokuty vo výške 17 ,- €, keďže žalovaná na výzvu žalobcu z mája 2022 nereagovala žiadnou úhradou, a tiež na poštové náklady spojené so zaslaním výzvy na úhradu v mesiaci máj 2022 vo výške 2,10 €, ktorých výška bola preukázaná potvrdením pošty. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v rozsahu výrokov I. a IV., podala žalovaná odvolanie, v ktorom namietala, že súd prvej inštancie ju zaviazal na plnenie, aj keď namietala premlčanie, s odôvodnením, že platby, ktoré zaplatila od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, pri ktorých neuviedla obdobie, boli započítané na pohľadávky najstaršie splatné, aj keď už boli premlčané. Pritom súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o rozsudok Krajského súdu Brno, sp. zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988. Podľa žalovanej v súdenej veci ide o posudzovanie spotrebiteľského právneho vzťahu. Rozsudok Krajského súdu Brno, sp. zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988, bol vydaný v dobe, keď ani v Čechách, ani na Slovensku neexistovalo spotrebiteľské právo, a teda ani ust. § 52 a násl. O.z., osobitne ust. § 54a O.z., podľa ktorého: „Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ust. § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.“ Podľa žalovanej je logické, že nemohla mať záujem plniť na premlčaný dlh a preto je toho názoru, že je potrebné posudzovať jej platby za platby určené na nepremlčaný dlh. Ak je súd povinný prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti, tak z toho, podľa jej názoru vyplýva, že v rámci súdneho konania ani nemôže akceptovať obranu žalobcu, o započítaní platieb na premlčaný dlh, lebo takýmto postupom by vlastne súd na premlčanie v skutočnosti neprihliadol. Žalovaná taktiež namietala, že žalobcovi nepatrí ani pokuta a poštovné. Poukázala pritom na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 24Co/47/2018, z 11. 12. 2018. V súdenej veci si žalobca uplatňuje dlh za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022, a na zaplatenie ju vyzval až výzvou z 19. 05. 2022. Nakoľko žalobca nedodržal zákonom predpísaný postup, a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote, nemá nárok ani na pokutu, ani na poštovné. Vo vzťahu k meritu veci, žalovaná namietala nesprávny výrok o trovách konania, pokiaľ jej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania v pomernej časti, aj keď konštatuje, že čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca. Súd prvej inštancie prehliada, že žalobca je účastníkom množstva obdobných konaní a vie, že ak uplatní premlčaný nárok, súd má na premlčanie prihliadnuť z úradnej moci. Žalobca sa spolieha na to, že spotrebiteľ pod tlakom súdneho konania premlčaný dlh zaplatí. Takýto postup žalobcu nemožno nazvať inak, ako prenesením nekalej obchodnej praktiky do súdneho konania. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6. Krajský súd v Prešove Uznesením sp. zn. 18Co/22/2024 - 78 zo dňa 27.3.2025 zrušil rozsudok vo výrokoch I. a IV. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. V zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 548,28 eur titulom neuhradených úhrad za služby verejnosti podľa ust. § 3 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z., o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. 06. 2023, za obdobie od 01. 10. 2008 do 31. 05. 2022, na zaplatenie pokuty vo výške 17,- eur, úhrady za poštové služby vo výške 2,10 eur podľa poštových sadzieb a zároveň žiadal nahradiť trovy konania. 8. Odvolací súd citoval ust. § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v prejednávanej veci je spornou skutočnosťou to, či žalobcom uplatnený nárok vychádza zo spotrebiteľského vzťahu. Konštatoval, že podľa súdu prvej inštancie, v prípade koncesionárskych poplatkov vec na súde nie je vedená ako vec spotrebiteľská, ide o platby, ktorých povinnosť úhrady vyplýva priamo zo zákona. Táto otázka je relevantná v konaniach so žalobcom zo znenia článku týkajúceho sa poučovacej povinnosti, osobitných ustanovení o zmene žaloby, či dokazovaní, ako aj s tým súvisiacich otázok oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo strany spotrebiteľa, resp. otázka nemožnosti použitia ustanovení o rozsudku pre zmeškanie, či prihliadnutie na premlčanie nároku. Z týchto dôvodov je posúdenie skutočností, či sa na spor strán použijú ustanovenia ohľadom spotrebiteľských sporov veľmi dôležitou. 9. V ďalšom odvolací súd uviedol, že pre posúdenie tejto otázky je relevantné vychádzať zo znenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Je teda nutné posúdiť, či vzťah vznikajúci medzi stranami sporu je vzťahom, ktorý možno podradiť pod tzv. spotrebiteľské vzťahy. V tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 3 zákona č. 340/2012 Z. z., o úhrade za služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom v znení účinnom do 30. 06. 2023, podľa ktorého je platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny ako odberateľ pre spotrebu v byte alebo rodinnom dome. Citovaný zákon uvádza, že jedná sa o úhrady za služby verejnosti, ktorá je platená v prospech Rozhlasu a televízie Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Pre finančné zabezpečenie služieb verejnosti v tejto oblasti. Pričom príjmy z týchto úhrad, ako aj pokút sa výhradne môžu použiť na zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Zároveň však tieto príjmy môžu byť použité aj na zabezpečenie výberu úhrady kontroly platenia úhrady a vymáhanie úhrady a pokút. 10. Zo znenia citovaného zákona vyplýva, ako uvádza odvolací súd, že platiteľom tejto úhrady je osoba pokiaľ sa na ňu nevzťahujú výnimky, ktorá je evidovaným odberateľom elektrickej energie v byte alebo rodinnom dome (§ 3 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2023). Z uvedeného je zrejmé, že zmluvou o dodávke elektrickej energie v zmysle osobitného zákona sa osoba, na ktorú sa nevzťahujú výnimky, zároveň stáva platiteľom úhrady za zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania poskytovaného žalobcom. Podľa názoru odvolacieho súdu teda na základe zmluvy, ktorá nepochybne spotrebiteľskou zmluvou je, vzniká pre takéhoto spotrebiteľa od tejto zmluvy odvodený iný záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. 11. Pokiaľ ide o službu v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, možno konštatovať, že neexistuje právny vzťah medzi žalobcom a poplatníkom, v rámci ktorého by dochádzalo k výmene plnení. Existuje tu však priama súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a týmto poplatkom či úhradou. Povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala. Výlučne tento poplatok súvisí s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača či rozhlasového aparátu. Samotný prístup k takejto službe tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc, kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie. 12. Pre posúdenie, či na takýto právny vzťah sa vzťahuje Smernica Rady č. 93/13/EHS, je nutné zodpovedať základné otázky a teda týmto spôsobom možno zodpovedať otázku, či sa tento vzťah spravuje ustanoveniami tzv. spotrebiteľských sporov. V čl. 2 písm. b/ smernice je spotrebiteľ charakterizovaný ako fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k obchodom, podnikaniu alebo povoleniu. Je nepochybné, že platiteľ úhrady v danom prípade spĺňa definíciu spotrebiteľa podľa citovaného nariadenia. 13. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal odpoveďou na otázku, či žalobca ako verejnoprávna inštitúcia spĺňa charakteristiku predajca alebo dodávateľ podľa nariadenia, kedy v čl. 2 písm. c/ je takáto osoba definovaná ako akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, Rozhlas a televízia Slovenska bola zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné digitálne vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činností a činností podľa zákona č. 532/2010 Z.z., o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2024 bola RTVS verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania. Z týchto definícií je zrejmé, že sa jedná o právnickú osobu, ktorá v súvislosti s výberom úhrad za poskytované služby koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia citovanej smernice, podľa ktorého sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby. Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice. Tento záver vyplýva aj z rozsudku vo veci C-59/2012 DKK, Mobil Oil proti Zentrale Zur Bekamfung, kedy dospel Súdny dvor EÚ k záveru, že do pôsobnosti Smernice č. 2005/29/ES, o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení Smernica č. 84/450, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia. 14. Odvolací súd uviedol, že je pravdou, že v tomto tejto smernici je použitý pojem „obchodník“ na rozdiel od pojmov „predajca“, či „dodávateľ“, ktoré používa Smernica Rady č. 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením žalobcu a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Cieľom oboch smerníc je zaistiť vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť v návrhu generálneho advokáta D. E. zo 04. 07. 2013. Ak teda Súdny dvor EÚ v tomto smere pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca takejto smernice, je nepochybné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť akúkoľvek úhradu v prospech takéhoto subjektu. Z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobca spĺňa podmienku čl. 2c smernice, pričom otázka, kedy má národný súd ex offo povinnosť skúmať nekalé podmienky v dodávateľských zmluvách, teda v podstate to, čo je riešené ust. § 290 a nasl. CSP, ktorý má osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, riešil Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C147/16 Karel de Grote proti SuzanRoumi F. G., pričom rozhodol, že táto smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie, pričom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel má právomoc skúmať ex offo rozpor medzi zmluvnou podmienkou, na ktorej je založená žaloba a vnútroštátnymi pravidlami verejného poriadku. Je povinný preskúmať ex offo, či zmluva obsahujúca túto podmienku platí do rozsahu pôsobnosti tejto smernice a či táto je nekalá. Obdobne možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-176/17 Profi Credit Polska proti B. H., kedy bolo konštatované, že je v rozpore so smernicou, ak sa má vydať platobný rozkaz na základe formálne platnej vlastnej zmenky bez preskúmania nekalej povahy zmluvných podmienok zo zmluvy o úvere, ktorá predchádzala tejto zmenke a umožňuje súdu skúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky iba v prípade, ak spotrebiteľ podá príslušnú námietku, kedy od spotrebiteľa je vyžadované uvedenie skutočnosti a dôkazov, ktoré toto preskúmanie umožnia. Tieto rozhodnutia priznali súdom členských krajín možnosť, resp. povinnosť skúmať nekalé podmienky v dodávateľských zmluvách, čo možno aplikovať v tejto spornej otázke so záverom, že v sporoch žalobcu s platiteľmi úhrad je nutné aplikovať ust. § 290 CSP a nasl. o spotrebiteľských sporoch, kedy nepochybne platiteľ úhrady je slabšou stranou sporu, jeho zmluvný vzťah je odvodený od zmluvy o dodávke elektriny, ktorá je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, čím sa dosiahne cieľ smernice o zabezpečení vysokej kvality života občanov EÚ. 15. Napriek skutočnosti, že zmluva medzi platiteľom úhrady a žalobcom nevzniká „klasickým spôsobom“ podpisom čo i len formulárovej zmluvy, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že podmienkou jej vzniku je uzavretie klasickej spotrebiteľskej zmluvy. Ak teda táto „pridružená zmluva“ má byť nejakým spôsobom právne posúdená, zrejme musí byť posúdená v súlade s prvotnou zmluvou, od ktorej sa odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou je. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú napriek verejnoprávnemu charakteru žalobcu a napriek skutočnosti, že príjmy z týchto úhrad sa používajú výhradne na zabezpečenie služieb verejnosti. Zo Smernice Rady č. 93/13/ES vyplýva, že sa jedná o smernicu, ktorá sa vzťahuje na podmienky zmlúv, okrem iného medzi dodávateľmi služieb a spotrebiteľmi. Teda nie je nutné, aby predmetom dodávky bol len tovar, ale môžu to byť aj služby, aj keď sú platené paušálne, bez ohľadu na ich dodanie, či rozsah tohto dodania. Z vyššie uvedených dôvodov teda možno dospieť k záveru, že aj na predmetný spor je nutné aplikovať ust. § 290 a nasl. CSP. 16. Nemali by byť pochybnosti o existencii práva žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej príslušenstvom. Pochybnosti vznikli len v súvislosti s právnou otázkou, či došlo k oslabeniu práva v dôsledku oddiaľovania s jeho uplatnením na súde voči žalovanej a v kladnom prípade či sa má zohľadniť premlčanie aj bez námietky žalovanej priznaním jej statusu spotrebiteľky. Existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou (tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok súvisí výlučne s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie bez prípadnej súvislosti s preukázanou držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce občanov stratili status konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktik žalobcu, či nie sú nekalé. Ako žalobca priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva. 17. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu medzi žalobcom a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského práva. To na margo odvolacích argumentov žalobcu, ktorý ako predpoklad spotrebiteľskoprávnej ochrany považuje len existenciu zmluvy. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (napr. nekalé obchodné praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice č. 2005/29/ES, napr. ,,agresívnou praktikou je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty). Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom - protistranou spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové, poistné a iné), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva, ale už jeho založením. Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom, keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice č. 2005/29/ES ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O to viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom) má zmluvný základ a to zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími zložkami a ďalšími súvisiacimi vzťahmi. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (por. slovo „súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou“ v ust. § 290CSP). 18. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení tiež konštatoval, že ani námietka verejnoprávnosti, ako prekážky pre spotrebiteľskú povahu vzťahu, neobstojí. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“). Aj na belgickú školu ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá Smernica Rady č. 93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EÚ veci C-59/2012 BKK Mobil Oil Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom SD EÚ skonštatoval, že Smernica č. 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení Smernica Rady č. 84/450/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia. 19. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca Smernice č. 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú založené spravidla na tom, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti, a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto subjektu. 20. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady č. 93/13 ES, podľa ktorého sa zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby, cit. : ,,Keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky, najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru.“. Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...). 21. Odvolací súd teda s poukazom na vyššie uvedené detailné zdôvodnenie uzavrel, že žalovaná vystupuje v pozícii faktického spotrebiteľa, pri ktorom základom plnenia je odber elektrického prúdu. Je nepochybné, že povinným subjektom je fyzická osoba, ktoré prijíma službu a právny vzťah nevzniká ex lege, ale na základe zloženej právnej skutočnosti, kde pristupuje k zákonnej povinnosti zložka existencie spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej s poskytovateľom služieb elektriny. Ide teda o faktický odvodený spotrebiteľský vzťah, keďže ak by absentovala spotrebiteľská zmluva o dodávke elektriny, nevznikol by ani záväzok plniť. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na právne závery, vyslovené v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/26/2022, 22Co/16/2022, 13Co/22/2022, 1Co/10/2022, 8Co/5/2022, 23Co/100/2017. 22. Odvolací súd poukázal na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na úhrady za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022. Keďže podal žalobu na súd dňa 18. 11. 2022, sú premlčané v zmysle ust. § 101 O.z., všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky pred 18. 11. 2022, tzn. pred 18. 11. 2019. Žalobca by tak nemal nárok na úhrady splatné pred 18. 11. 2019. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť v časti 387,44 eur, za rozhodné obdobie od 06/2008 až 10/2019, a v časti 74,24 eur za 16 uhradených platieb obdobie od 02/2021 do 05/2022, teda celkovo 461,08 eur. Na základe uvedeného podania žalobcu súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 461,68 eur. Teda nedoplatok podľa súdu prvej inštancie zostal v časti o zaplatenie nepremlčanej časti neuhradených poplatkov vo výške 69,90 eur za obdobie od 11/2019 do 01/2021. Súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o rozsudok Krajského súdu Brno, sp. zn. 16Co/579/87, zo 04. 02. 1988. 23. Žalovaná v odvolaní namietala, že platby, ktoré zaplatila za obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, pri ktorých neuviedla obdobie (za ktoré ich uhradila), by mali byť započítané na pohľadávky najstaršie splatné, aj keď už boli premlčané. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná podaným odporom žiadala žalobu zamietnuť na základe tvrdenia, že nepremlčané splátky po 4,64 eur mesačne, ktorých splatnosť nastala od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, čo predstavuje za rok 2019 - 2 platby, za rok 2020 - 12 platieb, za rok 2021 - 12 platieb a za rok 2022 - 5 platieb. Celkovo 31 platieb po 4,64 eur, čo predstavuje sumu 143,84 eur. Tvrdila, že za obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022 uhradila podľa prehľadu 248,24 eur, teda podľa žalovanej nepremlčaný dlh nielen uhradila, ale ho preplatila o 140,40 eur. Z preplatku mala byť zaplatená aj pokuta a poštovné. 24. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o započítaní platieb žalovanej na tie skôr splatné predpisy úhrad, keď poukázal na rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co/579/87 zo dňa 04. 12. 1988, podľa ktorého ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, aj keď by mohol byť premlčaný. Uvedený súd vychádzal z ust. § 73 Občianskeho zákonníka, ktoré dnes už nie je platné a účinné, a znelo takto: „Ak má tomu istému veriteľovi dlžník splniť niekoľko dlhov a plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých, je vyrovnaný dlh, o ktorom dlžník pri plnení vyhlási, že ho chce splniť; inak sa plnením uhradí dlh najskôr zročný, a to najprv jeho príslušenstvo.“ Uvedené ustanovenie bolo zrušené zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 01. 01. 1992, teda ešte pred vznikom právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Po zrušení pôvodného ust. § 73 Občianskeho zákonníka dňom 31. 12. 1991, nie je v Občianskom zákonníku právna úprava pre prípad, ak dlžník má voči veriteľovi viacero dlhov, a splní menej, než je výška dlhov, a preto je potrebné v zmysle dlhodobo ustálenej súdnej praxe a ust. § 853 Občianskeho zákonníka vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a hlavne z tej skutočnosti, aký bol úmysel dlžníka vyslovený pri splnení tohto dlhu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná ako spotrebiteľ nemohla mať záujem a úmysel plniť na premlčaný dlh, a preto sa javí, že je potrebné posudzovať jej platby za platby určené na nepremlčaný dlh. Odvolací súd sa stotožnil so žalovanou, že ak je súd povinný prihliadať na premlčanie z úradnej povinnosti podľa ust. § 54a Občianskeho zákonníka, tak v rámci súdneho konania ani nemôže akceptovať obranu žalobcu, o započítaní platieb na premlčaný dlh, lebo by takýmto postupom vlastne na premlčanie v skutočnosti neprihliadol. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval za dôvodný odvolací dôvod žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci. 25. S poukazom na § 10 ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z., v znení účinnom do 30. 06. 2023 a námietku žalovanej, že žalobca nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote, preto nemá nárok ani na pokutu ani na poštovné, odvolací súd uviedol, že ak zákon hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady, je na žalobcovi, aby preukázal kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaná bol v zákonom stanovenej lehote písomne vyzvaná na zaplatenie úhrady. 26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní predložil výzvu na zaplatenie nedoplatku z 19. 5. 2022, ktorou žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie nedoplatku 533,38 eur vrátane poštovných sadzieb 2,10 eur najneskôr do 30 dní od doručenia tejto výzvy s tým, že v nedoplatku je zahrnutý aj predpis na mesiac 05/2022. 27. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24Co/47/2018 z 11. 12. 2018, cit.: ,,Odvolací súd vychádzal nielen zo znenia ust. § 10 ods. 2 citovaného zákona, ale aj z primárneho práva Európskej únie, ktoré sleduje vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (článok 38 charty základných práv EÚ), kedy podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle tohto ustanovenia je nutné vykladať aj prípadné nejednoznačné znenie vnútroštátnej právnej úpravy. Práve vágne stanovený začiatok doby, v ktorej by mal byť vyzvaný subjekt, ktorý má platiť úhradu, dáva súdu úlohu, aby vo svetle špecifického prípadu vyložil predmetné ustanovenie zákona. Zákona uvádza, že ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia. To, akým spôsobom by sa mala táto skutočnosť zistiť zákona podrobne neuvádza. Odvolací súd však v súlade s názorom súdu prvej inštancie má za to, že nemožno nedôvodne odkladať uplatnenie práva zo strany vyberateľa úhrady a umožniť mu to, aby vyzýval platiteľa v časovom odstupe niekoľkých rokov na zaplatenie tejto úhrady. Takéto konanie podľa názoru odvolacieho súdu rovnako ako súdu prvej inštancie nie je v súlade so zásadou riadneho hospodára, respektíve subjektu, ktorý je povinný vykonávať správu úhrad a preto odvolací súd považoval za právne dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok v časti zamietnutia poplatku vo výške 17,- eur ako aj poštovného. V tejto súvislosti podľa názoru odvolacieho súdu nie je relevantné to, že omeškanie platiteľa úhrady trvalo dlhšiu dobu. Je nutné vychádzať z toho, kedy došlo prvýkrát k omeškaniu, čo nepochybne bolo niekoľko rokov pred zaslaním tejto výzvy.“ 28. Vzhľadom na vyššie uvedené sa preto odvolaciemu súdu javilo, že pokiaľ žalobca vyzval žalovanú k zaplateniu nedoplatku za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022 výzvou až z 19. 05. 2022, nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote. Preto by žalobca nemal mať nárok ani na pokutu, ani na poštovné. 29. Za dôvodnú považoval odvolací súd aj odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k výroku IV. súdu prvej inštancie o nepriznaní trov konania stranám sporu. Súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania v pomernej časti žalovanej, aj keď konštatuje v bode 20. odôvodnenia rozsudku, že čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca. Podľa odvolacieho súdu, na zavinení žalobcu v časti o zaplatenie sumy 387,44 eur, v ktorej zobral žalobu späť z dôvodu, že si uplatnil premlčaný nárok voči žalovanej, nič nemení, že by súd prvej inštancie aj tak musel prihliadnuť na námietku premlčania a žalobu v tejto časti zamietnuť. Zavinenie zastavenia konania v časti o zaplatenie 387,44 eur spôsobil žalobca a tak musí niesť dôsledky vo vzťahu k trovám tohto konania podľa ust. § 255 ods. 2 CSP. 30. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní priznať právnemu vzťahu medzi žalobcom a žalovanou spotrebiteľský charakter a z uvedeného vyvodiť konzekvencie vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu v časti žalovanej istiny 69,90 €, pokuty 17,- € a poštovného vo výške 2,10 € v uvedených intenciách v súlade s prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu. 31. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie právny zástupca žalovanej na nariadenom pojednávaní odkázal na právne záväzný názor odvolacieho súdu, navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanej plnú náhradu trov konania. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, žiadal konať v jeho neprítomnosti a zaviazať žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy tak, ako to navrhoval vo vyjadrení a čiastočnom späťvzatí zo dňa 24.2.2023 a vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 9.8.2023, pričom sa pridržiaval tvrdení uvedených v návrhu. Tu sa žiada hneď uviesť, že žalobca žiadnym spôsobom nereagoval na obsah zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, tam deklarovaný právny názor, ktorý je pre súd prvej inštancie záväzný a navrhoval aplikovať inštitúty, ktoré v spotrebiteľských sporoch aplikovať nie je možné, teda žiadnym spôsobom nezohľadnil ani skutočnosť, že odvolací súd jednoznačne s výstižným odôvodnením uzavrel, že právnemu vzťahu medzi žalobcom a žalovanou je nutné priznať spotrebiteľský charakter. Žalobca nereagoval ani len na pasáž v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, keď ten konštatuje s poukazom na § 10 ods. 2, ods. 3, ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. a námietku žalovanej, že žalobca nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote, preto nemá nárok ani na pokutu ani na poštovné, tak ak zákon hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady, je na žalobcovi, aby preukázal kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaná bol v zákonom stanovenej lehote písomne vyzvaná na zaplatenie úhrady. 32. Po zrušení rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 31.3.2023 vo výrokoch I. a IV. a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ostala dôkazná situácia nezmenená, súd teda poukazuje na tie isté dôkazy, na ktoré poukázal už v prvotnom rozsudku, a ktoré sú špecifikované v bode 3. tohto rozsudku. Žiadne iné dôkazy do konania vnesené, ani navrhované neboli. 33. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, teda bez akýchkoľvek pochýb priznáva právnemu vzťahu medzi žalobcom a žalovanou spotrebiteľský charakter. Odvolací súd podrobne a výstižne odôvodnil, prečo vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, a to aj s poukazom na Smernicu Rady č. 93/13/EHS, rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, vnútroštátne rozhodnutia a ďalšie tak, ako je to vyššie uvedené v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v prejednávanej veci. Spotrebiteľský charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovanou teda jednoznačne vyplýva aj zo záväzného stanoviska a vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu. 34. Podľa § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. 35. Podľa § 54 a) Občianskeho zákonníka, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. 36. Podľa § 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, tento zákon upravuje platenie, vyberanie a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska 1) v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len "úhrada"). 37. Podľa § 2 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, účelom úhrady je finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska. 38. Podľa § 3 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, platiteľ úhrady (ďalej len "platiteľ") je a) fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny 2) v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti 3) ako odberateľ elektriny v domácnosti 2) v odbernom mieste, 2) pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome, 39. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, vyberateľom úhrady a príjemcom úhrady je Rozhlas a televízia Slovenska. 40. Podľa § 8 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, kontrolu platenia úhrady vykonáva vyberateľ úhrady. 41. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, platiteľ, ktorý nezaplatí úhradu podľa § 7, je v omeškaní so zaplatením úhrady. 42. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb 23) súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. 43. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 eur. 44. Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.6.2023, nárok na zaplatenie úhrady, s ktorou je platiteľ v omeškaní, pokuty podľa odsekov 3 a 4 a poštových sadzieb je povinný vyberateľ úhrady uplatniť na súde. 45. Predmetom konania po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 31.3.2023 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24.4.2024 vo výrokoch I. a IV. zostal uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 69,60 €, pokuty vo výške 17,- €, náhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 € a povinnosť súdu rozhodnúť o trovách konania. 46. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou a s poukazom na ustanovenie § 54a) Občianskeho zákonníka, súd musí ex offo prihliadať na premlčanie. Možno teda súhlasiť s názorom, že žalovaná pri platbách, ktoré vykonala v období od 18.11.2019 do 31.5.2022, teda pri tých, u ktorých neuviedla obdobie, za ktoré ich uhrádza, nemohla mať záujem plniť na premlčaný dlh a tieto platby treba posudzovať za platby uhrádzané na dlh nepremlčaný. Ak by ich súd zarátal tak, ako v pôvodnom rozhodnutí na najstarší, už premlčaný dlh, tým by vlastne na povinnosť ex offo prihliadať na premlčanie rezignoval, čo samozrejme možné, ani zákonné nie je. Ako uviedol aj odvolací súd, je potrebné v zmysle dlhodobo ustálenej súdnej praxe a ust. § 853 Občianskeho zákonníka vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a hlavne z tej skutočnosti, aký bol úmysel dlžníka vyslovený pri splnení tohto dlhu. A u žalovanej ten, že by zaplatila to, čo zaplatiť vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu nemusí, zrejme nebol, veď to aj sama v konaní namietala a prezentovala. 47. Žalobca si pôvodne žalobou uplatnil nárok na úhrady za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022. Keďže podal žalobu na súd dňa 18. 11. 2022, sú premlčané v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka všetky predpísané úhrady splatné viac ako tri roky pred 18. 11. 2022, tzn. pred 18. 11. 2019. Žalobca tak nemá nárok na úhrady splatné pred 18. 11. 2019. Žalobu vzal späť v časti 387,44 €, za rozhodné obdobie od 06/2008 až 10/2019, a v časti 74,24 € za 16 uhradených platieb obdobie od 02/2021 do 05/2022, teda celkovo 461,08 eur. Teda nedoplatok podľa súdu prvej inštancie prezentovaný v prvom rozsudku zostal v časti o zaplatenie nepremlčanej časti neuhradených poplatkov vo výške 69,90 € za obdobie od 11/2019 do 01/2021. Súd pôvodne platby za obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, pri ktorých neuviedla žalovaná obdobie, za ktoré ich uhradila, započítal na pohľadávky žalobcu najstaršie splatné, aj keď už boli premlčané. To, ako už vyplýva z vyššie uvedeného, nebolo správne. 48. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že nepremlčané splátky po 4,64 € mesačne, ktorých splatnosť nastala od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022, predstavujú za rok 2019 dve platby, za rok 2020 a 2021 po 12 platieb a za rok 2022 je to 5 platieb. Celkovo sa jedná o 31 platieb po 4,64 €, čo predstavuje sumu 143,84 €. Za uvedené obdobie od 18. 11. 2019 do 31. 05. 2022 ale uhradila žalovaná podľa prehľadu 248,24 €, teda ako aj ona uviedla, nepremlčaný dlh nielen uhradila, ale ho preplatila. 49. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu na pokutu vo výške 17,- € a v poštovné vo výške 2,10 €, súd konštatuje, že žalobca nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval žalovanú na plnenie v zákonnej lehote, preto nemá nárok ani na pokutu ani na poštovné. Zákon, tak ako je vyššie citovaný, hovorí o zistení skutočnosti spočívajúcej v omeškaní platiteľa so zaplatením úhrady a je na žalobcovi, aby preukázal, kedy túto skutočnosť zistil, a teda či žalovaná bola v zákonom stanovenej lehote písomne vyzvaná na zaplatenie úhrady. Z listinných dôkazov v spise vyplýva, že žalobca v konaní predložil výzvu na zaplatenie nedoplatku z 19. 5. 2022, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie nedoplatku 533,38 €, vrátane poštovných sadzieb 2,10 eur, najneskôr do 30 dní od doručenia tejto výzvy s tým, že v nedoplatku je zahrnutý aj predpis na mesiac 05/2022. 50. Súd zhodne s odvolacím súdom poukazuje na právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24Co/47/2018 z 11. 12. 201812. 2018, podľa ktorého ,,Odvolací súd vychádzal nielen zo znenia ust. § 10 ods. 2 citovaného zákona, ale aj z primárneho práva Európskej únie, ktoré sleduje vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (článok 38 charty základných práv EÚ), kedy podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle tohto ustanovenia je nutné vykladať aj prípadné nejednoznačné znenie vnútroštátnej právnej úpravy. Práve vágne stanovený začiatok doby, v ktorej by mal byť vyzvaný subjekt, ktorý má platiť úhradu, dáva súdu úlohu, aby vo svetle špecifického prípadu vyložil predmetné ustanovenie zákona. Zákona uvádza, že ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia. To, akým spôsobom by sa mala táto skutočnosť zistiť zákona podrobne neuvádza. Odvolací súd však v súlade s názorom súdu prvej inštancie má za to, že nemožno nedôvodne odkladať uplatnenie práva zo strany vyberateľa úhrady a umožniť mu to, aby vyzýval platiteľa v časovom odstupe niekoľkých rokov na zaplatenie tejto úhrady. Takéto konanie podľa názoru odvolacieho súdu rovnako ako súdu prvej inštancie nie je v súlade so zásadou riadneho hospodára, respektíve subjektu, ktorý je povinný vykonávať správu úhrad a preto odvolací súd považoval za právne dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok v časti zamietnutia poplatku vo výške 17,- eur ako aj poštovného. V tejto súvislosti podľa názoru odvolacieho súdu nie je relevantné to, že omeškanie platiteľa úhrady trvalo dlhšiu dobu. Je nutné vychádzať z toho, kedy došlo prvýkrát k omeškaniu, čo nepochybne bolo niekoľko rokov pred zaslaním tejto výzvy.“ 51. Keďže žalobca vyzval žalovanú k zaplateniu nedoplatku za obdobie od 01. 06. 2008 do 31. 05. 2022 výzvou až z 19. 05. 2022, nepochybne nedodržal zákonom predpísaný postup a nevyzval ju na plnenie v zákonnej lehote. Preto nemá nárok ani na pokutu, ani na poštovné. 52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku, teda úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Čiastočné zastavenie konania zavinil sám žalobca, keď žaloval aj premlčanú časť pohľadávky a následne z dôvodu vznesenej námietky premlčania zobral žalobu čiastočne späť. Keby tak neurobil, súd by žalobu aj v tejto časti zamietol. Poučenie: Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove. Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).